ŠÉFREDFAKTOR ODPOVEDÁ NA OTÁZKY ČITATEĽOV

ČITATEĽOV JE DOSŤ PRE VŠETKÝCH

S istou dávkou sebairónie poznamenajme: už druhý rok vychádza náš týždenník, ktoré-
ho prvé číslo v novom roku 2006 otvárame odpoveďami šéfredaktora a vydavateľa Sergeja Chelemendika na nahromadené otázky našich čitateľov.

Najčastejšie sa z nejakého dôvodu objavuje táto otázka:

- Kto je Grigorij Mesežnikov a prečo takmer denne vystupuje na všetkých televíznych kanáloch?

– Táto otázka zo strany čitateľov ma prenasleduje div nie každý deň, preto odpoviem všetkým naraz. Grigorija Mesežnikova poznám osobne predovšetkým ako autora časopisu Dobré čítanie, ktorý vychádzal v rokoch 1997–98
a ktorého šéfredaktorom som vtedy bol. Zapamätal som si ho ako vzorného otca mnohočlennej rodiny a skromného človeka – počas rozhovoru vždy z neznámych príčin uhýbal pohľadom svojmu spolubesedníkovi. Naživo, nie v televízii, pôsobí solídnym dojmom a mňa osobne nijako nedráždi. Avšak nekonečné otázky o ňom zo strany čitateľov ma už unavujú. Prečo Grigorij zrazu na všetkých kanáloch odpovedá na všetko možné, sám nechápem. Stačí, ak v správach zaznie magická formulka "podľa politológov", a hneď sa na obrazovke objaví Grigorij a zvyčajne hovorí niečo, čo si nik nedokáže zapamätať ani zopakovať. Možno sa všetko dá vysvetliť tým, že chce zameniť pre ruské ucho trochu neobvykle znejúce meno Mesežnikov na nové, exotické – Grigorij Podľapolitológov. Napokon, stále má priestor pre rast –
napríklad nerozprával ešte
o počasí, hoci určite má k nemu čo povedať. A neúčinkoval ani v reality-show Vyvolení.

- Prečo Sergeja Chelemendika nevidieť v televízii?

– To je druhá najčastejšia otázka, ktorú dostávam,
a stručne na ňu odpoviem takto: slovenské televízie ma nepozývajú, pretože redaktori dopredu nevedia, čo poviem, a boja sa, že za to, čo poviem, ich potrestajú. Televízia je kontrolovaná politikmi a mnohým z nich sa moje texty páčia len dovtedy, kým sa nedotýkajú ich osobne alebo ich strany. Teda ak politik X číta môj text o politikovi Y, tak sa spravidla teší ako malé dieťa a tlieska od radosti. Ale keď sa objaví môj text o politikovi X, už sa neteší, ale hnevá. Niektorí vraj dokonca po nociach plačú. Preto slovenskí politici nie sú nadšení z mojej prítomnosti na obrazovke. Pritom si myslím, že by bolo správne vystupovať v televízii, a budem sa snažiť niečo pre to podniknúť.

-Prečo týždenník Prečo? uverejňuje tak veľa materiálov Sergeja Chelemendika?

– Prvé odozvy čitateľov hovoria o tom, že náš týždenník si začali kupovať a čítať práve z tohto dôvodu. Preto budem písať pre Prečo? toľko, koľko budem môcť.

- Podľa akého princípu sa vyberajú príspevky do čísla?

– Princíp je len jeden – musí to byť zaujímavé pre redakciu.

- Existujú nejaké obmedzenia pre budúcich autorov, nejaké nevítané (zakázané) mená?

– Nie sú a nikdy nebudú, čím sa Prečo? zásadne líši od niektorých slovenských periodík, kde existujú zoznamy mien, ktoré sa nielenže za žiadnych okolností nesmú autorsky realizovať, ale ani spomínať. Takáto forma "slobody slova" u nás nie je. Ako šéfredaktor chcem oficiálne vyhlásiť: do nášho časopisu môže prispievať ktokoľvek. Ak prinesie zaujímavý text.

-Aký máte názor na slovenských novinárov?

– Poznám ich príliš málo na to, aby som ich posudzoval. Všeobecne si o novinároch myslím, že je to obrovská masa ľudí, ktorá obsluhuje obrovskú mediálnu mašinériu, pričom vačšina z nich spravidla neprezentuje svoj vlastný pohľad na svet, ale iba ozvučuje cudzie nápady a myšlienky. Sú to pracovníci sféry mediálneho obsluhovania, zamestnaní výrobou textov. Žurnalistických hviezd je veľmi málo, a to nielen na Slovensku.
- Považujete sa vy sám za novinára?
– Som spisovateľ a vydavateľ. A ešte politický analytik, čo mi na jednej strane pomáha písať o politike, na druhej – spôsobuje isté tažkosti.

-Akých autorov by ste chceli prizvať k spolupráci?

– Z ľudí, ktorí z môjho pohľadu píšu zaujímavo, spomeniem dve mená – Dag Daniš a Peter Schutz. Obidvoch pozývam k spolupráci nezávisle od toho, kde pracujú
a pre koho píšu. Úplne osobitým fenoménom je prognostik Peter Stanek, človek s prorockými schopnosťami. Spolupráca s ním sme už nadviazali a bude pokračovať.

-Môžu obyčajní čitatelia ponúkať svoje články do vášho týždenníka?

– Nielenže môžu, ale to aj robia. Niektoré príspevky týchto autorov v tomto čísle už uverejňujeme. Snažíme sa odpovedať každému, ale nemôžeme každého aj uverejňovať, tak ako to nemôže žiadne médium. Najväčšiu šancu stať sa naším autorom majú tí, ktorí chcú a môžu ísť na miesto činu a zaujímavo o tom napísať. Takíto ľudia sa nazývajú reportéri.
-Ako dlho bude žiť týždenník Prečo?

– Odpoveď na túto otázku
zahŕňa dve správy. Dobrá správa pre čitateľov a redakciu je tá, že záujem o týždenník vznikol prakticky vo chvíli jeho zrodu, pričom bez akejkoľvek reklamy. Záujem predčil naše skromné očakávania, rastie a spoločenstvo ľudí, ktorí si potrebujú raz do týždňa zaobstarať Prečo?, sa začína živelným spôsobom formovať a organizovať.
Sme týmto ľuďom vďační
a hrdí na to, že si nás našli
a vybrali. Títo ľudia, naši čitatelia, sú pre nás dôležití a sme im oddaní, pripravení slúžiť a veríme, že nám odpovedia rovnako. Týždenník Prečo? vznikol pre nich, nie je to iba nejaký predvolebný projekt. Nie je to experiment v zmysle: skúsme tlačiť na papieri slová a uvidíme, čo z toho vznikne. Dúfame, že Prečo? bude mať, dlhý život. Táto dobrá správa znie ako zlá pre niektorých našich kolegov-konkurentov, ktorí sa obávajú odlevu čitateľov, a mňa osobne to mrzí. Netreba sa báť, drahí kolegovia, treba viac a lepšie pracovať. Čitateľov bude dosť pre všetkých, len aby bolo čo čítať.
-Nie je váš týždenník trochu drahý?

– Táto otázka sa opakuje
a čakali sme ju. Nemohli sme si dovoliť vyjsť s cenou nižšou, ako je tá, za ktorú sa predáva týždenník podobného formátu, ktorý vyrába istý klub veteránov boja s mečiarizmom. Veteráni antimečiarovského odboja sa správajú tak, akoby
s odznením mečiarizmu stratili zmysel života. Možno preto sa medzi sebou hryzú a svoj týždenník zapĺňajú sťažnosťami na to, že Dzurinda a ľudia okolo neho žijú veselo a produktívne, kým im, zaslúženým veteránom, nedajú ani odrobinky zo svojho bohato prestretého stola. A toto celé stojí 29 korún, čo je podľa mňa závratná cena za takú nezaujímavú reflexiu. Niekoľko tisíc čitateľov si to však kupuje. Týždenník Prečo? nie je horší, a teda ani jeho cena nemôže byť nižšia. Ale v rámci tejto ceny sme už, počínajúc týmto číslom, začali pridávať strany
a budeme v tom pokračovať.
Napokon, v súvislosti s touto otázkou som osobne urobil prieskum medzi mnohými čitateľmi. Pýtal som sa, do akej miery je dôležité, či časopis stojí 19 Sk (minimálna možná cena pre takýto formát) alebo 29 Sk, teda naša súčasná cena. Odpoveď bola jednohlasná: ak je to zaujímavé, nie je dôležité, či to stojí 19 alebo 29 korún. Takže sa zo všetkých síl budem

Hlavná stránka