Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
Úryvky z knihy Sergeja Chelemendika Bože, ochraňuj Slovensko! - chelemendik.sk

 

Úryvky z knihy Sergeja Chelemendika Bože, ochraňuj Slovensko!

2017-04-23  (13:11)

 - Úryvky z knihy Sergeja Chelemendika  Bože, ochraňuj Slovensko!

Slovensko ako nová krajina


12. augusta 1988 skoro ráno som v Českom Těšíne po prvýkrát v živote prekročil autom hranice neznámej krajiny – Československa. Táto udalosť mala rozhodujúci vplyv na život môj 

i mojich najbližších.

Pozor neznamená hanba


Vraví sa, že prvé dojmy bývajú najsprávnejšie. Možno preto si prvé dojmy zo stretnutia s Československom chránim v akomsi tajnom kútiku svojej pamäti. A keď sa objavujú pochybnosti, otváram dvierka do tohto kútika – a všetko sa dostáva na svoje miesto.

Keď som prekročil poľsko-československú hranicu a ocitol sa na českej strane Těšína, dozvedel som sa svoje prvé slovenské slovo, ktoré znie rovnako ako v češtine – „pozor“. Prirodzene, dovtípil som sa, čo asi môže toto slovo znamenať na dopravnej značke, ale po ceste do Bratislavy som sa musel usmievať tomu, akým slovom ma nová krajina privítala.

Pozor“ znamená po rusky „hanba“. Vtedy, v roku 1988, som toto slovo okamžite spojil s okupáciou v roku 1968 a prítomnosťou sovietskych vojsk na území krajiny, do ktorej som vstupoval. Preto cestou do Bratislavy som bol ostražitý: netušil som, aké budú reakcie na moje auto s moskovskou ešpézetkou, na moju ruskú reč. Po slovensky som vtedy nevedel ani ceknúť a myšlienka hovoriť po anglicky sa mi nezdala tou najšťastnejšou.

Tesne pred príchodom do hlavného mesta Slovenska mi v hlave začali víriť útržky viet, vyslovené náhodnými ľuďmi, ktorých som sa pred odchodom pýtal na Československo.

Kolega, ktorý pracoval v Prahe viac ako rok, hovoril, že v Československu sa žije veľmi dobre, že Česi nie sú vo vzťahu k Rusom negatívne naladení, akurát nemajú radi neokrôchancov. Ale mne – premeral si ma skúmavým pohľadom – by Česi nemali ublížiť. Tým nepriamo priznal, že nevyzerám ako neokrôchanec.

Božemôj, ako nás tí Česi nenávidia…“, zabedákala manželka istého sovietskeho diplomata, ktorá žila v Československu niekoľko rokov. Neveril som tomu – jej tvár totiž nevzbudzovala dôveru. No zbystril som. Vlastne, prečo by nás Česi mali mať radi, pýtal som sa v duchu.

Najviac mi však v pamäti utkvel rozhovor so sovietskym funkcionárom Združenia sovietsko-československého priateľstva, ortodoxným stalinistom tvrdého razenia. Keď reč prišla na to, že sa venujem filológii a budem prednášať o ruskej a sovietskej literatúre, opýtal som sa ho, do akej miery bude téma sovietskej perestrojky pre Slovensko aktuálna. Spozornel a neochotne odpovedal, že bude veľmi aktuálna.

Povedal som, že perestrojka, ktorá sa rozbehla v Sovietskom zväze, mne osobne zrkadlovito pripomína reformy, o ktoré sa usiloval Dubček. Že je to nový pokus o socializmus s ľudskou tvárou. A preto som položil odborníkovi na priateľstvo s Československom logickú otázku: ak, podľa vašich slov, aj v ČSSR prebieha prestavba, nemení sa tým vzťah Komunistickej strany Československa k udalostiam roku 1968?

Moskovský úradník očervenel, potom zahundral čosi nezrozumiteľné a odrazu povedal, že ak budem na Slovensku propagovať takéto názory, môžem mať problémy.

Akéže ja môžem mať na československú prestavbu názory, keď o nej prvýkrát počujem až teraz, od vás, začudoval som sa. Jednoducho cestujem do neznámej krajiny, a tak som si dovolil položiť logickú otázku. Názory na československú prestavbu by mali mať odborníci, napríklad takí ako on, od ktorého žiadam informácie.

