Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10
chelemendik.sk - Ladislav Deák - Slovensko-maďarské vzťahy očami historika na začiatku 21. storočia
chelemendik.sk
born in the ussr
chelemendik.ru
chelemendik.tv

Ladislav Deák - Slovensko-maďarské vzťahy očami historika na začiatku 21. storočia

Ladislav Deák -  Slovensko-maďarské vzťahy  očami historika na začiatku 21. storočia


Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 41

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 44

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 47
Slovensko-maďarské vzťahy

očami historika na začiatku 21. storočia

Ladislav Deák



Problémy, ktoré vyplávali na povrch v slovensko-maďarských vzťahoch po roku 1989, nie sú nové a v maďarskej politike pretrvávajú s väčšou či menšou intenzitou od roku 1918. Nová je na nich taktika a ich prezentovanie podľa meniacej sa politickej situácie a mocenskej konštelácie v Európe. Preto, ak chceme pochopiť podstatu a pozadie súčasných slovensko-maďarských problémov, musíme ich skúmať v historickom kontexte od zániku uhorského štátu. Je to potrebné tým viac, že kým tento historický aspekt je v súčasnej maďarskej politike neustále prítomný, na Slovensku sa z nevedomosti alebo zámerne ignoruje, v dôsledku čoho sa u nás stráca historická kontinuita s nedávnou minulosťou a nepoznajú sa skutočné ciele a pozadie maďarskej politiky voči Slovensku.

Maďarská a slovenská politika sa natrvalo rozišli roku 1918. Rozpad Uhorska a rozchod Slovákov s uhorskou štátnosťou sa v Maďarsku dodnes interpretujú z úzkeho maďarského nacionalistického pohľadu a zo stanoviska vládneho a utlačovaného národa, pričom sa ignorujú demokratické práva nemaďarských národov a národností v Uhorsku a ich právo na samostatný národný a štátny život. Podľa maďarskej interpretácie Slováci nemali dôvod opustiť ”tisícročnú spoločnú vlasť”, pretože spolužitie v uhorskom štáte bolo prirodzené a s výnimkou určitých jazykových problémov, bolo harmonické a v prospech obidvoch národov. Preto sa rozpad Uhorska chápe ako neprirodzený, násilný a umelý mocenský zásah, ktorý prišiel zvonka vo forme ”mierového diktátu” veľmocí Dohody a ich spojencov a mal za následok prerušenie vzájomných historických väzieb a spolužitia národov v štáte. S touto dobovou potrianonskou interpretáciou sa stotožnila aj súčasná maďarská oficiálna politika, o čom svedčí prijatie zákona o uhorskej korune, jej premiestnenie a jej premena z historickej relikvie na ideologický a politický nástroj súčasného maďarského štátu. Podľa toho Uhorsko od začiatku bolo maďarským národným štátom, kde Maďari mali osobitné postavenie a riadili ostatné národy a národnosti v štáte. Slováci údajne boli spokojní so svojím osudom a prijímali maďarskú nadvládu ako prirodzenú, čo je hrubou deformáciou historického vývoja, mnohonárodnostného charakteru Uhorska a rovnosti tam žijúcich národov až do novoveku. Slovenská historiografia sa hlási k uhorskému dedičstvu, lebo je súčasťou našich národných dejín a naši predkovia sa aktívne podieľali na budovaní a na obrane mnohonárodnostného uhorského štátu. To však neznamená, že Slováci schvaľujú a prijímajú deformovanú interpretáciu uhorských dejín. Osobitne sa to týka dejín posledných dvoch storočí, o ktorých sa v Maďarsku domnievajú, že po vzniku samostatného slovenského štátu sa vytvárajú podmienky k návratu spolužitia a k tradíciám, ktoré spájajú Slovákov a Maďarov z čias uhorskej minulosti. Prijatie maďarskej interpretácie uhorského dedičstva posledných dvoch storočí by znamenalo vrátiť sa späť do l9.storočia a priznať oprávnenosť národnostného útlaku, maďarskej nadvlády v Karpatskej kotline so všetkými dôsledkami a rovnako dať za pravdu maďarskej téze, že politický vývoj na Slovensko po roku 1918 bol omylom, odklonom od ”osvedčenej tradície” uhorskej minulosti a vlastne priznaním zrady a historickou chybou, ktorú Slováci chcú napraviť.

Gordický uzol maďarsko-slovenských vzťahov v 20. storočí nesporne predstavuje mierová zmluva v Trianone /4.júna 1920/, v ktorej sa koncentrujú všetky problémy maďarskej politiky. Maďarská spoločnosť sa dodnes s ňou nevyrovnala a pokladá ju za krivdu spáchanú na maďarskom národe, ktorá musí byť odčinená. Kým Rakúsko ako porazená krajina prijala rozpad monarchie ako nezvratný historický fakt a spomína na ňu len s nostalgiou a po podpísaní mierovej zmluvy r. 1919 sa zriekla organizovania iredenty, v Maďarsku vývoj išiel opačným smerom. V maďarskej spoločnosti je Uhorsko aj v súčasnosti prítomné, je zdrojom kriesenia zašlej slávy maďarstva a umelého udržovania komplexu niekdajšej veľkosti. Zánik uhorského štátu sa dodnes v Maďarsku nechápe ako logický dôsledok protinárodnej, polofeudálnej a konzervatívnej politiky maďarskej vládnej garnitúry a spojenectva s výbojnou politikou cisárskeho Nemecka pred vojnou a počas l. svetovej vojny, ale vina za zrútenie sa uhorského štátu sa výlučne pripisuje diktátu veľmocí Dohody a ich spojencov, ktorý priviedol maďarský národ do katastrofy, spôsobil zánik tisícročnej ríše a viedol k strate maďarského etnika, za ktorú politiku a rozhodnutie maďarská vládna garnitúra nenesie žiadnu zodpovednosť. Keď skompromitovaná maďarská politika na čele s grófom A. Apponyim na mierovej konferencii nedokázala obhájiť integritu Uhorska, ktorá už jeden a polroka neexistovala, maďarskú verejnosť, presiaknutú nerealistickými nádejami, zachvátila trauma. Trianonská mierová zmluva sa interpretovala príliš jednostranne, výlučne z pozícií maďarskej hegemónie, maďarských mocenských záujmov a z aspektu netolerantnosti voči nemaďarským národom. Pri hodnotení Trianonu maďarská oficiálna politika ignorovala reálnu povojnovú situáciu a svoje závery budovala na fikciách, na politických ilúziách vládnych kruhov, na zamlčovaní viny maďarskej politiky v minulosti a na pomste víťazov, ktorí svojím ortieľom ponížili celý maďarský národ.

Hoci Maďarsko oficiálne v trianonskom zámku podpísalo mierovú zmluvu, v princípe ju odmietalo a celú politiku medzivojnového Maďarska nepostavilo na obrane hraníc nového povojnového štátu, ale na ich zmenách. Revízia Trianonskej zmluvy sa stala vedúcou zjednocovacou ideou celej maďarskej spoločnosti a všetkých medzivojnových maďarských vlád. Trianonská zmluva sa vo všeobecnosti nepokladala za morálne záväznú a každý krok na ceste k jej revízii sa v Maďarsku hodnotil ako vlastenecký čin, príspevok k obnoveniu svätoštefanskej ríše a predvojnovej hegemónie maďarského národa v Karpatskej kotline. Pod revíziou hraníc sa nechápala čiastočná úprava hraníc na etnickom princípe, ale ich úplne obnovenie v rozsahu predvojnových uhorských hraníc. V celom maďarskom politickom tábore vládol názor, že etnické hranice nezaručujú budúci rozvoj maďarského národa.

Pokiaľ išlo o postoj k Slovákom, Maďarsko Martinskú deklaráciu z 30.októbra 1918 neuznalo za štátoprávny akt slovenského národa a opustenie uhorského štátu hodnotilo ako”zradu tisícročnej vlasti” a novú povojnovú situáciu len za určité provizórium. O Slovensku sa hovorilo ako o ”okupovanom území”. Celé medzivojnové obdobie pretrvávali staré skostnatené názory o Slovákoch a maďarská oficiálna politika im upierala právo na vlastný národný život. Keďže sa vo všeobecnosti tvrdilo, že Slovensko bolo ”násilne odtrhnuté od vlasti”, celý slovenský problém sa hodnotil výlučne z pohľadu maďarského štátu a v rámci kompetencie maďarskej štátnej politiky. Rovnako sa v Maďarsku obhajovala téza, že Slováci ” vždy boli spokojní” s uhorským štátom a len pod nátlakom a výnimočnej situácie po vojne sa stali obeťou českej mocenskej politiky, ”boli oklamaní” a ”proti svojej vôli” opustili tisícročný rámec svätoštefanskej koruny. Keďže hlavná vina za opustenie Uhorska sa nepripisovala Slovákom, ale Čechom, preto najväčší odpor proti revízii v Budapešti očakávali zo strany Prahy. Celkovo sa v maďarských vládnych kruhoch verilo, že ak sa podarí zlomiť mocenskú silu česko-slovenského štátu a paralyzovať vládnu moc na Slovensku, územná revízia má otvorenú cestu a Slováci bez väčšieho odporu sa vrátia späť do lona maďarského štátu.

Keďže revízia povojnových hraníc mierovou cestou bola nereálna, maďarské vládne kruhy vyčkávali na zmeny a presuny mocenských síl v Európe. Po nástupe Hitlera k moci v Nemecku maďarská revizionistická politika nabrala nový dych a stala sa prirodzeným spojencom toho Nemecka, ktoré chcelo zmeniť mapu povojnovej Európy a násilnou cestou zlikvidovať česko-slovenský štát. Horthyovské Maďarsko spojilo svoj osud s nacistickými agresívnymi plánmi a priamo sa podieľalo tak na oslabovaní povojnového mocenského systému v strednej Európe ako aj na likvidácii Česko-Slovenska. Do kritických rokov 1938 – 1939 maďarská vládna politika vstupovala s prepracovanou koncepciou revízie hraníc s Česko-Slovenskom. Vzhľadom na postoj európskej verejnej mienky a nemeckej taktiky využitia nemeckej menšiny v republike, aj Maďarsko navonok vystupovalo s revizionistickým požiadavkami na etnickom princípe, ktoré postupne rozšírilo aj o plebiscit na celom území Slovenska a Podkarpatskej Rusi, pričom pred nemeckou, talianskou a poľskou vládou sa netajilo, že chce vytvoriť veľké Maďarsko v hraniciach predvojnového Uhorska. Keď sa v Budapešti dozvedeli, že mníchovská konferencia štyroch veľmocí presunula maďarské územné požiadavky do kompetencie priamych rokovaní medzi maďarskou a č-s. vládou a keď maďarská vláda zistila, že Hitler súhlasil s revíziou hraníc len na etnickom princípe a so Slovenskom mal vlastné plány, navrhla, aby o revízii trianonských hraníc s Č-SR rozhodlo Nemecko a Taliansko, čo sa aj stalo vo Viedni 2. novembra 1938.

Viedenský verdikt bol krajne jednostranný a v prospech Maďarska, ktorému nešlo o dosiahnutie etnickej hranice, ale o položenie bázy veľkomaďarského štátu v rozsahu predvojnových hraníc a o maximálne okyptenie Slovenska na základe nehodnovernej národnostnej štatistiky z roku 1910. Okrem zmiešaného územia arbitri prisúdili Maďarsku aj územie obývané čisto slovenským etnikom. V dôsledku okyptenia Slovenska sa narušila hospodárska rovnováha krajiny, prerušilo sa spojenie medzi severom a juhom, Slovensko prišlo o väčšie mestá na juhu, boli prerušené komunikačné tepny a železničné spojenie s Podkarpatskou Rusou. Maďarská vláda od tohto zásahu očakávala, že Slovensko sa skoro zrúti a stane sa ľahkou korisťou Budapešti. Celkovo viedenské rozhodnutie nevyriešilo problém, pre ktorý bolo zvolané, pretože svojím jednostranným rozhodnutím a odtrhnutím značnej časti slovenského etnika ho ešte skomplikovalo.

Výsledok arbitráže pred svetom sa prezentoval tak akoby dva suverénne štáty požiadali o rozsúdenie územného sporu medzinárodnou cestou. V skutočnosti nešlo o dobrovoľný akt, pretože česko-slovenská vláda pristúpila na arbitrážne konanie pod nátlakom a hrozbou obidvoch arbitrov a v dôsledku ultimatívnych požiadaviek Maďarska, čo medzinárodné právo odmieta a hodnotí ako protiprávny akt. Markantná protiprávnosť viedenského rozsudku sa prejavila v tom, že tvoril súčasť Mníchovskej dohody, priamo na ňu nadväzoval a odvolával a keďže mníchovské rozhodnutie veľmocí bolo diktátom, aj všetky následné akty boli protiprávne. Z tohto kritéria po 2. svetovej vojne vychádzala aj mierová konferencia v Paríži a mierová zmluva medzi Spojencami a Maďarskom z februára 1947, v ktorej sa uvádzalo, že viedenské rozhodnutie sa pokladá za nulitné, čo znamenalo, že verdikt z 2. novembra 1938 sa hodnotil ako súčasť a dôsledok Mníchovskej dohody. Z hľadiska súčasnosti je významný aj 4. článok mierovej zmluvy, v ktorom sa Maďarsko zaviazalo, že v budúcnosti nebude trpieť na svojom teritóriu organizácie, ktoré vyvíjajú nepriateľskú činnosť voči Spojencom, vrátane revizionistickej propagandy.

V Maďarsku sa dodnes nevyrovnali s otázkou Viedenskej arbitráže a pri jej hodnotení prevažuje úzky nacionalistický aspekt pred objektívnym historickým pohľadom. Viedenský verdikt sa vo všeobecnosti chápe ako náprava ”nespravodlivosti Trianonu”, ako určitá úprava slovensko-maďarskej hranice, s ktorou súhlasili aj veľmoci. Oprávnenosť tohto aktu sa nespochybňuje, pričom sa jedine považuje za nedostatok fakt, že Maďarsko získalo územie len so súhlasom Nemecka a Talianska a bez účasti dvoch západných veľmocí. V maďarskej historiografii a publicistike sa zámerne obchádza politická situácia, v ktorej sa zrodilo viedenské rozhodnutie, samotný akt jeho realizácie, priame väzby medzi viedenským rozhodnutím a mníchovským diktátom a charakter etnického zloženia okupovaného teritória. Z veľkého množstva maďarských a zahraničných dokumentov jednoznačne vyplýva, že arbitrážne rozhodnutie pripravila maďarská politika za priamej pomoci a mocenského tlaku fašistických veľmocí, ktorý akt sa nedial ”pokojnou cestou”, ale pod hrozbou, v atmosfére napätia, pohraničných incidentov a nacionálnych vášní. Hlavný dôraz sa aj v súčasnosti kladie na nacionálny moment, ktorý sa prejavuje najmä pri argumentácii etnického zloženia okupovaného územia. Akcentuje sa nespoľahlivá národnostná štatistika z roku 1910 a sčítanie obyvateľstva na okupovanom území v decembri 1938, ktoré prebiehalo v čase vojenskej správy, etnických čistiek, vyhosťovania a prenasledovania Slovákov, čo malo za následok, že k maďarskej národnosti sa prihlásilo až 86,5% obyvateľstva a za Slovákov len 9,8%, ktorý výsledok bol hrubým falšovaním reálneho stavu, bol dosiahnutý pod hrozbou a v atmosfére národnostného prenasledovania.

Najhoršie dôsledky okupácie sa prejavili v národnostnej politike maďarského štátu, ktorý ignorujúc novú povojnovú situáciu, nevypracoval žiadnu národnostnú koncepciu a pokračoval v starých praktikách predvojnového národnostného útlaku. Táto národnostná prax horthyovského režimu mala neblahé následky pre Slovákov na okupovanom území a dokazovala, že maďarská národnostná politika sa z minulosti nič nepoučila a ani po rozpade uhorského štátu sa v ničom nezmenila. Podobne, ako za uhorských čias, každý národnostný pohyb na okupovanom území vládne orgány posudzovali ako protimaďarský a protištátny čin. Maďarsko sa chápalo ako čisto štát maďarského národa, kde každý obyvateľ musí vedieť po maďarsky, hlásiť sa za Maďara, maďarsky cítiť, prijať spôsob života Maďarov a tvoriť organickú súčasť maďarského národa.

Na surový odnárodňovací režim, likvidáciu občianskych a národných práv Slovákov, na brutalitu okupačných orgánov, vyhosťovanie, zbavovanie zamestnania štátnych úradníkov a násilie autonómna vláda na Slovensku odpovedala opatreniami, ktoré mali zmierniť perzekúciu okupačných orgánov voči slovenskej menšine. Rozhodla sa uplatniť zásadu reciprocity /ktorá bola zakotvená aj v ústave slovenského štátu/, čo znamenalo, že Tisova vláda bola ochotná poskytnúť zvyšku maďarskej menšiny na Slovensku toľko národnostných práv, koľko poskytne maďarský štát slovenskej menšine na okupovanom území.

Hoci Maďarsko patrilo medzi tvorcov viedenského verdiktu, jeho závery neakceptovalo a nové hranice nepokladalo za záväzné a definitívne. Budapešť zastávala názor, že získané teritórium vytvára priaznivé podmienky pre pohltenie celého Slovenska. Strategický cieľ maďarského štátu sa v ničom nezmenil. Nová bola iba taktika. Keďže revízia na etnickom princípe bola už skončená, Maďarsko sa vrátilo k hlásaniu revízie hraníc na historickom princípe a otvorene sa hovorilo o hraniciach Maďarska na Karpatoch. Začala sa intenzívna vládna kampaň za ”oslobodenie ďalších obsadených území”, do ktorej sa aktívne zapojili aj početné iredentistické spolky.

Príležitosť pre ďalšiu revíziu hraníc so Slovenskom sa Maďarsku naskytla v marci 1939, v čase dezintegrácie česko-slovenského štátu. Pred spojencami Nemeckom, Talianskom a Poľskom otvorene si robilo nárok na celé územie Slovenska, pričom si bolo vedomé, že ho môže ovládnuť výlučne mocenskou silou, za súhlasu a pomoci Nemecka. Preto presvedčovalo Berlín, že samostatný slovenský štát je hospodársky neživotaschopný, politicky neúnosný a nespoľahlivý a bude príťažou pre nemeckú politiku v strednej Európe. Hitlerov záujem o Slovensko v Budapešti interpretovali ako provizórny a taktický krok, ktorý slúži k rozkladu a likvidácii zbytku Č-SR. Podľa maďarskej politiky najlepším riešením by bolo pripojenie Slovenska k maďarskému štátu, ktorého zväčšenie by poslúžilo aj nemeckým mocenským záujmom v Podunajsku. Keď Hitler rozhodol o začlenení Slovenska do nemeckej záujmovej a mocenskej sféry, v Budapešti verili, že nie je to jeho posledné slovo a po upokojení pomerov v strednej Európe Slovensko sa predsa stane súčasťou maďarského štátu.

V snahe oslabiť Slovensko a vyvolať v Berlína nezáujem o udržanie samostatného slovenského štátu, Maďarsko koncom marca 1939 v čase okupácie Podkarpatskej Rusi využilo ďalšie územné okyptenie Slovenska tentoraz na východe krajiny. Ak by formujúci sa slovenský štát nezmobilizoval všetky svoje morálne, politické a vojenské sily, maďarský vojenský útok by sa zastavil až v Poprade a vlastne by rozhodol o záujme alebo nezáujme Nemecka o zbytok Slovenska. Na margo maďarského vojenského zásahu treba uviesť, že ak maďarská vláda mala výhrady k slovensko-rusínskej hranici, ktorú uznaním SR priznala aj de jure, bolo treba problém riešiť vzájomným rokovaním a nesiahnuť ku krajnému riešeniu, k agresii bez vypovedania vojny, čo bolo hrubým porušením medzinárodného práva a bežných medzinárodných zvyklostí. Navyše maďarské vojenské letectvo náletom na Spišskú Novú Ves si vyslúžilo v strednej Európe pred 2. svetovou vojnou prvenstvo v bombardovaní mesta hlboko v tyle vojenských operácií. Tvrdenia maďarskej historiografie, ktorá marcový vojenský konflikt s rodiacim sa slovenským štátom bagatelizuje, hovorí len o hraničných incidentoch a nepripisuje mu väčší význam, sú neseriózne, nezodpovedajú historickým faktom a vyvracajú ich aj maďarské dobové dokumenty.

Ani v období trvania prvej slovenskej štátnosti maďarská vládna politika nezmenila svoju protislovenskú koncepciu. V rámci hlásania svätoštefanskej idey aj ďalej podporovala prejavy iredentizmu v krajine a nevzdala sa snahy o nastolenie hegemónie maďarského štátu nad národmi v Karpatskej kotline. Odmietala uznať samostatný národný a štátny vývoj Slovákov, pretože – tvrdili v Budapešti – slovenský štát vznikol mimo rámca svätoštefanského štátu a neakceptoval maďarskú tézu, podľa ktorej slovenský problém možno riešiť len v širokom rámci maďarského štátu. Preto slovenská samostatnosť sa chápala ako cudzí prvok, ktorý je nezlúčiteľný s tisícročnou tradíciou a orientáciou slovenskej politiky. Na merite veci nemenil ani fakt, že slovenský štát bol pod nemeckou ochranou. Počas rokov 2. svetovej vojny maďarská vláda neraz dala nemeckým oficiálnym činiteľom na vedomie, že daný stav a slovenský problém pokladá za prechodný a v duchu historického princípu maďarského štátu si nárokuje na celé teritórium Slovenska. Určitá modifikácia v maďarskej koncepcii nastala po roku 1943, keď maďarská politika brala do úvahy aj eventualitu porážky Nemecka vo vojne a vytvorenie novej politickej situácie v strednej Európe. Maďarská politika vypracovala viac alternatív ako Maďarsko po vojne malo ovládnuť Slovensko za pomoci západných veľmocí a to za predpokladu, že by Maďarsko vo vhodnom čase preplávalo do tábora antihitlerovskej koalície. Vznikli viaceré kombinácie, či už z radov vládnych kruhov alebo od protifašisticky orientovaných politikov / napr. E. Bajcsy-Zsilinszky/, ktoré mali jedno spoločné; chceli zachrániť pre Maďarsko nielen okupované teritórium, ale uvažovali aj o eventualite začleniť Slovensko po vojne do maďarského štátu formou voľnejšej federácie alebo v rámci neurčitého užšieho zväzku. Z tohto dôvodu maďarská politika vyvíjala intenzívnu činnosť proti obnoveniu česko-slovenského štátu a v poslednej etape vojny v záujme získania slovenských politikov pre svoje plány mierila svoj postoj proti slovenskej štátnosti. Prirodzene, všetky tieto politické kalkulácie s povojnovým Slovenskom zostali len na papieri a nikto ich nebral vážne, pretože vychádzali z nereálnej situácie a mocenských síl po skončení vojny.

Po 2. svetovej vojne sa Maďarsko druhýkrát ocitlo na strane porazených štátov. Na mierovej konferencii v Paríži roku 1946 maďarská delegácia prišla s návrhom, ktorý bol skôr postojom víťazného než porazeného štátu. Žiadala, aby územie, ktoré Maďarsko získalo agresiou z blahovôle Hitlera a Mussoliniho, sa chápalo ako náprava trianonskej ”krivdy” a bolo ponechané maďarskému štátu. Ak táto argumentácia prepadla, navrhovala, aby v rámci obnoveného česko-slovenského štátu maďarská menšina mala garantované také práva, aké požívala pred rozhodnutím Viedenskej arbitráže, čo prakticky znamenalo, že Maďarsko sa zbavovalo viny za revizionistickú politiku, za agresiu proti Č-SR a celý problém prezentovalo tak, ako by sa v roku 1938-39 vlastne nič nestalo a nemaďarské obyvateľstvo okupovaného územia neutrpelo žiadnu majetkovo-právnu, morálnu, politickú ujmu a neprežívalo kalváriu národnostného útlaku a teror horthyovského režimu. Maďarská politika ignorovala fakt, že útok proti mierovým zmluvám a násilná revízia územného status quo priviedli Európu k 2. svetovej vojne, čo podnietilo veľmoci antihitlerovskej koalície k záveru, že nový povojnový systém nemožno stabilizovať bez toho, aby sa nenapravila krivda tým národom, ktoré sa stali obeťou agresie, t. j., aby sa im vrátilo stratené územie. Tak sa stalo, že parížska mierová zmluva podpísaná s Maďarskom vo februári 1947 zaväzovala Maďarsko vrátiť okupované územie Slovenska a obnoviť stav k 1.1.1938 / s malými zmenami pri Bratislave/, čo sa v Maďarsku hodnotilo ako podobná krivda, aká bola spáchaná voči maďarskému štátu po 1. svetovej vojne v Trianone.

V čase komunistickej totality problém nespravodlivosti trianonských hraníc a prejavy nacionalizmu ustúpili do pozadia a oficiálna maďarská politika sa hlásila k ideológii proletárskeho internacionalizmu a socialistického tábora a k spolupráci so susednými štátmi na zásadách tzv. pokrokových tradícií minulosti. Súčasne sa však v Maďarsku uplatňovala snaha interpretovať dejiny Uhorska a Maďarska aj z nacionalistických pozícií. Tak to bolo pri hodnotení revolučných rokov 1848-49, kde Ľ. Kossuth bol pokrokový, kým Ľ. Štúr reakčný a podobne pri hodnotení povojnových pomerov v strednej Európe, pričom maďarská historiografia obratne využívala Leninovu kritiku o nedostatkoch povojnového usporiadania ako dôsledku imperialistického mieru veľmocí Dohody. Druhý raz sa nekriticky vyzdvihoval vpád maďarských boľševikov v roku 1919 na Slovensko s jasným cieľom zakryť jeho podstatu – urobiť posledný pokus o obnovenie integrity zaniknutého Uhorska tentoraz pod komunistickou zástavou a víziou pretvorenia uhorského štátu na federáciu.

Vzhľadom na to, že v tomto období v Maďarsku neboli priaznivé podmienky pre oživovanie názorov o krivdách minulosti a revízie hraníc so susedmi, ich nositeľmi a šíriteľmi sa stala povojnová maďarská emigrácia na Západe, ktorá zakrátko získala nového spojenca v emigrácii maďarskej inteligencie po roku 1956. Nanovo sa oprášili krivdy Trianonu a otázka revízie hraníc, pričom rozdiel oproti minulosti nastal v tom, že táto emigrácia prezentovala maďarskú vec na Západe z pozície boja proti komunizmu a za obnovu demokracie. Tým sa jej otvárali dvere do západnej spoločnosti a získala si značné pozície v univerzitných kruhoch a vedeckých inštitúciách na Západe a v USA, formovala vplyvnú maďarskú lobby a významne prispela k zmene nazerania v krajinách západnej Európy a v Amerike na maďarskú minulosť 20. storočia a približovala ju cez maďarskú nacionalistickú optiku. Posilňovanie a podpora maďarskej emigrácie na Západe bola vítaná, najmä z hľadiska deštrukcie komunistického systému v Maďarsku, čomu malo prispieť aj posilnenie maďarského nacionalizmu / k tomu slúžilo aj vrátenie uhorskej koruny v roku 1978 z USA do Maďarska/. Pozitívne účinky sa ukázali v čase Kádárovho režimu, ktorý uvoľnil kontakty medzi Maďarskom a maďarskou emigráciou na západe a v USA. S pomocou maďarských emigrantských skupín sa podarilo nadviazať kontakt aj medzi maďarskými disidentmi v republike a Chartou 77, ktorá nepoznajúc podstatu maďarských politických cieľov, prejavovala pochopenie pre požiadavky maďarskej menšiny v republike.

Pád komunistického režimu v Maďarsku priniesol podstatné zmeny tak do zahraničnopolitickej koncepcie štátu, ako aj do postavenia Maďarska medzi štátmi stredoeurópskej oblasti. Kým po 1. a 2. svetovej vojne sa Maďarsko ocitlo v postavení porazeného štátu, bolo skompromitované úzkymi politickými väzbami s výbojnou nemeckou politikou, bolo obklopené väčšími a víťaznými štátmi, po zrútení sa komunistickej totality v stredno-východnej Európe sa situácia náhle obrátila v prospech Maďarska, ktoré získalo nielen rovnakú východziu pozíciu, ale aj určité prednosti; sovietska veľmoc sa ocitla v kríze a rozpadol sa jej mocenský systém, Juhoslávia a Č-SR sa v dôsledku vnútorného delenia mocensky oslabili, čo pre Maďarsko donieslo mocenský vzrast a novú historickú šancu, na ktorú maďarská politika čakala od Trianonu. Za pomoci rozvetvenej a starostlivo a koncepčne budovanej maďarskej lobby na Západe, intenzívnej propagandy a oficiálnych vyhlásení maďarských vládnych činiteľov sa darilo vytvárať v zahraničí obraz o Maďarsku ako o najstabilnejšom postkomunistickom štáte, ktorý sa rýchlo pretvára na demokratickú krajinu, nezápasí s vážnymi vnútornými problémami, pričom vláda má jasnú zahraničnopolitickú koncepciu zameranú na hospodársku a politickú integráciu do západoeurópskych štruktúr. Pre uvedené dôvody si Maďarsko nárokovalo pretvoriť sa na centrum integračných procesov v tejto oblasti, pričom argumentovalo svojou centrálnou polohou, tradíciou štátnosti, skúsenosťami z minulosti pri spravovaní väčšieho štátneho útvaru v Karpatskej kotline a s nažívaním národov, s ktorými Maďarov viažu mnohé putá a ktoré po 1. svetovej vojne boli ”umelo” prerušené.

V rámci nového chápania úlohy Maďarska v regióne maďarská vládna politika a publicistika vyzývali susedné štáty k náprave ” chýb a omylov” minulosti. Hovorilo sa o potrebe hospodárskej spolupráce, o zbližovaní štátov karpatského regiónu a o odkázanosti malých štátov na seba. Volalo sa po oživovaní spoločných historických tradícií a kultúrnych väzieb a nechýbali ani výzvy k posilneniu integračného procesu medzi týmito štátmi na princípoch spoločnej minulosti. Nová maďarská politická garnitúra vychádzala pritom z predpokladu, že oblasť stredno-východnej Európy prechádza štádiom prerodu, nachádza sa vo veľmocenskom vákuu a pretože o budúcich mocenských sférach sa ešte nerozhodlo, nastal čas, aby Maďarsko obnovilo svoj ”tradičný” mocenský vplyv v Karpatskej kotline a opäť uplatnilo v ňom záujem maďarského štátu. V dôsledku toho Antallova vláda pristúpila k prehodnoteniu koncepcie o štátnych a národných záujmov maďarského štátu. V novej zahraničnopolitickej a mocenskej situácii rozhodla ju rozšíriť a zahrnúť do nej aj maďarské menšiny v susedných štátoch a územie, kde žijú. Aj politicky ich chápala ako súčasť maďarského národa / Antall vyhlásil, že je premiérom 15 miliónov Maďarov/, ktorých záujmy maďarská vláda musí brániť, s nimi spolupracovať a vytvárať pre nich podmienky pre splynutie s materským štátom.

Túto politickú koncepciu uplatňovala maďarská vládna politika aj voči Slovensku. V procese delenia Česko-Slovenska pravdepodobne pod vplyvom Západu sa stavala proti jeho rozdeleniu a navyše aj preto, že očakávala od Prahy väčšiu ústupčivosť v otázke práv pre maďarskú menšinu než od Bratislavy. Z toho dôvodu ešte pred vznikom SR očierňovala slovenskú politiku s cieľom skompromitovať Slovákov ako národ, ktorý nemá nárok na vlastnú štátnosť. Bez akejkoľvek vnútornej logiky sa porovnával vznikajúci slovenský štát s Tisovým režimom, pričom sa o Slovákoch hovorilo ako o národe s fašistickými tradíciami, rasizmu, antidemokratizmu a netolerancie voči národnostným menšinám, čo bolo varovaním zahraničia, že po vytvorení slovenského štátu maďarská menšina sa ocitne v neznesiteľnej situácii.

Hneď po páde komunistického režimu sa v Maďarsku a vo svete obnovila rozsiahla kampaň o nespravodlivosti a krivdách Trianonu a trianonskej traume, pričom prišlo vhod 70. výročie podpísania mierovej zmluvy a jej nasledujúce výročia. I keď od Trianonu už uplynul dlhý čas, argumenty zostali dobové, nekritické, z obdobia netolerantného medzivojnového hothyovského režimu, presiaknuté nacionalistickou demagógiou, ktoré už prekonal sám čas. Pretrváva jednostranný pohľad, neakceptujú sa iné postoje, ani vedecké zahraničné analýzy a neprejavuje sa tendencia dopracovať sa k novým hodnoteniam. Pri týchto výročiach nechýbali ani hodnotenia, ktoré boli určené čitateľom na Západe, ktorí majú malé vedomosti o príčinách rozpadu Rakúsko-Uhorska a o Trianone. Išlo pritom najmä o zdôraznenie negatívnych následkov rozhodnutia veľmocí v súvislosti so súčasnými problémami v regióne v strednej a východnej Európy a s procesom integrácie, ktoré podľa maďarskej interpretácie sú neblahým dôsledkom povojnového usporiadania. Mnohí politici, publicisti a dokonca aj historici v Maďarsku radi aktualizovali a priam uvádzali návody, ako napraviť minulé krivdy. Apelovali na západné veľmoci, aby svojou váhou a postavením pôsobili v žiadanom smere, pretože nesú zodpovednosť za situáciu v stredoeurópskom regióne. Keďže v súčasnosti tieto štáty prechádzajú významnou hospodárskou a politickou transformáciou, je vhodný čas, aby veľmoci urobili konkrétne kroky v prospech poškodeného Maďarska. Z vtedajšieho opozičného tábora zaznela z úst V. Orbána, súčasného premiéra, veta, aby maďarská politika všade zdôrazňovala, ”že za súčasný stav regiónu nesú veľmoci významný podiel zodpovednosti. Trianon sme neurobili my, ani sme ho nevymysleli. Ak je pravda, že súčasná situácia je dôsledkom Trianonu – a je to tak – potom oni nesú za to značnú zodpovednosť”.

Paralelne s otázkou nespravodlivosti Trianonu maďarská politika otvorila aj problém zmeny hraníc so susednými krajinami. Bolo to v čase, keď prebiehal proces rozdelenia republiky a rozpútal sa vojnový konflikt v Juhoslávii. Maďarsko sa síce hlásilo k svojmu podpisu na Záverečnom dokumente v Helsinkách, v ktorom potvrdilo princíp nemennosti povojnových hraníc, ale v novej situácii ho interpretovala po svojom. Tvrdilo, že odmieta iba násilnú zmenu hraníc, ale proti zmenám mierovou cestou nemá námietky, naopak, odporúča ju. V Maďarsku sa pritom nemyslelo na lokálne úpravy hraníc medzi dvomi štátmi, ktoré sú dôsledkom ekologických , prírodných a iných zmien, ale výlučne na revíziu hraníc z politických dôvodov.

Rovnako aj v čase príprav na rozdelenie česko-slovenského štátu zaznievali z maďarských vládnych kruhov vyhlásenia, že Maďarsko prevzalo záväzky v otázke hraníc len voči Česko-Slovensku, ktoré v prípade jeho zániku strácajú platnosť a Maďarsko s novým slovenským štátom musí podpísať novú zmluvu o hraniciach. Prirodzene, boli to iba pokusné balóny, ktoré z hľadiska medzinárodného práva boli irelevantné, pretože existujúce mnohonárodné štáty v strednej a juhovýchodnej Európe sa delili dovnútra, hranice s ostatným svetom sa pritom nemenili a v prípade vzniku SR sa táto stala jedným z nástupníckych štátov bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky.

Nový a tentoraz závažnejší pokus o spochybnenie existujúcich slovensko-maďarských hraníc prišiel z Maďarska v čase prerokovania súdneho sporu v Haagu o SVD Gabčíkovo-Nagymaros. Maďarská vláda vo svojom návrhu chcela tentoraz spochybniť SR ako nástupnícky štát, čo by v takomto prípade malo ďalekosiahle následky nielen na rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora, ale vôbec na existujúcu hranicu s Maďarskom. Preto 4. bod rozhodnutia MSD mal pre SR priamo historický význam. Tým, že nespochybnil sukcesiu SR, na najvyššej úrovni potvrdil a kodifikoval slovensko-maďarské hranice z čias Trianonu a parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktoré pre Maďarsko sú medzinárodne záväzné. Ani tento pokus nebol konečný. Keďže Maďarsko v 22. článku Zmluvy o SVD na Dunaji z roku 1977 - na rozdiel od Trianonskej a Parížskej zmluvy – dobrovoľne uznalo slovensko-maďarskú hranicu na toku Dunaja, Antallova vláda ju považovala za nezlúčiteľnú s novou koncepciou maďarských národných a štátnych záujmov. Preto ju pod zámienkou vykonštruovaných pseudoargumentov o ekologickom ohrození dunajského okolia, dedičstve komunistickej megalománie a iných účelových ničím nepodložených dôkazov roku 1992 jednostranne anulovala, hoci zmluva bola prezidentská a nevypovedateľná. Z toho vyplýva, že podstata sporu nebola ekologická, ale výsostne politická.

Popri otázke hraníc maďarská vládna politika, publicistika a verejnosť po páde komunistickej nadvlády sústredenú pozornosť venuje problému menšín v susedných štátoch, ich právam a väzbám s Maďarskom. Z maďarského hľadiska pod menšinovým problémom sa vždy rozumeli iba maďarské etnické menšiny, čo nezodpovedá reálnemu stavu, pretože po roku 1918 zostali menšiny aj v Maďarsku.

Vzhľadom na malý priestor, chcem sa venovať len niektorým závažným rozdielom menšinového problému v oboch štátoch, ktorý rozhodujúcou mierou determinoval ich postavenie a ovplyvňoval zachovanie menšinovej identity v oboch štátoch. Treba povedať, že v porovnaní so slovenskou menšinou Maďari sa ocitli v lepšej situácii, pretože demokratický režim v republike im vytváral podmienky pre zachovanie menšinovej identity. Dokonca v sociálnych, občianskych a demokratických právach poskytoval im viac než mali maďarskí občania doma. Okrem toho v Č-SR si mohli vytvoriť politické strany na etnickom princípe, zatiaľ čo maďarský štát až do súčasnosti menšinové politické strany nepripúšťa. Vzťah maďarských režimov k menšinám bol neustále negatívny a dokonca po roku 1918 sa národnostný útlak ešte zvýšil. Maďarská verejnosť bola a je zameraná proti menšinám a doteraz je na nich biľag zradcov a rozbíjačov tisícročnej ríše. Napriek tomu, že slovenská menšina prejavuje lojalitu k maďarskému štátu, všetky režimy až doteraz jej upierali právo na národnostnú identitu, na udržanie vlastnej kultúry a jazyka a pokračovali v asimilačnej predvojnovej politike uhorského štátu, hoci 54-60. článkom Trianonskej zmluvy sa Maďarsko oficiálne zaviazalo akceptovať práva nemaďarských národností. Medzi charakteristické črty maďarskej vládnej politiky patrilo a patrí, že síce formálne deklaruje menšinové práva, ale v praxi ich neakceptuje a ignoruje. Je známe už od uhorských čias, že v štáte menšinové práva neplatia automaticky a sú viazané na rôzne podmienky, ktoré umožňujú ich obísť a paralyzovať. Kto pozná politické pomery v Maďarsku po roku 1918, oslabenú národnostnú identitu v dôsledku hrubého odnárodňovania a prax maďarských vládnych orgánov, ten vie, že sa nedodržujú základné princípy národnostných práv. K mnohým fiktívnym menšinových právam sa maďarský štát hlási len preto, aby sa na ich základe domáhal práv pre maďarské menšiny v susedných štátoch. Čo z toho, že v Maďarsku boli zriadené menšinové samosprávy a menšinám priznané kolektívne práva, keď tieto majú formálny charakter a v ničom nepomáhajú pred asimiláciou a pri záchrane menšín a ich identity. Je paradoxom, že to demokratické Maďarsko, ktoré sa v zahraničí vydáva za obhajcu a bojovníka menšinových práv, doma nie je schopné zastaviť asimiláciu menšín a zabrániť likvidácii posledných ich zbytkov, ktoré až do súčasnosti odolali odnárodňovacej politike minulých vlád. Aký vzťah prechováva maďarská vládna politika a verejnosť k zbytkom národnostných menšín, vidieť z toho, že doteraz maďarský štát, ktorý sa pokladá za demokratický, nenašiel toľko sily, aby sa ospravedlnil menšinám za netolerantnú , násilnú odnárodňovaciu politiku minulosti. Čo je ešte menej pochopiteľné, je fakt, že za súčasný žalostný stav slovenskej menšiny maďarská politika obviňuje samotnú menšinu a materskú krajinu, čím vlastne ospravedlňuje minulú drastickú a genocídnu politiku maďarského štátu.

Vývoj maďarskej menšiny v česko-slovenskom štáte sa uberal diametrálne odlišným smerom. Maďarské menšinové strany v čase medzi dvoma vojnami boli v neustálej opozícii, nezmierili sa s menšinovým osudom, ani s česko-slovenským štátom. Na svoju obranu využívali argumenty trianonského Maďarska, podľa ktorých sa maďarské etnikum stalo obeťou veľmocenskej politiky a porušenia princípu sebaurčovacieho práva. Tým sa v koncepcii maďarskej menšinovej politiky položili základy politickej schizofrénie, ktorá jednak maďarskú menšinu odpudzovala a oslabovala jej lojalitu k štátu kde žila a jednak udržovala fikciu návratu do Maďarska. Najväčším nedostatkom dvoch opozičných maďarských menšinových strán bolo, že nevytvorili vlastnú menšinovú koncepciu, ale podľahli revizionistickej politike potrianonského Maďarska a pretvorili sa na piatu kolónu horthyovského režimu. Maďarská vládna politika udržovala s predstaviteľmi maďarských menšinových strán pravidelné kontakty, finančne ich podporovala a usmerňovala v duchu mocenských záujmov Maďarska. Keďže Slovensko sa v Budapešti hodnotilo ako ”dočasne okupované územie”, maďarskí menšinoví politici nezastupovali len záujmy svojej menšiny, ale pripravovali podmienky aj pre odrhnutie celého Slovenska.

V takej miere, ako sa menili mocenské pomery mdzivojnovej Európy a Maďarsko nastoľovalo otázku územnej revízie voči Česko-Slovensku, radikalizovala sa aj politika maďarskej menšiny. V čase vrcholenia napätia medzi republikou a nacistickým Nemeckom a keď Hitler hrozil agresiou , maďarská menšinová politika zneužila svoje demokratické práva a postavila sa proti integrite štátu a za revíziu hraníc v prospech Maďarska. V polovici septembra 1938 po dohode s maďarskou vládou predstavitelia maďarskej menšiny vyhlásili, že menšina zoberie svoj osud do vlastných rúk a cestou plebiscitu chce uplatniť sebaurčovacie právo a rozhodnúť, v ktorom štáte chce žiť. Mníchovské rozhodnutie hodnotila ako podnet k rozchodu s česko-slovenským štátom. V čase príprav Viedenskej arbitráže sa politickí predstavitelia maďarskej menšiny priamo podieľali na územnom okyptení Slovenska, neskôr na riadení a upevňovaní okupačného režimu a na protislovenských atrocitách na obsadenom území.

Po 2. svetovej vojne v dôsledku zlých skúseností s maďarskou iredentou v čase česko-slovenskej republiky a najmä v období Mníchova, útlaku Slovákov na okupovanom území a berúc do úvahy slabé demokratické základy nového povojnového Maďarska , česko-slovenská politika prehodnotila svoj predvojnový vzťah k menšinám a pristúpila k zásadnému prebudovaniu etnického zloženia štátu. V prípade maďarského problému išlo o výmenu obyvateľstva medzi obidvoma štátmi, čo však nedonieslo očakávaný výsledok a na Slovensku viedlo k mnohým komplikáciám. Po niekoľkoročnej občianskej a národnostnej diskriminácie občanov maďarskej národnosti nastalo postupné zlepšenie a vzťahy medzi maďarskou menšinou a česko-slovenským štátom sa normalizovali. Dokonca po nástupe komunistickej nadvlády v porovnaní so Slovákmi na juhu Slovenska maďarská menšina získala nadpráva a v určitých oblastiach dostala osobitné výhody. Pád komunistickej totality pre maďarskú menšinu nebol prekvapením, pretože prostredníctvom maďarskej zahraničnej lobby bola dopredu informovaná o agónii komunistickej vlády. Hneď od prvých dní ”nežnej revolúcie” maďarskí politici boli pripravení aktívne sa podieľať na formovaní novej vládnej moci.

V politike Maďarska voči Slovensku po roku 1989 môžeme stručne rozoznať niekoľko etáp. Prvá trvala zhruba do podpísania Základnej zmluvy /ZZ/ medzi Slovenskou a Maďarskou republikou. Maďarská politika vtedy využívala neskúsenosť formujúceho sa štátu a cez bilaterálne vzťahy chcela ovplyvniť jeho politiku, budovať vzájomné kontakty na spoločných historických tradíciách spolužitia a orientovať SR na Maďarsko. V maďarskej politike dodnes prežíva názor , že nakoľko sa Slovensko vyčlenilo z väčšieho celku uhorského štátu, z geopolitického aspektu aj v súčasnosti je úzko späté s maďarskými zahraničnopolitickými záujmami a teda aj jeho postavenie v regióne by malo byť v súlade s mocenskými záujmami maďarského štátu, resp. po rozdelení česko-slovenského štátu by SR mala akceptovať ”tradičnú” sféru maďarských záujmov. Voči Slovákom je vôbec maďarská spoločnosť silne zaťažená minulosťou, čo vyplýva z podceňovania slovenského národného subjektu z čias Uhorska a z absencie štátnosti a doterajšej odkázanosti Slovákov na spolužitie so susednými národmi / Maďari alebo Česi/. Navyše sa Slovensko hodnotí ako najslabší mocenský subjekt v regióne, voči ktorému sa nemusí akceptovať rovnosť partnerstva, možno na neho vyvíjať nátlak a ak treba, podrývať jeho dôveryhodnosť v zahraničí.

Kľúč k pochopeniu koncepcie Antallovej vlády voči Slovensku tvorí otázka maďarskej menšiny, pretože cez ňu vnímala a hodnotila aj ostatné problémy maďarsko-slovenských vzťahov. Podľa novej koncepcie štátnych a národných záujmov Maďarska sa za prvoradý cieľ pokladala a pokladá tzv. starostlivosť o maďarské menšiny v susedných štátoch, čo v praxi znamená ovplyvňovanie a zasahovanie do menšinovej politiky v týchto štátoch v mocenskom záujme maďarského štátu a maďarstva. Tomuto účelu malo slúžiť prebudovanie menšinovej štruktúry a väzieb s maďarskou vládnou politikou, lobbovanie pre maďarské menšiny v zahraničí a vytváranie podmienok pre zásahy maďarskej vládnej politiky do vnútorných záležitostí susedných štátov. Tento postup maďarskej vlády získal aj medzinárodný placet v čase vojny v Juhoslávii a to vo formulácii, že otázka práv národnostných menšín nie je len záležitosťou jednej krajiny, ale celého medzinárodného spoločenstva. Objavili sa aj iné kritériá, podľa ktorých neexistujú všeobecné pravidlá pre limitovanie práv národnostných menšín, a preto požiadavky konkrétnej menšiny má určiť ona sama. Podľa osvedčenej taktiky z minulosti Antallova vláda spustila rozsiahlu kampaň vo svete v prospech maďarských menšín, ktoré v dôsledku ”útlaku” si zaslúžia širokú podporu medzinárodnej verejnosti a zasadenie sa za ich práva. Obratne sa pritom využíval vojnový konflikt v Juhoslávii, z ktorého si maďarská politika osvojila to najhoršie. Výlučne forsírovala uplatnenie etnického princípu, toho princípu, ktorý doviedol národy Balkánu ku krvavej zrážke. V dôsledku novej koncepcie maďarského štátu vlastne menšinová politika stratila samostatnosť rozhodovania a stáva sa púhym vykonávateľom mocenských záujmov iného štátu. Tu už nemožno hovoriť o menšinových právach, ale o ďalekosiahlych mocenských záujmoch a riešení globálneho problému maďarstva. Tým pre maďarské menšinové strany občiansky princíp sa stal minulosťou a využíva sa len na kamuflovanie neinformovaného zahraničia. Rovnako v maďarskej i v politickej praxi maďarských menšín patrí minulosti zaužívaný a adekvátny pojem maďarská národnostná menšina, ktorý je nahradený pojmami maďarské spoločenstvo alebo časť maďarského národa. A národ má právo na samourčenie, ale viackrát a na rôznych miestach?

Keďže najbližším taktickým cieľom maďarskej menšinovej politiky na Slovensku je dosiahnutie autonómie na etnickom princípe, treba sa k nej v krátkosti vyjadriť. Vzhľadom na to, že etnická územná autonómia v rámci jedného štátu je v súčasnej Európe skôr výnimkou než pravidlom, je na mieste otázka, či na Slovensku takáto požiadavka má svoje opodstatnenie. Pri praktickom uplatnení územnej autonómie pre maďarskú menšinu musíme brať do úvahy viac faktorov. Ide o hlboký zásah do súčasnej štruktúry SR a do vzťahov štátotvorného národa a menšín. Okrem toho princíp autonómie musí mať všeobecnú platnosť teda aj pre ostatné menšiny, ale zároveň nesmie v ničom narušiť integritu a teritoriálnu jednotu štátu. Keďže menšiny u nás nežijú na etnicky homogénnom teritóriu, ich práva sa nesmú uplatniť na úkor Slovákov, ktorí žijú vo vlasti a jedine tu sa národne realizujú. Okrem toho je známe, že kolektívne práva sa doteraz nestali všeobecnou medzinárodnou normou, sú výnimkou a teda nezáväzné a medzinárodné spoločenstvo ich odporúča tam, kde je ohrozená národnostná menšina. Na Slovensku nie sú podmienky pre realizovanie územnej autonómie pre menšiny. Dôvody sú nasledujúce: Na malom teritóriu SR žije viac etnických menšín, ktoré nie sú homogénne. Ak by sa prijal princíp územnej autonómie, malo by to nedozerné následky a viedlo by to k rozbitiu jednotného geografického a historického celku a vzápätí k destabilizácii štátu. Na Slovensku žiadna národnostná menšina nemá špecifické historické podmienky / prípad južného Tirolska tu neplatí/ , pretože nežije na uzavretom teritóriu, a preto nie je dôvod pre nové vnútorné členenie SR. Takéto riešenie by bolo v rozpore aj s Kodanským protokolom o ľudskej dimenzii z roku 1990, kde sa v čl.35 a 37 hovorí, že samosprávne požiadavky menšín musia zodpovedať špecifickým a územným podmienkam, ktoré v prípade Slovenska chýbajú.

Rovnako treba uviesť, že územná autonómia na etnickom princípe nie je výhodná ani pre maďarskú menšinu, pretože smeruje proti všeobecnému integračnému trendu v štáte, proti uplatneniu občianskeho a demokratického princípu na zmiešanom území, izoluje menšinu a obmedzuje jej pohyb po celom štáte. Osobitne to platí pre malé teritórium južného Slovenska, ktoré nielenže netvorí osobitný geografický a historický celok, ale mnohými putami je úzko späté a odkázané na ostatnú časť Slovenska. Okrem toho náš štát má veľmi zlé skúsenosti z nedávnej minulosti, keď maďarská menšina už raz zneužila svoje demokratické práva a postavila sa proti štátu. Preto sa nesmie opakovať história, aby sa demokratické práva menšiny mocensky zneužili proti štátu. Z toho dôvodu lojalita maďarských menšinových politických subjektov musí byť jedným z kritérií pri rozširovaní práv menšiny. Napokon pri riešení otázok práv pre maďarskú menšinu nemožno nebrať do úvahy aj národnostné práva slovenskej menšiny v MR. Slovenská verejnosť nepochopí, prečo by iba slovenská strana mala robiť jednostranné ústupky, najmä ak maďarská menšina má u nás priaznivé podmienky k rozvíjaniu svojej národnostnej identity, zatiaľ čo Slováci v Maďarsku nemajú ani minimálne národnostné práva potrebné pre prežitie.

Ďalšiu etapu vo vzťahu Maďarska k Slovensku predstavuje Základná zmluva medzi SR a MR z marca 1995, od ktorej sa odvíja ďalší postup maďarskej vládnej politiky. Možno jednoznačne konštatovať, že v prvom rade zo ZZ profitovalo Maďarsko, pretože napriek problémom, ktoré malo so susednými štátmi pri integračnom procese do západných politických a vojenských štruktúr, práve prostredníctvom zmluvy sa mu podarilo vyvrátiť tézu, že nie je schopné sa dohodnúť so susednými štátmi. Podpísanie ZZ so SR a potom s Rumunskom otvorilo maďarskej politike cestu do EÚ a NAT0, kde maďarská vláda môže prezentovať svoje mocenské ambície bez toho, aby tieto boli vyvážené postojmi iných štátov regiónu. Maďarsko získalo aj tým, že do ZZ zahrnulo všetky multilaterálne záväzky zmluvných strán, ktoré rozšírilo aj o bilaterálne záväzky, čím si vytvorilo platformu na zasahovanie do vnútorných vecí SR, na ich legalizáciu podľa požiadaviek maďarských menšinových strán. I keď čl.15, pojednávajúci o menšinách, má recipročný charakter, dáva jednostranné výhody iba maďarskej strane, pretože slovenská menšina nie je schopná ich naplniť a jej riešenie si vyžaduje zo strany Maďarska osobitné úpravy zamerané na revitalizáciu Slovákov v Maďarsku.

Základná zmluva nevznikla z potreby oboch štátov uzavrieť problémy minulosti, rozptýliť vzájomnú historickú nedôveru a vytvoriť vzájomný priateľský susedský vzťah na princípe rovnosti, tolerancie a ústretovosti partnerov, ale sa zrodila pod vonkajším tlakom a síl, ktoré nepoznali podstatu slovensko-maďarského problému, vznikala v atmosfére prípravy Paktu stability v Európe a bez vyzretia problémov a zavŕšenia určitého zbližovacieho procesu. Celkovo ZZ nemožno hodnotiť ako uzmierenie medzi partnerskými štátmi a bodku za najalergickejším problémom, akým boli a zostávajú požiadavky maďarskej menšiny. Maďarskej politike sa podarilo nielen zabrániť limitovanie menšinových práv, ale umožniť ich ďalšie stupňovanie a dať menšinovým požiadavkám novú kvalitu. O tom nasvedčuje aj 2. článok ZZ, ktorým sa Maďarsko na jednej strane zaviazalo rešpektovať územnú integritu SR a neporušiteľnosť jej hraníc, na druhej strane zabezpečilo podmienky pre realizovanie takých práv maďarskej menšine, že vlastne na ňu presunulo celý problém zmeny hraníc mierovou cestou. Maďarská vláda otvorene hovorí, že bude podporovať práva maďarskej menšiny v SR v takej podobe ako ich budú požadovať predstavitelia maďarskej menšiny. Okrem toho ZZ doniesla Maďarsku aj ďalšie výhody. Položila základ pre postupné politické a hospodárske pripútavanie SR k maďarskému štátu, čo sa konkrétne prejavuje pri formovaní koncepcie regionálnej politiky, hospodárskeho prenikania, úzkej spolupráce samospráv na južnom Slovensku s maďarskými a v iných oblastiach.




Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 41

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 44

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 47
http://www.kultura-fb.sk/new/old/stare/deak-9.htm








chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | fotograf | handmade |