Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10
chelemendik.sk - LADISLAV DEÁK: TRIANON - ILÚZIE A SKUTOČNOSŤ
chelemendik.sk
born in the ussr
chelemendik.ru
chelemendik.tv

LADISLAV DEÁK: TRIANON - ILÚZIE A SKUTOČNOSŤ

LADISLAV DEÁK: TRIANON -  ILÚZIE A SKUTOČNOSŤ


Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 41

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 44

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 47
TRIANON 1920 -2010

TRIANON ILÚZIE A SKUTOČNOSŤ

LADISLAV DEÁK

V októbri 1918 rakúsko-uhorská monarchia prežívala svoju agóniu. Pokus cisára Karola IV. o federalizáciu monarchie minul cieľ. Prišiel príliš neskoro a navyše ho uhorská vláda odmietla. Krátko nato sa vo vyhlásení T.W. Wilsona konštatovalo, že poskytnutie autonómie sa už prekonalo a nech samy utláčané národy rozhodnú o svojej budúcnosti. Odpoveď ministra zahraničných vecí Gy. Andrássyho Wilsonovi o kapitulácii utláčané národy a národnosti interpretovaliako definitívny rozklad Rakúsko-Uhorska. Tým vznikli podmienky na uplatnenie sebaurčovacieho práva. Koncom októbra 1918 utláčané národy a národnosti nechcelizostať v monarchii a dobrovoľne ju opustili. Rad radom sa zjednocovali so svojimi súkmeňovcami alebo vyhlásili samostatné štáty. Tak na troskách Rakúsko-Uhorska vznikli nové štáty: Rakúsko, Maďarsko (je rozdiel medzi pojmami Maďarsko a Uhorsko:v prvom prípade ide o maďarské etnické územie a štát maďarského národa, v druhom o pomenovanie mnohonárodnostného štátneho útvaru do roku 1918, kde Maďari žili spolu s inými národmi a národnosťami; maďarský jazyk tieto pojmy nerozlišuje a podnázvom Magyarország sa chápe tak Uhorsko, ako aj Maďarsko po roku 1918),Česko-Slovensko, sčasti Juhoslávia, Rumunsko a Poľsko.
Veľmoci Dohody pokladali Rakúsko a Maďarsko za dedičov porazeného Rakúsko-Uhorska a pripravovali s nimi podpísanie mierovej zmluvy. Od októbra 1918 do konca roku 1919 Maďarsko prechádzalo hlbokou vnútropolitickou krízou. Často sa striedali vlády, ktoré však mali jednospoločné: zúfalo bránili už neexistujúcu integritu Uhorska. Maďarsko až do podpísania mierovej zmluvy pokladalo nový stav za provizórium a za protiprávne obsadenie teritória, a to napriek tomu, že sa to stalo s rozhodnutím veľmocí Dohody, ich uznaním a že tieto územia už boli súčasťou nových štátov. Keď Károlyiho vláda nedosiahla úspech v otázke obnovenia integrity, nastúpila v marci 1919 v Maďarsku komunistická vláda B. Kuna, ktorá chcela obnoviť staré hranice na bodákoch pod heslami Komunistickej internacionály. Nová situácia nastala po páde komunistického režimu, ktorú víťazná Dohoda chcela využiť na postupnú vnútropolitickú konsolidáciu krajiny a následne na to, aby Maďarsko podpísalo mierovú zmluvu. Medzitým v polovici roka 1919 mierová konferencia v Paríži už rozhodla o hraniciach medzi Maďarskom a susednými štátmi.
Vzhladom na komplikovanú situáciu v štáte a na taktizovanie Maďarska prišla oficiálna maďarská delegácia na mierovú konferenciu až začiatkom roka 1920. Na jej čele stál gróf A. Apponyi, významný reprezentant politiky dualizmu v Uhorsku, ktorý bol doma síce populárny, ale v zahraničí skompromitovaný svojou protinárodnostnou politikou a inklináciou k Nemecku. Na rozdiel od Rakúska, ktoré išlo na mierovú konferenciu so zmierením sa s rozpadom Rakúsko-Uhorska ako nezvratným faktom a s koncepciou záchrany etnického územia, Maďarsko všetkými spôsobmi a prostriedkami bránilo integritu uhorského štátu, čo sa rovnalo obhajobe maďarskej hegemónie nad nemaďarskými národmi. Rovnako žiadalo plebiscit, a to nie na etnickom,ale historickom princípe. Po prevzatí podmienok mierovej zmluvy v Paríži maďarská delegácia vyhlásila, že sú pre Maďarsko neprijateľné a znamenajú preň samovraždu. Popri oficiálnych kontaktoch s mierovou konferenciou sa Maďarsko usilovalo využiť aj zákulisnú diplomatickú hru. Tajne rokovalo s Poľskom a za územné zisky na Slovensku bolo ochotné aktívne sa začleniť do vojenského protiboľševickéhoboja. Podobne sa na jar 1920 pokúšalo tajným rokovaním s Francúzskom dosiahnuť revíziu už vyznačenej hranice na úkor Česko-Slovenska. Keď tieto akcie neviedli k úspechu, kruh okolo Maďarska sa uzavrel. Mierová konferencia maďarské argumenty vyvrátila.
V sprievodnom liste pre Maďarsko sa uvádzalo, že národnostné pomery v strednej Európe nedovoľujú, aby sa politické hranice zhodovali s etnickými, a teda časť maďarského etnika sa dostane pod zvrchovanosť iného štátu. Aj takéto riešenie je lepšie, než by sa zachoval pôvodný stav. "Hoci by takéto pomery trvali 1000 rokov, nemajú oprávnenie, ak sa zaistí, že nezodpovedajú spravodlivosti." Maďarskú požiadavku plebiscitu mierová konferencia odmieta s odôvodnením, že národy strednej Európy vyjadrili svoj postoj k Rakúsko-Uhorsku v októbri a novembri 1918 a ďalší vývoj udalostí plne potvrdili správnosť tohoto rozhodnutia.
V polovici mája 1920 maďarská vláda oznámila do Paríža, že na mierovú konferenciu pošle oficiálnych delegátov oprávnených podpísať mierovú zmluvu. Tak sa aj stalo. Dňa 4. júna 1920 v zámku Trianon neďaleko Paríža sa podpísala mierová zmluva s Maďarskom, ktorá sa stala známa pod názvom trianonská.
Akt podpísania mierovej zmluvy s Maďarskom bol iba symbolickým ceremoniálom, pretože veľmoci Dohody už takmer dva roky uznávali Česko-Slovensko za spojenecký štát. Mierová konferencia už predtým rozhodla o hraniciach a od koncaroku 1918 bolo aj územie Slovenska súčasťou česko-slovenského štátu. Chýbal iba podpis Maďarska, aby medzinárodnoprávne potvrdilo zánik uhorského štátu. Mierová zmluva na jednej strane potvrdila vznik maďarského národného štátu, na druhej strane zbavila maďarské vládne kruhy moci mimo nových hraníc Maďarska, nadvlády nad nemaďarskými národmi a národnosťami a kodifikovala národno oslobodzovacie hnutie utláčaných národov monarchie, ktoré na princípe sebaurčovacieho práva opustili Uhorsko. Tým uhorský štát ako mnohonárodnostný útvar medzinárodnoprávne zanikol.
Aj keď Maďarsko podpísalo a vzápätí i ratifikovaloTrianonskú mierovú zmluvu, de facto sa s novým stavom nezmierilo a Trianon sa v Maďarsku vo všeobecnosti chápal ako "krivda" spáchaná na maďarskom národea ako symbol najväčšej "národnej katastrofy" v novovekých dejinách Maďarov. Odpor a odmietanie Trianonskej mierovej zmluvy vyplývali z viacerých faktorov, predovšetkým z jednostrannej interpretácie historických udalostí, ktoré viedli k rozpadu uhorského štátu. Celkovo maďarská spoločnosť zánik Uhorska nechápala jako koniec jednej histórickej epochy a dôsledok celého komplexu faktorov protikladov vnútorného vývoja mnohonárodnostného štátu, hospodárskej a sociálnej zaostalosti, protinárodnostnej politiky maďarských vlád, spojenectva s Nemeckom vyúsťujúceho do vojny a potom do porážky, ktoré ešte viac prehĺbili rozpory - ale výlučne jako zásah zvonka, diktát víťazov a pomstu za prehratú vojnu, ktoré - ako sa argumentovalo - šokujúco zasiahli do vývoja tisícročnej ríše a do maďarskej spoločnosti. Pritom treba vedieť aj to, že uhorské vlády celé desaťročia programovo živili fikciu "jednotného maďarského národa", čo malo za následok, že rozpad Uhorska sa ponímal výlučne z etatistického hľadiska a ako"násilné" rozkúskovanie "jednotného národného štátu", a to napriek tomu, že Maďari v ňom netvorili ani polovicu obyvateľstva. Podľa málohodnoverných oficiálnych uhorských štatistík z roku 1910 ich počet dosahoval v celomUhorsku 48,1 %. V Maďarsku sa tvrdilo, že z porazených štátov mierová zmluva"najkrutejšie" naložila s Maďarmi, pretože kým Nemecko stratilo 10 % obyvateľstva a 13 % územia, Bulharsko 8 % obyvateľov a rovnaké percento teritória, od "Maďarska" bolo odčlenených 64 %, obyvateľstva a 72 % teritória. Ešte extrémnejšie vyznievajú účelovo vyhotovené mapy štátov víťazných veľmocí, naktorých bola zakreslená percentuálna strata ich územia podľa trianonského kľúča. I keď sa táto paralela často propagandisticky využívala a mala ukázať mieru "nespravodlivosti" voči Maďarsku, celkovo vyznievala povrchne, pretože išlo prevažne o jednonárodné štáty, ktoré sa vôbec nedali porovnávať s Uhorskom jako mnohonárodnostným útvarom. Pokiaľ ide o "krutosť" Trianonu, tá nadobudne iný zmysel, ak sa premietne do konkrétnej uhorskej situácie. Je známe, že v porovnaní so západnou časťou monarchie v Uhorsku vládli oveľa horšie pomery, liberalizmus dávno vyprchal z politiky, vládnuci politický systém nebol schopný vývoja, čo sa najvýraznejšie prejavilo na postavení nemaďarských národností. Medzi "krivdami" Trianonu sa uvádzali aj straty nerastného bohatstva, baní, priemyslu a pracovných síl na nemaďarských teritóriách, čo svedčilo o tom, že územie nemaďarských etník sa nesprávne chápalo ako vlastníctvo Maďarov a maďarského štátu.
Vina Trianonu sa jednoznačne zvaľovala na víťazné veľmoci a na ich prehnanú predpojatosť voči Maďarom. Maďarská politika si nechcela priznaťstrnulosť politického systému, nedostatok reforiem a potrebu politických zmien v období dualizmu a v čase vojny. Namiesto toho, aby vtedajšia vládna garnitúra, ktorá nastúpila po páde komunistického režimu, triezvo a s realistickým úsudkom sformovala požiadavky Maďarska na mierovú konferenciu, kŕčovito trvala na zachovaní integrity už zaniknutého štátu, teda na stratégii, čo bola vopred odsúdená na neúspech a vlastne poškodila maďarské záujmy. Táto pomýlená koncepcia mala svoj pôvod vo vnútornej politike a jej účelom bolo udržať maďarskú verejnosť v presvedčení, že predvojnová politika uhorských vlád bola správna, a teda nenesie vinu za rozpad štátu. Okrem toho mala zakryť fakt, že politika maďarských vládnucich kruhov nedokázala integrovať nemaďarské národy a národnosti v Uhorsku, ale naopak, koncepcia odnárodňovania, odklon od liberalizmu a politika nacionálnej hegemónie napomáhala dezintegračné tendencie.
Maďarská politika jednoducho nezvládla úlohu integračného činiteľa v regióne.Trianon vyvolal v Maďarsku aj značné emócie, ktoré až prehnane hovorili o veľkosti a záslužnosti maďarského národa v minulosti, o jeho výnimočnom postavení v karpatskej kotline a tendenčne obracali pozornosť verejnosti na "poníženie národa", na sklamanie z politiky, pričom nechýbali aniargumenty o protimaďarských intrigách "nacionalizmom presiaknutých a nenásytných susedov". Mlčalo sa však o dôvodoch izolácie maďarskej politiky počas mierovej konferencie a o príčinách straty dôvery u veľmocí Dohody. Odmietnutie požiadavky plebiscitu na historickom princípe, teda na celom území bývalého Uhorska, bol druhý záchytný bod, o ktorý sa maďarská politika opierala. Veľmoci ho neakceptovali, pretože by bol vracal pomery späť predrok 1918. Plebiscit na "spornom území", t.j. na okrajových častiach Uhorska, kde maďarské etnikum bolo v menšine, by bol viedol k popretiu sebaurčovacieho práva už oslobodenych národov, najmä tam, kde sa ešte uplatňovala mocenská a hospodárska pozícia maďarských vládnych kruhov a kde pokročilá maďarizácia už zachvátila stredné vrstvy. Prakticky by to zvýhodňovalo tie sily, ktoré v minulosti boli utlačovateľmi v štáte. Je nepravdivé maďarské tvrdenie, podľa ktorého sa Maďarom ako národu uprelo sebaurčovacie právo. Na základe mierovej zmluvy sa Maďarsko stalonárodným štátom, zredukovali sa etnické menšiny a Maďarsko sa zbavilo závislosti od Rakúska. Veľmoci však nemohli akceptovať maďarskú interpretáciu sebaurčovacieho práva, ktorá by vlastne mala za následok likvidovanie výsledkov národnooslobodzovacieho hnutia nemaďarských národov.
Nesporne za najväčšiu krivdu sa v Maďarsku pokladalo rozhodnutie mierovej konferencie o pričlenení časti maďarského etnika pod zvrchovanosť susedných štátov. Vzhľadom na historický vývoj v Uhorsku, na premiešanosť etník, na vytvorenie etnický cistych enkláv a na rozptýlenosť Maďarov jako vládnuceho národa aj v okrajových častiach štátu sa nedali vytvoriť čisto etnické hranice. Keďže vo všetkých nástupníckych štátoch zostali inonárodné menšiny, východisko sa hľadalo v ich vyváženosti a v zabezpečení demokratického rozvoja menšín aj mimo rámca materskej krajiny. Kým novokonštituované Česko-Slovensko malo 34 %, menšín (Slovensko 31,6 %, z toho Maďarov 22 %), v Maďarsku zostalo najmenej 15 % etnických menšín (početnosť slovenskej menšiny dosahovala vyše 400 000). Oficiálne štatistické údaje neodrážali reálny stav, pretože Maďarsko vzhľadom na problémys menšinami v minulosti zámerne redukovalo ich počet a chcelo sa prezentovať jako štát, kde menšinová otázka už neexistuje. V novej povojnovej strednej Európe všetky štáty museli priniesť určitú obeť, najmä v okrajových častiach, kde zostali príslušníci etník mimo tela národa.
Mierová konferencia pri určovaní hraníc upustila od krajností a popri etnickom kritériu brala ohľad aj na historické, hospodárske, komunikačné a iné faktory.
V tejto súvislosti treba uviesť, že pri zisťovaní etnického zloženia v Uhorsku sa objavili značné problémy. Posledná uhorská štatistika z roku 1910 bola nepresná, tendenčná a neodrážala objektívny stav národnostného zloženia mnohonárodnostného štátu. Vznikala v čase vrcholného národnostného útlaku a prehnaných maďarských nacionalistických vášní. Jej cieľom nebolo zistiť národnostné rozvrstvenie, ale sledovať, ako ďaleko postúpil asimilačný proces nemaďarských národností. Príslušnosť k etniku sa zisťovala podľa materinskej reči, ktorej sa však dala osobitná interpretácia. Pod týmto pojmom sa nechápala reč matky a rodinného prostredia, ale jazyk, ktorým občan najlepšie a najradšej rozprával. Tým kritérium materinskej reči stratilo zmysel pri určení národnosti a dovoľovalo označiť za Maďarov aj tých, ktorí sa z rozličných príčin museli naučiť po maďarsky, ale Maďarmi neboli. Nehodnovernosť uhorských národnostný chštatistík priznali aj sami vládni činiteľia. Z tohto dôvodu mierová konferencia musela podrobiť kritike štatistické údaje z roku 1910 najmä v okrajových častiach Uhorska, kde došlo k najvýraznejším deformáciám.
Z toho vyplýva, že na začiatku tzv. trianonskej traumy bolifikcie, programovo živené politické ilúzie, nereálna koncepcia Maďarska na mierovej konferencii, precenenie síl maďarskej politiky, jej celková izolácia a jednostranný úzky nacionalistický postoj a pohľad na hodnotenie udalostí rokov 1918-1920, ktoré súhrnne vyústili do sklamania a do pocitu "národnej krivdy". V dôsledku týchto vykonštruovaných a pestovaných ilúzií maďarská verejnosť žila vo vedomí, že tisicročná ríša nemôže zaniknúť a že ani veľmoci z mocenských dôvodov nedopustia jej dezintegráciu. Aj maďarská politika stále opakovala a v maďarskej verejnosti udržiavala vedomie, že Uhorsko predstavuje prirodzený a historicky overený, politicky a duchovne jednotný štát, hoci tieto tvrdenia už dávno nezodpovedali skutočnému stavu. Naopak, mnohonárodnostné Uhorsko prešlo v priebehu dejín mnohými zmenami. Najmä od 19. storočia jednota uhorského štátu patrila do nenávratna. V krajine vládla hospodárska zaostalosť a sociálne napätie, jednotlivé hospodárske oblasti boli nevyvážené, narastali národnostné rozpory, pričom celá koncepcia štátu bola podriadená iba záujmom jediného maďarského národa. Všetky tieto faktory sa stali rozbuškou, ktoré v plnej miere prepukli v prvej svetovej vojne a poprehratej vojne.
Maďarské vládnuce kruhy nechceli pripustiť krach svojej politiky a do poslednej chvíle pred zrútením uhorského štátu i počas mierovej konferencie v Paríži udržiavali v maďarskej verejnosti vieru, že Maďarsko obstojí a ubráni svoje záujmy, pod ktorými sa chápala integrita predvojnových hraníc, hoci po podpísanímierovej zmluvy s Nemeckom a Rakúskom bolo zrejmé, že maďarská argumentácia buduje na piesku. Keď ilúzie vymenila drsná skutočnosť a nezvratný fakt zániku uhorského štátu, celú maďarskú spoločnosť zachvátilo hlboké sklamanie. Závery mierovej konferencie sa pociťovali ako šok, na ktorý Maďarsko nebolo pripravené, a preto sa maďarská verejnosť nevedela vyrovnať s realitou. Vládna politická garnitúra, ktorá bola priamo spojená s dualistickou politikou Uhorska a zodpovedala za neúspech Maďarska na mierovej konferencii, zvaľovala vinu na neschopnosť demokratickej Károlyiho vlády, na komunistický režim B. Kuna a v zahraničí na víťazné veľmoci, najmä na Francúzsko a jeho malých spojencov. Umelo vyvolaná trauma presiakla celou maďarskou spoločnosťou a pociťovala sa ako veľká "krivda" spáchaná na maďarskom národe, ktorá sa musí odčiniť. Krajnú nezmieriteľnosť s trianonským rozhodnutím vystihovali povojne početné heslá, ako napr.: "Nem, nem, soha!" (Nie, nie, nikdy!), Mindentvissza!" (Všetko naspäť), "Csonka Magyarország nem ország, egészMagyarország menyország!" (okyptené Maďarsko nie je štátom, veľké Maďarsko je nebeským rajom!) a šovinistickým duchom presiaknutá modlitba, ktorá vzývala Bohao pomoc pri znovuvzkriesení veľkého Maďarska. Popierať obnovenie predvojnových hraníc sa v celom Maďarsku pokladalo za vlastizradu. Revízia Trianonskej mierovej zmluvy sa stala vedúcou a zjednocujúcou ideou celej maďarskej spoločnosti medzi dvoma vojnami. Keďže Maďarsko vzhľadom na celkovú povojnovú situáciu v Európe, na svoju mocenskú slabosť a izoláciu nemohlo otvorene hlásať revíziu mierovej zmluvy, celú revizionistickú kampaň doma i v zahraničí vláda prenechávala početným revizionistickým a iredentistickým organizáciám, ktoré výlučne zdôrazňovali iba negatívne dôsledky Trianonu a vôbec povojnového usporiadania. Z taktických príčin sa nehovorilo o obnovení veľkého Maďarska v predvojnových hraniciach, ale iba o revízii na etnickom princípe, ktorá sa v skutočnosti chápala len ako prvá etapa a zaňou mala nasledovať veľká revízia, t.j. obnovenie predvojnových hraníc. Na rozdielod Rakúska, ktoré sa vzdalo revizionistických územných nárokov a nebudovalo iredentitu, Maďarsko naopak, v susedných štátoch z maďarských menšinových strán vytvorilo široké iredentistické hnutie, ktoré sa v tridsiatych rokoch stalo piatou kolónou. O úsilí obnoviť predvojnovú hegemóniu svedčia aj výroky maďarských oficiálnych činiteľov.
Ciele maďarskej politiky formulovali v tom zmysle, že Maďarsko si priamo nárokuje teritórium, ktoré obýva maďarská menšina, a cestou plebiscitu chce získať územia, ktoré tvorili súčasť uhorského štátu. I. Bethlen, jeden z vedúcich politikov medzivojnového Maďarska, roku 1933 povedal: Maďarský štát pri svojich dnešných geografických hraniciach nevyhnutne zanikne, ak sa mu nepodarí rozšíriť nadvládu nad bývalými územiami, bez ktorých je zachovanie a zaručenie jeho samostatnej existencie nemysliteľné."
Kým v dvadsiatych rokoch sa maďarská politika sústreďovala na vypracovanie koncepcie a taktiky revízie hraníc, v tridsiatych rokoch prešla do štádia realizácie. Keďže Maďarsko bolo mocensky i vojensky slabé, revíziu hraníc mohlo dosiahnuť len za pomoci veľmoci, ktorá bola schopná zmeniť mocenský pomer v strednej Európe. Na tomto základe došlo k zblíženiu medzi Maďarskom a nacistickým Nemeckom. Podľa nemeckého odporúčania maďarské vlády prijali taktiku presadzovania revízie hraníc prostredníctvom stupňovania menšinových požiadaviek, pričom sa Maďarsko malo sústrediť najprv na agresiu proti Česko-Slovensku a neskôr proti Rumunsku a Juhoslávii. Dôsledkom tejto politiky bolo, že Maďarsko sa v druhej polovici tridsiatych rokov podieľalo po boku Nemecka na spochybňovaní mierových zmlúv a na likvidovaní povojnového usporiadania. Podľa rozhodnutia fašistických veľmocí Nemecka a Talianska z 2. novembra 1938 (Viedenská arbitráž) Maďarsku pripadla časť česko-slovenského teritória. Tento akt sa v Maďarsku interpretoval ako náprava trianonskej "nespravodlivosti" a vytvorenie "etnickej hranice" (podľa sčítania obyvateľstva z roku 1930 na tomto území žilo 504 000 občanov maďarskej a 274 000 slovenskej a českej národnosti).
V marci 1939, v čase dezintegrácie česko-slovenského štátu Maďarsko už opustilo etnický princíp a pod heslom obnovenia spoločnej hranice s Poľskom sa vrátilo k požiadavke predvojnových hraníc na Karpatoch. S Hitlerovým súhlasom okupovalo Podkarpatskú Rus (dnešnú Zakarpatskú oblasť), malý pás východného Slovenska, kde vôbec nežilo maďarské etnikum. Rovnako si robilo nárok aj na ostatné územia Slovenska, s ktorým už nacistická politika mala vlastné plány. To však Maďarsku nebránilo, aby počas druhej svetovej vojny po vytvorení slovenského štátu pod nemeckou ochranou nedalo najvyšším nacistickým činitelom na vedomie, že sa nezmierilo s daným stavom a Slovensko aj naďalej pokladá za súčasť koruny svätého Štefana.
Revizionistická politika a agresia voči susedom maďarský štát stále väčšmi spútavali s mocnosťami Osi, až napokon ho dohnali k vstupu do vojny na strane Nemecka, kde ako verný satelit dosiahlo ďalšie územné zisky na úkor Rumunska a Juhoslávie. Na sklonku druhej svetovej vojny Maďarsko koketovalo s myšlienkou prestúpiť do protinemeckého tábora za cenu, že mu protihitlerovská koalícia ponechá územie, ktoré získalo agresiou a za podpory nacistického Nemecka. Spojenci tieto maďarské kalkulácie odmietli a v prímerí z januára 1945 maďarská strana musela prijať "druhý Trianon". Zaviazala sa, že susedom odstúpi všetky teritóriá získané agresiou a za podpory Hitlera. Maďarsko sa ešte po vojne pokúšalo zmeniť realitu. Pod zámienkou "nespravodlivosti" Trianonu a vytvorenia "etnických" hraníc počas príprav mierovej konferencie v Parížio päť žiadalo, aby mu ponechali okupované teritórium. Ani tentoraz veľmoci túto požiadavku neakceptovali. Tak sa stalo, že mierová zmluva s Maďarskom z februára 1947 okrem malých zmien znova potvrdila hranice vytýčené Trianonskou zmluvou. Maďarsko sa navyše muselo zaviazať, že na svojom území nebude tolerovať revizionistické organizácie ani revizionistickú propagandu. V čase sovietskej mocenskej nadvlády a komunistického režimu sa v Maďarsku zúžil priestor na hlásanie nacionalistických tvrdení o Trianone a o otázke "nespravodlivosti" hraníc. Maďarskí historici uvádzajú, že hovoriť o "krivdách" Trianonu nebolo žiaduce, a problém revízie hraníc zišiel z programu maďarskej politiky. Do popredia sa dostali spoločné tzv.internacionálne záujmy a stanoviská socialistického bloku ako celku. Zdôrazňovali sa najmä udalosti, ktoré neboli sporné, nezhoršovali vzťahy medzi štátmi a ne jatrilistaré problémy. Maďarsko sa aj v novej situácii usilovalo hrať na vlastnej strune.Vyzdvihovalo Leninovo odmietavé hodnotenie mierových zmlúv a najmä jeho vyhlásenie o lúpežnom imperialistickom mieri. Osobitná pozornosť sa venovala aj Kunovej boľševickej vláde v Maďarsku, ktorá pod heslami internacionalizmu preferovala maďarskú koncepciu pretvárania uhorského štátu na federatívny útvar v stredoeurópskom regióne. Z maďarského aspektu sa však komunistickému obdobiu vyčíta, že v rámci jednotného hodnotenia udalostí minulosti socialistických štátov sa Maďarsko muselo prispôsobiť a prijať tézy susedných štátov o národných revolúciách a národnooslobodzovacom hnutí utláčaných národov za prvejsvetovej vojny. Tieto témy v Maďarsku neboli populárne. Dokonca sa tvrdí, že v internacionálnom záujme musela maďarská politika zmeniť svoj postoj k Trianonu, alebo inak povedané zľaviť z úzkych nacionalistických pozícií a väčšmi brať do úvahy hodnotenia a výsledky medzinárodnej historiografie. K tomu však treba dodať, že ústup sa neprejavil iba na maďarskej strane.
Aj susedia Maďarska pod zámienkou jednotného postoja socialistických štátov preberali maďarskú interpretáciu o boľševickej revolúcii a jej cieľoch v Maďarsku, ako aj koncepciu federalizácie strednej Európy v duchu Komunistickej internacionály. Obrat v pohľade na Trianon sa začal v osemdesiatych rokoch, teda už za komunistického režimu, a súvisel s postupným politickým uvoľňovaním a najmä s pádom komunistického režimu. Maďarská verejnosť sa začala viac zaujímaťo nedávnu minulosť a o interpretáciu Trianonu výlučne z aspektu maďarských politických záujmov. Rozvíjajúci sa demokratický systém umožňoval diferencovaný prístup k hodnoteniu týchto kľúčových historických faktov. Prejavilo sa to najmä roku 1990 pri 70. výročí podpísania Trianonskej mierovej zmluvy, keď maďarskú verejnosť priam zachvátila "trianonská eufória". Tento záujem svedčil otom, že ani 40-ročná komunistická nadvláda neutlmila záujem o trianonskú problematiku, ktorá aj naďalej pretrváva a silne rezonuje v maďarskej spoločnosti. Aká dôležitosť sa pripisovala tomuto výročiu, prezrádza skutočnosť, že 4. júna 1990, v deň výročia podpísania Trianonu, maďarský parlament prerušil rokovanie a minútou ticha si pripomenul tento "deň smútku". Pri tomto historickom výročí odzneli vedecké hodnotenia, zjavili sa publikácie, články v tlači a vystúpenia v masmédiách. Celkovo sa v nich zdôrazňovalo, že vzhľadom na následky trianonského rozhodnutia, ktoré trvajú do súčasnosti a týkajú sa celého regiónu podunajských štátov, treba sa vracať k udalostiam spred sedemdesiatich rokov a osvetľovať ich. Tým sa v maďarskej verejnosti automaticky otvorila aj otázka "nespravodlivosti" a "krivdy" Trianonu a oživila tzv. trauma, ktorá vtedy ovládla maďarskú spoločnosť. Bolo to práve v čase, keď sa po páde komunistického režimu v Maďarsku prehodnocovala otázka maďarských národných záujmov a keď vo verejnosti ožívali nacionalistické tendencie. Tieto faktory ovplyvnili aj prístup a hodnotenie Trianonu.
Madarskí historici boli postavení pred dilemu: buď zotrvať na jednostrannej, výlučne politickej interpretácii Trianonu a celého komplexu s ním súvisiacich problémov, ktoré obhajovala dobová maďarská vládna garnitúra s jasným politickým cieľom obnoviť predvojnové hranice a povýšila ich na najvyššie životné a národné záujmy maďarského štátu, alebo korigovať tieto tendenčné tvrdenia, vymaniť sa z povojnovej interpretácie a modifikovať aj vtedajší obsah pojmumaďarských národných záujmov. Ako svedčia mnohé prístupy a hodnotenia Trianonu, v Maďarsku ani po takom dlhom čase nenastal zlom a kľúčové historické fakty a okolnosti sa interpretujú po starom, jednoznačne tendenčne. Určité rozdiely sa prejavili iba v stupni odmietania. Hlavný zdroj argumentov sa opäť čerpal z čias medzivojnového Maďarska.
Ak sa prezentovali najnovšie výsledky výskumu, sústreďovali sa viac na faktológiu než na nový prístup a hodnotenie merita problému.
Medzi závažnými argumentmi sa uvádza téza o "najväčšom potrestaní Maďarska" zo všetkých porazených štátov, podľaktorej Maďarsko stratilo dve tretiny svojho teritória. Túto argumentáciu používajú maďarskí vládni činitelia aj v súčasnosti a dokonca z nepochopiteľných dôvodov hovoril o nej pred pár rokmi aj počas svojho pobytu v Maďarsku francúzsky prezident F. Mitterand, teda predstavitel' veľmoci, ktorá sa najväčšmi zasadila za nové povojnové usporiadanie v strednej Európe a bez ktorej pričinenia by nebolo vzniklo ani Česko-Slovensko. Toto tvrdenie patrí do kategórie, ktoré hrubo ignoruje historické fakty, a bolo určené pre tú európsku verejnosť, čo nepozná národnostné pomery v Uhorsku pred rokom 1918. Uhorsko svojím mnohonárodnostným charakterom nemožno považovať za národný štát Maďarov. Nemaďarské národy a národnosti, ktoré žili v prevažnej miere v okrajových častiach štátu a boli tam vo väčšine, opustili Uhorsko dobrovoľne a na princípe sebaurčovacieho práva. Maďarsko neprávom hovorí o strate dvoch tretín "svojho teritória", ktoré obývali Rumuni, Srbi, Chorváti, Slováci, Rusíni a Ukrajinci. Tieto etniká tam v minulosti nenahradili, ani nevytlačili maďarské etnikum, ale tvorili pôvodné autochtónne obyvateľstvo. Maďarská politika môže nanajvýš argumentovať odtrhnutím časti maďarského etnika od štátu, ale zároveň musí braťdo úvahy aj to, že v podobnej situácii sa ocitli aj susedné národy, ktorých príslušníci po Trianone zostali v Maďarsku ako etnické menšiny. Táto skutočnosťsa v maďarskej politike vždy podceňovala alebo priamo zakrývala, a ak sa hovorilo alebo v súčasnosti hovorí o probléme etnických menšín, výlučne sa myslí namaďarské menšiny v susedných štátoch, kým otázka menšín doma sa ignoruje.
Vina za Trianon sa ako predtým zvaľuje na dohodové veľmoci, ktoré - ako sa tvrdí - prinútili Maďarov podpísať "potupný mierový diktát". Tento termín je dobový a identický s nacistickými označeniami "versaillského mierového diktátu" a používal sa v súvislosti s likvidáciou povojnového usporiadania a na presadenie nacistických mocenských ašpirácií v Európe. Nie náhodou túto formuláciu prevzalo aj medzivojnové Maďarsko. Protimaďarský postoj veľmocí, najmä Francúzska, sa zdôvodňuje údajnoubprehnanou nenávisťou voči Maďarom, prílišným nadbiehaním malým spojencom a inými subjektívnymi momentmi.
Oprášilo sa aj tvrdenie, že sebaurčovacie právo si po vojne uplatnili iba nemaďarské národy, ktoré si za pomoci víťazov presadili "nacionalistické a maximálne" územné nároky. Popri známych predvojnových argumentoch o Trianone pri 70.výročí zazneli aj hlasy, ktoré do problematiky vnášajú realistické prvky. Niektorí historici a publicisti položili otázku, či v politickom vývoji Uhorska aMaďarska v čase prípravy mierovej zmluvy existovali aj iné alternatívy. Konkrétne sa uvádzalo, že na začiatku 20. storočia národnostná otázka v Uhorsku dozrela na riešenie cestou autonómie, spochybnilo sa tvrdenie o "strate" dvoch tretín územia Madarska, podrobila sa kritike legenda o Apponyiho zásluhách v Paríži a vyslovili sa vážne výhrady k celkovej koncepcii maďarskej politiky na mierovej konferencii. Tieto názory však zostali na okraji problému a celkovo neovplyvnili verejnú mienku o interpretácii Trianonu.
V maďarskej publicistike nechýbali state, ktoré obsahovali aj aktuálny náboj a po páde'komunistického režimu vyzývali k náprave "chýb a omylov" minulosti. 1-lvvorilo sa o potrebe hospodárskej spolupráce, o zbližcwaní štátov regiónu a odkázanosti malých národov na seba. Volalo sa po oživovaní spoločných historických tradícií a kultúrnych väzieb, pretože - ako sa argumentovalo - Európa po prvej svetovej vojne "sa vychýlila" z prirodzeného rytmu a Trianon "násilne" prerušil rovnováhu a spoluprácu národov v regione. Nechýba1i ani výzvy na posi1nenie integračného procesu medzi štátmi na princípoch spoločnej minulosti, ktoré však nenašli ohlas medzi susedmi Maďarska, pretože uhorská minulosť patrí do nenávratna, nezbližuje, ale vzdaľuje štáty a národy v tomto regióne. Navyše na maďarskej strane začali oživovať staré tendencie o "osobitnom" a "vedúcom postavení" Madarov v regióne, ktoré sa premietli aj do predstáv o integračnom procese. V oficiálnych vyhláseniach maďarských politikov sa opäť začala pripomínať trianonská "krivda'`, najmä odčlenenie maďarského etnického územia, a aj keď sa vo všeobecnosti maď,trská politika hlásila k princípu nemennosti súčasných hraníc, nezabudla zaroveň zdôrazňovať možnosť zmeny hraníc mierovom cestou. 'I'áto tendencia vystúpila do popredia najmä v čase vnútorného delenia Juhoslávie a Česko-Slovenska.
V nových pomeroch pluralitnej spoločnosti ožili aj nacionalistické a extrémne hlasy, medzi ktorými nechýbali ani prívrženci vládneho tábora. Títo používali predvojnové revizionistické a iredentistické argumentyvy pochádzajúce zo šovinistických pozícií a zo zakorenených stereotypov. Při trianonskom výročí organizovali mítingy, rozširovali letáky a vydávali publikácie, v ktorých sa obhajovala územná integrita uhorského štátu a zdôrazňovala "historická misia" maďarského národa v karpatskej kotline. Rozširovali sa mapy Uhorska a jeho symbolov. Tieto extrémne sily programovo pristúpili k oživovaniu myšlienky veľkého Maďarska, ktorá na rozdiel od Rakúska nie je nostalgickou spomienkou, ale kriesením veľkosti maďarstva v regióne.
V jednej z brožúr k 70. výročiu Trianonu čítame: "Aj po sedemdesiatich rokoch musíme trvať na historickom práve a hlásiť sa k dedičstvu svätého Štefana, pretože sme zaviazaní našim predkom, minulým hrdinom a súčasným martýrom. Znova položíme otázku: môžeto takto zostať? A odpovedáme nie, nie, nikdy!" Aj keď ná jednej strane sa maďarskí vládni činitelia oficiálne dištancujú od názorov extrémistických síl, robia málo v záujme tlmenia nacionalistickej vlny. V Maďarsku sa veľká pozornosť venovala aj 75. výročiu podpísania Trianonskej mierovej zmluvy. Na jednej strane sa vyjadrovali historici, politológovia, publicisti a politici. Aj keď sa pomerne veľa hovorilo o Trianone, jednostranný prístup k jeho hodnoteniu pretrváva, neakceptujú sa názory a vedecké závery zo zahraničia a prejavuje sa malé úsilie dopracovať sa k novým hodnoteniam. Pozorujeme tendencie rozšíriť maďarské tézy o Trianone aj do zahraničia a ovplyvniť najmä západnú verejnú mienku, ktorá je málo informovaná o príčinách rozpadu Rakúsko-Uhorska a o povojnových mierových zmluvách. Celkove pri 75. výročí Trianonu dominuje tendencia spojiť následky trianonského rozhodnutia so súčasnými problémami v regióne strednej a východnej Európy a s procesom integrácie, ktoré sa prezentujú ako "neblahé následky" povojnového usporiadania. Politici, publicisti a dokonca aj historici v Maďarsku tieto dejinné udalosti značne aktualizujú a priam uvádzajú návody, ako napraviť "krivdy" minulosti. Ak chceme pochopiť podstatu maďarskej argumentácie, nemožno obísť niekoľko okruhov, na ktoré sa dáva osobitný dôraz. Predovšetkým sa opakuje známe tvrdenie, že dezintegrácia Rakúsko-Uhorska bola "omylom", lebo viedla k rozbitiu veľkého politického a hospodárskeho celku, ktorý sa vzájomne dopĺňal a predstavoval históriou overený politický útvar. Okrem toho sa Rakúsko-Uhorsko prezentuje ako faktor mocenskej rovnováhy v Európe, a preto mal jeho zánik ďalekosiahle následky: dezintegráciu oblasti, hospodársky úpadok a mocenské oslabenie celého stredoeurópskeho regiónu, čo neskôr využilo Nemecko na presadenie svojej hegemónie v tomto priestore. Tieto argutnenty majú svoje slabiny. Uhorsko pred prvou svetovou vojnou už netvorilo jednotný celok, politický systém ustrnul a zápasil s vážnymi sociálnymi a národnostnými problémami. Preto sa v takej podobe, ako existovalo roku 1918, nemohlo zachrániť. A navyše práve východná časť ríše sa vinou nacionalistickej zaslepenosti maďarských vládnucich kruhov bránila zavádzaniu reforiem, liberalizácie politických pomerov, vnútornému prebudovaniu štátu a odmietla aj posledný pokus cisára v polovici októbra 1918 udržať monarchiu za cenu jej pretvorenia na federáciu. O ďalšom osude monarchie sa skepticky vyjadrovali aj takí predstavitelia štátu, ako bol ministerský predseda I. Tisza a minister zahraničných vecí do r. 1918 O. Czernin. Ak dnešná maďarská historiografia a publicistika pokladá dezintegráciu monarchie za "omyl veľmocí", potom by mala uviesť aj mieru viny uhorskej vlády za tento proces. Tým, že maďarská vládna politika sa usilovala realizovať fikciu "jednonárodného maďarského štátu" a koncepciu hungarocentrizmu, dostala sa do rozporu so záujmami ostatných národov a národností v Uhorsku, ktoré v tejto politike oprávnene videli pokus o likvidáciu svojej národnej identity a národného bytia. Ich odpor proti maďarizácii bol vlastne zápasom za prežitie. Tým sa vládna politika v Uhorsku ocitla v bezvýchodiskovej situácii, ktorú ešte umocnilo vypuknutie vojny a národnooslobodzovacie hnutie utláčaných národov.
Od začiatku 20. storočia aj západné veľmoci prehodnocovali svoj postoj k Rakúsko-Uhorsku, najmä jeho mocenskú podriadenosť voči Nemecku. Navyše Uhorsko s narastajúcimi vnútropolitickými problémami a národnostnou politikou postupne stratilo renomé liberálneho štátu. Neobstojí ani tvrdenie, že protimaďarský postoj Francúzska a Veľkej Británie bol odrazom povrchných a tendenčných informácií získaných z opozičných kruhov. Naopak, boli to seriózne politické analýzy, ktoré signalizovali, že monarchia sa ocitá v kríze a nebude schopná vyvážiť a paralyzovať mocenský tlak Nemecka (o tom svedčia práce apublicistické state R. W. Seton-Watsona, B. Björnsona, E. Denisa, H. W. Steeda a iných). Preto akékoľvek úvahy o tom, že Rakúsko-Uhorsko mohlo plniť úlohu oslabovania nemeckých mocenských ašpirácií v Európe a jeho prenikania na východ, boli nereálne. Keď sa v priebehu vojnových udalostí potvrdil tento predpoklad, dohodové veľmoci nemali záujem na záchrane Rakúsko-Uhorska. A práve tento faktor využili utláčané národy a národnosti na rozvinutie národnooslobodzovacieho hnutia a nastolenie sebaurčovacieho práva. Mali nielen právo, ale aj povinnosť využiť historickú príležitosť na presadenie svojich národných požiadaviek. Museli tak postupovať, ak cítili zodpovednosť za zachovanie národa, a to aj vzhľadom na to, že nemaďarské etniká v Uhorsku od konca 19. storočia nevzrastali, ale naopak, klesali. (Podľa oficiálnych uhorských štatistík početnosť slovenského etnika klesala nielenrelatívne, ale aj v absolútnych číslach.
V roku 1900 Slováci tvorili 10,5 %obyvateľstva Uhorska, roku 1910 len 9,4 %. Podobne ako predtým sa v Maďarsku málo hovorí o ceste, ktorá viedla k Trianonu, najmä o postavení nemaďarských národností v Uhorsku pred vojnou a o národnostnej koncepcii maďarských vládnych kruhov v čase dualizmu. Argumentácia, podľa ktorej uhorská vláda mala vlastné problémy s protimaďarským zameranímViedne, hrajúcej s národnostnou kartou, ďalej s nebezpečenstvom panslavizmu, dáko-romanizmom a separatizmom národnostných hnutí, má len ospravedlniť tvrdý protinárodnostný a maďarizačný kurz. Základným nedostatkom maďarskej historiogafieje, že dodnes podceňuje otázku násilnej maďarizácie a interpretuje ju jako spontánny a prirodzený proces v priebehu spriemyselňovania krajiny. Predsa nemožno hodnotiť ako prirodzený vývoj to, keď maďarská vládna politika cieľavedome a vládnymi opatreniami redukovala národnostné školstvo, keď v mene vytvorenia jednotného štátu likvidovala národné a národnostné inštitúcie a pod vlastenectvom chápala jedine oddanosť k maďarskému národu. Osobitné miesto pri 75. výročí Trianonu zaujíma hodnotenie mierových zmlúv a povojnové územné usporiadanie, ktoré sa jednoznačne odsudzujú a prezentujú ako "zlé a nespravodlivé" nielen pre porazené štáty, ale pre celý región, pretože údajne nič nevyriešili. Takýto prístup znamená hrubé falšovanie historických udalostí. Predsa nemožno poprieť, že víťazstvo Dohody, ktoré otvorilo cestu k národnej slobode a vytvorilo predpoklady na demokratický vývoj v strednej Európe a na sociálne lepší systém, znamenalo pokrok v porovnaní spredvojnovými pomermi. Medzi príkladmi negatívnych dôsledkov mierových zmlúv sa uvádza aj súčasné rozdelenie Juhoslávie a Česko-Slovenska, čo je zavádzajúca interpretácia, pretože tento akt nesúvisí s "omylmi" mierových zmlúv, ale s ďalším rozvojom národných subjektov, ktoré pre svoju slabosť sa najskôr zjednotlili do väčších štátnych celkov, aby po sedemdesiatich rokoch v novýchdemokratických podmienkach plne uplatnili sebaurčovacie právo a vytvorili si vlastný štát. Na jednej strane sa síce pripúšťa, že na troskách Uhorska sa nemohli vytvoriť štáty s etnickými hranicami, na druhej strane sa opakuje téza, že aj novokonštituované štáty zdedili iné etnické menšiny, pričom sa ignoruje fakt, že kým v Uhorsku nemaďarské národnosti tvorili vyše polovicu obyvateľstva štátu, v nástupníckych štátoch sa etnické menšiny pohybovali medzi 25 až 35 %.
Rovnako maďarská historiografia a publicistika opakuje tézu, že mierové zmluvy tak po prvej, ako aj po druhej svetovej vojne boli "nespravodlivým diktátom víťazov", lebo s porazenými štátmi nerokovali, ale ultimatívne ich prinútili podpísať mierové zmluvy. V histórii je to už raz tak. Demokratické riešenie problémov medzi štátmi má svoje opodstatnenie v čase mieru, ale nie po prehratej vojne. Vtedy už rozhodujú iné kritériá. V Maďarsku sa s výčitkami prijíma aj fakt, že antihitlerovská koalícia sa aj po druhej svetovejvojne dopustila rovnakej "nespravodlivosti" voči Maďarsku ako po prvej svetovej vojne, ale hlbšie sa neanalyzujú príčiny tohto veľmocenského rozhodnutia. Maďarská politika nechce akceptovať záver, že práve útok proti mierovým zmluvám a revízia povojnového územného usporiadania priviedla Európu na sklonku tridsiatychrokov k novému vojnovému konfliktu, čo malo za následok, že po druhej svetovej vojne obnovenie predchádzajúcich hraníc okrem malých výnimiek patrilo medzi základné postuláty mierových zmlúv a chápalo sa ako faktor stability povojnovej Európy. Napokon maďarská politika musela akceptovať tento trend tým viac, že v priebehu niekoľkých desaťročí dvakrát doviedla štát na stranu porazených. Za tejto situácie bolo celkom logické, že po druhej svetovej vojne veľmoci antihitlerovskejkoalície odmietli uznať územné zisky Maďarska dosiahnuté hrozbou a agresiou a za pomoci nacistického Nemecka. V tomto širokom rámci hodnotenia mierových zmlúv sa chápe ajtrianonské výročie. Hlavný dôraz sa kladie na fakt, že Trianon nielen neakceptoval maďarské záujmy, ale splodil iba "zlo a rozpory", čo malo veľmi negatívne následky na celý región strednej a východnej Európy, pričom sa ignoruje to, že národy a národnosti, ktoré sa rozhodli opustiť Uhorsko, utvorili optimálne podmienky na svoj národný rozvoj, ktorý by v podmienkach uhorského štátu nikdy nedosiahli. OTrianone sa v Maďarsku hovorí ako o súčasti "veľkej európskej tragédie". Jeho následky sa príliš účelovo zveličujú, nadsadzujú a pripisuje sa mu taký význam, ktorý v skutočnosti nema. Maďarská interpretácia Trianonu vyznieva jednoznačne deštrukčne a neobjektívne, nedáva seriózne východisko pre národystrednej a východnej Európy a vychádza v ústrety jedine maďarskému nacionalistickému chápaniu. Popri jednoznačne negatívnych následkoch povojnového usporiadania sa do popredia vysúva otázka, že po páde komunistických režimov v stredoeurópskom regióne vznikla priaznivá situácia, aby sa "chyby a omyly" minulosti napravili alebo aspoň minimalizovali. Predovšetkým sa apeluje na veľmoci, aby svojou váhou a postavením pôsobili v tomto smere, najmä keď nesú zodpovednosťza situáciu, ktorá trvá už 75 rokov. Keďže v súčasnosti štáty strednej avýchodnej Európy prechádzajú významnou hospodárskou a politickou transformáciou, je príhodný čas, aby veľmoci urobili konkrétne kroky v prospech poškodeného Maďarska. Kým oficiálni vládni činitelia hovoria všeobecne o "nespravodlivosti" mierových zmlúv a o "pornýlenej" politike veľmocí, ktorá nezabránila vypuknutie druhej svetovej vojny, z maďarského opozičného tábora zaznela výzva, aby maďarská politika všade zdôrazňovala, že "za súčasný stav regiónu nesúvýznamný podiel zodpovednosti veľmoci. Trianon sme neurobili my, ani sme ho nevymysleli. Ak je pravda, že súčasná situácia je dôsledkom Trianonu - a je to tak potom oni nesú za to značnú zodpovednosť..." (V. Orbán).
Argumentácia, podľa ktorej Trianon postavil národy a štáty proti sebe, zabránil spolupráci a stabilite v celej oblasti, je určená ľuďom neovládajúcim vývoj pomerov v regióne. Vieme, že sa práve Maďarsko odmietlo zaradiť do nového povojnového usporiadania na princípe status quo hraníc, nebolo ochotné pristúpiť na konštruktívnu spoluprácu so susedmi na základe mierových zmlúv a torpédovalo každý pokus, ktory smeroval k stabilizácii a k upevňovaniu povojnového usporiadania. V maďarskom ponímaní sa aj myšlienka konfederácie stredoeurópskych štátov interpretovala ako návrat k starým pomerom a cesta k obnoveniu stratenej hegemónie v oblasti.
Nehodnoverne vyznieva aj tvrdenie, podľa ktorého Trianon vohnal Maďarsko do talianskych a neskôr nemeckých vôd. Otázka je zložitejšia. Maďarské konzervatívne sily, ktoré sa dostali k moci po páde liberálov a po komunistickej vláde, mali vnútropoliticky bližšie k Mussoliniho Taliansku a hitlerovskému Nemecku než k demokratickému Západu, nehovoriac o mnohých styčných zahranično politickýchzáujmoch. Nie je náhoda, že v Maďarsku absentovala "weimarská" politika, t.j. taká vláda, ktorá by sa za cenu určitých kompromisov zmierila s novýmpovojnovým stavom, vedela sa vyrovnať so susednými štátmi a pokúsila sa vytvoriť demokratický režim v štáte. Kým demokratickému Česko-Slovensku sa podarilo vybudovať korektné vzťahy so sociálnodemokratickým Rakúskom, s konzervatívnym a revíziou zaťaženým Maďarskom sa to nepodarilo celé medzivojnové obdobie. Zásadná príčina bola jedna: Maďarsku nešlo o čiastočnú revíziu Trianonskej mierovej zmluvy, ale o obnovenie integrity predvojnových hraníc. Rovnako krívala ajbargumentácia, že snahu Maďarska o revíziu hraníc netreba hodnotiť ako prejav expanzívnej politiky maďarského štátu, ale ako úsilie odčiniť "nespravodlivosť" mierovej zmluvy. Od tejto konštrukcie je len krok k obhajovaniu názoru, že omyl maďarských vlád nespočíval v presadzovaní politiky revízie, ale v tom, že revíziu hraníc nedosiahli za podpory západných veľmocí, ale hitlerovského Nemecka. V roku 75. trianonského výročia osobitné miesto zaujíma otázka maďarských etnických menšín v susedných štátoch. Aj tu zaznievali námietky na adresu veľmocí, ktoré Trianonom nevyriešili národnostnú otázku v stredoeurópskom priestore. Nazdávam sa, že otázku treba položiť inak.
Rozhodujúce bolo to, či po vojne v porovnaní s predchádzajúcimi pomermi nastal v postavení etnických menšín obrat k lepšiemu. Fakty hovoria jasne: početnosť menšín podstatne poklesla a ich postavenie sa neporovnateľne zlepšilo. Ich práva garantovali medzinárodné zmluvy a menšiny boli pod ochranou Spoločnosti národov. Preto extrémne maďarské tvrdenie, podľa ktorého sa vo všeobecnosti v dôsledku Trianonu "zhoršilo" postavenie etnických menšín v strednej a východnej Európe,nemožno brať vážne.
Ďalší osud etnických menšín závisel od miery demokracie v štáte, v ktorom sa ocitli. Napriek tomu, že česko-slovenský štát so svojím demokratickým charakterom vytváral priaznivé podmienky na rozvoj menšín a dokonca v občianskych a sociálnych právach poskytoval príslušníkom maďarskej menšiny viac, než mali Maďari v materskej krajine, politickí predstavitelia maďarskej menšiny sa s novou situáciou nezmierili a politika menšiny sa skoro pretvorila na piatu kolónu maďarského štátu a na mocenský nástroj maďarskej revízie. Demokratické práva sa obrátili proti štátu a jeho integrite. Udalosti roku 1938 to len potvrdzujú. Postavenie etnických menšín, ktoré zostali v Maďarsku, sa uberalo iným smerom. Maďarská politika sa poučila z Trianonu v tom zmysle, že hoci v mierovej zmluve prijala záväzky voči menšinám, pristúpila k ich cieľavedomému redukovaniu a zrýchlila tempo asimilačného procesu. Keďže za posledných 75 rokov všetky etnické menšiny v Maďarsku boli vystavené programovému a násilnému odnárodňovaniu, v súčasnosti prežívajú svoju agóniu. Na tomto ich žalostnom postavení sa nič nezmenilo ani po páde komunistického režimu, pretože len deklarovanie práv ochrany menšín bez konkrétnych opatrení neprinieslo obrat v ich postavení. Doterajší vývoj etnických menšín v Maďarsku oprávňuje vysloviťtvrdenie, že podobný asimilačný proces by bol postihol všetky nemaďarské národy a národnosti v prípade, že by sa roku 1918 neboli rozhodli opustiť rámec uhorskéhoštátu. Ich odchod, utvorenie vlastných štátov a medzinárodné potvrdenie tohoto rozhodnutia Trianonskou mierovou zmluvou bola cesta ich národnej záchrany. O to väčšmi, že vinou dlhodobej protimenšinovej politiky maďarských vlád väčšina maďarskej verejnosti je naladená proti menšinám a ich právam. V tejto situácii etnickým menšinám, ktoré 150 rokov odolali maďarizačnému tlaku, v súčasnom demokratickom Maďarsku hrozí zánik. Ak dnes Maďarsko upozorňuje svetovú verejnosť, že v susedných štátoch má najväčšie etnické menšiny, svedčí to o tom, že tieto menšiny mali priaznivé podmienky na zachovanie a rozvíjanie svojej identity. Maďarsko sa takýmto výsledkom nemôže preukázať.
Naopak, Maďarsko, ktoré svojou politikou asimilácie priviedlo doma všetky menšiny na pokraj ich záhuby (k slovenskej menšine sa v dnešnom Maďarsku hlási asi 10 000 príslušníkov), voči maďarským menšinám v zahraničí používa iné kritériá, vystupuje z pozície ich ochrancu a domáha sa za každú cenu rozšírenia ich práv. Najmä po vzplanutí etnického konfliktu v bývalej Juhoslávii vysiela do sveta signály, že ak sa má predísť podobnému etnickému výbuchu v strednej Európe, treba vyhovieť požiadavkám maďarských menšín v Rumunsku, na Slovensku a vo Vojvodine. Sprievodným znakom tejto politiky je zámerne živená psychóza "útlaku maďarských menšín" v susedných štátoch, dramatizovanie vzťahov medzi vládou a politikou maďarských menšinových strán a obviňovanie vlád týchto štátov zo stupňovania napätia v regióne, ktoré údajne ohrozuje mier a medzinárodnú bezpečnosť. Nie je bez zaujímavosti, že maďarská politika pri riešení etnických problémov a vzťahov väčšiny a menšiny v štáte až priveľmi dáva prednosť etnickému princípu pred občianskym, teda práve tomu princípu, ktorý na Balkáne vyvolal konflikt.
Trianonské výročie sa neobišlo bez forsírovania problému maďarských menšín v susedných štátoch. Táto otázka dominuje v publicistike, vo vyjadreniach politikov a dokonca historikov. Zhodne sa konštatuje, že za vytvorenie maďarských menšín v susedných štátoch i za ich 75-ročný vývoj nesú zodpovednosť veľmoci. Zazneli výzvy, aby veľmoci dopomohli k náprave etnického problému Maďarov v zahraničí. Nechýbali ani konkrétne návody, podľa ktorých súčasný problém maďarských menšín možno riešiť vytvorením nových územnosprávnych celkov kolektívneho typu, teda lokálnou autonómiou, pričom sa uvádzajú vzory severských štátov. Ak štáty, v ktorých žije maďarská etnická menšina, sa uchádzajú o členstvo v Európskej únii, západoeurópske štáty a osobitne veľmoci by mali ich vstup viazať na splnenie politických požiadaviek maďarských menšín. V opačnom prípade - zazneli varovné hlasy - treba počítať s napätím medzi väčšinovým národom, etnickou menšinou a materskou krajinou. Zároveň odzneli aj tvrdenia, že revízia hraníc nemôže vyriešiť etnický problém, ale zároveň sa zdôrazňovala tá časť Záverečného aktu z Helsínk, kde sa hovorí o zmene hraníc pokojnou cestou. Ešte jasnejšie vyznievajú vyhlásenia maďarskýchmenšinových politikov v susedných štátoch, ktorí otvorene volajú po pokojnom "zjednotení rozdeleného maďarského národa". Trianonské výročie poskytlo príležitosť prejaviť sa aj extrémnym a prehnaným názorom, ktoré sa sústredili na kritiku povojnového usporiadania a na "koristnícke, nacionalistické a šovinistické" ambície susedov. Vyčíta sa im, že Maďarom "zobrali" nielen územie, hospodárstvo a mocenské pozície, ale aj nerastné bohatstvo. Za veľmi pochybnú treba pokladat argumentáciu určenú pre zahraničnú verejnosť, že koncom 15. storočia Uhorsko na 80-85 % obývalo maďarské etnikum a mnohonárodnostným štátom sa stalo až v novoveku. Odkial' sa potom zobrali nemaďarské etniká, ktoré sa po ústupe Turkov z Uhorska tak preľudnili, že osídľovali voľné oblasti na juhu? Našli sa aj prísnikritici Trianonu, ktorí zašli tak ďaleko, že v rozpore so skutočnosťou stále opakujú tézu dobovej maďarskej propagandy o veľmi chabých vedomostiach všetkých tých, čo rozhodovali o budúcom osude strednej Európy. Mnohé extrémne hlasy zazneli aj na verejných zhromaždeniach, v tlači a v masmédiách. Trianon dávali do súvislosti s maďarskými národnými záujmami a tzv. traumou maďarskej spoločnosti.Vyzývali verejnosť a vládu, aby sa zasadili za nápravu trianonskej "krivdy". Viaceré združenia, pomenované podľa bývalých častí Uhorska, poskytli k 75.výročiu Trianonu spoločné vyhlásenie, v ktorom sa hovorilo, že "zastupujúzáujmy časti národa na odtrhnutých územiach", čo sa rovná otvorenej iredente a výzve na revíziu súčasných hraníc.
V znamení trianonského výročia sa niesla i medzinárodná konferencia v Budapešti, ktorú zorganizoval Svetový zväz Maďarov. Tu prezentovali svoje postoje k Trianonu vedúci politickí činitelia maďarských menšinových stránzo susedných štátov a organizácie Maďarov vo svete. Popri prejavoch obsahujúcich mnoho emotívneho náboja a v značne subjektívnych vyhláseniach zaznela ostrá kritika na adresu povojnového usporiadania a dôsledkov mierovej zmluvy. V súlade s koncepciou maďarskej vládnej politiky sa vyjadrila aj požiadavka autonómie pre maďarské menšiny ako kompenzácia za negatívne dôsledky Trianonu. V odsúdení povojnového vývoja najďalej zašiel predseda Svetového zväzu Madarov S. Csoóri, ktorý vyhlásil,že Trianonská mierová zmluva "bola najhoršia zmluva, akú v Európe podpísali". Kým L. Tőkés, čestný predseda Demokratického zväzu Maďarov v Rumunsku, na konferencii povedal, že Trianon sa ešte nestal históriou, lebo je súčasťou dnešnej politiky a sprevádzajú ho nevyriešené problémy, M. Duray, predseda Spolužitia zo Slovenska, žiadal, aby sa maďarské menšiny v zahraničí pokladali za partnerský národ. Na konferencii sa vyslovila požiadavka, aby v záujme prekonania ľahostajnosti, ktorá údajne vládne v Maďarsku v otázke dôsledkovTrianonu, došlo k zjednoteniu všetkých maďarských politických subjektov doma i zahranicami, aby sa dosiahla náprava trianonskej "krivdy".
Jedným z najťažších balastov, ktorý sa začal Trianonom, je tzv. trauma, ktorá ovládla maďarskú spoločnosť a trvá doteraz. Názory, ako ju paralyzovať a vymaniť sa z nej, sa v Maďarsku rozchádzajú, a to preto, že sa len veľmi pomaly presadzuje realistický postoj na otázku príčin jej vzniku a na faktory,ktoré ju živia. Dodnes v maďarskej verejnosti prevláda názor, že "trianonská trauma" bola prirodzenou reakciou maďarskej spoločnosti na vtedajšie prevratné udalosti, za ktoré maďarská vládna politika nenesie vinu, a teda ani nie je v silách Maďarska odstrániť ju. Z toho vyplýva, že aj jej pokles bude závisieť od odbúravania jej príčin, ktoré podľa všeobecnej mienky v Maďarsku musia prísť od veľmocí. Kvôli historickej pravde treba povedať, že na dlhom pretrvávaní "trianonskej traumy" nesie vinu najmä maďarská vládna politika a protitrianonská propaganda, ktoré ju živili a ovplyvňovali celé generácie v duchu nezmieriteľnosti s povojnovým usporiadaním, ďalej utvrdzovaním pocitu "nespravodlivosti a krivdy", ktoré sa v konkrétnej forme premietli v udržiavaní nádeje na revíziu hraníc a vo viere v návrat starých pomerov. Významnou súčasťou "trianonskej traumy" je aj emotívna stránka. Živila sa pocitom "nespravodlivosti" z rozdelenia straty hegemónie v karpatskej kotline, z "poníženosti" veľmocí a z dojemného vykresľovania šoku, ktorý prežívala maďarská spoločnosť v čase podpísania mierovej zmluvy v Trianone. Tátointerpretácia "trianonskej traumy" prevláda v Maďarsku aj v súčasnosti. Trianon a jeho následky sa ani po sedemdesiatich piatich rokoch nechápu ako nezvratné auzavreté historické udalosti, ale skôr ako živá pretrvávajúca skutočnosť, ktorej dôsledky možno napraviť určitým odškodnením Maďarska. "Trianonská trauma" mimoriadne rezonovala v maďarskej menšinovej politike v zahraničí, ktorá vyrastala a vyrastá z ireálnych iredentistických a revizionistických nádejí a bráni jej vyrovnať sa s realitou a najmä prekonať handicap zmeny z vládneho národa na menšinu.
Popri tejto negatívnej interpretácii zaznievajú v Maďarsku a jrealistické hlasy, ktoré priznávajú, že minulosť nemožno budovať na ilúziách, fikciách a emóciách, lebo jatrenie rán bráni spoločnosti vyrovnať sa s realitou. Cesta k prekonaniu "trianonskej traumy" vedie cez racionálne poznanie historických faktov, cez odhalenie príčin a koreňov, čo ju vyvolali, cez vymanenie saspod vplyvu historických stereotypov a emócií, ktoré zahmlievajú minulosť. Niektorí maďarskí historici tvrdia, že "trianonská trauma" je vlastne vyvrcholením celého radu menších tráum z minulosti. Ak je to tak, potom jej príčiny trebahľadať hlbšie, v koncepcii a vo vytyčovaní strategických cieľov maďarskej politiky. Celkovo "trianonská trauma" značne zaťažuje súčasnú maďarskú verejnosť, obracia jej pozornosť do minulosti a na problémy, ktoré v dnešnej integrujúcej sa Európe nemajú miesto a ktoré sa raz navždy uzavreli. Tým skôr, že návrat do minulosti a otváranie starých problémov neprispieva k zblíženiu medzi národmi a štátmi tohto regiónu.




Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 41

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 44

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 47
http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=723&c=Ladislav_Deak__Slovenskomadarske_vztahy_ocami_historika_na_zacia




Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 41

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 44

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 47



http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=682&c=_Je_este_mozno_predist_akejsi_celkovej_apokalypse

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=681&c=Valentinka_VIDEO

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=678&c=Sergej_Chelemendik_Osud_Slovenska_vo_svete_riadeneho_chaosu

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=678&c=Sergej_Chelemendik_Osud_Slovenska_vo_svete_riadeneho_chaosu

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=662&c=Sergej_Chelemendik_Soft_Power_makka_sila_made_in_USA

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=657&c=_Sergej_Chelemendik_odpoveda_na_listy_a_otazky_citatelov_

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=656&c=Autorske_videoklipy_Sergeja_Chelemendika

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=651&c=Sergej_Chelemendik_Strategicke_poznamky_o_buducich_vojnach_v_Eur

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=646&c=Sergej_Chelemendik_KTO_JE_MICHAIL_CHAZIN

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=626&c=Sergej_Chelemendik_O_moci_a_europskej_schizofrenii

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=613&c=Sergej_Chelemendik_Amerika_zachrani_Europu_ako_vzdy

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=607&c=_Sergej_Chelemendik_Juscenko_je_ukrajinsky_Gorbacov_

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=589&c=Sergej_Chelemendik_PREZIT_SPOLU_Manifest_Hnutia_za_Prezitie_Clov

http://www.chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=588&c=Sergej_Chelemendik_o_politickom_slovanstve_na_ruskej_televizii_E








chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | fotograf | handmade |