Môj spolubesedník sa odpovedi vyhol a začal pozerať
na hodinky. Preto som sa v Moskve o československej prestavbe nedozvedel prakticky nič.

O Slovensku som však predsa len voľačo vedel. Od niekoľkých ľudí som si vypočul rovnakú vetu: Slováci sú iní než Česi. K Rusom sa správajú inakšie. Slováci sú voči Rusom dobrosrdečnejší. A ešte niečo: Slováci a Česi sa nemajú navzájom veľmi v láske.

Vyzbrojený týmito pomerne skromnými poznatkami a hlbokým presvedčením, ktoré som načerpal na univerzite, že všetky slovanské jazyky sú si blízke a ľahko zrozumiteľné, blížil som sa na poludnie sparného letného dňa 12. augusta 1988 autom k Bratislave…

Rovno znamená priamo


V Bratislave som mal nájsť ulicu s názvom Palisády. Chodci, pri ktorých som sa zastavoval, oslovujúc ich v ruštine, ma poctili druhým slovenským slovom – „rovno“. Keď som si spomenul, ako som iba deň predtým blúdil po varšavských predmestiach a Poliaci, akoby sa boli dohodli, mi odpovedali slovom „prosto“,
po ktorom sa ukázalo, že dostať sa na diaľnicu vôbec nie je také prosté, potešil som sa zrozumiteľnému slovu „rovno“. Vo význame ruského slova „priamo“ sa mi „rovno“ zapáčilo oveľa viac než „prosto“.

Cestou na Palisády pribudli ešte dve ľahšie slová – „doprava“ a „doľava“. Potom „trolejbus“ a „ulica“. A potom na slová mojej vďačnosti sa objavil výraz, ktorý som spočiatku rozlúštil ako „mech sobačij“ (po rusky – „psia kožušina“), a veľmi som sa začudoval. Čo znamená „nech sa páči“, mi vysvetlili neskôr.

Bez mapy, zato s pomocou Bratislavčanov, ktorí ma po celý čas posielali „rovno“, som veselo prišiel na Palisády. Ľahko som našiel sovietsky konzulát, kde mali práve obedňajšiu prestávku. Napriek tomu, pracovník konzulárneho oddelenia, ktorý nebol zvyknutý, aby do jeho inštitúcie vchádzali spotení ľudia iba v tielku a šortkách, priamo z Moskvy, mi vysvetlil, kde sa nachádza hotel Carlton, v ktorom som mal bývať prvých desať dní.

Vysvetlil mi to po rusky, veľmi podrobne, ale nie veľmi úspešne. Pohrúžený do hľadania, vošiel som autom až pod Michalskú bránu a tam som zastal. Nevšimol som si, že som sa ocitol v pešej zóne. Navyše, samotný pojem „pešia zóna“ bol pre mňa niečím celkom novým.

Ľudia, ktorých som sa pod Michalskou bránou pýtal na hotel Carlton, vyzerali zarazene, zazerali na auto, z čoho som usúdil, že som urobil čosi, čo sa nemá. Znova však väčšinou opakovali „rovno“.

A práve vtedy, keď som sedel v aute a tým najbezočivejším spôsobom narúšal prostredie pešej zóny starého mesta – za čo sa dodnes hanbím –, som začul prvú súvislú slovenskú vetu, ktorú som nielen pochopil, ale si aj zapamätal.

Po Michalskej ulici práve kráčala skupinka robotníkov v modrých montérkach. Oproti nim šiel ich kolega, ktorý keď sa priblížil, vyriekol historickú vetu:

Teda takto vy robíte, kurvy! („Eto tak vy rabotajete, kurvy!“ – znie táto veta v ruštine.)

Aký pekný jazyk! – nadchol som sa okamžite. – Aká jasná a silná veta!“

Bol to okamih, kedy som pocítil príliv nadšenia v súvislosti s budúcim osvojením si takého jednoduchého, pekného a zrozumiteľného jazyka…


Pán si chce sadnúť


V hoteli Carlton ma príjemne potešil útulný, i keď trochu ošarpaný interiér, a veľmi úctiví ľudia na recepcii. Poniektorí moji čitatelia možno vedia, že v Rusku sa v tom čase úctiví recepční nevyskytovali. Každá službukonajúca, teda dežurnaja na hotelovej chodbe, sa cítila nie menej dôležitá ako prokurátor Vyšinskij, ktorý vždy dokázal vyžiadať popravu pre akéhokoľvek nepriateľa ľudu.

Môj prvý pokus najesť sa v reštaurácii nevypálil práve najšťastnejšie. Vošiel som do reštaurácie hotela Carlton, motkal som sa pri vchode a hádzal na čašníka – dodnes mám pred očami jeho tvár – významné pohľady. Čašník hľadel pokojne a dôstojne, mojim pohľadom však nerozumel. Podľa sovietskych pravidiel vám čašník v slušnej reštaurácii musí ukázať miesto. Ak si vyberiete stôl v reštaurácii sám, môže vám povedať, že miesto je rezervované, alebo oznámi, že stolík neobsluhujú. Preto som čakal, kedy ma usadia, zatiaľ čo čašník pravdepodobne uvažoval o tom, prečo ten chlapík v šortkách prešľapuje pri dverách.

Riešenie sa dostavilo v podobe skupiny niekoľkých nových návštevníkov, ktorí čašníka oslovili, a v ich rozhovore som začul slovo „sadnúť“, ktoré sa mi zazdalo známe.

Natešený, som teda pristúpil k čašníkovi a prísne mu povedal:

Sadnúť!

Prosím? – nepochopil, čím ma obohatil o ďalšie slovo.

Sadnúť, – zopakoval som už trochu menej presvedčivo.

Ahá, pán si chce sadnúť, – potešil sa čašník a rukou mi ukázal smerom k voľnému stolu. Vzápätí mi priniesol jedálny lístok v slovenčine. Poobzeral som sa okolo seba, ukázal som na susedov tanier a povedal, už po rusky, že chcem to isté.

Dva deci francúzskeho šalátu


Na druhý deň sa mi do rúk dostala učebnica slovenčiny. Ako učiteľ jazykov viem, že ľudia, ktorí sa dokážu naučiť cudzí jazyk, ho zvládnu nie vďaka učebniciam, ale napriek nim.

Preto som sa ďalej ako po prvú lekciu nedostal. V texte prvej lekcie sa písalo o pánovi Kováčovi, ktorý šiel obedovať. Vybral som si v tej chvíli pre mňa zásadné slovné spojenie – „dva deci bieleho vína“ – a zamieril do veľkého bufetu oproti bývalému Prioru (dnes tam stojí banka), aby som si toto slovné spojenie overil v praxi.

Pri vyjadrovaní miery Rusi sú jednoduchší – všetko merajú na gramy, aj vodku, aj salámu. Usúdil som teda, že dva deci je dvesto gramov, a suverénne som predavačku poprosil o dva deci francúzskeho šalátu.

Dve deká? – spýtala sa.

Áno, dve deká, – ochotne som prikývol a v duchu si hneď poznamenal, že Slováci tekutinu merajú na deci, a tuhé látky zrejme na deká.

Ale to je strašne málo! – zasmiala sa predavačka, na konček lyžičky nabrala šalát a ukázala mi, aká je to štipka.

Týmto som vyčerpal svoje skromné vedomosti a prešiel som do ruštiny. Poprosil som „dvesti grammov etovo salata“. Moja replika nepriniesla nijaký výsledok. Žena nepochopila a na pomoc si privolávala svoje kolegyne.

Nuž, dobre“, pomyslel som si a povedal nahlas a zrozumiteľne:

Etovo… – ukázal som prstom na francúzsky šalát – stoľko! – a rukami som naznačil predstavovanú kôpku.

Takže dvadsať deka! – natešene mi pritakali už tri predavačky.

Nu, chorošo, dvadsať, – zamrmlal som, pričom som násobil sto gramov dvadsiatimi a predstavil si, ako mi na tanier teraz naložia dve kilá šalátu. Medzitým predavačka nabrala celkom prijateľnú kôpku, a keď som sa upokojil, víťazne som dodal:

Prosím, dva deci bieleho vína!

Pripravená veta z učebnice tentoraz zaúčinkovala ako švajčiarske hodinky – ženy sa usmiali: určite som túto po prvýkrát v živote vyslovenú slovenskú vetu povedal hrdo a slávnostne. A tak mi naliali Silván, ktorý mi veľmi zachutil.


Slovenský životný štýl
 

Slováci ako fenomén


Najprv sa pokúsim sformulovať to najdôležitejšie o Slovákoch v podobe niekoľkých východiskových téz, ku ktorým sa potom budem neraz vracať.

Slováci sú zdravý vidiecky národ, jeden z mála v Európe rozvrátenej ustavične sa meniacou mestskou civilizáciou. Dodnes si uchovávajú náboženskú vieru svojich predkov – slovo „veriaci“ im hovorí oveľa viac než mnohým ich susedom.

S vierou Slovákov súvisí aj duchovná a charizmatická podstata tohto národa, jeho vnútorný prirodzený optimizmus, radosť
zo života a osobitý, priam detsky bezprostredný a čistý vzťah k prírode a k sebe navzájom.

Napriek svojmu odjakživa podriadenému postaveniu, Slováci si dokázali zachovať vnútornú dôstojnosťfenomén, ktorý je
pre mňa najväčším tajomstvom slovenskej duše. Slováci sa vždy niekomu podriaďovali, ale otrokmi sa nestali – tak ako sa nimi stali Rusi alebo Poliaci. Toto tajomstvo sa dá vysvetliť stáročnou izoláciou slovenských dedinských občín od európskeho diania, neúčasťou Slovákov v rozhodujúcich európskych udalostiach, ktorými boli veľké vojny.

Slováci sú vo svojom patriarchálnom konzervativizme národ idylický. Nie je vecou náhody, že v Európe len slovenské ženy doposiaľ nosia ľudový kroj. Prirodzene, iba staršia generácia
a iba na dedine, ale nosia. Pričom celkom bezprostredne. Zhrbené babky v koketných krátkych sukniach žijú možno len na Slovensku.

Po tom ako Slováci vstúpili do komunistického a následne
do postkomunistického obdobia,
pod tlakom vonkajších faktorov boli nútení veľmi intenzívne prežívať procesy, ktoré v iných európskych krajinách trvali celé stáročia – industrializáciu, urbanizáciu a zároveň nové procesy posledných rokov, ktoré sa zvyknú označovať ako trhové reformy. Intenzita zmien, počínajúc dvadsiatymi rokmi dvadsiateho storočia, sa pre Slovensko a Slovákov stala faktorom silného stresu. Veľká časť obyvateľstva opustila v tridsiatych rokoch krajinu a stratila svoju identitu. Tento stres do istej miery zmenil slovenskú povahu. Nie náhodou starší ľudia hovoria, že voľakedy boli ľudia lepší. Táto banálna veta má, pravdepodobne, pre Slovensko svoj osobitný význam.

V súčasnosti sa Slováci a Slovensko nachádzajú na historickej križovatke, bez toho aby si to uvedomovali, čo samo o sebe nemusí byť zlé. Dejiny majú Slovákov rady možno práve preto, že Slováci sa nesnažia dejiny spochybňovať, tobôž meniť.


Holubičí národ


Mierumilovnosť Slovákov očividne viedla k vzniku tohto slovného spojenia. Mne osobne hovorí málo – nikdy som nemal rád holuby, lebo som vyrastal v Moskve, kde tieto vtáky boli neodmysliteľnými obyvateľmi každého smetiska. Holub je teda pre mňa špinavý tvor, čo sa ku Slovákom vôbec nehodí.

Na začiatok ilustrácia holubičej povahy. Stál som raz v rade
na hraničnom priechode Berg z rakúskej strany a nechtiac som bol svedkom malého medzinárodného konfliktu. Do vedľajšieho radu, vyhradeného pre nákladné autá a oddeleného od hlavnej cesty radom betónových stĺpikov, omylom vošiel Rakúšan
na drahej limuzíne s mladou slečnou na prednom sedadle. Hneď za ním prišiel kamión so slovenskou ešpézetkou a za ním vzápätí ďalší.

Asi päťdesiatročný Rakúšan spočiatku sedel v aute a obzeral sa okolo seba, lebo očividne sa nevyznačoval prenikavým umom. Keď mu napokon svitlo, že je zo všetkých strán obkolesený nákladnými autami, urazil sa na osud, vyskočil von z auta a začal čosi nahlas kričať po nemecky najprv iba sám pre seba. Potom podišiel k slovenskému kamiónu, ktorý stál za ním, a kričal ešte hlasnejšie, tentokrát už na šoféra. Pritom rozhadzoval rukami a vyzýval Slováka, aby sa zúčastnil dialógu.

Slovenský šofér zroloval okienko nákladiaku a s ľahkou zvedavosťou pozoroval Rakúšana z takmer dvojmetrovej výšky. Nevidel som, aký bol veľký, ale jeho tvár bola pokojná a sugestívna.

Rakúšan začal výrazne mávať rukami, naznačujúc, že Slovák musí vycúvať s kamiónom a pustiť ho, hoci za kamiónom pribudli v rade ešte tri ďalšie.

Neexistuje, – odvetil Slovák, ohliadnuc sa za seba. – Choď sa najprv dohodnúť hen s Turkami, aby vycúvali, a potom vycúvam ja.

Podotýkam, že Slovák toto všetko vysvetľoval hysterickému Rakúšanovi rýdzou slovenčinou, no napriek tomu Rakúšan všetko pochopil. A začal Slováka zasypávať nadávkami, z ktorých som rozumel ja – aj šofér – slovám idiot a kretén.

A vtedy prišla holubičia reakcia šoféra kamiónu. Sčervenel v tvári, zvýšil hlas a povedal Rakúšanovi:

Čo si to povedal? Ešte raz to povieš – a uvidíš, čo ti urobím!

Rakúšan znova pochopil, odstúpil od kabínky kamiónu a pokračoval v nadávkach, ale už celkom nepresvedčivo a, bohvie prečo, teraz už najmä smerom k dáme v svojom aute. Odrazu však ožil, akoby si spomenul na niečo dôležité, priskočil ku kabínke a zakričal na šoféra fistulou:

Mečiar!

Vyzeralo to tak, že po idiotoch a kreténoch slovo Mečiar zostalo poslednou zbraňou v jeho arzenáli.

Rad čakajúcich sa pohol a ja som musel ísť dopredu, preto neviem, ako sa skončila táto malá susedská potýčka. V pamäti mi zostal obraz slovenského šoféra, ktorý pokojne, bez námahy,
bez hysterických výkrikov a soptenia sľúbil susedovi „niečo urobiť“ tak solídne a presvedčivo, že ten okamžite pochopil.

Otázka, či by Slovák splnil svoj sľub, keď sa ešte nachádzal
na rakúskom území a závisel od pracovných víz, ktoré vydávajú Rakúšania, zostala navždy bez odpovede. Myslím, že skôr nie. Nejde však o to. Podstatné je, že „urobiť niečo“ Rakúšanovi nebolo nutné, stačila mu „holubičia“ veta.

Slovenská mierumilovnosť je základná črta, ktorá vysvetľuje mnohé v dejinách i v súčasnosti Slovenska a Slovákov. Mám
na to svoju vlastnú teóriu. Zdá sa mi, že Slováci sa kedysi dávno zriekli zápasu o úrodné nížiny, ktorých obyvatelia ešte donedávna boli rozprávkovými boháčmi v porovnaní s horniakmi. Slováci zostali v horách a medzi vojnou a chudobou si zvolili chudobu. Blízko ležiace nížiny na juhu tak pripadli najmä Maďarom a na severe Poliakom. Zatiaľ čo Slovákom zostali Vysoké Tatry a malebné, no nie veľmi úrodné pahorkatiny.

Mierumilovnosť Slovákov si netreba pliesť so zbabelosťou. Slováci nie sú zbabelí – sú ostražití, citliví na akékoľvek zmeny v ich uzavretom dedinskom svete, ale dokážu sa efektívne, aj keď nenásilným spôsobom, postaviť na odpor voči votrelcom. Nie sú však schopní expanzie a vpádov.



 

 


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |