Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10
chelemendik.sk - A. M. Húska ZOŠITY INTELIGEČNÉHO SAMIZDATU
chelemendik.sk
born in the ussr
chelemendik.ru
chelemendik.tv

A. M. Húska ZOŠITY INTELIGEČNÉHO SAMIZDATU

A. M. Húska ZOŠITY INTELIGEČNÉHO SAMIZDATU


Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 41

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 44

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 47
SLOVENSKÁ CESTA ČASOM - OD MLADŠIEHO PALEOLITU PO DNEŠOK


Cesty evolúcie nie sú a sotva kedy budú úplne prebádané. Je však isté že kozmogenéza (vývoj vesmíru), biogenéza (vývoj života), antropogenézan (vývoj človeka) a etnogenéza (vývoj národov) sú k sebe v zrejmej a cyklický sa opakujúcej súvislosti. Ich tzv. životné cykly naznačujú, že prechádzajú tak fázami vzniku a rastu, ako fázami chradnutia a zániku, pričom niektoré nadobro končia svoju púť časom a priestorom a iné dokážu sa transformovať do nového existenčného cyklu a takrečeno predlžujú svoje existenčné kontinuum bez straty autenticity (svojskosti). Podľa existenčnej dĺžky tejto svojskosti nazývanej aj identita, sú niektoré tak rečeno krátkoveké, alebo dlhoveké. Moderná antropológia (komplexná veda o človeku) si osvojila výdobytky evolučných a genetických vied a v súčasnosti hľadá jednotiacu paradigmu (modelový vzor), pomocou ktorej sa pokúša integrovať svoje bádacie úsilie. Vidno to vo výskumnom úsilí hľadať transformačné mostíky jednak medzi kozmogenézou a biogenézou, jednak medzi biogenézou a antropogenézou a napokon medzi antropogenézou a etnogenézou. V druhej polovici 20. storočia moderné genetické bádania cestou analýzy DNA dotvorilo a modifikovalo evolučnú teóriu živého. Vedy spresňujú výklad evolučného formovania živého na tzv. uhlíkovej báze a pospolu nadväzujú na moderné teorémy kozmogenézy. Pochopiteľne vedy pri tom narážajú na vážne úskalia poznateľnosti vesmírneho diania, ktoré otriasli niektorými predsudkami tzv. prírodovedeckého výkladu (racionálneho ateizmu). Najnovšie vesmírnotvorne teorémy totiž naznačujú, že všetky predpoklady (axiómy) prírodných vied vychádzajú zhruba zo 4 % poznateľného vesmíru, lebo okolo 96 % vesmírnej masy tvoria tzv. temná energia a temná hmota, ktoré sú danými prostriedkami vedy zatiaľ nepoznateľné. Moderná kozmológia nám teda pripomenula potrebu vedeckej skromnosti. Z hľadiska metodológie verifikácie (overovania) a falzifikácie (vyvrátenia) dôkazov je vlastne nihilistický postoj sebavedomého materializmu predsudkovým kŕčom. Veda nemá nevyvrátiteľné dôkazy ani pre existenciu a ani pre neexistenciu kozmickej inteligencie. Veda má však dôkazy o informačnom sedimentovaní vesmírnej skúsenosti v zakľučovanom uložení informácií o minulom priebehu v každej časti preveriteľného vesmíru. Takýmto informačným dôkazom o veľkom tresku je medzi iným zistený reziduálny šum. Informačným svedectvom o generačných cykloch hviezdotvornych procesov je rozloženie ťažkých a ľahkých prvkov v priestore. Informačným zdrojom o pohybovej logike vesmíru sú medzi iným aj zákonitosti pôsobenia silných a slabých príťažlivých síl. Napokon jednotná báza biogenézy v uhlíkovej báze ma v sebe zakľučované informácie tak o fraktále konfiguračných báz stromu života i o závislosti jeho bohatosti na diverzite svojho druhového vetvenia. To všetko je dôkazom rôznych podôb inteligenčnej štruktúrovanosti. Preto sa moderné evolučné antropológie podmienečne viažu na evolučné axiómy univerzálnej vedy, ale zároveň prehlbujú metodologické rozhrania na všetky kategórie vied. Aj spoločenské vedy (vrátane duchovných vied), aj prírodné vedy musia harmonizovať svoje úsilie tam kde je objektom ich výskumu človek a všetky aspekty jeho individuálnej i kolektívnej existencie. Najmä pokrok genetického výskumu umožnil nie len prehĺbenie bádateľského prieniku do funkcionálnej existencie živého substrátu, ale podstatne zdokonalil aj retrospektívne sledovanie tohto substrátu v jeho evolučnej minulosti, teda aj v sledovaní prebehnuvšieho času. Treba povedať, že metodika retrospektívneho sledovania sústavne inšpirovala aj spoločenské vedy pri zdokonaľovaní svojho inštrumentária a pri zdokonaľovaní verifikácie i falzifikácie zistených faktov a z nich rezultujúcich záverov. Väčšej súčinnosti spoločenských a prírodných vied však bránili historické predsudky, ktoré sa vyvinuli tak v lone prírodných vied, ako v lone spoločenských vied. Pritom spoločenské vedy, najmä história a archeológia sústavne sa inšpirovali zdokonaľovaním analytického inštrumentária preberaného od prírodných vied. Treba však kritický priznať, že ani spoločenské , ani prírodné vedy sa celkom neubránili intoxikácií ideologickými doktrínami, ktoré neboli v podstate výsledkom objektívneho poznania, ale boli predovšetkým výsledkom sebeckých dominačných záujmov pozaďových elít, ktoré pre svoje mocenské ciele zneužívali poznávací potenciál ľudstva. Nad „svetom realít“ (nad svetom fyzikálnych realít) sa vznášal „svet ideí“ (svet metafyzikálnych zrkadlení) a tento svet ideí bol často zneužívaný ako mocenský nástroj ašpirantov dominácie vo vývoji ľudských štruktúr. Evolučná genetika našla spôsob rozkľučovania priebehu evolučného času v živých i neživých substrátoch, ale pomerne veľmi zaostáva v podobnom vedecký podloženom rozkľučovaní ľudského (fylogenetického i ontogenetického) vedomia a zákonitosti ľudského správania. Taktiež ostávajú biele miesta o cestách evolučného vyvíjania univerzálneho ľudstva v závislosti na prínosoch jednotlivých poddruhov ľudstva, jednotlivých rás, civilizácií a etník. V tejto úvahe sa sústredíme na problematiku etnogenézy, t.j. na vznik etnotvornych – národotvorných procesov a to špecifický na súčasný stav poznania slovenskej cesty existenčným priestorom a časom.

V nasledovnej stati si dovolím vložiť určitý uvažovací, tak rečeno filozofický exkurz, aby som zdôvodnil úsilie o udržanie kontextu popisovania etnogenézy so širšími súvislosťami kozmogenézy a biogenézy. Je celkom legitímne klásť si otázku sebapoznávania svojho etnického pôvodu, ale vždy v súvislostiach vývoja vôbec. Dokonca musíme povedať, že zrelosť jednotlivých etník závisí od toho, či dostatočne intenzívne sa usilujú „prečítať“ text sebakonštituovania. Ako vieme, tvorov, ktoré nemajú spôsobilosť sebapoznávania nazývajú mankurtami, tvormi bez pamäti. Tvor bez pamäti nevie ani odkiaľ prichádza, ani kam smeruje. Je to vývojove bezhodnotový a v podstate bezvedomí tvor. Jeho evolučné šance sú nulové, lebo je bez pamäťového základu inteligencie. Aby bolo jasné pojem mankurt je fyziologická i neurologická zrôda, lebo príroda tvorov z ľudskej čeľadi vybavila prinajmenšom inštinktívnou pamäťou. Ale v praktickom živote sa pohybuje veľa ignorantov, ktorých nezaujíma minulosť ani seba, ani svojich predkov. Bohužiaľ moderný konzumný život si pestuje takýto „mankurtizmus“. Marketinogoví stratégovia uprednostňujú bezmyšlienkových konzumistov, ktorí čakajú iba na reklamný signál a riadia sa iba jeho odporúčaniami. Musíme veriť, že aspoň ekonomická kríza zobudí ľudí z konzumného tranzu a začnú zmysluplne využívať svoju skúsenosť a inteligenciu ako ich najvyššiu hodnotu. Preto poznávať ľudskú hodnotu je poznávanie spôsobilosti zapamätať si svoju vlastnú skúsenosť i skúsenosť dedenú po vlastných predkoch. Je dosť rozšírený kaz v psychovývoji jednotlivca, že sa odcudzil svojím rodičom a vnútorne ich vytláča zo svojho vedomia. Bohužiaľ túto správaciu úchylku pestujú v ľuďoch manipulátori, keď chcú odcudziť etnické skupiny od ich vlastných genetických koreňov, od vedomého solidarizovania sa s vlastnými predkami. V slovenskej evolučnej ceste to bol častý zjav. Susedské etnické cesty (Rakúšanov, Čechov, Poliakov a Maďarov považovali slovenskú cestu len za príručný oddiel permanentných darcov krvi. To treba bez emócii, ale z dôvodov sebapoznania slovenskej cesty mať stále na pamäti. Je prirodzené, že každé indivíduum môže voliť, alebo okolnosťami musí voliť opustiť svoje etnické prostredie a musí rátať z faktom, že prv či neskôr zžije sa s hosťujúcim prostredím, ale trauma zmeny identity sa nedá extrahovať. Zároveň treba vedieť, že individuálne „prestupovanie z jednej etnickej dráhy do druhej“ ešte nerozkmitá etnodiverzitu, ktorá zaručuje životaschopnosť napríklad európskej univerzality, ale asimilačný tlak na celé etnogenézy sú už hrozbou ohrozenia zdravej etnodiverzity a musia byť sankcionované. Dominátor v úsilí asimilovať slovenské populácie pestovali v nich narušený vzťah k i ich predkom. Tie všetky psychofígle o „skúpych Škótoch“ a „natvrdlých holandských Búroch“ a „vagabundských Íroch“ boli súčasti asimilácie do britského košiara. Tak isto „slovenskí popolvárovia“, „bryndziari“, „dráteníci“ a „butatótovia“ boli fixatívy menejennosti ako podarúnky od slovenských susedov. Toto stáročné „menenie psychologickej identity“ však udržuje v podloží slovenského národného vedomia hlbokú a nezmazateľnú traumu a vytvára labilitu takýchto ľudí. Preto treba aby z dôvodov uchovania identity genetického následníctva a etnického následníctva bol obnovený normálny pozitívny vzťah k vlastným predkom. Evolučná kompatibilita medzi genetickým pôvodom a etnickým pôvodom by sa nemala narušovať. Každý človek cez poznávanie svojho rodu poznáva aj svoju širšiu ľudskú zaradenosť a zároveň svoju fyzickú i metafyzickú kvalitu. Každý človek je evolučný kondenzát minulých skúseností o predkov a vlastných skúseností. Preto je existenčne dôležité nie len poznať svoju etnogenézu, ale poznať aj svoj vývojový kontext – súvislosti svojej súčinnosti so svojimi ľudskými susedmi a svetom vôbec. Totiž práve v záujme obnovenia potrebnej miery európskej i euroatlantickej civilizačnej solidarity, treba zlepšiť a opodstatniť vzťahy s našimi susedmi. Paralelne koexistujeme a potrebujeme sa začať vzájomne cítiť a vážiť. Najlepším opatrením proti vrodenej xenofóbii je sebapoznanie – v našom špecifickom prípade - poznanie slovenskej evolučnej cesty. V tomto rozvažovaní o spôsobe uchovania svojich etnických koreňov, treba však postúpiť ďalej a usilovať aj o uchovanie koreňov svojej duchovnej skúsenosti. Súčasťou ľudského vyzrievania bol fakt, že si človek postupne osvojil svoju inštinktívnu pamäť a neskôr aj reflexívnu (rozjímavú) pamäť. Základom týchto inteligenčných mohutností človeka bola aj intuícia (tušivé, predvídavé poznávanie). Spôsobilosť predvídania, spôsobilosť vciťovania sa, bola vlastne schopnosťou preniknúť do sfér „externej“ informácie, externej pamäte, externej inteligencie (je to sféra, ktorú zvykneme podľa evolucionistov De Chardina a Vernadského nazývať „noosférou“ – sférou myslenia). Bázickými kvalitami týchto inteligenčných postojov je predstavivosť („Slovo“) a dôvera v hodnotu Slova. Na prvý pohľad sa to zdá ako špekulatívne uvažovanie. Ale naozaj „slovo“ je síce informačný odraz pojmami popísaného sveta, ale zároveň z mnohých ľudských skúseností vieme, že informácia je vstave v zložitých systémoch „predvídať“ (predjímať) reálny stav a teda má aj tzv. predstihovú vlastnosť. Preto neprekvapuje, že v podstatnom sedimente duchovnej skúsenosti – v Písme sa hovorí: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo“. Z toho vyplýva, že informácia je v určitom (a veľmi významnom) zmysle svojstojná, substančná. Fyzická existencia sveta je evidentný fakt, ale aj metafyzická existencia informácie je tiež nevyvrátiteľný fakt. Správanie sa fyzického sveta vieme iba v určitom rozsahu identifikovať a to výhradne metafyzickými prostriedkami informačného popisu. Tradiční prírodovední ateisti hovoria, že svet informácie (svet informačného odrazu) neexistuje substančne, je iba odraz.. Ale aj toto nihilistické konštatovanie nevedia inak prezentovať ako zas len informáciou. Nemôžeme inak, iba sústavne zdokonaľovať naše sebapoznanie, lebo iba jeho pomocou sme vstave poznávať aj našu budúcnosť, naše budúce výzvy, ktorým musíme čeliť, aby sme predĺžili svoju sebarealizačnú cestu. Preto sa právom pýtame, akými cestami kráčali nie naši fiktívni predkovia, ale naši faktickí predkovia?. Akými cestami kráčali predkovia dnešných Slovákov? Len cez pravdivé sebapomenovanie sa priznávame k nášmu údelu a pokračujeme v štafete etnického kontinua, ktoré cez etnickú rozmanitosť (teda aj cez našu „slovenskosť“) vedie k obohacovaniu univerzálneho ľudstva. V našej etnotvornej štafete t.j. iba prežívaním našej írečitej etnogenézy, našej slovenskosti, prispievame k obohatenému prežívaniu ľudstva. Bohatstvo ľudskej univerzality závisí na etnickej rozmanitosti (etnodiverzite) a nie naopak. Zánik alebo zúženie etnodiverzity je zánikom, alebo zúžením ľudskej univerzality. Ak nevieme rozpoznať našu doterajšiu špecifickú etnogenéznu cestu, tak nemáme šancu zdokonaľovať ľudskú existenciu. Naše zinteligentnenie musí byť naším podielom na noosfére. Na šťastie napriek tomu, že konzumní stratégovia mätú konzumné masy svojimi podnetmi ku superkonzumu, predsa objektívna veda prispieva k zintenzívneniu náporu na ľudského sebapoznávanie. Treba však priznať, že ľudská evolúcia vedie akési podvojné účtovníctvo, jednak preukazuje klady (talentovanosť) pri zvládavaní výziev svojho existenčného okolia a jednak dokumentuje zápory (slabosti) pri „sebaprekračovaní“ a nedokonalosti pri využívaní disponobílnych zdrojov ľudstva.. Evolučný vývoj ľudstva vyvoláva ako každý pohyb v existenčnom priestore trenie (odporový tlak). Preto tento evolučný pohyb nie je nekonfliktný, vyvoláva konflikty a iba schopnosť a majstrovstvo zvládavania týchto konfliktov je zárukou prežívania. Evolúcia preukázala že znižovanie intenzity konfliktov, t.j. používanie technológie mäkkého pôsobenia dovoľuje sebazdokonaľovanie a zároveň je aj takrečeno ekologický blahodárne, lebo minimalizuje rozsah tzv. zmarených energií. Britský historik Arnold Toynbee porovnal všetky historický zmapované civilizácie a kultúry a to z hľadiska rozvinutia ich životného cyklu a na základe tejto komparácie zdokumentoval pri všetkej typologickej zhode úplne autentickú cestu inakosti (rozdielnosti) vývojových trajektórii každej historický zmapovanej etnogenézy, genézy kultúry a genézy civilizácie. Všetky tieto cesty riešili problém úspešnosti svojho prežívania do takej miery, do akej dokázali prechádzať z minulosti do budúcnosti minimalizovaním svojich konfliktov a pri tom chránili svoju inakosť, svoju autenticitu, svoju identitu.. Pretože evolúcia v opakovaných rytmoch informačne sedimentuje svoju skúsenosť, tak vytvára svoju takrečeno fylogenetickú a ontogenetickú pamäť, ktorá je onou inteligenciou - akousi noosférou – sférou „myslenia“ resp. „ozmyselnenia“ prebiehajúceho vývoja. Noosféra teda má tak povediac aj svoju aktuálnu (súčasnú – ontogenetickú) podobu, aj svoju druhovú a komplexnú – t.j. fylogenetickú podobu. Múdrosť etnogenézy t.j. cesty vývoja etnika (národa) spočíva v tom, či dokáže „prečítať“ a „pochopiť“ svoju vlastnú (ontogenetickú) skúsenosť i skúsenosť svojich predkov (fylogenetickú skúsenosť). Fakt, že skúsenosť sa informačnej sedimentuje a že vytvára aj „internú“ (individuálnu i druhovú) a aj „externú“ (v dokumentoch uloženú) pamäť je vlastne evidentne doložené a preverené vo všetkých úrovniach. Nie je jasné, ako funguje noosféra a akými spôsobmi tvoriví ľudia „vstupujú“ do noosféry. Behaviorálna kazuistika na mnohých prípadových štúdiách už sledovala vývoj tzv. tvorivých algoritmov a evidentne postihla prítomnosť vrodených archetypov správania. Avšak doterajšia úroveň individuálneho i kolektívneho ľudského vedomia nemá ešte tie detekčné metódy aké má napríklad genetická analýzy DNA. Každopádne pred vedou stojí úloha rozkľúčovať archetypálne vzory ľudského vedomia vôbec a archetypálne vzory etnického (národného) – v našom špecifickom prípade slovenského kolektívneho vedomia. Nie je však tiež jasné ako sa vytvára a ako sa „emancipuje“ noosféra od fyzickej štruktúry. Možno že otázku treba inak formulovať, napríklad či vlastne možno rozhranie medzi fyzikou a metafyzikou definovať prostriedkami fyziky. Kontext oboch skupín vied (prírodovedných a duchovnovedných) vyplýva z objektívnej potreby ale musí akceptovať autonómie ich domén. Práve prírodné i spoločenské vedy a v rámci nich najmä genetické, historické a archeologické vedy vlastnými metódami detegovania „čítajú“ minulý vývoj. Napríklad geologický výskum každej horniny ukázal, že v každej hornine je informačne zakľučovaná jej dovtedajšia evolúcia. Vo všeobecnej rovine povedané - ľudská skúsenosť sa iba sporí o to, či informačné sedimentovanie je komplexné, teda či zahrnuje aj predstihový odraz svojho priebehu , alebo len následný odraz. Prvá eventualita predstihového odrazu vychádza z predpokladu že tento vývoj má svojho dizajnéra, kozmické inteligenčné centrum. Tá časť ľudí, ktorá sa prikláňa k ozmyselnenej evolúcii sa vlastne prikláňa k postoju evolučného teizmu. Teizmus je vyjadrením postoja hľadajúceho zmysel dejov, ktoré ho obklopujú cez akt viery v zmysel existencie sveta a v zmysel existencie inteligenčnej tvorivej sily. Autor tejto state sa usiluje zdieľať tento hľadačský postoj. Tak či tak, aj racionálna (prírodovedná) aj reflexívna (duchovná) skúsenosť je legitímna. Nelegitímne je iba úsilie o supremáciu jednej z týchto dvoch antropologických skúseností.. Nebolo dosť efektívne, keď sa počas stredoveku a väčšiny novoveku pokúšala teológia udržať si supremáciu nad prírodovednou (racionálnou) skúsenosťou. Ale práve tak nie je efektívne keď sa prírodovedný ateizmus usiluje o supremáciu nad duchovnou skúsenosťou. Strata kompatibility jazyka duchovnej skúsenosti s jazykom prírodovednej skúsenosti, ktorá nastala od renesancie je nie „logickým purizmom“, ale jednoducho komunikačným kŕčom. Je sektárske udržovať informačný blok medzi dvoma inteligenčnými mohutnosťami ľudstva. Iba čas od času, keď sa v ľudskom vedomí nahromadí veľa záporných skúseností a do popredia sa dostávajú skúsenosti s chradnutím a zánikom antropologických štruktúr, tak sa zošokované a spanikárené ľudstvo vracia aj k metafyzickej skúsenosti a začína sa vážne zapodievať dôvodmi, príčinami, následkami a uzdravovacími terapiami nie len svojich malých zlyhaní, ale predovšetkým svojich veľkých zlyhaní.. Experiment komunistického materializmu sľuboval nekonečnú špirálu blahobytného úspechu, ale vyústil do totálnej vyčerpanosti svojich rozvojových zdrojov a uviazol v morálnom marazme. Víťazné elity Západu sa opájali triumfalizmom samohybného trhu avšak tiež o necelých dvadsať rokov vbŕdli do reťazca kolapsov a do marazmu podvodníkov a megašpekulantov. Miesto vyváženého dostatku existenčných živín pre všetkých slobodných ľudí sa dostavil bankrot a nekonečná čierna diera zadlženia tzv. rozvinutých ekonomík a čierna diera nedostatku existenčných zdrojov agonických „rozvojových“ t.j. stále chudobnejších ekonomík. Aj v atlantickom priestore, aj v pacifickom priestore sa zrútili a agonický sa potácajú tak reálne ekonomiky, ako virtuálne (prísľubové, „ceninové“) ekonomiky. Virtuálne ekonomiky majú jednak odrážať ekvivalenciu vyprodukovaných hmotných úžitkových hodnôt v podobe peňazí a jednak hodnotu nehmotného imania poznatkov, patentov a know how. Virtuálna ekonomika však bola zanešvárená jednak rozrieďovaním peňazí a jednak prienikom falošných – špekulantských pahodnôt. Tak pri výmenných kolobehoch sa intoxikovala aj reálna aj virtuálna ekonomika a začala cez kontamináciu deštruovať ekonomiku ako celok. Podvodné, kontaminované transakcie postupne upchali všetky kanály látkovej, energetickej a kapitálovej výmeny. Prísľubová, virtuálna ekonomika začala miesto objektívneho zrkadlenia reálnej ekonomiky vytvárať pseudoobrazy, „ fiktívne bubliny“ , ktoré pochopiteľne v reálnej konfrontácii transakcií „praskali“. V rozpätí posledných dvadsiatych rokov najprv praskli bubliny fikcií komunistického materializmu a neskôr praskli aj bubliny fikcií konzumistického materializmu. Presvedčili sme sa ,že oba materializmy vyprázdnili nie len ekologické, produkčné či kapitálové potenciály, ale vyprázdnili aj kultúrne a mravné potenciály. Avšak ľudstvo si počas vlastného hominizačného vývoja vyvinulo nie len verifikačné spôsobilosti, ale aj falzifikačné spôsobilosti, t.j. vyvinulo aj svoju kritickú sebareflexiu. Pomocou tejto sebareflexie pri krachu a kolapse defektných, kontaminovaných trhov nás tvrdá realita núti urobiť „inventúru“ dosiahnutých výsledkov. Vo väčšine svetových komplexných sociálno-ekonomických potenciálov je to ako „u zjedeného krámu“, naše „zásobárne“ („depozity“) sú vytunelované a zaťažené zadlžením. Vytunelovanie úžitkových i mravných hodnôt nás pripravuje na obdobie metodickej pokory, ktorá musí nie len uťahovať naše opasky, ale aj naše sebapreceňovacie bludy. Emancipovaný vedecký ateizmus vytuneloval aj ideové nebo a zabudol, že ľahtikárskym konzumným hedonizmom sa pokúsil „extrahovať“ aj ľudské kolektívne vedomie od tzv. duchovnej skúsenosti.. Avšak z poznatkov genetických vied vyplýva, že tzv. evolučné akvizície, či sú dobré, alebo zlé nemožno „amputovať“, iba ich neutralizovať. Človek ako vrchol evolučnej inteligencie v svojom vnútromaternicovom vývoji absolvuje všetkých deväť fáz svojej evolúcie ako špecifického živočíšneho druhu. Ak v tomto zrýchlenom „vnútromaternicovom“ rekapitulovaní evolúcie dôjde k deformačným anomáliám, tak to poznačuje ďalšiu existenciu indivídua. Ani najposadnutejšieho evolucionistu nenapadne, že kvôli rýchlejšiemu inteligenčnému vývoju budúcej individuálnej ontogenézy človeka sa vynechajú prvé fázy vnútromaternicového vývoja lebo v nich absolvuje každé ľudské indivíduum svoje ešte „plazové“ štádia živočíšneho druhu. Navyše vo vnútromaternicových fázach vývoja prebieha aj búrlivá diferenciácia mozgu ako centra ľudskej inteligencie a ako „schránky“ budúceho ľudského vedomia. Zrejme za tento vývoj zodpovedajú príslušné génové sekvencie, ktoré vybavujú mozog evolučnými akvizíciami nie len primeranej morfológie tela, ale aj morfológie predispozíčných správacích archetypov. Až v posledných štádiách vnútromaternicového vývoja teda sú aj „sebaprekročujúce“ akvizície, ktoré vlastne tvoria metafyzický sublimát nášho hľadačstva. Uloženie týchto informačných predispozícii ešte nepoznáme tak ako poznáme cez analýzu DNA nositeľov budúcich fyziologických funkcionalít človeka. Kedysi v ranných štádiách paleolitu sa zrejme okrem pudovej inteligenčnej mohutnosti vyvinula aj reflexívna inteligenčná mohutnosť a v nej aj dotváranie a regulovanie pudovej štruktúry tak, aby sebazáchovné pudy (egoizmu, uzurpácie a parazitizmu) boli regulovateľné cez pudy zachovania druhu, teda cez pudy žičlivosti, altruizmu, sebaobetovania a prajnosti. V tomto prostredí mozgovej schránky sú teda uložené aj všetky skúsenostné sublimáty metafyzických predstáv, predispozície ku kontemplácii a k orientácii na vonkajší všeobjímajúci solidarizmus Pripomínam, že tak komunistický, ako aj konzumistický materializmus považuje celú skúsenostnú akvizíciu metafyzických predstáv za halucinačný prejav človeka, ktorý má strach zo smrti a z ohrozenia vôbec. Okrem toho, ľudský inteligenčný potenciál je vybavený nie len inteligenčným strachom zo smrti, ale aj inteligenčnou radosťou z existovania. Pud sebazáchovy je legitímny, ale vysvetľovať tzv. duchovnú orientáciu historického ľudstva len hypertrofiou tohto pudu je veľkým zjednodušovaním. Navyše evolúcia nás vybavila spriahnutými a vyvažujúcimi mechanizmami a jeho súčasťou je aj kritické bytie, sebareflexia a teda legitímne podrobujeme všetku svoju skúsenosť tak verifikačným procedúram, ako falzifikačným procedúram pomocou ktorých zušľachťujeme našu skúsenosť a to dokonca aj našu skúsenosť zo strachu a aj našu skúsenosť z radosti. Ale verifikácia i falzifikácia nie sú nástrojmi nihilizmu minulej skúsenosti, lež klasifikačným a heuristickým spresňovaním pochopenia minulosti.. Fyzikum sveta a jeho informačné zrkadlenie v metafyziku nie sú dve protivy ale dve komplementarity. Metafyzika nie je barlička chromých, ale „nadstavbový“ nástroj ponoru, hĺbania, rozjímania. Materializmus (či už komunistický, alebo konzumistický) vníma metafyziku ako falošný odraz a preto nemilosrdne tuneluje (extrahuje) našu komplexnú skúsenosť a mrzačí túto skúsenosť amputovaním metafyzickej skúsenosti. Ak ale vyššie formy náboženstva zaradíme medzi nadbytočný balast tak mrzačíme ľudské vedomie, lebo správacie predispozície obsahujú vo fylogenetickej pamäti ľudstva aj ranné sublimáty sebareflexie z čias, kedy prevažovalo agresívne prostredie. V tej časti spoločnosti, kde sa výchovou stratilo povedomie vyššej inteligenčnej (božej) prítomnosti, tak v časoch krízy, alebo ohrozenia dôjde revetráznym spôsobom k manifestovaniu tzv. ranných predstáv nie viery, ale poverčivosti. Je zaujímavé, že v tzv. ateistických spoločnostiach miesto intenzity vierového hľadačstva „kraľuje“ poverčivosť , „duchárstvo“, obskurita „moderných šamanov“, vykladačov z kariet, sklenených gúľ a horoskopov. Či sa nám to páči, alebo nie, sme vybavení nie len príslušným genofondom, ale aj správacími archetypmi, ktoré obsahujú tak naše vrodené „temné“ skúsenosti, ako vrodené „svetlé“ skúsenosti a my nemôžeme sebevoľne amputovať časť našej genetickej pamäti. Môžeme len uvážlivo sa snažiť rozvíjať naše „svetlé“ predispozície a utlmovať naše „temné“ predispozície. Bohužiaľ k zámerným deformáciám dochádza nie len v našej duchovnej (étosovej) skúsenosti, ale aj v našej etnogenéznej skúsenosti. Dominátori, hegemóni iných etnogenéz sústavne cez doktrinárne mätenie sa snažia asimilačne pohltiť porobené (reprimované) etniká. Presnejšie povedané tento invazívny spôsob pohlcovania prebieha na mnohých úrovniach a v mnohých fazetách. Snaha dominátorov prebieha aj ako ekonomické pohlcovanie a parazitovanie, aj ako ídeové a svetonázorové pohlcovanie, aj ako etnogenézne pohlcovanie. Až do dnešných dní sme svedkami toho ako „nadradené“ etniká cez svoje dominačné elity sa snažia najprv spochybniť vierohodnosť a kvalitu podrobených etník a potom ich asimilačne pohltiť. Tieto procesy prebiehajú veľmi intenzívne. Na šťastie rozvoj genetických vied umožnil, aby si všetky etniká sebauvedomujúco osvojili znalosť svojej vývojovej cesty a tak sa stali uvedomelými nositeľmi skúsenosti odkazu svojich predkov. Nanovo poznávame nie len samých seba, ale aj svoje existenčné prostredie a tých, ktorí majú záujem na koexistenčnej symbióze, alebo na sebeckom našom asimilovaní, alebo na parazitovaní na nás. Toto je aj prípad slovenskej etnogenézy. Musíme opustiť úlohu popolvárov s ktorými manipulujú mocní tohto sveta a musíme sa stať uvedomelými nositeľmi svojej autenticity . našej slovenskej identity. Nerobíme tak preto aby sme v chorobnom zahľadení sa do seba ignorovali naše okolie, ale preto, lebo vieme, že aj my, aj naši susedia sú nositeľmi svojich temných i svetlých predispozícii a my musíme chcieť sa brániť cudziemu i vlastnému sebectvu a zároveň ponúknuť svojmu okoliu suverénne partnerstvo. Chceme byť partnermi, chceme byť blížnymi, nechceme byť vazalmi a ani nechceme zvazalniť iných. Preto celkom pochopiteľne musíme strážiť aj vlastné sebectvo, aby sme neškodili našim koexistenčným partnerom. Musíme kultivovať nie len seba, ale aj svoje okolie. Preto si musíme stále pripomínať ambivalentosť našich vrodenosti a musíme sa naučiť ich regulovať. Tak isto musíme pomáhať naším koexistenčným partnerom, aby aj oni absolvovali sebapoznávanie a sebazdokonaľovanie. Vo fylogenetickej pamäti máme teda v sebe aj sebecko-agresívne a parazitické správacie archetypy, ako aj symbiotizujúce (altruistické) správacie archetypy. Naša evolučná cesta hominizácie (poľudšťovania) sa skladá jednak z dlhého paleolitické a mezolitického obdobia (cca 98 % našej hominizácie) a jednak z neolitického a postneolitického obdobia (cca 2 % času). Preto naše správacie archetypy sú v tzv. fixačnej asymetrii. Preto v ľudskom správaní sa ľahšie vybudzujú „temné“ sklony než „svetlé“ sklony. Zdá sa, že evolučný mechanizmus pre nás vyvinul spôsob ako kompenzovať túto fixačnú disharmóniu tým, že umožňuje nie síce extrahovať „temné predispozície“, ale reprimovať (neutralizovať) temné predispozície a stimulovať svetlé predispozície. Takto sa ľudstvo lopotne prediera k uprednostňovaniu symbiózy a altruizmu. Pripomeňme si teda, že naše duchovné skúsenosti (napríklad kresťanská idea) teda usilujú zušľachťovať naše ľudské vedomie cez dôraz na dobro, altruizmus, lásku, veľkodušnosť a solidaritu. Kresťanské cirkvi sú teda evolučné zariadenia na kultiváciu ľudských cností. Z toho vyplýva, že zušľachťujúce zariadenia by sme nemali vnímať skreslenou optikou ateizmu, ale mali by sme ich využívať na sebazušľachťovanie. V posledných dvadsiatych rokoch sa však neskompromitoval len materialistický svetonázor komunizmu a konzumizmu, ale sa otriasol aj celý axiomatický aparát prírodných vied a z nich vyplývajúca časová periodizácia predhistorického a o historickeho vývoja ľudstva, Európy a Slovenska. Nespôsobili ju však otrasy novodobých trhov, lež spomínané závery analýzy ľudskej DNA, ktoré dovolili overovať dĺžku genetickej kontinuity súčasných európskych národov. Výsledky analýzy naozaj otriasli salónnymi poučkami histórie. Napríklad Doc. Vladimír Ferák pri rozkľúčovaní historického genofondu dospel k pozoruhodnej kontinuite genetickej výbavy súčasných Slovákov. O výskume historických genofondov súčasných národov v strednej Európe boli pred dvoma rokmi uverejnené informácie, ktoré však asi v dôsledku zotrvačnosti tzv. ortodoxných predstáv o etnogenéze narazili na akési stlmené echo. U nás, aj v zahraničí. Až komentačné state M. Boku, M. Tkáča a A. M. Húsku (autora tejto state) o tomto Ferákovom výskume a o výskume historických genofondov európskych národov vyvolali v slovenskom internetovom prostredí na www.prop.sk (heslo 31 veu) pomerne živú kladnú i zápornú reakciu.. Zrejme z uvedených dôvodov zorganizovalo Centrum vedecko-technických informácií SR vo februári 2009 podujatie na ktorom renomovaný genetický odborník Vladimír Ferák prezentoval prednášku na tému: „Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie“. Ferák vo veľmi zrozumiteľnej verzii svojej prednášky jednak osvetlil zistené fakty a jednak sa vyjadril k možným hľadaniam kontextov medzi genetickou a etnickou analýzou. Zhrnutie hlavných bodov prednášky pre internet uviedol moderátor podujatia Oleg Cvik. Kvôli presnosti uvádzam doslova tieto zhrnutia: a/ „genetické korene“ takmer 85 % slovenskej populácie siahajú do mladšieho paleolitu (t.j. do doby pred 20 až 50 tisíc rokmi), b/ predkovia väčšiny z nás žijú v Európe už desiatky tisíc rokov, c/ asi 10 % populácie má neolitický pôvod, ktorý „pribudol“ asi pred 10 tisíc rokmi s neolitickou (poľnohospodárskou) kultúrou, d/ iba zvyšných 5 % populácie sa odvodzuje od potomkov neskorších migračných udalostí, e/ v Európe je malá korelácia medzi jazykovou a genetickou mapou – migrovali skôr kultúry ako ich nositelia, f) svojím genetickým zložením sa slovenská populácia v zásade neodlišuje od ostatných (stredo) európskych populácií, g/ Slovákov z nás robí jazyk a kultúra, nie však genofond.
Nuž Ferákove spresnenia ešte viac zvýrazňujú dlhovekosť slovenskej identickej kontinuity. Treba poznamenať, že historický genofond zistený v súčasných populáciách v Maďarsku (podľa údajov maďarských médií) ukázal iba 5 % prítomnosť mitochondriálnych staromaďarských génov a vyše polovičnú prítomnosť slovanských génov a zvyšok tvoria valašsko-románske, germánske a iné gény. Podobne výskum v Česku (podľa údajov zverejnených v českých médiách) ukazuje vyše 10 % podiel českých génov, vyše polovičný podiel slovanských génov a zvyšok tvoria keltské, germánske, románske a iné gény. Tieto údaje nekreslia úplne podobnú genetickú výbavu súčasných populácií v strednej Európe. Z toho vyplýva, že prítomnosť „archaických“ gémov je v celej strednej Európe veľmi významná, ale priestorovo diferencovaná. Inými slovami podiel paleolitických a mezolitických génových výbav v strednej Európe je vysoko signifikantný, ale nie rovnaký. Rozdielna „hustota“ výskytu archaických génov skôr potvrdzuje fakt, že niektoré migrujúce, najmä nomádske etniká vytesňovali iné etniká a často sa správali asimilačne a teda uzurpačne. Záver Feráka o nízkej korelácii genetickej a etnickej mapy treba zrejme modifikačne prehĺbiť. Navyše podstatný prínos Feráka je nie v dedukcii o nízkej korelácii medzi genetickým a etnickým špecifikovaním, ale v tom, že prispel k odhaleniu rozdielnej, ale vždy impozantnej dlhovekosti historických genofondov súčasných európskych spoločností. A keby sme z tejto dlhovekosti urobili rejting, tak by dlhovekosť slovenskej prítomnosti v Európe bola na poprednom, rekordnom mieste. Jednoducho patríme medzi autochtónov Európskeho osídlenia. Nemožno vyvrátiť, že evolučný kontext medzi kozmogenézou, biogenézou, antropogenézou a etnogenézou je zrejmý. Z toho vyplýva, že je zrejmá genetická a etnická súvzťažnosť. Práve 85 percentná prítomnosť génov mladších paleolitikov v našich terajších slovenských populáciách je dokladom transkontinuitného mostíka medzi našou genetickou a etnickou výbavou. Keby tomu tak nebolo, tak by sme museli pripustiť takú neuveriteľnú osobitnosť, že sme autentickí potomkovia mladšieho paleolitika a toto „potomstvo“ síce nosíme v sebe v „osemdesiatpäťpercentnej nezriedenosti“, ale akosi mimochodom sme prijali slovanský jazyk nevedno od koho a v akých súvislostiach a teda nevedno prečo a z akých dôvodov sme sa vzdali „paleolitického jazyka“. Skôr je logické a preukazné, že slovanský živel je prinajmenšom od mladšieho paleolitu autochtónny a teda naozaj má obdivuhodnú koninuitu identity, ktorá hovorí o jeho rekordnej dlhovekosti. Je zrejme že sme počas mladšieho paleolitu a mezolitu neboli nemí a teda sme komunikovali v svojom dobovom jazyku. Predstavu, že sme si uchovali svoju paleolitickú genetickú identitu, ale sme sa nechali neznámo prečo a ako „kontaminovať“ slovanským jazykom stredoeurópskej proveniencie treba považovať za dosť absurdnú.. Je o veľa pravdepodobnejšie, že paleolitické a mezolitické nomádstvo nebolo globálne po typologickej stránke rovnaké, Totiž naše stredoeurópske nomádstvo – teda naše rody lovcov a zberačov plodov - boli zrejme typologický odlišné od „veľkoplošných nomádov“ euroázijskych stepí, ktorí svojou migráciou kopirovali tiahnúce čriedy lovených bylinožravcov. Reliéf karpatského oblúka a priľahlých pridunajských mokradí jednak neumožňoval veľkú priestorovú hybnosť a jednak poskytoval dvojaké výhody: Za 1) umožňoval v čase inváznych hrozieb iných nomádov únikovú ochranu v lesných húštinách a za 2) únikovú ochranu v močarískách, kde v oboch prípadoch bolo možné ľahšie zbudovať a udržovať aj tzv. fortifikačné refúgia (obranné útočiská). Niečo iné je euroázijska rovinatá step a iné sú zvrásnené a zalesnené priestory. Treba však odpovedať na otázku, prečo stepní nomádi miesto sledovania migrujúcich bylinožravcov zamierili aspoň občas do hornatých lesných húštin Karpatského oblúku a močaristých pridunajských priestorov? K tomu pravdepodobne prispeli viaceré dôvody a trocha iné v paleolite a mezolite. V paleolite v dobách väčšieho zaľadnenia aj zvrásnené priestory nemali ešte hustý les, skôr tundrovitý les v ktorom bývali v dôsledku klimatických inverzií rozdielne teplotné pomery, ale asi aj iné zazverenie než v euroázíjskych rovinách. Pre stepných nomádov sa možno dôvodom zmeny svojich migračných trás stali veľké klimatické anomálie (napríklad príliš dlhá krutá zima a príliš studené krátke leto (vyvolané zmenou slnečného osvitu a pod.). Druhý dôvod mohol byť taký, že migrujúce čriedy prežúvavcov boli napadnuté epidemickými chorobami, ktoré zdecimovali veľkosť čried. Vtedy stepní nomádi museli hľadať „náhradné“ zdroje obživy práve v podobe parazitického lúpenia u iných nomádov. Tento spôsob parazitovania nomádov zrejme zosilnel po neolitickej revolúcii, lebo neolitici podstatne znásobili schopnosť dorábať nie len záchovné dávky živín, ale aj prebytky týchto živín, ktoré sa dali vymeniť na vznikajúcich trhoch. Tak sa lepšie zásobené neolitické osídlené územia stali atraktívnymi cieľmi lúpežných výprav najmä počas neolitu. Zrejme naši predkovia zažili veľa týchto nájazdov a naučili sa vynikajúco využiť lesné húštiny i prídunajské močariny na svoju záchranu. Na parazitické návyky stepných nomádov máme už záznamové doklady len z neskoršieho obdobia t.j. z ranného stredoveku. Ale správacie návyky sa formovali po mnohé a mnohé generácie. Tu treba podotknúť, že zo zápisov rehoľných kronikárov a kronikárov arabských obchodných karaván vieme, že Avari pri svojom migračnom pohybe do strednej Európy začali používať zvyk, striedania zimných a letných priestorov. Vtedy sa začiatkom jari vydávali na lúpežné výpravy a na jeseň sa vracali do stredoeurópskych slovanských osád, kde prezimovali, parazitický využívajúc „vnútenú pohostinnosť“ slovanských roľníkov. Kronikári uvádzajú že na zimu využívali avarskí nomádi jednak slovanské obydlia, jednak ich potravinové zásoby a jednak „slovanské ženy“. Avari neskôr, keď získali lepšiu znalosť terénu, tak prestali využívať „pohostinnosť“ slovanských chyží a vytvorili si šiatrove mestečká (hrinky) v panónskej nížine. Tam zrejme dodatočne priviedli z ruských stepí aj svoju ženskú populáciu. Parazitizmus avarských kočovníkov však neprestal a pasívna rezistencia slovanských „hostiteľov“ prerástla do aktívnej obrany a neskôr do vytesnenia týchto nájazdníkov. Kronikársky záznam o parazitickom správaní Avarov je pochopiteľne z ranného stredoveku, ale typológia nomádskeho správania bola zrejme vrodená a skúsenosťami zosilnená. Podobné skúsenosti s parazitujúcimi nomádmi totiž z ranších období zaznamenali aj čínski kronikári. Z týchto záznamov vyplýva, že lúpiace nomádske voje nemali so sebou dostatok žien a tak využívali vynútené „služby bieleho mäsa“. Napokon neskorší záznam o vzbure stredoeurópskych Slovanov pod vedením franského kupca Sama ukazuje, že sa pohár parazitizmu zrejme naplnil. Tak či tak, výsledky výskumu analýzy DNA spochybnili nie len celú klasická teória „sťahovania národov“, ale aj teóriu o „oneskorovacom priebehu“ kultivácie Európy v porovnaní s vývojom na Blízkom východe. Môžeme usudzovať, že európsky mladší paleolit, mezolit a ranný neolit s ohľadom na postglaciálne zalesnenie Európy mal iný migračný rytmus, i keď zrejme bol ovplyvnený „anomáliami“ klimatických a patogénnych epidemických výkyvov, lebo vtedy sa menili podmienky aj v euroázijskych stepiach. Je teda pravdepodobné, že paleolitickí a mezolitickí lovci a zberači plodov v strednej Európe (teda naši predkovia) mali menej geografickej hybnosti v dôsledku prirodzených prekážok Tak sa asi v strednej Európe vyvinula väčšia viazanosť na geografickú lokalitu už v mladšom paleolite, ktorá sa ešte v rannom neolite zosilnela klčovaním lesnej pôdy a obrábaním pririečnych nív. Tým sa zrejme v migračnom správaní líšil mladší stredoeurópsky paleolitik a mezolitik od euroázijskeho „stepného“ nomáda. Neskôr tie kmeňové spoločenstvá, ktoré si osvojili neolitickú kultúru v strednej Európe ešte viac „priľnuli“ k pôde živiteľke, ktorú kultivačne obrábali. Veľký „kúzelník“ čiernobielej fotografie v polovici 20. storočia Karol Martinček venoval sa zdokumentovaniu zanikajúceho sveta roľníctva v čase industrializácie na strednom Slovensku. Čiernobiele panorámy terasovitých polí od údolí až vysoko do kopcov v Liptove dokumentovali, že toto ľudské pretváranie krajiny nemohlo byť výtvormi stáročí, ale mnohých a mnohých tisícročí. Zrejme lopotné hrdlačenie celých stoviek ľudských generácií vyprofilovalo terasovitý reliéf tejto osídlenej horskej krajiny. V týchto obrazoch sa zrkadlila desiatky tisíc ročná prítomnosť pretvoriteľskej sily obyvateľov podkarpatskej krajiny. Známy archeologický záchranný výskum pri Liptovskej Mare odhalil nie len keltskú prítomnosť, ale potvrdil dlhodobú kultiváciu krajiny. Asi bolo by účelné preveriť, či pár storočná keltská nomádska prítomnosť nenadväzovala na kultivačnú prítomnosť autochtónov. Je možné, že budúci archeologický výskum dokáže, že vznik neolitickej kultúry a s ňou spojeného zošľachťovania rastlín, zušľachťovania zdomácnených zvierat a ťažkého terasovitého pretvárania krajiny v stredoeurópskom priestore nastalo o veľa skôr, ako sa doteraz predpokladalo. Archeologické výskumy v amerických Andách a na Ruskom Done v prvom decéniu 21. storočia vyslovujú predpoklad, že sa našli neolitické osady osídlené už pred 24 až 45 tisícmi rokmi. V týchto archeologických nálezoch zistili vedci zreteľné prvky výsadby políčok skultivovanými rastlinami a našli sa zvyšky chovu domestikovaných zvierat. Tak či tak, v neolite sa radikálne zvyšovala výdajnosť ľudskej práce a teda pribúdalo produkčných prebytkov a vznikal trh i cesty transportu „prebytkového“ tovaru. Tak sa pôvodne prírodné „chodníky“ a migračné cesty čried i lovcov menili jednak na parazitné cesty nomádov a zároveň na „obchodné cesty“ kupeckých karaván. V európskom prostredí išlo zrejme o trasy severojužné (obilné, soľné, kožušinové, plátenné, jantárová, kovové a otrokárske cesty) ako aj západo-východné a diagonálne (otrokárske, kovové, „hodvábne“ a pod. cesty). Periódy mladšieho paleolitu , mezolitu a ranného neolitu teda niesli v sebe aj transformácie a prelínanie premiestňovacieho správania ľudských štruktúr. Zrejme stredoeurópski autochtóni počas svojho dlhého pôsobenia (20 až 50 tisíc rokov) boli mnoho ráz zasiahnutí občasnými inváziami veľkoplošne kočujúcich nomádov. Vo fylogenetickej pamäti „subjektov“ , aj „objektov“ nomádskych nájazdov sedimentovala skúsenosť z týchto príhod. Niektorí invazori získali skúsenosť že je dobré nevyhladiť obete, iba im zrekvirovať ich zásoby. Napríklad tvrdý správací kalkul parazitizmu naučil kočujúcich nomádov, že je dobre mať naporúdzi pri plienivých nájazdoch aj lokálnych a dočasných rukojemníkov, lebo potrebovali v ťažko priechodnom teréne mať aj „dočasné čerpacie stanice“, kde si násilím vynútili vazalský tribút od „miestnych najprv paleolitikov a mezolitikov a neskôr neolitikov“ a tak vznikal geografický stále rozsiahlejší európsky kolobeh tovarov. Naši dávni predkovia v karpatskom oblúku a v pridunajských nivách teda už dávno sa zúčastňovali transeurópských kolobehov tovarov. Aj to je výrazná črta dlhovekosti slovenskej cesty. Od praveku až do novoveku platilo pravidlo útočných stratégov, že lúpiace, alebo presúvané bojové húfy minimalizovali svoj zásobovací trén a jednoducho „dopĺňali“ svoje zásoby rekvirovaním živín od lokálnych obyvateľov. Obrazne povedané, k lokálnym kmeňovým štruktúram sa správali ako africkí masajskí nomádi, ktorí žijú predovšetkým odoberaním čerstvej krvi svojím stádam. Čerstva krv rožných čried je hlavnou výživovou zložkou Masajov a teda sa pragmatický starali o dobrú kondíciu čried. Asi podobne začali euroázijski nomádi pri svojich parazitných nájazdoch dbať o to aby nezlomili celkom kondíciu lokálnych kmeňov, lebo ich tribút potrebovali aj neskôr. Napokon tak isto sa správali Avari a Huni, tak isto sa správali Mongoli a Turci či „hejtmani“ lúpiacich sirotkov po husitoch, alebo „poľní maršálkovia“ bojových húfov „labancov“ a „ kurucov“ počas tzv. náboženských vojen v strednej Európe. Nuž a tak isto sa správali Hitlerovi generáli počas Blitzkriegu. Je zdokumentované správanie sa nemeckej okupačnej moci na dobytom „sovietskom“ území, že zabránili zrušeniu kolchozov a sovchozov a prinútili roľníkov aby sústredili úrodu a odviezli na železničné stanice odkiaľ vlaky s úrodou smerovali do Ríše. Násilne kolektivizovaní roľníci pôvodne vítali okupačnú moc, lebo očakávali vrátenie ich poľností. O to väčšie bolo ich rozčarovanie. Nuž uzurpačné aj parazitické správacie vzory sú vrodene fixované vo fylogenetickej pamäti už živočíšnych druhov a tak isto v ľudských spoločenstvách.. Preto nemožno vzájomne separovať správacie vrodenosti biogenézy, etnogenézy a antropogenézy. Jednoducho sa vrstvia, pamäťovo sedimentujú a zároveň sa replikujúco prelínajú.. Práve pomocou historických a archeologických skúseností i skúseností behaviorálnych vied, ako aj pomocou znalostí etológie i pomocou sociálnej genetiky (fyletiky) a hermeneutiky bolo možné spresniť a korigovať mnohé „tradičné historické pravdy a historické postoje“. Okrem toho nemožno predpokladať, že správacie návyky všetkých kmeňových štruktúr paleolitu, mezolitu, neolitu a nadväzných epoch boli celkom rovnaké. Niektoré vzory radikality uzurpačného a parazitického správania nomádov boli rozdielne. Keď napríklad vznikla neolitická kultúra a jej rastúce potenciály sa stali stále väčšími lákadlami pre lúpežiacich nomádov, tak správací atavizmus nomádov voči neolitikom hypertrofoval. Nomádi sa rozhodli ponechať si lov len na „kratochvíľu“. Preto sa nomádi rozhodli, natrvalo sa dominačne usadiť v kultivovanejších priestoroch neolitickým občín. Nad dobytými priestormi neolitikov nastolili svoju otrokársku despóciu. Hlavným „povolaním“ sa im stalo „lovenie ľudí“ a ich zdrojov. Neolitici sa tomu bránili, ale lovný a bojový inštinkt nomádov nakoniec zvíťazil a nastala revertrázia (vratný pohyb) do prevahy uzurpácie a parazitizmu nad symbiózou. Plutarchos to sformuloval tak, že vôľa neolitikov striasť sa dominácie uzurpátorov sa deformovala do nasledovnej podoby: „Otroci už sa neodvážili chcieť vlastnú slobodu, ale začali snívať o tom, že budú mať milostivých a ohľaduplných pánov (otrokárov)“ (lit. 10, 19). Tento vývoj od neolitickej občiny k despócii bol vlastne vratnou replikou paleolitickej a mezolitickej svojvôle lovcov a bojovníkov. Zdokumentujeme si to na vývoji na Apeninskom polostrove. V prostredí starého Italika zrejme hodne zavčasu si populácie lovcov a zberačov plodov osvojovali technológie zušľachťovania rastlín a domestikácie živočíchov. Konkrétne: k prvým nomádskym inváznym vlnám do italického neolitického prostredia patrili námorní nomádi – Etruskovia. Podmanili a zotročili lokálnych neolitikov a prinútili ich aby otrockou prácou starali sa o blahobyt dominátorov. Naučili sa využívať výhody , ktoré v italickom prostredí vytvorila neolitická kultúra. Etruskovia pochopiteľne sa naučili tieto „civilizačné prínosy“ využívať len parazitický, t.j. len ich násilne „konzumovali“. Nechceli ani pracovať, ani sa vzdelávať, napríklad nechceli si osvojiť gramotu podmanených kmeňov, ani ich znalosti. Udržovali si len svoje bojové znalosti a obohatili svoj život o „konzumnú zábavu!“. Archeologický výskum etruského obdobia ukázal, že celé umenie agrárnych technológii, a technológii budovania obydlí i technológií hutníctva kovov ovládali len zotročené, porazené kmene. Tak sa paradoxne stalo, že neovládajúc pracovné znalosti a neovládajúc písmo potrebné pre uchovanie skúseností Etruskovia vlastne nevedeli ani prečítať texty, ktoré otroci vytesali na ich obydliach a nekropolách (hrobkách svojich zosnulých). Mnohé sochy a texty vytesané na rituálnych zariadeniach (chrámoch a nekropolách) boli vybavené aj nápismi avšak noví páni (nomádski otrokári) neovládali toto písmo. Nuž a tak sa vo vytesaných textoch objavovali aj zlostné úškrny zotročených, aby aspoň tak uľavili svojmu zotročenému údelu. Neskôr sa Latia a postupne celého Italika zmocnili noví – zrejme suchozemskí nomádski dobyvatelia, ktorí zotročili aj Etruskov a v centre Etruskov – v Ríme - vybudovali základy najprv nomádskej vojenskej „demokracie“ a potom najväčšej starovekej otrokárskej ríše. Novo sa formujúci rímski hegemóni však si osvojili nie len požívačný hedonizmus Etruskov, ale prijali aj kultúru písaného slova, ktorou Etruskovia pôvodne pohŕdali. Totiž „slobodní Rimania“ si masovo osvojili aj najvyššiu formu tzv. externej pamäti – písomnú gramotu. Vodca dominačne rozpínavých Latínov Gaius Iulius Caesar dokonca si celkom metodický zapisoval osobné skúsenosti z jeho početných inváznych ťažení. Jeho vojvodcovský „denník“ odráža nie len schopnosť bystrého pozorovateľa a geniálneho stratéga, ale odráža aj povýšenecký postoj dominátora, ktorý sa nerozpakuje používať všetky formy sily a vynútenia. Akčný rádius rímskych nomádskych ofenzívnych nájazdov zahrnoval veľkú väčšinu vtedajšej Európy a Stredomoria. Jeho záznam sa uchoval a doslova komplexne odráža vrodené správacie atavizmy uzurpácie a parazitizmu i jeho despotický „svetonázor“. História sa však opakuje nie len rekapitulačne ale i karikujúco. Keď o polovicu tisícročia po Caesarovi padlo rímske impérium, tak geniálny vojvoda Frankov a Germánov Karol Veľký opakovane zakladal pokračovanie rímského impéria - „Svätej ríše Rímskej Nemeckého národa“. Karolinska reštaurácia idei veľkého Ríma už pokračovala v pokresťančenej podobe avšak prví „pomazaní“ králi z karolinskej dynastie ešte boli negramotní barbari a na svoje vladárske edikty sa podpisovali krížikmi. Vráťme sa však Caesarovmu svedectvu. Sám Caesar organizoval svoje nomádske invázie do predalpskej a záalpskej Galie, Germánie a Hispánie. Práve kruté nomádske atavizmy Rimanov boli povestné a kombinovali tak metódu zastrašovania a korumpovania, ako aj exemplárneho nivočenia každého zárodku úsilia o vymanenie sa z otroctva. Ak Etruskovia od svojich porobených Italikov prevzali všetky kultivačné výhody okrem gramotnosti, tak Rimania už svoje deti učili nie len bojovým umeniam, ale aj gramote písma, svojej histórie, svojho náboženstva a znalostiam umenia a rétoriky. Takže zotročení domáci autochtóni už nemohli na objednané sochy, chrámy a obydlia vytesávať hanlivé nápisy, lebo Rimania ich vedeli prečítať. Dokonca otrokom ostala povinnosť vytesávať v latinčine texty pomocou abecedy, ktorá sa paradoxne odvodzovala od „etruskej“ , ale prinútili otrokov zdisciplinovať štandardné tvary písma v duchu rímskeho zmyslu pre „ordo“ – poriadok, takže text bol úhľadnejší a právom sa neskôr začal nazývať „latinkou“. Kultivácia nomádskych barbarov po ich víťazstvách prebiehala teda paradoxálne Totiž Rimania boli učenliví, ale schválne pestovali svoj odstup a pohŕdanie zotročenými. Rimania napríklad síce prebrali od Etruskov časť náboženskej ideológie a rituály, ale keď Etruskovia stratili domináciu a stratili aj vôľu uchovania svojej etnickej identity tak sa asimilovali a ich premožitelia si nedali ani tu robotu, aby zdokumentovali etruský jazyk. Etruské nápisy síce existujú, ale v jazykoch ich zotročených vazalov. Rimania neskôr veľmi pragmatický veľa prebrali civilizačne od Helénov, ale paradoxne za pomoci kúpených otrokov od Helénov, ktorí však boli tiež potomkami zotročených juhoeurópskych neolitikov. „Zápisky o vojne v Galii“ od Gaia Julia Caesara sú skvostnou pamiatkou dominačnej „namyslenosti“ nomádov. Pre vystihnutie vecnosti tohto zápisu i krutej chladnosti rozhodnutí tohto „rímskeho lúpežníka“ a neskôr zakladateľa rímskeho cisárstva budem výberovo citovať pasáže zo zápiskov, ktoré sa dotýkajú „vojny s Venetmi“. Citujem: „Vojna vznikla z týchto príčin. Publius Crassus Mladší zimoval so siedmou légiou blízko Atlantické oceánu na území Andov. Pretože v týchto krajoch bol nedostatok zbožia, rozoslal viac prefektov a vojenských tribúnov k okolitým kmeňom po zbožie.... Veneti sú najvýznamnejší a najbohatší kmeň na území celého kraja na pobreží.“(lit. 2).

Kvôli zorientovaniu poznamenávam, že Caesarom uvádzaní Veneti boli osadení v južnom Bretónsku a strediskom tohto ich regiónu bolo mesto Vannes – Van. Caesar verne vystihuje v zápiskoch motiváciu Venetov: „ Veneti... nabádali ostatné kmene, aby radšej dali prednosť slobode zdedenej po predkoch, ako znášali otroctvo Rimanov....“ (lit. 2). Je až prekvapujúca vecnosť týchto Caesarových popisov. Dokonca aj forma zápisu v tretej osobe je sugestívna a vykalkulovaná na propagáciu svojho vojvodcovského výkonu. Upozorňuje, že Veneti ovládali aj pobrežie a námornú plavbu ako aj lodivodské fínesy plavby v búrlivom mori i v skalistom a močaristom pobreží. Vojenský úspech Rimanov o to viac vystupuje do popredia. Vzbura Venetov a okolitých kmeňov skončila pochopiteľne zdrvujúcou porážkou slobodomyseľných kmeňov. Veneti totiž profesionálne boli zruční remeselníci, pestovatelia obilia, lodivodovia a námorní obchodníci. Ale rímski legionári boli profesionálni bojovníci., a ich vojvodcovia boli profesionálni stratégovia. Jednoducho vojenský amaterizmus Venetov nestačil na bojovú disciplínu a dril Rimanov. Rimania aj po osadení sa v strede Apeninského polostrova ostali verní svojím nomádskym lúpežným nájazdom a tak udržovali a zdokonaľovali nie len svoju bojovú kondíciu, ale aj svoju vôľu po moci a uzurpácii.. Treba nám pomocou typologickej analýzy postihnúť fakt, že táto vôľa dominovať iným, je vlastne paleoliticko-mezolitický správací atavizmus. Rimania systematický organizovali plienivé nájazdy v celom priestore Stredomoria a väčšiny Európy. Pre dokompletovanie tohto Caesarovho postoja odcitujem aj pasáž v ktorej Caesar komentuje, ako naložil s porazenými Venetmi, ktorých čakal údel antického „holokaustu“. Pasáž o vojne s Venetmi uzatvára Caesar takto: „Touto bitkou sa skončila vojna s Venetmi a s celým pobrežím. Zúčastnilo sa na nej celé mladé mužstvo i všetci starší chlapi, čo mali nejakú váhu a vplyv. Kvôli nej zohnali všetky lode, kde aké boli. Po ich strate ostatní Veneti nemali sa ani kde uchýliť, ani čím brániť svoje mestá. A preto sa Caesarovi vzdali so všetkým čo mali. Caesar sa rozhodol, že ich prísne potrestá, aby barbari v budúcnosti tým svedomitejšie zachovávali právo na ochranu poslov. Preto dal celý senát popraviť a ostatných predal do otroctva“ (lit. 2. str.. 54 až 59,). Nuž takto nomádskymi inváziami presadzovali Rimania svoj „rímsky mier“- Pax Romana. Je povšimnutia hodné postihnúť, že správanie sa invazívnych uzurpátorov od čias paleolitu až po neolit a neskôr v dejinách staroveku, stredoveku, novoveku a postnovoveku je stále rovnaké. Všetci dominátori sveta presadzujú svoje „právo“ na rekvirovanie zdrojov a právo na „nedotknuteľnosť“ svojich „poslov“. Potvrdzuje to hlbokú pravdivosť Haeckelovho axiómu , že každá ontogenéza (každý autentický individuálny i kolektívny vývoj v ľudstve je večnou rekapituláciou fylogenézy (druhového vývoja počas celého hominizačného obdobia). Poučení poznatkami sociálnej genetiky – fyletiky musíme sa však usilovať, aby sme neutralizovali naše i susedské temné správacie vzory uzurpačného sebectva a parazitizmu a aby sme podporovali vlastné i susedské svetle správacie vzory symbiózy a koexistenčnej solidarity. Inak sa nevymotáme z kolízií vyvolaných našimi správacími atavizmami. Poznamenávam, že z typologickej analýzy historických a prehistorických zdrojov vieme, že Wanovia (Vani), Veneti, Vindi, Sclavi, Sklavini, Slavi boli alternujúce názvy rôznych slovanským kmeňov, ktorých prítomnosť zaznamenali po celej Európe. Toponýmia a ortografia nás informuje, že mesto Vannes v Bretónsku je od názvu Vanov , mesto Vindobona (terajšia Viedeň) je od názvu Vindov (Windov), mesto Venetia (Benátky) je od názvu Venetov. Podobne meno Vannius je latinský názov „Vanský“ (meno kráľa germánskych Kvádov, nomádov dočasne osídlených v južnom Slovensku, ktorý podľa rímskych záznamov bol Rímom dosadený ako vazalský kráľ). Švédi používali v rannom stredoveku názov Slovanov ako Wanov (Wana). Je doslova paradoxné, že germánsko-škandinávskej mytológii sa „Vanovia“ nazývali „božským rodom“. Mesto Vantas je v južnom Finsku a je odvodené od mena Vana. O dve tisíc rokov staršie viaceré záznamy v lineárnom písme „A“ a „B“ v starogréckom a krétskom prostredí (na hlinených dostičkách) sú písané archaickou slovančinou a opakovane uvádzajú vlastný etnický názov pisateľov ako „Vana“. Záznam na stéle na ostrove Lemnos v Egejskom mori (v tzv, „etruskej abecede“), vrátane početných záznamových nálezov na Apeninskom polostrove dokumentujú slovanské texty (lit.6). Keď tieto archeologické údaje dáme do kontextu so zistením V. Feráka, že Slováci majú vyše 85 % génov zhodných s populáciami z mladšieho paleolitu tak genetická a etnogenézna mapa dokumentujú nie len územnú rozľahlosť ale aj pozoruhodné časové kontinuum identity. V tejto súvislosti pripomínam, že britský historik A. J. Toynbee pri kvantitatívnom a kvalitatívnom porovnaní všetkých historický zmapovaných životných cyklov národov, kultúr a civilizácií postihol, že mnohé z nich mali impozantné výsledky aj kvalitatívne aj kvantitatívne, niektoré z nich po vrcholení a kolízii s inými národmi, kultúrami a civilizáciami síce nezanikli, ale agonický vegetovali, iné z nich zanikli bez stopy, ďalšie boli vstave sa revitalizovať a boli doslova dlhoveké, iné boli postrachom svojich susedov, ktorí vytvorili koalície, aby ich zničili (lit. 19). Ak za meradlo etnogenéznej identity zoberieme ako hlavný etnotvorny znak komunikačný systém, ktorého výrazom je jazyk dorozumievania, tak pochopíme že v ňom sa až dramatický zreteľne odrážajú rôzne etnické konfúzie a havárie. Jazyk je zrkadlom nie len záporných dôsledok straty možnej identity, ale aj kladných prostriedok životaschopnosti pretrvávania identity. Všetky mali svoje životné cykly, ale s veľmi rozdielnymi priebehmi., Poznamenávam, že významný ruský etnológ L. N. Gumilev na typologickom základe porovnania životných cyklov národov, kultúr a civilizácií, ktoré vypracoval Toynbee vytvoril komplexnú typológiu etnogenéz a v nej definoval tzv. pasionaritu ako časový interval v ktorom etnogenéza síce absolvuje celý rad adaptačných zmien, ale si uchováva prevahu identických znakov - etnotvornych prvkov. (lit. 5). Keď však v etnotvornych prvkoch (najmä v jazyku, kultúre a doktríne) dôjde k prevahe zmien, tak sa kráti resp. končí interval pasionárnej identity etnotvornych prvkov. Gumilev na základe porovnávania etnogenéz v ruskom teritóriu, potvrdil skúsenosť Toybeeho o životných cyklov predhistorických a historických civilizácii, kultúr a etník avšak zaviedol spomínaný interval pasionarity. Pomocou tohto intervalového parametra etnickej identity bol vstave zmerať to, čo by sme mohli nazvať ako mieru dlhovekosti, alebo krátkovekosti jednotlivých etnogenéz. Podľa Gumileva interval pasionárnosti (interval identity) sa pohyboval v prehistórii a histórii etnogenéz v približnom rozpätí od 100 do 150 rokov (výnimočne 200 rokov a často ani sto rokov). Gumilev porovnávaním vývoja rôznych jazykov na ruskom teritóriu usúdil, že signifikantné zmeny v jazyku nastávajú počas zhruba 4 až 6 generácii. Aby sme si urobili predstavu o rozpätí dĺžok intervalu, tak treba vychádzať z toho, že ľudskej generácii určitej populácie trvala do dosiahnutia reprodukčnej zrelosti 25 rokov. 25 rokov tvorí tzv. generačný prah. Teda za 100 rokov sa vystriedali 4 generácie a za 150 rokov sa vystriedalo 6 generácií. Ak sa pozrieme ako sa menil napríklad slovenský, alebo český jazyk porovnaním knižných textov z pred sto až stopäťdesiat rokov, tak sa nám Gumilevove časové vymedzenia pasionarity javia ako výstižné. Teda porovnaním takýchto dvoch textov medzi ktorými je časový interval 100 až 150 rokov, cítime už z počutia, že v textoch došlo k takej obmene slovného výraziva, zvratov, slovosledu vetnej výstavby i gramatických zmien, že sa jazyk výrazne zmenil plynutím uvedených intervalov pasionarity. Je to síce ten istý jazyk, rozumieme textu, ale cítime kvalitatívny posun identity. Nepoznáme celkom vyhodnocovaciu metódu Gumileva, ale používal k porovnaniu aj kvantitatívne, aj kvalitatívne metódy. Kto z nás niekoľko ráz prechádzal textami starých kníh analogický vydedukuje, že dynamika zmien v jazyku bola zrejme už v historických obdobiach veľká a hoci to nemôžeme dokázať, tak v prehistorických obdobiach bola istotne väčšia. Kolízne dotyky etnogenéz zrejme k tomu výrazne prispeli. Ako príklad stačí uviesť bulharský jazyk, ktorý síce slovnou zásobou je vzájomne porovnateľný s inými slovanskými jazykmi, ale strata flexie ukazuje traumatický posun identity. Avšak aj takáto dynamika zmien dovoľuje vnímať zmysel a výpovednosť starých textov. Prečitanie si Proglasu Cyrila a Metoda nám dovoľuje zároveň vnímať a oceniť kontinuum jazyka. Kolízne vplyvy iných etník je vstave etnikom konsolidujúco uniesť ak nenastáva úplná osihotenosť etnogenézy. Z typologickej analýzy Gumileva teda vyplýva, že ak etnické teleso je vstave udržať dostatočné intervaly identity, tak je vstave transformačne prechádzať z jednej pasionarity do druhej a tak udržovať plynulé kontinuum pokračovania genetickej i etnickej identity. Genetická analýza DNA dnešných Slovákov podľa zistenia Feráka sprostredkovane ukazuje na vysokú vitalitu ich identity. Ak Ferákom „odmeranú“ dĺžku časového intervalu od mladšieho paleolitu po dnešok tvorí rozpätie 20 až 50 tisíc rokov a vydelíme túto mieru jedným generačným prahom (pulzom) 25 rokov tak zistíme, že do dneška sa v tomto intervale v karpatskom oblúku a pridunjaských nižinách približne „premlelo“ 800 až 2000 generácii. Ak vezmeme Gumilevovu dedukciu, že nemennosť jazykovej identity v etnogenéze je určovaná rozpätím 100 až 150 rokov a nim vydelíme rozpätie od mladšieho paleolitu po dnešok tak zistíme že súčasné naše generácie majúce 85 % identických génov s predkami v mladšom paleolite naakumulovali v sebe od 200 do 500 resp. od 133 do 333 intervalov pasionarity,. Rozpätia počtu generácií a počtu intervalov pasionarity sú impozantné práve preto, že obnášajú v sebe spomínanú 85 % pravdepodobnosť genetickej zhody. To samo naznačuje, že tzv. kontinuitný mostík medzi genetickou a etnickou identitou je vysoko pravdepodobný.

V týchto poznámkach iba pripomínam, že súbor evolučných antropológii sa vetví jednak na tie, ktoré sa v svojej axiomatizácii opierajú o tzv. spoločenské (a v ich rámci duchovné) vedy a na tie ktoré sa v svojej axiomatizácii a vo voľbe vedeckého inštrumentária opierajú o tzv. prírodné vedy. Aj behaviorálne , aj hermeneutické kazuistiky zozbierali veľa prípadových materiálov z ktorých sú niektoré kontroverzné hlavne preto lebo rozdielne intenzívne odrážajú symbiozne, parazitické a uzurpačné správacie vzory. Preto by som netvrdil, že nieto korelácie medzi genetickou a jazykovou mapou. Korelácia medzi nimi je , len je „zakľučovanejšia“ a „sprostredkovanejšia“. Dokonca výskum tzv. štadiálnych slovníkov medzi jazykmi nomádov a neolitikov naznačuje významné pomenúvacie a teda aj postojové odlišnosti, ktoré kauzálnosť potvrdzujú nie len zhodou, ale aj kontrárnosťou a teda paradoxálne. Táto empirická skúsenosť sedimentovala do vrodenej skúsenosti. Dokonca teraz sa skúma nie len vrodená „fyzický racionálna“ skúsenosť, ale sa skúma aj metafyzická skúsenosť. Skúma sa vývoj a komparácia mýtov, náboženských predstáv a to jednak ako súčasť kolektívneho vedomia (fylogenetickej pamäti) aj ako súčasť individuálneho vedomia (ontogenetickej pamäti). Fyletika, etologia, etnológia, hermeneutika a kazuistika rozvíjajú sledovanie správacich vzorov (archetypov), ktoré pomáhajú lepšie analyzovať a porovnávať jednak štadiálne stavy a jednak zisťovať tzv. zdravé a chorobné (patogénne) správania. O to viac sa treba usilovať o obnovenie dialógu spoločenských a prírodných vied pri skúmaní antropologických otázok. V súčasnosti osvietené autority oboch – duchovnovedných i prírodovedných komunít sú presvedčení, že je neúnosné zotrvávať v táborovej psychóze a „bojovať“ navzájom o poňatie pravdy o realite. Strata kompatibility medzi jazykom spoločenských (najmä tzv. duchovných vied) a jazykom prírodných vied je neobhájiteľná a treba kultivovať dialóg a „ekuménu“ medzi oboma typmi vied.. Najmä teraz, keď sa spoločenský vývoj dostal do globálnej krízy, treba solidárne mobilizovať mozgové potenciály všetkých. Či sa to niekomu páči, alebo nie, aj terajší spor o tzv. etnogenéze (o etnickom pôvode) je sporom, ktorý sme zdedili z renesancie keď vrcholil zápas tzv. duchovných a prírodných vied o supremáciu. Vtedy vrcholil aj zápas o to aby sa veľké dominujúce etniká legitimovali, ako osvietené, pokrokové a aby sa etniká, ktoré boli v subdominatívnom postavení hodnotili ako spiatočnícke. Poznamenávam, že napríklad Marx a Engels považovali slovanské etniká za spiatočnícky zaostalé a germánske, románske a anglosaské za progresívne. Je síce pravda, že inak chceli vysvetľovať vývojovú príčinnosť duchovné vedy než prírodné vedy, ale v tom istom čase sa rodila aj ideológia kultúrnej nadradenosti imperiálnych mocností a ideológia kultúrnej a sociálnej emancipácie tých, ktorí ašpirovali na dominačné postavenia. Všetky tieto kontrárne klasifikácie sú podozrivé. Z hľadiska podstatnosti a kvality však určujúcimi neboli svetonázorové, ideologické, alebo rasové floskuly, ale odlíšenie sklonu tých, ktorí hľadali symbiózne riešenia od tých, ktorí mali sklon k uzurpácii, alebo parazitizmu. Konkrétne počas renesancie a klasicizmu vznikali nie len myšlienkové konštrukty humánneho rozletu ale aj politologického cynizmu. Jedni vyzdvihovali tzv. neskazenosť „divochov“ (napríklad Francois Augusté René Chateaubriand či Jean-Jacques Rousseau) a iní zas zdôrazňovali právo mocných na cynickú dravosť (napríklad Niccoló Machiavelli). Dnes sme inde, ale vlečieme v svojich správacích postojoch svoje vrodené kotvenie tak v „temných“ predispozíciach k sebectvu, predátorstvu a parazitizmu, ako aj v „svetlých“ predispozíciach k symbióze a altruizmu. Hoci vieme, že tieto temné i svetlé vrodenosti sú v každom z nás predsa často vnímame seba, svoj postoj, ako legitimovanú spravodlivosť (svet zákonného dobra resp. „svet posvätený zákonnosťou“ či „svet demokratických tradícií“) a svojich protivníkov či konkurentov považujeme za „ svet „darebáckých a totalitných spoločenstiev“. Avšak kolapsy „nášho sveta“ (sveta našej civilizácie) počas globálnej krízy ukázali, že naše ekonomické zlyhania odhaľujú našu, pokryteckosť, našu hrabivosť, naše podvodnícke špekulovanie. Na tomto pokryteckom nadŕžaní sebe a „očierňovaní“ súperov nesú vinu aj naše pokryteckí a výberovo používané „morálne postoje“. Na naše šťastie aj moderná ľudská reflexívna skúsenosť obsiahnutá v našich náboženstvách sa už vymaňuje z područia mocných tohto sveta a znova sa pokúša zobúdzať našu kritickú sebareflexiu, naše „spytovanie svedomia“, lebo sme zistili, že postnovovek je ohrozovaný nie len totalitou tzv. krajných sociálnych radikálov (marxistických bojových materialistov a bojovných ateistických anarchistov), ale aj konzumným materializmom. Dokonca tí, ktorí nesú hlavnú vinu za kolaps trhov, za infikovanie a toxikovanie všetkých kapitálových produktov (nekrytých peňazí, nekrytých dlhopisov, nekrytých úverov a obrovských dlhov i podvodov sú práve oní konzumní materialisti. Pochopiteľne aj naše oportúnne a alibistické postoje malých (napríklad Slovákov) nie sú bez viny, avšak najväčšiu vinu nesú faktické vlastnícke a veľmocenské elity a ich húfy lokajských nohsledov. Oportunita našej civilizácie rozrieďuje našu „praktizovaná duchovná skúsenosť“, i naše relativistické praktikovanie pri využívaní „vedeckej“ (prírodovedeckej) skúsenosti. Tak ako sa našťastie vymanila prírodovedná skúsenosť z pod kurately politický zneužívanej teologickej supremácie, tak už sa z pod kurately mocenských elít vymanili hlavné civilizačné duchovné skúsenosti a cirkevné štruktúry sa postavili na konci novoveku a začiatkom postnovoveku do čela ochrany altruizmu a humanizmu. Dúfajme, že už nedôjde k lokajstvu „oltára“ voči „mocným tohto sveta“. Ak však nehovoríme len o jednotlivých štátoch, tak musíme priznať, že tzv. euroatlantická civilizačná prax sa ukázala ako neúprimná. Stratili sme aj sebareflexívnu schopnosť (schopnosť „spytovania si svedomia“) aj schopnosť racionálnej sebakritiky (schopnosť kritickej falzifikácie). O to viac potrebujeme obnoviť kompatibilitu našej duchovnej a racionálnej skúsenosti. Musíme spojiť prírodovedné a duchovnovedné skúsenosti pri odvrátení sociálno-ekonomického kolapsu celého moderného bytia. Je nesporné, že ani prírodné vedy, ani spoločenské vedy nemajú zatiaľ jasno aký je kontext jednak medzi kozmogenézou (vznikom a priebehom vývoja vesmíru) jednak medzi biogenózou (vznikom a priebehom vývoja života), jednak medzi antropogenézou (vznikom a vývojom ľudského druhu), jednak medzi etnogenézou špecifických etnotvornych inakostí uprostred univerzálneho ľudstva. Máme medzi kozmogenézou, biogenézou, antropogenézou a etnogenézou nezmapované miesta a zrejme ešte dlho nezmapované zostanú. Ale je nesporné, že jestvuje medzi nimi existenčná súvislosť (kontext). Taktiež je nesporné že docent Ferák svojim rozkľúčovaním historického genofondu súčasných Slovákov obohatil zmapúvanie slovenskej etnogenézy a prehĺbil náš vhľad do evolučného kontinua historickej i prehistorickej Európy. Jeho zistenia jednak teda predlžili časový interval genetickej identity v rámci hominizačného vývoja v stredoeurópskom priestore a jednak odkryli možnosť zmerania historického genofondu Slovákov. Genetická analýza DNA teda poskytuje obraz a mieru etnickej identity moderných národov, Tak sa nám odhalil mostík medzi kvantitatívnymi mierami histórie a prehistórie jednotlivých národov a jednak sa pre slovenskú historickú a vôbec antropologickú obec otvoril nový, veľký horizont komparačného skúmania. Nepopierajme príčinnosť len preto, že nepoznáme všetky prechodové algoritmy. Je tiež nesporné, že všetky genézy sa vyvíjali i vyvíjajú v čomsi čo by sme mohli predbežne nazvať súťaživé prostredie. Okrem toho stále musíme mať na zreteli že aj kozmogenéza, aj biogenéza, aj etnogenéza sú stochastické (majú svoje vývojové trajektórie, životné cykly) a správajú sa tak, že sa paralelne symbiotizujúco, alebo asimilačne pohlcujúco integrujú počas výmeny látok, energií a informácií. Keďže som pracoval v aplikovanom ekonomickom výskume, tak som v rokoch 1960 až 1990 skúmal sociálno-ekonomické správanie podnikohospodárskych a národohospodárskych systémov. Zostavovali sme jednak produkčné a jednak reprodukčné modely a zisťovali sme ako sa správajú počas normálneho priebehu a počas defektného priebehu.. Pretože hospodárske systémy sú tiež živé systémy tak sme cez skúmanie tzv. priebehových funkcií zisťovali aj to do akej miery a ako je úroveň fungovania závislá na tzv. vrodených dispozíciách a na tzv. skúsenostných dispozíciách (skúsenostiach získavaných učením i autentickou praxou). Keď pozorujeme v širšom časovom slede napríklad vývoj hmotných, energetických i informačných technológií v ich inovačnom cykle tak postihneme, nie len „evolúciu“ týchto technológií, ale aj zaostávania, zlyhania či havárie týchto priebehov a naučíme sa vnímať tieto systémy v ich priebehových cykloch, pričom postihujeme jednak tzv. zdravé a tzv. chorobné (defektné resp. infikované, či kontaminované) priebehy. Ak sú tzv. vodiace veličiny nastavené nevyvážene, tak v hospodárskych systémoch postihujeme vnútornú nerovnováhu správania. Aj moderný neregulovaný sociálno-ekonomický systém tohto sveta bol nastavený nevyvážene a teda generoval svoje „nevyvážené“, „defektné“ výstupy napríklad v podobe úpadkov hypotekárnych, derivátových a finančných trhov, ktoré akumulačne vyprodukovali také škody (ekonomické “čierne diery“), ktoré treba sanovať a vyviesť hospodárske systémy z kolapsov. Je faktom, že niektoré etnické systémy svoje defekty (malfunkcie) neprežili a naopak niektoré húževnate prechádzali svojimi existenčnými skúškami a vykázali veľkú životaschopnosť svojej etnogenézy. V evolučnom a historickom hodnotení môžeme povedať, že Slováci a slovenská spoločnosť preukázali nesmierne veľkú dávku životaschopnosti, húževnatosti a minimalizácie silových excesov. Odvodene to potvrdzuje aj Ferákov výskum. Bolo by nemožné uchovať si také etnogénne kontinuum aké vykazujú Slováci, keby sa boli sebarealizovali prevažujúco silou. V silovom poli nomádskych invázií zrejme vyvinuli stratégiu stiahnutia sa do lesných húštin (karpatského oblúka) a pririečnych (podunajských) močarín kombinovaných s fortifikačným prispôsobením dočasných útočísk (refúgií) a po pominutí nájazdu dochádzalo k návratu do širšieho existenčného priestoru vrátane húževnatého kultivovania tohto priestoru k obnovovaniu úžitkových hodnôt potrebných na prežitie. S výnimkou Ferákovho zistenia, že sme v priestore terajšieho Slovenska boli už v mladšom paleolite, o formovacích podmienkach Slovenska v praveku, a staroveku vieme pomerne málo. Okrem epizodických „príhod“ migrácie Sarmatov, Skytov, Keltov, Germánov, Dákov a Rimanov vieme iba to, že sme asi boli autochtónnym pozadím a teda „tlmičom“ týchto pohybov. Prvým pomenovaným priestorom bolo zrejme Samovo kráľovstvo a neskôr nitrianske a veľkomoravské emancipovanie. Slovenský priestor stratil svoju stredovekú zvrchovanosť v desiatom storočí. Vlastne po celé druhé tisícročie išlo skôr o podvedomé kolektívne postoje, v ktorých sa sem-tam objavovali slovenské „reziduálne“ kontúry raz v nitrianskom údelnom kniežatstve, v magnátstve Matúša Čáka Trenčianskeho, v Rákociovskom „Tóthšágu“, v koncepte hornouhorskej republiky jakobínskych sprisahancov, v romantickom návrhu „slovenského údelného kniežatstva“ a napokon v memorandovom návrhu „slovenskej okolie“. Do dvadsiateho storočia vstúpilo Slovensko síce už s moderne kodifikovaným a živo komunikovaným jazykom, ale bez akceptovaného geopolitický legitimovaného územia. Slovenské územie na začiatku 20. storočia - na rozdiel od svojich susedov - nemalo svoju medzinárodnoprávnu subjektivitu a navyše sa už vyše storočia nachádzalo v asimilačnom zovretí svojich susedov, ktorí ašpirovali na toto územie i obyvateľstvo ako na svoj asimilačný substrát. Napriek tejto hrozbe odcudzenia a vytesnenia štartovala slovenská spoločnosť do svojho štátotvorného resp. štátoobnovujúceho finále s odhodlaním reparovať a zdokonaliť svoje etnotvorne kontinuum cestou premeny subordinácie na partnerstvo so svojím geopolitickým okolím. Evolučným zavŕšením slovenskej štátotvornosti v rozpätí dvadsiateho storočia vykompenzovala slovenská spoločnosť hendikepy celého jedného tisícročia. V podstate pokojným, neextrémnym spôsobom. Je to naozaj výborné skóre. Dá sa povedať, že slovenská etnogenéza sa osvedčila práve počas rozsiahlych kontinentálnych a globálnych kríz. Napríklad v časoch vrcholiacich geopolitických kríz Európy a sveta (počas vrcholenia prvej svetovej horúcej vojny, počas druhej svetovej horúcej vojny a počas vrcholenia a ukončenia prvej svetovej studenej vojny) dokázala umne, „mäkko“ a s minimalizovaním silových excesov dosiahnuť obnovu slovenského partnerstva v Európe a vo svete. Pochopiteľne sebaurčujúca emancipácia nebola úplne bez správacích chýb a bez dobových deformácií, ale vykazovala silnú orientáciu na symbiózne a altruistické orientovanie. Netreba aby si nastupujúce slovenské generácie vytvárali novodobú mytológiu, ale treba poznať svoje korene, oceniť svoje vrodené prednosti a kritický tlmiť svoje „Achillove päty“. Máme čo nasledovať, ale máme aj čo naprávať. Okrem kladného sklonu k symbióze, nesieme v sebe aj infekt komplexu menejcennosti a určitého ľahtikárstva a popolvárstva. Samotné emancipačné skóre však vytvára pre slovenskú etnogenézu kladnú bilanciu. Musíme však udržať v strehu našu pohotovosť čeliť prichádzajúcim nebezpečiam konzumného ošiaľu, ktorým nás infikovalo rozvinutejšie okolie. Sklony konzumne deformovaných spoločností k žitiu nad pomery, k zadlžovaniu a ku konzumnému hedonizmu sú tie najhoršie zlozvyky v situácii keď kolabuje celý svetový neregulovaný trh. Sme príliš malí na to, aby sme dokázali zastaviť kolaps „prehajdákaných“ úžitkových hodnôt v zahraničných štruktúrach. Ale sme dosť hybkí, aby sme ušli z prepadliska a aby sme začali v našich malých pomeroch rekonštrukčne vytvárať enklávy sebestačnosti, ktoré sa postupne presieťujú do symbiotizujúcich kooperácií doma i v únii a vo svete. Slovenská novoveká a postnovoveká spoločnosť si v duchu svojich tradícií ešte uchovala intaktné korene svojej kresťanskej denominácie a vysokú citlivosť pre sociálnu solidaritu. Treba však rátať s tým, že imunitný systém slovenskej spoločnosti je zoslabený. Kolektívne spoločenské vedomie v minulosti našlo mobilizačné zdroje avšak divá privatizačná transformácia a globálny tlak dominujúceho konzumizmu je faktorom, ktorý zvyšuje spolu so stratou spoločenských istôt panické sklony. Ešte sme sa nezmenili len na sebeckých tunelárov, parazitov a predátorov, avšak náš altruizmus je odkázaný aj na našu vieru v metafyzické zdroje a v tom na vieru v silu dobrej vôle naších predkov. Mali by sme miesto konzumných bôžikov viac sa občerstvovať odkazom predkov. Genetické a etnické kontinuum je našou veľkou zdedenou hodnotou. Dlhovekosť nášho genetického a etnického bytia je istejší kapitál, ako dubiózny a kontaminovaný kapitál všakovakých špekulačných derivátov. Napriek dezorientačným vplyvom marketingových manipulátorov, máme ešte v sebe jadro zmyslu pre mieru a pre úsporné správanie. Je možno šťastie, že sme neupadli do takého konzumného zadlženia ako Západ. Tak či tak musíme obnoviť aj sociálnu solidaritu, aj výkonnosť pri tvorbe úžitkových hodnôt. Aj americkú, aj európsku štruktúru čakajú roky úsporného života a dlhý konzumný pôst. Musíme sa usilovať o vytvorenie „karantén“ okolo najkontaminovanejších a najinfikovanejších ložísk malverzie, megašpekulácie , uzurpačných a parazitických móresov tzv. top manažmentu i skorumpovaných politikov a úradníkov. Vedľa týchto karantén musíme paralelne budovať cez mozaikovú štruktúru vytvárania ozajstných centier produkcie a distribúcie úžitkových hodnôt. Naše zdravo fungujúce a detoxikované „oázy“ či „enklávy“ produkčných a servisných centier musíme karanténne izolovať o našich i cudzích kontaminovaných a toxikovaných tokov. Preto počas „krízového stavu“ musíme vytvoriť ochrannú dočasnú sebestačnosť. To nebude náš izolacionizmus a nezdravá autarkia, ale dočasná karanténa do pominutia krízového stavu. Pochopiteľne musí to byť na princípe regulovaného trhu a na princípe využívania individuálnej i korporačnej iniciatívy, ale s tvrdým vylúčením špekulatívnych pseudohodnôt (derivátov). Počas kolapsu transakčnej dôvery a likvidity musí byť vyhlásený stav núdze. Musíme preto začať budovať lokálny, regionálny a „štátny“ dočasný slovenský „crisis manažment“. Náš krízový manažment sa však musí usilovať o skoordinovanie s „crisis manažmentami“ susedných štátov a EÚ. Slovenská etnická dlhovekosť a slovenská nesilová húževnatosť sa ukázali ako účinný humanistický a altruistický vklad Slovenska do konsolidovania sveta a Európy. Naši predkovia to praktizovali desiatky tisíc rokov. Nemusíme nedôverovať našej spôsobilosti prežívať všetky pohromy a krízy. Naša dlhovekosť v karpatskom oblúku a v pridunajských nivách je doslova vzorom civilizovaného sebapresadzovania sa malých. Skúmanie pomocou multidisciplinárneho prístupu dovoľuje uskutočňovať nie len retrospektívnu analýzu (minulého vývoja či evolúcie), ale aj prospektívnu analýzu možného a pravdepodobného i žiadúceho budúceho vývoja. Práve metodologické zbližovanie spoločenských a exaktných vied nám dovoľuje skúmať minulosť, prítomnosť a možnú budúcnosť všetkých zložitých a komplexných systémov v ktorých pôsobia ľudia. Cez svoju výskumnú profesiu som pôsobil v oblasti spoločenských vied, ale na skúmanie sociálno-hospodárskych (teda združených) systémov som musel využívať aj metodológiu systémovej teórie a kybernetiky. Na ľudskú hospodársku činnosť sa treba dívať nie len ako na hospodársky metabolizmus, ale ako na vrodene ukotvené účelové správanie sa ľudí. Pripomeňme si, že evolúcia vyvinula tri archetypy výmeny látok, energií a informácií a to: 1) archetyp symbiózy (kooperačnej súčinnosti), 2) archetyp parazitizmu (oportúnneho príživníctva) a 3) archetyp uzurpácie (sebeckého prisvojovania). Pretože existenčné prostredie ľudí najmä počas palelitu a mezolitu bolo tvrdo konfrontačným prostredím, (kde človek “súťažil“ o zdroje s inými ľuďmi a najmä s prírodnými predátormi), tak sa adaptoval najmä posilňovaním svojho predátorskeho a čiastočne svojho parazitického správacieho archetypu. Človek svoje symbiózne (kooperačné a altruistické, t.j. žičlivé) správacie vzory uplatnil v paleolite a mezolite len čiastočne a iba v neolite sa častejšie vyskytovali pre neho symbiózne podmienky. Preto v zmysle evolučnej antropológie hovoríme, že ľudské správanie je silno deformačne ovplyvnené tzv. fixačnou asymetriou. Totiž v evolúcii bolo o veľa viac „temných“ konfrontačných období, než symbióznych a teda „svetlých“ období. To spôsobuje, že v ľudskom správaní sa ľahšie vybudzujú uzurpačné a parazitické archetypy správania než symbiózne archetypy správania. Preto ak v spoločnosti prevládne ideológia tzv. neregulovanej slobody tak prevážia sebecké archytypy uzurpácie a príživníctva. Krachy, kolapsy a iné formy zlyhania nie sú len zjavy minulosti, ale ich veľmi intenzívne zažívame práve teraz. Sme svedkami globálneho praktikovania tzv. temných vrodených správacích archetypov (uzurpácie a parazitizmu). Preto súčasná svetová kríza je zavinená tým, že dominovali sebecké archetypy a že spoločnosť nenašla v sebe dostatočný altruistický potenciál. Musela prísť slota ekonomickej depresie, ktorá pomohla angažovanej verejnosti sa aktivovať a usilovať sa o neutralizovanie temných správcích vzorov a zároveň usilovať sa o podporenie svetlých vzorov symbiózy, kooperácie a solidarizmu. Takto sa určitou výkladovou obchádzkou dostávame späť k problematike etnogenézy vôbec a slovenskej genézy osobitne. Totiž treba zaujať ľudský dôstojný postoj k problematike, ktorá akoby sa dotýkala dvoch nesúvisiacich tém a to biodiverzity a etnodiverzity. Humanistický (altruistický) ladený človek musí pochopiť, že na zemeguli, ako na zložitom biosystéme nie je sám a že aj v záujme ľudského prežitia musíme sa starať aj o tzv. bioekológiu. Čiže musíme pochopiť, že bez ochrany rozmanitosti živých druhov (biodiverzity) dochádza k zúženiu (k nadmernému hynutiu) živočíšnych druhov. Preto vzniklo globálne hnutie za ochranu ohrozených živočíšnych druhov. Zaviedli sa dokonca zápisy do „červených kníh ohrozených druhov“ a hľadá sa zložité modus vivendi medzi vytváraním civilizovaného prostredia pre ľudí zaistením podmienok ďalšej existencie ohrozených živočíšnych druhov v ľudský exploatovanom svete. A teraz k téme etnickej diverzity. Sú ekologisti, ktorí by vytiahli do boja aj za ochranu muchy Tse-tse, ale ohrozenie ľudských etnických spoločenstiev ich necháva chladnými. Je nesporné, že vitálne dravšie etnické spoločenstvá vytvárajú tlak na menšie etnické spoločenstvá vytesňovaním ich operačného existenčného priestoru. Mohutná mašinéria ovplyvňovania ľudského vedomia cez tzv. dominačné doktríny infikuje spoločenské vedomie etník tvrdeniami, že etnická identita je už zastaraný a prekonaný pojem z čias ponapoleónskeho romantizmu. Že malé národy svojim hašterivým šovinizmom oživujú netoleranciu a pôsobia proti duchu zbližovania národov, kultúr a civilizácií. V skutočnosti táto ideológia tzv. paneurópanstva a kozmopolitánstva je zle zamaskovanou ideológiou asimilácie národov. Je to vlastne ideológia etnického kanibalizmu a treba ju rázne odmietnuť vo všetkých jej táravých podobách. Treba zdvihnúť zástavu vlastnej identity, zástavu skutočného humanizmu a altruizmu a odhodlane povedať, že etnodiverzita (etnická mnohorakosť a rozmanitosť) je hodnota, ktorú treba za všetkých okolností chrániť práve tak ako chránime biodiverzitu. Preto je samotný fakt objavenia dlhovekosti Slovákov cez Ferákov výskum historického genofondu Slovákov kľúčovou udalosť ideomotoriky slovenskej spoločnosti. Identita a autenticita je jednoducho veľká civilizačná hodnota a obohacuje univerzalizmus ľudstva. Takto etnogenéza logický nadväzuje a dopĺňa biogenézu. Už z teoretickej kybernetiky vieme, že stláčanie variety rozmanitostí (etnodeverzít) splošťuje, ochudobňuje i degeneruje univerzalitu. Európsky a globálny univerzalizmu sa obohacuje (medzi iným) aj cez dlhovekú autenticitu slovenskej etnogenézy. Paneuropeizmus a kozmopolitánstvo sú infekty uzurpačnej dominácie a preto európsky vývoj treba sterilizovať od týchto infektov. Pochopiteľne slovenská cesta je v podstate kolektívnou a teda svojou podstatou anonymnou cestou. V podstate pamäť etnogenézy sa nezapodieva menami konkrétnych prispievateľov, alebo škodcov tejto cesty. Ale je privilégiom tejto doby že si môže do kolektívnej pamäti uložiť aj mená konkrétnych osôb, ktoré sa zúčastňovali na štátotvornom vrcholení slovenského novoveku a na príprave slovenského postnovoveku. Preto treba oceniť prácu slovenských uvedomelých intelektuálnych síl, ktoré v chaose zmätku vzniknutého po skončení studenej vojny a po páde vnútenej ideologickej totality vystúpili na ochranu kultúrnej plurality, a zároveň pomáhali štátotvorne zavŕšiť slovenskú cestu. Treba oceniť angažovanosť tých intelektuálnych osobností Slovenska, ktoré pochopili, že veľmocenské vákuum je vhodné na to aby bolo vyriešené zrovnoprávnenie Slovákov a Čechov. Nemali by sme podľahnúť tichému, ale krutému tlaku hegemoniálnych síl, ktoré chcú podporiť naše zabúdanie a ponechať v zabudnutí tú malú, ale významnú grupu ľudí, ktorí pomohli využiť fenomén prajnej chvíle a presadiť štátotvorne partnerstvo Slovákov v Európe. Riskujem vymenovaním grupy osobitne zaslúžilých to, že to pochopiteľne nemôže byť vyčerpávajúci zoznam slovenských vlastencov. Predsa však patria do nej J. Bob, J. Bobák, J. Binder, P. Brňák, L. Čavojský, J. Darmo, M. S. Ďurica, M. Ferko, A. Ferko, A. Hlinka, R. Hofbauer, V. Hornáček, J. Chovanec, J. Chovan-Rehák, F. Klinda, R. Kaliský, D. Kerný, H. Kočtúch, Z. Kolinská, J. Ch. Korec , E. Kristínová, L. Lysák, D. Machala, S. Májek, A. Maťovčík, J. Litecký-Šveda, A. Semeš,, D. Slobodník, P. Štrelinger, M. Tkáč, J. Tužinský, G. Valach, F. Vnuk, E. Vontorčík, R. Zelenay (lit. 11).
Pri špecifikovaní aktuálneho stavu slovenskej cesty môžeme pristúpiť k horúcim témam dnešných krachov neregulovaných trhov na celom svete. Tieto katastrofické priebehy výrazne preveria aktuálny stav našej kondície. Slovenské správanie nebolo iniciátorom prebiehajúcich zlyhaní. Tieto vyvolali hegemoniálne kruhy ekonomických (najmä tzv. pozaďových) elít sveta. A práve tieto deštrukčné sily teraz majú tú bezočivosť, že vo veľkom varujú pred tzv. lokálnymi riešeniami, lebo vraj tie vedú k autarkii a teda vraj vedú k sabotovaniu liečenia. To je všetko lož, alebo hlboká nekompetencia. Totiž treba začať s lokálnym izolovaním infektov. V dôsledku straty transakčnej dôvery a úsporného správania sa zneistenej verejnosti sa vlastne zrútil medzinárodný odbyt. V krízovom stave núdze treba vytvoriť dočasne izolovaný a dekontaminovaný vnútorný odbyt. Našou povinnosťou je teda najprv izolovať infikované toky a tieto v karanténe detoxikovať. Súbežne treba vytvoriť nový vnútorný odbyt pracovných príležitosti spojených s komplexnou prestavbou vnútroštátneho prostredia. Skôr než by sme kládli dôraz, aby nové množstvo nezamestnaných začalo viac konzumovať, treba vytvoriť celoplošné nové pracovné príležitosti pre celoplošnú rekonštrukciu. Musíme rekonštruovať všetky sidliskové komplexy a komplexy úžitkových zariadení aby sa stali radovo menej energetický i zdrojovo náročné. Sídliskové a pracovné priestory treba vybaviť presieťovanými rekuperačnými zariadeniami, ktoré budú graduálne využívať všetky zostatkové energie a zdroje pomocou technológii tepelných púmp, zatepľovania, zmontzovania lokálnych „minielektrární“, doplnkového využívania slnečných kolektorov a graduálneho zhodnocovania zdrojov. Prostriedky na túto rekonštrukciu treba získať jednak od štátu a únie a spojiť ich so združenými prostriedkami občanov , napríklad vypísaním rekonštrukčných štátnych dlhopisov. Takto sa vytvorí nový lokálny odbyt, s novými pracovnými príležitosťami. To nie je autarkia ale nové podmienky pre presieťovanie a pre rast zmysluplného odbytu. Tak sa postupne rekonštrukciou očistia a detoxikujú všetky toky zdrojov, úžitkových hodnôt i kapitálovodov a peňazovodov a tie sa znova presieťujú do šíriacich sa regionálnych, štátnych, kontinentálnych, až globálnych tokov. Ak sa súbežne s vnútornou rekonštrukciou neočistia „upchané a infikované“ produktovody, energovody a napokon aj „peňazovody“ tak sa nedá vyhnúť kolapsu. Finančný systém je celý infikovaný podpriemernými („subprime“) produktmi, ktoré sú v podstate „falošnými“ hodnotami (málo hodnotnými peniazmi a „ceninami“). Od zrušenia zlatého štandardu (v r. 1971) vlastne menové systémy fungovali ako zamaskované pyramidálne hry, v ktorých sa „nafukovali“ a „praskali“ bubliny špekulačných ale nehodnoverných prísľubov a tým sa postupne zruinovala transakčná dôvera. Vidno to aj z toho, že napriek masívnym „vlievaniam“ verejných prostriedkov nedochádza k obnoveniu „kolobehu“ peňazí a k obnoveniu likvidity a odbytu. Zrejme treba využiť paralelný princíp budovania nových „peňazovodov“ (bypasov), ktoré v príslušnom čase nahradia disfukčné „kanály“, ktoré počas dekontaminácie treba držať v karanténe. Terajšie meny dolárom začínajúc a eurom nekončiac sú silno kontaminované falošnými hodnotami („derivátmi“) a nekrytými “papierovými“ inflacionistickými peniazmi. Vynoruje sa pochopiteľne otázka, ako chápať „karanténu“ a ako realizovať karanténu. Keďže toxikácia a kontaminácia prebehla globálne, tak bude treba aby aj štátne, kontinentálne a globálne karantény prebiehali čo možno najskoordinovanejšie. Slovenská cesta a slovenský krízový manažment môže lokálnu detoxikáciu účinne realizovať len v takej miere v akej sa podarí dosiahnuť koordinačnú zhodu s krízovými medzinárodnými opatreniami. Zápas o medzinárodnú harmonizáciu krízových opatrení bude brzdený rôznymi lobistickými centrami, ktoré budú mať sklon parazitovať na všetkých ozdravovacích transfúziách. Zápas bude mimoriadne zložitý, mnohovrstevný, náročný a bude ho treba uskutočniť takrečeno za pochodu.. Až v zápase o vlastný krízový manažment, o práva na vyhlásenie dočasných karantén a o presadenie slovenskej vôle v zhode so slovenskými záujmami ukáže či v tejto ťažkej kríze sa znova osvedčíme. Dezinfekcia a dekontaminácia „peňazovodov“ a „kapitálovodov“ totiž bude vyžadovať súbežné, ale skoordinované prevedenie kontaminovaných „pahodnôt“ do špeciálnych umorovacích zariadení, ktoré podľa dlhodobého režimu začnú odbúravať hory dlhov, ktoré doterajšie konzumizmom infikované generácie zanechali ako „divoké skládky“ pre nasledujúce generácie. Sterilizačný a dekontaminačný program nemôže byť urobený jednorazovo, ale treba zabrániť, aby nové zdroje sa zas dostali do rúk ľudí posadnutých cynickým uzurpátorstvom a parazitizmom.. Krízový priebeh prehlbuje aj fakt, že rastie podiel ilegálnych trhov zločinu, trhov drog a tzv. bieleho mäsa“. Na poli ilegality nemožno používať metódy terapie, ale metódy represie. Prelínanie terapie a represie je však vždy problematické, lebo kriminálne podsvetie má eminentný záujem subverzívne vnikať do krízové zoslabeného organizmu legálneho sveta. Problém je v tom, že katastrofa má naozaj globálne rozmery a že vyžaduje rýchlu koordináciu, rýchlu terapiu a udržanie vôle vzorovať zlyhaniam po relatívne dlhú dobu. Hoci slovenská etnogenézna cesta je obdivuhodná, treba predpokladať , že s tak zložitými a prevrstvenými i rozľahlými zlyhaniami sa sotva stretla. Slovenské existenčné kontinuum malo však mnoho raz „na mále“ a do ďalšej existencie prechádzalo po „ostrí noža“. Tak či tak, tento zápas s malverziou nemožno ani zastaviť, ani vzdať. Pochopiteľne ide o rozľahlý projekt ozdravovania, ktorý nemôže byť centralizovaný ani v Bruseli, ani vo Washingtone, lebo infikovanie centra by zahubilo celý crisis manažment. Navyše my máme hasiť a lokalizovať náš slovenský požiar. Naším potenciálom záchrany nie je nejaký tajomný všeliek, ale výhradne náš fylogenetický potenciál symbiózy a altruizmu, ktorý nám musí pomôcť sterilizovať a dekontaminovať nie len náš ekonomický systém, ale aj naše etické, kultúrne a civilizačné potenciály. Tým že lokalizujeme a zadúšame naše lokálne ohniská nemôžeme zabúdať, že treba záchranne pacifikovať aj európsky a aj globálny priestor. Preto prekonávanie krízy nemôžeme a nechceme robiť na princípe robinsonovského osihotenia, avšak dilatovane a autonómne. Preto musíme naše ozdravovacie terapie robiť koordinovane s ostatnými štátnymi i nadštátnymi spoločenstvami. Pre nás je teda dôležité sterilizovať a dekontaminovať nie len náš ekonomický systém, ale aj naše kontaminované a infikované spoločenské vedomie. Musíme ho očistiť od infektov cudzích hegemonistických doktrín. Nebude to ľahké, lebo temné predispozície nášho i cudzieho sebectva sa nedajú amputovať, dajú sa len neutralizovať. Súbežne s tým musíme mobilizovať naše i susedské svetlé predispozície altruistickej symbiózy a kooperácie. Na čelenie tak toxikovanému prostrediu musíme mobilizovať celý náš inteligenčný potenciál a všetky jeho etnotvorné i človekotvorne disponibility, teda naša duchovná skúsenosť, náš jazyk, naša zdedená viera otcov a materí, náš potenciál slovenskej slovesnosti, naša slovenská tvorivosť a húževnatosť ducha a celý náš pozitívny evolučný fylogenetický i ontogenetický potenciál. Pochopiteľne musíme dbať aj na sebarealizačný priestor iných etnických menšín, ktoré zdieľajú s nami existenciou v slovenskej vlasti. Musíme im poskytnúť sebarealizačný priestor, avšak oni nemôžu svoju sebarealizáciu chápať, ako konzumovanie slovenského štátneho sebarealizačného priestoru (slovenskej etnickej väčšiny). Koexistencia musí byť symbiotická a nie parazitická či uzurpačná. Práve vývoj genetických podielov v etnických genofondoch ukazuje, že sme sa k etnickej inakosti správali v evolúcii veľmi férovo, až veľkoryso. Túto koexistenčnú férovosť a zároveň svoju vitalitu chceme uplatňovať aj v budúcnosti, ale vždy na partnerskej úrovni a nie ako vazali cudzích štátností. Naša etnická dlhovekosť patrí práve medzi najcennejšie rekvizity nášho pozviechania. Dokonca si myslím, že v čase všeobecného civilizačného ohrozenia môžeme aj naším ctiteľom cudzích nadvlád ponúknuť veľkoryso, aby zdieľali s nami našu slovenskú vlasť. Radi privítame ich symbióznu súčinnosť pri zveľaďovaní slovenského dlhovekého prínosu pre solidárne európanstvo a pre solidárnu svetovosť. Musíme byť féroví aj k tým slovenským spolurodákom, ktorí sú síce etnický identickí, ale sa civilizačne odcudzili tomu, čomu hovoríme „slovenskosť“ a podliehajú ilúzii, že ich vlastná etnogenéza už nezväzuje. Čiže nemali by sme sa brániť koexistenčnej kooperácii s tými ktorí sa odcudzili od autochtónnych koreňov a chcú zotrvať v svojich zdieľaných hodnotových rámcoch. Podmienkou však musí byť, že nás nemôžu infikovať a kontaminovať hodnotami vnucovanej cudzej dominácie. Individuálne rozhodnutie o väzbe na zvolenú etnogenézu musí ostať slobodným právom, ale nikto nemá silu zmeniť svoju minulú etnogenézu. Každý sa môže rozhodovať o svojej budúcnosti, ale mal by si uctiť svoju minulosť. Našich južných susedov celkom zmierlivo a taktne upozorňujeme, že v sebe nosia vyše 50 % slovanských génov a že ich severní susedia existujú v tomto priestore už vyše dvadsať až päťdesiat tisíc rokov. Musia prijať dobrosrdečne fakt, že im slovenské prostredie poskytlo vyše polovicu slovanských génov avšak ich dôrazne upozorňujeme, že nemienime zohrávať rolu „nekonečných darcov krvi“.

Myslím, že aj terajším výzvam svetovej krízy lepšie budeme čeliť vo vedomí, že naši predkovia čelili hrozbe zániku počas bezpočtu ohrození a po celé desaťtisícročia. Samotný fakt, že sme stále intaktní v Európe je dokladom, že sme krízovým výzvam čelili úspešne. Tento pocit dlhovekého kontinua, ktorý nám sprostredkoval výskum DNA a výskum historického genofondu moderných národov treba vnímať ako vysokú existenčnú hodnotu, pomocou ktorej chceme čeliť aj budúcim krízam a výzvam. Aj gény našich starodávnych predkov stoja v nás tichu stráž pri pokračovaní nášho etnogenézneho dedičstva. Oni sú tými sitnianskymi rytiermi našej identity.
A. M. Húska


Použitá literatúra:
1. BOKA, Michal : Počiatky kresťanstva u Slovanov, Greckokatolícky kalendár 2008, (kniha), str. 71 až 76, Byzant Košice, 2007,
2. CAESAR, Gaius Iulius : Zápisky o vojne v Galii, (kniha), Tatran, Bratislava 1966,
3. ĎURICA, Milan S.: Dejiny Slovenska a Slovákov, Pressko, Košice, 1991,
4. FERÁK, Vladimír : Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie, (prednáška na podujatí Centra vedecko-technických informácií SR, február 2009, Bratislava), www.prop.sk , heslo 31 veu, (vrátane informácii, ktoré na podujatí o rekonštrukcii DNA chromozomu Y (Y-DNA) a tzv. mitochondriálnej DNA (mtDNA) v línii európskych populácií poskytol pre internetové sprostredkovanie moderátor podujatia Ing. Oleg Cvik (tamže),
5. GUMILEV, Lev Nikolajevič: Entnogenez i biosfera zemli, Moskva, 1982,.
6. HORÁK, Antonin : O Slovanech úplně jinak, Co nebylo o Slovanech dosud známe, (kniha), Lipa, Vizovice, 1991,
7. HÚSKA, Augustín Marián : Dobrá správa o etnickej dlhovekosti Slovákov - Osemtisícročná identita, (stať), Extraplus, č. 2, 2009,
8. HÚSKA, Augustín Marián : Odviate stopy slovenskej identity, (stať), Literárny dvojtýždenník, 11. 2. 2009,
1.HÚSKA, Augustín Marián : Rekordná dlhovekosť slovenskej etnickej identity, (Zošity inteligenčného samizdatu č. 44/2009), / www.augustinmarianhuska.wbl.sk.
10. HÚSKA, Augustín Marián : Slovenská etnogenéza a identita cez prizmu evolučnej antropológie, (nepublikovaná stať, 2007), (pripravená pre zbornik Historického ústavu Matice slovenskej),
1.HÚSKA, Augustín Marián : Svedectvo o štátotvornom príbehu, (kniha), SCM Bratislava, 2007,
2.HÚSKA, Augustín Marián : Základy organizačnej kybernetiky, (kniha), Alfa Bratislava , 1980,
3.HÚSKA, Augustín Marián : Samozdokonaľujúca organizácia, (kniha), Alfa Bratislava, 1988,
4.HÚSKA, Augustín Marián : Reflexie ranného postnovoveku, (kniha), Stratég Nové Zámky, 2005.
5.HÚSKA, Augustín Marián : Kronika ľudských zlyhaní (typologická retrospektíva a perspektíva) , alternatívny názov: Kronika ľudských zlyhaní (v retrospektívnom a perspektívnom pohľade), (kniha) – doposiaľ nepublikovaná.
6.HÚSKA, Augustín Marian : Úloha cirkví v dejinách z hľadiska evolučnej antropológie, (prednáška v Klube kresťanských seniorov), Quo vadis, Bratislava september 2008,
7.SEILEROVÁ, Božena : Človek vo filozofickej antropológii, (kniha), IRIS, Bratislava, 1995,
8.SIROCHMAN, Ernest : K pomenovaniu našich predkov a ich jazyka, Greckokatolícky kalendár 2008, (kniha), str. 104 až 105, Byzant Košice 2007,
9.TOYNBEE, Arnold John : Der Gang der Weltgeschichten, I-IV. (kniha), dtv, Muenchen, 1970.
10.VARGAŠ, Štefan : Cyrilometodské dedičstvo v náboženskom a kultúrnom živote Slovákov, (kniha). Lúč Bratislava, 1991,
11.VNUK, František : Sto päťdesiat rokov v živote národa, (kniha), Lúč, Bratislava, 2004,








chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | fotograf | handmade |