Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
Zhubný nádor neoliberalizmu - OPEN TEXT - chelemendik.sk

 

Zhubný nádor neoliberalizmu - OPEN TEXT

2019-01-16  (06:56)

 - Zhubný nádor neoliberalizmu - OPEN TEXT


Zhubný nádor neoliberalizmu

Slovensko prežíva veľmi ťažké časy. Je to predovšetkým dôsledok zhubného nádoru neoliberalizmu, ktorý zasiahol slovenskú ekonomiku ešte pred nástupom Ficovej vlády a doposiaľ je brzdou rozvoja spoločnosti. Som praktizujúci katolík a píšem články a knihy z katolíckeho prostredia, preto ma najviac mrzí, že súčasťou pravice, ktorá tvrdo presadzuje neoliberalizmus, bolo a je aj slovenské Kresťanskodemokratické hnutie.

A keďže je hospodársky neoliberalizmus fatálnou hrozbou do budúcnosti nielen pre Slovensko, ale aj pre ďalšiu existenciu ľudstva vôbec, považujem za nevyhnutné poukázať na zhubné dôsledky tohto typu ekonomickej politiky pre spoločnosť.


Od liberalizmu k neoliberalizmu

Ale začnime aspoň stručne od Adama. Obrazne aj doslovne. Otcom pôvodného liberalizmu, predchodcu dnešného neoliberalizmu, sa stal v 18. storočí škótsky filozof a zakladateľ politickej ekonómie Adam Smith, ktorý presadzoval požiadavku nezasahovania štátu do ekonomiky. On a jeho nasledovníci žiadali vytvorenie voľného trhu, odmietali obmedzovanie výroby, obchodné bariéry či clá. Ekonomický liberalizmus našiel široké uplatnenie zvlášť v Spojených štátoch v 19. a začiatkom 20. storočia. Kríza v tridsiatych rokoch 20. storočia však vyvolala pochybnosti o opodstatnenosti ekonomického liberalizmu.

 

Ekonóm John Maynard Keynes spochybnil liberalizmus ako najlepší politický systém pre kapitalistov a presadzoval názor, že pre rast a rozvoj kapitalizmu je nevyhnutná plná zamestnanosť, ktorú možno dosiahnuť len intervenciami vlád a centrálnych bánk v záujme zvyšovania zamestnanosti. Keynesova teória našla svoje znamenité uplatnenie v politike amerického prezidenta Roosevelta známej ako New Deal, ktorá skutočne zlepšila život spoločnosti. Táto skutočnosť prispela k vzniku presvedčenia, že vláda má podporovať verejné blaho.

Avšak kríza kapitalizmu v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, ktorá spôsobila neustále klesajúcu mieru ziskov, inšpirovala predstaviteľov najvplyvnejších korporácií k oprášeniu pôvodného ekonomického liberalizmu a jeho revízii vzhľadom na zmenené pomery vo svete. Vznikol nový smer, neoliberalizmus, ktorý sa usiluje o dereguláciu medzinárodného obchodu, t. j. maximálnu demontáž regulačných kompetencií národných vlád v prospech nadnárodných súkromných obchodných spoločností s cieľom umožniť ich nekontrolovateľný pohyb z miesta na miesto podľa zvýhodnení, ktoré im tá-ktorá krajina poskytne, a bez ohľadu na lokálne potreby. S prudko akcelerujúcou globalizáciou sa v súčasnosti stávame aj svedkami šírenia neoliberalizmu v celosvetovom rozsahu. Dôležitým nástrojom presadzovania neoliberalizmu na nadnárodnej úrovni sú medzinárodné finančné inštitúcie, ako Medzinárodný menový fond (IMF), Svetová banka (WB), či Svetová obchodná organizácia (WTO). Napríklad Svetová banka sa podieľa na financovaní megalomanských projektov, akými sú stavby gigantických priehrad, ktoré síce prinášajú isté pozitíva, no zároveň spôsobujú nezvratné zmeny životného prostredia na veľkých územiach zatopených oblastí a v ich okolí.

Charakteristickými črtami neoliberalizmu vo všeobecnosti sú predovšetkým: diktát voľného trhu, krátenie verejných výdavkov na vzdelávanie, zdravotníctvo, verejnú dopravu a iné sociálne služby, deregulácia, privatizácia, znižovanie daní, rast sektora finančných služieb, oslabovanie vplyvu odborov, časté uzatváranie zmlúv (napríklad práca na dohodu, krátkodobé zmluvy, atď.), eliminácia podielu štátu na verejnoprospešných aktivitách, atď.

Neoliberalizmus sa snaží presadiť v celosvetovom meradle všemocný trh, ktorý údajne vyrieši všetky potreby obyvateľstva. Presadzuje absolútnu voľnosť pohybu kapitálu, tovaru a služieb. Usiluje sa de facto likvidovať národné ekonomiky a vytvoriť jednu celosvetovú ekonomiku s neobmedzenou vládou nadnárodných korporácií.


Bohatí bohatšími a chudobní chudobnejšími

Podľa neoliberálov len deregulovaný trh môže zabezpečiť vyšší ekonomický rast, z ktorého bude mať v konečnom dôsledku úžitok celá spoločnosť. Najzábavnejšou perličkou tohto obludného ekonomického smeru bola napríklad predstava Ronalda Reagana, podľa ktorej rastúce bohatstvo najbohatších postupne „presiakne“ do celej spoločnosti. Teda jednoducho povedané, ak sa budú mať dobre tí najbohatší, postupne sa bude mať dobre celá spoločnosť. Aj na Slovensku som takéto bludy počúval napríklad z úst politikov OKS. Paradoxne však práve neoliberalizmus nedokáže zabezpečiť blahobyt pre celú spoločnosť, pretože nemá záujem o prerozdeľovanie materiálneho bohatstva.

Len dobre fungujúci štát, ktorý má účinné prerozdeľovacie mechanizmy, môže zabezpečiť, aby sa z bohatstva tých najbohatších ušlo aj ostatným. Toto je však v diametrálnom rozpore s princípmi neoliberalizmu a tak sme v praxi svedkami toho, že bohatstvo „nepresakuje“ zhora nadol, ale naopak, ostáva „prilepené“ na tých najbohatších. A tak sú bohatí ešte bohatšími a chudobní ešte chudobnejšími. Závratná priepasť medzi bohatými a chudobnými sa nezmenšuje, ale naopak, závratne sa zväčšuje. Štatistiky dokazujú, že trojica najväčších superboháčov sveta má viac majetku ako 600 miliónov obyvateľov rozvojových krajín dokopy. Divíme sa potom, že svet ohrozujú sociálne nepokoje či terorizmus?

Zhubná nákaza neoliberalizmu ohrozuje život spoločnosti vo všetkých sférach. V záujme znižovania úlohy štátu v správe krajiny dochádza k oslabovaniu sociálnej siete, redukcii financovania infraštruktúry, školstva a kultúry.


Konkrétna skúsenosť z praxe

Mám s tým čerstvú osobnú skúsenosť. Po niekoľkých rokoch úmornej práce som dokončil rukopis historického diela o komunistickom štáte, ktorý založili misionári Spoločnosti Ježišovej v Paraguaji v roku 1609 a ktorý bol násilne zlikvidovaný v roku 1768.

Katolícke vydavateľstvo, ktorému som rukopis ponúkol na vydanie, však váha s vydaním diela, pretože toto  dielo nesľubuje komerčný úspech. Zámerne neuvádzam konkrétne fakty, pretože sú to citlivé osobné údaje a ja tu nechcem riešiť svoj konkrétny prípad. Ide mi o princíp. Pravdu povediac, vôbec sa predstaviteľom vydavateľstva nedivím, pretože, žiaľ Bohu, ani katolícke vydavateľstvá nemôžu pri súčasnom stave slovenskej spoločnosti ignorovať pravidlá všemocného trhu a musia vydávať predovšetkým knihy, u ktorých je predpoklad, že sa budú dobre predávať. Sú to predovšetkým knihy známych osobností z katolíckeho prostredia, napríklad diela súčasného pápeža Benedikta XVI. Ja nemôžem zaručiť komerčný úspech svojho diela, naopak, sám som vydavateľstvo upozornil, že nemôže rátať s vydaním veľkého nákladu, pretože nemá šancu toto dielo na Slovensku rozpredať.

Moje dielo nie je napínavý román a nemá ambície stať sa bestsellerom. Je to výsostne odborné dielo, napísané na základe štúdia množstva prameňov a zdrojov, a je plné konkrétnych číselných údajov, takže sotva zaujme bežného čitateľa. Je určené skôr pre historikov, ekonómov, teológov, pre univerzity, vedecké ustanovizne, knižnice, atď. A tak je rukopis už takmer rok vo vydavateľstve a ja nemám istotu, že sa napokon dočkám ovocia svojej niekoľkoročnej práce. Predstaviteľ rádu, ktorému vydavateľstvo patrí, mi síce v telefonickom rozhovore prisľúbil, že sa pokúsi zohnať nejakého sponzora pre vydanie môjho diela, ale to je dosť neistá perspektíva.

Pritom môj prípad nie je ojedinelý. Ak by mal štát plnšiu pokladnicu, mohol by veľmi účinne regulovať knižnú produkciu tým, že by subvencoval hodnotné diela a naopak všemožne znevýhodňoval tvorcov brakovej kultúry. Podvyživený štát však nemá prostriedky na subvencovanie a tak slovenská knižná kultúra stagnuje. Ba čo horšie, niektorí neoliberáli chcú zvýšiť DPH na knihy a odstrániť tak aj poslednú barlu, ktorou sa štát snažil podopierať krívajúcu knižnú kultúru.


Okrajovo (aj) o privatizácii

Čo sa týka privatizácie, popísalo sa o nej už naozaj dosť. Ja sám sa chystám podrobnejšie venovať tejto problematike v inom článku, takže zatiaľ len stručne. Je isté, že kvalita riadenia štátnych podnikov je často prinajmenšom diskutabilná, preto býva terčom oprávnenej kritiky. Lenže privatizačné procesy vedú k ďalšej koncentrácii bohatstva v rukách niekoľkých mocných a k predražovaniu základných životných potrieb obyvateľstva. Keďže je proces privatizácie veľmi lukratívny, zákonite ho sprevádzajú korupčné škandály bez ohľadu na to, ktorá vládna garnitúra je práve pri moci. Okrem toho privatizácia prispieva k podvýžive štátu, pretože príjmy, ktoré predtým plynuli do štátnej pokladnice, končia v súkromných rukách.

Príkladom je situácia vo Veľkej Británii pred nástupom k moci M. Thatcherovej. Značná časť verejného sektoru tam bola vtedy zisková a prinášala krajine nemalé príjmy. V roku 1984 prispeli štátne podniky do štátneho rozpočtu sumou 7 miliárd libier. Dnes tieto prostriedky plynú do vreciek súkromných akcionárov.

Predstaviteľov neoliberalizmu neomylne spoznáte podľa niekoľkých fráz, ktorými sa oháňajú na každom kroku. Napríklad o ľuďoch, ktorí sú v živote neúspešní, vám neoliberáli povedia, že títo „skrachovanci“ sú leniví a neschopní a sami sú na vine vlastného neúspechu. Lenže ruku na srdce: je to naozaj vždy tak? Môžem spomenúť prípad z okruhu môjho príbuzenstva. Ide o muža, ktorý bol dobrý žiak na základnej a strednej škole a nadpriemerne schopný matematik. Na vysokej škole však vážne ochorel a odvtedy živorí na pokraji spoločnosti. Nie vždy a nie každý človek sa môže vlastnými silami postarať o vlastnú existenciu tak, ako to požadujú neoliberáli. Lenže neoliberalizmus akceptuje iba schopných, silných a zdravých jedincov. Slabí, neschopní a nezdraví preň nemajú cenu. Jednoducho majú smolu. Ešte šťastie, že máme štát či kresťanskú charitu, plniacu úlohy, ktoré liberálny trh ignoruje.

Aj rovná daň je jedným z „výdobytkov“ neoliberalizmu. Je to jeden zo spôsobov, ako ochromiť štát a znižovať jeho úlohu v rozvoji spoločnosti. Krajina, ktorej daňový systém je postavený na 19-percentnej rovnej dani, nemá perspektívu. Ekonomika takejto krajiny je totiž permanentne podvyživená na strane príjmov, takže nikdy(!) nebude mať dostatok finančných prostriedkov na vedu, školstvo, výstavbu diaľnic, zdravotníctvo, armádu, dôchodky, podporu mladých rodín, protipovodňové opatrenia, atď. Takúto krajinu nevyhnutne čaká všestranná stagnácia a výrazné zaostávanie za vyspelým svetom.


Štyri zásadné výhrady proti rovnej dani

Ivan Mikloš, jeden z najhorlivejších papagájov neoliberalizmu na Slovensku, obhajuje potrebu znižovania daňového zaťaženia podnikateľov s odôvodnením, že je nespravodlivé trestať iniciatívu podnikateľa vysokými daňami. Proti tomuto odôvodneniu mám predovšetkým štyri zásadné výhrady:

1. Rovná daň porušuje princípy katolíckeho sociálneho učenia. Výrazne totiž zväčšuje priepasť medzi bohatými a chudobnými. Nie sú potrebné nejaké mimoriadne znalosti nato, aby sme to pochopili. Na ilustráciu si uveďme príklad a porovnajme dvoch ľudí s diametrálne rozdielnymi príjmami. Jeden z nich je bohatý a pri výpočte daňového priznania mu vyjde základ dane po znížení o odpočítateľné položky povedzme vo výške 1 milióna eur. Po zaplatení 19-percentnej dane mu zostane 810 000 eur pre jeho vlastnú potrebu. Ten chudobnejší má základ dane po znížení o odpočítateľné položky povedzme 10-tisíc eur, takže mu zostane po zaplatení dane pre jeho vlastnú potrebu iba 8 100 eur, čiže stokrát menej. Po 10 rokoch by pri nezmenených pomeroch nadobudol bohatší človek 8 100 000 eur, kým ten chudobnejší len 81 000 eur. Rozdiel je 8 019 000 eur. Priepasť medzi bohatými a chudobnými sa tak rapídne zväčšuje a práve toto pranieruje katolícke sociálne učenie, ktoré bazíruje na týchto základných princípoch: na ľudskej osobe, na spoločnom dobre, na solidarite, subsidiarite a sociálnej spravodlivosti. Rovná daň je teda v jasnom rozpore s princípmi katolíckeho sociálneho učenia. Veľký pápež 20. storočia Ján Pavol II. to formuloval veľmi jednoznačne a nedvojzmyselne. Vo svojej sociálnej encyklike Sollicitudo rei socialis píše, odvolávajúc sa pritom na encykliku Populorum progressio svojho predchodcu pápeža Pavla VI., okrem iného toto: „Skutočne, ak sociálna otázka nadobudla celosvetový rozmer, je to preto, že požiadavka spravodlivosti môže byť splnená len na tejto úrovni. Opomínanie tejto požiadavky by mohlo spôsobiť, že obete nespravodlivosti budú v pokušení odpovedať násilím, ako tomu býva pri vzniku mnohých vojen. Ľud, ktorý bol vylúčený zo spravodlivého rozdeľovania statkov, ktoré boli pôvodne určené všetkým, sa môže pýtať: ,Prečo by sme nekládli násilný odpor každému, kto ide na nás všetkých s násilím ako prvý?...‘ K tejto prvej úvahe o dramatickom obsahu encykliky Pavla VI. sa pripojuje ďalšia, o ktorej sa zmieňuje už samotný dokument: Ako ospravedlniť skutočnosť, že obrovské čiastky peňazí, ktoré môžu a majú byť určené na zdvojnásobenie rozvoja národov, sa namiesto toho vyplytvajú na obohatenie jednotlivcov či skupín... ?“ (Sociální encykliky (1891 – 1991), první vydání, Praha 1996, s. 364)

2. Považujem za nespravodlivé, ak podnikateľ získa rozprávkový majetok, ale napríklad učiteľ, ktorý vychová stovky tých najschopnejších podnikateľov, má len nepatrný zlomok bohatstva, ktoré nahonobí ktorýkoľvek z jeho schopných žiakov. Štát predsa musí mať účinný prerozdeľovací mechanizmus, aby mohol vziať tomu, kto dostal nespravodlivo priveľa a pridal tomu, kto dostal nespravodlivo primálo, hoci je pre spoločnosť prinajmenšom natoľko prospešný ako úspešný podnikateľ!

3. Rovná daň deformuje trhovú ekonomiku. Tým, že pomáha koncentrovať bohatstvo v rukách hŕstky najúspešnejších, znižuje kúpyschopnosť väčšiny obyvateľstva krajiny. Tak, ako človek potrebuje pre život, aby mu v tepnách a žilách prúdila krv, aj hospodárstvo potrebuje pre svoje zdravé fungovanie životodarnú krv. Tou krvou hospodárstva sú peňažné toky. Ak sa zastavujú, ekonomika chradne. Bohatí majú všeobecne tendenciu umŕtvovať kapitál. Netvrdím, že sú všetci rovnakí, ale mnohí boháči ulejú peniaze kamsi do švajčiarskej či inej zahraničnej banky a tieto peniaze potom chýbajú v reálnej ekonomike krajiny. Okrem toho je všeobecne známy paradox, že najviac míňajú nie bohatí, ale tí chudobnejší. No ekonomika krajiny nevyhnutne potrebuje, aby boli nielen plné obchody, ale aby sa tovar v nich aj čo najviac predával. 

4. Žiaden podnikateľ nemôže povedať: „Je len a len moja zásluha, že som taký úspešný podnikateľ.“ Podnikať vo veľkom sa u nás začalo až po roku 1989. Predtým ani tí najschopnejší nemohli voľne podnikať. Až tesne pred rokom 1989 bolo povolené súkromné podnikanie, ale len vo veľmi obmedzenej miere. Skutočný rozmach súkromného podnikania nastal po roku 1989. Aj ten najúspešnejší podnikateľ si teda môže prisvojiť len polovicu zásluh na svojom úspechu. Druhú polovicu zásluh na jeho podnikateľskom úspechu má spoločnosť, ktorá mu umožnila nahonobiť si majetok. Spoločnosť dáva podnikateľovi veľmi veľa. Na púšti, v pralese, na opustenom ostrove, či v nevyhovujúcich spoločenských pomeroch by ani ten najschopnejší podnikateľ nemohol byť úspešný. Preto má spoločnosť právo aj veľa žiadať od podnikateľa.  

Paradoxne hovorím sám proti sebe, pretože aj ja som súkromný podnikateľ. Nie síce milionár, ale tiež podnikateľ, a z vlastnej praxe viem, že nie je práve najpríjemnejšie deliť sa so štátom o svoje príjmy. Ako podnikateľ by som mal vlastne Ivanovi Miklošovi nadšene tlieskať. Ale ako vlastenec a ako katolík tlieskať nemôžem. Bolí ma srdce, keď vidím, ako pravicoví neoliberáli ruinujú túto krajinu, a to ma nemôže nechať chladným.


Závažná hrozba pre morálku spoločnosti

Neoliberalizmus je závažnou hrozbou pre morálku spoločnosti. Ak by sme doviedli do dôsledkov sen neoliberálov o úplne slobodnom trhu, museli by sme rešpektovať aj právo na slobodné podnikanie výrobcov detskej pornografie, či právo majiteľa novinového stánku vystavovať na viditeľnom mieste erotiku a ohrozovať tak morálku detí. Zákony neoliberalizmu sú totiž jasné: všetko pre slobodný trh! Lenže slobodný trh nemá nástroje na to, aby ochránil morálku spoločnosti!

A tak musí nastúpiť štát a chrániť občana pred zvrhlosťou neoliberalizmu.
 
Neoliberalizmus je však fatálnou hrozbou nielen pre morálku spoločnosti, ale aj pre ďalšiu existenciu celého ľudstva. Znemožňuje totiž riešenie najzávažnejších problémov tejto epochy, napríklad ochranu životného prostredia planéty, odzbrojenie, atď. Dostávajú sa tu do rozporu záujmy úzkej vrstvy superboháčov so záujmami zvyšku sveta. Napríklad záchrana brazílskeho dažďového pralesa, považovaného za pľúca našej planéty, je v záujme celého ľudstva, ale zároveň je v priamom rozpore s princípmi neoliberalizmu. Obmedzuje totiž právo na slobodné podnikanie brazílskych farmárov a chovateľov dobytka, ktorým klčovanie pralesa prináša obrovské zisky. Takisto sú v priamom rozpore s princípmi neoliberalizmu aj kampane za celosvetové odzbrojenie, ktoré síce na jednej strane prispievajú k zachovaniu mieru vo svete, no zároveň obmedzujú práva na slobodné podnikanie zbrojárskych firiem, ktorým výroba zbraní prináša rozprávkové zisky. Pápež Ján Pavol II. v už citovanej encyklike Sollicitudo rei socialis píše s odvolaním sa na encykliku Populorum progressio svojho predchodcu pápeža Pavla VI. tieto ostré slová: „Ako ospravedlniť skutočnosť, že obrovské čiastky peňazí, ktoré môžu a majú byť určené na zdvojnásobenie rozvoja národov, sa namiesto toho vyplytvajú na obohatenie jednotlivcov či skupín alebo na rozšírenie zbrojných arzenálov ako v krajinách vyspelých, tak v rozvojových, čím sa skutočné priority stavajú na hlavu?“ (Sociální encykliky (1891 – 1991), první vydání Praha 1996, s. 364)

A o niečo ďalej pápež pokračuje v rovnakom duchu: „Preto sme vo svetle oných slov pápeža Pavla VI. vyzývaní, aby sme preskúmali pojem rozvoja: isteže nespočíva iba v uspokojovaní hmotných potrieb rastom ponuky tovaru ani nesmeruje k biede väčšiny ľudstva, a jeho pohnútkou  nie je iba sebectvo jednotlivcov i národov. Vyhranene to pripomína list svätého Jakuba: ,Z čoho (vznikajú) vojny, z čoho boje medzi vami? Len z vašich žiadostí, ktoré bojujú vo vašich údoch. Žiadate, ale nemáte‘ (Jak 4, 1-2). Naproti tomu vo svete, v ktorom by vládla starosť o obecné blaho celého ľudstva, to jest starosť o ,ľudský a duchovný rozvoj všetkých‘ namiesto snahy o osobný prospech, by bol mier možný ako plod ,dokonalejšej spravodlivosti medzi ľuďmiV.“ (Sociální encykliky (1891 – 1991), první vydání Praha 1996, s. 364-365)

Sú potrebné ešte jasnejšie vyjadrenia najvyšších predstaviteľov katolíckej cirkvi nato, aby sme pochopili, akú fatálnu hrozbu predstavuje neoliberalizmus pre život budúcich generácií ľudstva?!

Je nad slnko jasné, že jedine silný štát, rešpektujúci tradičné kresťanské hodnoty, môže byť garanciou prežitia spoločnosti. Lenže ak je štát vinou nezodpovednej pravicovej politiky permanentne podvyživený na strane príjmov, nemôže plniť funkcie, kvôli ktorým je štát štátom. Najkrutejším výsmechom neoliberalizmu je fakt, že štát, ktorý umožňuje najväčším podnikateľom nahonobiť rozprávkové majetky, nedokáže tieto majetky ochrániť, pretože nemá dosť peňazí na zabezpečenie spoľahlivejšej funkcie policajného zboru!


Miklošov bič trestá najchudobnejších

Takáto situácia je dnes na Slovensku, kde chýbajú peniaze na zabezpečenie základných funkcií štátu! Zdá sa však, že aj taký zaslepený zástanca neoliberalizmu, ako je Ivan Mikloš, pochopil, že nemožno ísť len cestou škrtov na strane vládnych výdavkov, ale aj cestou napumpovania príjmov do štátneho rozpočtu. Keďže sa však tvrdohlavo odmieta pozrieť pravde do očí, snaží sa oklamať reálne princípy fungovania ekonomiky a otvára tie nesprávne kohútiky. Pokúša sa napríklad zvyšovať DPH. To je však bumerang, ktorý sa raz zákonite vráti na jeho hlavu, alebo, čo je omnoho horšie, na hlavy nás všetkých. Zvyšovanie DPH zákonite zvýši ceny tovarov a oslabí kúpyschopnosť obyvateľstva, ktorá vždy bola najspoľahlivejším hnacím motorom každej ekonomiky. Efekt takého opatrenia bude teda krátkodobý. Spočiatku síce naozaj napumpuje viac prostriedkov do štátnej pokladnice, ale po relatívne krátkej dobe nastane prudký prepad. Obchodníci a výrobcovia následne znížia ceny tovarov, aby sa úplne nezastavili peňažné toky, lenže žiaden podnikateľ nemôže žiť dlhodobo v strate. Preto bude musieť zákonite znižovať výrobu a prepúšťať, čo spôsobí zvýšenie nezamestnanosti a následne zvýšenie výdavkov štátu na podpory v nezamestnanosti. Teda ďalší bumerang na naše úbohé hlavy. V neposlednom rade Miklošov bič trestá predovšetkým tých chudobnejších

Poznám zo svojho okolia zopár veľkopodnikateľov, ktorí chodia na veľké nákupy do zahraničia. Nie sú síce odkázaní šetriť, ale prečo by si nemali takto pomôcť? Lenže chudákovi, ktorý živorí kdesi na hranici životného minima, sa po chlieb, mlieko, maslo a zopár drobností, ktoré potrebuje na svoje prežitie, neoplatí cestovať do zahraničia a chtiac-nechtiac musí nakupovať Miklošom predražený tovar v najbližšom obchode.  A tak Miklošov bič plieska predovšetkým po chrbtoch tých najbezbrannejších. Mám ale ja učiť nášho ministra financií základné poučky ekonomického šlabikára? Kto iný ako on by ich mal poznať? Kto vôbec dal tomuto chlapcovi do rúk vysokoškolský diplom? Práve neoliberalizmus je pohromou pre ekonomiku každého štátu. Keďže základným princípom neoliberalizmu je znižovanie príjmov štátu, štátna kasa sa zákonite rýchlo vyprázdňuje. Ak chce štát aj naďalej plniť funkcie, ktoré sú dokonca aj pre fungovanie neoliberalizmu nevyhnutné, napríklad ochrana majetkov občanov za pomoci policajného aparátu, musí si požičiavať a zadĺži sa. A potom Ivan Mikloš začne vyskakovať a ziapať: „Vidíte?! Čo som vám povedal? Štát je ten najhorší hospodár!“

Netvrdím, že nie sú rezervy v hospodárení štátu. Ale kvôli tomu predsa nemôžeme štát ruinovať! A ďalšia vec: práve takí páni, ako je Ivan Mikloš, vodu kážu a víno pijú! To je vždy po voľbách rečí, ako tá predchádzajúca vláda plytvala prostriedkami daňových poplatníkov! Lenže po skončení volebného obdobia zanechá každá vláda po sebe ešte bujnejší byrokratický aparát ako jej predchodkyňa! A ostatne sám Ivan Mikloš, ktorý na jednej strane tak vehementne šetrí, nadelil v pre našu krajinu najťažšom období pracovníkom ministerstva financií polročné odmeny za 800-tisíc eur, čo v priemere na hlavu predstavuje viac než 1 200 eur! A tých káuz na konte predstaviteľov pravice neustále pribúda.

A tak sa pýtam sám seba: Svitne raz aj nad naším ťažko skúšaným kresťanským Slovenskom žiarivejšie slniečko?

 

NOVESLOVO.SK


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |