21. storočie – to je epocha globálnej konkurencie, pre ktorú je charakteristické prudké zosilnenie zápasu technologicky vyvinutých (západných) krajín o deficitné, rýchlo sa míňajúce zdroje. Bohužiaľ, moderná stratégia riešenia surovinového problému príslušníkov „zlatej miliardy“, ktorí kvôli svojmu návyku mať vysokú životnú úroveň a žiť konzumný spôsob života rýchlo minuli svoje vlastné zásoby, súvisí s všade pozorovaným zaberaním zdrojov periférnych krajín prostredníctvom ich cieľavedomého oslabovania až do podrobenia si či úplného zničenia (stratégia neokolonizácie) [1].

V súčasnosti Západ vypracoval a aktívne využíva usporiadaný, premyslený do detailov systém neokolonizácie, ktorého cieľom je všemožné oslabovanie konkurentov a v konečnom dôsledku vyriešenie čisto ekonomickej úlohy – zmocniť sa ich aktívnych podnikov (závodov, infraštruktúry atď.) a prírodných zdrojov. Uvedený systém sa skladá z množstva navzájom pospájaných prvkov, ktoré zhubne pôsobia na svetonázor, štát a ekonomiku rozvojových a transformujúcich sa krajín. Tieto prvky, spravidla, sú založené na navonok príťažlivých heslách slobody, demokracie, rovnosti a tak podobne a majú celkom príjemný vzhľad, ale v skutočnosti predstavujú podstatu „pasce“ liberalizmu, pretože popri deklarovaných cieľoch je v nich skrytý aj zmysel, utajený pred nezasvätenými.

Spomedzi zmienených prvkov, čo do miery svojho ničivého vplyvu, nesporne dominujú ideologické faktory. Sú založené na zavádzaní do vedomia obyvateľov periférnych krajín západných demokratických „hodnôt“ a uvedomení si nespornej priority práv a slobôd človeka.

Ich aktívne vnucovanie konkurentom pod ušľachtilou zámienkou pripojenia sa ku konceptu „všeľudských hodnôt“, formovanie konkurenčného prostredia a „zázračného“ trhu po prvé privádza k prevládnutiu vo verejnom povedomí egocentrického, individualistického, konzumného svetonázoru. A to rozdrobuje, „atomizuje“ spoločnosť, vyvoláva v nej trhovú konkurenciu ako „vojnu všetkých proti všetkým“, a teda dezintegruje národohospodársky systém, všemožne ho oslabuje, robí bezbranným pred mocnými západnými nadnárodnými korporáciami a bankami.

Po druhé, formovaný vo vedomí ľudí s pomocou médií egoistický, hedonický, konzumný vzťah k životu odsúva do úzadia morálno-hodnotové faktory, a teda rozvracia, kazí spoločnosť, vedie ju k degradácii, а v konečnom dôsledku k depopulácii (vymieraniu). Zníženie početnosti obyvateľstva v periférnych krajinách predstavuje mimoriadne dôležitý cieľ Západu, pretože v dôsledku jeho dosiahnutia sa objektívne uvoľňujú deficitné prírodné zdroje. Ani zďaleka nie náhodou v súčasnej trhovej „vojne všetkých proti všetkým“ vychodoslovanské krajiny – Rusko, Ukrajina, Bielorusko – každoročne strácajú 1,2 milióna „mŕtvych“, nerátajúc „zranených“– desiatky miliónov narkomanov, alkoholikov, kriminálnikov, bezdomovcov, nezaopatrené deti atď.

Po tretie, vo verejnom povedomí za spolupráce médií a vzdelávacieho systému sa upevňuje pohľad na štát ako na neefektívneho vlastníka, formuje sa predstava o zhubnosti štátneho regulovania ekonomiky, а teda o nevyhnutnosti vyhnanie štátu z ekonomiky. V dôsledku toho sa verejnosť postupne pripravuje na uvedomenie si „prirodzenosti“ a „zmysluplnosti“ liberálno-trhových reforiem, ktoré v podstate svojej predstavujú mocný faktor dezintegrácie, а teda straty konkurencie schopnosti a ničenia ekonomiky (presvedčivým svedectvom toho je skúsenosť krajín bývalého ZSSR).

Začiatok liberálno-trhových reforiem nevyhnutne počíta s dereguláciou a decentralizáciou národného hospodárstva. Ich cieľom je vytlačiť z ekonomiky štát, ktorý predstavuje mocnú integračnú silu, organizovať prechod k živelno-trhovej samoregulácii, а teda premeniť jednotný národohospodársky systém na súhrn konkurujúcich si a navzájom znepriatelených malých a stredných podnikov. Naliehavo vnucovaný otvorene klamlivý názor о nebývalej „efektívnosti“ malého a stredného podnikania, ktorý v podstate svojej nie je konkurencie schopný v porovnaní so západnými megafirmami, predstavuje kľúčový bod ekonomického oslabovania periférnych krajín. Orientuje sa na dobrovoľnú premenu ich národných ekonomík na svojrázny „bujón“ z „ekonomického planktónu“, ktorý slúži ako ideálna potrava pre rýchlo rastúce „veľryby“ svetovej ekonomiky – západné nadnárodné korporácie a nadnárodné banky. Poslanie tak uznávaných na Západe malých a stredných podnikov je stať sa na kolonizovaných územiach predajnou sieťou západných megafiriem, ktoré totálne „vysávajú“ valutu z periférie naspäť do centra výmenou za spotrebné produkty a ďalšie potravinové a nepotravinové náhrady (pozri časopis Ekonomist, 2008. č. 9, str. 3-27).

Mocným dezintegrujúcim, a teda pre ekonomiku ničivým faktorom je znárodnenie (privatizácia) celonárodného majetku. Privatizácia však popri dezintegrujúcom (ničivom) pôsobení má aj ďalšiu dôležitú úlohu – s jej pomocou v prípade aktívneho využitia „otrepaného“ trhového mýtu o „zázračnej“ sile zahraničných investícií západné krajiny môžu skupovať aktíva z okrajových krajín. Popritom je dôležité mať na pamäti, že získanie Západom reálnych aktív prebieha výmenou za produkciu amerického (alebo európskeho) tlačiarenského lisu, teda za „papieriky s obrázkami“ (doláre USA, eurá alebo čo je ešte horšie – ostatné korporátne „cenné papiere“). Podľa niektorých odhadov, sumárna „hodnota“ takýchto „cenných papierov“, obiehajúcich na finančných a fondových trhoch planéty, 100-násobne prevyšuje svetový HDP. Viac ako to, za podmienok absolútnej neprítomnosti akýchkoľvek serióznych prostriedkov u obyvateľstva periférnych krajín, privatizácia sa spravidla realizuje západnými alebo fiktívnymi „národnými“ investormi za babku. V dôsledku toho západné krajiny nastoľujú totálnu kontrolu nad aktívami a prírodnými zdrojmi rozvojových a prechodných krajín, v podstate svojej ich kolonizujúc.

Výlučne ničivou silou disponujú monetárne faktory, aktívne využívané Západom za účelom neokolonizácie periférnych krajín. Pod ušľachtilou zámienkou potlačenia inflácie (zrejme na priamy pokyn z globálneho centra) finančná vláda niektorých veľkých periférnych veľmocí „priškrcuje“ množstvo národnej meny v obehu, ako sa len dá. Prirodzene, tento proces, ktorý sa nazýva demonetarizácia, sa nútene rozšíril (indukoval) aj na ďalšie menšie transformujúce sa krajiny. Dnes má natoľko výrazný, chronický charakter, že v priebehu posledných 15-20 rokov množstvo národných peňazí a ekonomika Ruska, Bieloruska, Ukrajiny atď. je 5-10 krát menšia, než je bežná norma, 2-5 krát menšia ako prah bezpečnosti a dokonca podstatne menšia ako krízová úroveň. Napríklad, oproti optimálnej hodnote koeficientu monetarizácie ekonomiky (vzťahu peňažného agregátu М2 a HDP) 60-100%, hraničnej hodnote – 50 % a krízovej – 30%, v Bielorusku bol tento ukazovateľ v roku 2008 nie viac ako 22% (v roku 2000 to bolo menej ako 3%).

