Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
Vitalij Zacharčenko: Tragédia Ukrajiny - zločin a trest - kapitola 1. - chelemendik.sk

 

Vitalij Zacharčenko: Tragédia Ukrajiny - zločin a trest - kapitola 1.

2019-10-11  (11:36)

 - Vitalij Zacharčenko: Tragédia Ukrajiny - zločin a trest - kapitola 1.

6.8.2015

1. kapitola -  Poľovačka na prezidenta a zázračná záchrana
 
 
Sergej Chelemendik:
Pravdepodobne to boli neobyčajné a dramatické dni vo vašom živote.
Budeme hovoriť o tom, čo sa udialo, keď ste ... februára telefonicky hovorili s prezidentom a padlo rozhodnutie o tom, že Berkut a vnútorné vojská sa vydávajú do Donecka. Začnem otázkou: boli ste presvedčení o tom, že príkaz opustiť Kyjev a v kolóne sa vydať na východ bude naozaj splnený?
 

Vitalij Zacharčenko:

 Istota, samozrejme, nebola žiadna, ale kto v tie hodiny si mohol  byť ničím istý? Bol vydaný rozkaz, ten bol prijatý, a mal zrozumiteľný obsah – zachovať  oddiely, verné zákonnému prezidentovi, ustúpiť a neskôr rozhodovať o ďalšom postupe.
 
Sergej Chelemendik:

Prečo ste nešli spolu s kolónou?

Vitalij Zacharčenko:
Pretože bolo jasné, že ak sa postavím na čelo hnutia a zostanem vo vysielaní, a inak by sa to nedalo, nevyhnutne dôjde k bojovým stretom. Už bolo jasné, že za ozbrojeným prevratom stoja profesionálne, dobre vybavené ozbrojené štruktúry a že sa začnú   bojové akcie, bez toho, aby niekto vedel, čo sa vlastne deje. Preto som vycestoval sám s ochrankou smerom k Donecku, z pochopiteľných dôvodov som sa odpojil od siete, ale už v Donecku som sa dozvedel, že vojská boli zastavené.
 
Sergej Chelemendik:
Kto ich zastavil?
 
Vitalij Zacharčenko:

To je zaujímavá otázka. Nemyslím, že sa dá dnes s určitosťou povedať, že existoval jeden konkrétny živý človek, ktorý by zrazu na seba prevzal zodpovednosť za toto rozhodnutie. Ako ukázali ďalšie udalosti, prezident už vtedy celkom stratil kontrolu nad situáciou. Ale ani on, ani ja sme to ešte netušili.
Prezident priletel do Charkova, dokonca tam nahral video, neuvedomujúc si, že kontrola bola stratená.
 Neskôr sa ukázalo, že v Charkove, ktorý sa tradične vždy považoval za oporu moci, prezidentova prítomnosť na zjazde, sa jemne povedané, ukázala problematická, lebo do sály sa dostali celkom neznámi ľudia, možno ozbrojení, a nikto ich nezastavil, ani nekontroloval.
 
Sergej Chelemendik:
V tých hodinách  sa moc na Ukrajine rozsypala ako domček z kariet a rozmýšľať dnes o tom, či Viktor Janukovyč  mal zostať v Kyjeve a zobrať velenie do svojich rúk, je zbytočný plač nad rozliatym mliekom. A predsa zostal v histórii pocit, že opustiť v takomto čase Kyjev, nebolo najrozumnejšie a možno to bolo osudové rozhodnutie.  Na čo ste mysleli cestou do Donecka?
 
Vitalij Zacharčenko:
Nebolo kedy  veľmi rozmýšľať. Bolo treba dosiahnuť cieľ, nikto nevedel, ako sa cestou zachovajú silové štruktúry. Šli sme niekoľkými autami, všetci mali k dispozícii iba lokálne rádiové spojenie. Prvé autá robili rozviedku a potom sme sa posúvali my. Dorazili sme bez problémov, celkom rýchlo, ale situácia už vyzerala úplne inak.

Sergej Chelemendik:

Ak tomu správne rozumiem, rozhodnutie presúvať vojská a Berkut na Donbas, ste prijali vy a bolo potvrdené prezidentom. Aké ciele  sledovalo toto rozhodnutie?
 
Vitalij Zacharčenko:

Bolo vynútené a svojím spôsobom nevyhnutné. Znovu opakujem:  vychádzali sme z toho, že zachováme velenie tejto  najviac bojaschopnej časti silových štruktúr v tých chvíľach a armáda bude prinajmenšom neutrálna. Teda vojská budú môcť prejsť do Donecka.
Ak by sa podarilo priviesť vojská do Donbasu a prezident práve tam mieril, do Donecka, na časti územia Ukrajiny by sa zachovala legitímna moc, ktorú by bolo čím chrániť. A všetko mohlo byť inak. História sa mohla otočiť  inak.
Vojská však boli zastavené a do Donecka som dorazil  iba so svojou osobnou ochrankou.
 
Sergej Chelemendik:
Ako sa vyvíjali udalosti neskôr?
 
Vitalij Zacharčenko:
Veľmi rýchlo. Najdôležitejšia udalosť sa udiala vtedy, keď  v snahe  odletieť z Donecka na stretnutie s ruským prezidentom, Janukovyč narazil na ozbrojený odpor a nemohol odletieť. Vtedy sme sa všetci zišli v domej jedného známeho človeka a prebehol rozhovor, na ktorý nikdy nezabudnem.
Janukovyč  povedal, že sa musíme dostať do Ruska, nič iné nezostáva a že dostať sa musíme každý sám. Teda on sám a ja so skupinou spolupracovníkov inou cestou. Boli navrhnuté varianty odchodu a bolo povedané, že nám budú pomáhať, čo sa aj potvrdilo.
Ale v tom okamihu akoby sa mi prevrátil celý svet.
Bol som presvedčený, že sme sa zišli v tom dome preto, aby sme riešili, ako bojovať  s prevratom,  o tom, že existujú varianty a možnosti, ako to urobiť, že okolo sú státisíce baníkov, že budeme rozmýšľať a riešiť, kto nám v tom môže pomáhať. Hlava štátu však povedala, že treba utiecť, zachrániť sa a že je lepšie urobiť to jednotlivo,  nie spolu. Čo, ako ukázali neskoršie udalosti, bolo správne.
 
Sergej Chelemendik:
Kde sa vtedy nachádzala vaša rodina?
 
Vitalij Zacharčenko:
Moji blízki boli tiež v Donecku a, našťastie, existovala možnosť  poslať ich do Moskvy lietadlom.
 
Sergej Chelemendik:

Prečo ste neleteli s nimi?
 
Vitalij Zacharčenko:
Poviem to trochu diplomaticky. Do Moskvy letelo malé lietadlo s vyjednávačom, ktorý bol splnomocnený hovoriť s ruskou stranou, pretože Janukovyča tejto možnosti zbavili. Poprosil som, aby moji blízki mohli odletieť týmto lietadlom a hoci naša rozlúčka bola ťažká, uľavilo sa mi, že sú v bezpečí.
Samozrejme, lietadlo nebolo bezrozmerné, ale to najdôležitejšie bolo v niečom inom – nestíhali sme si uvedomiť, čo sa deje, no jedno bolo jasné a nevyvolávalo žiadne pochybnosti  – na zákonného ukrajinského prezidenta bola vyhlásená poľovačka, a rozkaz znel – nebrať živého.
 
 

Sergej Chelemendik:

Ako už teraz vieme, z toho, čo povedal ruský prezident, v Moskve sa približne v rovnakom čase konalo historicky ojedinelé stretnutie. Prezident vyzval šéfov troch spravodajských služieb a dal im úlohu zachrániť ukrajinského prezidenta. Pretože prebehla informácia o tom, že ho čakajú na ceste s veľkokalibrovými zbraňami, čo jasne naznačovalo, že Janukovyča živého dostať nechcú.

Tým, že Putin zhromaždil  vedenie spravodajských služieb, prakticky sa sám ujal záchrany Janukovyča, a možno aj preto bola úspešná. To  ale vieme až teraz. Aké myšlienky, týkajúce sa vašej budúcnosti vás napádali, keď hlava štátu navrhla, aby ste sa  zachránili útekom?

 

Vitalij Zacharčenko:

Povedať, že som bol prekvapený, by bol silný eufemizmus. Samozrejme, o tom, čo sa dialo, som nevedel toľko, čo prezident Janukovyč. Počas tých majdanských týždňov som svet videl cez prizmu majdanu  a  všetkého, čo sa tam dialo. Nebol čas na politické analýzy, bolo potrebné stále prijímať rozhodnutia, veliť. Videl som teda väčšinou to, čo sa dialo v uliciach Kyjeva, snažil som sa tlmočiť  svoje predstavy prezidentovi o politickom vývoji a možných dôsledkoch, ale moje pokusy nepriniesli nijaké výsledky,

To, že vojská zastavili, teda nechali v Kyjeve a vzali pod kontrolu, čiastočne odzbrojené, bola prvá veľmi zlá správa, a neskorší návrh prebiť  sa do Ruska, znamenal pre mňa úplne zlú správu. Mal som dojem, že prezident má iný plán, že navrhne, čo robiť, ale predložený bol útek.

Budúcnosť bola tvrdo načrtnutá  – s malou skupinou spolupracovníkov dostať sa  do Ruska. Vyznačené boli rôzne  verzie trás – jedna, krajne riskantná, viedla cez Tagorský záliv, ktorý bol  polozamrznutý, a do zálivu sa bolo treba najskôr dostať.

 

Sergej Chelemendik:

 Predsa len, do akej miery ste si vtedy  uvedomovali, že bola na vás vyhlásená poľovačka? Že sa nepočíta so zatknutím, ale reč je o fyzickej likvidácii Janukovyča a jeho okolia?

 

Vitalij Zacharčenko:

Povedal by som to tak, že naplno som si to neuvedomoval. Mal som ale zlé tušenie. Úplne uvedomenie si skutočnosti prišlo neskôr, ale mal som už dosť odôvodnené podozrenie, že to môže byť aj takto. Bolo to jasné podľa toho, aké informácie prinášali ukrajinské médiá.

Spolu s niekoľkými spolupracovníkmi a mojou osobnou ochrankou sme sa pohli na juh a podnikli sme  všetky bezpečnostné opatrenia.

Teda opäť to boli autá rozviedky, ktoré dôkladne skúmali situáciu vpredu a potom nám signalizovali, či sa môžeme pohnúť.

A takto, krok za krokom sme postupovali.

 

Sergej Chelemendik:

Bola vaša ochranka ozbrojená?

 

Vitalij Zacharčenko:

Samozrejme, osobnými príručnými zbraňami. Situácia bola tak zložitá a nebezpečná, že som sa v jednom momente rozhodol, že prepustím ochranku aj s autami. Totiž možnosť vojenského stretu s ľuďmi, ktorí na nás rozpútali poľovačkuť, rástla s hodiny na hodinu a uvedomovalo som si, že títo ľudia by mohli prísť o život prakticky pre nič. Nebol to ich boj, nebola to ich hra, ale aj im bolo jasné, že vláda padla, moc je stratená a nie je jasné, kto v tejto situácii sme my, osobne ja, ich šéf, minister vnútorných vecí Ukrajiny, ktorý sa prebíja do Ruska.

Neuvedomovali si, čo s nimi bude a existovala reálna hrozba, že budú musieť strieľať do takých istých milicionárov, ktorí tiež ničomu nerozumeli a ktorým dali rozkaz nejasní noví velitelia.

Slovom, požiadal som ich, aby odišli, odovzdali autá a zbrane novým vládnym orgánom. Ako sa ukázalo, postupoval som správne, lebo poľovačka  na nás už nabrala také rozmery, že pri prvom strete by nás všetkých jednoducho postrieľali.

Nevieme to dnes s určitosťou, ale raz určite vyjde najavo to, že do poľovačky na legitímneho ukrajinského prezidenta boli podľa všetkého zapojené špeciálne služby iných štátov, profesionáli. A stret s takýmto špeciálnym po zuby ozbrojeným a skúseným komandom, nám nedával  nijaké šance.

 

 Sergej Chelemendik:

 Ochranka odišla a vy ste sa ocitli zoči-voči osudu, bez zbrane.

 

Vitalij Zacharčenko:

 Nie tak celkom. Nebol som sám, boli so mnou aj spolupracovníci, ktorých mená informovaní čitatelia poznajú, ale nechcel by som ich menovať.

Nezostal som ani neozbrojený, nasadil  som si prilbu , obliekol nepriestrelnú vestu a po ruke som nemal iba notebook.

 

 Sergej Chelemendik:

Boli ste ozbrojení?

 

Vitalij Zacharčenko:

 Áno. Všeobecne mám k zbraniam   rešpekt. Už od mladosti viem s nimi  zaobchádzať, absolvoval som službu v rozviedkovej skupine vo východnom Nemecku a mal som tam dobrú pozíciu. Uvedomoval som si že ani moja prilba, ani moja zbraň nemôžu mať rozhodujúci význam, ale som vojenský typ človeka, a zostať neozbrojený, keď  ti po krku idú ozbrojenci, som nemohol.

 

Sergej Chelemendik:

Boli ste teda pripravení strieľať?

 

Vitalij Zacharčenko:

Ťažká otázka.  Človek predsa neberie zbraň do rúk preto, aby dal ruky hore a vzdal sa. Na to nie je zbraň potrebná, je dokonca nebezpečná.

Na druhej strane, nevedel som, koho poslali do štvanice za nami, ale dovtipoval som sa, že to budú asi banderovci, možno cudzí špecialisti na takéto operácie, možno jednotky zvláštneho nasadenia, možno žoldnieri.

Strieľať do takýchto ľudí nebolo pre mňa morálne neprijateľné. Iná vec  bola obyčajná milícia. Vtedy som ale neveril aby radová milícia, ktorej nevedno kto a nevedno ako dal rozkaz hľadať nás, bez ohľadu na akékoľvek prevraty, bude hneď strieľať do ministra vnútra.

Našťastie na streľbu nakoniec neprišlo,  chvalabohu, udalosti sa začali vyvíjať iným smerom.

Išlo o to, že v Donecku nám bol  na pomoc pridelený človek, ktorý  nás na čas mal ukryť a vôbec pomôcť nám dostať sa do Ruska.

Ukázal sa ako dobrý a spoľahlivý človek. Na večer sme sa ocitli v jeho sídle, na dosť odľahlom mieste neďaleko brehov zálivu.

Tam nás už čakali, pripravili večeru, dokonca  som si dal štamperlík, a potom som sa pokúšal rozprúdiť rozhovor a upokojiť jedného zo spolupracovníkov, ktorý bol  udalosťami veľmi rozrušený  a skleslý.

Náš pomocník, ktorý nám poskytol nocľah,  povedal, že musí odísť, aby vedel, čo má robiť ďalej.   Odišiel a nič nám nevysvetlil. Zostali sme sami.

Mali sme každý svoju izbu,  ľahol som si a zaspal. V spánku som začul zvuk vrtuľníka a pomyslel som si, že asi je to vrtuľník pre nás a pre prezidenta.

Zrazu buchli dvere, zjavil sa náš pomocník a zakričal, že máme tri minúty na to, aby sme sa zbalili, že treba okamžite odísť.

Zbalili sme sa, nasadli do auta a nocou rútiac sa obrovskou rýchlosťou nás kamsi viezol, kým sme neuvideli dva vrtuľníky  s červenými hviezdami na palube.

Do jedného sme nastúpili my, v druhom letela ruská ozbrojená jednotka zvláštneho nasadenia, ktorá kryla náš odlet.

 

Sergej Chelemendik:

 Podľa pravidiel žánru je na mieste opýtať sa vás, ako ste prežívali svoju zázračnú záchranu.

 

Vitalij Zacharčenko:

 Prirodzene, zavládla veľká radosť, naozaj nás zachránili v poslednej chvíli. Ale ak mám byť úprimný, neupadal som do zúfalstva. Človek je silný najmä vďaka svojej viere a ja som veril, že sme nezostali sami, že nás neopustili a že sa nám snažia pomôcť. Nakoniec, človek, ktorý nám poskytol útočisko, sa tiež neobjavil len tak, z čista-jasna.

Druhou otázkou je, že istota, že sa ruskému vedeniu nás podarí zachrániť nebola a ani nemohla byť. Ako profesionálny policajt, ako minister vnútorných vecí a nakoniec ako rozumný človek som si uvedomoval, že proti nám stoja  veľmi silní nepriatelia, s veľkými možnosťami , čas pracuje proti nám a kruh štvanice sa kedykoľvek môže uzavrieť.

Keď sme už prelietali nad Taganrogským zálivom, bolo jasné, že loďou by sme sa jednoducho nedostali.

 

Sergej Chelemendik:

 Prileteli  ste na vojenské letisko do Jejska, ležiacom na ruskom území. Čo sa dialo ďalej?

 

Vitalij Zacharčenko:

 Nasledovalo pokračovanie našej odysey. Viktor Fiodorovič povedal, že teraz treba letieť na Krym a  do  Simferopoľa a spýtal sa, kto spolu s ním poletí.

Je nutné si uvedomiť, že nebol čas na detailné rozhovory, ale všetkým bolo jasné, že na Krym treba letieť len preto, aby sa zachoval zákonne zvolený prezident práve na tomto poste na ukrajinskom území Ukrajiny a treba bojovať proti prevratu.

Povedal som, že poletím, to isté povedali aj ostatní.

 

Sergej Chelemendik:

 Pochybovali ste,  alebo váhali, napokon, boli ste už v bezpečí na ruskom území. Vedeli ste prečo konkrétne je nutné letieť do Simferopoľa a čo potom robiť?

 

Vitalij Zacharčenko:

 Neváhal som. Nemôžem povedať, že by som si uvedomoval, prečo konkrétne tam letíme. Teraz si myslím, že ani sám Janukovyč si  celkom neuvedomoval, alebo si uvedomoval nesprávne, neadekvátne. Existovala však nádej, že ak sa nepodarilo upevniť svoje pozície na Donbase, podarí sa to na Kryme.

Poviem to ešte inak, aj keby som si vtedy myslel, že všetko je stratené, neopustil by som ukrajinského zákonného prezidenta a takýto variant som vlastne vôbec nezvažoval.

Ale keď už padlo rozhodnutie letieť, vypukli  nové udalosti a naša, ako hovoríte odysea pokračovala úplne inak, ako sme čakali a dúfali.

Všetko sa začalo tým, že som sa telefonicky nemohol spojiť so šéfom krymskej polície, jednoducho zmizol.  Potom sme z iných zdrojov začali dostávať informácie, že z Kyjeva na Krym letí lietadlo s Nalivajčenkom a tím oddielu zvláštneho nasadenia, s cieľom zadržať nás alebo likvidovať.

 

Sergej Chelemendik:

 Odkiaľ sa v Kyjeve dozvedeli, čo je s vami a kde sa nachádzate?

 

Vitalij Zacharčenko:

 Keď sme vylietali do Simferopoľa, už nebolo čo zisťovať, prijímalo nás tam letisko, ale  myslím, že všetko bolo jednoduchšie  -  pre  tých, ktorí sa zaoberali našou skupinkou nebol problém sledovať objavenie sa vrtuľníkov a ich pohyb. Existujú družice a iné možnosti. Inou otázkou je, že tieto možnosti nemohli mať víťazní aktivisti euromajdanu, očividne im niekto pomáhal a paralelne s naším plánom, fungoval ich plán a fungoval úspešnejšie než náš.

V Simferopole sme nasadli do autobusu a šli sme veľmi dlho, s častými zastávkami.

Vtedy v autobuse prebehol rozhovor medzi mnou a Janukovyčom, ktorý mi navždy zostane v pamäti.

Viktor Fiodorovič začal hovoriť, že teraz uzavrieme Perekopskú šiju a odtiaľ, z Krymu, uskutočníme útok na Kyjev. Vypočul som si ho  a vyslovil svoj názor. Povedal som mu, že ľudia nás nepodporili a nepodporia, že sa to nedá zmeniť ani za deň, ani za týždeň.

Janukovyč sa strašne nahneval, začal zvyšovať hlas, čo v našich vzťahoch nikdy predtým  nebolo, ale nešlo o zvýšený tón, lebo nebola to situácia, v ktorej sa treba urážať pre tón.

Dokonca povedal, že ak uvažujem takto, okamžite  ma vysadí z autobusu.

Na to som mu povedal, že si zoberiem svoju tašku a pokojne vystúpim, ak sa tak rozhodol. Vzápätí sa rozhovor skončil a viac ma vysadiť nechcel.

 

Sergej Chelemendik:

 Teda šli ste nevedno kam a prezident vám navrhoval zavrieť Perekopskú šiju, kam vtedy prišiel Nalivejčenko so špeciálnym oddielom a mimoriadnou plnou mocou. Vaši podriadení sa rozutekali alebo skryli...

 

Vitalij Zacharčenko:

Musím presne vysvetliť, prečo došlo k hádke s prezidentom. Začal som si totiž uvedomovať, že, ako ste povedali, jeho moc sa rozsypala ako domček z kariet, ale on si toho ešte absolútne nebol vedomý, presnejšie nebol v stave uvedomiť si to. Nepochopil rozmery zmien.

Ale hlavné, čo  som mu povedal bolo, že ľudia za nami nepôjdu, ľudia nám neuveria.

Chápem, že bolo to trpké niečo také počuť, ale bola to pravda, a na pravdu sa neuráža, veď sme už získali istý prístup k médiám a videli sme, čo sa deje v Kyjeve a Charkove.

 
Sergej Chelemendik:

 Janukovyč stratil pôdu pod nohami, bolo pod ním prázdno, vákuum moci a podpory, a on si to neuvedomoval? Nechcel si pripustiť, že hra bola prehraná?

 

Vitalij Zacharčenko:

 Myslím, že nebol jediný, kto si to neuvedomoval. Myslím, že rozsah katastrofy sa iba začal pociťovať a existovala nádej zachovať ho ako prezidenta na krymskej pôde Táto nádej však netrvala dlho.

Nakoniec nás priviezli na ruskú vojenskú základňu, priateľsky prijali, nakŕmili, ale okolo základne za okamžite začali diať nepríjemné udalosti.

Víťazná chunta zburcovala krymských Tatárov a oni sa vo veľkom začali zhromažďovať okolo základne.

Tu by som chcel zvlášť povedať, že s krymskými Tatármi sa pracovalo celé roky,  „prikrmovali“ ich, organizovali, štvali proti, inak by nemohli robiť, to čo robili v tie dni.  A potom ich v kritických dňoch vytiahli ako tromf.

Dav okolo základne  sa zhromažďoval a rástol  pred očami.

Vtedy som sa obrátil na generála, veliteľa základne a povedal som mu, že mám naňho iba jednu otázku – ak sa dav pokúsi zaútočiť na základňu, či vydá rozkaz strieľať. Ak nie, kto  a ako túto masu ľudí zastaví.

Generál sa zamyslel, zamračil sa a odišiel do druhej miestnosti, kde bolo spojenie a začal rozprávať.

Dvere boli pootvorené, nepočul som, čo hovorí, hoci úprimne povedané, veľmi som chcel. Vtedy sa znova rozhodovalo o našom osude.

Hovoril dlho, viac než hodinu a potom nastúpila posledná časť našej epopeje.

Rýchlo nás vyviezli na druhú základňu, už pri mori a potom nasledovala celá vojenská operácia, aby nám zabezpečili cestu na ruskú loď. Strieľať sa teda nestrieľalo, ale ruská námorná pechota sa dala do pohybu a pohybovala sa tak, že sme sa  na loď dokázali dostať.

Nakoniec sme sa teda znova ocitli v Rusku a Krym o niekoľko dní sa po týchto udalostiach dôstojne pripojil. Krymskí Tatári sa tomu snažili zúrivo zabrániť, ale nevyšlo im to.

 

Sergej Chelemendik:

 Vaše rozprávanie potvrdzuje moje dohady o tom, že opätovné pripojenie Krymu nikto nepripravoval vopred, bola to veľká improvizácia v situácii bez alternatívy a dôstojná forma tohto znovupripojenia za takýchto okolností vstúpi do dejín ako svetlý a unikátny príklad.

 

Vitalij Zacharčenko:

 Súhlasím. Chcel by som ešte raz zdôrazniť, že vojenský prevrat v takej podobe, v akej sa uskutočnil, nečakal nikto. Myslím, že ho dokonca nečakal ani Putin.

Všetci si mysleli, že takzvaní lídri majdanu uprednostnia legitímny prechod moci do ich rúk, lebo voľby Janukovyč rozhodne nemohol vyhrať. Moc už mali v rukách, mohli ju získať výsledkom zákonnej procedúry volieb a nijaká vojna nemusela byť. Zamiešali sa však do toho vonkajší hráči, ktorí vojnu nevyhnutne potrebovali, a tak sa vojna konala.

Dvadsiateho tretieho februára si všetci mysleli, že Janukovyč súhlasil s ústupkami, stanovil nové voľby, teda všetci majú ešte osem mesiacov. Ukázalo sa, že čas sa meral na hodiny a keď boli hodiny zrátané, začala sa vojna na majdane a vojenský prevrat.

 

Janukovyča oklamali veľakrát. V posledných mesiacoch vlády  akoby sám snažil byť oklamaný. Súčasne ale veril, že kontroluje vývoj, že niekoho obohrá a malo to svoje opodstatnenie, obohrával a nie raz, ale ešte nikdy sa proti nemu nestála taká organizovaná a pripravená sila. Túto silu nevidel, a nedokázal adekvátne vyhodnotiť.

Pokiaľ ide o Krym, je šťastie, že všetko sa stalo tak, ako sa stalo. Ak by sa ruské vedenie omeškalo, Západ by zaťal zuby do Krymu a nielen doňho, ale do celej Ukrajiny a mohla začať naozaj veľká vojna.


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |