Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
Vlkolaci v slovenskom dome - chelemendik.sk

 

Vlkolaci v slovenskom dome

2021-11-30  (15:44)

 - Vlkolaci v slovenskom dome

Sergej Chelemendik

Vlkolaci v slovenskom dome



Slovanský dom
Bratislava


© Sergej Chelemendik
© Obálka: Sergej Chelemendik
© Preklad: PhDr. Bronislava Šturcelová

Slovanský dom, s.r.o. 2004

ISBN: 80-85459-22-1
Obsah
Vlkolaci v Slovenskom dome
Fatálne zmeny v Slovenskom dome 5
Podstata fatálnych zmien v Slovenskom dome 5
Bohatí hostia v chudobných domoch 6
Ráno fatálnych zmien 9
Čo sa pokazilo v Slovenskom dome 10
Ako sa zo svojich stali cudzí 12
Kto sú vlkolaci 14
Ako rozpoznať vlkolakov 14
Pre tých, ktorí neveria vo vlkolakov 16
Reč na obhajobu vlkolakov 18
Kde je najviac vlkolakov 22
Čo sa stane s vlkolakmi 25
Čo bude so Slovenskom, ak vlkolaci zostanú pri moci 31
Ako ďalej žiť
Čo znamená koniec privatizácie na Slovensku 33
Zradné „eurovízie“ 39
Môže sa na Slovensku objaviť nová elita? 42
Ako sa bude objavovať nová slovenská elita 45
Ako rozpoznať svojich 47
Slovenská pravda 49
Svoji a cudzí – štýl života 50
Ako rozoznať cudzích, ktorí sa tvária ako svoji 53
Politické strany cudzích 54
Kto sa postaví za Slovákov
Cirkev ako potenciálna ochrankyňa 56
Ochránia Slovákov národné sily? 61
Stelesnená túžba o národnom hrdinovi
a geopolitický osud Slovenska 65
Slovákom môžu pomôcť iba Slováci 71
Ako zachovať Slovenský dom 73
Majú Slováci schopnosť zjednotiť sa? 75
Ako prelomiť deštruktívnu tendenciu
slovenskej politiky 77
Občianske hnutie Slovenský dom 80

 

 

Vlkolaci v Slovenskom dome

Fatálne zmeny v Slovenskom dome

Bože, nedopusť žiť v epoche zmien! Zmeny vedú vždy len k horšiemu – tvrdili pred tisíckami rokov čínski mudrci
a my, ktorí dnes zažívame tieto zmeny k horšiemu, nemáme ako namietať voči múdrym Číňanom.
Pravda, so zmenami k horšiemu sa ľudia dokážu zmieriť, ak neohrozujú ich samotný život. Horšie je, keď podstatou zmien sa stáva prerušenie života, teda umieranie. Zdá sa, že práve na takéto zmeny, veštiace skoré umieranie, narazila Európa a vnútri Európy – pokojné, vyrovnané Slovensko
a jeho národ.
Národy sa ponášajú na jednotlivých ľudí – aj oni sú živé bytosti obdarené dušou a rozumom. Národ, tak ako každá živá bytosť, sa však nemôže zmieriť so zmenami fatálnymi, nezvratnými, po ktorých nasleduje iba smrť.
V ťažkých časoch práve takýchto fatálnych zmien pripadlo žiť aj nám – nech aspoň niektorí z nás teda nájdu v sebe statočnosť, aby pozreli krutej pravde do očí.

Podstata fatálnych zmien v Slovenskom dome

Podstatu zmien, ktoré sa dnes so Slovákmi a Slovenskom dejú, vysvetlíme, ak prirovnáme Slovensko k Domu a slovenský národ k Rodine. Slováci sú jedným z mála národov kresťanského sveta, pre ktorý Dom a Rodina doteraz zostali hlavnými a posvätnými pojmami.
Slovenský dom, podobne ako Domy ich susedov v Európe, sa budoval celé stáročia, videl a zažil nekonečnú krútňavu vojen a prerozdelení. Slovenský dom však, na rozdiel od mnohých susedných, bol donedávna pevný. V tomto Dome sa postupne striedali generácie Slovenskej rodiny, ktorej príslušníkmi boli ľudia väčšinou dobrí, veselí, tešiaci sa zo života.
Slovenský dom nikdy nebol palácom a jeho obyvatelia, na rozdiel od mnohých svojich susedov, sa nikdy nehrali
na šľachtu, nikoho sa nesnažili dobýjať. Slovenská rodina po stáročia žila v Slovenskom dome dôstojne a s vierou v Boha prijímala údery osudu v podobe vojen a vpádov cudzozemcov. Cudzí však prichádzali a odchádzali, zle časy ustupovali do minulosti, striedali ich časy lepšie alebo aspoň sa takými zdali. Časy nádejí a očakávania.
Až pokým nenastal dnešný deň, ktorý ešte včera cudzí dobroprajníci a vychovávatelia Slovákom opisovali ako slobodnú budúcnosť plnú hojnosti a radosti. No namiesto sľubovaného šťastia sa začali zmeny, jasne a nemilosrdne veštiace smrť národa ako živého organizmu. Zmeny, s ktorými sa ozajstný národ nemôže zmieriť a ktoré z roka na rok čoraz ťažšie prežíva Slovenská rodina. Začiatok súčasných fatálnych zmien je bodom zlomu. Buď sa v národe nájdu sily schopné vzoprieť sa zlu, alebo národ zahynie.

Bohatí hostia v chudobných domoch

Fatálne zmeny sa začali ako veselý karneval, ako sviatok oslobodenia. No bola to zradná ilúzia. Slováci sťa mávnutím čarovného prútika sa zrazu zbavili cudzej nadvlády a získali svoj vlastný štát, navonok celkom suverénny, akoby nezávislý od všetkých, dokonca aj od Čechov. Naoko získali to,
po čom celé stáročia snívali – bez vojny, zápasu, jednoducho len tak. Stačí len žiť a tešiť sa.
Zdalo by sa, že nič nechýba – je sloboda aj suverenita, obchody sú zavalené tovarom – život však napriek tomu akosi uhasína.
Slováci zatiaľ veria tomuto uhasínaniu len ťažko. Ešte nepochopili, prečo tvorcovia nového svetového poriadku tak dôkladne a systematicky celý svet pohružujú do oceánu virtuálnych dojmov – sú tam aj nežné revolúcie, aj televízne víťazstvá demokracie nad terorizmom, nekonečné voľby, pravica s ľavicou, aj tupá, vtieravá masová kultúra, ktorá sa ľuďom vstrebáva do všetkých pórov. A to len preto, aby ovce mali čo robiť a nezavadzali vlkom pri šafárení v ich domoch.
Hoci sa títo noví vlci na vlkov neponášajú, správajú sa horšie ako sivé dravce. Ozajstný vlk zabíja len vtedy, keď má hlad. Títo však zabíjajú ustavične.
Predstavte si, že vám na dvere zaklopala skupinka neznámych ľudí, navonok veľmi solídnych, vyberane oblečených cudzincov, ktorí prihrmeli na drahých limuzínach a, stojac na prahu vášho domu, mohutne a zborovo, s uši drásajúcim prízvukom, zakričali približne toto:
„Priatelia! Bože, ako len nudne tu žijete! A akí ste chudobní! Pustite nás dnu. My žijeme veselo a blahobytne, aj váš život zariadime tak, aby bol pestrý.“
Bez dlhého váhania ste vzácnych hostí vpustili – a život vo vašom dome sa razom zmenil. Všade zahrala hudba, rozžiarili sa belasé obrazovky, zazneli vznešené, patetické slová o tom, ako slobodne a šťastne sa vám teraz žije.
Prechádzate sa po svojom dome s očami dokorán a nestíhate sa čudovať. V obývačke rovno pred vašimi očami nasadzujú akejsi mladej pobehlici akúsi korunu a titulujú na kráľovnu krásy. Do daru dostáva drahé auto, ktoré rovno pred váš dom pristaví asistent s holou lebkou, podozrivo pripomínajúci kriminálnika. Oči vašich mladučkých dcér, ktoré túto korunováciu sledujú, sú doširoka otvorené. Práve im ukázali vzor svetlej budúcnosti. Staň sa pobehlicou – a budeš kráľovnou. A pritom tatko im celé roky čosi húdol o učení.
Vo vašej kuchyni na stole prebieha mužský striptíz, ktorý z akéhosi dôvodu pozerajú tiež muži. No muži trochu zvláštni – s takými veselými-preveselými očkami.
A na vašom záchode naplno začala fungovať tlačiareň – tlačia sa tam nové slobodné demokratické noviny. Prečo na záchode, spýtate sa. Dostáva sa vám vysvetlenia, že tieto noviny sa inde nedajú tlačiť – inakšie zasmradia celý dom.
Vo vašej spálni sa otvoril politický klub a namiesto spánku ste nútení donekonečna počúvať dajakých čudných „týpkov“, špinavých a neoholených, pripomínajúcich slabomyseľných pacientov. Nie cudzincov – títo noví proroci sú navonok svoji, niektorých z nich dokonca poznáte. Všetci ich považovali za lenivých trpákov, ale ukazuje sa, že oni sú teraz učiteľmi. Stále čosi vykrikujú o pravde a láske, no pritom tak zlostne zazerajú, až sa žiada nasadiť im náhubok.
Vyčerpaní všetkými týmito novotami, napokon na chvíľu zaspávate, aby ste sa zobudili tentoraz už do naozaj nového sveta. V svojom vlastnom dome, ktorý sa za jednu noc zmenil na cudzí.

Ráno fatálnych zmien

Keď nadránom otvoríte oči, spočiatku svoj dom nespoznávate a dokonca nechápete, kde sa nachádzate. Váš dom je prázdny a studený. Všetko z neho povynášali. Nielen nábytok a rôzne domáce potreby, ale dokonca odmontovali aj radiátory, odkrútili žiarovky. Na dlážke sa váľa pekná prázdna škatulka, v ktorej ste opatrovali vaše rodinné klenoty.
Snažíte sa vyjsť zo svojho domu, no dvere sú zamknuté, zámok je nový a vaše kľúče doňho nepasujú.
Otvárate teda okno, leziete cezeň von a s hrôzou zisťujete, že dvere vášho domu sú zapečatené. Vidíte pôsobivé pečate akýchsi exekútorov nad textom, ktorý oznamuje, že na váš majetok bola uvalená obstávka, pokým sa neobjasní miera vašej viny. Ste upodozrievaný z toho, že ten bradatý chlapík z televízie, s hlavou obmotanou handrami, ktorý vraj všetko vyhadzuje do povetria, je váš príbuzný. A ešte vám kladú za vinu, že váš strýko z druhého kolena v roku 1965 dovolenkoval v Sovietskom zväze, v Soči, kde starostlivo pripravoval vpád vojsk Varšavskej zmluvy.
Bežíte k susedom – a nachádzate rovnaký obraz. Aj ich domy sú vyrabované a dvere zapečatené.
Chcete sa sťažovať – a tu vám zrazu vysvetľujú, že žalovať sa nesmie, lebo všetko je podľa zákona. Do platnosti vstúpil nový progresívny reformovaný zákon, ktorý so sebou priniesli hostia, ktorých ste včera vpustili do svojho domu, aby sa vám žilo veselšie a blahobytnejšie. Podľa tohto Nového zákona musíte najprv dokázať, že nie ste pohrobkom totality, a len potom sa začne rozoberať otázka, či vôbec máte právo vlastniť nejaký majetok v krajine, kde naplno fičia reformy a víťazí svetlá demokracia. Lebo výsledkom reforiem majetok musia získať tí najdôstojnejší a najvyspelejší.
Dokazovať právo na svoj bývalý majetok pred tvárou nových pánov, ktorých ešte nikto nevidel, ale pred ktorými sa už všetci trasú, musí každý – výnimka sa udeľuje iba Rómom. Ich právo vlastniť, čo vlastnia, ako sa ukazuje, si odtrpeli generácie ich predkov, ktorých tak veľmi utláčali. Najmä posledných hrozných päťdesiat rokov, počas ktorých sa Rómovia, napriek všetkému, rozmnožili viac ako za predchádzajúcich štyristo.
„Ale môj dom vyrabovali!“ voláte na mužov zákona, no policajti, ktoré sa zrazu nevedno odkiaľ objavili, vám šikovne zapchávajú ústa a šepkajú do ucha, zapáchajúc po cesnaku a borovičke.
„Azda nám ty, bastard, nechceš povedať, že naši dobrodinci, ktorí priniesli nový svetlý zákon, ti niečo ukradli? Takto okiadzajú týchto ctených a dôstojných ľudí iba teroristi!“
„Nie som terorista!“ zašepkáte aj vy. A tu z vášho vrecka vyťahujú obálku s bielym práškom. Na vašich rukách zacvaknú želiezka, odvádzajú vás a vy sa obzeráte na svoj vyrabovaný dom. A hľadíte naňho možno posledný raz.

Čo sa pokazilo v Slovenskom dome

Čo vlastne prestalo fungovať, čo sa pokazilo v Slovenskom dome? Prečo slovenské ženy prestávajú privádzať na svet deti, prečo slovenskí muži odrazu nevládzu uživiť vlastné rodiny? Prečo nemá kto živiť slovenských starcov, ktorí desiatky rokov pracovali v presvedčení, že si na svoju starobu poctivo zarobili? Kam sa zrazu podelo všetko to, čo vytvorili títo starci, kde sa to vyparilo?
Prečo slovenské deti, keď vyrastajú a stávajú sa dospelými, ďalej zostávajú pod strechami rodičovských domov – výsledkom fatálnych zmien nie sú v stave nájsť si vlastnú strechu nad hlavou a začať samostatný život. Ak tieto deti, ktoré vyrástli v období zmien, nedokážu uživiť ani seba – kto potom bude živiť ich starnúcich a chorľavých rodičov? Kto uživí vás, vážený čitateľ, až k vám prikvitne staroba a choroba? Aká zlá sila stojí za tým, že žiť v Slovenskom dome je čoraz ťažšie?
Táto sila má dva rozmery. Prvý – vplyvy vonkajšieho sveta, ktorý sa dal do pohybu a Slovenský dom sa otriasol vo svojich základoch. Ešte včera bolo Slovensko súčasťou sovietskeho impéria, ktoré bolo porazené v tretej svetovej vojne a rozpadlo sa. Zanechalo po sebe priestor obývaný národmi, ktorých rozpad impéria odsúdil na ťažké skúšky.
Slovensko sa ocitlo v tzv. postsovietskom priestore, zasypanom úlomkami impéria, a znáša všetku ťarchu súvisiacu s postavením porazeného, ktorého síce chamtiví víťazi chvália skrz zaťaté zuby, ale súčasne chvatne z nehoe on, náš dlhoočakávaný Spasiteľ, Mesiáš.
Láska národa k svojmu vodcovi nie je nič iné, ako vznik nového božstva, Majstra, nového náboženstva, ktoré síce nežije dlho, zato intenzívne. Táto láska môže byť tak vášnivá, až sa podobá na blud, na masovú psychózu. Takouto láskou bol Vladimír Mečiar poctený na začiatku svojej politickej kariéry.
Vladimír Mečiar ako politik nikdy nedosiahol rozmer svojho obrazu národného vodcu a superslováka, ktorý sa utvoril živelne. Tento nesúlad, očividne, existoval už od samého začiatku, ale mnohí ho nevideli. Verili totiž v sen, v ktorý sa veľmi chcelo veriť. V rozhovoroch so skalnými mečiarovcami aj dnes možno počuť to, čo znelo roky: „Iné, menej šťastné európske národy nám jednoducho závidia! Lebo takého silného a talentovaného politika, ako je Mečiar, nemajú.“ Skalní mečiarovci aj dnes pri pohľade na zmeneného Mečiara neprestávajú v ňom vidieť svoj sen, neprestávajú vidieť superslováka. Taká je sila sna v našom svete, ak sa tento sen pretaví do politického mýtu.
Mečiar podnikový právnik sa zmenil na Mečiara superslováka preto, lebo v slovenskom národnom vedomí vyvolal politický mýtus, priam celú obšírnu mytológiu, ktorej obsahom sa stalo nasledovné: toto je ten pravý, kto sa napokon Slovákov zastane. Táto mytológia sa však začala naštrbovať úmerne tomu, čím viac Slovákov si uvedomovalo, že Mečiar sa nikoho zastávať nechystá.
Avšak, aby sa spravodlivosti dostalo zadosťučinenia, treba povedať, že Vladimír Mečiar v triumfálnej fáze svojej politickej kariéry sa nesprával ako vlkolak a bol politikom, ktorý sa pokúsil udržať aspoň časť slovenského majetku v rukách Slovákov. Prirodzene, tento pokus nevyšiel. No uskutočnil sa. S obdobím Mečiarovej vlády sa spája ešte jeden pokus, ktorý je oveľa dôležitejší ako vopred odsúdené na neúspech „budovanie národnej kapitálotvornej vrstvy“, ktorý jeho politickí rivali označili termínom mečiarizmus.
Pod mečiarizmom sa rozumela akási antidemokratická, antizápadná či dokonca proruská orientácia slovenskej zahraničnej politiky, ktorú sa Mečiar akoby snažil realizovať. Tu sú niektoré myšlienky na túto tému.
V dejinách donedávna ešte veľkej a prosperujúcej európskej krajiny Juhoslávie existuje líder, ktorý celé desaťročia dokázal sedieť medzi dvoma stoličkami a z tejto pozície získavať maximálne výhody pre národy, ktoré túto krajinu obývali. Jeho meno je maršal Tito, ktorému sa darilo udržiavať pevné a dobré vzťahy so sovietskymi lídrami, zachovávajúc si nezávislosť vlastnej krajiny, a popritom využívať značnú finančnú podporu Západu. Darilo sa mu na byť naozaj uznávaným a požívať autoritu tak na Západe, ako aj na Východe.
Maršal Tito navždy zostane hrdinom balkánskych Slovanov. Niekoľkokrát sa ho pokúšali zabiť, stal sa osobným nepriateľom najsilnejšieho človeka svojej epochy Stalina, ale Tito prežil a svojim spoluobčanom dokázal na desaťročia zabezpečiť pokoj a blahobyt, na ktorý Srbi, Chorváti a dokonca aj príslušníci moslimskej „menšiny“ bývalej Juhoslávie budú ešte veľmi dlho spomínať.
Prečo sa toto všetko Titovi podarilo? V prvom rade preto, že moc mu nikto nepriniesol na zlatom podnose – roky bojoval o ňu so zbraňou v ruke proti oveľa silnejšiemu nepriateľovi. Ešte dôležitejšie však bolo niečo iné – Tito bol politický talent prvej veľkosti, vzdelaný človek, ktorý každý deň začínal čítaním svetovej tlače v niekoľkých jazykoch. Bol to politický talent, popularita vojenského hrdinu-triumfátora a to najdôležitejšie – obsiahle a hlboké vedomosti zo svetových dejín a politiky mu umožnili vytvoriť si vlastnú reálnu a úspešnú víziu geopolitickej budúcnosti Juhoslávie. Táto vízia zahŕňala aj hnutie nezúčastnených štátov, aj juhoslovanský model socializmu a dokonca aj vlastnú originálnu školu marxistickej filozofie, ktorá nezodpovedala záujmom Moskvy, ale Belehradu.
Tito zavčasu pochopil strategický význam Balkánu rovnako pre Východ, ako i pre Západ a majstrovsky dokázal balansovať na protirečeniach medzi sovietskym blokom
a blokom NATO.
sťahujú kožu.
Niečo podobné sa v dejinách Slovenska stávalo neraz, veľakrát sa to opakovalo v dejinách všetkých európskych národov. Po každej vojne – a vojny nasledovali jedna za druhou – vždy niekto víťazil, a niekto bol porazený. Beda porazeným – učili starí Rimania.
Slovákom sa podarilo vyhnúť osudu porazených v dvoch svetových vojnách, ktorý si až do dna vypili ich susedia Nemci. No Nemci, dva razy rozgniavení strašnými porážkami v svetových vojnách, dva razy povstali z popola a stali sa najsilnejším a najbohatším európskym národom. Oveľa silnejším a bohatším než dvojnásobní víťazi svetových vojen Francúzi.
Slováci, po tom ako sa ocitli medzi porazenými, sa zo začiatku nestretli s očividnou katastrofou, ako sa to stalo mnohým národom bývalého Sovietskeho zväzu. Na Slovensko neprišli ani občianske vojny, ani hlad, ani rozvrat. Naopak, rozpad sovietskeho impéria Slováci prežívali ako svoje víťazstvo. Prežívajú ho tak dodnes. Väčšina Slovákov má ešte stále sklony považovať zmeny iba za dočasné ťažkosti.
Veru, okolitý svet sa zmenil. Namiesto svetla z Východu zažiarilo dlhoočakávané svetlo zo Západu a od tohto svetla Slováci čakali – a mnohí stále ešte čakajú – zázrak, ktorý sa doposiaľ nedostavil. Možno raz príde.
Oveľa vážnejšie sa však ukázali zmeny vnútri Slovenského domu a Slovenskej rodiny. O týchto zmenách je táto kniha.

Ako sa zo svojich stali cudzí

Je to jedna z najzáhadnejších otázok dejín postkomunistických krajín, ktorá je zahalená rúškom tajomstva. Ešte nedávno bolo v socialistickom Československu všade ticho
a pokojne, všetci boli svoji, všetci kupovali jogurty za pár korún a cestovali električkou za korunu, neuvedomujúc si svoje šťastie.
A náhle sa za niekoľko dní všetko zmenilo. Prišiel prevrat, predošlý život bol označený za zločinecký a bývalí mocnári za zločincov.
Zrazu vysvitlo, že v krajine žili tisícky disidentov nenávidiacich režim, ktorí nečakali so založenými rukami, kedy sa režim zmení, ale tajne a veľmi nenápadne bojovali proti komunistickému zlu. So začiatkom prevratu sa títo „bojovníci proti komunizmu“ hromadne vyrojili do ulíc.
Húfy nespokojencov s bývalým režimom, ktorí ním vraj tajne trpeli a teraz odrazu búrlivo prijímali prevrat, tvorili ešte svoji. Ale medzi týmito ešte stále svojimi sa už začali objavovať prví vlkolaci, ktorí hľadali možnosť, ako by výhodne speňažili Slovenský dom. A títo vlkolaci sa stali cudzí medzi svojimi, pretože ako prví vstúpili do kontaktu s víťazmi v tretej svetovej vojne a začali im slúžiť. Občas aj v úprimnej viere, že víťazi nesú dobro a svetlo. Väčšinou sa však vlkolakmi vedome stávali tí najvychytralejší, najzákernejší a najchamtivejší. Tí, ktorí pochopili, že z neba už-už zaprší zlatý dážď a zbierať padajúce zlato víťazi dovolia len im, verným a prevereným. Tým, ktorí zradia svoj kmeň
a prejdú do služieb k cudzím, pre ktorých Slovensko nie je ani Dom, ani Rodina – iba škvrna na mape. Maličká krajina nad veľkým plynovodom, v útrobách ktorej sa nachádzajú zásoby vzácnej pitnej vody. Obývaná akýmisi ľudkami, ktorých sa dá, z hľadiska cudzích, kedykoľvek sfúknuť ako omrvinky zo stola.
Odcudzenie sa zradcov-vlkolakov Slovenskému domu
a Slovenskej rodine prebehlo rýchlo a nezvratne. Čosi podobné sa neodohralo iba na Slovensku. Vlastní vlkolaci sa objavili vo všetkých porazených krajinách. No niekde ich rýchlo odhalili a pomenovali pravým menom. Niekde ich už dokonca začali vytláčať. Na Slovensku vlkolakov ešte neodhalili. Dobrí Slováci naďalej naivne považujú vlkolakov za svojich.

Kto sú vlkolaci

Sú to Slováci, ktorí sa stali cudzí medzi svojimi, ktorí sa tvária ako svoji len preto, aby mohli zo súkmeňovcov nenápadne a beztrestne stiahnuť kožu. Stiahnuť nie pre seba – vlkolaci sa horlivo snažia kvôli víťazom tretej svetovej vojny a za usilovnosť dostávajú svoj podiel. Smiešny z pohľadu víťazov – rozprávkovo veľký z pohľadu rodákov.
Vlkolaci sú tí, čo zapredali svoju nesmrteľnú dušu diablovi-mamonu, ktorí zradili pamiatku svojich predkov a bu­ dúcnosť svojich súkmeňovcov v prospech možnosti vybudovať si vilu v prestížnej štvrti a rozvážať sa v drahom aute.
Vlkolakov sa na Slovensku ukázalo viac než dosť, až príliš veľa na taký malý národ. Prečo tak veľa? Lebo na Slovensku sa cítia neohrozene. Nielenže ich ešte nikto nepotrestal, zatiaľ ani neodhalil. Či ich Slováci dokážu spoznať, odhaliť a zneškodniť, alebo nie – to je otázka prežitia národa.

Ako rozpoznať vlkolakov

Naši predkovia verili, že vlkolaci vo dne vyzerajú ako obyčajní ľudia, no v noci sa menia na vlkov a svojim susedom prehryzávajú hrdlo. Preto hľadali vlčie stopy. Bohužiaľ, početní vlkolaci na Slovensku vlčie stopy nezanechávajú. Rozpoznať sa ich však dá, aj keď to nie je vždy ľahké.
Vlkolakov možno spoznať podľa ich skutkov. Na to však o ich skutkoch, ktoré sa dejú tajne, treba niečo vedieť, a to je ťažké, prakticky nemožné. Keď sa pozeráte na slušne vyzerajúceho človeka v drahom obleku, sotva vás napadne, že práve on je ten, čo nesie zodpovednosť za to, že odovzdal do cudzích rúk, povedzme, celý slovenský ropný priemysel
a dostal miliardové provízie. To kvôli nemu Slováci platia za benzín už viac než Rakúšania, pri mnohonásobne nižšom plate. To on zahnal svojich krajanov do ohrady, z ktorej niet úniku – cudzí budú dvíhať ceny za benzín nadoraz a nikto im v tom nezabráni.
Bol to on, kto svoje miliardy ukradol vám a vašim deťom. Vy zaplatíte za jeho bohatstvo. Načo by to všetko sám šíril? Aby ste ho opľuli či, nebodaj, zmlátili? Nie, o skutkoch vlkolakov sa dozviete až vtedy, keď vlak už odíde a koľajnice odpracú.
Znie to paradoxne, ale vlkolaci sa najľahšie dajú spoznať podľa ich slov. Hovoriť totiž musia, a keď rozprávajú, prezrádzajú sa tým, že opakujú slová víťazov, určené na to, aby porazeným vešali bulíky na nos. Častokrát sú to slová hlúpe, občas tupé, na pokraji nezmyslu. Ak ich ovládate a poznáte ich pravý význam, potom vlkolakov možete odhaliť rýchlo
a neomylne.
Chrapúnske okrádanie vlastného národa, ktoré nemá v dejinách obdobu, vlkolaci označujú slovom reforma. Nielen na Slovensku – sa toto slovo stalo univerzálným. Ak víťazi odrazu niekoho nazývajú reformným politikom, niet pochýb o tom, že ide o vlkolaka. Ak človek, ktorého považujete za svojho, náhle začne svet deliť na tých, kto je za reformu a kto proti – pred vami stojí vlkolak. Reforma sa stala univerzálnym heslom, podobne ako ešte nedávne výdobytky socializmu.
Vlkolakov charakterizuje v zásade ľahkovážny vzťah k slovám. Pokúšajú sa s nimi žonglovať – v tomto zmysle sú tak trochu básnici. Ak náhodou zajtra víťazi zhora vypustia z úst nové slovo-heslo, ktoré bude totálnym nezmyslom, vlkolaci aj to zopakujú automaticky, nezamýšľajúc sa nad jeho významom. Napríklad, namiesto univerzálneho slova reforma, ktoré dnes určuje postavenie človeka vo svete – buď si za, alebo proti nej –, sa prikáže hovoriť demokratický klystír. Vlkolak sa ľahko preladí z jednej slovnej hračky na druhú a bude pateticky vykladať o dozretej nevyhnutnosti demokratického klystíru pre harmonický rozvoj spoločnosti.

Pre tých, ktorí neveria vo vlkolakov

Vážení nedôverčiví priatelia! To, že nevidíte, ako sa zo Slovenského domu vynáša posledný majetok, ešte neznamená, že vlkolaci neexistujú alebo že vaše imanie zostáva na mieste – svedčí to len o tom, že na nich pozeráte, ale nevidíte.
Prečo Slováci nevidia rabovanie vlastnej krajiny? Vysvetlenie existuje – základ vedomia Slovákov je doposiaľ občinový, ale slovenská občina za stáročia svojej existencie nepoznala, ani nemohla poznať takúto masovú zradu. Na to, aby sa objavili húfy vlkolakov, neboli vytvorené podmienky – cudzí utláčatelia si vyberali kolaborantov jednotlivo, no nikdy nie celé politické strany. Neexistovala ani demokratická tlač, ani všemocná televízia, ktoré by túto zradu donekonečna prikrývali uhladenými frázami.
Darmo dnes najzúrivejší z národniarov tárajú čosi
o Maďaroch a maďarónoch či Turkoch a poturčencoch. Nikto ich nepočuje a nerozumie im, lebo súčasná masová zrada slovenskej elity nepozná v minulosti obdobu. Pretože „pomaďarčenci“ žili za čias, keď Uhorsku patrila na Slovensku celá moc a dali sa rozoznať už zďaleka. Bolo jasné, čo robia – učia sa po maďarsky, prehýbajú pred Maďarmi chrbty, aby sa mohli stať poslušnými šafármi-úradníkmi a spolu s cudzími mohli utláčať svojich súkmeňovcov. Ale ako rozpoznať vlkolakov dnes, ak oni všetci hovoria o svetlej budúcnosti Slovenska, všetci sú za slobodu a blahobyt a to najdôležitejšie – všetci sú Slováci a hovoria po slovensky?
A cudzích, na stranu ktorých sa prešmykli títo bývalí svoji, nevidno.
Dnešní zradcovia nemusia prevážať výrobky, vytvorené rukami slovenských roľníkov, na vozoch cez celú dedinu tak, aby ich všetci videli. Na to dnes slúžia banky a tieto banky už dávno zobrali do svojich rúk. O tom, čo sa v nich robí, vedia len zasvätení – pre ostatných je bankovníctvo tajomstvom. Takže prelievať slovenskú krv do cudzích artérií môžu zradcovia tajne a bezpečne.
Slovenské národné vedomie zatiaľ ešte nie je v stave pochopiť prostú a dostupnú vec: áno, vlkolaci – to sú naši nedávni súkmeňovci, naši Slováci, z ktorých sa mnohí za Slovákov naďalej pokladajú a to, čo robia, nehodnotia ako zradu. Jednoducho sa považujú za šikovných, nazdávajú sa, že mali šťastie, a úprimne sa rozhorčia, ak im niekto vmetie do tváre obvinenie, že zradili.
Akáže zrada? Jednoducho začal platiť Nový zákon, jasný a čistý. A na strane tohoto zákona je sila. Pochopili sme ho ako prví, ako prví prijali, sme šikovní, a vás, nešikovných butatótov, vychovávame a pripravujeme na blížiace sa šťastie, ktoré sa na vás už-už zosype. My zápasíme, aby sa vám sladko nažívalo v bohatej rodine európskych demokracií. Trpíme za vás, nesieme ťažký kríž vašej závisti a nenávisti. A vy nás tu radíte medzi vlkolakov?!

Reč na obhajobu vlkolakov

Pokúste sa teraz, vážený čitateľ, predstaviť si seba samého na mieste tých, ktorých nazývam vlkolakmi. Ste štátny úradník, rozhodujete o veľkých hodnotách a bohatí silní dobrodinci vás pokúšajú a súčasne neprestávajú na vás tlačiť, aby ste odovzdali slovenský majetok do ich rúk.
Neraz mi prichodilo vypočuť si od ľudí informovaných
o slovenskej privatizácii, ako ich víťazi donekonečna pozývali na koberec a žiadali, aby sa všetko čo najrýchlejšie sprivatizovalo. Slovenským úradníkom akosi nešlo do hlavy – prečo toľký chvat? Pretože, ako sa ukázalo, privatizácia bola iba medzistupňom procesu prechodu vlastníctva porazených do rúk víťazov.
Akéhokoľvek privatizéra rodinného striebra slovenského hospodárstva víťazi automaticky korumpovali – nie kvôli nemu, ale kvôli sebe. Aby čo najrýchlejšie dostali do rúk tie najlepšie kúsky.
„Bez privatizácie niet demokracie!“ Práve pod týmto, dnes už temer absurdným heslom prešli prvé porevolučné roky. Víťazom tretej svetovej vojny bolo v zásade jedno, kto na Slovensku privatizuje z ich hľadiska drobnosti, ktoré, mimochodom, tvorili základ života národa. Uvedomovali si, že noví slovenskí vlastníci najlahodnejších kúskov – buď Slovnaftu, či VSŽ – sú až príliš dočasní. Víťazi zatvárali oči nad zlodejstvami a machináciami privatizérov. Potrebovali iba poslušných skorumpovaných vykonávateľov, ktorých sa dá ľahko vydierať. Preto totálne tunelovanie privatizovaných podnikov víťazov vonkoncom netrápilo, samozrejme, ak sa nejednalo o kúsky, ktoré si sami vybrali.
Privatizácia, najmä spočiatku, vyzerala veľmi naivne. Napríklad, istý známy Slovák, ktorý je dnes nútený zmieriť sa s veľmi skromnými podmienkami života, prišiel za iným veľmi známym Slovákom, ktorý si dnes žije na vysokej nohe, so zoznamom podnikov, ktoré by rád sprivatizoval. Jeho želanie bolo jediným ťahom pera uspokojené, lebo to bol kamarát a kolega. Výsledkom toho tisícky nič netušiacich robotníkov týchto celkom životaschopných podnikov veľmi rýchlo prišli o chlieb. A podniky skrachovali.
Keď tento známy Slovák, v súčasnosti nútene skromný, prišiel za veľmi známym Slovákom s novým zoznamom po druhý raz, už nebol uspokojený. Lebo jeho príklad premeny zo skromného úradníka, zodpovedného za viečka zaváracích pohárov, na miliardára inšpiroval mnohých iných. Pred pracovňou veľmi známeho Slováka sa už tisol húf prositeľov.
A všetko kamaráti, kolegovia alebo spolužiaci. Náš hrdina sa vtedy na smrť urazil, stal sa úhlavným nepriateľom svojho dobrodinca a súčasne jedným z významných demokratov a roky mútil vodu v beztak mútnych vodách slovenskej politiky.
No drobné a stredné podniky, ktoré sa rozdávali podľa zoznamov a ktoré, ešte raz opakujem, dávali život a istotu tisíckam Slovákom, boli víťazom studenej vojny ľahostajné, hoci niektoré podniky patrili k tým, ktoré mali byť bezpodmienečne udusené. Načo sú Slovákom ich vlastné televízory či chladničky? Nech si radšej kúpia cudzie a drahé. A už
o zbrojárskom priemysle, ktorý živil celé regióny, nikto nesmel ani muknúť.
Seriózne víťazov zaujímali telekomunikácie, banky, ťažký priemysel a surovinové odvetvia. Historická úloha vlkolakov spočívala v tom, aby sa toto všetko hladko odovzdalo do cudzích rúk. Bola to inovovaná schéma slávneho leninského plánu VOSR – v prvom rade obsadiť železnice, pošty, telegrafy a redakcie novín. Tento plán uskutočnili ruskí boľševici v októbri v roku 1917 najprv v Petrohrade a neskôr v Moskve. Pravda, s hrmotom a so streľbou.
Na Slovensku nikto nestrieľal. Tvorcovia nového poriadku, nositelia Nového zákona iba žiadali: privatizujte všetko
a čo najrýchlejšie. Potom sa zorientujeme, čo a ako. A naozaj sa zorientovali – bleskovo. Pričom víťazov netreba upodozrievať z nejakej ohľaduplnosti. Vraj, nebolo by dobre, ak by VSŽ hneď tak zrazu odovzdali Američanom – Slováci by boli napálení. Všetko je jednoduchšie. Víťazi studenej vojny majú rozsiahle skúsenosti z koloniálnych výdobytkov a po­ važujú za nespornú axiómu: všetko treba robiť rukami skorumpovaných domorodcov. Je to rýchlejšie a efektívnejšie. Domorodcovia, ktorí sú ochotní dať sa skorumpovať, boli vždy a všade. Našli sa aj na Slovensku. Zatiaľ ich neodsudzujme – snažme sa ich najprv pochopiť.
Predstavte si, vážený čitateľ, že ste spolužiakom veľmi známeho Slováka, ktorý riadil prvú etapu slovenskej privatizácie. Alebo príbuzným jeho ženy. Či jednoducho veselým, drzým tárajom, ktorý sa tomuto Slovákovi zapáčil. Do rúk sa vám zrazu dostal strategický slovenský podnik, napríklad niečo ako Slovnaft. A tu sa odrazu s vami stretávajú predstavitelia svetového pokroku, demokracie a reforiem vo funkcii veľvyslancov krajín, ktoré ak sa im zachce, môžu rozpučiť Slovensko ako slon myš, a navrhujú vám, že za spoluúčasť v rýchlom a bezbolestnom odovzdávaní tohto jediného výrobcu benzínu na Slovensku dostanete slušné peniaze. Dajme tomu, stovky miliónov korún či dokonca miliardy.
Čo by ste urobili? Odmietli takúto pomoc a možnosť získať za to peniaze? Dokonca aj keby vám pripomenuli osud známej obete slovenskej privatizácie, ktorú zastrelili vo vlastnom vchode? Nazdávam sa, že by ste súhlasili, uvedomujúc si, že na strane víťazov stojí sila a že svoje tak či onak získajú. Ak nie od vás, tak od iného vášho rodáka.
Existovali na Slovensku pokusy vzoprieť sa vôli víťazov? Hoci dnes sa to dá len ťažko dokázať, možno takýmto vzbúrencom sa snažil stať nebohý Alexander Rezeš. Dá sa tak súdiť na základe vedľajších príznakov. Prvé, čo Dzurinda urobil vo funkcii slovenského premiéra, bolo potupné, chvatné a absolútne nevýhodné odovzdanie VSŽ US Steelu. Táto náhlivosť zrejme svedčí o tom, že tvrdohlavý Rezeš nechal Američanov príliš dlho čakať. Nie však z dôvodu nejakých vlasteneckých citov – jednoducho kvôli svojej povahe. A tiež preto, lebo veril, že Mečiar si udrží moc.
Všetci privatizéri lákavých kúskov, ktoré si víťazi vybrali pre vlastný stôl, sa stali vlkolakmi, teda zradili svoj kmeň? Ak aj nie všetci, potom takmer všetci. Pretože medzi týmito šťastlivcami, z ktorých sa v jednom okamihu stali boháči,
a ich súkmeňovcami odrazu vyrástla neviditeľná priepasť. Hlavnou úlohou týchto novozbohatlíkov sa automaticky stal zápas o to, aby im nebolo odobraté bohatstvo a aby ich neposadili do väzenia. Tento zápas takmer všetci vyhrali. Momentálne majú privatiéri naozaj veľmi ďaleko od starostí radových členov Slovenskej rodiny. Preto sa členmi tejto rodiny ani necítia.
Bola takáto masová zrada predurčená vývinom slovenských dejín? Zaujímavá otázka, ktorú s obľubou kladú viacerí. Mohlo však v skutočnosti byť inak?
Okrem čisto filozofickej odpovede – mohlo byť len tak, ako sa stalo –, pozornosť sa žiada upriamiť na jeden podstatný detail. Slovenskí vlkolaci sú zvláštnym spôsobom prostoduchí. Vybudovali si prepychové vily, no na prepych si zatiaľ nezvykli a s peniazmi narábať nevedia. Väčšinou nič neinvestujú ani do svojej ochrany a bezpečnosti. Z čoho vyplýva, že peniaze, ku ktorým náhodne prišli, im budú zákonite odobrané. V danom prípade nie je dôležité, kto ich odoberie – ich peniaze sú len omrvinky z toho, čo dostali víťazi.
Iná privatizácia, celkom odlišná od tých, aké sa udiali v krajinách Strednej a Východnej Európy, sa odohrala v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, najmä v Rusku. Tam sa rozpútali privatizačné vojny s masovým odstrelom privatizérov. Privatizér v Rusku hneď od začiatku bol a zostáva horúcim kandidátom na nebožtíka. Zoznamy zavraždených riaditeľov niektorých najlukratívnejších surovinových podnikov v Rusku pripomínajú nápisy na bratských hroboch padlých vojnových hrdinov. Teda o strategické podniky v Rusku sa medzi sebou ruvali a ruvú dodnes. Až čas ukáže, či táto krvavá ruská privatizácia bola „šťastnejším“ variantom. Zato slovenská privatizácia bola mierumilovná, pokojná, priam „útulná“.

Kde je najviac vlkolakov

Prirodzene, vlkolakov je veľmi veľa v politike. Tam, kde sa ľahšie a nenápadnejšie pre cudzie oči vykonávala zrada
a „zarábali“ sa obrovské peniaze. Znamená to, že všetci slovenskí politici sú vlkolaci? Nie, všetci nie, no mnohí.
Najviac vlkolakov je vo finančných kruhoch. Je to zákonité, lebo iba finančníci, ktorí sformovali osobitnú kastu zasvätených, vedia, čo sa na Slovensku naozaj dialo a deje. Tieto poznatky dôkladne chránia pred svojím národom, ktorý už dávno považujú za cudzí.
Mladí slovenskí finanční špekulanti – alebo, ako ich volajú v politických kruhoch, mladí dravci – sú tie najpažravejšie a najzúrivejšie vĺčatá, ktoré nepociťujú ani len náznak výčitiek svedomia. Hľa, tu ho máme, prvý zlovestný produkt víťazstva svetlej demokracie nad čiernou totalitou. Generáciu mladých ľudí, ktorí vyrástli v období temna, úprimne presvedčených o tom, že všeobecná korupcia a predajnosť je normálny stav vecí, ktorí veria v jediné – všetko sa predáva a kupuje. Sú úprimne presvedčení o tom, že svet je iba takýto a vždy takým bol.
Veľa vlkolakov je medzi podnikateľmi-privatizérmi. Existujú však aj svetlé výnimky. To znamená, že nie všetci Slováci, ktorí sa predrali k privatizačnému koláču, sa zaoberali iba tunelovaním. Jestvujú príklady nerozkradnutých, prosperujúcich podnikov, ktorých majitelia sa správajú ako skutoční gazdovia.
Časť slovenského podnikateľského stavu cíti zodpovednosť pred rodákmi a svoj osud stotožňuje s osudom svojho kmeňa. Toto je veľmi dôležitá časť slovenskej elity, najrozumnejšia a najzodpovednejšia. Od správania týchto ľudí, ktorých v skutočnosti môže byť len hŕstka, závisí mnohé.
Obrovské množstvo vlkolakov je v médiách. Ide o naj­ úbohejšiu a najnižšiu odrodu zradcov, ktorí svoj kmeň predávajú doslova za groš. Vlkolaci v slovenských médiách nesú osobnú zodpovednosť za to, že ich národ nepozná, aký je reálny stav vecí.
Vlkolaci v slovenských médiách, to sú Ivanovia Susaninovia naopak. Ivan Susanin bol hrdina ruských dejín, ktorý sa ponúkol, že ukáže cestu Poliakom, ktorí okupovali Moskvu, a zaviedol nepriateľské vojská do lesných húštin
a močiarov. Poľskí okupanti uviazli v bahne, ale prv, než zahynuli, zabili ruského hrdinu-vlastenca. Slovenskí vlkolaci v médiách sa správajú opačne. Keď prišli dobyvatelia, ktorí sa okupantmi ešte nestihli stať, mediálni vlkolaci im pootvárali všetky dvere, zaviedli ich do sýpok, odovzdali rodinné klenoty, a vlastný národ naopak zaviedli do lesných húštin a bahnistých močiarov. A takto po močiaroch vláčia Slovákov dodnes.
Vlkolakom sa podarilo v slovenských médiách vychovať novú generáciu svetoobčianskych novinárov, odchovaných už v tradíciách zrady a podstatu zrady si neuvedomujúcich, ktorí si myslia, že ich vlasť sa volá reformy, a službu cudzím záujmom pokladajú za ušľachtilú misiu v mene svetového pokroku.
Áno, deti ľahšie oklameš ako dospelých. Vlkolaci v slovenských médiách dokázali neuveriteľným spôsobom obalamutiť slovenské deti, zmeniť ich na poslušné hovoriace bábiky. Bohužiaľ, väčšina Slovákov doteraz pristupuje k tlačenému slovu v novinách alebo k televíznej obrazovke s neopodstatnenou úctou. Preto je doposiaľ schopná tolerovať tento húf dvadsaťročných holobriadkov-„analytikov“ a „komentátorov“, ktorí sa stále pokúšajú vešať bulíky na nos generáciám svojich otcov a dedov. Tieto mladé talenty sú vlkolakmi z nevedomosti. Jednoducho nechápu a vďaka svojmu veku ani nemôžu pochopiť, čo sa okolo nich deje, čo sami páchajú, kto a za akým účelom ich využíva.
Nedávno som sa s úžasom dozvedel, že väčšina týchto očividne sopliackych televíznych „komentátorov“ a „redaktorov“ nemá ani len vysokoškolské vzdelanie, pričom na prácu v médiách sa vyberali práve na základe tohto princípu – čím nevzdelanejší, tým lepšie. Také niečo mi ani na um nezišlo: „politického komentátora“ alebo „finančného analytika“, sotva s maturitou, pustia na obrazovku pred miliónové auditórium – to už je blud v čistej podobe. Vlkolaci vedome zapĺňajú slovenské elektronické a tlačené médiá báchorkami práve takýchto nevzdelaných, nekultivovaných mladíkov a dievčat. Ak tieto deti starších aj neoklamú, tak aspoň pustia hmlu.
Osobitnou otázkou sú vlkolaci v súdnictve a polícii. Relatívne ich nie je veľa, no slovenskí vlkolaci-politici vedia mimoriadne efektívne využívať túto hŕstku na to, aby zastrašili väčšinu zatiaľ ešte slušných a vzdelaných slovenských policajtov a sudcov.

Čo sa stane s vlkolakmi

Vlkolakov na Slovensku a v iných postkomunistických krajinách nič dobré nečaká, bez ohľadu na to, že dnes majú veľa peňazí. Ide o to, že tieto peniaze boli ešte nedávno ukradnuté súkmeňovcom. Sú to peniaze špinavé a pália im prsty. Väčšina slovenských vlkolakov nie je pripravená na to, aby narábala s takýmito nebezpečnými peniazmi.
Vlkolakov na Slovensku skôr či neskôr čaká verejná potupa a vyhnanie z vlastného kmeňa. Podobný proces sa už začal v Rusku. A hoci porovnávať v tomto zmysle Slovensko s Ruskom je dosť ťažké, je zrejmé, že verejná mienka v Rusku je čoraz agresívnejšie naladená vo vzťahu k tzv. oligarchom, ktorí jeden za druhým utekajú z krajiny a dokonca sa dostávajú do väzenia.
Pritom netvrdím, že dnešní prenasledovatelia oligarchov v Rusku sú čestnejší a poriadnejší ako tí, ktorých prenasledujú. Nie, v súčasnosti tzv. siloviki, to jest vysokopostavení funkcionári represívnych rezortov, zaháňajú ruských oligarchov do kúta nie v mene akejsi spravodlivosti, ale aby im zobrali majetok, aby ich prinútili, ako sa hovorí v Rusku, „deliť sa“. Ale podstata procesu spočíva v niečom inom. Aj keby oligarchom zobrali časť ich obrovského majetku, teda ďalšíkrát kradli nakradnuté, ruskí siloviki sa už novými oligarchmi nestanú. Silovikov zase prinútia deliť sa ich kolegovia. A tak namiesto veľkého vlastníka ropnej spoločnosti JUKOS Chodorkovského vznikne niekoľko stoviek veľmi bohatých akcionárov spomedzi vysokopostavených úradníkov, ktorí budú na seba navzájom striehnuť.
Ťažko povedať, do akej miery je to dobre, s istotou však možno predpovedať – horšie ako dnes nebude. Podstatne väčšia časť zisku z ruskej ropy a plynu po „rozkulačení“ oligarchov zostane v Rusku. Dokonca aj v prípade, ak sa tento zisk minie na prepychový život úradníkov, ktorí sa prisali k prameňom surovinovej rieky, vždy to bude rozumnejšie míňanie ruských zdrojov, ako keď ruský oligarcha Abramovič kúpi anglický futbalový klub Chelsea.
Tisícka ruských úradníkov v úlohe majiteľov ruského ropného gigantu je pre Rusko lepšou voľbou než jediný Chodorkovskij. A s táraninami typu, že vraj štát je vždy zlý vlastník, treba niekedy skoncovať. Zdravý a silný štát nemôže byť horším vlastníkom ako bývalý komsomolský pracovník, ktorý si v „prichmatizácii“ urval to najtučnejšie sústo.
Osud vlkolakov na Slovensku sa bude líšiť od osudu ruských oligarchov tak, ako sa odlišovala slovenská privatizácia od ruskej. Slovenskí vlkolaci budú na tom horšie než ich ruskí kolegovia, aj keď dnes sa im zdá, že beztrestne triumfujú. Akokoľvek by sa im ich budúcnosť videla bezoblačná, sú na očiach rodnej dediny, ktorá v nich skôr či neskôr spozná vlkolakov a odvrhne ich.
Slovenských vlkolakov čaká ten najhorší trest, aký si možno predstaviť v živote ľudí – vyhnanie z vlastného kmeňa. Ich neslávne mená budú potupené a hanba sa prenesie aj na ich potomkov, keď si Slováci nakoniec uvedomia, že majú dočinenia s vlkolakmi. No tento trest sa zdá byť ešte ďaleko a nikto z vlkolakov mu v súčasnosti neuverí. Možnože budú nasledovať aj iné tresty, časovo bližšie a konkrétne svojím obsahom.
Slovenských vlkolakov určite budú ošklbávať. A to veľmi surovo, lebo nebude viac koho. Dnes sa nijako nedá predstaviť, že by slovenský minister represívneho rezortu a jeho družina podľa ruského vzoru pritlačili k múru a prinútili „deliť sa“ súčasných majiteľov strategických slovenských podnikov – dajme tomu, Nemcov, Francúzov alebo Američanov. Zato slovenské súdnictvo sa už dnes zaoberá bojom so slovenskými úplatkármi. Pravda, nie so všetkými – niektorých bezočivých úplatkárov slovenské súdy akosi nevidia, aj keď im sedia rovno pod nosom, no niektorých už aj chytajú – a to je dobre. V televízii možno, napríklad, uvidieť, ako statočná slovenská polícia chytila istú ženu, ktorá sa dopustila trestného činu – zobrala úplatok vo výške celých štrnásťtisíc slovenských korún!
Tých, ktorí berú miliardové úplatky, sa na Slovensku zatiaľ nedotýkajú, ale dlho to nepotrvá. Špecifikom Slovenska, fatálnym pre vlkolakov, je to, že ich poznajú široké vrstvy obyvateľstva, poznajú veľmi dobre, do posledného de­ tailu. A skutočnosť, že široko medializovaných úplatkárov na Slovensku neposielajú do basy, sa obyvateľom vonkoncom nepáči – v tomto smere je evidentný zásadný rozdiel medzi slovenskou a, povedzme, ruskou verejnosťou.
V Rusku zatýkania oligarchov ani každodenné vraždy podnikateľov už nikým ani nepohnú – zvykli si na ne. „Somár si, ak ťa dostali!“ – taká je typická reakcia radových predstaviteľov veľkého ruského národa na každé podobné odhalenie. Rusi totiž po stáročia žijú podľa pravidla „nepodmažeš – nepôjdeš“. Ale na Slovensku si na totálnu korupciu ešte nestihli zvyknúť. A ak sa tu nájde minister vnútra, ktorý sa naozaj začne zaoberať vlkolakmi-privatizérmi – a také niečo sa raz musí stať –, osud vlkolakov môže byť smutný.
Prečo som tak presvedčený o tom, že na Slovensku sa skôr či neskôr začne celonárodná poľovačka na vlkolakov, ktorá silnie v Rusku? – spýta sa čitateľ a obviní ma z idealizmu.
Lebo Slovensko je zatiaľ ešte stále jedna dedina, jeden Slovenský dom a nesformovaní, „nie ozajstní“ domáci oligarchovia, z ktorých sa stali vlkolaci, sa v tejto dedine nemajú kde skryť. Pritom väčšina najznámejších slovenských vlkolakov už teraz stratila svoje politické zázemie a nedokáže vytvoriť nové. Čiže neinvestuje do politiky alebo investuje len málo a neefektívne.
Slovenskí vlkolaci sú spravidla malicherní a veľmi chamtiví ľudia, ktorí naivne veria tomu, že ich k válovu pustili raz a navždy. Za túto hlúposť mnohí z nich zaplatia, pričom už onedlho.
Ich osud bude vyzerať približne takto. Tí najodvážnejší
a najdôvtipnješí odídu z krajiny a stanú sa z nich dobrovoľní vyhnanci. Podotknime, že v súčasnom svete, ktorý je popretkávaný všelijakými viditeľnými a neviditeľnými informačnými prúdmi, osamotený slovenský boháč s veľkými peniazmi v cudzej krajine sa stáva nevyhnutnou a okamžitou obeťou cudzích dravcov. A ak je pravda, čo sa hovorí, že istý nemenovaný vysokopostavený politik nemenovanej krajiny v Strednej Európe ukoristil v rokoch svojej vlády nie menej ako sto miliónov euro a teraz sa obzerá po teplom miestečku v Bruseli, potom tento šťastlivec bude po celý zvyšok života zápasiť o to, aby sa tieto peniaze legalizovali, „očistili“,
a bude to musieť urobiť tak, aby mu kvôli týmto peniazom neodtrhli hlavu. Skutočnosť, že tento nový boháč bol ešte včera vysokopostaveným politikom a svetovej demokracii oddane slúžil celou svojou dušou a telom, vonkoncom neznamená, že mu budú pomáhať tí, ktorým slúžil.
Tu je na mieste, aby sme obrátili pozornosť ešte na jeden proces. Víťazi tretej svetovej vojny ochotne dovoľujú zradcom-domorodcom, aby doma kradli peniaze a vyvážali ich ku nim, do kráľovstva svetlej demokracie. Napríklad ako súkromné veľké peniaze významného demokratického politika, po uši pohrúženého do reforiem a integrácií. Víťazi však o týchto peniazoch vedia svoje, presnejšie, že sú kradnuté, teda čierne, a že novopečený miliardár v slovenských korunách oficiálne mesačne zarábal šesťdesiattisíc hrubého. A ak sa uňho zrazu tieto miliardy objavia niekde mimo Slovenska, môžu sa dať, priam bude nutné mu ich vziať.
Preto víťazi spočiatku ochotne pomôžu domorodcovi-kolaborantovi, aby si u nich peniaze uložil, a prisľúbia mu, že ich postrážia, ale to všetko iba na chvíľu. Táto história je stará ako svet. Ruské kniežatá, v strachu pred pomstou svojich súkmeňovcov, odvážali všetky svoje poklady „do bezpečia“ tatárskej Zlatej horde. Neskôr, keď sa vracali k Tatárom, aby si vyzdvihli svoje zlato, boli o hlavu kratší. Tatárom sa z nejakého dôvodu zdalo rozumnejšie riešenie sťať ruskému kniežaťu hlavu, než mu vracať jeho poklady alebo aspoň ich časť.
Preto len čo nového miliardára, bývalého štátnika postkomunistickej krajiny, napríklad Slovenska, prestanú víťazi potrebovať, bez zbytočných cavykov chytia zradcu pod krk a vezmú mu majetok, ktorý nakradol u súkmeňovcov. A takto v konečnom dôsledku okradnú porazené národy ešte raz. Pretože teoreticky by zradca mohol niekedy, v budúcnosti, svoje miliardy, alebo časť z nich, vrátiť domov.
Z najúspešnejších slovenských vlkolakov sa stanú euroúradníci. Nie náhodou je už teraz na Slovensku taký rozruch okolo volieb do europarlamentu. Stať sa eurobyrokratom znamená, okrem poslaneckej imunity v rámci Európy, získať aj prístup k európskym peniazom, teda možnosť ešte viac brať provízie a úplatky a ešte beztrestnejšie. Toto je skvelý osud pre akéhokoľvek vlkolaka. Pre Slovákov je však vyhradených iba niekoľko miest v európskej byrokracii, a konkurz na tieto miesta je kolosálny.

Čo bude so Slovenskom, ak vlkolaci zostanú pri moci

Toto je veľmi smutná prognóza, ktorej sa nechce veriť. Reálne sa však môže naplniť, a preto sa nedá o nej nehovoriť.
Pokračovanie súčasných tendencií v slovenskej spoločnosti znamená čoskorý zánik Slovákov ako originálnej ľudskej civilizácie. Ak vlkolaci na Slovensku zostanú pri moci, ak nedôjde k novému prelomu v slovenských dejinách, Slováci v priebehu dvadsiatich – tridsiatich rokov stratia svoje vlastnosti samostatného národa a budú pohltení inými národmi. Prečo? Lebo vláda vlkolakov nevyhnutne privedie k nasledujúcim fatálnym dôsledkom.
Bohatí a silní susedia Slovákov a vzdialenejší „ochrancovia“ im odoberú to posledné, čo zostalo – zem ich predkov, ktorú sa Slovákom po stáročia darilo uchrániť si. Domy ich otcov a dedov. Slovákov vyženú z Domu a Slovenský dom prestane v tomto svete existovať. Zoberú ho veľmi jednoducho – tak ako sa vlkolakom podarilo za facku odovzdať do cudzích rúk slovenské závody a fabriky, takto za facku bude odovzdaná zem a nehnuteľnosti. „Veď aj vy si môžete kúpiť domy v Londýne alebo Amsterdame!“ – budú Slovákov utešovať tí, ktorí vďaka úsiliu slovenských zradcov sa stanú novými vlastníkmi slovenskej zeme.
Na tomto území, zradcovsky odovzdanom do cudzích rúk, Slováci bez domov a zeme sa ako etnikum ocitnú v menšine a budú vytláčaní agresívnejšími prišelcami. Niečo podobné sa už niekoľko rokov deje v Kosove.
Slovensko, podobne ako aj niektoré iné krajiny Východnej Európy, niekto už začal meniť na vysťahovaleckú zónu pre nelegálnych emigrantov z Ázie a Afriky. Preto spočiatku sa krajina pokryje tábormi pre presťahovalcov, ktoré Slovákov už teraz nútia budovať za vlastné peniaze. Neskôr, keď sa „presťahovalci“ trochu okolo seba porozhliadnu a pochopia, že podľa nových demokratických zákonov ich z Nemecka a Rakúska znova a znova budú vracať do krajiny pod Tatrami, začnú zapúšťať v tejto idylickej krajine korene a vytvárať vlastné obce, diaspóry a aktívne sa rozmnožovať.
Dôjde, presnejšie, už dochádza k vpádu prišelcov, ktorí sa na Slovensko vôbec nechystali a o existencii Slovenska nemali ani potuchy, ktorých Európa vytláča na slovenské územie a núti, aby tu absolvovali drahú a roky sa vlečúcu azylovú procedúru. Dôsledky tohto vpádu, ktorý sa už začal, sa umocnia geometricky rastúcim počtom rómskeho obyvateľstva.
Pod vplyvom týchto procesov tí najschopnejší Slováci opustia svoju krajinu a presťahujú sa tam, kde im za ich schopnosti zaplatia viac a kde pre ich deti bude lepšia perspektíva prežitia. Elita národa sa takto zriekne svojej identity a bude hľadať nový kmeň, ktorý by ju prichýlil. Takýmto spôsobom najlepší zo Slovákov obohatia genofond iných národov. A svojim deťom, z ktorých sa už stanú Nemci, Íri alebo Francúzi, budú o vlasti rozprávať strašidelné príbehy
o tom, ako sa narodili v krajine, ktorú potom obsadili divokí barbari, a ako sa im pošťastilo túto krajinu opustiť.
Slovenský jazyk, to hlavné, čo zo Slovákov urobilo národ, spočiatku klesne na úroveň úradníckeho dialektu. Neskôr prestanú vychádzať slovenské knihy – táto tendencia je očividná už dnes. Vystriedajú ich české, ale len na istý čas. Potom sa objaví ešte zopár štátnych jazykov, napríklad maďarský a nemecký. Pridruží sa k nim turečtina, albánčina a čínština a Slováci, ktorí zostanú na svojom území v menšine, tak objavia neobmedzené možnosti potrénovať sa v cudzích nárečiach.
Takto sa Slováci stanú bezdomovcami a žobrákmi v krajine, ktorú považovali za vlastnú. Ak vlkolaci zostanú pri moci a dielo skazy dovedú do konca.


Ako ďalej žiť
Čo znamená koniec privatizácie na Slovensku

Hlavný výsledok slovenskej privatizácie vyzerá takto: reálna ekonomická a finančná moc na Slovensku definitívne prešla do cudzích rúk a záujmy týchto cudzincov sú prosté
a ľahko čitateľné. Pre cudzincov Slovensko nie je ani krajina, ani národ, ani kultúra či náboženstvo, ale trh, územie, ktoré je obývané mierumilovnou, lacnou a zatiaľ veľmi kvalitnou pracovnou silou. Tá sa, pravda, čoraz menej ochotne samoobnovuje, ale na tom nie je nič hrozné – keď sa slovenská pracovná sila vyčerpá, dá sa zameniť inou, ešte lacnejšou. A to je najdôležitejšie – všetko ostatné sú pre cudzincov nepodstatné detaily.
Je potrebné, aby toto najdôležitejšie v súvislosti s koncom slovenskej privatizácie pochopili všetci čo možno najlepšie. Nie preto, aby bol dôvod nariekať, ale aby sa produktívne rozmýšľalo o tom, ako žiť ďalej. Skončila sa éra zlatej horúčky, ktorá trvala poldruha desaťročia, no život Slovenska
a Slovákov sa s prechodom hlavného slovenského vlastníctva do cudzích rúk, našťastie, nekončí. Ba čo viac, slovenskí vlkolaci, ktorí stoja pri kormidle moci od prvých dní prevratu v roku 1989, stále tvrdia, že cudzinci so slovenským majetkom naložia lepšie než nerozumní Slováci. Že, vlastne, byť okradnutým je neuveriteľne výhodné. Že s cudzincami si Slováci budú žiť blahobytnejšie a spokojnejšie.
A pre istú časť Slovákov, hoci veľmi nepatrnú, sú tieto sľuby reálne. Áno, časť slovenskej elity, ktorá na zrade zbohatla, sa naozaj má blahobytnejšie a spokojnejšie – na nejaký čas. Prevažná väčšina Slovákov dnes však stojí pred ťažkou úlohou – ako žiť ďalej v tomto novom svete? Skôr, než začneme uvažovať na túto hlavnú tému – ako ďalej žiť –, chcel by som upriamiť pozornosť na epizódy z celkom nedávnej európskej histórie.
Neubehlo ani polstoročie od okamihu, keď sa medzi víťazmi druhej svetovej vojny, Rusmi a Američanmi, rozpútal zaujímavý spor, informácie o ktorom boli oficiálne zverejnené iba nedávno. Najzúrivejší „jastraby“ spomedzi Američanov navrhovali po okupácii Nemecka všetkých nemeckých mužov násilne sterilizovať. Teda zlikvidovať Nemcov ako národ počas života dvoch generácií a takouto nekrvavou genocídou sa Nemcom pomstiť za genocídu európskych Židov. Proti plánu sterilizácie vtedy vystúpil najstrašnejší tyran a despota všetkých čias Josif Vissarionovič Stalin.
A sterilizácia sa nekonala.
Avšak účasť porazeného Nemecka v roku 1945 bola neporovnateľne ťažšia než súčasný osud nových postkomunistických členov Európskej únie. Väčšina Nemecka ležala v ruinách, vo vojne zahynulo od 11 do 13 miliónov najzdravších mužov a trikrát viac bolo ranených. Všetok majetok Nemcov na dlhé roky prešiel do rúk víťazov. Krajina bola okupovaná a rozdelená na zóny. Do Sovietskeho zväzu sa vyvážali celé nemecké závody, v ktorých sa nemecké autá značky Opel-Admiral začali vyrábať pod názvom Pobeda.
Toto všetko sa odohralo iba celkom nedávno, dá sa povedať, včera. To, ako vyzerá Nemecko dnes, nebudem opisovať – obmedzím sa na konštatovanie, že tento európsky štát, ktorý najviac utrpel vo vojne, sa už o dvadsať rokov po národnej tragédii nevídaného rozsahu stal najsilnejším v Európe a v súčasnosti tvorí chrbticu Európskej únie.
Ako je možné, že prišlo k obrodeniu Nemecka? Isteže, čiastočne vďaka Marshallovmu plánu, no najmä z iného dôvodu. V Nemecku sa objavila nová elita, noví vodcovia, ktorí dokázali dvakrát porazený a rozgniavený národ obrátiť tvárou k svojim hlbším koreňom. Týmito novými vodcami sa stali nemeckí kresťanskí demokrati, ktorí priniesli novú ideológiu, nový obraz sveta, ktorému väčšina Nemcov uverila. Nie hneď a nie za jediný deň. Denacifikácia trvala roky, ale jej skutočná podstata spočívala v tom, že nacistická ideoló­ gia, ktorá priviedla národ ku katastrofe, bola vytlačená ideológiou kresťansko-demokratickou.
Ešte raz zdôraznime, že podmienky, v ktorých sa utvárala nová nemecká povojnová elita, boli neporovnateľne ťažšie než tie, v ktorých sa v súčasnosti nachádza Slovensko. Navzdory tomu, nová nemecká elita vyrástla behom niekoľkých povojnových rokov, prebila sa ako tráva cez betón, čím opäť dokázala úžasnú životaschopnosť Nemcov ako národa. Preto keď vyhlasujem, presnejšie, konštatujem historický fakt: slovenskí vlkolaci odovzdali do cudzích rúk hlavnú časť slovenského národného majetku –, nevyzývam upadnúť do skľúčenosti či zúfalstva. Vyzývam k zamysleniu, analýze a k čo najrýchlejšiemu pochopeniu prostej veci – došlo k ďalšiemu rozdeleniu sveta a Európy. Výsledkom tohto rozdelenia sa osud Slovenska ocitol v rukách nikým nepoznaných, tajomných nových strojcov sveta, ktorí všade rozohrávajú svoje šachové etudy. Nikto však nestiera zo zemského povrchu slovenské mestá, nikto nesterilizuje slovenských mužov, nikto nestavia koncentračné tábory pre Slovákov. Práve naopak, Slovákom zverujú dôležitú pre Európsku úniu úlohu – vybudovať na svojom území tábory pre utečencov
a začať sa o nich starať. A takto vniesť svoj primeraný vklad do budovania kvitnúcej zjednotenej Európy.
Nové rozdelenie sveta Slovákom prinieslo nielen mínusy. Slovensko opustili cudzie vojská. Slovensko získalo nezávislosť, čím Slováci ako národ razantne zvýšili svoje postavenie vo svete. Vznikol slovenský štát s vlastným parlamentom a vládou. Áno, v súčasnosti táto vláda nepôsobí práve tým najpresvedčivejším dojmom, ale zajtra to už môže byť inak.
Koniec slovenskej privatizácie znamená aj koniec poprevratovej „elity“, ktorú neprestanem volať inak ako „nežné prasatá“. Táto lžielita si splnila svoju hanebnú, ale historickú misiu – odovzdala Slovenský dom novým patrónom a slovenský majetok do cudzích rúk. Inú misiu nežné prasatá nemali. Ich úlohou bolo zasiať poprevratový chaos, oni sami boli súčasťou tohto chaosu, svoju úlohu si však už splnili, doznievajú posledné akordy. Dnešná ruvačka o posledné provízie z predaja slovenského privatizačného koláča je súčasne ich labuťou piesňou.
Rozsievačov zamatového chaosu, medzi ktorými, mimochodom, ako v každej revolúcii sa objavilo veľa narušených ľudí, víťazi už nepotrebujú. Potrební sú noví vládcovia, ktorí budú vykonávať celkom opačnú úlohu – udržiavať poriadok na novoosvojenom území. Nový poriadok. Nie deštruktívni psychopati, ale zdraví spoľahliví správcovia. Takúto zložitú úlohu nežné prasatá nie sú schopné splniť. Lebo nový poriadok treba po novom budovať – a oni vedia len búrať.
Končí sa obdobie slovenských dejín, v ktorom za podpory víťazov dominovali deštruktívni osobnosti, a začína sa nové obdobie otvárajúce nové možnosti. Avšak len v tom prípade, ak sa Slováci naučia vlkolakov rozpoznávať a vyháňať ich zo svojho kmeňa.
Podľa legendy, vlkolakov mohli zastreliť iba striebornou guľkou. Slovenských vlkolakov nebude nikto strieľať – potrebné je odhaliť ich a nechať napospas osudu. Viac sa
o tomto osude dá dozvedieť z Biblie, preštudujúc si príbeh najznámejšieho zradcu sveta Judáša.
Ak vlkolaci budú zbavení moci, koniec slovenskej privatizácie môže znamenať začiatok novej slovenskej politiky, zrodenie novej generácie elity, ktorej historickou úlohou bude vybudovanie nového euroatlantického poriadku v skromnom slovenskom variante. Áno, práve takto optimisticky možno hľadieť do budúcnosti, ak si hlbšie uvedomíme realitu našich dní: nový európsky poriadok sa len formuje, aký však bude, nikto nevie. To v súčasnosti poskytuje veľký priestor pre tvorivosť a manévrovanie – ale iba v prípade, ak sa tejto tvorivosti budú venovať ozajstní vodcovia, snažiaci sa slúžiť svojmu kmeňu.
V skutočnosti nijaký nový európsky a tým viac svetový poriadok dnes jednoducho neexistuje. Núkajú sa len rozličné vízie, verzie a hypotézy. Existuje NATO, ktoré si prestalo plniť svoju úlohu bojaschopného vojenského zväzku práve v momente, keď sa doňho vliali noví členovia. Je tu Európska únia, ktorá svoju úlohu geopolitického zväzku zatiaľ nezačala plniť. Sú tu Poliaci, ktorí do EÚ ešte nevstúpili, no už od nej začali žiadať tie isté práva, aké majú Nemci, ktorí úniu založili. Je tu slovenský prezident Schuster, ktorý z čista-jasna začal Poliakov za túto bezočivosť chváliť, pozabudnúc na to, že Poliaci ho v budúcich prezidentských voľbách voliť nebudú.
Všetko toto začína čoraz viac pripomínať ďalšiu „nežnú revolúciu“ celoeurópskeho rozmeru, výsledkom ktorej sa opäť všetko ponorí do chaosu, a keď sa búrka utíši, vyjde najavo, že čiesi veľké peniaze zmizli bez stopy.
Tým, že bohatí „starí“ Európania zaplatili za integráciu chudobných „mladých“ Európanov do svojej družnej rodiny zhruba po dvadsať euro – cena priemerného obeda v lacnej nemeckej alebo holandskej reštaurácii –, k nijakej reálnej integrácii nedošlo. Jasnejšie nie je ani to, ako títo „mladí“ Európania budú žiť v zmenenom svete. Najmä vtedy, až ich definitívne ostrihajú ako ovce a nechajú len tak, s ružovou holou kožou. Naopak, stále nejasnejšia je predstava, ako budú títo „starí“ a „mladí“ Európania spoločne žiť, keď „starí“ získajú od „mladých“ všetko, čo chcú, a viac od „mladých“ už nebude čo brať.
Európa v súčasnosti nemá reálne, skúsenosťou preverené vízie. Existujú len vízie abstraktné, ponášajúce sa na hypotézy zhruba v tom duchu, že na Marse kedysi existoval život, a teda ľudstvo sa tam časom môže presťahovať.

Zradné „eurovízie“

Prvá vízia, najdôležitejšia a základná, spočíva v tom, že osvojením si nových východných území ekonomiky hlavných členov EÚ získajú nový impulz k rastu. Túto víziu roky propagujú poprední európski a americkí ekonomickí experti. O reálnosti tejto vízie je zatiaľ predčasné hovoriť – samotný proces sa len začína. Ak ale pre nemecký Volkswagen spustenie výroby na Slovensku znamená výrazný úspech, to ešte nezaručuje, že úspech Volkswagenu bude sprevádzať aj Francúzov alebo Kórejčanov – už len preto, že nie sú Nemci.
Áno, na Slovensku sa tranzit surovín, banky či telekomunikácie ocitli v rukách hlavných členov EÚ – ale aj tak toto všetko je len kvapkou v mori v rozsahu ich ekonomík, ktoré stonásobne prevyšujú potenciál takých krajín, ako Slovensko alebo Česko.
Teda niežeby bolo nevýhodné získať slovenské banky. Nie, aj to sú peniaze, najmä za tých zradcovských podmienok vo vzťahu k vlastnému národu, za ktorých slovenské banky prestali byť slovenskými. Nie sú to však peniaze, ktoré by v EÚ niečo zmenili. Na slovenských bankách sa obohatia iba jednotliví predstavitelia európskej elity, ale rozhodne nie celé krajiny.
Zmeniť ekonomickú situáciu v Európe k lepšiemu môže len to, ak sa prenesie podstatná časť výroby na východné územia s kvalitatívne lacnejšou pracovnou silou, neuveriteľne štedrými, v európskom chápaní, daňami, ľahko predajnou politickou elitou, ktorá umožní beztrestne zdierať kožu zo svojich súkmeňovcov. Práve v tejto novej kolonizácii, označovanej dnes slovami „reformy“ alebo „integrácia“, je hlavný význam expanzie EÚ smerom na východ. Či však bude táto kolonizácia úspešná, to je veľká otázka, na ktorú dnes neexistujú dokonca ani malé odpovede.
Druhá eurovízia, rovnako veľmi dôležitá. Jej podstata spočíva v tom, že „mladí“ Európania prídu pracovať
k „starým“ Európanom, lebo pokrok a reformy u „starých“ Európanov dospeli do toho kritického štádia, keď pracovať už nemá kto. „Starí“ západní Európania dávajú prednosť chorľaveniu a liečeniu a pritom stále ešte dostávajú veľké penzie. A na tieto penzie musí niekto zarobiť.
Táto dôležitá celoeurópska vízia sa môže ukázať ako chiméra, schopná pochovať integračný proces v zárodku už hoc len preto, že priamo protirečí prvej dôležitej vízii. Ak lacní „mladí“ Európania budú pracovať v závodoch, ktoré k nim prenesú „starí“ Európania, potom načo by mali niekam odchádzať? Navyše, prevažná časť „mladých“ Európanov ešte ani neovláda jazyky Západnej Európy, ani svojou mentalitou nedozrela na migrácie podobného druhu. Krčma v rodnej dedine sa im môže vidieť bližšia než perspektíva geisterbeitera v Írsku. Preto k prílevu lacnej pracovnej sily z Východnej Európy do Západnej, pravdepodobne, nedôjde. Alebo k nemu dôjde v ďalekej budúcnosti, keď krajiny Východnej Európy budú tak preplnené presídlencami z „tretieho sveta“, že ich pôvodné obyvateľstvo sa začne presídľovať na Západ. To však už budú celkom iné časy, keď vízie blahobytu v Európe sa zmenia na skromnejšie a realistickejšie vízie prostého prežitia.
Tretia vízia – „mladí“ Európania prevezmú na seba hlavný nápor presídlencov z „tretieho sveta“. Na východe Európy takto vznikne akási filtračná nádrž pre žlto-čiernych presídlencov, z ktorých najlepších zástupcov postupne budú prijímať krajiny Západnej Európy. Tu Západ priveľmi preceňuje potenciál svojich východných partnerov. Táto vízia je celkom nereálna, o čom sa Západná Európa v blízkej budúcnosti presvedčí. Dozorcovia väzňov v táboroch so žlto-čiernymi emigrantmi, deportovanými zo Západnej Európy, sa z Čechov a Slovákov, tým viac z Poliakov, nestanú. Skôr sa z nich stanú prevádzači, ktorí budú presídlencov stále zaháňať späť na Západ a ešte na tom aj zarábať.
V tomto smere racionalistický a chamtivý západ Európy znova demonštruje svoje osudové nepochopenie záhadnej slovanskej duše. Slovania veru nebudú strážiť žlto-čiernych bratov ani za peniaze, tým viac zadarmo – dejiny akéhokoľvek slovanského národa to nesporne dokazujú. Slovania nikdy neboli otrokmi ani otrokármi. Preto nastane čosi celkom iné a to iné Západnej Európe nič dobrého nesľubuje.
Napokon, existuje supervízia – zjednotená Európa ako svetovo najväčší výrobca tovarov a najväčší trh, ktorý vystupuje ako jednotný celok zoči-voči expanzii zo strany Ameriky a Ázie. Táto supervízia, pravdepodobne, zostane akýmsi megaplánom, ktorý sa nikdy nenaplní: proti realizácii tejto peknej, ušľachtilej myšlienky pôsobia mnohé, oveľa silnejšie globálne faktory. Z tohto dôvodu sa daná supervízia osudu Slovenska nijako nedotkne – nech by o nej čokoľvek vykrikovali slovenské médiá.
Ak všetko zhrnieme, môžeme povedať: áno, víťazi Slovákov ošklbali, ale zatiaľ nie tak surovo, ako niektorých iných porazených. Časy sa však menia. Možno onedlho niekto začne ošklbávať víťazov. Možno to niekto už aj robí – príklad prudkého poklesu životnej úrovne najbohatších európskych krajín v dôsledku zavedenia eura hovorí za všetko. Aj bohatí občas plačú! Najmä ak aj im berú peniaze.
Slovensko ešte zatiaľ má čas a možnosti na to, aby si budovalo vlastné vízie. Potrební sú len ľudia, ktorí to budú schopní robiť.

Môže sa na Slovensku objaviť nová elita?

Takáto možnosť dnes ešte existuje. Treba si uvedomiť, že táto možnosť je vzácna. V niektorých európskych krajinách sa elity už dávno sformovali a skostnateli. Stratili svoju schopnosť samoobnovy a rozvoja. Slovenská elita sa iba začala formovať a nachádza sa v detskom štádiu. Ľahko sa dá pokaziť, infikovať detskými chorobami či dokonca primitívne zadusiť. Všetky tieto nebezpečenstvá sú celkom reálne. Detstvo a mladosť však majú aj svoje výhody. Slovenská elita má objektívne veľké perspektívy rozvoja a rastu, čo sa nedá povedať o elite anglickej či talianskej.
Aby sa objavila nová slovenská elita, kvalitatívne odlišná od súčasnej lžielity nežných prasiat, musia sa udiať dôležité historické udalosti, ktoré sa stanú katalyzátorom jej objavenia.
V prvom rade musia byť rozpoznaní a odhalení zradcovia, slovenskí vlkolaci, judáši, ktorí zapredali budúcnosť vlastného kmeňa za tridsať strieborných. Isteže, nie všetci a nie hneď – ale aspoň niekoľko tých najhorlivejších a najpodlejších.
Nie je to otázka pomsty, ale otázka historického procesu. V niektorých európskych krajinách po skončení druhej svetovej vojny ženy, ktoré, jemne povediac, spolupracovali s okupantmi, ostrihali dohola alebo vyzliekli a nútili ich, aby nahé behali po uliciach. Mužov-kolaborantov prenasledovali a niekedy ich aj zabíjali.
Len čo budú vlkolaci odhalení, musia byť verejne odsúdení a vypudení z vlastného kmeňa. Takýmto prirodzeným spôsobom budú odstavení od moci. Toto je prvá a absolútne nevyhnutná podmienka. Ak vlkolaci zostanú pri moci ako lžielita, slovenský národ čaká rozklad a agónia.
Ďalšia dôležitá historická udalosť – Slováci musia pochopiť a uvedomiť si, aký je reálny stav vecí v Európe a vo svete. Tak, ako si to uvedomila skupina slovenských intelektuálov, ktorí v roku 1944 začali povstanie proti Nemcom, ktoré sa spočiatku zdalo čírym bláznovstvom.
Na základe reálneho uvedomenia si skutočného stavu vecí v Európe môže sa následne vyvodiť pravdivý záver: Európa a spoločne s ňou Slovensko vôbec neprežívajú vzostup, ale krízu, ktorú niektorí proroci nazývajú pádom a poniektorí dokonca zánikom kresťanskej civilizácie. Avšak osudy európskych národov, ktorí túto krízu prežívajú, budú rôzne, tak ako sa odlišným spôsobom šíri infekcia u rôznych ľudí. Niekto zomrie, niekto ťažko ochorie, iný vyzdravie a získa imunitu.
Slovensko sa môže ocitnúť medzi posledne menovanými, teda medzi tými, kto vyzdravie. Prečo? Už len preto, že túto krízu nevyvolalo. Ďalej preto, že nikam sa nasilu nedriapalo, nikomu nezavadzalo. Slovensko ako krajina má dobré a mierumilovné gény, ktoré sa nežným prasatám doposiaľ nepodarilo pokaziť.
Pre Slovákov a Slovensko je životne dôležité, aby dobehlo svojich európskych partnerov v chápaní reálnej krízy životného štýlu súčasnej Európy, ktorý sa snažia označiť raz ako „konzumný spôsob života“, inokedy ako „postindustriálnu krízu“ či „neoliberalizmus“. O tom, že partneri sú si vedomí podstaty krízy, ktorá ich postihla, niet pochýb, ako aj
o tom, že krízu, ktorú sami vyvolali, sa v súčasnosti snažia riešiť na úkor nových členov Európskej únie.
Slovákov zrejme už onedlho čaká úplne a vyčerpávajúce poznanie toho, čo vlastne znamenajú pre ich každodenný život všetky tie „reformy“ a „integrácie“, realizované v krajine hŕstkou vlkolakov. Slovákov čakajú kruté skúšky, čakajú ich európske ceny pri slovenských platoch, čaká ich ožobračenie starcov aj mládeže. Rozhodujúcim momentom bude to, či sa Slovákom podarí premeniť tieto skúšky na poznatky, alebo budú tak ako doposiaľ donekonečna a nezmyselne prežúvať žuvačku, ktorú im podsúvajú vlastní slovenskí vlkolaci v médiách.
V prípade, že si krízu uvedomia, nastúpi ďalšia udalosť, bez ktorej sa nová elita nikdy v ľudskej spoločnosti nemôže objaviť – mobilizácia. Ľudia začnú hľadať nových vodcov
a zaručene ich nájdu. Títo noví vodcovia sa môžu stať novou slovenskou elitou, ktorej cieľom bude zachovanie vlastného kmeňa pred záhubou v období krutých skúšok.
Môže sa stať, že Slováci prežijú krízu bez mobilizácie, zmieria sa s osudom a vydajú seba a svoje deti na milosť
a nemilosť vlkolakom? Môže, ale zatiaľ sa tomu akosi nechce veriť. Ide o to, že Slováci nie sú zastrašení, vlkolakov sa neboja a nebudú báť z jedného prostého a dôležitého dôvodu – historicky sa veci vyvinuli tak, že Slováci sa Slovákov neboja. Vlkolakov však zatiaľ nevidia, a teda nechápu podstatu toho, čo sa deje. Keď ju uvidia a pochopia, mobilizácia bude nevyhnutná.
Pretože medzi rozdávaním rodinného striebra slovenskej ekonomiky cudzincom a ožobračovaním vlastných ľudí jestvujú priame a jasné príčinno-následné súvislosti, ktoré nepomôžu zakryť nijaké médiá. Slováci sú ešte príliš mladý, optimistický a zo života sa tešiaci národ na to, aby sa zmieril s predčasnou smrťou iba preto, že hŕstka judášov si zaumienila odviesť ich všetkých na bitúnok a odovzdať na mäso. Slováci vlkolakov zaručene vyženú. Len aby nebolo neskoro.

Ako sa bude objavovať nová slovenská elita

Začne sa objavovať tak, že vo vedomí slovenských voličov sa zakorení nový princíp výberu – ako sa rozhodovať, komu dať svoj hlas vo voľbách. Slovenským voličom doplietli hlavy všelijakými nezmyselnými nálepkami, ponúkajúc im navonok široký výber politických značiek. Ozajstným značkám však tento tovar nezodpovedal a doteraz nezodpovedá. Slovenské politické „-izmy“ sa zatiaľ podobajú na švajčiarske hodinky kúpené u Číňana v tržnici za tristo korún. Zvonku sa ponášajú na originál, no všetci vedia, že je to imitácia.
V slovenskej politike to zatiaľ vyzerá ako na trhovisku – dá sa nájsť všetko od výmyslu sveta, počínajúc pravicou
a ľavicou, až po klerikálov a liberálov. No všetko – za tristo korún. Mimochodom, Slováci ako národ v tomto nie sú ani zamak vinovatí – tisíc rokov sa pokojne zaobišli bez všetkých týchto „-izmov“ a teoreticky by bez nich mohli žiť ďalších tisíc. Víťazi však Slovákom vnútili svoj model, ktorý bol pohodlný pre nich, pre víťazov.
Slováci nie sú vinovatí ani v tom, že ich čoraz menej za­ ujíma, čím sa akási strana „mierne doľava od stredu“, navyše šmrncnutá národniarstvom, líši od inej, čo sa nachádza „od stredu napravo“. Slováci, podobne ako prakticky všetky národy Strednej a Východnej Európy, ktoré boli porazené v tretej svetovej vojne, sú čoraz náchylnejší vidieť v politike svinstvo a v politikoch svine. Nežné aj neveľmi.
Nová slovenská politika sa začne – ak sa, samozrejme, vôbec začne – novým princípom výberu vodcov, ktorý bude pre všetkých prostý a zrozumiteľný. Nová voľba nových vodcov v prípade, že bude správna, poskytne Slovákom reálne šance na prežitie a dokonca blahobyt v Európe prežívajúcej úpadok.
Nový princíp vyzerá takto: všetkých politikov, všetkých lídrov verejnej mienky, teda najexponovanejších zástupcov médií, Slováci začnú deliť podľa princípu svoj – cudzí. Je to dobrý, správny a naozaj efektívny princíp. Sú na ňom založené, napríklad, všetky existujúce systémy protivzdušnej obrany. Radary musia rozoznať približujúci sa letiaci objekt na základe iba dvoch možností: buď je to svoj – a teda letí ďalej, alebo cudzí – a to znamená, že do vzduchu sa oproti nemu dvíhajú stíhačky a na objekt sa zameriavajú rakety.
Aj politikov treba takto vyberať. Nezáleží na tom, či tento človek melie niečo o ľavicových hodnotách, alebo výhodách socializmu, či kresťanskom obrodení. Na to aj je politikom, aby stále čosi mlel. Je to jeho profesia.
Nezáleží na tom, ako melie. Môže to robiť s veľkolepou hereckou okázalosťou – a môže si ostýchavo čosi mrmlať popod nos. Dôležité je, kto je on sám, tento budúci vodca, dôležitá je jeho ľudská podstata. A na jej hodnotenie je najvhodnejšia otázka, či je svoj – alebo cudzí.

Ako rozpoznať svojich

Na začiatku urobme malé resumé a takto vnesme definitívne jasno do našich termínov.
Dospeli sme k záveru, že v slovenskej spoločnosti prišlo ku zrade elity, ktorá sa v skutočnosti ukázala lžielitou; že na Slovensku stoja pri moci vlkolaci, ktorý sa vo dne presvedčivo tvária ako ľudia, ale po nociach sa vydávajú na svoju tajnú krvavú poľovačku.
Vyslovili sme nádej podobnú presvedčeniu, že Slováci sa onedlho naučia rozpoznávať vlkolakov od normálnych ľudí podľa ich slov a skutkov, možno sa to naučia rýchlejšie ako iné národy. Pretože, napríklad, na rozdiel od bohatých obyvateľov moskovskej kamennej džungle, z ktorých mnohí tiež zapredali svoj kmeň, slovenskí vlkolaci sa nebudú mať kam ukryť.
Povedali sme, že slovenskí vlkolaci budú odsúdení, odvrhnutí vlastným kmeňom a vyhnaní z neho. Všetkému, čo bolo vyslovené v súvislosti s vlkolakmi, treba veriť. Lebo bez viery niet ani nádeje.
Na záver bolo povedané, že vyhnanie vlkolakov je nevyhnutnou podmienkou, bez ktorej nevzíde nič dobré, ale sama o sebe ešte neznamená, že sa objaví nová slovenská elita. Ak sa Slováci nenaučia voliť si vodcov podstatne iným spôsobom, jedni vlkolaci budú zamenení druhými.
Teraz niečo o výbere medzi svojimi a cudzími. Tento výber je delikátnejšia a zložitejšia záležitosť než umenie odhaliť vlkolaka. Áno, každý vlkolak je – cudzí, nech by sa akokoľvek tváril, že je svoj. No nie každý cudzí je vlkolak.
Cudzím môže byť jednoducho človek, ktorý sa z tých či oných dôvodov prestal stotožňovať so Slovákmi ako s kmeňom – takýchto ľudí je veľa a bude ich pribúdať, najmä medzi mládežou. To, že sa títo noví cudzí objavujú medzi svojimi, je objektívny proces, ktorý je vyvolaný vo svete dominujúcou svetoobčianskou ideológiou. Niekto jej podľahne, niekto nie. A týmto cudzím, ktorí žijú na Slovensku, nemožno ani nič vyčítať, ani ich z niečoho obviňovať. Dá sa im pomôcť nájsť cestu späť a stať sa svojimi, ak, samozrejme, neboli cudzími už ich rodičia. Cudzí sa však nesmú voliť za vodcov. Pretože len čo sa stanú vodcami, spravidla sa menia na vlkolakov.
Vráťme sa späť o pätnásť rokov a spomeňme si na celú tú bandu krikľúňov, ktorí Slovákom priniesli údajnú slobodu
a demokraciu. Koho z nich by hocijaký štatisticky priemerný Slovák označil za svojho, ak by mu dali možnosť lepšie sa naňho zahľadieť? Možno dvoch alebo troch zo stovky či tisícky „revolucionárov“, ktorí sa odrazu chopili moci. Nebolo však kedy lepšie sa zahľadieť, cudzí rýchlo prekľučkovali k moci a stali sa vlkolakmi.
A kde boli vtedy svoji, kde sú teraz a ako ich spoznať? – spýta sa rozčarovaný čitateľ. Svoji sú, je ich ešte veľa, na Slovensku svoji ešte stále prevažujú, ale táto väčšina je odlúčená od moci.
Ako spoznať svojich? Začnime tým najjednoduchším – slovami, presnejšie, slovnými formuláciami, ktoré núkajú bohaté možnosti, ako odlíšiť svojich od cudzích. Ide o to, že existujú slová prázdne, ornamentálne a existujú slová symbolické – heslá, znaky. Ak človek, ktorý ašpiruje na vedúce postavenie, používa cudzie slová a heslá, najskôr pôjde
o cudzieho človeka. Nie sú to len reči o reformách, integráciách a občianskej spoločnosti. Dôležitejším a nespornejším znakom cudzieho v politike je úplne a nekritické stotožnenie sa slovenského politika s opísanými eurovíziami. Ak nezmyselne opakuje súbor zaklínadiel typických pre predstaviteľov eurobyrokracie, potom je cudzí. A to aj vtedy, ak v tento súbor všemožných reforiem a integrácií naivne a úprimne verí.
Naopak, existujú slová, ktoré cudzí neradi používajú, slová, ktoré celkom alebo čiastočne tabuizujú. Cudzí nemajú v obľube slová národ, vlasť, viera, rodina, dom, Boh. Absolútne tabu pre cudzích je dnes slovné spojenie národné záujmy, tým viac slovo vlastenectvo. Týchto slov sa boja ako čert kríža. Len sa skúste opýtať akéhokoľvek predstaviteľa vládnej elity: aké sú národné záujmy Slovenska? Hneď zbadáte, že pred vami stojí cudzí, a to taký cudzí, ktorý spočiatku ani nepochopí, na čo sa ho pýtate. Akéže môže mať Slovensko národné záujmy? To všetko už patrí minulosti, teraz sa
o všetkom rozhoduje v Bruseli, tam o národných záujmoch Slovákov vedia všetko, čo treba.

Slovenská pravda

Ak od slovnej úrovne prejdeme k úrovni pojmov a filozofii, potom cudzieho od svojho sa dá bez chyby odlíšiť. Ten svoj bude zaručene mať vlastný obraz sveta, vlastnú predstavu o tom, ako by Slováci mali žiť v tomto svete. Tento obraz nemusí byť dokonalý, môže byť naivný, dokonca utopický, na tom však nie je nič strašné. Slovákov po mnohé roky drzo a nehanebne klamali, preto plný a pravdivý obraz sa nemá odkiaľ vziať. No svoj človek, ak ašpiruje na úlohu vodcu, bude zaručene hľadať pravdu.
Abstraktná a všeobecná pravda vo svete nejestvuje, je však pravda konkrétna, vrátane pravdy slovenskej. Sú to poznatky, ktorých pravdivosť sa preveruje životnými skúsenosťami. Svoj zaručene má v sebe mechanizmus hľadania svojej, slovenskej pravdy, svoj sa domáha odpovedí na otázky, čo znamenajú zmeny v Európe pre svojich, pre Slovákov – nie pre všeobecný pokrok. Svoj kladie svoje otázky a hľadá svoje odpovede – cudzí spravidla otázky nekladie, ale jednoducho vsugerúva obraz myšlienok, ktoré sú výhodné pre cudzích.

Svoji a cudzí – štýl života

Svojich od cudzích sa dá odlíšiť aj podľa štýlu života. Cudzí sa snažili a snažia čo najrýchlejšie oddeliť sa od bývalých svojich. Extra vilové štvrte – sú priam prehliadkou architektonických cvičení slovenských privatizérov, napr. v Záhorskej Bystrici; extra luxusné domy, v ktorých byty sú dva až trikrát drahšie než v obyčajných; extra školy, nemocnice, bazény a fitnesy. Extra dovolenky, extra móda štýlu obliekania a nábytku, extra autá, obchody, kaviarne a reštaurácie určené len pre cudzích. Taký malý privátny svet, ktorý sa ponáša na rezerváciu a je určený len im, tým najvyspelejším a najreformovanejším, dočasne núteným trpieť v krajine, ktorá sa pre nich stala cudzou.
Tí najbohatší alebo najctižiadostivejší z cudzích sa snažia presťahovať svoje deti do zahraničia a tam, v úctyhodnej vzdialenosti od Slovenska, si zaobstarať nehnuteľnosť. Svoje vymoženosti v zahraničí cudzí pred súkmeňovcami, spravidla, taja.
A naopak, svojich, dokonca aj keď sú bohatí a žijú si blahobytne (a sú aj takí), sa dá spoznať podľa toho, že im chýbajú vyššie vymenované charakteristické detaily životného štýlu cudzích. Svoji zostávajú žiť medzi svojimi v obyčajných dedinách a mestských sídliskách, lebo sú svoji a susedov sa neboja. Hoci stavajú prepychové domy a kupujú si drahé autá, nedištancujú sa od svojich súkmeňovcov. Deti týchto úspešných svojich často pokračujú v načatom diele rodičov vo vlastnej krajine. Rodičia ich nevystrkujú kamsi za oceán, aby tam dohliadali na ich špinavé peniaze.
Bohatí svoji sa snažia nájsť kompromis medzi vlastným bohatstvom a chudobou mnohých súkmeňovcov, ktorý by im umožnil, aby príliš netrpeli závisťou susedov. Aj keď nájsť na Slovensku takýto kompromis je poriadne ťažké. Spravidla ním býva nejaké vierohodné ospravedlnenie svojho bohatstva pred rodákmi a susedmi, ktoré pozostáva z dvoch častí:
Prvá časť: „Áno, náš Jožo zbohatol rýchlo a bohvieako, lebo teraz sú také časy.“
Druhá časť: „Je bohatý, ale…“
Po „ale“ môže nasledovať čokoľvek. Počínajúc „ale zrekonštruoval centrum mesta, zaviedol trolejbusové linky do vzdialených sídlisk, dal prácu mnohým z nás“ až po „obetoval na kostol, venoval peniaze na tomograf v nemocnici, na školu“. Podstata je v tom, že u týchto bohatých svojich toto „ale“ zvyčajne existuje a nepôsobí podozrivo ako nafúknuté nadácie založené zdanlivo pre ušľachtilý cieľ, ale v skutočnosti prelievajúce kamsi čiesi čudne zapáchajúce peniaze.
Spoločenské ospravedlnenie vlastného bohatstva svojich je vždy reálne a konkrétne a vytvára pre nich samotných, ako aj ich chudobných súkmeňovcov, prijateľnú spoločenskú klímu. „Jožo si síce veľa nahonobil, ale má to svedomie, aby sa s nami podelil. Nech teda zarába aj ďalej“. V tejto jednoduchej formulke spočíva jediný a hlavný zmysel takzvanej pravicovej politiky. Silný a bohatý sa podelí so slabým a chudobným preto, lebo obaja sú Slováci, kresťania a dobrí ľudia.
A teraz sa zamyslime: nájde sa na Slovensku aspoň jeden „pravicový“ politik alebo spoločenský činiteľ, ktorý by sa zachoval podobne, teda podelil by sa o svoje bohatstvo? Nie, táto takzvaná pravica sa nielenže nedelí, ale driape posledné kúsky z úst tých najslabších a najchudobnejších.
Reálna dobročinnosť – práve to je absolútny príznak svojich bohatých. Presne tak, ako si Slováci nezvykli na bohatstvo, oni si nezvykli na dobročinnosť. Slovákov sa dá ľahko udiviť a získať – a rozumní, prezieraví bohatí svoji to, spravidla, vedia urobiť.
Práve v tomto spočíva hlavný rozdiel medzi bohatými svojimi a bohatými cudzími. Cudzí sa spočiatku snažia schovať svoje bohatstvo za vysoký plot, a keď si uvedomia, že sa to nedá, začínajú sa riadiť kváziaristokratickou zásadou: „Kašlem na to, čo si o nás tí chudáci myslia“. Teda ignorujú svoj kmeň a v duchu si kultivujú pohŕdanie voči chudobným rodákom.
A pretože na Slovensku sa rodákov dá zatiaľ len veľmi ťažko ignorovať, tým viac nimi pohŕdať, cudzí tak cítia nevyhnutný a permanentný duševný diskomfort. Ako by ho aj mohli necítiť, ak na jednej strane nejaký poslanec či poslankyňa spomedzi rýchlo kvasených zbohatlíkov verejne demonštruje zbierku luxusných áut, a na druhej strane – denne v parlamente horlivo reční o sociálnej chudobe obyvateľstva…
Bohatí svoji sa na Slovensku usilujú riadiť citom pre mieru – a niektorým sa to aj úspešne darí. Nedemonštrujú okázalo svoje bohatstvo, nebudujú si paláce, nekupujú jachty
a lietadlá. Bohatých svojich na Slovensku charakterizuje vonkajšia skromnosť. Hoci aj cudzích, ktorí dokážu skrývať za vonkajšou skromnosťou svoje obrovské imanie, je na Slovensku dosť.
Ako rozoznať cudzích, ktorí sa tvária ako svoji

Ak je reč o bohatých Slovákoch, dajú sa rozoznať prakticky s istotou. Bohatí cudzí sú väčšinou ľahostajní k osudu krajiny a národa a s obľubou uvažujú o výhodách zmien, ktoré sa vo svete dejú. Uvažujú v tom duchu, ako dosiahnuť, aby ich tieto zmeny urobili ešte bohatšími. Aby budili dojem svojich, títo cudzí spravidla hýria lživými sľubmi: takto to bude pre Slovensko výhodné, takto – dobré a takto – vynikajúce.
Bohatí svoji väčšinou vyslovujú pochybnosti o užitočnosti zmien, trápia sa spravodlivými zlými predtuchami a hľadajú východisko pre celý kmeň. Čitateľ môže namietnuť, že takíto šľachetní a obetaví bohatí svoji určite neexistujú. Sú
a zatiaľ je ich ešte dosť, ctený môj čitateľ, a to je jedna z mála dobrých správ.
Na Slovensku je veľa ľudí, ktorí napriek tomu, že si uchmatli svoj diel privatizačných peňazí, neprestávajú spájať svoju budúcnosť s vlastnou krajinou. Väčšina týchto ľudí má dosť rozumu na to, aby si uvedomila prostú vec – ak sa všetci Slováci budú mať zle, zle sa budú mať aj oni. Preto keď sa bohatí svoji starajú o budúcnosť vlastného kmeňa, nevedú ich k tomu iba ušľachtilé pohnútky. Je to druh rozumného vlasteneckého egoizmu.
Oveľa ťažšie je odlíšiť svojich od cudzích, keď je reč, napríklad, o štátnych úradníkoch. Na prvom mieste tu do popredia vystupujú geografické a geopolitické rozdiely. Najviac všetkými tými zmenami a reformami získala Bratislava – v nej je aj najviac cudzích, pre ktorých stať sa cudzími bolo ľahké a výhodné. Veľká časť týchto bratislavských cudzích sa snaží, a celkom úspešne, tváriť sa ako svoji. Ale už takému starostovi obce na východe Slovenska, obývanej napolovicu Rómami, stať sa cudzím sa ani pri tej najväčšej snahe nepodarí. Dedinčania ho hneď odvolajú.
Politické strany cudzích

Najpragmatickejší význam má otázka: ako odhaliť pravú tvár vysokopostavených politikov a úradníkov v skutočnosti cudzích, ale tváriacich sa, pričom celkom úspešne, ako svoji? Pokúsme sa to rozobrať podrobnejšie.
Predovšetkým existuje niekoľko politických strán s otvorene cudzou ideológiou, ktorá zodpovedá záujmom cudzích a tieto záujmy obsluhuje. Preto politici týchto strán a úradníci, ktorí boli nimi politicky nominovaní, budú, pravdepodobne, cudzí, aj keď z neznalosti, naivnosti či hlúposti sa medzi nimi môžu ocitnúť aj svoji. Vymenujme najskôr strany so zjavne cudzími ideológiami – je to preslovutná slovenská pravica SDKÚ, ANO a tiež celý kŕdeľ tzv. ľavicových subjektov, ktoré ešte donedávna mali svojho voliča. Ako aj SMK – strana slovenských Maďarov.
Zložitejšie je vyznať sa v stranách, ktoré sa takým či onakým spôsobom snažili rozohrať národnú kartu. A to sú prakticky všetky ostatné. Tu treba ku každému politikovi pristupovať s celým súborom znakov, ktoré sme uviedli.
Mám veľmi ďaleko od vyhlásení typu: SNS je strana svojich, lebo sa nazýva slovenská a navyše národná. Alebo: HZDS je strana svojich, lebo Mečiar onoho času hovoril
o tom, že na Slovensku musí vzniknúť vlastná kapitálotvorná vrstva. Alebo: KDH je strana svojich, lebo kádeháci sa päťdesiatkrát za deň sami označujú za kresťanov. Alebo že svoji sa zišli v Smere, lebo Fico je vždy proti vláde, ale hlavne má starosti o osud SPP. Na Slovensku sa nájdu celé strany cudzích, ale strany svojich zatiaľ neexistujú.
V krajine v súčasnosti chýba organizácia, ktorá by programovo a zmysluplne hájila záujmy súkmeňovcov. Chýba organizácia, ktorá by sa programovo snažila aspoň pochopiť, aké sú vlastne záujmy Slovákov v tomto svete. Nájdu sa však jednotlivci, osobnosti spoločenského a politického života, ktorí viac-menej majú tendencie postaviť sa za Slovákov. Naučiť sa nachádzať takýchto ľudí – to je absolútna strategická úloha, ktorá stojí pred Slovákmi ako národom.
Kto sa postaví za Slovákov
Cirkev ako potenciálna ochrankyňa

V slovenskej spoločnosti stáročia jestvuje inštitúcia, ktorá má veľkú zásluhu na tom, že Slováci prežili a sformovali sa ako národ a civilizácia. Je to slovenská katolícka a evanjelická cirkev. Ak by sme použili delenie svoji – cudzí vo vzťahu k predstaviteľom týchto cirkví, potom ľahko postrehneme, že katolícke a evanjelické duchovenstvo na Slovensku nesporne a jednoznačne spadá do kategórie svoji. Prečo? Odpoveď bude jednoduchá: ak sa v našom svete roztratia
a rozplynú slovenské ovečky, ich osud budú nasledovať aj duchovní pastieri, ktorí si privykli žiť na Slovensku dôstojne.
Toto je prostá, bežná odpoveď, dá sa však nájsť aj veľa odpovedí na vysokej, duchovnej úrovni. Napríklad takáto – silná a životaschopná cirkev vždy tvorila súčasť akejkoľvek ľudskej civilizácie. Cirkev bola pre Slovákov dlhé roky národotvorným prvkom, ak uvážime, že iné jednotné a celistvé štruktúry, ktoré by Slovákov zjednocovali, neexistovali.
V súčasnosti nikto z predstaviteľov slovenskej elity nemá úprimnejší záujem o prežitie a blahobyt Slovákov ako národa než predstavitelia cirkvi. Oni sú tí, ktorí sa môžu postaviť za prežitie Slovákov ako národa a, otvorene povedané, už dávno to mohli urobiť. Existujú však faktory, ktoré dnes cirkvi bránia, a to i navzdory jej obrovskému vplyvu a veľkým možnostiam, aby sa postavila na obranu slovenských národných záujmov.
Predovšetkým je to všeobecná sekularizácia kresťanského sveta, na pozadí ktorej sa cirkev už nemôže priamo vmiešavať do spoločenského života. Hoci Slovensko je zriedkavou krajinou, kde sa duchovní predstavitelia ešte v dvadsiatom storočí nachádzali na vysokých štátnych postoch a zaoberali sa reálnou politikou. Dnes však už aj na Slovensku sa sotva dá predstaviť duchovného predstaviteľa ako prezidenta alebo premiéra. Dokonca ťažko si ho predstaviť aj v úlohe poslanca, i keď na Slovensku by sa takíto poslanci celkom pokojne mohli ocitnúť v parlamente.
Úroveň reálneho vplyvu cirkvi na život spoločnosti sa v súčasnosti znížila natoľko, že nejasné je dokonca aj to, do akej miery sa samotná cirkev orientuje v chytráckej spleti domácej, tým viac zahraničnej politiky. Aby niekto mohol viesť, musí vedieť, čo sa deje. Navonok sa zdá, že cirkevní hodonostári, tak ako vždy, všetko vedia, ale už iba ako pozorovatelia, nie ako priami účastníci udalostí.
Ak v nedávnej minulosti bola cesta jasná a nepochybná – podporovať slovenskú emancipáciu, jazyk, kultúru a štátnosť, potom doposiaľ som sa osobne nestretol s nejakými zásadnými vyhláseniami najvyšších predstaviteľov cirkvi, ktoré by sa týkali kľúčových otázok súčasnosti a budúcnosti slovenského národa.
Je prirodzené, že slovenská cirkev uvítala pád komunizmu. Ale aký má postoj k pálčivým otázkam súčasného života spoločnosti, ktoré trápia jej farníkov – k otázkam korupcie, ožobračovaniu širokých vrstiev obyvateľstva, rozpredaja národného majetku, rozpadu systému sociálnej a zdravotnej starostlivosti? Aký je postoj cirkvi k európskej integrácii, k vstupu Slovenska do NATO, k účasti slovenských vojakov v cudzích vojnách, k možnosti novej okupácie krajiny, k problému masovej emigrácie tak zo Slovenska, ako aj na Slovensko?
Ak sa cirkev znova chce stať spoločenskou silou – musí reagovať a vysvetľovať, ako ďalej žiť. Tak, ako to robila po stáročia. Ak nebude prejavovať svoje stanovisko k týmto existenčným otázkam, nemôže si nárokovať na vplyv v spoločnosti.
Ostražitá, ak nepovedať pozorovateľská pozícia cirkvi sa, prirodzene, nezrodila len tak z ničoho. Došlo k nie tak dávnemu prevratu v roku 1989, výsledkom ktorého slovenskí kresťanskí demokrati získali obrovské vótum dôvery od svojich spoluobčanov. Túto dôveru však nepotvrdili, zmenili sa na stranu, ktorá v štruktúre slovenskej moci dočasne zaujíma, z hľadiska malého počtu svojich voličov, neadekvátne miesto.
KDH pritom ašpirovala a ašpiruje na úlohu predĺženej ruky cirkvi v spoločenskom živote, dovoľuje si hovoriť v mene cirkvi a dokonca v mene Boha. O fatálnych dôsledkoch takejto „spolupráce“ s takouto „kresťanskou stranou“ pre cirkev treba hovoriť osobitne. Avšak neúspech KDH ako politického projektu nevysvetľuje postavenie cirkvi ako pozorovateľa.
Toto postavenie má aj hlbšie príčiny. Cirkev je organizácia prísne hierarchická, riadená zhora nadol. Slovenská katolícka cirkev teda odráža pozíciu Vatikánu vo vzťahu k politickému a spoločenskému životu, ktorá v posledných desaťročiach prešla silnými metamorfózami. Vatikán celé desaťročia stál v jednej línii s takzvaným demokratickým svetom v jeho boji proti komunizmu. Nevyznie to hádam zveličene, ak Vatikán označíme v rokoch studenej vojny za jedného z najsilnejších a najhúževnatejších bojovníkov na strane pokroku a demokracie proti „ríši zla“. Táto rola bojovníka proti „červenej hrozbe“ vyvrcholila zvolením na vatikánsky stolec pápeža Poliaka a následným antikomunistickým hnutím v Poľsku, kde priame a bezprostredné vedenie zobrala na svoje plecia katolícka cirkev. Bol to vrchol významu Vatikánu v dvadsiatom storočí. Katolícke Poľsko rozkolísavalo komunistickú ríšu zvnútra, cirkvi sa menili na bojové štáby odporu, kňazi sa správali ako bojoví dôstojníci.
Cieľ bol však dosiahnutý, „ríša zla“ sa rozpadla, na jej miesto nastúpila americká „ríša dobra“ a Vatikán akoby stratil hlavnú niť v tomto svete. Lebo je jasné a z roka na rok čoraz jasnejšie, že víťazstvo pokroku, reforiem a demokracie v tom variante, v akom ho v súčasnosti Američania svetu demonštrujú, je víťazstvom nielen nad komunizmom, ale aj nad katolíckou cirkvou, ktorá tak vytrvalo a efektívne s komunizmom zápasila. Plody víťazstva nad „ríšou zla“ sa pre Vatikán ukázali trpké, ak nepovedať jedovaté – a toto katolícka cirkev očividne nečakala.
Nie je náhoda, že v krajine hlavného víťaza tretej svetovej vojny, USA, sa v posledných rokoch v médiách dosiahol zarážajúci efekt – katolícky duchovný v Spojených štátoch
a vďaka Spojeným štátom sa v celom svete stále viac spája s obrazom pedofila a násilníka maloletých.
Možnože, vo Vatikáne postupne dozrieva uvedomenie si skutočnosti, že silná katolícka cirkev neuspokojuje víťazov tretej svetovej vojny rovnako, ako ich neuspokojovali silné štáty založené na komunistickej ideológii. Silná katolícka cirkev prekáža, podľa myšlienky víťazov vo svete musia zostať len dve cirkvi – televízia a internet. Modliť sa v nich budú všetci a len k jedinému bohu, menom – peniaze.
Vatikán a spolu s ním všetky národné katolícke cirkvi stoja teraz pred osudovou voľbou. Buď sklonia hlavu pred silou nového globálneho impéria a odsúdia cirkev na postupné odumieranie, alebo začnú slúžiť národným záujmom, národným štátom a takto sa stanú otvoreným nepriateľom ideológov globalizmu.
Možno sa pokúsiť predpovedať novú voľbu Vatikánu: či sa to niekomu páči, alebo nie, no národné katolícke cirkvi v tých európskych krajinách, v ktorých si zachovali silný vplyv, sa nevyhnutne postavia na stranu národných síl, a to značí, že sa ocitnú na opačnej strane barikády. Budú preto zapísaní na čiernu listinu „osí zla“. Spolu s islamským terorizmom, ktorý rastie akoby sám od seba, môže sa objaviť terorizmus katolícky. Aby mohol byť opodstatnený, v televíznej mytológii sa zavedie nová postava – nejaký zlovestný páter Antonio Pedofilini, zakutaný do čierneho rúcha, ukrývajúci svojich bojovníkov v podzemí Vatikánu, ktorý sníva
o tom, ako vyhodí do povetria budovu OSN a prinúti školákov čítať Bibliu namiesto surfovania po erotických stránkach internetu.
K niečomu podobnému určite raz dôjde. Ak nie zajtra, potom o niekoľko rokov. Svetové náboženstvá prekážajú novému svetovému poriadku. Katolicizmus doposiaľ zostáva najstabilnejšou a najvplyvnejšou vierou kresťanskej civilizácie. A preto sa na katolicizmus určite zaútočí.
Z tohto hľadiska prelomovým okamihom sa môže ukázať postoj Vatikánu a rímskeho pápeža v súvislosti s vojnou v Iraku. Prvýkrát za posledné desaťročia Vatikán vystúpil s ostrou kritikou proti tvorcom nového svetového poriadku. Vatikán nesúhlasil s tým, že nový poriadok umožňuje jeho tvorcom, aby ničili celé národy a civilizácie kvôli rope, plynu či heroínu. Jednoducho len kvôli peniazom. Kritika Vatikánu bola dokonca ostrejšia ako v časoch, keď nad hlavami Japoncov v roku 1945 vybuchli atómové bomby…
Stane sa slovenská cirkev znova obhajkyňou svojho národa? V súčasnosti je to otázka bez odpovede. Nakoľko sa dnes Slovákov prakticky nemá kto zastať, nová úloha cirkvi by mohla podstatne upevniť jej postavenie. Je to unikátna, možno posledná šanca zvrátiť tendenciu k oslabeniu cirkvi naspäť.
Dá sa to povedať aj inak – bez efektívnej podpory cirkvi Slováci nemajú nijaké šance zostať pánmi v svojom dome. Ak sa stanú bezdomovcami vo vlastnej zemi, cirkev bude nútená hľadať si nové ovečky medzi Rómami a emigrantmi rôznych podôb, ktorí zaplnia krajinu. Je to osud ťažký a beznádejný, lebo emigranti si so sebou prinesú vlastnú vieru.
Národ a strana sú jedno – tak znelo falošné heslo komunistickej propagandy obdobia rozvinutého socializmu. Slováci ako národ a cirkev majú jednotný osud – tak znie nové pravdivé heslo súčasnosti, ktoré sa oplatí včas si uvedomiť.
Ochránia Slovákov národné sily?

Začnime tým, či v slovenskej politike vôbec existujú národné sily a čo predstavujú. Za paradox Slovenska sa dá pokladať ten fakt, že viac než polovica slovenských voličov sa považuje za ľudí, ktorí sú orientovaní predovšetkým národne, a pritom sa v súčasnom slovenskom parlamente nevyskytuje ani jedna strana, ktorá by otvorene deklarovala národnú orientáciu. Navzdory veľkému počtu voličov-národniarov, SNS, teda strana ašpirujúca na národniarstvo v čistej podobe, sa po všetkých tých všemožných deleniach a splynutiach stala neparlamentnou stranou.
Národné sily na Slovensku sú, ale týmto silám zatiaľ chýba sila. Neradi by sme zbytočne strácali čas a úsilie výpočtom mnohých a často hlúpych chýb SNS v posledných rokoch, ale nedá sa opomenúť ani to, že SNS ako jediný politický subjekt zo všetkých bol zo strany vlkolakov vystavený systematickej podrývačskej kampani. Vlkolaci programovo ničili a budú ničiť strany, ktoré deklarujú národnú orientáciu. Je to ich dlhodobá stratégia.
Tesne pred parlamentnými voľbami v roku 2002 sa vlkolaci obávali SNS zjavne viac než Mečiara. Proti SNS sa v médiách viedla cielená kampaň a táto kampaň zjednotila všetkých tých, ktorí SNS považovali za bezprostrednú hrozbu – KDH, SDKÚ, SMK a HZDS.
Napriek tomu, príčina porážky SNS v posledných parlamentných voľbách sa predsa len nachádza vo vnútri samotnej strany. Je to priam zarážajúca politická nekompetentnosť a neschopnosť jej lídrov. Práve táto neschopnosť umožnila cudzím, aby so SNS manipulovali ako s poddajnou bábkou, aby v ľubovoľnom počte zapájali provokatérov-rozkladačov, aby navzájom proti sebe štvali populárnych politikov SNS. Mimochodom, ako sa ukázalo, toto vzájomné huckanie nebolo ani tak zložité – práve v tom sa prejavila najväčšia slabina SNS ako strany.
Jestvuje istá zákonitosť politiky dvadsiateho storočia, ktorá spočíva v tom, že národne orientované strany v akejkoľvek európskej krajine a v akomkoľvek období z nejakého dôvodu vždy demonštrovali najvyšší stupeň konfliktnosti a nekooperatívnosti. Prečo? Netrúfam si povedať, ale je to tak – a zrejme tak aj zostane. Možnože, to súvisí so zvláštnosťami nacionalistického svetonázoru, ktorý inklinuje k nekritickému ospevovaniu všetkého „národného“. Keď sa takéto ospevovanie stáva hlavnou náplňou činnosti akýchkoľvek „národniarov“, začína sa výber aktivistov a funkcionárov takýchto strán podľa zásady – nie tí najlepší, ale najhorší. V tomto výbere víťazia tí najtupší a súčasne najtvrdohlavejší, ktorí si stihnú akurát uvedomiť, že na to, aby uspeli na politickom poli, stačí opakovať niekoľko neveľmi múdrych fráz, zato opakovať ich sústavne, nahlas a podľa možnosti zlostne.
Titul predstaviteľov národných síl SNS a všetkým jej odnožiam nikto neberie, ale v súčasnosti sú to veľmi slabé národné sily. Ak by sme všetky nádeje v súvislosti so zbavením sa vlkolakov vkladali do SNS, nielenže by nemalo význam písať túto knihu, ale neoplatilo by sa napísať čo i len jediný odstavec.
Kto okrem SNS predstavuje národné sily? Paradoxne, KDH. Prirodzene, národné sily v KDH nie sú sústredené na úrovni najvyššieho vedenia, ktoré nesie nemenšiu zodpovednosť za to, čo sa v krajine deje, ako aj strany zjavne cudzích, ale na úrovni značnej časti členskej a voličskej základne. Časť členov KDH a ešte väčšia časť voličov tejto strany sú úprimní národniari, pričom rozhodne nie ten najhorší druh.
Ak by radovým členom KDH a jeho voličom niekto presvedčivo ukázal podstatu toho, čím sa zaoberajú najvyšší „kresťanskí politici“, ktorí sú roky najaktívnejšími a najspoľahlivejšími spojencami etnickej strany Maďarov, mohlo by to výrazne znížiť voličskú základňu KDH.
KDH je jednou z mála ideologicky naozaj vyhranených strán, ale nemožno v nej nevidieť priepasť medzi hodnotovou orientáciou členskej základne a funkcionárov nižších úrovní na jednej strane a straníckej špičky, vzdialenej od členskej základne, na strane druhej. Táto priepasť čoraz viac bije do očí: radoví členovia KDH a funkcionári nižších úrovní sú častokrát slušní ľudia, ktorých si vážia ich súkmeňovci. A týmto radovým členom sa rozkrádanie národného majetku rozhodne nepozdáva.
Národná orientácia je vlastná aj značnej časti elektorátu Smeru. O skutočnej členskej základni Ficovej strany sa dá zatiaľ hovoriť iba ťažko – možno táto základňa existuje iba na papieri. Voliči Smeru však existujú, a ak veriť prieskumon, je ich veľa. V súvislosti so Smerom sa opakuje ­ rovnaký obraz ako s KDH. Národne orientovaný volič na jednej strane, na druhej – čisto klientelisticky orientovaná stranícka špička, ktorá sa mdlo a bez zápalu snaží demonštrovať svoju šmrncnutosť národniarstvom. Teda prevažne národne orientované telo Smeru má nenárodnú hlavu, ktorej jediným reálnym výdobytkom sa zatiaľ stal slávny farmársky zákon. Predpokladalo sa, že tento zákon zabráni, aby Rómovia kradli zemiaky, lebo Slovákom umožní, aby si svoje pozemky chránili so zbraňou v rukách. Nakoniec všetko vyšlo presne naopak: Rómovia kradnú zemiaky ešte viac – možno si naštudovali Ficovu knihu o nutnej sebeobrane. A možno, Slováci zatiaľ nie sú pripravení strieľať na zlodejov svojich zemiakov. Na to musia ešte viac schudobnieť.
Náznaky národnej orientácie isté obdobie prejavovali tzv. ľavicoví politici sústredení v SDĽ. Samotný neslávny osud tejto strany jasne svedčí o tom, do akej miery boli tieto náznaky falošné. Slovenská ľavica sa napokon ukázala rovnakým trójskym koňom cudzích záujmov, ako otvorene prozápadne liberálne politické subjekty, a preto definitívne stratila svojho voliča.
Za najmohutnejšiu národne orientovanú stranu na Slovensku sa roky zvyklo považovať HZDS. Bloku HZDS a SNS, ktorý vcelku úspešne držal pri moci poslednú Mečiarovu vládu, sa na prahu volieb v roku 2002 veľmi obávali tzv. reformné strany. Národnú zložku HZDS ako politický silu je potrebné preskúmať podrobnejšie – túto zložka vždy tvorila a do istej miery stále tvorí obraz superslováka Vladimíra Mečiara.
Stelesnená túžba o národnom hrdinovi
a geopolitický osud Slovenska

Občas to tak býva: človek žije do svojich štyridsiatich piatich rokov obyčajným životom, buduje si svoju kariéru – obyčajnú kariéru provinčného právnika. A tu sa stane zázrak: začínajú sa revolúcie a prevraty a prst osudu zrazu ukazuje na tohto človeka – niekto ho berie za ruku, vyvádza na svetlo božie a náhle vychádza najavo, že je to génius. Že všetko vie, všetko dokáže, davy vášnivých prívržencov ho milujú, klaňajú sa mu. A to všetko preto, lebo je národný vodca, národný génius, ten jediný, v ktorom sa skĺbili odveké túžby Slovákov o svojom národnom hrdinovi. Dochádza k akémusi precitnutiu, ktoré v národe, zvlášť v národe hlboko veriacom, býva veľmi silné – hľa, toto j
Teraz sa vráťme na Slovensko a vysvetlime si, čo v skutočnosti bol tzv. mečiarizmus. Bol to slabý pokus o manéver, ponášajúci sa na ten, aký Tito uskutočňoval celé desaťročia, ale pokus neúspešný. Napriek tomu, že strategický význam Slovenska pre Európu nie je o nič menší, ako význam Balkánu.
V priebehu tohto pokusu sa Mečiar ukázal ako politik, ktorý sa slabo orientuje v tom, čo sa vo svete deje, ukázal sa ako hráč, ktorý každú kartu, vyloženú partnermi na stôl, vždy prebíjal esom. Namiesto toho, aby šikovne použil nižšiu.
Mečiarizmus sa stal obdobím geopolitického vrhania sa. Mečiar sa spočiatku vrhol na Východ, kde však nepochopil to najhlavnejšie – najvyššiu úroveň prepojenosti ruskej
a americkej politickej elity a veľkú závislosť ruskej politiky od Ameriky. Naivne a nekriticky prijal čiusi ideu „osobitej“ cesty Slovenska, ktoré nebude vstupovať do NATO v období, keď do NATO vstúpia všetci jeho susedia, dokonca aj Pobaltsko s Rumunskom. Výsledkom toho „proruská“ orientácia, ktorá sa Slovensku pripisovala niekoľko rokov, priniesla výhody iba niektorým, dnes už bezvýznamným ruským úradníkom zahraničnej politiky, ktorí si vybudovali kariéru na tom, že práve oni sú tí, ktorí vraj vytŕhajú Slovensko zo zlovestnej obruče NATO. Kam sa má pri tom „vytrhnuté“ Slovensko podieť, povedané nebolo. Prirodzene, ­ Slovensko nikto odnikadiaľ nevytrhol, ale kariéra ruských úradníkov vyšla. A to bol jediný reálny výsledok mečiarovských výkyvov smerom na Východ.
Potom sa Mečiar vrhol na Západ, opäť si neuvedomujúc, čo od neho a od Slovenska Západ čaká. Nevedel hlavné – celá táto antimečiarovská vlna, ktorú Západ aktívne podporoval do roku 1998, mala jeden prostý a pragmatický cieľ. Plánovala sa operácia NATO na Balkáne, ktorá mala globálny rozmer a pripravovala sa v priebehu niekoľkých rokov. V rámci tejto operácie sa od Slovenska požadovalo len jedno – aby pustilo ponad svoje územie bombardéri NATO. Zabrániť Západu, aby začal balkánsku vojnu, Mečiar nemohol. Nemohlo to urobiť ani Slovensko. Mohlo to spraviť iba Rusko, ale nechcelo, čo navždy zostane čiernou stránkou v ruských dejinách.
Uprostred príprav na globálnu operáciu, kde jedným zo zmyslov sa ukázal únik európskych peňazí za oceán, Mečiar Západ principiálne neuspokojoval ako nespoľahlivý, málo predvídateľný faktor, ako neriadený politik, ktorý dnes hovorí jedno, zajtra druhé a pozajtra si urobí niečo celkom iné. Pričom sám nerozumie, prečo to vlastne robí.
A tak počas svojich geopolitických výkyvov Mečiar stratil dôveru rovnako na Východe, ako aj na Západe. Jeho snaživé úsilie posledných rokov byť hlavným slovenským atlantistom, demokratom a eurointegrátorom nevyvolalo dôveru Západu a vyvolať ani nemohlo. Zato dôveru mnohých svojich prívržencov na Slovensku Mečiar stratil.
Mečiarizmus je impulzívna a nepremyslená zahraničná politika Slovenska, ktorá je spojená s politickými výkyvmi Mečiara, ktorý nedokázal pochopiť, ako fungujú hlavné pružiny svetovej politiky. Tak znie presná definícia daného termínu. Z tohto hľadiska zahraničná politika súčasnej vládnej koalície na čele s Dzurindom, nech by sa zdala akokoľvek nedôstojná, je krokom vpred už len z toho dôvodu, že je dôsledná a zbavená nebezpečných výkyvov.
Proamerická pozícia antimečiarovskej koalície v oblasti medzinárodnej politiky, ktorá vystriedala mečiarizmus, je logická a donedávna bola jedinou z možných. Je to pozícia všetkých „mladých“ členov NATO a EÚ – zatiaľ bez výnimky. Akokoľvek sa dajú odsudzovať praktiky súčasnej vládnej koalície vnútri krajiny, možno a treba hovoriť o cynických a zlodejských „reformách“, ale ani nadmerná Dzurindova ústupčivosť vo vzťahu k Európskej únii zatiaľ nemôže byť seriózne vystavená kritike – čisto populistická, viac „nezávislá“ rétorika niektorých členov opozície zatiaľ nie je podložená reálnymi možnosťami Slovenska niečo vyjednať. Je to len poľovačka na hlasy.
Pravda, časy sa menia, mení sa situácia v Európe a vo svete, po irackej vojne a nástupe „medzinárodného terorizmu“ do Európy menia sa vzťahy medzi Európou a USA. Európania si čoraz jasnejšie uvedomujú, odkiaľ vyrastajú nohy
a ruky všetkých týchto „osí teroru“.
Zmeny už teraz postavili Slovensko a iné „mladé“ demokracie Strednej a Východnej Európy pred alternatívu nie americkej, ale európskej orientácie.

Slovákom môžu pomôcť iba Slováci

Z hľadiska budúcnosti Slovákov ako národa má uvedomenie si tejto prostej veci veľký význam. Cudzí vtĺkali porazeným národom do hláv zjavnú lož – vraj im chce niekto pomôcť, vraj sa pre nich pripravujú akési Marshallove plány, vraj je im predurčená úloha mostov či perónov pri nástupe Západu na Východ, vraj Západ ich bude ochraňovať pred všemožnými hrozbami. Tieto lživé sľuby vlkolaci zo všetkých síl nafukovali a nafukujú pomocou všemocných médií.
Toto všetko je však lož, lož a ešte raz lož. Nijakí cuzdí sa Slovákom pomáhať nechystali, tým viac sa nechystajú teraz. Akosi sami od seba, nenápadne utíchli rozhovory o tom, aké skvelé bude čerpanie prostriedkov zo „štedrých“ eurofondov. Pravda sa však rysuje celkom iná. Slováci vďaka vlkolakom, ktorí stoja pri moci, dávali, dávajú a ďalej budú dávať bohatým „pomocníkom“ neporovnateľne viac, než od nich dostanú.
Prečo Slováci a iné slovanské národy uverili tomu, že im niekto bude pomáhať? Lebo Slovania sú od prírody dobrosrdeční, sami sa úprimne snažia pomáhať slabšiemu a túto svoju úprimnú a dobrú vieru nekriticky preniesli na západných „dobrodincov“.
„Ak by sme my boli takí bohatí ako oni, zaiste by sme chudobným susedom, ktorí sa oslobodili od strašného jarma totality, pomohli! Zrejme preto nám Západ chce pomôcť.“ Taká je logika mnohých slovanských národov, logika mylná, nebezpečná, ktorá vedie k zničeniu slovanských národov
a nespravodlivému obohacovaniu sa cudzích na ich úkor.
Pravda vyzerá inak. Keď v roku 1989 narýchlo popravili manželov Caeusescuovcov, aby sa tento „súd“ nejako ospravedlnil, západné médiá celoplošne šírili mýtus o tom, že Caeusescuovi sa roky dávala transfúzia krvi novorodencov, vraj aby sa lepšie cítil. Západní manipulátori verejnej mienky zobrali do úvahy, že svetovo známy mýtus o grófovi Draculovi, krutom vampírovi, vznikol práve v Rumunsku, a jeho rumunský pôvod robil absurdný výmysel o krvilačníkovi Caeusecuovi stráviteľnejším.
Bez toho aby si to sami želali, autori nového svetového poriadku, pre ktorých Caeusescu bol iba mrzutou prekážkou na ceste triumfálneho ťaženia európskych nežných revolúcií, sformovali obraz, ktorý veľmi presne opisuje to, čo sa v súčasnosti odohráva v krajinách Strednej a Východnej Európy.
Novorodené východoeurópske demokracie sa stali darcami pre staré európske civilizácie, ktoré doslova strácajú dych od vlastných nahromadených problémov. Preto lačno sajú čerstvú krv týchto bezmocných novorodencov a nestarajú sa o to, či tieto bezkrvné deti prežijú.
Ešte raz zdôraznime, že problémy veľkých európskych krajín sú naozaj veľkými problémami. Ich obyvatelia si privykli na vysoký životný štandard a zatiaľ nie sú v stave všimnúť si, že život okolo nich sa prudko mení. V mene zachovania vlastného blahobytu sú západní Európania, tak ako sa na ľudí konzumnej spoločnosti patrí, odhodlaní na všetko. Napríklad, francúzski kamionisti začínajú zabíjať, ak ich mesačné príjmy klesnú iba o 100-200 euro. Nejde tu o žiadnu metaforu – počas nedávych masových nepokojov na cestách vo Francúzsku sa už niekoľko ľudí stalo obeťami zúrivosti miestnych vodičov nákladných áut, hoci s ich problémami nemali vôbec nič spoločné.
Slovákom môžu pomôcť iba Slováci. Taká je jediná
a nesporná pravda. Tak ako kedysi, keď sa v roku 1944 dedovia súčasných Slovákov chopili zbrane, aby zachránili seba
a svoje deti pred krutým osudom porazených v druhe svetovej vojne, aj dnes slovenskí muži môžu ešte pozbierať svoj rozum do hrsti, oživiť svoju peknú a stále silnú rodovú súdržnosť a zjednotiť sa na obranu svojich domov a svojich detí. V súčasnosti už netreba ani strieľať, ani sa ukrývať v horách. Jednoducho treba žiť podľa vlastného rozumu a nachádzať svoju vlastnú Slovenskú pravdu.

Ako zachovať Slovenský dom

V prvom rade je nutné sformulovať cieľ práve takto. Lebo reč vonkoncom nie je o akomsi blahobyte Slovákov v bohatej zjednotenej Európe. Žiadna takáto Európa totiž neexistuje, je to len rozprávka pre deti. Za zvukov nudných a monotónnych piesní o rozprávkovom blahobyte zo Slovákov ­ vycicajú poslednú krv a potom ponechajú napospas svojmu osudu. A ešte aj pokrútia hlavou: veruže ste sa vy, Slováci, nedokázali správne integrovať a reformovať, nevyšlo vám to, hlupáci. Málo ste nás, múdrejších počúvali…
Cieľ Slovenska je v súčasnosti prostý, jasný a veľmi ťažký. Zachovať Slovenský dom v Európe, ktorá sa čoraz väčšmi začína ponárať do víru ekonomických, politických
a etnických problémov, ktoré nadobúdajú charakter postupne sa spúšťajúcej lavíny. No Slováci a Slovensko nemusia bezhlavo liezť do epicentra tejto lavíny. Ešte si môžu nájsť vlastnú cestu, ale len vtedy, ak ich v tomto zložitom, a ako sa občas zdá, načisto pomiatnutom svete, povedú svoji.
Zachovať Slovenský dom nie je možné, ak sa v národe nenájde nová elita, noví vodcovia z radov svojich. Preto niekoľko najbližších rokov budú rokmi prelomovými – buď sa v národe začnú objavovať lídri schopní viesť národ k prežitiu, alebo nastane masová emigrácia Slovákov, podobná tej, k akej došlo v období ekonomickej depresie v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Slováci sú inteligentný národ so správnym, inštinktívnym vnímaním sveta. Najsilnejšia, najproduktívnejšia a najčinorodejšia časť Slovákov môže definitívne dospieť k záveru: „Viedli nás, vedú a budú viesť do záhuby svine, ktoré sa označujú za slovenských politikov. S týmito sviňami nič nenarobíme, preto nám zostáva jediné – pozbierať si svojich päť slivák a hľadať si nové miesto pod slnkom.“ Takýto záver, ak k nemu dospeje najlepšia časť národa, znamená koniec Slovenského domu.
Zatiaľ je však možný aj iný záver a v jeho prospech hovoria celé slovenské dejiny. „Však sme Slováci, aj tak nás je málo!“ – takto znie hlavné heslo slovenskej civilizácie, takto väčšina Slovákov vysvetľuje skutočnosť, že Slováci spravidla nebojovali s cudzími, tým viac navzájom medzi sebou. Toto múdre heslo, ak sa správne pochopí, sa v súčasnej situácii stáva nadovšetko vzácnym.
„Je nás málo“ – to znamená, že sa navzájom potrebujeme, že môžeme prežiť len vtedy, ak budeme stáť pri sebe. To znamená, že je nutné zjednotiť sa v mene vyššieho cieľa zostať dôstojnými ľuďmi v svojej zemi a vo svojom dome. Zjednotiť sa teraz – alebo nikdy.

Majú Slováci schopnosť zjednotiť sa?

Túto schopnosť nepochybne majú, pričom na vysokej úrovni, ale samotní Slováci to zatiaľ nevedia a denno-denne sa presviedčajú, že vždy boli a zostanú roztrieštení, a preto ničoho nie sú schopní. V súčasnom svete kmeňová súdržnosť je celkovo dosť vzácna vlastnosť, ktorú mnohé tzv. civilizované európske národy už stratili. Existuju však aj národy, ktoré si doposiaľ zachovali vysokú úroveň takejto súdržnosti. Spravidla sú to tiež málopočetné národy. Napríklad Gréci, balkánski Slovania, škandinávske národy. Z tzv. veľkých európskych národov na prvé miesto treba nesporne postaviť Francúzov. Otázku súdržnosti a schopnosti zjednotenia
u východných Slovanov ponechávame mimo rámca tejto knihy, hoci v skutočnosti je to kľúčová otázka z hľadiska budúcnosti Európy a celého sveta.
Slovákom dnes chýba jediné – reálne videnie sveta
a vedomie toho, že Slovenský dom sa ocitol v nebezpečenstve. Ak toto vedomie precitne, Slováci sa nepochybne zjednotia.
V súvislosti s vyššie napísaným si dovolím takúto reminiscenciu. Už v roku 1988, keď som na Slovensku prežil len pár mesiacov, v duchu som si raz položil možno tak trochu podivnú otázku: ako by som sa zachoval, ak by som sa mal ocitnúť na pustom ostrove a bol by som postavený pred voľbu – príslušníkov akého národa si môžem vziať so sebou?
Už vtedy, pred mnohými rokmi, som dospel k jednoznačnej odpovedi na tento exotický test – vybral by som si Slovákov.
Poznamenám, že ako dvadsaťdvaročný som začal svoju učiteľskú dráhu profesora moskovskej školy prekladateľov
a roky som pracoval so študentami rôznych krajín sveta. Ako cestovateľ som tiež prichádzal do styku s príslušníkmi mnohých národov, pričom cestovať som začal ako pätnásťročný a dodnes som neprestal. Takže v roku 1988 som už mal s čím porovnať. Ale, prežijúc na Slovensku iba niekoľko mesiacov, dospel som k jednoznačnej voľbe v prospech Slovákov – táto voľba určila osud mojej rodiny a mojich detí.
Poviem ešte čosi navyše, spoločnosti Slovákov dám prednosť nielen na pustom ostrove, ale prakticky v akejkoľvek oblasti ľudskej činnosti. S výnimkou vojny. Slováci nie sú vojaci, je to príliš kresťansky založený národ, ktorého dejiny nenaučili zabíjať.
A keď si dnes, keď som na Slovensku prežil veľkú časť svojho dospelého života, kladiem otázku, prečo bola moja voľba taká jednoznačná, odpovedám takto. Slováci sú zatiaľ ešte nepokazený slovanský národ. Vedia sa tešiť zo života, ale nie sú ľahkomyseľní. Slováci majú svoje vlastné hlboké a uvedomené vnímanie svojho slovenského sveta. A hoci v dôsledku istej prirodzenej vidieckej ohraničenosti mnohé veci, ktoré sa vo svete dejú, nechápu celkom adekvátne, môžu sa to naučiť. No naučiť sa byť dobrý, to sa asi nedá.
A to najhlavnejšie – Slováci sú vysoko sociálni v najširšom a najvyššom chápaní tohto slova. Sú citliví, ohľaduplní k sebe navzájom a súčasne aj k cudzím, nie slovami, ale svojím správaním sa snažia nerobiť iným to, čo nechcú, aby robili im. Iný vzťah človeka k človeku si nevedia predstaviť.
Preto vždy, keď sa vraciam z ciest, občas ďalekých a nie práve najbezpečnejších, a prekračujem slovenskú hranicu,
s úľavou cítim, že som sa vrátil domov, do Slovenského domu, ktorý sa stal svojím pre mňa a pre mojich blízkych.

Ako prelomiť deštruktívnu tendenciu
slovenskej politiky

Dynamika vývoja slovenskej politiky je z roka na rok stále horšia a horšia, prakticky nič nové nevzniká – je len nekonečné premiešavanie starých otrepaných karát v politickom balíku, ktoré sa stále viac ľudí štíti brať do rúk. Sú to len nekonečné skupinky chamtivých, egoisticky konajúcich jednotlivcov. Sú to pokusy poskladať niečo nové z odpadu vyhodeného zo starých konštrukcií, z poodpadávaných kúskov tých politických chatrčí, ktoré nahromadila prevratová generácia namiesto plnohodnotných politických strán. A toto kvázi nové, čo vzniká z odpadu starého, sa v mukách rozpadáva div nie ešte v deň svojho vzniku. Najčerstvejší príklad – pokus o vybudovanie novej strany zo zvyškov SDKÚ. Jej budovatelia zradili jeden druhého a rozhašterili sa už na zakladujúcom sneme.
Slovenská politika sa svojou podstatou stala výsostne deštruktívnou. Slovenskí politici v súčasnosti pôsobia ako ľudia, ktorí zaručene nevedia a pravdepodobne ani nikdy nevedeli nič vybudovať, no zato vedia všetko okolo seba búrať. A v tejto deštrukcii navzájom usilovne zápasia.
Ak na Slovensku náhodou niečo aj zostalo, čo ešte ako-tak funguje, slovenskí politici sa vrhajú na to a rozšalujú to, dokonca aj keď je to niečo, bez čoho nemôžu žiť ani oni sami. Napríklad, zdravotníctvo, sociálny systém alebo školstvo.
Prelomiť tendenciu k deštrukcii slovenskej spoločnosti, štátu a národa, zastaviť vlkolakov, tieto deštrukčné živly Slovenského domu, kým nie je neskoro – taký je cieľ akéhokoľvek svojho slovenského politika, nezávisle od toho, k akému „-izmu“ sám seba zaraďuje. Ak sa politici z radov svojich neobjavia a nedokážu sa zjednotiť na vyššej úrovni v mene prežitia vlastného kmeňa, potom o niekoľko rokov už nijaká slovenská politika jednoducho nebude existovať. Krajine bude vládnuť a rozhodovať o otázkach života a smrti tých Slovákov, čo v krajine zostanú, niekoľko banditských klanov, najskôr nie slovenského pôvodu, ktoré zrastú so zvyškami štátneho aparátu a budú iba udržiavať poriadok na území, definitívne vybojovanom cudzími, a od všetkých budú brať výpalné. Takýto model je už stovky rokov realitou v Latinskej Amerike a nedávno sa zmenil na realitu v niektorých európskych krajinách – na Balkáne alebo v Pobaltsku.
Začiatkom prelomu môže byť to, že sa objaví skupina národne orientovaných intelektuálov, ktorí začnú robiť niečo, bez čoho takýto prelom v zásade nie je možný – otvárať Slovákom, vrátane slovenských politikov, oči na svet. Teda prerážať blokádu nekonečného zavádzania, ktoré denno-denne na Slovákov chrlia vlkolakmi prepchaté slovenské médiá. Úroveň tohoto zavádzania je v súčasnosti už katastrofálna. Slovenské médiá využívajú situáciu, že prevažná väčšina Slovákov neovláda cudzie jazyky a nemá prístup k iným informačným zdrojom, a oberajú Slovákov o najdôležitejšie a životne nevyhnutné informácie.
V dni, keď sa píšu tieto riadky, európske a svetové médiá sú preplnené informáciami o početných pokusoch a hrozbách teroristických aktov, ktoré sa dejú v mnohých európskych krajinách. Slovenské médiá tieto informácie zamlčujú, hoci pre mnohých Slovákov, ktorí cestujú po Európe, sú životne dôležité. Zamlčujú silnejúci rozkol v EÚ a NATO. Zamlčujú stále sa zväčšujúci rozkol vo vnútri „ríše dobra“ pod názvom Spojené štáty. Prečo? Aby sa, nedajbože, náhodou neuškodilo v agónii sa zmietajúcej dzurindovskej koalícii na prahu referenda o predčasných voľbách, aby definitívne nepadli lživé „eurovízie“, ktorými vlkolaci roky Slovákov kŕmili. Tieto vízie v najbližšej budúcnosti padnú tak či tak, ale slovenským vlkolakom je drahý každý deň strávený pri moci, keď si ešte čo-to môžu pre seba urvať.
Potrebné je vytvárať novú reálnu víziu prežitia Slovákov ako národa v novom a nebezpečne rýchlo sa meniacom svete. Nie „eurovíziu“, ale víziu Slovenska. Táto vízia sa iným slovami nazýva národná idea. Kedysi sa takouto národnou ideou pre Slovákov stala nevyhnutnosť postaviť sa na odpor proti nemeckej armáde, ktorá začínala prehrávať, a takto zachrániť krajinu pred perspektívou, aby bola zmetená z povrchu Európy víťazne nastupujúcimi sovietskymi vojskami. Dnes sa národnou ideou Slovenska musí opäť stať program prežitia národa.
Slováci potrebujú – dá sa povedať, že je to pre nich životne nevyhnutné – poznať pravdivý obraz sveta, ktorý sa pokúšam pomenovať slovným spojením Slovenská pravda. Lebo niet národa bez svojej, vlastnej pravdy. Tak ako bez svojej pravdy neexistuje ani plnohodnotný človek.

Občianske hnutie Slovenský dom

Túto knihu končím nielen slovami, ale konkrétnym činom. Rád by som inicioval vznik spoločenstva ľudí, ktorým budú blízke myšlienky vyslovené v tejto knihe. Mnohé odozvy čitateľov ma vedú k presvedčeniu, že v súčasnosti ešte existuje reálna možnosť, aby sa utvorila skupina rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí chcú úprimne pomôcť Slovenskému domu, a teda aj sami sebe, nielen slovami, ale aj činmi, ľudí, ktorí dokážu konať svorne. Takúto organizáciu vidím vo forme občianskeho hnutia Slovenský dom. Aké môžu byť jeho ciele a úlohy?
V prvom rade vytvoriť alternatívny systém informovania slovenskej verejnosti o tom, čo sa deje doma a vo svete. S týmto cieľom prizvať ku spolupráci tie slovenské mienko­ tvorné osobnosti a médiá, ktorým nie je ľahostajný osud Slovenska.
Druhou hlavnou úlohou bude vytvárať podmienky na to, aby sa národne orientované sily na Slovensku zjednotili na vyššej úrovni v mene vyššieho cieľa. Tento vyšší cieľ znie: Na Slovensku sa k moci ešte môžu dostať svoji – pomôžme im. Výsledkom takéhoto zjednotenia musí byť presvedčivé víťazstvo koalície národne orientovaných síl v budúcich parlamentných voľbách.

28. marca 2004

 

 

 



Nový darček pre našich čitateľov!

2010-02-18  (10:28)

 - Nový darček pre našich čitateľov!


Milí priatelia!

Máme pre Vás dobrú správu: každý zaregistrovaný čitateľ portálu chelemendik.sk získava od nás nový darček:

10 % ZĽAVU NA VŠETKY PRODUKTY vydavateľstva Slovanský dom a všetky ruské knihy, cd, dvd, suveníry

ktoré si môže zakúpiť v našom KNÍHKUPECTVE RUSKÉ KNIHY alebo objednať na dobierku



Viac o kníhkupectve Ruské knihy

AKCIA Dopredaj kníh za skvelé ceny

Kniha Sergeja Chelemendika Slovenské Kosovo

 

Drahí priatelia!

V našom Ruskom kníhkupectve - jedinom na Slovensku - nájdete:

 

veľký výber literatúry v ruštine
CD a MP3 s ruskou hudbou
DVD s ruskými filmami a seriálmi
ruské suveníry, hračky, plagáty


Tešíme sa na Vašu návštevu!

Otváracie hodiny
PO,ST,PI
14:00 – 18:00
UT,ŠT podľa predbežnej telefonickej dohody
t.č.:
+421 2 207 338 38
mobil: +421 903 749919
email: ruskeknihy@gmail.com


Naša adresa:

Ferienčíkova 16
811 08 Bratislava

Páčil sa Vám tento článok? Dajte o ňom vedieť priateľom na Facebooku! Share

chelemendik.sk


Ruské knihy

 

 





 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |