insight

Otázky: SERGEJ CHELEMENDIK

Odpovede: KARDINÁL JÁN CHRYZOSTOM KOREC

FILOZOFIA ŽIVOTA

Pán kardinál, pamätáte si, kedy ste po prvýkrát v živote uverili v existenciu Boha? Ako k tomu došlo?

Moje prvé prijímanie Boha ako súčasť môjho života sa uskutočňovalo v rodinnom veriacom prostredí, v prostredí veriacej kresťanskej obce - s katolíckym chrámom a kňazom uprostred, so školou, v ktorej atmosféra bola kresťanská, v prostredí, v ktorom sme celý rok prežívali s nedeľnými bohoslužbami, so sviatkami, ako Vianoce, Veľká noc, až po sviatky Všetkých svätých a po sviatok zosnulých.

Prítomnosť Božiu som prežíval v rodine ako síce neviditeľnú, ale živú, tak ako prítomnosť otca či matky. Denná modlitba ráno, večer či pri stole mi to živo pripomínala. Bohoslužby v kostole túto vieru v prítomnosť Božiu prehlbovali. Existenciu Boha som v tomto období chápal cez kresťanskú vieru, ktorá je dar, a ak je aj vecou poznania, chápania a rozumu, oveľa viac je vecou dôvery a lásky. Tie mi v detstve stačili.

Neskôr sa vo mne prehlbovalo i moje chápanie existencie Boha. Čím ďalej, tým viac som si všímal, že život vo viere v Boha bol okolo mňa plnší, akýsi spoľahlivejší a vyrovnanejší. Ľudia opravdivo veriaci mi boli blízki a dobre sa mi s nimi žilo. To isté som si všímal už ako študent pozorovaním dejín. Ľudia opravdivo veriaci, ako Benedikt z Nurzie, František z Assisi či don Bosco, boli požehnaním pre svoje národy i pre svet. Moja viera sa vyvíjala od detstva. Poznáme, pravda, prípady tzv. konverzií. Muži, ako Ernest Hello, Léon Bloy či G. K. Chesterton a G. Papini, u nás Pavol Strauss, našli vieru až v zrelom veku. Bola to cesta premýšľania a životnej skúsenosti. Príklady sú aj u iných národov.

Moje chápanie existencie Boha sa časom, najmä po tom, čo som roku 1939 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej k jezuitom, prehlbovalo i rozumovou cestou, cestou filozofie. Vyjadriť to niekoľkými vetami je takmer nemožné. Prečítal som o tomto probléme desiatky a desiatky kníh. Uvedomoval som si, že takmer všetky národy akosi inštinktívne cítili, že zložitý svet na vrchole s človekom sa nevysvetľuje sám zo seba – uznávali nejakú Najvyššiu bytosť, i keď často aj znetvorenú.

Pri zrode európskej filozofie si predsokratovskí filozofi kládli otázku, ako vznikli také racionálne zložité systémy, ako ľudský organizmus, jeho pľúca, srdce, oči a nervová sústava. Leukippos a Demokritos uvádzali, že večné atómy a ich pohyb vysvetľujú všetko.

Anaxagoras videl hlbšie a hovoril, že vznik takej zložitej štruktúry, akou je ľudské telo, možno pochopiť len ako výsledok zámeru , ako dielo nejakej Mysle, ktorú síce nevidíme, ktorá ale istotne existuje, ako existujú veci sveta, ktoré chceme pochopiť a vysvetliť. Túto Myseľ nazval Anaxagoras Nous či Logos. Ktorýsi z neskorších filozofov ho za to pochválil ako „jediného triezveho medzi opitými“. Pre mňa to bolo presvedčivé. Uvažoval som: Keby sme našli uprostred piesku Sahary lietadlo, ktoré tam núdzove pristálo a pilot odišiel, nejakým domorodcom, ktorí by sa pýtali, či lietadlo vzniklo z piesku, by sme vysvetlili, že lietadlo mohlo vzniknúť iba tak, že bolo najprv v mysli nejakého projektanta, ktorý ho nakreslil, prepočítal, dal konštruktérom, a tí ho vyrobili ako premyslené dielo rozumu, dielo, v ktorom každá súčiastka má svoju funkciu a svoj cieľ. Na námietky domorodcov, že projektanta nikde nevidíme, by sme odpovedali: Nevidíme ho, ale s istotou usudzujeme, že existuje. Inak sa nedá vysvetliť ani existencia lietadla. Lebo vznik lietadla pôsobením čisto fyzikálnych síl nikdy nevysvetlíme.

Týmto smerom som si, najmä pri štúdiu filozofie, prehlboval chápanie existencie Boha, počnúc od Aristotela až po novovekých a najnovších filozofov.

Spôsobov, ktorými som stále hlbšie chápal existenciu Boha, bolo, pravda, viac. Ba bolo ich mnoho. Gilbert Keit Chesterton kedysi napísal, že na svete je toľko vecí, ktoré ho presviedčajú o existencii Boha, že by mohol začať s dôkazmi odkiaľkoľvek, od repy alebo od taxíka. Dodával, že v takom istom rozpoložení by bol, keby mal dokázať, prečo dáva prednosť civilizácii pred divošstvom.

Blaise Pascal, matematicko-filozofický génius, hoci ako kresťan, hlavný pilier svojej viery nachádzal v Kristovi, v otázke existencie Boha začínal tiež práve rozumovými úvahami. Jednu z nich predložil takto: Otázka, či je Boh, je otázkou aj pre mňa, a to ako otázka života i smrti. Ak Boh jestvuje, má to dosah aj pre môj život i pre moju smrť. Ak ho ignorujem, skočím pri smrti do priepasti a do tmy? B. Pascal napísal: Je Boh alebo nie? Hrá sa hra, v ktorej padne panna alebo lev. Na čo stavíte? Poviete, že je správne nestaviť sa vôbec? Lenže vy si jedno musíte voliť. Nie je to dobrovoľné – ste nalodený. Osobne sa vás to týka. Pre čo sa teda rozhodnete? Zvážme stratu i zisk, ak zvolíte leva – že Boh je... ak vyhráte, vyhráte všetko, ak prehráte, neprehráte nič. Ak zvolíte, že Boh nie je , zvolíte si ukrutné riziko. Lebo na ceste týmto svetom žijeme v objatí týchto predpokladov:

1/ že tu isto budeme trvalo;

2/ že by sme tu mohli byť trvalo;

3/ že je neisté , či tu budeme trvalo;

4/ že tu iste nebudeme trvalo;

5/ že máme istotu, že tu budeme dlho;

6/ že je neisté , či tu budeme dlho;

7/ že tu zaručene nebudeme dlho;

8/ že je neisté, či tu budeme ešte o hodinu.

Tento posledný predpoklad je skutočne náš.

Takto som si postupne nespočetnými cestami prehlboval presvedčenie o existencii Boha. A stále hlbšie som chápal,  že je pre mňa dobré Boha prijímať.

Nemohli by ste podrobnejšie priblížiť, aké dôkazy Vás presvedčili o existencii Boha?

Veľmi rád, aby som to ako-tak ešte doplnil. Vaša otázka sa týka dôkazov existencie Boha. V kresťanstve však neveríme v Boha všeobecne, nie sme deisti ako osvietenci 18. storočia. Veríme v Boha, ktorý sa nám dal poznať aj priamejšie než cez svet okolo nás, na základe ktorého poznáme existenciu Boha ako príčinu a pôvodcu, ako pri vysvetľovaní lietadla poznáme existenciu projektanta. Prirodzenou cestou rozumu poznali filozofi Boha ako nevyhnutnú príčinu sveta, ako absolútnu bytosť, ako bytosť osobnú, bytosť mysle, vôle a moci, cez ktorú sa nám svet stáva zrozumiteľným aj v takých zložitých veciach, akým je neslýchane zložitý organizmus človeka - človeka, ktorý má vo svete schopnosť myslieť, písať knihy, tvoriť kultúru a milovať ľudí i svet. Boh sa nám dal poznať aj priamejšie, a to v dejinách cez  tzv. zjavenie v národe Izraela a vyvrcholene v Ježišovi Kristovi. Boha živo poznáme cez Ježiša Krista. O ňom máme spoľahlivé svedectvo a dôkazy v splnených proroctvách, v evanjeliách a vo svedectve sprievodných zázrakov.

Kresťanský výraz Zjavenie je veriacim blízky, celkove je však v dnešnom svete dosť nejasný. Napísal som pre mladých knižku pod názvom „O tajomstvách a zjavení“. Poukázal som na to, že pri poznávaní sveta narážame na hranice svojich zmyslov, na hranice vied a stojíme pred bránami tajomstva, ktorým je hlavne človek. Nášmu zraku unikajú neslýchané rozmery vesmíru, udávané v miliónoch svetelných rokov. Unikajú nám aj mikrorozmery skladby atómov. Nevidíme elektromagnetické vlnenie, ani ho nemôžeme ohmatať. Svojimi zmyslami zachytávame len výsek javov tohto sveta. Veľké i malé rýchlosti či procesy unikajú našim zmyslovým schopnostiam, ba i našim predstavám. Ako si napríklad predstaviť počet molekúl v jednom kubickom centimetri plynu, ktorých množstvo fyzika vyjadruje číslom 3+ devätnásť núl. Bezradní sme so svojimi zmyslami i obrazotvornosťou pri tvrdení fyziky, že ultrafialové vlnenie má tisíc kmitov za sekundu, že hmotnosť elektrónov je 0,27 núl 9109 gramu, že priemer atómového jadra je jedna trilióntina centimetra.

Nevieme si to vôbec predstaviť.

Čo nám povie naša obrazotvornosť na tvrdenie fyzikov, že elektromagnetické vlny sa šíria rýchlosťou tristotisíc kilometrov za sekundu? Rozhlasové vlny sú všade prítomné, nevidíme ich, ani nemôžeme ohmatať, a predsa sú všade okolo nás – stačí zapnúť tranzistor a ich existencia je zjavná. Prírodné vedy odhalili mnohé neviditeľné veci už v našom materiálnom svete. Akí musíme byť obozretní, keď chceme tvrdiť, čo je možné a čo nie, čo môže existovať a čo nie.

Aj prírodné vedy samotné majú svoje hranice. Život aj v tejto veci pozmenil naše niekdajšie názory. K životu patria aj iné javy a skutočnosti než výpočty a merania vo fyzike. K životu patrí aj vernosť, aj odvaha, česť, obetavosť, láska, úsmev, umenie, hudba, utrpenie a viera v trvalú budúcnosť. Teda k životu patria nielen oči, uši a hmat. Francúzsky biológ Rostand, sám agnostik, napísal, že stále pochybuje, že v molekulách, s ktorými manipuluje chemik v laboratóriu, je z čoho utvoriť život a ľudské myslenie, a že pripúšťa, že to, čo si nevie predstaviť vo svetle toho mála, čo vie, mohlo by sa mu stať prijateľným vo svetle toho všetkého, čo nevie. Dnes vieme, že aj veda má svoje hranice a nemá posledné slovo v živote človeka a ľudstva.

Skutočnosť života a sveta je omnoho plnšia, než sa dá vyjadriť vedou, pojmami alebo číslami. Osoba druhého človeka, dieťaťa či matky, je pre nás tajomstvo, zvonka neprístupné. Čo je tvár človeka? Cez tvár človeka nazeráme často do hĺbky, ktorú nevládzeme preskúmať, nemáme do nej prístup. Čo to cez tvár človeka vtrháva do nášho života, keď to vie dať do pohybu naše vnútro, rozžiariť nám oči, otvoriť nám neviditeľné tajomstvo druhého človeka? Čím sú krásne tváre ušľachtilých ľudí okolo nás, ak všetko pochádza z ničoty a do ničoty sa má vrátiť? Umelci tu tušia tajomstvo človeka, bohatstvo jeho vnútra. Toto tajomstvo nám môže človek ako živá osoba sprístupniť len sám - tým, že nám ho prejaví,  vyrozpráva a zjaví .

To nás môže pripraviť a disponovať, aby sme boli otvorení prijať ešte vyššie tajomstvo. Ak je Boh živá osoba, môžeme ho poznať nielen zvonka, z jeho diela, ktorým je svet a v ňom my ľudia, ale môžeme ho spoznať aj zvnútra, ak sa nám on sám dá poznať, ak sa nám prejaví, ak sa nám zjaví . Kresťanstvo a Cirkev nám hovoria, že práve toto sa stalo v dejinách.

Po dôkazoch o existencii Boha môže začať reč o Ježišovi Kristovi, ktorý je mimoriadnym zjavom v dejinách, fenoménom, s akým sa nemožno stretnúť v nijakom inom náboženstve.

Prísny vedecký postup spočíva potom v tom, že sa siahne po evanjeliách ako historických dokumentoch. Ich štúdiom sa zisťuje, že hovoria o mimoriadnej osobe a osobnosti, o Ježišovi Kristovi, sleduje sa, čo povedali o ňom očití svedkovia, čo krok za krokom hovoril on sám o sebe, keď tvrdil, že je viac než kráľ Šalamún, viac než prorok Jonáš, vystupoval ako Niekto, kto má moc odpúšťať hriechy, za čo ho nepriatelia obviňovali, že sa rúha Bohu.

Pred ukrižovaním prehlásil, že príde súdiť živých i mŕtvych.

Ježiš hovoril o Bohu ako o svojom Otcovi, hovoril, že prišiel v mene svojho Otca, nik nepozná Otca, iba Syn a komu to Syn zjaví, a dodal: „Otec a ja sme jedno.“

Nevieme si predstaviť, že by takto bol hovoril Sokrates alebo nejaký iný veľký človek.

Pri štúdiu evanjelií prídeme až k udalosti, pri ktorej Ježiš povedal apoštolovi Petrovi: „Ty si skala a na tejto skale vystavím svoju Cirkev... Čo zviažeš na zemi, bude zviazané i v nebi.“

A tu sme už uprostred dneška. Cirkev je tu. Vinou ľudí zatiaľ rozdelená, ale je tu aj po dvoch tisícročiach.

Štúdium evanjelií sa dopĺňa štúdiom toho, čo mu predchádzalo – predpovede Starého zákona. Keď som vnikal do týchto otázok, obdivoval som, ako dôkladne sú preštudované a koľko vynikajúcich kníh nám ponúkli odborníci a naše univerzity, najmä za posledných stopäťdesiat rokov štúdia. No už Blaise Pascal napísal: Synagóga bola pred Cirkvou, židia pred kresťanmi. Proroci predpovedali Mesiáša a Novú zmluvu v ňom. Ján Krstiteľ ohlásil jeho príchod.

Je udivujúce sledovať očami viery históriu izraelského národa, jeho nádeje a zápasy, jeho očakávania i sklamania. Je udivujúce vidieť očami viery históriu Dávida a prorokov, sledovať ako Dareios a Kyros, Herodes a Pompeius konali v dobrom i zlom nevedomky na slávu evanjelia, aby nakoniec pripravili cestu Ježišovi Kristovi.

Tí, ktorí boli svedkami jeho života, smrti i nového života, dali do pohybu hnutie kresťanstva, ktoré utváralo našu civilizáciu. Jeho neuveriteľný príbeh vyvolal aj odpor, aj odporcov. Jeden z nich, Šavol z Tarzu, prenasledoval Kristových učeníkov na život a na smrť. Na jednej ceste prenasledovania, na ceste do Damašku, mal otrasný zážitok – stretol ho živý Ježiš a zmenil jeho život. Šavol sa stal Pavlom, oddaným od tej chvíle Kristovi na život a na smrť a šíril jeho evanjelium. Pred rímskym súdom prokurátor Festus zhrnul jeho obžalobu do slov: Pavol ohlasuje náuku akéhosi Ježiša, o ktorom tvrdí, že bol ukrižovaný a že znova žije. Toto je kresťanská pravda. Toto ohlasuje Cirkev dodnes dvetisíc rokov, na Slovensku tisícsto rokov, na svätej Rusi tisíc rokov. Toto kresťanstvo je živé dodnes. Má svojich vyznavačov, svojich svedkov, mučeníkov, mužov a ženy, ktorí obetavo pomáhajú udržovať zdravý život národov a sveta. Kresťanstvo udržovalo aj zdravý život Európy i nášho Slovenska. Popri všetkých slabostiach ľudí kresťanstvo malo opravdivých veriacich v každom storočí, v každej generácii. Poznáme mená svätcov všetkých čias, ktorí svojím životom a dielami pomáhali národom a svetu ľudsky žiť. Jedno takéto meno je dnes známe po celom svete – je ním meno blahoslavenej Matky Terézie z Kalkaty.

Dnes, z výšky svojho postavenia a životnej skúsenosti, ako by ste stručne vysvetlili neveriacemu človeku podstatu Boha ako fenoménu?

 

V prvom rade by som s človekom, ktorý neverí v Boha, nechcel polemizovať. Viem, že o takejto veci možno polemizovať od silvestra do silvestra. A bez osohu. Nechcel by som v tejto veci neveriaceho človeka ani v pravom slova zmysle presviedčať. Prijímať Boha v živote je vec osobná, príliš osobná a neznáša nijaký tlak ani nátlak. Človek sa v tejto veci musí sám rozhodnúť, a to úplne slobodne. Iba vtedy to môže mať v jeho živote význam.

Na požiadanie by som sa o otázke Boha s neveriacim človekom istotne ochotne rozprával, a to v tom zmysle, ako vidím túto otázku ja, ako ju prežívam a čím môže byť a čím je opravdivá viera v Boha v živote jednotlivca, rodiny, národa i sveta. Pravda, v krátkom rozhovore a v krátkej odpovedi na vašu otázku možno k veci povedať naozaj iba za hrsť myšlienok, dôvodov či faktov. Ľudské, kultúrne a duchovné bohatstvo minulosti i prítomnosti Slovenska nemôžem uspokojúco zhrnúť niekomu za hodinu cesty rýchlikom.

Ktosi povedal: „Dokážte, že je Boh!“ – Toto želanie je také prekvapujúce, ako keby vám niekto povedal: „Dokážte, že máte rozum!“ Čo by ste povedali? Azda toto: Premýšľam, hovorím, čítam, píšem, chápem – a to všetko vyviera z nejakého prameňa vo mne, hoci tento prameň nevidím a nemôžem naň ukázať prstom. Aj vo svete mimo mňa sú záhadné veci – živé semená, rastliny, zvieratá, oči, tváre, premýšľajúci ľudia – a to všetko odkiaľsi vyviera, z nejakého prameňa, ktorý nevidím a na ktorý nemôžem ukázať prstom, ale ktorý isto-iste existuje, pretože existujú veci, ktoré z tohto prameňa vyvierajú. Tento prameň sa nazýva Boh. Všetko mi o ňom hovorí, všetko mi naň poukazuje. Ale dokázať ho? Ako dokážem mužovi z púšte konštruktéra lietadla, ktoré sme našli v púšti? Svet nevznikol z ničoho, z ničoty. Nemôžete nalievať víno z prázdneho džbánu.

Keď už vieme, smieme, ba musíme premýšľať, boli a sú pre nás len dve možnosti. Jestvuje Boh alebo Ničota. Ničota nie, lebo je tu svet a my v ňom. A tak vždy bol a je Boh a len tak jestvuje aj svet a my v ňom.

Keď ste napísali niektorú zo svojich kníh a publikovali ju, čitateľ ju vzal do ruky a čítal. Dozvedal sa mnohé veci o živote, o kultúre, o národe. A hoci autor nestál pri ňom, dozvedel sa mnoho aj o autorovi. Poznával bystrosť autorovho pozorovania a úsudku, všímal si jeho postoje, jeho pamäť či obrazotvornosť. Z knihy, z autorovho diela poznával do istej miery samotnú osobu autora. Takouto malou okľukou sa pokúsim naznačiť, ako možno z vecí sveta okolo nás či v nás poznať autora či Pôvodcu sveta, že existuje a aký sa nám dáva poznať zo svojho diela.

Poznám jednu cestu, ktorá by mohla priviesť človeka k otvorenosti voči Bohu. Na máloktorom probléme moderných čias sa dá tak zrozumiteľne to ukázať, že Boh jestvuje, že musí byť osobou, že to musí byť mohutná Myseľ, vôľa a sila, ako na probléme tzv. biologickej evolúcie.

Otázka vzniku a vývoja života až po človeka okrem popisov je aj vážny rozumový a filozofický problém: Ako vysvetliť, že nespočetné množstvo hmotných prvkov, sústredených do jednotnej živej bytosti, v tejto bytosti organizovane vykonáva nespočetné množstvo činností a funkcií? Ako vysvetliť fyzikálno-chemicky, že v človekovi sa objavuje vedomie, schopnosť myslieť, a tým sa objavuje úplne nový druh aktivity vo vesmíre? Tieto fakty sú nepopierateľné. Vyplývajú z nich neodškriepiteľné problémy pre ľudský rozum. Aká zjednocujúca a riadiaca sila sa tu objavuje v živej bytosti a najmä v človekovi? Aká sila je v stave vysvetliť živú bytosť a najmä človeka, aby sa stal pochopiteľným? Aká sila nám umožní pochopiť, že uprostred nevedomej hmoty sa objavil človek s tvárou, očami, krvným obehom, rozumom a svedomím?

Živé organizmy sa skladajú z asi tridsiatich biogénnych prvkov. Z nich sa tvoria organické zlúčeniny, ktorých molekuly sú stavebnými kameňmi bunky. Bunky tvoria tkanivá, tkanivá orgány, orgány zas – spájané stovkami biochemických reakcií, systémov nervov, krvným obehom, funkciou zmyslov – tvoria konkrétneho človeka. Ako pochopiť zložitú štruktúru, túto živú továreň, jej vznik, udržovanie a rozvoj? Je to výsledok náhody? Zjednotili sa molekuly do buniek náhodne? A zjednotili sa bunky do tkanív a orgánov náhodne? Alebo ide o  riadenú štruktúru a o riadené procesy?

Aká náhoda by to musela byť, aby fyzikálno-chemicky vzniklo oko, dve symetricky uložené oči na tvári človeka, s náramne jemnou súhrou jednotlivých zložiek – rohovky, sietnice, nervov, slzných žliaz a kanálikov, a to pre farebné videnie! Odvolávať sa na reťaz náhod pri vzniku oka a živej bytosti by značilo žiadať v každej chvíli zázrak . Zázrak, ktorý by sa podobal povestnému zázraku „opíc korešpondentiek či spisovateliek“, o ktorom hovoril biológ H. E. Borel v známej knihe „Le Hasard – Náhoda“.

Podľa H. E. Borela, zázrak by spočíval v tom, že by tisíc opíc sedelo za písacími strojmi, udierali by krížom-krážom na klávesnice – a výsledkom by boli knihy z matematiky, fyziky či literatúry, ako Odysea, Hamlet alebo Faust. Z klepania opíc nikdy takéto diela nevzniknú.

Zložité a usporiadané štruktúry strojov, nášho priemyslu, naše mestá, mosty, kilometre koľajníc, naše knihy sú, čo do vzniku, fyzikálno-chemicky naskrz nepravdepodobné. Stali sa možnými preto, že do materiálneho sveta zasiahla myseľ človeka . Usporiadaná a fungujúca štruktúra ľudského organizmu nemôže byť výsledkom náhody. Môže byť len výsledkom pôsobenia nejakej mysle .

Je tu i ďalší pohľad. Podľa druhej termodynamickej vety v prírode panuje zákonitosť, podľa ktorej sa tepelná energia rozptyľuje a nikdy sa viac nesústreďuje. Horúci čaj v šálke vychladne a teplo sa nikdy viac nesústredí. Tento proces je fyzikálne nielen pravdepodobný, ale i nevyhnutný. V živej bytosti, v organizme človeka sa však stretáme s opačným procesom: organizmus si tvorí, sústreďuje a udržuje tepelnú energiu, u človeka okolo 36,6° C, a to v protiklade s fyzikálnym zákonom entropie o rozptyle tepelnej energie. Ak organizmus vznikol len fyzikálne-chemicky z hmotných prvkov, ako to, že tieto prvky popreli svoju fyzikálnu zákonitosť, ktorú na celej zemi vieme prekonávať len my ľudia, svojou mysľou a rozumom, v technických dielach motorov či turbín? V prírode všetko podlieha rastu entropie a v širšom zmysle tendenciou ku chaosu – skala zvetráva, dom sa rozpadá, bicykel hrdzavie, socha zvetrá. Rast entropie a tendenciu ku chaosu vie zastaviť a prekonávať len človek svojou mysľou a svojimi účelnými technickými zariadeniami. Ale vedia to aj živé organizmy.

Na túto spoločnú vlastnosť živých organizmov a technických diel upozornil Norbert Wiener z hľadiska kybernetiky, vedy o riadení. Podľa Wienera stroj, dielo ľudskej mysle, obdobne ako živý organizmus, je zariadenie, ktoré dočasne a na určitom mieste odoláva všeobecnej zákonitosti vzrastu entropie. Obidva môžu vo svete, ktorý prejavuje všeobecnú tendenciu k neusporiadanosti, utvárať okolo seba miestne pásma usporiadanosti. Človek svojou mysľou zväčšuje usporiadanosť sveta tým, že premáha entropiu a tvorí racionálne štruktúry – stroje, domy, mestá, knihy či železnice a diaľnice.

Živé organizmy v 19. storočí porovnávali so strojmi – srdce je pumpa, pľúca sú mechy. Už takáto skladba by bola neriešiteľnou záhadou. Veď takéto súčiastky by bol musel najprv niekto vyrobiť a potom podľa plánu poskladať. No vec je ešte zložitejšia. Stroj, ktorý človek utvorí, sa skladá a uvádza do pohybu zvonka . Organizmus má sám v sebe prameň svojho dynamizmu a autoregulácie. V technike zostavujeme stroje prikladaním časti k časti. Organizmus sa organizuje zvnútra – dub rastie z jediného zrna. Štruktúra stroja existuje až vtedy, keď sme stroj poskladali. Predtým táto štruktúra jestvovala len v mysli projektanta. Štruktúra živej bytosti je daná hneď v zárodku, existuje prv, než sa realizuje – v semene je štruktúra celého duba. Štruktúra domu vznikne z pospájaných kameňov, tehál, dreva a ostatných súčastí. Jestvovala síce už prv, ale iba v mysli človeka -ako idea a ako projekt.

Keď človek tvorí nejaký stroj, vidíme na vlastné oči, kto je tvorcom novej štruktúry. Aké sily však pôsobia v živej bytosti, ktorá sa rozvíja zo semena na rozložitý dub? My vieme montovať a rozmontovať stroj. Vidíme v ňom to, čo sme doň vložili. V stroji vidíme svoju vlastnú myšlienku, ktorú sme hmotou realizovali. V živej bytosti vidíme tiež realizovanú myšlienku či ideu, ktorá sa realizovala zvnútra, z jedného jadra a smerovala ku konkrétnemu cieľu. Stroj je cieľ, ku ktorému smerovala všetka činnosť, počnúc od idey. Všetko smerovalo k cieľu. Hovoríme o finalite, na rozdiel od kauzality. Pri finalite, v ktorej ide o realizovanie myšlienky ako cieľa , sa pýtame nielen prečo niečo vzniklo, ale aj načo niečo vzniklo. Pýtame sa, prečo tečie Volga do Kaspického mora, nie načo. No pýtame sa, načo má vták krídla alebo načo má človek oči alebo žlčník. Spĺňajú nejaký cieľ , sú realizovanou myšlienkou. Takto sa pýtame, načo je v aute štartér, batéria či stierače – spĺňajú ciele podľa idey auta. Akú ideu spĺňajú orgány v tele človeka? A kto naprojektoval ich účelnú činnosť?

Existencia racionálnych štruktúr organizmov si žiada vysvetlenie. Ak je jasné, že príroda sama neutvorí prsteň alebo hlinenú nádobu či ohnisko, paleontológ, ktorý objaví v zasypaných vrstvách zeme tieto veci, usudzuje, že tu bol prítomný človek a ľudská tvorivá myseľ. Tým vysvetlí svoj nález. Aká myseľ stojí za existenciou zložitého a účelne premysleného organizmu ľudského tela?

Živá bytosť je teda riadená silou, ktorá prevyšuje všetky známe sily hmotných prvkov nášho sveta. Riadená touto silou, živá bytosť sa sama tvorí, rozvíja, tvorí si orgány, udržuje si ich a poškodené si sama opravuje. Toto všetko sa začína uskutočňovať z jednej bunky, z jediného zrnka. Prevyšuje to všetky naše predstavy. Už vznik jediného orgánu svedčí o mohutnosti tejto riadiacej sily živého organizmu. Organizmus sa tvorí metódami, ktoré sú odlišné od bežného ľudského myslenia. Organizmus nie je budovaný zvonka postupom, akým my napríklad budujeme dom. Organizmus nie je ani bunkovou konštrukciou a čírym nahromadením buniek. Skladá sa síce z buniek ako dom z tehál, ale rodí sa z jedinej bunky, ako keby dom vznikal z jedinej tehly, ktorá by sama vyrábala ďalšie tehly. Porovnanie by však muselo ísť ďalej: Tieto tehly by nečakali na plány architektov, ani na príchod murárov, ale samy by sa usporadúvali a stavali by múry, potom by sa samy premieňali na okenné tabule, na

krytinu strechy, na vodovodné potrubie, na uhlie na kúrenie, na vodu pre kúpeľňu a kuchyňu. Potom by vystrojili dom ďalekohľadmi, fotografickým aparátom, telefónnou sieťou a ústreďňou... atď. Toto všetko robí živá bytosť, ktorá sa vyvíja z jedinej bunky. Tvorí si cievy,

vyrába teplo, orgány videnia, nervovú sieť. Vyvíja sa takými silami, aké sa pripisovali vílam v rozprávkach... Organizmus je budovaný bunkami, ktoré akoby poznali plán budúcej stavby, je budovaný z látok obsiahnutých v krvnej plazme, ktoré však nielen tvoria stavebnú hmotu, ale zastupujú i robotníkov.

Otázkou vývojovej teórie vzniklo mnoho problémov, pochybností i zmätkov. Evolúcia bezpochyby jestvovala. Neistý je však jej rozsah a jej hranice. Tam, kde chýbajú plynulé prechody – tzv. missing links, tam sa hovorí o tzv. mutáciách, čiže o náhlych zmenách. Nik nevie povedať presne, a teda vedecky, čo to je. Jedno je isté: Ak existoval vývoj živých bytostí a uberal sa až k objaveniu sa človeka, bol to zámerný a riadený proces, ktorý smeroval k určitému cieľu, a bol teda prejavom nejakej Mysle za oponou sveta. Lebo tak ako opice nenapíšu ani jedinú knihu, tak atómy a fyzikálno-chemické sily neutvoria ani jedinú opicu. Aj jedno, aj druhé je dielom mysle a ducha. Čisto fyzikálno-chemicky je to naskrz nepravdepodobné.

Chcieť vysvetliť existenciu vecí sveta, najmä takých zložitých racionálnych štruktúr, akými sú vysokoorganizované organizmy, čírou náhodou je najplytkejší pokus o vysvetlenie vôbec. Už v prípadoch omnoho jednoduchších nám je to úplne jasné. Čítal som takýto príklad. Niekto vyhrá v lotérii a všetci povedia: je to náhoda. Vyhrá dva alebo tri razy a povedia: mal neuveriteľné šťastie. Ak vyhrá však cez dva mesiace každú nedeľu, nik už nebude veriť, že je to v poriadku. Povedia, že je v tom asi podvod. A výherca skončí vo väzení. Evolúcia života až po zložité živé bytosti, zložitou a cieľovou súčinnosťou ich orgánov, nemôže byť dielom náhody. Je to dielo, ktoré prezrádza Myseľ a Tvorcu.

Bola Vaša viera spochybnená v priebehu Vášho života?

Ani nie. A to ani vtedy, keď som za ňu draho platil po desaťročia v továrňach a vo väzeniach. Lebo ja som za vieru naozaj tvrdo platil. V rozsudku z tzv. velezrady sa uvádzalo, že som bol proti vedeckému svetovému názoru a že som bol verný pápežovi, ktorý drží s imperialistami. Čo sa týka viery ako takej, nestál som, samozrejme, na jednom mieste. Stretal som sa v živote s mnohými problémami, ktoré ma viedli k tomu, že som sa usiloval veci stále hlbšie chápať, a preto som takmer stále mnoho čítal i premýšľal. Základným postojom viery vo mne nič neotriaslo. Smiešnosti tzv. vedeckého svetonázoru ma vo viere len utvrdzovali, lebo nevysvetľovali nič ani zo života, ani zo sveta. Bolo to unavujúce omieľanie príručiek a fráz, ktoré zaplavovali noviny, časopisy, rozhlas, školy i tisícoraké školenia. Viera mi pomohla túto prázdnotu bez pohromy prežiť cez dlhých štyridsať rokov života.

Prijímať Boha rozumom i vierou nie je vec celkom ľahká. Je to však tisíckrát prijateľnejšie, než keď nám dialektickí materialisti nanucovali svoju vieru vo všemohúcnosť hmoty. Veriť v Boha znamená normálne a zdravo ľudsky premýšľať. V tomto zmysle je viera veľmi podnetná. Kresťanskí myslitelia hovorili: „Qui credit, cogitat – Kto verí, premýšľa.“ Skusoval som a stále skusujem, že je to pravda. Starí hovorili aj toto: „Credo, ut intelligam – Verím, aby som rozumel a chápal.“ Aj toto si cez celý život overujem. Cez vieru stále lepšie a hlbšie chápem človeka, seba samého, svet, dejiny, poslanie manželstva a rodiny, zmysel vzdelávania, sociálnu spravodlivosť, problémy slobody. A chápem i potrebu modlitby. V tomto duchu napísal katolícky filozof Jean Guitton, že ak nikdy nestratil vieru, bolo to preto, lebo sa mu zdalo, že keby zanechal vieru, zradil by kritický rozum.

Pravda, ani veriaci človek nežije bez problémov a nie je mu vždy všetko jasné. Aj ja som narážal na problémy a riešil som si ich stále hlbším poznávaním, štúdiom, aj modlitbou. Aj modlitbou preto, lebo viera nie je len poznanie a otázka pravdy. Veriť znamená prijímať Boha v láske a s láskou. Tú lásku vzbudzuje v nás Boh, je to jeho dar. Preto viera nie je len úkon človeka. Je to aj dar, pre ktorý sa človek môže otvoriť.

Ešte k otázke pochybností. Aj veriaci môže zapochybovať. V dejinách Cirkvi aj veľkí svätci prežívali tzv. „temnú noc“. Spomínaný filozof Jean Guitton na otázku, či mal niekedy pochybnosti vo viere, odpovedal, že mal také, aké mali aj samotní apoštoli, a to dokonca v situácii, keď bol vzkriesený Kristus medzi nimi osobne prítomný. Keby apoštoli neboli mali pochybnosti, dodal Guitton, neboli by pre nás takými dôveryhodnými svedkami. A dodal: Keďže som mal pochybnosti apoštolov, môžem mať aj zrelú vieru.

Môže byť, podľa Vás, človek dobrý, ale neveriť v Boha?

Poznal som niekoľkých ľudí, ktorí asi neboli veriaci, ale boli slušní a dalo sa s nimi žiť. Jednotlivec v našom prostredí, ktorého mravná a kultúrna atmosféra je do veľkej miery preniknutá kresťanstvom – zmyslom pre rodinný život, sviatky, literatúru, piesne, dejiny –, môže azda podvedome žiť z týchto hodnôt a ticho ich uznávať a prijímať, aj keby sám nebol azda veriaci. Možno mal dobrú matku, možno mal dobrých učiteľov, možno ho formovali dobré knihy. Či jeho vyrovnanosť je trvalým stavom, to neviem. Či by uniesol aj veľké údery života, tiež neviem.

Neveriaci väzeň na Ruzyni v Prahe, ktorý čakal na rozsudok a nevedel, či mu dajú desať alebo dvadsať rokov trestu, raz zo samotky do nedeľného ticha začal z celej sily kričať: „Zabite ma! Zabite ma!“

Mal som aj iné skúsenosti. Keď začriem do spomienok, je tam všeličo, čo som poskusoval ako robotník za dlhé roky v továrňach pred väzením i po väzení. Vo veľkej továrni v Bratislave som pracoval medzi údržbármi strojov v obrovskej hale, kde sa spriadali umelé vlákna. Boli tam chlapci, ktorí nevedeli nič o Bohu ani o kresťanstve. Ich reči boli otrasné, ich život a plány ešte otrasnejšie. V zelenkavej tvári mali vpísané všetky neresti, o ktorých rozprávali. Alkohol a sex. Žili ako živočíchy, živorili.

Na inom mieste som pracoval s mladým človekom, mal čosi nad tridsať rokov, žil ako predošlí, ale radosť zo života nemal. Raz mi povedal: „Pán Korec, mne je život strašne dlhý!“ Nevedel, čomu žiť.

A roky vo väzení? To bola záplava biedy. Mladí chlapci nevedeli nič o Bohu, ani o kresťanstve. Ich filozofia bola jednoduchá: Boha niet, ani neba a zatratenia, niet ani svedomia. Rob, čo chceš, len sa nedaj chytiť. A tak sa títo chlapci cvičili od mala len v chytráctve.

Nedať sa chytiť, zahladiť stopy. Jeden mi povedal: V celej prírode máte boj o život a pretrvávanie zdatnejšieho. To vedel zo školy z učiva o evolúcii. A dodal s úsmevom: To máte tak – od prvoka po opicu a od opice k človeku.

Títo chlapci boli nešťastné bytosti. Nemalo ich čo držať nad vodou. Často upadali do zúfalstva. Rozrezávali si žily. Chlapec šiel počas práce v dielni do umyvárky, chytil si kožu na bruchu, prepichol a vyrezal. Iného dali do korekcie, zlomil lyžicu a držadlo prehltol. Vzali ho na operáciu. Iný pozbieral všetky možné tabletky a za hrsť ich prehltol. Odviezli ho v bezvedomí. Chlapci vzali hasiaci prístroj s tetrachlórom a obsah vypili. Inokedy do vriacej vody dali veľkú škatuľu čaju a do toho celý balíček Tarasa Bulbu, fajkového tabaku. To pili a boli omámení. Potom sa vyťahovali nože.

Títo mladí ľudia boli prázdni a nemalo ich v živote čo držať. Niektorí v styku a v rozhovoroch s nami začali objavovať aj hodnoty ducha.

Ale aj mimo väzenia som všeličo videl a skúsil. A to aj u mladých ľudí, ktorí mali určité vzdelanie. Dokonca písali do časopisov. Niektoré také veci sa nedali čítať. Samý sex a zvrátenosti. Z náboženstva sa smiali.

Aj pokrstený človek sa môže zvrhnúť. To vieme. No človek, ktorý sa modlí, ak to robí opravdivo, pripomína si denne čosi podstatné pre život, je hoden človeka.

Na druhej strane som poznal vo Valdiciach väzňa, ktorý sa stretal aj s nami, kňazmi. Bolo nás tam po roku 1960 okolo dvesto. Tento človek od pera, keď sa dostal na slobodu, vydal knihu pod názvom „Prezidentúv vězeň“. Bol to Čech. V knihe opisoval väzenský život, aj svoje skúsenosti s kňazmi. Obdivoval ich vyrovnanosť, ochotu pomáhať a udivovalo ho i to, že títo ľudia mali aj vo väzení zmysel pre humor. Svoju kapitolu o kňazoch zakončil tento vzdelaný muž s akýmsi povzdychom: „Byli chvíle, v kterých jsem litoval, že jsem nenašel víru...“

 

Pán kardinál, a ký je Váš postoj k ateistickým režimom, ktoré ešte donedávna boli pri moci v mnohých štátoch Európy? V týchto režimoch bolo veľa neveriacich, v krajinách ako Rusko väčšina. Vari všetci to boli nedobrí ľudia?

 

Pred otázkou dobrého neveriaceho človeka som tak trocha bezradný. Myslím si, že takého človeka ako jednotlivca môžeme stretnúť. Keď však čítam podrobnosti o zločinoch nacistov či komunizmu, je mi nápadné, že jedni i druhí najprv vykrikovali, že Boh, že náboženstvo je podvod a že viera v Boha je nezmysel. Nacisti mali svojho Rosenberga a jeho knihu Mýtus 20. storočia. Komunisti - svoje heslo „Náboženstvo je ópium“. A usilovali sa v tomto duchu vychovať si mládež a zateizovať každého, ako len bolo možné. Robili preto nekonečné prednášky, školenia a desaťminútovky. Ľudia zbavení svedomia boli potom povoľnými nástrojmi pre všetko možné, aj pre zločiny. Boli sme toho priamymi svedkami, ba skúsili sme to na vlastnej koži.

Tieto režimy boli prinajmenej presvedčené, že náboženstvo a viera, aspoň u kresťanov Európy, je akousi hrádzou pre zločiny, a preto vieru v Boha je potrebné zničiť. Vychovali si ľudí bez Boha, ba proti Bohu, a cez nich sa potom valili a zaplavovali naše krajiny. Pravda, tu nešlo o ľudí len jednoducho neveriacich. Tu išlo o ateistov, a to priam o bojovných ateistov.

Vy máte na mysli predsa len čosi iné, iný typ neveriaceho človeka. Aj ja som také niečo poznal. Pri čítaní jednej knihy ma prekvapil postoj, akým sa vyjadril Čingiz Ajtmatov o evanjeliách. Vyjadril údiv a obdiv nad tým, čo v evanjeliách čítal. Kristus visiaci na kríži sa modlil za svojich katov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“

Ajtmatov sa vyjadril, že takéto niečo nenašiel nikde vo svetovej literatúre, že to je zásada lásky, ktorá v mnohom prenikla do sveta. Ak to Ajtmatov, pôvodom Kirgiz a výchovou neveriaci, povedal ako spisovateľ predovšetkým o literatúre, aj tak som to pokladal za prejav vyrovnaného človeka. Rozhodne to nepovedal bojovný ateista a nepriateľ kresťanstva.

Pravda, my veriaci sme ďalej. Pre nás je závažné to, že nejde len o literatúru, ale o historický fakt, a tým o prevratný mravný zázrak, ktorý zmenil do veľkej miery svet. Príchodom Kristovým a priamo z kríža bolo vo svete možno počuť a vidieť Lásku. A ona vo svete našťastie pretrváva. Každá generácia od tých čias v každom storočí má aj opravdivých veriacich, má svätcov. Cez nich je vo svete stále prítomná Láska. No na výrok a postoj Ajtmatova som nezabudol.

Môže zlý človek veriť v Boha?

Neviem si to predstaviť. Bolo by to čosi ako oheň s vodou. Naozaj zlý človek by sa nemohol modliť: „Buď vôľa tvoja... odpusť nám, ako i my odpúšťame... zbav nás zlého...“

Zloba a viera v Boha - to nejde dohromady. Iná vec je, že aj veriaci človek je len krehký človek. Môže sa potknúť, môže v slabej chvíľke ublížiť. Ale nesmie pritom zostať. Musí sa spamätať, oľutovať, napraviť a začať znova. V tomto zmysle chodia ku sviatosti zmierenia, čiže na spoveď v Cirkvi, aj veriaci laici, aj kňazi a biskupi. Aj tým si udržiavajú rovnováhu života.

Môžem sa pri vašej otázke dotknúť ešte jednej veci. Dostávam kde-tu aj listy od väzňov. Sedia už roky a ďalšie majú pred sebou. Z hľadiska činu pri spomienke ich mena povedia možno ľudia: vrah. Ten človek povedzme naozaj zavraždil. Podľa civilného zákona bol odsúdený na doživotie a musí byť vo väzení. No duchovne sa spamätal, tisíckrát svoj čin oľutoval a ako pokrstený požiadal o kňaza a vyspovedal sa. Teraz je to možné. Teraz berie aj svoje väzenie ako pokánie. Bol zlý, bol za to odsúdený, odpykáva si trest, ale vnútorne sa zmenil.

My takýmto ľuďom pomáhame žiť aj vo väzení. Po Novembri zriadila sa aj vo väzniciach tzv. duchovná správa. Chodia tam kňazi i veriaci laici a zachraňujú, čo sa z trosiek zachrániť dá. Človek mohol byť zlý, ale mohol sa spamätať a obrátiť sa k Bohu. Kristus odpustil aj lotrovi po pravej strane, keď ten oľutoval svoje zlé činy a požiadal o pomoc. Život je zložitý! No človek v zásade nemôže byť zároveň vedome zlý a byť aj vedome a opravdivo veriaci. To je oheň s vodou.

Na Vašej životnej ceste ste určite stretli ľudí, ktorí Vám činili zlo. Aký je Váš postoj voči týmto ľuďom?

Niektorí ľudia mi naozaj narobili v živote mnoho zla. Niektorí nepriamo, ako organizátori prenasledovania Cirkvi a veriacich, niektorí ako vykonávatelia, sudcovia či väzenskí strážnici. Niekoľkokrát som im to dal aj najavo, keď som bol roztrpčený. Nemôžem však povedať, že by som ich bol nenávidel.

Vo väzení som videl, čo je to nenávisť a akým plameňom vie horieť. Jeden chlapec, odsúdený na dlhé roky, predo mnou hovoril, ako by sa chcel a vedel svojim protivníkom pomstiť. Hovoril, že by si nepriateľa vzal, dal ho poviazať, postavil by si vedľa neho váhy a každé dve minúty by nepriateľovi odrezal 5 dkg mäsa. A že by odrezal radšej menej, aby mohol zarezať dvakrát.

Mráz mi šiel po chrbte a niečo som mu pritom na utíšenie povedal. Takéto niečo mnou nikdy nelomcovalo. Vedel som zlo, ktoré mi istí ľudia spôsobili pomenovať, pomenovať aj tvrdo, ale nikdy som sa neuchýlil k nenávisti. Ba darilo sa mi podľa evanjelia za týchto ľudí sa aj pomodliť, aby sa spamätali. Robím to dodnes. V tom vidím veľkosť viery pre život, aj pre dnešný život.

Cirkev šíri okolo seba pokoj, ducha zmierenia a aj odpúšťania. Pri pohľade na nenávisť a pomstu, ktorú vidíme v Sudáne, vo Svätej zemi, v Iraku a inde, je tento postoj Cirkvi, postoj pápeža dobrodením pre národy a pre svet. Vie odsúdiť krivdy, vie obhajovať spravodlivosť, ale nikdy nerozdúchava nenávisť. A to nielen dnes. Pápež Pavol VI. prijal kedysi Podgorného, potom Adžubeja. Pápež Ján Pavol II. prijímal aj Arafata i jeho protivníkov. Navštívil Kubu a podal ruku F. Castrovi. Hneď po ťažkej operácii, keď bol medzi životom a smrťou v nemocnici, nahovoril na magnetofónovú pásku slová odpustenia vrahovi Ali Agčovi. Slová si vypočuli tisíce pútnikov na Námestí sv. Petra hneď nasledujúcu nedeľu. Po čase navštívil vraha vo väzení. Keby bolo viac takýchto mužov a žien medzi politikmi a štátnikmi, svet by mohol byť inakší.

Môže človek veriť v Boha, ale nechodiť do kostola a dokonca mať k cirkvi negatívny vzťah?

Veriť v Boha azda môže, ak ho výslovne nepoprel, ak nepoprel vieru. V tom prípade sa previňuje istou hriešnou ľahostajnosťou, keď zanedbáva to, k čomu ho viera má viesť. A je si v tom vo svedomí zodpovedný.

Či môže veriť, ak má k Cirkvi negatívny vzťah? Neviem, v čom by to malo pozostávať. Ak je katolík, mohol by mať voči niektorým veciam v Cirkvi azda kritický postoj. Sú veci, ku ktorým Cirkev nezaväzuje veriacich vo svedomí. Ale mať k Cirkvi ako takej výslovne negatívny vzťah, čiže ju azda odmietať alebo neuznávať? To sa už ťažko dá zlúčiť s katolíckym, pravoslávnym či protestantským chápaním viery. Možno azda konštruktívne kritizovať a naprávať, nemožno Cirkev odmietať. Vtedy sa človek z nej už vylučuje. Takúto súkromnú vieru a súkromný postoj k Bohu neviem posúdiť. Určite to nie je katolícky postoj.

Aký máte postoj k známemu výroku: ak Boh neexistuje, bolo by ho treba vymyslieť?

To mohol s dobrým úmyslom povedať len niekto, kto bol veľmi presvedčený o tom, že človek, svet a život potrebujú Boha, že bez neho by bolo vo svete veľmi zle. Ľudia by márne hľadali zmysel života ako celku a nemali by meter, ktorým by merali dobro a zlo. Život veľkých spoločenstiev, štátov by vybočil z prijateľných koľají a stal by sa asi neznesiteľným. F. M. Dostojevskij to vytušil. V Bratoch Karamazovcoch v jednom rozhovore s Ivanom Karamazovom zaznie veta: Ak Boh neexistuje, potom je všetko dovolené. V románe „Besi“ či „Diablom posadnutí“ Dostojevskij vylíčil uskutočňovanie projektu anarchistov v spoločnosti. Jeden z anarchistov povedal: „Pustíme démonov z  reťazí.“ Druhí zas povedal: „Urobím taký čin, taký zločin, že si budú ľudia nad ním tisíc rokov odpľúvať.“ Dnes sme vo svete svedkami aj takých zločinov, na ktoré ľudstvo nezabudne tisíc rokov.

Dostojevskij svoj pohľad zhrnul do takýchto slov: „Ak raz vznikne vo svete veľké spoločenstvo ľudí bez Boha, vznikne taká tma a čosi tak neotesané, že sa celá stavba zrúti pod ťarchou ľudského preklínania.“ Dve takéto stavby bez Boha sa v 20. storočí za našich životov zrútili. Pod ťarchou ľudského preklínania. Za Hitlera a Stalina. Bez Boha sa svetu ako celku dá žiť ťažko. Dejiny nám ukázali, že sa nedá žiť.

Páči sa vám tvorba Dostojevského? Ako sa staviate k najznámejšej stránke jeho tvorby – Legende o Veľkom Inkvizítorovi z románu Bratia Karamazovci, kde sa Veľký Inkvizítor obracia ku Kristovi, ktorý prišiel na zem, s otázkou: „Načo si k nám prišiel?“?

Tvorba Dostojevského sa mi páči a páči sa mi veľmi. Pokladám ho za najväčšieho spisovateľa. Mohol sa ním stať len ako Rus a kresťan. Poznám pravdaže aj jeho Legendu o Veľkom Inkvizítorovi. Čítal som o nej aj viaceré analýzy.

Dostojevskij vedel istotne niečo o inkvizícii. Vedel o tvrdosti, ktorá sa v nej na rozličných miestach a v rozličnom čase prejavovala. O inkvizícii sa písalo mnoho a dávno. Písali o nej osvieteneckí muži 18. storočia, často bez veľkých škrupúľ, čo do pravdivých údajov. Vystupovali totiž otvorene nepriateľsky voči Cirkvi a zbrane proti nej nekontrolovali pod drobnohľadom. Zasiali do európskeho myslenia aj mnoho predsudkov, ktoré pretrvávajú.

Ak Dostojevskij poznal mnoho vecí o inkvizícii z literatúry, aj on bol len človek a ani on nebol celkom imúnny pred možnými predsudkami. Bol veľký kresťan, ale aj on žil v atmosfére napätia medzi pravoslávim a Rímom, ktoré tak smutne poznačovalo život našich kresťanských národov a trvá do istej miery dodnes. Dostojevskij vo svojom zanietení kresťana videl mnohé nedostatky rímskej Cirkvi, a to ho viedlo aj k tomu, že s istou básnickou licenciou ako geniálny spisovateľ napísal Legendu o Veľkom Inkvizítorovi. Nastavil tak zrkadlo rímskej cirkvi a celému západnému svetu. Jeho Legenda je v niečom kruto pravdivá, až kruto umelecky pôsobivá, ale aj kruto očistná. Myslím, že si ju prečítali takmer všetci biskupi a pápeži po Dostojevskom.

Neveriaci ju často zneužili, veriaci sa mohli a môžu z nej poučiť. Ja som si ju prečítal viackrát. A vôbec som pre ňu na Dostojevského nijako nezanevrel. Dostojevskij je pre mňa stále veľký spisovateľ, veľký Rus a veľký kresťan.

Inkvizícia sa považuje za temnú stránku dejín katolíckej cirkvi. Existujú rôzne čísla o tom, koľko ľudí bolo upálených, koľko väznených, popritom samotné slovo „inkvizícia“ je v európskych jazykoch zapísané negatívne. Čím bola inkvizícia z Vášho pohľadu?

 

Rád by som povedal ešte niečo o samotnej inkvizícii. Prečítal som o nej tiež hodne kníh, dokumentov a hodnotení. Inkvizícia vznikla v zápase s herézami, ktoré sa dotýkali života Cirkvi i života verejného, národov a štátov vôbec.

Herézy narobili v stredoveku Európe mnoho starostí. Niektoré neprekročili svojím pôsobením cirkevné prostredie. Tak okolo roku 1050 vystúpil v Tours vo Francúzsku vzdelaný Berengár. Vyvolal nepokoje, no jeho vplyv bol ohraničený. Zomrel zmierený s Cirkvou priam ako vzor pokánia.

Celkom ináč si počínali niektorí zaťatí heretici. Predkladali neraz divoké náuky, správali sa nenábožensky a chceli meniť celú spoločnosť násilným spôsobom. Panteista Amaury okolo roku 1200 dal vo Francúzsku do pohybu hnutie, ktoré odmietlo každú autoritu, a všetky mravné zákony. Tým, ktorí poznali jeho náuku, bolo všetko dovolené, až po spoločenstvo žien mimo manželstva. Časť jeho prívržencov prekročila Rýn a Švajčiarsko. Z nich sa vyvinuli „cynici“ Paríža, „adamiti“ v Rakúsku, „nudisti“ v Česku, ba i tzv. „luciferiáni“ v Magdeburgu.

Katari boli nielen protikresťanskí, ale i protisociálni. Šírili zvláštny druh anarchizmu. Pokladali Cirkev za „synagógu satanovu“. Odmietali všetky mravné zásady, celý kresťanský život a kresťanské inštitúcie. Protisociálna bola táto sekta tým, že smerovala k úplnemu zničeniu občianskej európskej spoločnosti. „Všetko pod Slnkom a na čo svieti Mesiac je zlo a zmätok“ – písal Limozus Neger, jeden z ich predstaviteľov. Odmietali štát, podľa nich tiež „dielo satanovo“, odmietli akékoľvek občianske záväzky a povinnosti, či už daní, či obrany národa a krajiny. Štát na nich hľadel ako na ohrozenie celého spoločenského života.

Cirkev bola nútená odmietať názory heretikov, ktorí chceli v jej mene hlásať bludy. Americký historik E. C. Lea, ktorý nebol nijako naklonený Cirkvi, napísal o Kataroch, že ak by boli získali masy pre svoju sektu, Európa by sa bola vrátila do čias úplného barbarstva. Tu nešlo už len o boj proti Cirkvi. Išlo o boj proti civilizovanému spoločenstvu vôbec. Iný historik, protestant, sa vyslovil ešte vážnejšie. „Pápežstvo nestálo, ako si niektorí myslia, na strane reakcie či obskurantizmu ani vtedy, keď bojovalo proti takému jedu, akým boli katari 12. storočia. V zápase s touto herézou plnila Cirkev svoje veľké poslanie záchrany - táto sekta by bola zruinovala nielen Cirkev, ale aj európsku civilizáciu a s ňou možno i nás všetkých.“

Keďže mnohí heretici boli spoločensky nebezpeční, v najvážnejších prípadoch ich odovzdával inkvizičný súd do rúk svetskej moci. Podľa zachovaných záznamov inkvizičné súdy neboli bez kontroly. Keď sa zistila nespravodlivosť, sudcovia boli okamžite odvolaní, ba aj postavení pred súd.

Nie všetci obvinení boli inkvizíciou odsúdení. Z 930 rozsudkov, ktoré vyniesol Bernard Gui po roku 1300, bolo 130 oslobodzujúcich, 132 tzv. kánonických, čiže duchovných trestov, 152 pokání púťou, 307 prípadov väzenia na určitý čas a 42 prípadov bolo odovzdaných svetskej moci.

Tvrdosť voči bludárom, nech už bola akokoľvek odôvodňovaná, možno len opravdivo ľutovať. Veci ľudského presvedčenia nemožno nikdy riešiť násilím. Iná vec je, keď sa heretici dopúšťali násilia a ohrozovali verejný poriadok a životy. Na to platia prísne predpisy dodnes.

Ku inkvizícii by som mal ešte jednu poznámku. Španielska inkvizícia bola najvykričanejšia. Tá sa však po roku 1400 oddelila od Cirkvi a stala sa štátnou inštitúciou.

Pokiaľ ide o previnenia inkvizície, Cirkev dnes nemieni nič zatajovať a obhajovať. V Jubilejnom roku 2000 pápež Ján Pavol II. verejne v Bazilike sv. Petra ľutoval v mene Cirkvi všetky tieto previnenia a prosil o odpustenie. Roku 2004 vyšla v Ríme 800-stranová kniha historikov o inkvizícii. Štúdie v nej publikovala komisia odborníkov, medzi ktorými boli nielen katolíci, ale i protestanti, ba i nekresťania. V knihe je mnoho historických údajov. Celkove obraz o inkvizícii nevyznieva podľa tejto knihy ani zďaleka celkom čierno.

Aj dnes sa má spoločnosť na pozore, keď ide o niektoré sekty. Vyvíjajú násilie, zmocňujú sa vedomia labilnejších ľudí, ohrozujú mravnú výchovu mládeže, vedú až ku kolektívnym samovraždám. Rada Európy roku 1999 odporúčala nevyhnutnosť mať o takýchto spoločenstvách spoľahlivé informácie. Zastavujú sa im účty v bankách, tajná polícia (CIA) im monitoruje elektronickú poštu, sú predmetom najmä tajných služieb. Aj u nás na Slovensku. Predstaviteľ takejto sekty L. R. Hubbard sa stal nežiadúcou osobou vo Veľkej Británii i vo Francúzsku, kde ho dokonca odsúdili. V USA boli jeho spolupracovníci spolu s jeho manželkou odsúdení za vymývanie mozgov, ale i za krádež úradných dokumentov.

Pokiaľ ide o priam nepriateľské útoky na Cirkev, že neznášala iné názory než svoje, malá poznámka. Tí, ktorí dnes útočia na Cirkev pre udalosti z pred 500-600 rokov, ako by nevideli otrasnú netolerantnosť režimov prítomnosti v našom modernom svete. Prežili sme desaťročia, v ktorých režimy trestali mladých ľudí za to, že sa stretli a spolu sa modlili alebo čítali sv. Písmo. Bývalý režim, ktorý na nás útočil pre inkvizíciu, trestal každý privezený exemplár Biblie či inej náboženskej knihy.

Problém inkvizície nemožno ani len porovnať s počtom odsúdených z ideologických príčin, s počtom väzení a koncentračných táborov a gulagov dneška, ani s počtom usmrtených v plynových komorách, a to nielen v Kambodži, ale aj v civilizovanej Európe.

Keď je reč o umeleckej literatúre, o filmoch či divadelných hrách, tu je možné všetko. Vieme o Hochhutovej divadelnej hre, v ktorej bol pápež Pius XII. zobrazený ako najväčší pomocník Hitlera pri likvidovaní židov. Túto surovú hru hrali v Európe aj na našom Slovensku, napriek všetkým protestom triezvych ľudí aj samotných predstaviteľov židovstva, ba aj množstva ľudí, ktorých Pius XII. zachránil. Aj taká je kultúra.

Kresťanstvo a Cirkev so všetkými duchovnými hodnotami, s kultúrou, dejinami svätcov a inštitúciami služby, s prejavmi lásky, modlitieb i myslenia, s európskou civilizáciou, ktorú spolutvorilo, s mysliteľmi a univerzitami – to všetko je pre celý vesmír nenahraditeľných hodnôt. Napriek mnohým zlyhaniam, ktoré registrujeme aj v dejinách Cirkvi, kresťanstvo bolo, je a som presvedčený, že aj bude pre svet požehnaním.

Pokiaľ ide o Legendu o Veľkom Inkvizítorovi, Dostojevskij v nej vyjadril mnoho pravdy a nastavil nám zrkadlo. Legendu napísal ako génius s veľkou silou účinnosti. Má zásluhu na tom, že k tejto veci boli vyslovené slová ľútosti a odpustenia pri vstupe do tretieho tisícročia. Pre mňa zostáva Dostojevskij navždy veľkým spisovateľom a kresťanom.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Hlavná stránka