Táto chronická demonetarizácia ekonomiky po prvé privádza k jej dolarizácii, umožňujúc západným krajinám nachádzať odbyt pre svoju hlavnú produkciu – „krájaný papier s portrétmi“ – výmenou za prírodné zdroje a výsledky našej práce. Výmena reálnych statkov za monetárnu masu, ktorá nie je ničím krytá – to je hlavný faktor neekvivalentnej výmeny. Po druhé, umelo vyvolaný deficit peňazí umožňuje bankovému systému nadhodnocovať hodnotu úverových zdrojov a takto parazitovať na reálnom sektore ekonomiky („úverová slučka“). V dôsledku toho prostredníctvom parazitného bankového systému finančné zdroje sa „vysávajú“ z reálneho sektoru ekonomiky (napríklad z priemyslu) do sféry obchodu a služieb. Rozsiahle „vymývanie“ obratových prostriedkov priemyselných podnikov v prospech bankových a obchodno-sprostredkovateľských štruktúr zabezpečuje podmienky pre deindustrializáciu – rozsiahle ničenie vedecko-technického a priemyselného potenciálu kolonizovaných krajín, primitivizáciu ich národných ekonomík. Pritom rozšírený trhový mýtus o „divotvornej“ sile zahraničných investícií má za úlohu nastoliť kontrolu dolárového kapitálu, predovšetkým nad tým samým bankovým systémom na totálne „vysávanie“ finančných a ďalších zdrojov na Západ (globálna „úverová slučka“).

Ďalší mimoriadne deštruktívny faktor je devalvácia – umelé podhodnocovanie národnej meny vo vzťahu k spravodlivému kurzu, určovanému paritou kúpnej sily (PKS). Je známe, že výmenný kurz menovej jednotky zodpovedá PKS, ak sa za istú peňažnú sumu aj pred výmenou, aj po nej, dá zakúpiť v rôznych krajinách rovnaké množstvo reálnych výdobytkov. Rozvinuté krajiny každý mesiac prepočítavajú PKS svojich valút vo vzťahu k valutám iných krajín. Analýza štatistík MMF, Svetovej banky, OSN a ďalších svedčí o tom, že na rozdiel od rozvinutých krajín výmenné kurzy národných valút veľkých periférnych krajín sú mnohonásobne podhodnotené pokiaľ ide o PKS. Prirodzene, kvôli vzájomnej závislosti ekonomík tento negatívny proces sa taktiež indukoval na iné menšie krajiny regiónu. Napríklad v Bielorusku v roku 2008 výmenný kurz podľa PKS bol rovný 991 rubľov za americký dolár, za oficiálneho kurzu Národnej banky 2150 rubov za dolár.

To znamená, že výmenný kurz bieloruského rubľa bol umelo podhodnotený 2,2- násobne v porovnaní s jeho pravdivou hodnotou. Nútená devalvácia roku 2009 ešte zhoršila situáciu. Je známe, že viacnásobné podhodnotenie (devalvácia) národnej meny zhubne pôsobí na priemyselný sektor ekonomiky, teda predstavuje mocný faktor deindustrializácie národného hospodárstva. Na druhej strane, umelé viacnásobné podhodnotenie národnej valuty predstavuje hlavnú podmienku neekvivalentnej výmeny a exportu inflácie. A skutočne, za podmienok umelej devalvácie tovary periférnych krajín v globálnom centre nepodložene lacnejú a produkcia rozvinutých krajín na periférií naopak sa stáva drahšou. Tento proces predstavuje podstatu exportu inflácie z globálneho centra na perifériu (podrobnejšie v časopise Ekonomist, 2009, č.4, str. 35-46).

Popri monetárnom faktore deindustrializácii napomáha aj takzvaný „efekt trhovej diskriminácie priemyslu“. Spočíva v tom, že napriek bežnému uhlu pohľadu, liberálna trhová ekonomika vytvára principiálne nerovné konkurenčné podmienky pre rôzne skupiny subjektov hospodárenia. Napríklad, priemyselné podniky za ostatných rovných podmienok garantovane majú niekoľkonásobne nižší zisk než „večne ukrivdené a obmedzované“ obchodno-sprostredkovateľské štruktúry. Táto nerovnosť vyplýva zo zvláštností technologických procesov, realizovaných v porovnávaných subjektoch hospodárenia, v dôsledku čoho dĺžka obratu obratových prostriedkov sa v prípade priemyselných podnikov ukazuje byť niekoľkonásobne vyššia v porovnaní s obchodnými firmami za všetkých ostatných rovných podmienok а zisk, tým pádom, menší.

Tak zjavné konkurenčné výhody obchodno-sprostredkovateľských štruktúr oproti priemyselným podnikom im po prvé umožňujú brať si úvery od bánk za podstatne vyššie percentá. V dôsledku toho komerčný bankový systém, orientujúc sa na priemerného prijímateľa úveru, stanovuje percentuálnu sadzbu na tak vysokú úroveň, ktorá je vcelku prijateľná pre sprostredkovateľské firmy, zároveň však celkom ničivá pre subjekty reálneho sektoru ekonomiky („úverová slučka“). Takáto situácia je typická pre všetky periférne krajiny, kde na rozdiel od rozvinutých veľmocí je hodnota úverov podstatne vyššia ako rentabilita reálneho sektoru ekonomiky. V konečnom dôsledku, reálny sektor ekonomiky periférnych krajín, nemajúc prístup k finančným prostriedkom za účelom modernizácie výroby, stráca svoju konkurencie schopnosť a likviduje sa a uvoľnené suroviny sa totálne vyvážajú do globálneho centra. A po druhé, obchodné firmy si môžu kupovať zahraničné valuty za menej výhodný výmenný kurz, čo privádza k ich nedostatku v priemyselných podnikoch.

Vzniká tak mimoriadne nespravodlivá situácia, keď priemyselné podniky-exportéri v tvrdej konkurencii so zahraničnými firmami len s veľkou námahou zarábajú zahraničné valuty na zahraničných trhoch a obchodno-sprostredkovateľské firmy a individuálni podnikatelia, banálne importujúci do krajiny produkciu západných korporácií, míňajú túto drahocennú valutu často dosť neschopne, nepoužijúc nato ani rozum, ani sily. A pritom táto valuta nasledujúc príklad krajín, ktoré uskutočnili prielom do inovačnej ekonomiky (Japonsko, Nemecko, Čína, Kórea atď.) možno práve mala byť použitá za účelom technicko-technologickej modernizácie výroby a neoindustrializácie národného hospodárstva. Obidva vymenované faktory – obmedzený prístup priemyselného sektoru k úverom a zahraničnej valute – predstavujú dôležité faktory deindustrializácie krajín bývalého ZSSR. Okrem toho, likvidácia priemyslu periférnych krajín napomáha vnucovaniu západnej klamlivej koncepcie „ekonomiky služieb“ (pozri časopis Ekonomis, 2008., č.9, str. 3-27).

Je treba vysvetliť, že deindustrializácia periférnych krajín – to je mimoriadne dôležité odvetvie úsilí Západu, pretože obmedzenie priemyselnej výroby objektívne uvoľňuje surovinové zdroje za účelom ich následného exportu do rozvinutých krajín. Na druhej strane, likvidácia inovačno-priemyselného potenciálu koloniálnych krajín ich zbavuje technickej vrátane vojensko-technickej možnosti zbaviť sa koloniálneho jama.

Analyzujúc príčiny týchto procesov, je potrebné sa zmieniť, že niektoré krajiny bývalého ZSSR, ktorý objektívne prehral „studenú vojnu“, získali od víťaza „bábkových“ vodcov na špagátikoch a zodpovedajúce manipulovateľné režimy. Iba tým sa dá logicky vysvetliť nespočetné paradoxy súčasnosti, začínajúc záhadnou beztrestnosťou zjavných škodcov vlasti a končiac rozsiahlym zdrojovým darcovstvom (vyplácaním kontribúcií, daní) v prospech víťaza. Na vyriešenie vymenovaných problémov, niektoré krajiny bývalého ZSSR sa predovšetkým nevyhnutne potrebujú zbaviť koloniálneho jarma a prozápadnej ničivej dezintegrujúcej ideológie, okrem iného aj v oblasti médií, ekonomickej vedy a vzdelania.

Okrem toho, životne dôležité je zvýšiť úroveň a kvalitu štátnej regulácie ekonomiky, vrátane normalizovania parametrov monetárnej sféry, a taktiež s pomocou špeciálnych opatrení v oblasti priemyslu, úverov a financií a daňovej politiky kompenzovať „efekt trhovej diskriminácie priemyslu“. Pritom mechanizmus kompenzácie spomínaného efektu podľa príkladu krajín, ktoré svojho času zrealizovali industriálny skok, musí počítať s nasledovnými opatreniami: poskytnutie veľkým, strategicky významný spoločnostiam úverových zdrojov pre technicko-technologickú modernizáciu výroby za formálne percentá: poskytnutie takým spoločnostiam zásadných daňových výhod a preferencií; zabezpečenie rovnoprávnosti priemyselných podnikov v prístupe k zahraničným valutám prostredníctvom ich zjednocovania v rámci osobitého „trhového priestoru“ a zavedenie obmedzení na pretekanie valút, ktoré zarobia do iného „trhového priestoru“, integrujúceho obchodno-sprostredkovateľské štruktúry; obmedzenia pre vnútorné konvertovanie zahraničnej valuty s cieľom zabránenia jej „rozhadzovaniu“ zo strany našich individuálnych podnikov a občanov-turistov v podobe investícií do ekonomík aj bez toho rozvinutých krajín; obnovenie optimálnych parametrov fungovania monetárnej sféry, vrátane zvýšenia (mnohonásobného) koeficientu monetarizácie ekonomiky na 100% a výmenného kurzu národnej meny na PKS; posilnenie ochrany národného bankového, obchodno-sprostredkovateľského (obzvlášť orientovaného na export) a surovinového sektoru pred nastolením kontroly nad nimi zo strany zahraničného kapitálu atď.

Pritom reč ani zďaleka nie je o vytvorení umelých konkurenčných výhod pre veľké priemyselné podniky, ale práve naopak – o kompenzácii „efektu trhovej diskriminácie priemyslu“ a vytvorení preň podmienok hospodárenia podľa princípov skutočnej rovnoprávnosti. Mimochodom, vymenované zmeny „pravidiel hry“ je nevyhnutné realizovať vôbec nie v rozpore s prianiami Západu, ale práve v úplnom súlade s nimi tak uznávanou demokratickou tradíciou zabezpečenia rovnakých práv a možností okrem iného aj pre diskriminované na trhu výrobné podniky.

Strategickým záchranným cieľom 21. storočia pre krajiny bývalého ZSSR sa musí stať kurz na neoindustrializáciu so snahou o 3-4-násobné zvýšenie produktivity práce v oblasti materiálnej výroby na základe jej automatizácie a vertikálnej integrácie (pozri časopis Ekonomist, 2008, č. 9, str. 3-27).

[1] Podrobnejšie je systém neokolonizácie 21. storočia opísaný v novej knihe V. F. Bajneva - Sociálno-ekonomický vývoj a „pasce“ trhového liberalizmu: kurz na neoindustrializáciu.


Valerij Fiodorovič Bajnev – doktor ekonomických vied, profesor Bieloruskej štátnej univerzity

imperia.by