 |  | |
 |  | |
MMF: exponenciálne narastajúce katastrofy - www.chelemendik.sk
www.chelemendik.sk
(Kapitola z knihy Andreja Vadžru Cesta zla. Západ: matica globálnej katastrofy)
Dôležitú rolu v súčastnom globálnom finančnom systéme, vytvorenom podľa západných algoritmov, zohrávajú medzinárodne organizácie. Paradoxnosť situácie spočíva v tom, že otvárajúc vnútorné trhy slabých z ekonomického hľadiska nezápadných krajín a týmto odsudzujúc ich priemysel a finančný systém na zničenie, nadnárodná oligarchia vytvára finančné organizácie, oficiálnym cieľom ktorých je záchrana týchto krajín pred ekonomickou katastrofou. Teda jedny a tie isté osoby, s cieľom vlastného obohatenia, najprv vyvolávajú krízu v určitej krajine a následne jej ponúkajú svoju pomoc pre prekonanie tejto krízy. Táto pomoc však, ako ukazuje prax, privádza v konečnom dôsledku k zhoršeniu deštruktívnych procesov. Za takýchto podmienok sa vláda poškodenej krajiny stáva absolútne bezmocnou, keďže je donútená konať nie adekvátne situácii, ale podľa schém, ktoré sú jej nanútené. Takáto metodológia umožňuje nadnárodnej oligarchii realizovať zaručene úspešné finančné hry a nadobúdať obrovské zisky.
Medzinárodný menový fond (International Monetary Fund) predstavuje jednu z najvplyvnejších organizácií, ktorá sa venuje „zachraňovaniu“ národných ekonomík. Práve na príklade výsledkov jeho činnosti môžeme získať predstavu o tom, ako nadnárodné finančno-politické skupiny „pomáhajú“ nezápadným krajinám prekonať ekonomickú zaostalosť a biedu.
Rozhodnutie o vytvorení Medzinárodného menového fondu (МMF) bolo prijaté v roku 1944 na medzinárodnej menovo-finančnej konferencii v Bretton Woods (štát New Hampshire, USA). Oficiálne však MMF začal fungovať od mája roku 1946. Spočiatku doň patrilo 39 krajín. V súčasnosti MMF zjednocuje 182 štátov.
Myšlienka vytvorenia Fondu a hlavných princípov jeho činnosti patrí Američanovi Harrymu Dexterovi Whitovi a Angličanovi Johnovi Maynardovi Keynesovi. Práve oni navrhli nový systém medzinárodných menovo-finančných vzťahov. V súlade s ich zámerom, svetový finančný systém mal byť usmerňovaný a regulovaný nie s pomocou jednorázových medzinárodných porád, ale nepretržite fungujúcej medzinárodnej organizácie, vplývajúcej na rozvoj globálnych ekonomických procesov, ako v jednotlivých krajinách, tak aj na celom svete. Nástrojom tohto pôsobenia sa malo stať slobodné konvertovanie národných mien, založená na ich porovnávaní medzi sebou navzájom a vzájomnom vymieňaní podľa oficiálne schváleného kurzu na základe parity, vyjadrenej v zlate a dolároch USA.
Členské krajiny sú povinné poskytovať MMF informácie o svojich oficiálnych zásobách zlata a menových rezervách, stave ekonomiky, platobnej bilancii, obrate peňazí, zahraničných investíciách a tak podobne. Členstvo krajiny v MMF predstavuje nevyhnutnú podmienku jej vstupu do Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj a získavania výhodných úverov.
Riadiace orgány MMF sú Rada guvernérov a Rada výkonných riaditeľov. Rada guvernérov je najvyšší orgán, ktorý rozhoduje o zásadných otázkach. Pozostáva z ministrov financií alebo riaditeľov centrálnych bánk účastníckych krajín. Zasadnutia Rady guvernérov sa uskutočňujú každý rok. V prestávkach medzi týmito zasadnutiami je celá priebežná práca realizovaná Radou výkonných riaditeľov, pozostávajúcou zo šiestich zástupcov členských krajín s najväčším kapitálovým podielom vo Fonde a 16 zástupcov z ostatných krajín, volených podľa geografických kritérií. Patria doň 22 výkonní riaditelia. Rada výkonných riaditeľov menuje hlavného riaditeľa, ktorý vystupuje ako predseda.
Každý štát, ktorý patrí do MMF, v súlade s jeho stanovami je povinný vložiť určitú sumu podľa kvóty, ktorá je preň stanovená. Od veľkosti kvóty závisí počet hlasov daného členského štátu a výška úveru, s ktorým môže počítať. Napríklad v roku 1998 najvyššiu kvótu a zodpovedajúci počet hlasov mali USA - 36 miliárd dolárov a podľa toho 17,78 % hlasov. Ďalšie štáty disponovali zásadne nižšími kvótami. Veľká Británia mala v tom čase kvótu 10 miliárd a 4,98 % hlasov. Rovnaký bol aj podiel Francúzska. Rovnaké kvóty mali Nemecko a Japonsko - 11, 2 miliárd každé a 5,53 % hlasov. Pre Taliansko bol podiel jeho účastí stanovený na čiastku 6,2 miliárd a 3,09 % hlasov atď. Vklady členov určujú rozpočet Fondu. Okrem toho sa rozpočet tvorí aj vďaka pôžičkám od niektorých vlád a veľkých medzinárodných bánk. Rozhodnutia o tom, aké úvery MMF poskytne, prijímajú vlády členských štátov. Úvery Fondu slúžia pre štátne a súkromné banky-kreditorov ako ukazovatele platby schopnosti tej ktorej krajiny a faktor, od ktorého závisí prijímanie rozhodnutia o odklade splatenia dlhov a o poskytovaní nových úverov. Rozhodnutia o najdôležitejších otázkach prijíma 85 % väčšina, menej závažné väčšina o počte 70 % hlasov.
Začiatok spolupráce Medzinárodného menového fondu s akoukoľvek krajinou sveta má štandardný „prológ“: pod nátlakom popredných západných štátov a medzinárodných organizácií krajina otvára svoj vnútorný trh a zapája sa do procesu globalizácie. Po istom čase prestáva zvládať konkurenciu ekonomicky mocnejších západných súperov, stráca dominantné postavenie na svojom vlastnom trhu а následne sa v krátkom čase ocitá v stave finančno-ekonomického kolapsu s postupným rozpadom výrobných infraštruktúr. Potom na jej území začínajú aktívne pôsobiť expertné skupiny MMF, ktoré ponúkajú jej vláde určitý program finančno-ekonomických reforiem a úvery, ktoré by mali zabezpečiť ich realizáciu.
Podstata zmien navrhovaných Fondom spočíva v likvidácii všetkých sociálnych programov, zavretí stratových v rámci medzinárodnej konkurencie podnikov, prijatí zákonov, stimulujúcich prítomnosť na vnútroštátnom trhu zahraničných investorov a tvrdej menovej politike.
Následky realizácie balíka reforiem MMF sú nasledovné: dochádza k likvidácii sociálnej infraštruktúry, paralýze priemyslu a poľnohospodárstva (a ich postupnému rozkladu), objavujú sa milióny nezamestnaných a masová bieda a nadnárodné finančno-politické skupiny sa zmocňujú efektívne fungujúcich (za podmienok medzinárodnej konkurencie) podnikov a získavajú kontrolu nad peňažným systémom danej krajiny. Navyše, po realizácii reforiem podľa schém MMF, prakticky každá krajina je zaťažená niekoľkomiliárdovým zahraničným dlhom, ktorý vyrastie z úverov, ktoré jej poskytol Fond.
Západní finančníci sú skúsení ľudia, ktorí sa vyznajú a výborne chápu, že miliónové a tým skôr miliardové úvery krajina s ekonomikou zničenou liberálnymi reformami apriori nie je schopná vrátiť. Preto cieľom poskytovania úverov nie je ani tak získavanie úrokov, ktoré krajina skôr či neskôr nebude schopná splácať, ale jej úplná závislosť od veriteľov – po vzniku problémov s vyplácaním úrokov predsa získajú možnosť nakladať so zdrojmi krajiny, panovať na jej vnútornom trhu a vnucovať jej vlastnú politickú vôľu. Pre nezápadné krajiny sú zahraničné úvery pláca za ich úplnú závislosť od nadnárodnej oligarchie. (1) (Poznámky sú uvedené pod článkom.)
Tieto závery, získané na základe analýzy následkov činnosti medzinárodných finančných štruktúr, sú priamo potvrdzované americkými expertmi, ktorí sa špecializujú na vedenie finančných vojen.
Napríklad, v roku 2004 v Spojených štátoch vyšla kniha Johna Perkinsa (pracovníka Národnej bezpečnostnej agentúry USA v rokoch 1971 až 1981, popredného odborníka medzinárodnej consultingovej firmy Chas. T. Main (2) s názvom Spoveď ekonomického vraha. V nej sa Perkins priznal k tomu, že po celé tie roky bol tak zvaný Economic Hit Man (3) – „ekonomický vrah“, pôsobiaci pod rúškom medzinárodných finančných štruktúr, ktorých poslaním je realizácia americkej expanzie.
„Bol to pre nás zápas o nadvládu nad svetom a uskutočnenie sna hŕstky lakomých ľudí - vytvoriť globálne impérium,“ - písal Perkins so šokujúcou úprimnosťou о svojej práci. „To je to čo nám, ekonomickým vrahom, ide najlepšie: globálne impérium. Predstavujeme elitnú skupinu mužov a žien, využívajúcu celosvetové finančné organizácie pre vytvorenie takých podmienok, za akých iné národy sú nútené sa podrobiť korporatokracii, riadiacej naše najväčšie korporácie, našu vládu a banky. Rovnako ako členovia mafiánskych zoskupení, aj ekonomickí vrahovia „robia láskavosti“. Takéto „láskavosti“ nadobúdajú podobu pôžičiek pre rozvoj infraštruktúry: energetických podnikov, rýchlostných diaľnic, prístavov, letísk, technických parkov. Podmienkou poskytnutia pôžičky je to, že práce na týchto projektoch vykonávajú stavebné a inžinierske firmy iba z našej krajiny. Fakticky väčšina prostriedkov nikdy neodíde za hranice USA: peniaze sa jednoducho len prevádzajú z bankových organizácií vo Washingtone do stavebných organizácií v New Yorku, Hustone alebo San Franciscu (Chas. T. Main, Bachtel, Halliburton, Stone & Webster a Brown & Root).“
Aj napriek tomu, že peniaze sa prakticky okamžite vracajú do korporácií - k členom korporatokracie (t.j. veriteľom), krajina, ktorá dostane úver, je povinná splatiť všetko naspäť spolu s úrokmi. Ak ekonomický vrah výborne zvládne svoju úlohu, pôžičky budú tak veľké, že dlžník už o niekoľko rokov nebude schopný splácať dlh a ocitne sa v situácii defaultu. A vtedy, podobne ako mafia, žiadame pre seba Shylockovu „libru ľudského mäsa“. Tá často pozostáva z jednej alebo niekoľkých pozícií: krajina musí hlasovať v OSN podľa našich pokynov, umožniť umiestniť na svojom území naše vojenské základne a umožniť prístup k drahocenným prírodným zdrojom, napríklad k rope alebo Panamskému prieplavu. Pravdaže, pritom dlžník naďalej zostáva dlžníkom - a tak máme ešte jednu krajinu, ktorá sa stala členkou nášho globálneho impéria [62, str. 23-24].
Počas realizácie takejto kampane sa v médiách krajiny-obete realizuje mohutná propagandistická kampaň, vychvaľujúca nevyhnutné výsledky takejto fantasticky šťastnej pôžičky – rýchly a nezadržateľný rast domáceho hrubého produktu. Pritom, ako podotýka Perkins, „O čom sa nehovorilo, bolo to, že každý z týchto projektov mal priniesť solídne zisky dodávateľom a obšťastniť niekoľko majetných a vplyvných rodín v daných krajinách, zatiaľ čo vlády týchto krajín sa dostávali do stavu dlhodobej finančnej závislosti, ktorá bola zároveň zárukou ich politickej poslušnosti. Čím väčšia bola pôžička, tým lepšie. Skutočnosť, že dlhová záťaž krajiny pripraví jej najchudobnejšie obyvateľstvo o zdravotníctvo, vzdelanie a ďalšie sociálne služby po dlhé desaťročia, sa nebral do úvahy.“
S Claudine sme otvorene diskutovali o klamlivej povahe takého ukazovateľa ako HDP. Napríklad, HDP rastie, dokonca ak zisk dostáva iba jeden človek, povedzme majiteľ elektrárne, a pritom väčšia časť obyvateľstva stráda kvôli dlhu. Bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú. A z hľadiska štatistiky sa to registruje ako ekonomický pokrok. [62, str. 47].
Podľa názoru odborníkov z Inštitútu globálneho rozvoja a životného prostredia (Taftská univerzita, Massachusetts, USA), krajiny tretieho sveta, majú význam pre industriálne štáty ako zdroj surovín, lacná pracovná sila a taktiež ako odbytový trh tovarov, ktoré si vyžadujú pre svoju výrobu vysoké technológie. A keďže zámožné sociálne skupiny rozvojových krajín sa snažia dosiahnuť životnú úroveň vládnucich vrstiev Západu, ich krajiny si narobia dlhy a v dôsledku toho sa stávajú zraniteľné pre zásahy do ich vnútorných záležitostí zo strany kreditorov. „Takto, - zdôrazňujú autori knihy, - kreditori vnucujú krajinám „tretieho sveta“ dosť tvrdé programy rozvoja, znižujúce životnú úroveň väčšiny obyvateľstva a zároveň zvyšujúce blahobyt bez tak dobre zabezpečenej menšiny, rozširujúc preň svoje trhy spotrebných tovarov a služieb.“ [63].
Schéma reforiem MMF je vždy štandardná, preto na jej podstatu sa môžeme pozrieť na príklade Argentíny. Proces integrácie tejto krajiny na globálny trh, ktorý sa začal po vojnovom prevrate v roku 1976, sa stal súčasťou rozsiahlej expanzie medzinárodných bánk a nadnárodných korporácii v Južnej Amerike. Na začiatku 70-tých rokov sa politická situácia v tomto regióne rozvíjala podľa spoločnej šablóny – v celom rade jeho štátov došlo k vojnovým prevratom.
Paralelne s týmito politickými udalosťami na všetkých informačných úrovniach regiónu náhle začínala intenzívna propaganda „geniálneho“ ekonomického modelu, vyvinutého v „chicagskej škole“ pre rozvojové krajiny. Tento model propagovali s pôsobivou intenzitou а jej autorovi, americkému ekonómovi Miltonovi Friedmanovi a jeho spolupracovníkom bola udelená Nobelova prémia. V čom spočívala podstata tohto modelu? Juhoamerické krajiny sa vyznačovali chronickou infláciou. V súvislosti s tým neoliberáli vyhlásili, že je nevyhnutné riadiť túto infláciu. Preto bolo podľa nich potrebné predovšetkým znížiť platy robotníkov a úradníkov, keďže platy, podľa ich názoru, konzumujú značnú časť štátnych ziskov.
V tom istom čase sa v tlači začal aktívne presadzovať taký pojem ako „efektivita“. Argentínsky priemysel je neefektívny, tvrdili chicagskí liberáli, a preto je ho potrebné modernizovať. Ako? Otvoriť vnútorný trh pre zahraničné tovary. Vtedy v Argentíne ekonomicky prežije len ten podnikateľ, ktorý bude používať tú najmodernejšiu techniku a popredné technológie a vďaka tomu dokáže cenou aj kvalitou vyrábaných produktov konkurovať na trhu.
Riadiť celú túto modernizáciu vojaci poverili Martineza de Osu, zástupcu triedy argentínskych vlastníkov pôdy. Nový model, ako vysvetlili Argentínčanom zahraniční ekonómovia, bude demokratický, pretože kupujúci sám určí, čo a od koho musí kupovať a takto rozhodne o osude toho-ktorého podniku.
Realizovali sa aj čisto finančné akcie. Odôvodňovali ich starostlivosťou o Argentínčanov, ktorí mali vklady v bankách. Zdôrazňovalo sa, že keďže inflácia „zožiera“ úspory vkladateľov, je potrebné zaviesť zvláštny režim výmeny valút, ktorý by zaistil percentá, vyplácané z vkladov, prevyšujúce úroveň inflácie. Bola zavedená takzvaná „tabuľka“. V nej sa na rok určoval kurz výmeny peso za zahraničnú menu. Táto tabuľka však nepočítala s úrovňou vnútornej inflácie. Ostatne, všetky tieto opatrenia vytvárali ilúziu ekonomického boomu.
Americký dolár sa stal lacným. Značná časť obyvateľstva zrazu zistila, že môže cestovať kamkoľvek a kupovať čokoľvek. Argentínčania dovážali z Európy, USA a Japonska čiernu a bielu techniku, oblečenie, látky, atď. A zároveň sa menil celý tradičný systém financovania výroby, v dôsledku čoho začalo byť nevýhodné vkladať peniaze do priemyslu. Veľké peniaze sa dali získať s pomocou elementárnej bankovej operácie.
Argentína sa premenila na svojrázny raj pre medzinárodné banky. Všetci jej poskytovali úvery, po prvý krát krajina nepociťovala nedostatok amerických dolárov. Ale nové technológie do krajiny neprivážali, naopak, výroba sa zastavovala, továrne zatvárali, a hodnoty úverov na vnútroštátnom trhu dosahovali neskutočné vysoké rozmery. Ako bolo povedané, zmenil sa tradičný systém financovania. Ak pred tým pri výrobe 100 jednotiek akejkoľvek produkcie úver zaberal 10 jednotiek, а hodnota pracovnej sily 25 až 30 jednotiek, teraz sa všetko dialo naopak. Úver konzumoval platy. Vďaka tomu a taktiež vďaka umelému kurzu výmeny valút, výroba začala byť nevýhodná. Výhodné bolo dokonca importovať vajcia z Izraelu a živočíšne výrobky z Holandska, atď.
V dôsledku realizácie liberálnych reforiem počet úplne nezamestnaných Argentínčanov dosiahol pol druha milióna osôb, 2 milióny vysoko kvalifikovaných odborníkov boli nútené odcestovať do zahraničia, priemysel začal fungovať iba na 50 % svojho výkonu, slávne argentínske poľnohospodárstvo bolo paralyzované, státisíce ľudí začalo hladovať, prudko klesol počet škôl.
Šesť rokov činnosti demokratickej vlády prezidenta Alfonsína demonštrovalo, ako rozsiahle finančné machinácie môžu zničiť prekvitajúcu krajinu, vytvoriac obrovský zahraničný dlh - 40 miliárd dolárov. Len každoročné splátky za úroky z tohto dlhu a jeho spravovanie tvorili 5,5 miliárd ročne, t.j. viac ako polovicu valutových príjmov krajiny. V roku 1989 zahraničný dlh Argentíny už bol viac ako 60 miliárd. (4).
Ale to nebol konečný cieľ, kvôli ktorému priviedli krajinu na mizinu. Nadnárodné finančné kruhy sa snažili donútiť jej vládu splácať dlhy, vytvorené s pomocou finančných podvodov, akciami ziskových štátnych priemyselných a poľnohospodárskych podnikov а taktiež prostredníctvom predaja pôdy, t.j. fakticky sa chceli zmocniť ekonomického systému krajiny.
Takže, integrácia Argentíny do globálnej ekonomiky dopadla katastrofálne. V roku 1989 Argentínčania, sklamaní politikou vlády, dali vo voľbách svoje hlasy predstaviteľovi Justicialistickej strany Carlosovi Menemovi, a okamžite po jeho víťazstve sa v krajine objavili odborníci MMF s projektom ekonomického kurzu reforiem. Tento projekt bol založený na zmenšení objemu emisie peňazí, obmedzení sociálnych programov a privatizácie. Realizovať ho sa pustil Domingo Cavallo, jedna z popredných autorít liberálnej monetárnej školy, menovaný ministrom financií Argentíny. Základom jeho plánu reforiem sa stala realizácia takzvaného tvrdého valutového kurzu (currency board).
Podstata tohto kurzu spočívala v nasledovnom. Ak povedzme určitý štát má 10 miliárd dolárov finančných rezerv, presne na túto sumu sa vytlačí národná mena. Pritom zväčšenie objemu peňazí sa dopustí len v tom prípade, ak sa zväčší objem zásob dolárov (napríklad vďaka exportu). To sa stáva jedinou podmienkou emisie. Takto sa garantuje blokovanie mechanizmu inflácie.
Takáto finančná politika má však aj iné následky. Ekonomika nemôže fungovať bez peňazí. A množstvo peňazí nevyhnutné pre fungovanie ekonomického systému v akejkoľvek krajine je známe – 15-20 % HDP. Ale zásoby dolárov sú v akejkoľvek chudobnej krajine mizerné. Nedosahujú úroveň 15 %. Keď však objem peňazí bude menší ako 15 % HDP, ekonomika bude paralyzovaná. Začne sa s ňou diať to, čo sa deje s organizmom bez krvi - najprv sa všetky procesy spomaľujú a potom hynie.
Reformátori plánovali, že keďže národná mena bude krytá dolármi, do krajiny začnú prúdiť investície. Pričom značná časť za podmienok konverzie dlhov. Dlhové záväzky Argentíny boli na svetových trhoch skupované so značnou zľavou a následne jej boli predkladané na uhradenie. A tak Argentína bola nútená odovzdať kreditorom svoj majetok v hodnote výšky dlhov. Ale aj v tejto situácii nadnárodné finančno-politické skupiny nechceli platiť reálnu cenu podnikov a využívali všetky páky svojho vplyvu nato, aby dokázali priviesť na mizinu doterajších majiteľov podnikov a potom skúpiť ich majetky za maximálne nízke ceny.
Aký bol výsledok liberálnej politiky? Proces konverzie argentínskeho dlhu bol aktívny len krátky čas, potom sa prerušil. Investori vykúpili všetko, čo ich zaujímalo a zahraničný dlh krajiny začal znovu prudko stúpať.
Inflácia skutočne zmizla. Ale zároveň prestala fungovať väčšina argentínskych priemyselných podnikov. V svetovej ekonomickej tlači Argentínu začali nazývať „krajina mŕtvych továrni“. Všetko, čo bolo schopné vyrábať produkciu na export, sa ocitlo v rukách nadnárodných finančných štruktúr.
Vonkajší dlh Argentíny v roku 1990 tvorilo 62 miliárd dolárov, v roku 1995 - 90 miliárd, v roku 1997 - 108 miliárd, v roku 2001 - 128 miliárd amerických dolárov (tento rok mala krajina vyplatiť medzinárodným kreditorom 19,5 miliárd). Vzťah zahraničného dlhu k HDP bol nasledovný: v roku 1992 zahraničný dlh tvoril 29 % HDP, v roku 1994 35,5 %, v roku 1996 45,3 % a v roku 2001 50 % HDP.
Pritom vyšlo najavo, že nový kurz nechráni pred vplyvmi kríz na svetových trhoch. Mexická kríza v rokoch 1994-1995 veľmi silno poškodila Argentínu. Následne ozdravovanie (5) kreditno-bankového systému stálo Argentínu 25 % HDP. Veľké straty utŕžila aj počas krízy 1997-1998.
Asociálne následky Cavallovych liberálnych ekonomických reforiem sa ukázali byť katastrofické. V roku 1996 oficiálna úroveň nezamestnanosti dosiahla 18 %, kriminalita (v mestách všeobecne a obzvlášť v Buenos Aires, kde žije tretina obyvateľstva) prevýšila všetky mysliteľné hranice. Prudko poklesla pôrodnosť. V súčasnosti v Argentíne hladujú 2 milióny ľudí. V krajine, ktorá bola svetovým výrobcom mäsa a obilnín!
Potom začala etapa úplného krachu reklamovaných liberálnych reforiem. Tempo rastu HDP do roku 1996 kleslo dvojnásobne. Deficit štátneho rozpočtu vyrástol dvojnásobne. V roku 1996 prezident Carlos Menem poslal „architekta argentínskych reforiem“ a „triumfátora” D. Cavalla (6) do demisie. A v roku 1997 Justicialistická strana utrpela vo voľbách úplné fiasko.
Do roku 1998 sa v dôsledku skrachovaných reforiem sociálne rozvrstvenie podľa úrovne príjmov zdvojnásobilo. Dokonca aj v hlavnom meste príjem na osobu tých najchudobnejších 15 % spoločnosti predstavoval 60 pesos, za oficiálneho životného minima 260. A v ekonomicky slabých provinciách priemerný príjem na obyvateľa poklesol na 35 pesos.
Pre zachovanie rozpočtu a zabezpečenie splácania zahraničného dlhu bol v krajine v roku 2001 zavedený ďalší v poradí režim tvrdého šetrenia, ktorý eliminoval prakticky všetky sociálne programy. Celkovo boli štátne výdavky znížené o 1,5 miliardy dolárov.
Zároveň v Argentíne začali korporatívne defaulty. Bankrot vyhlásili najväčšie spoločnosti krajiny. Napríklad v auguste 2001 spoločnosť Cia de Alimentos Fargo SA, ktorá bola jedným z najväčších argentínskych výrobcov chleba, vyhlásila default a neschopnosť vyplatiť dividendy v celkovej hodnote 1,5 milióna dolárov. V súvislosti so zhoršujúcou sa situáciou mnohé zahraničné podniky začali súrne zmenšovať svoje pôsobenie na území Argentíny. A nie nadarmo, keďže v decembri 2002 dlhoročná finančno-ekonomická kríza skončila definitívnou katastrofou a vyhlásením defaultu o výške 141 miliárd dolárov.
Začínajúc od 13. decembra, provincie krajiny a následne aj Buenos Aires zaplavila vlna násilia. Rozzúrené davy Argentínčanov rabovali obchody a banky. Boli pokusy zmocnenia sa prezidentského paláca. 30. decembra bola zničená budova parlamentu. Tisícky nezamestnaných vyšli do ulíc hlavného mesta, zastavujúc sa pri každom supermarkete a žiadajúc bezplatné rozdávanie potravín. A potom v hlavnom meste prebiehali mítingy s heslom „Stravu a prácu pre chudobných“.
Z 37 miliónov Argentínčanov pod hranicou chudoby momentálne žije 40 % obyvateľstva. Hrozivú úroveň dosiahla sociálna diferenciácia. Ak za predchádzajúce štvrťstoročie „nožničky“ príjmov 10 % najbohatších Argentínčanov a 10 % najchudobnejších vzrástli iba 2,5 krát, teraz je rozdiel v ich príjmoch približne 30-násobný, a naďalej rastie. Takéto sú následky liberálnych reforiem podľa schém MMF.
Slávny juhoamerický spisovateľ-publicista Rogelio García Lupo vo svojej knihe Proti zahraničnej okupácii prirovnáva konanie nadnárodných bánk a monopolov v Argentíne k pôsobeniu líšky v kuríne. Podrobne opisuje, ako USA a Anglicko dosahovali menovanie na kľúčové ministerské posty svojich ľudí a ako títo ľudia pomáhali ruinovať nielen argentínske podniky, ale aj celé odvetia priemyslu. Na konci knihy uvádza zoznam najväčších podnikov a bánk, ktoré boli skúpené nadnárodnými finančnými skupinami.
V Mexiku všetko prebiehalo podľa analogického scenára. Desať rokov mexickí prezidenti poslušne plnili všetky odporúčania MMF, Svetovej banky a vlády Spojených štátov. Privatizovali väčšiu časť štátneho priemyslu, odstránili všetky obmedzenia pre zahraničných investorov, zrušili dane na import a otvorili krajinu pre svetový finančný systém. V roku 1993 Mexiko dokonca podpísalo s USA a Kanadou Severoamerickú dohodu o slobodnom obchode (NAFTA), v súlade s ktorou malo dôjsť k úplnej integrácii krajiny do severoamerického trhu v priebehu desiatich rokov. Pre nadnárodných finančníkov a neoliberálnych ideológov sa mexická vláda stala ideálne disciplinovaným vykonávateľom ich pokynov.
Najprv, po uskutočnení reforiem, dochádzalo k pozitívnym zmenám. Početné nadnárodné korporácie organizovali alebo rozširovali v krajine výrobu. Objem exportu každý rok vzrastal o 6 % а zahraničný dlh, ktorý v roku 1982 dostal krajinu na hranicu katastrofy, sa začal zmenšovať. Ale pritom „ekonomický zázrak“ prinášal úžitok iba zanedbateľnej časti ekonomiky a obyvateľstva. Nové, dynamicky sa rozvíjajúce odvetvia chemického, elektronického a automobilového priemyslu silne záviseli od importu a vytvárali len malé množstvo pracovných miest. Väčšia časť priemyslu bola vyňatá zo štátneho sektoru a odovzdaná do rúk niekoľkých akcionárov. Iba 25 holdingov kontrolovalo korporátne impérium, ktoré vyrábalo polovicu HDP krajiny. Zároveň nadmerná finančno-ekonomická otvorenosť vo vzťahu k USA dostala hlavné sektory mexickej ekonomiky do situácie bezprostredného konkurenčného zápasu so silnejšími americkými výrobcami. Krajinu zaplavil prúd importovaných tovarov a mexické spoločnosti stredných rozmerov, ktoré sa špecializovali na pracnú výrobu, zbankrotovali. Iba v automobilovom a dovtedy stabilnom textilnom priemysle museli zatvoriť 50 % podnikov. Reálny ekonomický rast začal zaostávať za rýchlosťou narastania obyvateľstva. Nútená kapitalizácia poľnohospodárstva, ktorá, ako bolo plánované, mala stimulovať export a pomôcť poraziť konkurentov z USA, mala v praxi katastrofálne následky. Niekoľko miliónov poľnohospodárskych pracovníkov prišlo o prácu a presťahovalo sa do miest. Začínajúc od roku 1988, import narastal štyri krát rýchlejšie ako export, zvyšujúc deficit obchodnej bilancie, ktorý sa v roku 1994 vyrovnal zodpovedajúcemu ukazovateľu všetkých juhoamerických krajín dohromady. Pre ukľudnenie voličov a zachovanie lacného importu vláda nadhodnocovalo hodnotu mexickej meny prostredníctvom vysokých úrokov. Ale v januári 1994 sa finančný trh Mexika zrútil a došlo k devalvácii pesa. Zachraňujúc západné fondy, minister financií USA Rubin a hlava MMF Camdessus zorganizovali najvyššiu mimoriadnu pôžičku všetkých čias. To, prirodzene, zachránilo západných investorov, ale Mexiko sa ocitlo v stave ekonomickej katastrofy.
Nato, aby si prinavrátil dôveru medzinárodných finančných kruhov, mexický prezident prikázal začať ďalšiu etapu šokovej terapie. V dôsledku toho, v priebehu niekoľkých mesiacov 15 tisíc mexických spoločností zbankrotovalo, približne 3 milióny osôb prišlo o prácu, kúpyschopnosť obyvateľstva sa zmenšila minimálne o tretinu. Došlo k zničeniu sociálnej sféry.
Veľkosť HDP na obyvateľa sa začala neprestajne zmenšovať. Krajinu zaplavili politické nepokoje, štrajky a roľnícke povstania. Podľa mienky západných odborníkov, sa Mexiko teraz nachádza na hranici občianskej vojny [2, str. 188-189].
„V priebehu uplynulého desaťročia ekonomických reforiem množstvo ľudí, žijúcich v extrémnej biede na vidieku vzrástlo takmer o tretinu, - píše N. Chomskij, analyzujúc situáciu v Mexiku. – Polovici obyvateľstva nestačia prostriedky pre uspokojenie svojich hlavných potrieb, dramatický nárast žobráctva je pozorovaný od roku 1980. V súlade s predpismi MMF a Svetovej banky, v poľnohospodárskej výrobe došlo k posunu smerom k exportu krmív pre zvieratá, čo síce prospelo poľnohospodárstvu, zahraničným konzumentom a bohatým vrstvám amerického obyvateľstva, ale zároveň hladovanie sa stalo hlavným problémom zdravotníctva, nezamestnanosť v poľnohospodárstve sa zväčšila, úrodná zem bola opustená a Mexiko začalo importovať potraviny v obrovských množstvách. Prudko poklesli platy v priemysle. Podiel práce na HDP, ktorý narastal do polovice 70-tých rokov 20. storočia, odvtedy poklesol viac ako o tretinu. Takéto sú štandardné okolnosti, sprevádzajúce neoliberálne reformy“ [33, str. 181-182].
“Takže, mexická skúsenosť ukazuje, - robia záver Martin G. P. a Schuman H., - že myšlienka zázračného prosperovania v dôsledku úplného oslobodenia trhu je len naivná ilúzia. Vždy keď sa málo vyvinutá krajina pokúša bez dotácií a bez fixných dovozných taríf konkurovať mocným industriálnym ekonomikám Západu, jej snahy sú odsúdené na rýchle fiasko. Slobodný trh nie je nič viac ako zákon džungle, a to nielen v Centrálnej Amerike.“ [2, с. 190].
Teraz sa pozrime na skúsenosť spolupráce MMF s Venezuelou. Liberálne reformy v tejto krajine začali v roku 1980. Vtedy jej zahraničný dlh tvoril 29 miliárd dolárov, a po desiatich rokoch reforiem len na úrokoch splatila 31 miliárd. [64, str. 20]. Únik kapitálu z tejto krajiny za desať rokov (1980-1990) sa odhaduje na 34,5 miliárd dolárov. V rokoch 1989-1991 reálny plat vo Venezuele poklesol o 40 %, nezamestnanosť v roku 1991 dosiahla 50 % celkového množstva produktívneho obyvateľstva.
V stredne veľkých spoločnostiach objem kapitálových vkladov poklesol za tieto tri roky o 20 %, v stredne malých a malých o 36-50 %. Za hranicou biedy sa ocitlo 80 % z 18-miliónového obyvateľstva krajiny [65]. A to pritom, že svojho času vo Venezuele, ktorá zaujíma dôležité pozície medzi svetovými vývozcami ropy, bol najvyšší príjem na obyvateľa v Južnej Amerike.
Vďaka programom MMF rozvrstvenie obyvateľstva krajiny podľa veľkosti príjmu bolo na začiatku 90-tých rokov nasledovné: bohatí - 1 %, vyššie vrstvy strednej triedy - 7 %, stredná vrstva - 12 %, chudobní - 36 %, žobráci - 44 %. [64, str. 20].
V Peru sa emisári MMF objavili taktiež v roku 1980. V období od roku 1980 do roku 1985 HDP krajiny začal rýchlo klesať. V rokoch 1986-1987 však bol pozorovaný jeho vzrast, ale odborníci si myslia, že toto dočasné pozastavenie poklesu HDP bolo spôsobené prerušením vzťahov prezidenta Alana Garciu s MMF a prerušením vyplácania zahraničného dlhu. V roku 1987 však Garcia znovu začal spolupracovať s MMF, v dôsledku čoho v krajine došlo k ekonomickému poklesu.
V období 1980-1990 sa priemerný HDP na obyvateľa Peru znížil o štvrtinu. Obyvateľstvo krajiny začalo jednoducho hladovať. A v auguste roku 1990 sa prezidentom stal Alberto Fujimori, ktorý uskutočnil „šokovú terapiu“. Bolo prudko znížené financovanie štátom výroby potravín a zrušené dotácie v sfére energetiky. Ceny potravín, vody, komunálnych služieb okamžite vzrástli 30-násobne. Platy však boli iba zdvojnásobené. Pred začiatkom liberálnych reforiem množstvo Peruáncov, ktorí žili v biede, tvorilo 35 % z 20-miliónového obyvateľstva, o niekoľko týždňov po naštartovaní mechanizmu „šokovej terapie“ množstvo žobrákov v krajine dosiahlo 60 %.
Bieda v Peru znamená možnosť najesť sa jeden krát denne, konzumujúc približne 800 kalórii za 24 hodín (to je menej ako to, čo dostávali väzni v hitlerovskom koncentračnom tábore v Auschwitzi). V dôsledku šetrenia štátnych prostriedkov na podporu vodovodného a kanalizačného systému (potreba investícií do týchto infraštruktúr tvorila v 80-tých rokoch 140 miliónov dolárov ročne, ale vláda poskytovala nie viac ako 20 % tejto sumy) v mestách Peru vypukla epidémia cholery. Množstvo nakazených touto chorobou vzrástlo z 36 na každú tisícku obyvateľstva v roku 1980 na 133 v roku 1989. „Šoková terapia“ prakticky nepočítala s výdavkami na sociálnu sféru. Preto, aj napriek epidémii, štátne financovanie zdravotníctva v Peru v roku 1990 tvorilo iba štvrtinu z jeho úrovne v roku 1980. Mesačný plat lekárov v krajine bol 45 dolárov a sestričiek 25. Za celé tri roky zúrenia epidémie vláda vynaložila na zápas s ňou dokopy 60 miliónov dolárov, zatiaľ čo na uhrádzanie dlhov nadnárodným kreditorom splátky dosahovali 80 miliónov mesačne (!) [66].
„Šoková terapia“ Bolívie bola realizovaná pod vedením slávneho liberála a konzultanta MMF Jeffrey Sachs (7). V rokoch 1985-1987 bol poradcom bolívijskej vlády. Vďaka jeho konzultáciám sa v krajine podarilo zastaviť infláciu, zničiac popritom výrobný sektor aj bez toho slabej bolívijskej ekonomiky, čo v dôsledku toho premenilo Bolíviu na „drogovú republiku“.
Liberálna terapia tejto krajiny trvala 5 rokov (od roku 1985 do roku 1990). Za ten čas vnútorné kapitálové vklady v prepočte na obyvateľa poklesli dvojnásobne. J. Sachs znížil výdavky z rozpočtu, znížiac množstvo zamestnancov v štátnych odvetviach priemyslu: v olovenom o 77 % a ropnom o 45 %. Nezamestnanosť, vďaka jeho reformám, sa taktiež zmocnila aj súkromného sektoru bolívijskej ekonomiky. Tam zamestnanosť poklesla o 20 tisíc osôb. Nezamestnaní sa presunuli na plantáže a do laboratórií drogových barónov, kde sa pestovala a spracúvala koka. V krátkom čase v tomto „odvetví“ už bola zamestnaná tretina produktívneho obyvateľstva krajiny. Výroba kokaínu v Bolívii začalo rýchlo narastať. Sachs natoľko stimuloval kokaínový priemysel v tejto republike, že doteraz patrí medzi hlavných svetových dodávateľov tejto drogy. Kokaín vyrobený v Bolívii tvoril donedávna 37 % celého pouličného predaja tejto drogy v USA a zisky z jeho predaja sa odhadujú na 50 miliárd dolárov ročne, čo 10-násobne prevyšuje legálny HDP krajiny [67].
Takže, priemysel Bolívie bol zničený, krajina sa premenila na svetového dodávateľa kokaínu, ale inflácia skutočne poklesla. To je výrazný ukážkový príklad „modernizácie“ orientovanej na export podľa metód MMF. Z ich hľadiska je jedno, s pomocou akého exportu sa dosiahne finančná stabilizácia - v Mexiku s pomocou exportu ropy, v Bolívii kokaínu.
Tragické udalosti konca deväťdesiatych rokov v Etiópii taktiež priamo súvisia s pôsobením MMF na jej území. Po zvrhnutí v tejto krajine prosovietskeho režimu plukovníka Mengistu Haile Mariama v roku 1991 organizácie medzinárodných kreditorov vytvorili Expresný projekt ozdravenia a prestavby, ktorý mal bleskovo vyriešiť problém zahraničného dlhu o výške 9 miliárd dolárov, ktorý vznikol počas vlády Mengistu. Projekt počítal s oddialením vyplácania jeho splátok, ale iba za podmienky, že v Etiópii budú uskutočnené radikálne makroekonomické reformy. MMF ponúkol prechodnej vláde svoj štandardný súbor finančno-ekonomických zmien, ktorý vláda bola nútená následne realizovať.
To fakticky úplne vylúčilo reálne povojnové obnovovanie krajiny. Medzinárodní kreditori žiadali liberalizáciu trhu a úplnú privatizáciu verejných komunálnych služieb, bánk, štátnych fariem a fabrík. Pritom došlo s hromadnému prepúšťaniu štátnych pracovníkov (vrátane učiteľov a pracovníkov zdravotníctva), platy boli zmrazené a pracovné právo zmenené za účelom toho, aby štátu umožnilo „zbaviť sa nadbytočných pracovníkov“. Za podmienok totálnej korupcie štátny majetok bol fakticky úplne rozpredaný za nízke ceny zahraničným spoločnostiam.
Rovnako ako po reformách v Keni v roku 1991, trhy poľnohospodárskej produkcie Etiópie sa ocitli v rukách veľkých poľnohospodárskych korporácií. Medzinárodní kreditori donútili vládu zriecť sa kontroly cien na poľnohospodársku produkciu a poskytovania finančnej podpory roľníkom. Taktiež boli odstránené obmedzenia v oblasti cien za dopravu, čo priviedlo k nárastu cien potravín vo vzdialených regiónoch, ktoré najviac utrpeli v dôsledku sucha. A predaj tovarov pre roľníkov, vrátane hnojív a semien sa ocitol v rukách súkromných podnikateľov.
Na začiatku reforiem Spojené štáty „prispeli“ Etiópii veľké množstvo amerických hnojív „výmenou za trhové reformy“. Darované hnojivá sa však rýchlo minuli, stihnúc popritom nabúrať ich miestnu výrobu, rovnako ako tie spoločnosti, ktoré dodávali importované hnojivá, kontrolovali aj veľkoobchod vlastných etiópskych hnojív, prostredníctvom etiópskych obchodníkov.
Keďže zahraničný dlh krajiny rástol a bolo nevyhnutné splácať úroky, medzinárodní kreditori požiadali vládu, aby predala zásoby zrna, vytvorené pre prípad mimoriadnej situácie (po hladomore v rokoch 1984-1985), a vláda nato pristúpila. S rovnakým cieľom prebiehal intenzívny proces exportu miliónov ton vypestovaného obilia, čo predstavovalo fakticky jeho konfiškáciu medzinárodnými krediormi v rámci splátok za úvery. Výsledkom tejto politiky sa stal masový hladomor, ktorý zavládol v krajine v rokoch 1999-2000.
Zatiaľ čo sa etiópske obilie vyvážalo, na územie Etiópie v rámci humanitárnej pomoci organizácia USAID doviezla približne 500 tisíc ton nadbytočnej americkej geneticky modifikovanej kukurice (predaj ktorej bol zakázaný v krajinách EÚ), čo priviedlo k zašpineniu genofondu etiópskych tradičných semien a vzniku závislosti krajiny od zahraničnej pomoci.
Je nevyhnutné podotknúť, že dodávaním potravinovej pomoci sa zaoberali poľnohospodárske korporácie, ktoré predtým monopolizovali export Etiópie, kontrolované nadnárodnými finančnými skupinami. Počas hladomoru v rokoch 1999-2000 veľkí obchodníci s obilím ako Archer Danials Midland (ADM) a Cargil Inc. uzavreli mimoriadne výhodné zmluvy [68, str. 18].
Medzitým ako sa Pioneer High Bread International zmocnil predaja semien, Cargil Inc. spravil to isté s obilím a kávou prostredníctvom svojej filiálky Ethiopian Commodities [69]. Pre 700 tisíc farmárov, ktorí mali prinajmenšom 2 hektáre pôdy každý (vyrábajúcich predtým 90 až 95 % etiópskej kávy), deregulácia poľnohospodárskeho úveru v kombinácii s nízkymi cenami ich produkcie priviedla k zvýšeniu ich zadlženosti, prichádzaniu o pôdu, obzvlášť vo Východnom Gothame (potravinovej základni Etiópie).
Bohaté zdroje tradičných etiópskych semien (jačmeň, čirok, метличка абиссинская atď.) boli zabrané, geneticky zmenené a zapatentované veľkými agrárnymi firmami: „Namiesto vďaky a finančnej odmeny Etiópčania dostávajú... faktúry na uhradenie od zahraničných spoločností, ktoré „zapatentovali“ miestne druhy a teraz žiadajú peniaze za ich využívanie“ [70]. Zriadenie „konkurenčnej výroby semien“ bolo založené pod vedením MMF a Medzinárodnej banky [70]. Spoločnosť Etiópske semená, predstavujúca štátny monopol, sa taktiež pripojila k Pioneer High Bread v šírení geneticky upravených semien (spolu s herbicídmi) medzi malými roľníkmi. Ich predaj bol odovzdaný súkromným firmám za finančnej a technickej podpory Medzinárodnej banky. „Neformálna“ výmena semien medzi farmármi bola premenená na „formálny“ trhový systém [71].
Hlavným cieľom týchto podujatí bolo nahradenie tradičných sort semien, produkovaných v Etiópii, dovážanými, geneticky modifikovanými. Prostredníctvom výmeny semien bolo zásobovaných viac ako 90 % roľníckych hospodárstiev. Samozrejme, hladomor v rokoch 1999-2000 spôsobil ďalšie zmenšenie zásob národného fondu semien, ktorý obyvateľstvo jednoducho zjedlo. Analogickým spôsobom sa situácia vyvíjala aj s kávou, kde genofond bôbov arabskej kávy bol ohrozený po páde cien na surovú kávu a ožobráčení drobných farmárov.
Takto hladomor, ktorý vznikol v dôsledku liberálnych reforiem, nanútených krajine Medzinárodným menovým fondom, Medzinárodnou bankou a vládou USA sledujúc záujmy tradičných finančno-politických skupín, prispel k narušeniu efektívneho fungovania etiópskeho poľnohospodárstva a vzniku jeho závislosti od medzinárodných agrárnych a biotechnologických spoločností. Šírenie geneticky modifikovaných druhov semien medzi ožobráčenými roľníkmi bolo naviazané na programy „potravinovej pomoci“, čo napomáhalo prenikaniu medzinárodných agrárnych a biotechnologických spoločností do etiópskeho poľnohospodárstva. Fakticky programy medzinárodnej pomoci sa nestali záchranou pred hladom, ale jeho príčinou.
Táto ničivá schéma, nanútená MMF a MB, nevyhnutne končiaca hladomorom, sa opakovala po celej Afrike južne od Sahary. Od začiatku úverovej krízy 1980-tých rokov dochádza k postupnej likvidácii roľníckej ekonomiky v celom regióne, s príšernými sociálnymi následkami. Teraz v Etiópii, 15 rokov po hladomore, v priebehu ktorého zahynul takmer milión ľudí, môže zomrieť podľa odhadov odborníkov až 8 miliónov, a tentokrát už nie je tajomstvom, že to nespôsobí iba zlé počasie.
K čomu v konečnom dôsledku priviedli reformy MMF v Etiópii?
Viac ako 8 miliónov Etiópčanov (15 % obyvateľstva krajiny) hladuje. Platy mestských obyvateľov sa znehodnotili, začala sa masová nezamestnanosť, sezónni pracovníci roľníci bez pôdy sa ocitli v zúfalej biede. Medzinárodné humanitárne organizácie vyhlásili, že podnebie je jediný a nevyhnutný dôvod zlej úrody a nasledujúcej katastrofy. Ale pritom médiá neinformovali o tom, že milióny ľudí v najúrodnejších regiónoch taktiež zomierajú od hladu.
Etiópia vyrába viac ako 90 % nevyhnutných potravín, uprostred krízy Organizácia potravín a poľnohospodárstva hodnotila nedostatok potravín v roku 2000 na 764 tisíc metrických ton alebo 13 kg na osobu ročne [72]. V Amhare bola produkcia obilia v rokoch 1999-2000 o 20 % vyššia, než bolo potrebné, podľa OPP sa však 2,8 miliónov obyvateľov Amhary (17 % obyvateľstva regiónu) ocitlo v „zónach hladu“ a boli „v nebezpečnej situácii“ [72]. Hoci nadbytok obilia v Amhare predstavoval viac ako 500 tisíc ton, jej „potreba potravinovej pomoci“ sa hodnotila svetovým spoločenstvom na 300 tisíc ton [72]. Podobná situácia bola aj v Oromii, najobývanejšej provincii krajiny, kde 1,6 miliónov osôb sa ocitlo „ v nebezpečnej situácii“, aj napriek nadbytku viac ako 600 tisíc metrických ton obilia [72]. V dvoch regiónoch, kde žije viac ako štvrtina obyvateľstva krajiny, príčinou hladu, biedy a sociálneho strádania zjavne nebol nedostatok potravín. Teraz už nie je tajomstvo, že hladomoru predchádzalo nielen sucho, ale aj liberálne ekonomické reformy, nanútené Etiópii zo strany MMF a MB.
4. marca roku 2002 americký novinár Alex Jones v priamom rozhlasovom prenose spravil interview s Gregom Palastom, pracovníkom ВВС a časopisu Observer, v ktorom sa hovorilo o pôsobení MMF a MB. Vychádzajúc z informácií, ktoré získal od Josepha Stiglitza (8), ktorý bol kedysi hlavným ekonómom Svetovej banky, Palast so šokujúcou úprimnosťou opísal metódy a ciele MMF a Svetovej banky.
А. Jones: Je to ohromujúce. Nemohli by ste nám porozprávať, čo spravili ekonómovia?
G. Palast: Poviem vám dve veci. Po prvé, rozprával som sa s bývalým hlavným ekonómom, prepusteným zo Svetovej banky, Joem Stiglitzom. Takže my, pracovníci BBC a novín Guardian sme s ním strávili dosť veľa času, zisťujúc podrobnosti. Podobalo sa to na zábery z akčného filmu Mission Impossible, viete, tam, kde chlapík príde z nepriateľskej strany a dlhé hodiny rozpráva o tom, čo tam objavil. Takže som získal informácie z prvej ruky o tom, čo sa deje v Svetovej banke. Okrem toho som mal aj ďalšie zdroje. Nemohol mi dať dokumenty určené na vnútorné použitie, ale dal mi celé hory dokumentov z Medzinárodnej banky a MMF.
А.J.: Rovnako ako ste dostali W199I, оd tých istých ľudí.
G.P.: Áno, okrem iného aj to. Mal som sa zúčastniť relácie CNN s prezidentom Svetovej banky Jimom Wolfensohnom, a ten povedal, že nepríde do relácie, ak tam budem ja. Takže v CNN sa zachovali ako poslední idioti a nepustila ma tam.
А.J.: А teraz sa vyhrážajú úplným bojkotom.
G.P.: Hej... Takže objavili sme nasledovné: v týchto dokumentoch sa píše, že MMF a Svetová banka zvyčajne žiadajú od vlád podpisovať tajné dohody, v ktorých súhlasia, že predajú svoj najdôležitejší štátny majetok, pristávajú na to, že príjmu opatrenia, ktoré budú znamenať katastrofu pre ich obyvateľstvo, a ak nesúhlasia, pre tieto účely sa počíta s podpísaním v priemere 111 zvláštnych dohôd pre každú konkrétnu krajinu, a ak nedodržiavajú tieto záväzky, zamedzujú im prístup k zahraničným úverom. Je potom pre nich nemožné požičať si akékoľvek peniaze od medzinárodných kreditorov. Nikto nevie prežiť bez úverov – ľudia, spoločnosti, ani krajiny...
А.J.: Z dôvodu existencie inflačnej dlhovej jamy, ktorú vytvárajú...
G.P.: Áno. Pozrime sa napríklad na Argentínu, na tajný plán pre Argentínu. Je podpísaný hlavou SB Jamesom Wolfensohnom. Mimochodom, aby ste vedeli, naozaj ich bolí hlava z toho, že som získal tieto dokumenty, ale nepopreli ich pravosť. Teda najprv áno. Najprv vyhlásili, že také dokumenty neexistujú. A ja som ich ukázal v televízii. Aj na stránke na internete existujú kópie: http://www.gregpalast.com. Vtedy sa priznali, že dokumenty sú pravé, ale vyhlásili, že sa nechystajú o nich so mnou baviť a chcú mi zamedziť prístup do televízie. Takže tak. Ale pozrite sa napríklad na Argentínu, je v kríze, za päť týždňov - päť prezidentov, pretože jej ekonomika je úplne zničená.
А.J.: Vari teraz to už nie je šesť?
G.P.: Je to čosi ako týždňové prezidentské obdobie, pretože nedokážu udržať krajinu. A to všetko preto, že na konci 80-tých rokov začali plniť inštrukcie SB a MMF a predávať svoj majetok, štátny majetok. Mám na mysli to, čo by v USA nikoho ani nenapadlo, predať napríklad vodovod...
А.J.: Teda ľud platí dane, za tie dane sa vytvára štátny majetok a vláda ho odovzdáva do súkromných rúk MMF/SB. Pritom na švajčiarske účty prichádzajú miliardy pre týchto politikov.
G.P.: Veď práve. A to je iba jeden príklad. A ani zďaleka nie každý sa na tom dokáže nabaliť. Vodovod v Buenos Aires bol predaný filiálke spoločnosti Enron. Ropovod medzi Argentínou a Chile bol tiež predaný spoločnosti Enron.
А.J.: A potom Enron praskne a peniaze sa schovávajú v nejakej fiktívnej spoločnosti a nakradnuté sa schováva.
G.P.: Presne tak. Mimochodom, viete prečo odovzdali ropovod spoločnosti Enron? Pretože im v roku 1988 zatelefonoval istý George W. Bush.
А.J.: Neuveriteľné! Тeda MMF/SB platí politikom zato, aby tí za babku privatizovali vodovody, železnice, ropné spoločnosti. Títo globalisti každému z nich platia miliardy, ktoré im posielajú na účty v švajčiarskych bankách. A chystajú kompletné zotročenie celého obyvateľstva. Pravdaže, Enron bola spoločnosť na pranie peňazí, ako písali aj iní reportéri. Je ťažké tomu uveriť, natoľko to bolo rozsiahle, ale je to pravda. Takže, stručne povedané, čo je to za systém?
G.P.: Zistili sme, že MMF a SB rozkladali celé štáty – Ekvádor, Argentínu. Problém však bol v tom, že niektoré z týchto obludných myšlienok sa dostali naspäť do USA. Skrátka, minuli sa im iné obete. Ide o to, že hlavný ekonóm, to nie je nejaká malá ryba. Už potom, ako ho prepustili, pred pár mesiacmi, dostal Nobelovu cenu za ekonomiku. Takže to nie je hlupák. Porozprával mi, že prichádzal do krajín, kde sa hovorilo o privatizácii a všetci vedeli o SB, ale radšej ignorovali tú skutočnosť, že politici zhrabnú na tom stovky miliónov.
А.J.: Ale to nie je dokonca ani privatizácia – jednoducho okrádajú ľudí a dávajú to MMF/SB!
G.P.: Áno, dávajú všetko svojim kamoškom, ako napríklad CitiBank (9), ktorá zhrabla polovicu argentínskych bánk. Enron Petrolium zhrabol ropovody v Ekvádore. Enron sa všade zmocnil vodovodu. A pritom všetko to ničia. V Buenos Aires sú problémy s pitnou vodou. To už nie je len kradnutie – už sa nedá ani kohútik otvoriť. Je to bohatnutie na účet verejnosti.
А.J.: A práve MMF dostal Veľké jazerá (10). Sami kontrolujú všetko zásobovanie vodou. Písalo sa o tom v Chicago Tribune.
G.P.: A problém je v tom, že MMF a SB na 51 % patria štátnej pokladnici USA. Takže vzniká otázka - čo dostávame za naše peniaze. A vychádza z toho, že sme dostali krízy v rade krajín. Napríklad v Indonézii. Stiglitz mi povedal, že začal klásť otázky: čo sa deje? Nechápete, že kam prídeme, do koho záležitosti sa zamiešame, ničíme ich ekonomiku? A odpovedali mu, že za podobnú zvedavosť sa prepúšťa. Ale povedal mi, že vraj dokonca plánovali vzbury. Vedeli, že keď obsadzujú krajinu a ruinujú jej ekonomiku, sú pravdepodobné vzbury. A hovoria, že to je dobré, vzbura je pre MMF prospešná – všetci sa zachraňujú útekom a MMF získava ešte viac možností diktovať svoje podmienky.
А.J.: A kvôli tomu sa ocitajú v ešte zúfalejšej situácii. Takže v skutočnosti je to imperiálna ekonomická vojna – keď je krajina v troskách, vtedy prichádza Enron. Sú natoľko chamtiví, že navyše sami to všetko organizujú.
G.P.: Pred chvíľou som hovoril s hlavnými vyšetrovateľmi štátu Kalifornia v kauze Enron. Rozprávali mi o niektorých ich trikoch. A nikto ich nekontroloval. Nielenže okradli akcionárov, vypumpovali ešte miliardy z rozpočtov štátov, obzvlášť Texasu a Kalifornie.
А.J.: A kde je majetok? Všetci hovoria, že žiadny nie je, že Enron je fiktívna spoločnosť, že previedli všetok svoj majetok ďalším spoločnostiam a bankám (11).
G.P.: Áno, je to čosi ako hra s náprstkom. Nezabúdajte, že tam boli reálne peniaze. Účty za elektrinu sa skutočne platili, v Kalifornii vypumpovali extra 9 až 12 miliárd. Neviem odkiaľ bude môcť štát získať tieto peniaze naspäť.
А.J.: Hej, klepli po prstoch guvernérovi, ktorý kupoval elektrinu za 137 dolárov za megavathodinu a predával ju naspäť spoločnosti Enron za 1 dolár. A potom všetko začalo odznovu.
G.P: Áno, systém úplne vyšiel spod kontroly a títo chlapci dobre vedeli, čo robia. Pochopte, že niektorí z tých, ktorí vypracúvali kalifornský systém deregulácie dodávok elektriny potom išli pracovať do Enronu. A v Londýne bol lord Wakeham v audítorskej komisii pre Enron, takže nebol taký prípad, žeby nemal zisk z toho, čo kontroloval a reguloval.
А.J.: Navyše, Wakeham stojí na čele NM Rothschild.
G.P.: Veru, všade zanechal stopy. Zasadá v Rade riaditeľov v 50 spoločnostiach. Vlastne by mal stáť na čele auditu, kontrolovať, ako Enron vedie svoje účtovníctvo. A zároveň od nich dostáva plat. Bol členom vlády Margaret Thatcherovej, je jeden z tých, ktorí dali Enronu zelenú v Anglicku - prísť a zmocniť sa elektrárni. A tiež sa zmocniť vodovodu v Centrálnom Anglicku. Všetko to schválil a oni mu dali prácu v Rade riaditeľov. Plus štedrú zmluvu na konzultácie. A takýto človek ich mal kontrolovať.
А.J.: Taktiež je na čele rady pre regulovanie médií.
G.P.: To teda, mal som s ním reálne problémy, pretože reguluje aj mňa.
А.J.: Ešte sa pokúsili v Anglicku presadiť taký zákon, že ak máte 800-ročnú studňu, v niektorých prípadoch aj 2000-ročnú, postavenú Rimanmi, to nie je váš majetok a že naň dajú vodomer. Nesmiete piť svoju vlastnú vodu.
G.P.: Áno, je to lord Wakeham, je z Enronu, ale ja sa ho nemôžem ani prstom dotknúť, pretože reguluje médiá. Takže sme v jeho rukách.
А.J.: Pohrabte sa v NM Rothschild, tam to všetko je. Pozrime sa na štyri etapy, mám na mysli dokumenty MMF/SB, ako obsadzujú krajinu a likvidujú zdroje existencie národa.
G.P.: Predovšetkým je potrebné otvoriť kapitálový trh. Teda predať miestne banky zahraničným. Následne zaviesť trhové ceny. To máte ako v Kalifornii, kde je všetko slobodný trh a končí to účtami za vodu – nedokážeme si v USA predstaviť, ako sa to dá - predať do súkromného vlastníctva zásobovanie vodou. Ale predstavte si, že súkromná spoločnosť, ako napríklad Enron vlastní vašu vodu. Takže ceny vyletia do fantastických výšok. Potom sa otvoria hranice pre obchod – absolútne slobodný trh. Stiglitz, ktorý bol kedysi hlavný ekonóm, ktorý riadil tento systém a robil výpočty mi povedal, že to bolo ako „ópiové vojny“. Povedal, že to nie je voľný trh, ale naopak nedobrovoľný trh. Je to vojna. Takým spôsobom likvidujú ekonomiku.
А.J.: Veď práve, v Číne je clo 40 %, v USA 2%. Nie je to voľný a čestný trh. Je to násilie s cieľom presunúť všetok priemysel do krajiny, ktorú globalisti plne kontrolujú.
G.P.: Ak ste čítali moju knihu, viete o Walmarte (12). Pripomeniem jej názov: Najlepšia demokracia, aká sa dá kúpiť za peniaze - о tom, ako bohužiaľ, Ameriku dali napredaj. Kniha vyjde tento týždeň. Hovorí sa v nej o tom, že Walmart má 700 fabrík v Číne. Takmer nič v ich obchodoch nie je vyrobené v USA, hoci majú steny plné orlov.
А.J.: Presne ako v Orwellovej 1984 – veľké plátna s výzvami Kupujte americké výrobky, ktoré sa reálne nedajú zohnať – typický doublethink (dvojité myslenie).
G.P.: Ešte horšie je, že môžu mať fabriku a hneď vedľa ešte jednu - vo väzení. Môžete si predstaviť v akých podmienkach sa vyrábajú tieto milé vecičky pre Walmart. Je to čosi neuveriteľné... Rozprával som sa s jedným chlapíkom, Harrym Wu, ktorý strávil v čínskom väzení 19 rokov. Nikto neveril jeho hrôzostrašným príbehom. Vrátil sa teda do väzenia a odfotil podmienky tam a povedal, že v týchto podmienkach sa vyrábajú veci pre Walmart...
А.J.: Tu, v Austine, ma všetci hrozili vyhodiť z televízie (13), keď som ukázal film so štvorročnými čínskymi dievčatkami, prikovanými, chudšími ako Židia v koncentrákoch. A hrozili mi, že ak to spravím znovu, zatknú ma.
G.P.: Je to skutočne príšerný materiál, ktorý som dostal, Stiglitz konal veľmi odvážne, keď prišiel a spravil svoje vyhlásenie. Dokumenty mi však nedal on. Dokumenty sú uskladnené v trezoroch, pretože opisujú ako sa veci reálne majú. Skutočne hovoria – podpíšte sa pod 111 podmienkami pre každý štát. A verejnosť nemá ani tušenia o tom, čo sa to deje v ich krajine...
А.J.: Vráťme sa k privatizácii. Štyri etapy – to je základ. Poskytuje miliardy politikom, ktorí odovzdávajú všetko do súkromných rúk.
G.P.: Volajú to úplatkyzácia - keď sa predáva vodovod, povedzme za 5 miliárd, 10 % z toho je 500 miliónov – to je úplatok pre politika. Takto sa to robí. Pred dvomi týždňami som nahral rozhovor s argentínskym senátorom. Povedal, že v roku 1988 mu zavolal George Bush mladší a povedal – dajte argentínsky plynovod spoločnosti Enron. Povedal mi, že obzvlášť odporné bolo, že Enron sa chystal za plyn zaplatiť jednu pätinu svetovej ceny, čudoval sa, ako sa vôbec dá robiť taká ponuka? Povedali mu však (nie Bush, ale účastník kontraktu), že ak zaplatia iba pätinu, čo-to ešte zostane pre nich, pre ich účty vo Švajčiarsku. Takto sa to robí. Mám o tom záznam. Tento chlapík je konzervatívec, dobre sa pozná s rodinou Bushovcov. Riadil verejné práce v Argentíne. Na tej nahrávke mi povedal: „Áno, telefonoval mi.“ Spýtal som sa: „George Bush mladší?“ A on mi odpovedal: „Áno, v novembri 1988 mi zavolal a povedal, aby som dal plynovod Enronu.“ Ten istý Geroge W. Bush, ktorý povedal, že nepoznal Kena Laya (14) do roku 1994. Vidíte...
А.J.: Áno, a teraz ich na senátorských vyšetrovaniach očisťujú. Bol som včera pri budove Enronu v Houstone, bol som približne desať metrov od vchodu, na chodníku - všetko mám natočené – vyhadzovači ku mne podišli a vyhlásili, že je zakázané točiť na kameru. Povedal som, nech sa páči, tak ma zatknite. Stál som na chodníku, Greg.
G.P.: Bol som tam v máji, robil som reportáže pre anglických poslucháčov. Videl som zaujímavé dokumenty mesiac pred koncom prezidentovania Clintona. Myslím, že odstrihol Enron od kalifornského energetického trhu, aby si vyrovnal účty s najväčším prispievateľom na Bushovu volebnú kampaň. Stanovil hornú hranicu na ceny za elektrinu. Nemohli žiadať viac ako 100-násobok normálnej ceny. To Enron naštvalo. Až tak, že Ken Lay osobne napísal odkaz viceprezidentovi Cheneymu, aby odstránil obmedzenia, ktoré stanovil Clinton. V priebehu dvoch dní od začiatku Bushovej vlády Ministerstvo energetiky prehodnotilo obmedzenia pre Enron. To v priebehu týždňa vynahradilo všetky ich príspevky na Bushovu volebnú kampaň.
А.J.: Takže, je to jasné – vkladajú príspevky na švajčiarske účty. Čo sa však deje, ak sa veci dostávajú spod kontroly?
G.P.: Potom hovoria – znižujte rozpočet. 20 % Argentínčanov je nezamestnaných a oni hovoria – znížte o polovicu podpory pre nezamestnaných, vyrabujte penzijné fondy, znížte výdavky na vzdelanie, všetky tieto príšerné veci. Ak sa ekonomika priškrcuje uprostred spádu, ktorý títo ľudia zorganizovali, ničí to krajinu. Po 11. septembri Bush vyhlásil, že je potrebné minúť 50-100 miliárd na záchranu našej ekonomiky. Nepriškrcovať rozpočet, ale pokúšať sa zachrániť ekonomiku. Ale iným krajinám hovoria: škrtiť, škrtiť, škrtiť. A načo – podľa dokumentov pre vnútorné použitie – aby mohli platiť percentá zahraničným bankám 21 % až 70 %. To je úžerníctvo. Museli dokonca Argentíne nariadiť, aby zrušila zákony proti úžerníctvu, pretože ktorákoľvek z týchto bánk bola úžerníckou podľa argentínskych zákonov.
А.J.: Ale Greg, podľa dokumentov najprv vyplienili ekonomiku, aby vytvorili takúto situáciu. Vytvorili pre to všetky podmienky.
G.P.: Áno, a potom hovoria – nemôžeme vám požičiavať inak ako za lúpežnícke úroky. V USA je zakázané pýtať 75 %, to je úžerníctvo.
А.J.: A čo sa deje potom?
G.P.: Ako som povedal, otvárajú hranice pre voľný trh, a sú tu nové „ópiové vojny“. Po zničení ekonomiky, keď výroba krajiny je na nule, vás nútia platiť obrovské sumy za také tovary ako napríklad lieky a končí to tým, že prekvitá obchod s drogami, jediný spôsob ako prežiť...
А.J.: Pritom tá istá CIA-ská diktatúra národnej bezpečnosti bola prichytená s nákladom drog...
G.P.: Hej, a čo povedali: „Ale, viete, to je len naša výpomoc spojencom...“
А.J.: Presne tak... Teda dostávajú krajinu do krízy, zruinujú ekonomiku a všetko kupujú za pár drobných. Čo sa deje potom?
G.P.: Potom si podrobujú vládu. Je to čistý štátny prevrat. O tom vám nepovedia nič. Napríklad vo Venezuele. Nedávno som telefonoval s prezidentom Venezuely.
А.J.: A dosadzujú svoju vlastnú vládu – korporácie.
G.P.: Povedzme, že existuje zvolený prezident a vláda, a MMF vyhlási, že podporí prechodnú vládu, ak prezidenta odvolajú. Nehovoria, že sa budú miešať do politiky – len že podporia prechodnú vládu. Hovoria to na rovinu - sľubujú zafinancovať prevrat, ak vojaci zvrhnú súčastného prezidenta, pretože súčastný prezident nesúhlasí s MMF. Kázal im totiž, aby si balili kufre. Prišli a povedali mu: rob to a to, a on povedal, že to neurobí. Povedal, že spraví čosi celkom iné: že zdvojnásobí dane pre ropné spoločnosti, pretože vo Venezuele je veľa ropy. Zdvojnásobí dane pre ropné spoločnosti a získa takto dostatok peňazí na sociálne potreby – a takto bude ľud bohatý. Len čo to spravil, pracovníci MMF začali rozdúchavať nespokojnosť v armáde, a odporúčam vám si to pozorne všímať –uvidíte, že o tri mesiace prezidenta Venezuely zvrhnú alebo zastrelia (15). Nechystajú sa mu dovoliť zvyšovať daňové zaťaženie ropných spoločností.
А.J.: V tom je práve celý problém, Greg. Už ste o tom hovorili. Začínajú byť čoraz nenásytnejší, už si robia zálusk aj na USA. Súdiac podľa dokumentov, spoločnosť Enron bola iba fasáda, môžu ukradnúť majetok a previesť ho iným globálnym korporáciám, ktoré následne prasknú a ukradnú ich penzijné fondy. А teraz hovoria, že nás ohrozuje terorizmus. To sa stane, ak sa zriekneme svojich práv. Bush nezapojil Kongres a ostatných, do koho rúk by mala prejsť moc v prípade, ak by došlo k jadrovému útoku, do svojej tajnej vlády. Washington Post napísal, že „Kongres nebol informovaný o tieňovej vláde.“ Hovorca komory zástupcov nič nevedel. Zaváňa to štátnym prevratom. Radšej by sme sa mali posnažiť informovať o tom verejnosť teraz, alebo tieto nenásytné obludy dokončia, čo začali.
G.P.: Čo ma obzvlášť zarmucuje... Informoval som o tom v anglických médiách a na ВВС, bez ohľadu na lorda Wakehama. Viem, že mu leziem na nervy. Informoval som o tom v BBC a vo veľkých miestnych novinách, čosi ako New York Times a informácie sa predsa len dostali k čitateľovi. Je veľká škoda, že v USA je potrebné mať alternatívnu tlač a alternatívne rádio, aby človek mohol uverejniť významné informácie. Chcem tým povedať, že informácie by mali byť dostupné každému Američanovi. Koniec koncov, je to naša vláda... Viete, kto prispel najviac na Clintonovu kampaň? Správne, Walmart, ich centrála v štáte Arkansas... Takže vidíme súbor zlých hercov, ktorí sa hrajú na dobrého policajta a zlého policajta a zo všetkých nás vysávajú živiny...
Ako zvyčajne hovorí Robert Pelletier, „teraz má Amerike viac dôvodov na revolúciu ako v roku 1776!“ [73].
Touto optimistickou vetou relácia skončila.
K vyššie spomínaným faktom môžeme dodať to, že od chvíle prijatia v auguste 1997 „balíka reforiem“ pre záchranu Thailandu pred bankrotom, analogické akcie vo vzťahu k Indonézii, Južnej Kórei, Rusku (16), Ukrajine (17) a Brazílii dokázali, že „pomoc“ MMF znamená ekonomickú, sociálnu a finančnú katastrofu pre krajiny, ktorým je poskytovaná. Zisk z toho majú iba konkrétni medzinárodní investori v podobe nadnárodných finančných štruktúr. Od chvíle, keď bola poskytnutá „pomoc“ Thailandu, MMF vyhradil na takéto akcie bezprecedentnú sumy, a v každom prípade Fond požadoval stanovenie vysokých úrokov (aby sa údajne ochránil valutový kurz), zosilnenie tlaku na reálny sektor ekonomiky (ktorý privádzal k jeho zničeniu), tvrdé škrtanie štátneho rozpočtu (ktoré katastroficky znižovalo životnú úroveň obyvateľstva, často ho dostávajúc na hranicu vymretia).
Zoznam krajín, ktoré sa ocitli v situácii finančno-ekonomického kolapsu a sociálnej katastrofy po realizácii liberálnych reforiem v rámci programov MMF, je dosť dlhý. Nato, aby sme zovšeobecnili výsledky medzinárodnej činnosti MMF, je treba sa pozrieť na závery Bryana Johnsona, spoluautora každoročného Indexu ekonomickej slobody (Index of Economic Freedom), ktorý konštatoval, že strategické programy reforiem, vytvorené MMF pre nezápadné krajiny, kompletne stroskotali. Výskum, ktorý uskutočnil spolu s Brettom Schäferom v roku 1997 pre Fondu dedičstva (Heritage Foundation), ukázal, že v období od roku 1965 do roku 1995 sa MMF pokúšal „zachrániť“ 89 krajín. Dnes sa 48 z nich nachádza v nie lepšej situácii, ako pred tým, ako dostali peniaze od MMF а 32 krajín ešte viac ochudobnelo a sú v stave ekonomického kolapsu [74].
Navyše, samotná prax západnej „pomoci“ nezápadným krajinám vyzerá veľmi zvláštne, ak berieme do úvahy to, že v priemere ich spoločný zahraničný dlh narastá každý rok o 5% (!) [75], a každý deň dokopy platia Západu v rámci úrokov 200 miliónov dolárov (!) [55].
V roku 1995 sa v Madride konalo zasadnutie Tribunálu národov (18) (znedotiaceho 12 právnikov a ekonómov známych na západe), ktorý vyniesol nasledovný rozsudok: program stabilizácie MMF, použitý v mnohých krajinách, predstavuje dolo homicide. Homicide znamená zabíjanie ľudí, а dolo spôsob realizácie zločinu prostredníctvom vedomého klamania v zmluve alebo dohode. Trubunál zdôraznil, že činnosť MMF, ktorá priviedla k ekonomickým, sociálnym a humanitárnym katastrofám v nezápadným krajinám, musí byť vnímaná ako zločin, а nie ako omyl, pretože Fond naďalej vnucuje svoje programy reforiem aj v ďalších krajinách, ignorujúc ich ničivé následky.
Andrej Vadžra (Ruska Pravda)
Poznámky:
(1) Podľa názoru niektorých slávnych ekonómov, úvery je treba brať len tesne pred vojnou, ak existuje hrozba fyzického prežitia národa (a podľa možnosti od toho, s kým bude potrebné bojovať). V takom prípade je logika veľmi jednoduchá: ak vojna bude vyhraná, dlhy sa dá vracať v rámci reparácií, ak krajina vojnu prehrá, nebude treba nič vracať.
(2) Medzinárodná consultingová spoločnosť, ktorá je jednou z popredných finančných štruktúr neokonzervatívcov v USA. Úzko spolupracuje so Svetovou bankou.
(3) Idiomatické označenie nájomného vraha, vykonávajúceho vraždy na objednávku. Toto slovo sa dostalo do obehu zo slangu mafie.
(4) Celkový dlh juhoamerických krajín na začiatku 80-tých rokov dosiahol hodnotu 300 miliárd dolárov. Iba v rámci úrokov a za jeho spravovanie juhoamerické krajiny musia vyplácať nadnárodným bankám každý rok približne 30 miliárd dolárov (!).
(5) Ozdravovanie – realizovanie systémových opatrení za účelom predchádzania bankrotov priemyslových, obchodných, či bankových podnikov. Realizuje sa prostredníctvom zlúčenia slabých podnikov so silnými alebo vydávaním nových akcií.
(6) V roku 2002, po tom, ako v Argentíne došlo ku finančno-ekonomickej katastrofe a bol vyhlásený defaul, Domingo Cavallo skončil vo väzení, obvinený z umelého zvýšenia zahraničného dlhu o viac ako 1 miliardu dolárov prostredníctvom jeho reštrukturalizácii.
(7) Sachs potom konzultoval vlády liberálnych reformátorov v Poľsku a pracoval tiež aj v Rusku.
(8) Joseph Eugene Stiglitz – americký ekonóm, ktorý pôsobil ako profesor v Yale, Princetone, Oxforde a Stanforde. V roku 2001 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. V roku 1993 sa stal členom skupiny ekonomických poradcov prezidenta USA Billa Clintona a neskôr sa postavil na čelo tejto skupiny.
V rokoch 1997 až 2000 zastával funkciu hlavného ekonóma Svetovej banky. Pod nátlakom Ministerstva financií USA a MMF v roku 1999 Stiglitz odišiel do demisie, verejne obviniac Svetovú banku a MMF z realizácie nesprávnej politiky v Rusku a Juhovýchodnej Ázii.
Stiglitz bol sklamaný zo svojho pôsobenia v administrácii prezidenta a medzinárodných organizáciách, a preto odmietol znovu sa stať členom vládneho tímu po znovuzvolení Clintona na druhé volebné obdobie. Zato vďaka svojej medzinárodnej sláve a skúsenostiam expertno-administratívnej práce vytvoril na pôde Kolumbijskej univerzity vedecké spoločenstvo ekonómov a politológov Iniciatíva pre politický dialóg (The Initiative for Policy dialogue), s cieľom pomôcť krajinám s prechodnou a rozvíjajúcou sa ekonomikou vypracovať alternatívne cesty rozvoja.
Stiglitzovym hlavným pracovným miestom sa stala Kolumbijská univerzita, kde prednáša predmet neklasickej ekonómie, ktorý sám vytvoril – informačnú ekonómiu. Je aktívnym členom Národnej akadémie vied USA, Americkej akadémie vied a umenia a Ekonometrickej spoločnosti.
Je autorom knihy Globalizácia a jej negatívne stránky, v ktorej tvrdo skritizoval MMF za ekonomickú politiku s „katastrofickými následkami“. Ako tvrdí autor, daná medzinárodná organizácia sleduje záujmy medzinárodnej finančnej elity na účet rozvojových krajín, ktorým sa akože snaží pomáhať.
(9) Jedna z najväčších bánk USA.
(10) Na hranici USA a Kanady.
(11) Ak máme veriť finančným správam Enronu, hrubý zisk spoločnosti v roku 2000 tvoril 100,8 miliárd dolárov USA. Od augustu roku 2000 do decembra roku 2001 však akcie tejto spoločnosti náhle zlacneli viac ako 350 krát! Kam zmizli desiatky mliárd dolárov doteraz zostáva záhadou.
(12) Jedna z najväčších obchodných sietí v USA.
(13) Štát Texas.
(14) Bývalý riaditeľ spoločnosti Enron, úzko spätý so súčasnou vládou USA, vrátane prezidenta, viceprezidenta, ministrov, Senátu a Kongresu.
(15) Slova Grega Palasta sa ukázali byť prorocké. Táto relácia bola vysielaná 4. marca roku 2002, a v noci z 11. na 12. apríla roku 2002 bol uskutočnený pokus o štátny prevrat vo Venezuele.
(16) Podľa údajov z roku 2000, štátny dlh Ruskej federácie tvoril 65,9 % jej HDP.
(17) V rokoch 1999-2000 veľkosť zahraničného dlhu Ukrajiny dosahovala takmer 60 % jej HDP. Momentálne tvorí čosi vyše 36 %.
(18) Táto organizácia bola vytvorená v roku 1979 a je následníčkou Трибунала Рассела, ktorý vyšetroval zločiny armády USA počas vietnamskej vojny.