Maďarské (seba)klamy








Jerguš Ferko




Vydavateľstvo Matice slovenskej
Martin 2002


Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2002
ISBN 80-xxx-xxx-xx










Maďarské (seba)klamy




Jerguš Ferko



Túto knihu venujem slovenskej a maďarskej mládeži.




Copyright C Jerguš FERKO -- dedičia

Obálka C Ondrej ZIMKA

Doslov C Roman KALISKÝ

Mapy a grafy C Mojmír BENŽA

Zodpovedná redaktorka Johana HASONOVÁ



Maďarské (seba)klamy


Slovo autora

I. BOŽE, POŽEHNAJ MAĎARA!

II. UČNI SLOVANOV (MAĎ)ARIZUJÚ DEJINY
-- SEDEM MAĎARSKÝCH (SEBA)KLAMOV

III. KULT NÁSILIA A NÁSILNÍKOV

IV. Z MAĎARSKÉHO PANTEÓNU

V. MAĎARI, ŽIDIA, NEMCI

VI. MAĎARSKÁ POLITICKÁ FILOZOFIA A TECHNOLÓGIA

VII. SPOLOČNÝ NÁVRAT DO DEJÍN

Doslov Roman KALISKÝ

Poďakovanie

PRAMENE
MENNÝ REGISTER


@@LH 3

Slovo autora

Milí čitatelia,
vitajte v tejto knižke. Dúfam, že vás aspoň sčasti zaujme, tak ako mňa zaujala a takmer na tri roky pohltila téma slovensko-maďarského spolužitia.
Viacgeneračná slovenská skúsenosť s Maďarmi a najmä ich politikmi hovorí, že tomuto spolužitiu treba v záujme zachovania pokoja a mieru venovať nadštandardné úsilie. Očividne väčšie ako vzťahu ku ktorémukoľvek inému z našich susedov. Napriek tomu, že Maďarsko a Maďari geograficky patria do strednej Európy, v politickom zmysle sa Balkán začína už na južnom Slovensku...
O problematickosti maďarskej mentality a tzv. hungaropesimizme, syndróme "depresívneho" národa, sa síce občas hovorí, ale zatiaľ chýbajú syntetizujúce analýzy týchto javov. Pokúsil som sa vykročiť práve týmto smerom a okamžite sa vynoril hotový príval otázok: Na základe čoho jeden z veľkých publicistov minulého storočia, škótsky autor R. W. Seton-Watson (pseudonym Scotus Viator) dospel k poznaniu, že žiadnemu európskemu národu nie je taký vzdialený princíp otvorenej hry ako Maďarom? Prečo bývalý maďarský premiér Gy. Horn označil 20. storočie za storočie maďarských prehier? Prečo britskí psychológovia po odbornej analýze označili Maďarov za najneurotickejší národ na svete? Prečo sa Maďari takmer každému zásadnejšiemu civilizačnému posunu vo svojich dejinách tak úporne vzpierali? Prečo celé svoje dejiny dokonale sfalšovali a prečo týmito falzifikátmi kŕmia svoju mládež? Prečo toľké maďarské osobnosti trpeli psychickými poruchami a prečo si mnohí z nich siahli na život? Prečo v maďarských dejinách väčšina osobností, ktoré Maďari prezentujú ako "maďarské", museli byť Nemaďari? Prečo Maďari, na rozdiel od Švédov či Rakúšanov, dodnes nedokázali zosadnúť z veľmocenského "koňa" a prečo si stále tak kŕčovito pestujú nereálne a na neúspech odsúdené ambície a ilúzie? Prečo už celé desaťročia zaznamenávajú veľký demografický úpadok? Prečo sa maďarskí novinári ešte aj dnes boja uverejniť niektoré objektívne podložené fakty?
Slovenské a maďarské spoločenstvo vedie dlhotrvajúci duchovný spor, ktorý by sa dal zjednodušene pomenovať ako konflikt štátnych ideí. Do vzniku samostatného slovenského štátu bolo slovenské spoločenstvo v tomto spore značne handicapované, pretože dialóg nemôže byť rovnoprávny, ak jeden z účastníkov je a druhý nie je zastrešený vlastným národným štátom. Na maďarskej strane sa tak vytvorila očividná prevaha, vyplývajúca z nedávnej historickej dominancie a dlhodobej existencie vlastného štátu. Na slovenskej strane je však očividná prevaha argumentov. Prejavuje sa najmä v tom, že kým slovenské spoločenstvo nemá v oblasti dejín prakticky žiadne tematické tabu, maďarské spoločenstvo, naopak, má v tomto smere nemalé problémy. Podvedome si tabuizuje mnohé historické témy (skutočný podiel Maďarov a iných národov na utváraní Uhorska, maďarizácia, Maďari a fašizmus a mnohé ďalšie) ich povrchnou a nepravdivou ideologickou mytologizáciou, z ktorej sa rodia falošné predstavy o vlastnom národe, o jeho dejinách a budúcnosti.
Ilúziami a dezinterpretáciou dejín nemožno dospieť k proklamovanému slovensko-maďarskému vyrovnaniu, ktorého súčasťou je aj morálne vyrovnanie, v súčasnosti dôkladne zablokované prevládajúcimi maďarskými názormi na základné dejinné fakty. Tu nejde o maďarsko-slovenský, ale o maďarsko-európsky spor. Nie o maďarskú a slovenskú, ale o maďarskú a európsku interpretáciu dejín. V tomto spore vystupujú Slováci ako obrancovia európskych humanistických a demokratických hodnôt, preto -- na rozdiel od Maďarov -- nepotrebujú v tomto spore nič skrývať a môžu hrať otvorenú hru bez prekrúcania faktov a dvojtvárnosti.
Ako vidno, ide o tvrdý oriešok a rozlúsknuť ho nebude ľahké. Som si vedomý citlivosti tejto témy a nerobím si pri jej spracovaní nárok ani na komplexnosť, ani na neomylnosť. Aj keď sa zrejme nevyhnem podozreniu z čierno-bieleho videnia a šovinizmu, v mene priateľstva s mnohými Maďarmi toto riziko podstúpim. Na to, aby som nebol niečím takým zaťažený, som prežil príliš veľa času v priateľskej atmosfére rodnej obce mojej matky, obce s nadpolovičným podielom Maďarov. Maďarčina, hoci ju neovládam, patrí k príjemnej vôni môjho detstva a mladosti.
Keď som svojej priateľke, vzdelanej a inteligentnej Maďarke, porozprával, o čom píšem, prekvapene zareagovala otázkou, prečo už nedáme Maďarom pokoj. Aj o tom bude v tejto knihe reč. V žiadnom prípade sa nepokúšam hodnotiť maďarský národ ako celok. Moje dlhoročné dobré vzťahy s ľuďmi zo zmiešaného slovensko-maďarského prostredia na južnom Slovensku mi nikdy nedovolili dospieť k paušalizujúcim, či dokonca šovinizujúcim postojom.
Pomocou hľadania kľúča k maďarskej politickej duši sa pokúsme nájsť kľúč k pokojnejšej susedskej spoločnej budúcnosti. Je to životne dôležitá úloha pre viacero slovenských a maďarských generácií.













I.


BOŽE, POŽEHNAJ MAĎARA!





Bože, požehnaj Maďara!


Bože, zhliadni milostivo na tento smutný, nepokojný a nespokojný národ a obdaruj ho tým, čoho sa mu nedostáva a o čo Ťa tak úpenlivo prosí vo svojej hymne už takmer dvesto rokov -- veselou mysľou a hojnosťou. "Zošli naň štedrý rok"! Veď ho "už dávno kmáše neblahý osud", "odpykal si už tento ľud aj za minulosť, aj za budúcnosť"!


Predkovia maďarského národa prišli do Európy z ďalekej Ázie. Po ceste brali aj to, čo im nepatrilo -- cudzie životy a cudzí majetok. Brali to silou zbraní. Túto silu práve tu, v strednej Európe, zastavila iná sila, ktorá ich prinútila usadiť sa a prejsť k pokojnejšiemu spôsobu života. Už predtým maďarský národ trpel neustálymi bojmi pod vedením cudzích vodcov, ba skôr zvodcov, ktorí nasmerovali jeho osudy na krivolaké cesty lúpeží a násilia. Starí Maďari a ich vodcovia chceli pokračovať, ísť ešte ďalej a ďalej brať, čo im nepatrilo, ale Európa ich zastavila a prinútila pracovať. To bolo pre nich veľké utrpenie, obrovská muka, čo sa prenieslo aj do maďarského jazyka označením práce slovom munka a robotníka slovom munkás, prácou mučený.
Maďarskému národu akoby odpradávna chýbala väčšia cieľavedomosť a pevná vôľa. Žil danej chvíli, vedený pudmi a vášňami, neuvedomujúc si, že práve vlastné vášne mu pripravujú "kmásanie neblahým osudom". Jedna z týchto vášní ho osobitne mučila a mučí dodnes -- snaha mať viac, ako dokázal splodiť a vytvoriť. Aj po násilnom usadení sa a násilnom donútení k práci stále túžil mať -- viac pôdy, viac otrokov, viac majetku, viac slávy... Túžby boli silnejšie ako vlastné možnosti, a tak vášeň ovládať prinášala a prináša iba občasné úspechy, zamotané v dlhej reťazi neúspechov. Vášeň ovládať sa stala trvalým zdrojom aj ďalšieho problému Maďarov. Chceli svoje okolie vlastniť, čím si zo susedov vyrobili skôr nepriateľov ako partnerov, priateľov a spojencov.
Buď milostivý, Bože, k maďarskej duši, ktorej sa znepáčil svet. Svet, do ktorého ju priviedli najmä cudzí vodcovia a v ktorom ju vlastní vládcovia, najmä veľkoknieža Gejza a jeho syn Vajk-Štefan I. násilne oberali o starý spôsob života a o vieru pohanských predkov. Starým Maďarom sa nepáčilo v Európe, ktorá sa ich ako nevítaných hostí už prestávala báť a neprestala nimi ako civilizačne zaostalejšími pohŕdať. Nečudo, veď mali oveľa menšiu slovnú zásobu ako tunajšie osídlenie.
Nemecký kronikár Otto z Freisingu, účastník druhej krížovej výpravy, ktorý roku 1147 prechádzal cez Uhorsko, vydal o starých Maďaroch vo svojom diele Činy cisára Friedricha I. takéto dobové svedectvo: "Spomínaní Uhri majú totiž mrzké tváre, vpadnuté oči, sú nízkej postavy. Ich jazyk a mravy sú barbarské a divé, takže právom možno viniť osud, či skôr obdivovať Božiu trpezlivosť, ktorá -- ani by som nepovedal ľuďom, ale akýmsi ľudským obludám, dala takú krásnu krajinu..." Dnes vnímame takéto hodnotenie ako tvrdé, ba surové. Citát uvádzame kvôli historickej autenticite.
Z tohto nepriateľského sveta, ktorý Maďarmi pohŕdal, obral ich o vieru predkov a mučil prácou, nebolo úniku. A tak z nich začala unikať maďarská duša. Aby zmiernili svoje utrpenie, ponárali sa do snov o bývalej bojovej sláve a už v 13. storočí začali tieto sny dotvárať vlastnými vidinami a ilúziami. Obraz príchodu predkov do Karpatskej kotliny hnaných Bulharmi a Pečenehmi, obraz strastiplného pochodu porazených na úteku, ktorí prišli o väčšinu rodín a stád dobytka a boli takí skleslí na tele i na duchu, že v krajnom zúfalstve prosili o novú priazeň bohov rituálnym obetovaním najvyššieho vodcu, zabitím sakrálneho kráľa Almoša, a ktorí pokorne prosili Svätopluka II. o možnosť prezimovať v Potisí -- takýto obraz nemohol liečiť ubolenú maďarskú dušu, skôr naopak. Preto si stvorila obraz nový, o príchode ako o víťazoslávnom vpáde hrdých vitézov, ktorým sa korili veľké ríše i miestny ľud. Jedna časť pravdy sa vyzdvihla a absolutizovala, druhá pochovala pod príkrov mlčania.
Prišli do krajiny, ktorá ich prijala a kde na nich nikto neútočil. Len čo im priazeň okolia dovolila zmocnieť, obrátili sa proti nej a obnovili svoje staré, krvavé, lúpežné remeslo. Vášeň zmocňovať sa cudzieho, ktorou si ich obdariť i potrestať ráčil, Pane, spôsobila, že Maďar každé územie, kde "bol na koni", zmenil na žalár národov. Tak to bolo v potrianonskom Maďarsku, nemilosrdne likvidujúcom národnostné menšiny, ale tak to bolo aj v závere uhorských dejín a tiež -- na čo sa rado zabúda -- na ich počiatku, keď staromaďarskí cháni takmer trištvrte storočia ohrozovali Európu a nazháňali z nej do uhorskej nížiny početné húfy zajatcov-otrokov. Aby mal kto pracovať na tých, ktorí holdovali bezbrehej pohanskej svojvôli a pre ktorých bola práca munkou-mukou. Nie náhodou bolo Uhorsko aj neskôr, v stredoveku a následne za tureckej moci, na poprednom mieste v obchodovaní s otrokmi.
Chorobná snaha ovládnuť oveľa väčší priestor, než na aký stačil primalý počet maďarských duší, zmenšovaný svojho času ešte výbojmi, sprevádza maďarskú elitu dejinami ako nočná mora. Tak ako sa ľudský organizmus v predinfarktovom štádiu podvedome vzopne k zvýšenej aktivite, aby zachoval rod, tak aj Maďarov sústavný strach z vlastného zániku podnecuje k expanzii. Nebyť nepretržitého nasávania zdrojov z okolia, maďarský národ by možno už neexistoval a ešte niekedy na úsvite stredoveku by ho bol postihol osud jemu podobných -- Avarov či Hunov, na ktorých ostala Európe iba zlá spomienka. Vpád starých Maďarov vklinil do srdca Európy ázijskú enklávu, ktorá ako magnet priťahovala ďalšie a ďalšie vlny pohanských kočovníkov, ktorí splynuli s Maďarmi. Najväčšou takouto vlnou bolo 40 tisíc rodín divých Kumánov v 13. storočí. Ako napísal "najväčší maďarský mysliteľ 20. storočia" István Bibó, Maďari sa zmiešali "so všelijakým balastom sveta".
Strach z vlastného zániku, túžba po nadvláde a kultúrna zaostalosť, to neboli ešte všetky kríže, ktoré si na tento ťažko skúšaný ľud uvrhol, Pane. Obdaril si Maďarov ešte urputnou neznášanlivosťou, ktorá spôsobovala, že aj medzi staromaďarskými, ako-tak príbuznými kmeňmi museli byť široké neobývané koridory, aby sa navzájom nevyvraždili. Ale milosť Božia je nekonečná a cesty Božie sú nevyspytateľné. Azda práve vďaka tejto priečnosti a vzdorovitosti Maďari dokázali, čo nedokázali iné národy dobyvateľov -- prežiť. Nechal si ich však, Pane, zaplatiť za toto prežitie vysoké mýto.
Ku každému väčšiemu kroku do európskej civilizácie boli prinútení násilím a za každý takýto krok zaplatili kúskom svojej duše. Takto vyprázdnené miesto zapĺňal v ich srdci strach a smútok. Pretože do európskeho domu chceli vstúpiť spôsobom, ktorý Európa v záujme vlastného prežitia nemohla tolerovať.
A tak prišlo na rad násilie -- Maďari boli v Európe násilne usadení, násilne pokresťančení a násilie voči nim sprevádzalo aj tvorbu uhorského štátu, keď Arpádovec Vajk-Štefan I., kráľ takmer z ich krvi, tvoril Uhorsko v bojoch, pri ktorých nad ním vial znak dvojkríža s tromi vrchmi a nad húfmi jeho odporcov sa vznášali prevažne -- hunské turuly. Násilne musel byť Maďarom vnútený aj maďarský národný štát (Trianon 1920). Postavili sa aj proti výstavbe Vodného diela Gabčíkovo, ktoré nielenže zachránilo ich lužné lesy pred vyschnutím, ale stihlo ich už uchrániť pred dvomi katastrofálnymi povodňami. Maďari sa vlastne vzpierajú na ceste do európskeho domu a kráčajú doň po kolenách. Začleňovanie do európskej civilizácie inak, ako si predstavovali, pociťujú ako traumatickú krížovú cestu plnú porážok.
Dopustil si, Pane, že tieto porážky si Maďari spôsobujú zväčša sami -- tým, že sa sústavne búria proti európskej civilizácii a jej humanistickým, kresťanským a demokratickým hodnotám, proti jej civilizačnému prúdeniu. Keď sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867 zmocnili vlády nad Uhorskom, opäť ho premenili na žalár národov. Vládnuca vrstva -- ten skutočný maďarský panský národ, paradoxne prevažne z nemaďarskej krvi -- nastolila v Uhorsku režim štátneho terorizmu, korupcie a svojvôle, ktorým podľa mnohých vtedajších autorov v tejto krásnej časti Európy vyslovene v zlom zmysle slova znovu ožili ázijské pomery a ktorý neskôr, roku 1920, viedol k vzniku prvého fašizujúceho režimu na svete. Logickým pokračovaním bolo, že Maďari sa v oboch svetových vojnách postavili na stranu agresora, a tým aj na stranu porazených. Ani po jednej z prehratých vojen sa so svojimi susedmi nedokázali priateľsky pokonať, naopak, na oboch mierových konferenciách ich zástupcovia nielen že nevystupovali ako porazení, ale dokonca sa štylizovali do polohy víťazov a moralizátorov, pričom vo svojom národe naďalej živili démonov vzbury a revanšu, hoci v oboch mierových zmluvách sa zaviazali, že takúto propagandu nedopustia. Porážky sprevádzajú Maďarov v 20. storočí preto, lebo ani po jednom zo svojich veľkých historických hriechov (násilná maďarizácia, uhorský štátny terorizmus, obe svetové vojny, krvavá okupácia južného a východného Slovenska, Sedmohradska, Vojvodiny, vodné dielo Gabčíkovo) sa nedokázali podrobiť studenej sprche dôkladnej morálnej očisty, naopak, ešte viac sa ponorili do ilúzií historického alibizmu a politického rasizmu voči svojim susedom. Maďarská duša nechce vidieť svet v jeho reálnych kontúrach, a kým to nedokáže, je odsúdená na úlohu večného bludára a nespokojenca. Radšej blúdi, akoby k Tebe, Pane, prišla na úprimnú spoveď.
Maďari naostatok vždy donútili svoje okolie, aby ich umravňovalo a civilizovalo násilím. Aj oni sami dosiahli svoj historický zenit vždy iba pomocou násilia -- tak po príchode-vpáde, ako aj vtedy, keď sa faetonovsky zmocnili kočírovania zlatého voza zvaného Uhorsko. Prečo si, Pane, tých najmenej vyspelých a najmenej dospelých usadil práve tu, v srdci jednej z najkrajších krajín Európy? Prečo si urobil tmelom tejto krajiny jej najslabší článok a dopustil, že táto veľká ríša zvaná Uhorsko sa v dôsledku toho potácala dejinami ako obor na hlinených nohách a nedokázala sa ubrániť žiadnemu väčšiemu útoku zvonka, či už to boli Mongoli, Turci alebo spupní rakúski Habsburgovci?
Vrchol moci a slávy dosiahli Maďari v posledných päťdesiatich rokoch uhorských dejín násilnou maďarizáciou, bezohľadným lúpením cudzích duší. Brať si paraziticky z cudzieho sa v záujme vlastného prežitia stalo pre nich potrebou a historickým zvykom, ktorého sa nedokážu striasť dodnes. Maďarizácia im priniesla závan úspechu, preto ju ešte stále väčšina maďarských intelektuálov nedokáže odsúdiť ani len z etického hľadiska. Údajne neexistuje jediné literárne dielo z pera maďarského autora, ktoré by odmietalo tieto ohavné maďarizátorské orgie intolerancie a šovinizmu. Kult násilia a násilníkov si maďarská duša pestuje doteraz ako duchovné azylové územie pred realitou, ktorá jej nevyhovuje, čo vyvoláva silný historický alibizmus a zlozvyk hľadať chyby zásadne mimo seba. A keďže chyby robili z maďarského pohľadu iba iní, maďarská duša si pestuje aj trvalý pocit ukrivdenosti a nespokojnosti. Ako výhovorku pred tvárou dejín najčastejšie používa Trianon, ale pocit krivdy, nespokojnosti a presvedčenie, že okolie, Európa, je veľkým dlžníkom Maďarov, sa zrodili oveľa hlbšie v dejinách. Jedným z dôkazov je text maďarskej hymny, ktorý vznikol takmer sto rokov pred Trianonom.
Kto sa cíti ukrivdený, nespokojný a má voči okoliu nadštandardné požiadavky, v konečnom dôsledku si vynúti a vytrucuje zvýšenú pozornosť a pomoc, ako keď sa rodičia nakoniec vždy musia najviac venovať najproblémovejšiemu dieťaťu. A keďže Trianon roku 1920 skoncoval so špongiovým efektom, priamym a násilným nasávaním zdrojov z okolia, Maďari sa museli prispôsobiť a nasadiť iné, "mäkšie" prostriedky -- propagandu, diplomaciu a stály psychologický tlak na susedov a západné mocnosti.
Klamať sami seba začali už v dávnej minulosti, a tejto drogy sa nezbavili dodnes. Už krátko po svojom príchode-vpáde boli takí vystresovaní z vyspelejšieho prostredia, že maďarská duša hľadala všemožné únikové cestičky. Začala premaľúvaním obrazu o príchode predkov na premyslený čin hrdinov ovenčených víťazstvami. Aby bol obraz ešte ligotavejší, primaľovala si doň ako predka svojich mýtických vodcov hunského Attilu, zvaného Bič boží, postrach Európy 5. storočia. Meno tohto krvavého dobyvateľa je dodnes častým maďarským mužským menom.
Maďarská duša na svojom úteku pred realitou už začiatkom 11. storočia neváhala sfalšovať pápežskú bulu Silvestra II. z roku 1001 a prikrášliť legendu o kráľovi Štefanovi I. Neváhala vyhlásiť Maďarov za pilier kresťanstva a obrany európskej civilizácie. Neváhala odvrhnúť nemaďarské národy Uhorska, svojich učiteľov kultúry a civilizácie, a vyhnať ich z uhorských dejín, neváhala vyhlásiť mnohonárodné Uhorsko, v ktorom maďarstvo dlhodobo hralo iba druhé husle, za výhradne maďarský štát. Neváhala Maďarov, civilizačne najslabšie a na stálu pomoc zvonka odkázané etnikum, vyhlásiť za najvyspelejší a najkultúrnejší národ, predurčený na výnimočné historické poslanie v celom karpatskom priestore. Neváhala sama pred sebou zatajiť deficit výrazných osobností z vlastných radov a z dejín si prisvojiť celú plejádu osobností nemaďarského pôvodu. Maďarská propaganda dodnes obdivne vzdychá, aké obrovské kvantum a akých skvelých osobností dali Maďari svetu, okrádajúc tým Židov, Nemcov, Chorvátov, Rumunov i Slovákov. Maďarská duša neváhala všetky slabiny a hriechy svojho národa pripísať výhradne vonkajším faktorom a "nepriazni osudu". Neváhala vyhlásiť, že Maďari nemôžu ani za svoju účasť v obidvoch svetových vojnách na strane agresora, ani za vznik a vyčíňanie maďarského boľševizmu, ani za horthyovské represálie, ani za to, že v rozhodujúcich zlomoch 20. storočia sa takmer vždy postavili proti hlavnému humanizačnému prúdu európskej civilizácie.
Maďarská duša v úsilí prežiť v realite, ktorú odmietala, si musela vybudovať vzdušný zámok ilúzií. Maďarský národ potrebuje inú, vymyslenú realitu, potrebuje (seba)klam ako vitálnu drogu. Potrebuje ju na duchovné i fyzické prežitie. Aby bolo atraktívne byť Maďarom, musel si maďarský národ sám pre seba vytvoriť nové, vykonštruované dejiny. Iné ako tie, ktoré si mu určil Ty, Pane. Maďar ušiel z Božieho diela, lebo mu v ňom bolo tesno a úzko. Kým andersenovské škaredé káčatko bolo v skutočnosti labuťou, v maďarskom kráľovstve krivých zrkadiel sníva škaredé káčatko svoj sen o krásnej labuti. A nielen sníva, snaží sa ho aj žiť a vnucovať iným, nenávistne vyháňajúc skutočné labute z jazera dejín. Káčatko plné strachu, že ak zazrie vo vode pravdy svoj skutočný obraz, mohlo by sa utopiť, káčatko plné strachu plodiaceho agresivitu, ktoré práve pre ten strach chce opanovať celé jazero.
Prečo si, Pane, uväznil maďarské káčatko na jazere pravdy, ktorého voda ho mrazí a desí, ktorého vody sa nedokáže napiť? Viem, Tvoje cesty sú nevyspytateľné. Maďarská duša síce odvrhla časť Tvojho diela v podobe dejín, ale zato kopíruje Tvoju nevyspytateľnosť, ako postrehol aj politik a publicista M. Ivanka svojím výrokom "cesty maďarskej logiky sú nevyspytateľné".
Prečo si, Pane, tento ľud, ktorý "už dávno kmáše neblahý osud", nechal blúdiť dejinami bez vlastných vodcov? Tí cudzí ho namiesto pomoci skôr zneužívali -- a bolo ich neúrekom. Ani len Arpádovci neboli etnickí (staro)Maďari, boli to po meči chazarskí Turci a po praslici prevažne Slovania. Ani medzi uhorskými kráľmi sa akosi nenachádza jediný Maďar -- Karol Róbert bol Talian, Samusel Aba Kabar Chazar, Matej Korvín Rumun, Jagelovci Poliaci, Habsburgovci Nemci... A oveľa lepšie to nebolo ani v závere uhorských dejín. Do slávnej revolúcie v rokoch 1848 -- 1849 viedli Maďarov dvaja pomaďarčení Slováci -- Lajos Kossuth alias Ľudovít Košút a Sándor Petooofi alias Alexander Petrovič, dokonca najväčší maďarský básnik. Obaja sa naučili po maďarsky až v škole, podobne ako "najväčší Maďar" István Széchenyi (pôvodné meno rodu bolo Sečanský), ktorý sa naučil po maďarsky až na gymnáziu. Aj o "veľkom zveľaďovateľovi maďarskej vlasti" Miklósovi Horthym je známe, že to bol iba "polceduľový" Maďar a po maďarsky hovoril dosť zle až do svojej smrti.
Koľkí Maďari sa napríklad pokúsili vážne zamyslieť nad otázkou, ako sa zlučuje maďarská politická filozofia etnickej výlučnosti a nadradenosti s politickým odkazom sv. Štefana, ktorý hlásal pravý opak? Nad tým, ako a kam zmizli početné národnostné menšiny žijúce na území Maďarska? Prečo toľkí politici v maďarských dejinách vyznávali zásadu farizejskej dvojtvárnosti "inak doma konať a inak do sveta hovoriť"? Prečo mnohým maďarským politikom prekáža výraz národnostná menšina, ktorý sa v strednej Európe všade uznáva? Prečo maďarskí politici tak vierolomne porušujú prijaté zmluvné záväzky? Prečo obraz Maďarska je vo svete oveľa ligotavejší ako maďarská realita? Prečo maďarský štát už od roku 1920, bez ohľadu na politické zriadenie, patrí k najagresívnejším krajinám Európy? Prečo nie je schopný uskutočniť veľmi potrebný krok, morálne sa vyrovnať so svojimi susedmi? Prečo sa menšinoví Maďari aj po rokoch štúdia štátneho jazyka domáhajú tlmočníkov? Prečo ich predstavitelia tak vytrvalo prejavujú nespokojnosť s rozsahom menšinových práv, ktoré sú na vysokej úrovni európskeho nadštandardu? Prečo pre mnohých je významnejší pocit ako fakt a realita?
Prečo z maďarských biografických slovníkov i z maďarských dejín miznú osvietené maďarské osobnosti, prečo sa jednostaj posilňujú tradície vrchnostenskej násilnosti a kult vojnových zločincov ako národných hrdinov, ktorým sa stavajú honosné pomníky a razia pamätné medaily? Prečo sú maďarské učebnice plné tvrdení, ktoré prekrúcajú dokázané a ostatnou Európou uznávané historické fakty? Aj bývalý generálny tajomník Rady Európy Daniel Tarschys jasne povedal, že potrebná je európska interpretácia histórie, pretože národný výklad dejín môže viesť k veľmi nebezpečným záverom. Nech sa len Európa bližšie prizrie maďarskému výkladu dejín, ktorý je účelový, ba až škandalózny.
To je len malá ukážka naliehavých otázok, ktoré si sami Maďari zatiaľ nedokázali objektívne zodpovedať. Aj preto maďarská politika v strednej Európe znamenala toľké utrpenie pre Slovákov, Rusínov, Ukrajincov, Rómov, Židov, Rumunov, Srbov, Chorvátov, Nemcov... i samých Maďarov.
Dokazuje to, Pane, najmä 20. storočie, storočie maďarských prehier. Maďarsko ako tradičný agresor porazený v obidvoch svetových vojnách, ako dobrovoľný a najvernejší spojenec Hitlera. Maďarsko ako krajina s trvalým výrazným poklesom počtu obyvateľov a vari najväčší cintorín národnostných menšín na starom kontinente. Maďarsko, ktoré utrpelo fiasko v medzinárodnom súdnom spore o Gabčíkovo. Maďarsko ako hlavný zdroj napätia v strednej Európe, večne nespokojné s jej usporiadaním. Maďari ako dedičia zlovestnej politickej tradície v Európe...
Na druhej strane tejto smutnej scenérie však svieti nablýskaný, starostlivo vyrábaný imidž Maďarska ako krajiny a národa s bohatými a údajne skvelými historickými tradíciami, dynamickou ekonomikou, liberálnou a demokratickou politikou a vzornou starostlivosťou o menšiny. Najmä v očiach vyspelého Západu sa Maďari usilujú o ten najlepší obraz svojej krajiny. Krajiny, ktorá dokonca ašpiruje na úlohu regionálnej veľmoci, na úlohu regionálneho učiteľa demokracie a menšinovej politiky. Krajiny, ktorá sa sústavne mocným tohto sveta ponúka ako rozhodujúci garant stability a demokracie v strednej Európe.
Maďari dokonale pochopili, že čím má "produkt" viac defektov, tým mohutnejšia musí byť jeho reklama. A darí sa im. Presvedčili Západ, aby sa na strednú Európu pozeral maďarskými očami. Hlavný politický pacient strednej Európy sa pasuje na jej lídra!
Únik pred vlastnými ťaživými problémami má rôzne podoby, aj podobu úteku vpred, úteku pred zodpovednosťou, či podobu cestovania dejinami -- často na cudzí účet. A k tomu všetkému ešte historicky podmienený hlboký komplex menejcennosti, ktorý nedokážu prehlušiť ani monumentálne paláce a impozantné pomníky v Budapešti. Maďari, títo Švédi strednej Európy, ako ich nazval nórsky spisovateľ E. Lejon, zatiaľ nedokázali -- čo práve Švédi alebo Rakúšania už dávno zvládli -- zosadnúť z veľmocenského koňa kolonialistov a stať si na pevnú zem reality malého národa, jedného z mnohých. Zaradiť sa -- civilizačne, susedsky a partnersky.
Táto úloha Maďarov ešte len čaká. Podľa mnohých príznakov zatiaľ blúdia práve opačným smerom, utápajúc sa vo svojej duchovnej chorobe -- chorobe z vlastných dejín, v ktorých zablúdili, v ktorých sa nedokážu správne zorientovať, pochopiť ich smerovanie a zmysel, neskreslený hlušinou mýtov narcistického nacionalizmu a etnocentrickou ideológiou vlastnej výnimočnosti a výlučnosti.
Stále si nahovárajú, že sú autochtónnym, teda pôvodným obyvateľstvom, že príchod ich predkov do strednej Európy bol premyslený čin a ich krvavé výboje vynútené obranou (vtedy neexistujúceho) štátu, že Uhorsko bolo maďarské, že obránili Európu pred Turkami (ktorí sa neskôr stali ich spojencami), že Štefan I. bol maďarský kráľ a budapeštianska politika napĺňa jeho odkaz, že Trianon bol obrovskou krivdou, že Maďari sú najkultúrnejším a najvyspelejším národom na okolí, učiteľom menšinových práv, hlavným garantom mieru a stability v strednej Európe, doslova "ostrovom mieru", že tu majú historické poslanie a sú predurčení byť lídrom celej Karpatskej kotliny...
Nič z toho nie je pravda, všetko sú to iba maďarské (seba)klamy.




















UČNI SLOVANOV (MAĎ)ARIZUJÚ DEJINY- SEDEM MAĎARSKÝCH (SEBA)KLAMOV

















UČNI SLOVANOV (MAĎ)ARIZUJÚ DEJINY
-- SEDEM MAĎARSKÝCH (SEBA)KLAMOV


"Ľudoprázdna" Karpatská kotlina -- maľovaná lož


"Zaujatie vlasti" -- útek do karpatskej pasce


Štefan I. -- sfalšovaná vizitka


Faetonovo sprisahanie


Trianon ako výhovorka


Na úteku pred vlastnou minulosťou alebo Vzbura kópií


Privilegované obete


Prvý maďarský (seba)klam:
Maďari sa ako prví usadili v Podunajskej kotline
ako prapôvodné (autochtónne) obyvateľstvo.

"Po Avaroch prišli Maďari, ktorí sa ako prví usadili v Karpatskej kotline a sú tu dodnes."

ÁRPÁD GÖNCZ, maďarský prezident (Oxford 1995)


"Ľudoprázdna" Karpatská kotlina -- maľovaná lož

V maďarskom parlamente -- postavenom hlavne liptovskými murármi -- visí v jednej z najväčších siení monumentálny, šestnásťmetrový obraz nazvaný Príchod starých Maďarov (presnejšie starých Uhrov), ktorý namaľoval jeden z najlepších maďarských maliarov Mihály Munkácsy.
Dielo zobrazuje impozantných rytierov-vitézov (víťazov), odetých v blýskavých pancieroch, so skvelou oceľovou zbrojou, na koňoch ošírovaných bohato zdobenými postrojmi. Príchodzích jazdcov -- vojvodcu Arpáda a jeho družinu -- vítajú miestni občania, chudáci odetí v chatrných zrebných habitoch, očividne sociálne i kultúrne zaostalejší. Pravda je však taká, že to bolo presne naopak -- práve príchodzí boli tými kultúrne zaostalejšími. Staromaďarské kmene, ktoré sa v Podunajskej (Karpatskej) kotline objavili v 9. storočí, mali oveľa chudobnejšiu slovnú zásobu ako tunajšie, prevažne staroslovenské obyvateľstvo. Starí Maďari (starí Uhri -- z ôsmich turko-ungrijských kmeňov sa len jeden volal Meder-Megyer-Magyar, zrejme podľa náčelníka), nevedeli obrábať pôdu a živili sa iba lovom, chovom dobytka a lúpežnými výpravami. Takmer vôbec nepoznali remeslá a staviteľstvo a o organizácii štátu, kresťanstve, právnej tradícii a európskej vzdelanosti nemali ani potuchy. Ich pôvodná kultúra bola taká biedna a "nekonkurencieschopná", že sa zakrátko takmer bez stopy rozplynula.
Už Svetozár Hurban Vajanský Munkácsyho obraz premenoval a nazval ho oveľa výstižnejšie -- Maľovaná lož. A vôbec nie preto, že pravé meno tohto skvelého maliara nemeckého pôvodu bolo Michal Lieb.
Ozaj, kto to vlastne na Munkácsyho obraze víta náčelníka Arpáda a jeho družinu? Veď podľa pána bývalého dlhoročného prezidenta Árpáda Göncza, ktorý ten obraz určite veľmi dobre pozná, tu vtedy nebol usadený nikto. Žeby nejakí náhodní pocestní?
Bývalý maďarský prezident Árpád Göncz roku 1995 pri prednáške v Oxforde na nemalý úžas prítomného politického a vedeckého publika vyhlásil, že "po Avaroch (ktorí prišli do strednej Európy v 6. storočí n. l. -- pozn. aut.) prišli Maďari, ktorí sa ako prví usadili v Karpatskej kotline a sú tu dodnes". Učte sa, Slováci! Popredný maďarský vzdelanec, dokonca hlava štátu, pokojne nazýva nesúrodú zmes kmeňov, z ktorých len jeden sa volal Meder (Megyer-Magyar), Maďarmi, a ani sa nenamáha pridať hoci len prívlastok "starí".
To je však len menšia časť nehorázneho intelektuálneho podvodu pána prezidenta Göncza. Tvrdenie, že (starí) Maďari prišli ako prví do Karpatskej kotliny, bolo a zostane obyčajnou lžou. Od koho potom náčelníci staromaďarských kmeňov (vraj) "kúpili" túto krajinu, keď podľa pána historika Göncza "prišli prví", čiže do ľudoprázdna? A ako mohla v tomto ľudoprázdne fungovať Veľká Morava, v tom čase jedna z hlavných európskych mocností?
Maďarské "zaujatie vlasti" (vpád) bolo teda niečo celkom iné, než čo tvrdia romantické nepravdivé legendy. Starí Maďari sem prichádzali postupne po niekoľko rokov a ich hlavná časť bola na zúfalom úteku pred Bulharmi a Pečenehmi. Neprišli do ľudoprázdnej Karpatskej kotliny ako prví a vôbec sa tu ako prví neusadili. Žiaľ, ani serióznejší maďarskí historici (tvoriaci za Dunajom výraznú menšinu) nie sú príliš ochotní priznať nos medzi očami a Karpatskú kotlinu pred príchodom starých Maďarov popisujú ako krajinu s veľmi riedkym a slabo organizovaným osídlením. Redšie osídlená a azda aj slabšie organizovaná bola tá malá časť územia Veľkej Moravy, na ktorej starí Uhri dostali povolenie usadiť sa (alebo iba prezimovať?) -- ide o jednu z najodľahlejších periférií Veľkomoravskej ríše, o nížinato-močaristé územia medzi Bodrogom a Tisou.
Karpatská kotlina bola primerane osídlená už v dobe kamennej, bronzovej i železnej. Maďari spochybňujú, že toto územie už od 5. -- 6. storočia trvalo obývali starí Slováci (Slovania, Sloveni). Ako v takmer všetkých zásadnejších tvrdeniach maďarských historikov, i tu je pravda presne opačná -- starí Slováci boli v Podunajskej nížine oveľa skôr.
"V pohľade na Slovanov zohrala negatívnu úlohu predovšetkým nemecká historiografia devätnásteho storočia, ktorá bez potrebných zdôvodnení a argumentácie prijala myšlienku o príchode Slovanov do dnešných priestorov v 5. -- 6. storočí n. l. Už vtedy proti tomu protestovali naši študenti na nemeckých univerzitách (P. J. Šafárik, J. Kollár)" (V. Timura).
Pri hľadaní odpovede na otázku, kde bola pravlasť Slovanov, sa spomína časť Balkánu, predhorie východných Karpát po rieku Pripiať. Poľskí vedci dokazujú, že ide aj o územie v povodí riek Odry, Visly a Bugu, Popowska-Taborska (1991) konštatuje zasa zhodu archeológie a jazykovedy, podľa ktorej sú to územia južne od Karpát v povodí Dunaja, a ruský vedec Trubačov na slavistickom seminári v Bratislave jednoznačne vyhlásil: "Slovania vždy sídlili na strednom Dunaji" (V. Uhlár).
Možno to povedať aj inak -- historické vystúpenie Slovanov na strednom Dunaji v 5. -- 6. storočí je v rámci serióznej vedy nesporné (to uznáva aj časť maďarských historikov). A hoci nikto nevie dokázať, kedy a ako sem prišli, dôkazov o kontinuite tunajšieho indoeurópskeho (vrátane slovanského) osídlenia je viac než dosť. To znamená, že Slovania (i tá ich rozhodujúca časť, ktorú možno nazvať starými Slovákmi) tu boli dávno pred príchodom-vpádom starých Uhrov-Maďarov.
Už tisíc rokov pred vpádom starých Maďarov razili Kelti na bratislavskom a ďalších svojich hradiskách mince -- tetradrachmy (ak o tom niektorí maďarskí experti ešte nepočuli, môžu si tento biatek-biatec s obrázkom jazdca na koni pozrieť na slovenskej päťkorunáčke). Známa je hypotéza, že už v 5. -- 6. storočí boli starí Slováci (Sloveni) nositeľmi právnej kultúry odvodenej zo zvykového práva. S kým tu už osem storočí pred vpádom Arpádových bojovníkov tak dlho a úporne bojovali germánske kmene a rímske légie, v tom čase bezkonkurenčne najmodernejšia armáda sveta? Žeby maďarskí historici nepoznali ani slávny rímsky nápis na trenčianskej skale? Môžu si ho prísť prečítať, ak ho dosiaľ nestihli objaviť v odbornej literatúre. Komu vládol v 7. storočí knieža Samo, pôvodne franský kupec? S kým porazil obávané šíky dobyvateľských Avarov? Komu to s takým rešpektom písali rímski pápeži (o čom je množstvo dôkazov vo vatikánskom archíve) v čase, keď sa starí Maďari ešte len veľmi matne dozvedali o existencii písma a nepoznali ani také slová ako dvere či oblok? Nepísali Svätí otcovia azda vladárom Veľkej Moravy? Jednej z hlavných veľmocí vtedajšej Európy, ktorú za panovania Svätopluka označili ako regnum, kráľovstvo, a jeho za svojho "drahého syna"? Komu to vládli títo mocnári, keď v "ľudoprázdnom" Podunajsku nebolo takmer nijaké osídlenie? Klame Vatikán, keď tvrdí, že tu už dávno pred príchodom kočovníkov mal kresťanské biskupstvo?
Staroslovenská Veľká Morava sa rozvinula nielen na vojenskú, ale aj na významnú hospodársku veľmoc. Kontrolovala jednu z najdôležitejších európskych obchodných križovatiek -- okrem iného, práve tu sa Jantárová cesta z Baltu na Balkán dotýkala Devínskej brány, vstupu do západnej Európy. "Riedko osídlená a slabo organizovaná" Veľká Morava bola v tom čase európskym špičkovým producentom a exportérom drahých kovov (predovšetkým striebra), kožušín, medu, keramiky, ale najmä železa, ktoré malo zásadný hospodársky a vojenský význam. Ako dosvedčujú archeologické vykopávky, len na území dnešného Slovenska vtedajší jeho obyvatelia vyrábali okolo 100 druhov železných výrobkov. Tak ako dnešní Slováci aj ich staroslovenskí predkovia vynikali svojimi stavbárskymi schopnosťami, čoho dôkazom je množstvo opevnených osád a mohutných hradísk, z ktorých mnohé vybudovali dávno pred príchodom starých Maďarov.
Milan Augustín upozorňuje (1997) na málo známy fakt, že maďarskí archeológovia už pred niekoľkými rokmi zverejnili získané poznatky o zvyškoch mohutného systému zdvojených až strojených obranných valov, ktoré však nedali do súvisu s obrannými stavbami proti postupu staromaďarských bojových družín, ale predpokladajú ich vznik na prelome letopočtu. Ak vezmeme do úvahy "aj valové systémy od Nyíregyházy takmer až po Budapešť, ktoré vlastne ochraňovali územia dnešného Slovenska, je zrejmé, že išlo o rozsiahle obranné systémy, ktoré mohol financovať len bohatý a mocný štátny útvar. A takýmto, aj na svojom dramatickom sklonku, bola v tejto oblasti len Veľká Morava."
Ako píše historik Ján Tibenský, arabský kupec a cestovateľ ibn Rusta sa o Svätoplukovi vyjadril ako o panovníkovi hodnom titulu "knieža kniežat". S úctou o ňom písal aj kronikár Regino či sám byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet, ktorý uvádza, že "bol udatným a u susediacich kmeňov obávaným mužom". Márne a komické sú pokusy niektorých maďarských historikov, ako je Ferencz Kászoni, ktorý síce nepopiera prítomnosť Slovanov a existenciu Veľkej Moravy, ale vo svojom spise Magyar-Szlovák (1940) tvrdí, že Svätopluk a Pribina boli -- Avari, alebo Püspöki Nagy Péter, rodák z Podunajských Biskupíc, ktorý sa vo svojej knihe O polohe Veľkej Moravy (vyšla aj po anglicky, New York 1982) popri iných pokúsil premiestniť jadro Veľkomoravskej ríše k srbskému Belehradu a tamojšej riečke Morave.
Maďari, vychovávaní v extrémnom nacionalizme okorenenom oficiálnym rasizmom (panský národ), boli takí obalamutení "bájnymi pravdami", že mnohých z nich archeologické vykopávky z čias Veľkej Moravy privádzali priam do nepríčetnosti. Dal by sa napísať celý román, ako Maďarská akadémia vied (medzi zakladateľov ktorej patrili aj osvietené osobnosti ako gróf István Széchenyi) "zametala" stopy po dejinnej prítomnosti Slovanov na území Maďarska. Sú známe viaceré prípady, keď sa maďarskí vedci snažili všemožne zatajiť archeologické nálezy potvrdzujúce autochtónnosť Slovákov na tomto území -- najmä pri maďarskom Zalaváre, kde sa našli základy kostolov a obydlí Blatnohradu, ktorý ako centrum svojho kniežatstva vybudoval Pribina. Mladí maďarskí archeológovia napríklad nesmeli v Maďarsku publikovať svoje "slovanské" nálezy pri Balatone z 9. storočia. A keď ich chceli porovnať s veľkomoravskými exponátmi v múzeu Archeologického ústavu v Nitre, museli to urobiť tajne (M. Ferko).
Čo však urobiť s početnými zmienkami antických autorov o Slovanoch a Slovenoch (starých Slovákoch) -- gótskeho autora Jordanesa, alexandrijského geografa Klaudia Ptolemaia, byzantského historika Prokopia, Menandra, Pseudo-Maurikiosa, Sýrčana Jána z Efezu či arabského geografa ibn Hurdádbeha. Čo so známou Fredegarovou kronikou, análmi Franskej ríše či Spisom o obrátení Bavorov a Korutáncov? Budeme aj z týchto prameňov, ktoré patria k historiografickej "klasike", vymazávať zmienky či celé state o Slovanoch a Venedoch (ako niektorí autori označovali Slovanov)? Spáli Európa svoje najcennejšie archívy, aby maďarskí historici a politici mali pravdu, tvrdiac, že Slovania (vrátane Slovákov) tu akoby ani neboli a objavili sa až niekedy v 15. storočí (Györffy), po tureckom vpáde či dokonca v 18. storočí (ako dodnes tvrdia niektoré maďarské učebnice dejepisu)?
Každá lož ťahá za sebou reťaz ďalších problémov. Čo urobia premaľúvači dejín, hlásajúci maďarské (seba)klamy, so záplavou archeologických pamiatok, ktoré hádam len nechodili zakopávať do zeme slovenskí nacionalisti? Len na maďarskom území v Zadunajsku po severný breh Balatonu, jazera so slovanským názvom, vedci zdokumentovali 22 staroslovenských sídlisk a ďalších 50 (!) doložili písomnými prameňmi a jazykovedným výskumom. Archeologické vykopávky jednoznačne dokazujú, že staroslovenské (slovienske) osídlenie siahalo hlboko na územie dnešného Maďarska a "vykazovalo rovnocenný spôsob života so životom na ostatnom území Veľkej Moravy" (Vincent Sedlák).
Staromaďarské kočovné kmene boli ešte pri Čiernom mori, keď roku 828 bol v Nitrave (Nitre) vysvätený prvý kresťanský kostol na území strednej a východnej Európy, vôbec prvý v slovanskom svete (len na porovnanie, české kmene boli v tom čase ešte barbarmi, ich prvým pokrsteným kniežaťom bol Bořivoj, ktorý podľa legendy prijal kresťanstvo od Metoda roku 874). Christianizácia starých Slovákov prebiehala pravdepodobne podstatne skôr, ako sa historicky "medializovala" tým, že bol pokrstený knieža Pribina.
Starí Maďari boli ešte ďaleko a hovorili primitívnymi, nesúrodými jazykmi, keď na staroslovenskom území vznikol Proglas, písomný skvost, chválospev na preklad evanjelia do staroslovenčiny a vôbec prvý text napísaný v slovanskom jazyku (!), a pápež Hadrián II. zakrátko, roku 868, popri latinčine, gréčtine a hebrejčine slávnostne schválil staroslovenčinu ako štvrtý liturgický jazyk v západnom civilizovanom svete. Tým sa starí Slováci priradili ku kultúrnej špičke Európy a sveta. Navyše v sebavedomej a svojbytnej pozícii v 9. storočí vznikla na staroslovenskom území bohatá literatúra písaná glagolikou (hlaholikou), obsahujúcou osemtisíc slovanských a dvetisíc gréckych a latinských slov. "Taký bohatý kultúrny jazyk nemal v 9. -- 10. storočí nijaký iný národ v Európe!" píše profesor Š. Ondruš. Na počiatku bolo Slovo -- a práve od tohto magického pojmu mnohí odvodzujú názov národa -- Slovákov.
Prirodzene, keď hovoríme o pojme národ na konci prvého tisícročia, myslíme tým skôr kmeňové spoločenstvo spojené spoločným pôvodom a blízkosťou jazyka. Na väčšine územia Podunajskej nížiny je však vedecky doložená kontinuita slovanského (staroslovenského) osídlenia prinajmenšom od 5. -- 6. storočia, teda minimálne päť storočí pred príchodom-vpádom predkov našich dnešných južných susedov. Meno jeho najväčšieho vládcu -- Svätopluk -- neznamená "svätý pluk", ako by sa mohlo zdať na prvé počutie či videnie, ale "veľký ľud". Teda vládca veľkého ľudu.
Starí Slováci tvorili väčšinu osídlenia Podunajskej nížiny a boli jedným z najväčších slovanských národov, ako to okrem iných dokazuje Ján Stanislav vo svojom monumentálnom diele Slovenský juh v stredoveku (ktoré básnik Štefan Moravčík výstižne nazval Antibutatótnik alebo viagra pre nemužných Slovákov). Územie Maďarska je husto posiate názvami dedín, miest, potokov, riek, hôr, z ktorých veľká väčšina má -- po rekonštrukcii z maďarského tvaru -- všeslovanský (a najmä sloviensky, čiže staroslovenský) ráz.
Aj niektorí maďarskí učenci priznávajú, že starí Slováci bývali pri Neziderskom a Blatenskom jazere (Balatone). Ján Stanislav na konkrétnych príkladoch dokazuje, že husté (staro)slovenské osídlenie na juhu susedilo s Chorvátmi a Slovincami, že Žitný ostrov a Tekov boli prevažne (staro)slovenské, práve tak ako aj ďalšie oblasti nad Dunajom a za Dunajom -- Bukové hory, Matra i Tokaj (takisto starobylý slovanský názov). Na východe obývali predkovia Slovákov kompaktne Novohrad, ba i Hevešskú a Boršódsku stolicu. Aj podľa výskumov maďarského profesora Moóra žili Slováci v oblasti po rieku Maroš a Sedmohradské hory až do 13. storočia. J. Stanislav upresňuje, že ešte dlhšie.
Pre neveriacich maďarských vedcov tu je množstvo ďalších dôkazov. Jadro takej mohutnej ríše, akou nesporne bola Veľká Morava, musel tvoriť mimoriadne početný a vyspelý kmeňový zväz, ktorý okrem iného niekoľko desaťročí viac-menej úspešne odolával mohutnému vojenskému náporu na dvoch frontoch -- zo západu sa naň valili záľahy bojovných Germánov, z východu nemenej bojachtivé hordy lúpežných kočovníkov.
Navyše slovenskému jazyku pomerne dobre rozumejú všetci Slovania. Ak je slovenčina dodnes uznávaná ako esperanto slovanských jazykov, museli starí Slováci v slovanskom svete hrať veľmi významnú úlohu. Takéto "parametre" mohlo mať iba mimoriadne početné a v každom ohľade značne vyspelé spoločenstvo.
Keby Veľká Morava nebola vojenskou a duchovnou veľmocou, byzantský cisár Michal III. by sem nebol poslal takú významnú misiu, ako bola misia vedená Konštantínom a Metodom, ktorá položila mohutné a doslova nezničiteľné základy slovanskej kresťanskej kultúry.
Poslal by cisár, v tom čase takmer mocenský poloboh, svojich najväčších učencov do vzdialenej, "riedko osídlenej a málo organizovanej" krajiny, kde žijú akísi jednoduchí ľudkovia v zrebných habitoch z obrazu Munkácsyho alias Lieba?
Arché znamená po grécky začiatok a logos slovo, archeológia by teda mala byť náukou o začiatku. Začiatok slovensko-maďarských vzťahov bol úplne iný, než tvrdia maďarské učebnice dejepisu. Maďari ako učni Slovanov sa najmä od čias pochybnej a neobjektívnej Anonymovej kroniky (13. stor.) snažia (maď)arizovať dejiny -- arizovať ich pre ideologické záujmy hornej vrstvy maďarského národa, aby táto elita, vyvolený "panský národ" mohol držať radových Maďarov v neustálom "dištančnom" napätí a konfliktoch so susedmi.
Klamstvo prináša osoh maďarským kolonialistom, rasistom, fašistom a vôbec všetkým, ktorí už dávno nepatria do modernej Európy, žiaľ, vrátane bývalého pána prezidenta Göncza. Objektívne uvažujúcim ľuďom dobrej vôle ostáva dúfať, že demokratická a humanistická časť maďarského národa postupne odhalí lživé manipulácie a rozozná, že cesta k slobode a mierovému susedskému spolunažívaniu vedie iba cez pravdivý a v základných faktoch overiteľný výklad našich spoločných dejín.
Záujmom maďarského panského národa je vymazať Slovanov (Slovákov) z dejín a prisúdiť im nanajvýš podradnú úlohu historických miništrantov. Pán prezident Árpád Göncz nebol jediný maďarský činiteľ, ktorý sa pokúsil vymazať Slovanov nielen z dejín, ale i z mapy Európy. Urobili to aj mnohí iní už pred ním ako Lajos Kossuth (pôvodom Slovák) a Kálman Tisza. Autochtónnosť Maďarov (neexistujúcu) radi skloňujú aj niektorí maďarskí politici na Slovensku, napríklad Miklós Duray, ktorý dokonca prorokoval etnický konflikt (Ženeva 1992) a vyzýval "pravoverných" Maďarov, aby nevstupovali do manželských zväzkov s Nemaďarmi. Od tohto rasistického výroku sa dodnes nedištancoval ani jeden oficiálny maďarský predstaviteľ.
Náruč Podunajskej kotliny je nesporne rodnou krajinou každého, kto sa pokladá za Maďara, a takisto rodnou krajinou Slováka, Nemca, Žida, Rumuna, Srba, Chorváta, Rusína, Ukrajinca, Róma... Otázka autochtónnosti, (pra)pôvodnosti v podobe akýchsi historických etnických lustrácií by zrejme vôbec nevystupovala do popredia, keby z nej práve panskí Maďari neurobili jeden z odrazových mostíkov pre svoje účelové ideologické piruety a keby práve oni, ktorých predkovia vyhubili a z vlastných domovov vyhnali množstvo starousadlíkov, teraz nehanebne nevyháňali aj ich potomkov z vlastných dejín a následne i z ústavy vlastného štátu. Odpoveď na otázku prapôvodnosti je jednoduchá -- koho predkovia sa tu usadili skôr? Starí Maďari to neboli. Maďari nie sú autochtónni, ale alochtónni, tí, čo pochádzajú z iného miesta, než na ktorom sa vyskytujú. Pôvodcami ďalšieho z množstva nezvratných dôkazov sú sami Maďari hlásajúci druhý maďarský (seba)klam o tzv. zaujatí vlasti. Tento kamuflážny pojem sa na rozveselenie informovanejšieho publika dostáva totiž do priameho rozporu s pojmom autochtónnosť. Kto tu už bol prapôvodným obyvateľom, nemal čo ani prečo svoju vlasť "zaujímať"...
Navyše táto konkrétna problematika je ešte zložitejšia a pre maďarských hlásateľov vypätého nacionalizmu ešte nepríjemnejšia. Napokon hlásatelia lži vždy ťahajú za kratší koniec, lebo lož sa konštruuje účelovo, zjednodušene a uzavreto voči novým poznatkom. Dnešní Maďari nielenže nie sú po svojich predkoch autochtónnymi obyvateľmi Podunajska z hľadiska času osídlenia, ale nie sú autochtónnymi dokonca ani geneticky, ani kultúrne. Podľa výskumu profesora genetiky na Stanfordskej univerzite L. L. Cavalli-Sforzu, "len s ťažkosťami možno nájsť nejaké stopy maďarských génov u súčasnej populácie", a dokladá to aj génovou mapou. Maďarsko leží v pásme 9- až 16-percentného výskytu negatívneho Rh faktora, čo zodpovedá charakteristickým hodnotám ich súčasných indoeurópskych susedov. "Tento fakt sám osebe ešte nič neznamená," píše Peter Žitňan, "ale ruka v ruke so stratou genetickej autochtónnosti prišla zákonite aj strata kultúrnej autochtónnosti."
Niečo sa predsa len zachovalo. Má to však ďaleko od akejkoľvek kultúry -- usilovné maďarské "vylepšovanie" dejín, pripomínajúce prax starovekých vládcov z oblasti Mezopotámie. Totalitní despotovia po nástupe k moci systematicky ničili všetko -- písomné pamiatky, sochy, pomníky -- čo pripomínalo ich predchodcov. Tento primitívny zvyk netolerantných a bohorovných aziatskych despotov a nafúkancov fungoval neskôr i v starom Ríme. Je však šokujúce, ak toto kultúrno-politické barbarstvo s nedozernými následkami sa trpí a existuje aj v dnešnej modernej Európe plnej počítačov, v epoche demokracie a integrácie, v epoche budovania občianskej spoločnosti.
Snahy o pokračujúcu lúpež dejín sú pokračovaním smutnej tradície staromaďarských lúpežných výprav, pokračovaním tradície koristníckeho barbarizmu, ktorý by civilizovaná Európa vo svojom vlastnom záujme nemala ďalej trpieť. Dejiny nás totiž učia, že tento druh tolerancie má (samo)vražedné následky. Z maďarského falšovania dejín treba -- a to urýchlene -- urobiť medzinárodný problém.


Druhý maďarský (seba)klam:
Zaujatie uhorskej vlasti bolo premysleným vojenským a politickým činom našich predkov. Nájazdy neboli dobrodružnými vojenskými výpravami, viedli sa kvôli zabezpečeniu a upevneniu maďarského štátu.

"Zaujatie vlasti" -- útek do karpatskej pasce

"Od týchto pánov bolo nevkusné usadiť sa v Európe," povedal na adresu Maďarov následník rakúsko-uhorského trónu František Ferdinand, ktorý zahynul roku 1914 v Sarajeve pri atentáte.

Nepravdy druhého maďarského (seba)klamu dala oficiálna Budapešť dokonca zvečniť v kove -- sú vyrazené na pamätných medailách vydaných roku 1996 k oslavám milecentenária, teda 1100. výročia tzv. zaujatia uhorskej vlasti. Už výraz "zaujatie vlasti" je nesprávny, pretože nešlo o nič iné ako o ničivý vpád spojený s krviprelievaním, na ktoré s hrôzou dlho spomínala celá Európa. "Zaujatie" nebolo nijakým premysleným činom, ale útekom pred záhubou a neskôr honbou za novou korisťou. Okrem toho, že spomínaný "maďarský štát" v tom čase vôbec neexistoval, vodcovia starých Maďarov (presnejšie starých Uhrov) mohli poznať štátny útvar len veľmi hmlisto od susedných spoločenstiev. Koristnícke pustošenie Podunajska a Európy trvalo takmer trištvrte storočia, a aj po jeho skončení, po roku 955, prešlo niekoľko desaťročí, kým sa začali črtať obrysy štátneho útvaru. Nie maďarského, ale uhorského, postaveného skôr na Nemaďaroch. Štát, kde Maďari presadili svoju zvrchovanosť, vznikol až roku 1867 rakúsko-maďarským vyrovnaním, teda po viac ako 900 rokoch od (nedobrovoľného) skončenia staromaďarských nájazdov.
Ide zjavne iba o ideologickú pozlátku na zamaskovanie pravej podstaty tejto udalosti, ktorú súdobí kronikári súhlasne porovnávali s pustošivým vpádom Hunov v piatom a Avarov v šiestom storočí s tým, že vpád starých Maďarov bol ešte ničivejší. Aj preto, lebo -- ako píše rakúsky historik Otto Molden -- ohrozovali oveľa väčšiu časť Európy a dlhšie ako pred nimi Huni a po nich v 13. storočí Mongoli. Podľa O. Moldena mala konečná porážka starých Maďarov pri Lechu 10. augusta 955 (tento deň sa označuje ako dátum vzniku Rakúska) pre Európu rovnaký význam ako porážka Hunov pri Tours a Arabov pri Poitiers, pričom ubránenie európskej civilizácie najmä pred atakmi Arabov zo západu a barbarmi z východu bolo jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách Európy.
Staromaďarskí kočovníci boli povestní svojou krutosťou, o čom sa dochovali svedectvá. Nerozpakovali sa zabíjať starcov, deti i kňazov, vypaľovať kostoly a upaľovať ľudí, ktorí v nich hľadali úkryt.
"... vtrhol najdivokejší národ Uhrov, krutejší nad všetky obludy," napísal kronikár Regino z Prümu. "Pevnosti zrúcali, kostoly vypálili, ľudí pozabíjali, a aby sa stali ešte väčším postrachom, napájali sa krvou zavraždených," dosvedčuje Liudprandova kronika Autopodosis z roku 958. "Ľudí zväčša zabíjali, mladé devy ako dobytok odvliekli so sebou (...) všetko spustošili až do základov," zaznamenali Fuldské anály.
Vystrašená kresťanská Európa sa zúfalo modlila "Sagitti Hungarorum libera nos, Domine!" (Bože, zachráň nás pred šípmi Hungarov-Maďarov!) -- ako o tom napísal i maďarský spisovateľ Gyula Illyés, spomínajúc "zahraničné nájazdy našich dobrodružných (! -- pozn. aut.) predkov". Tento nápis sa našiel aj na jednom z francúzskych kostolov. Čo hľadali staromaďarskí kočovníci vo vzdialenom Francúzsku, Nemecku či Taliansku?
A Budapešť roku Pána 1996 s dobovo módnym liberálno-demokratickým úsmevom servíruje Európe odpoveď zvečnenú v kove: "Nájazdy neboli dobrodružnými vojenskými výpravami, viedli sa kvôli zabezpečeniu a upevneniu (neexistujúceho -- pozn. aut.) maďarského štátu!"
Starí Maďari v 9. a 10. storočí šokovali kresťanskú Európu a ich pravý obraz dodnes šokuje vlastných potomkov a dedičov do tej miery, že pred ním radšej zatvárajú oči. Väčšina maďarských historikov pred vlastným národom zatajuje, že tzv. zaujatie vlasti vyzeralo celkom inak ako víťazoslávny príchod hrdých vitézov. Staromaďarské kmene prišli do Karpatskej kotliny ako utečenci ohrozovaní inými kočovnými kmeňmi, po sérii zdrvujúcich porážok v bojoch s Bulharmi a tradičnými rivalmi Pečenehmi.
Starí Maďari, presnejšie starí Uhri, tvorili pomerne rôznorodú zmes ázijských turkitských a uralsko-altajských kmeňov. O ich predchádzajúcich osudoch sa veľa nevie, ale možno predpokladať, že z pôvodnej vlasti za Uralom ich vyhnal nápor iných bojovných kočovných kmeňov, Pečenehov a ďalších, a tak sa začalo ich veľké blúdenie stepnými priestormi i vlastným osudom. Roku 830 ich história prvý raz nachádza v oblasti zvanej Lebedija (Lebeďsko, Levedija) medzi Dneprom a Donom, severne od polostrova Krym. Až do roku 885 tu žili spolu s Chazarmi, chazarskými Turkami, pre ktorých, ako píše M. Augustín, "boli zdecimované staromaďarské kmene vítanou posilou" a ktorí boli tiež prvými európskymi učiteľmi starých Maďarov. Zrejme práve tu, na severnom pobreží Čierneho mora, získali vládu nad staromaďarskými kmeňmi príslušníci tureckej vojenskej šľachty. Popri tradícii večného blúdenia sa tak odštartovala (či ešte prehĺbila?) takmer trvalá tradícia vodcov z cudzej krvi a rozdelenie (staro)Maďarov vlastne na dva národy v jednom -- na ľud a smutne známy, tzv. panský národ, privilegovanú vodcovskú elitu.
Korene rodokmeňa spupného maďarského panského národa sú teda ázijské, (staro)turecké, jeho základom je vojenská šľachta tvorená dobyvateľmi z povolania. Prezrádzajú to mená (staro)maďarských otcov-zakladateľov: Álmoš -- ulumus znamená po turecky velebný alebo tiež -- kúpený (!). Herman Vámbéry odhalil aj tajomstvo mena Árpád. Tento maďarský vedec študoval v strednej Ázii turkitské a uralsko-altajské jazykové skupiny a vo svojom diele A magyarság keletkezése és gyarapodása (Budapešť 1895) potvrdil, že Árpád alebo Álpad nie je v turkitských jazykoch osobné meno, ale označenie titulu či hodnosti -- Árpád znamená vládca, panovník. Skutočné meno vodcu-vitéza, ktorý previedol starých Maďarov cez Karpaty, teda ostáva neznáme. Turecké súvislosti potvrdzuje aj skutočnosť, že v slovnej zásobe súčasnej maďarčiny je 6,5 percenta slov tureckého pôvodu.
Nový nápor Pečenehov však vyhnal starých Uhrov aj z Lebedije, kde žili s vyspelejšími Chazarmi (a zrejme aj pod ich ochranou, ako ich vazali). Uhri sa presunuli bližšie k dolnému toku Dunaja a na niekoľko rokov sa utáborili v oblasti Atelkuzu (Etelközu). Medzitým roku 965 kyjevské knieža Sviatoslav Igorevič zničil Chazarskú ríšu -- spojenca, civilizátora a tútora starých Maďarov. Podľa maďarského historika Ignáca Acsádyho starí Maďari v Atelkuze hľadali všemožné kontakty na byzantský cisársky dvor a považovali sa takmer za poddaných Byzancie. Dokonca je dosť pravdepodobné, že usadenie staromaďarských kmeňov práve v oblasti Atelkuzu bolo premysleným ťahom byzantskej diplomacie vedenej cisárom, ktorého nenadarmo nazývali Lev Múdry. Najväčším súperom Byzancie na Balkáne bolo silné bulharské mocnárstvo a bojovní kočovníci boli ideálnym nástrojom na vytvorenie severného frontu proti bulharskému cárovi Simeonovi II.
Skutočnosť, že starých Maďarov v čase presunu z Lebedije do Atelkuzu už viedla šľachta tureckého pôvodu, sa tak dostáva do ešte zaujímavejšieho svetla.
Chazari bývajú označovaní aj ako chazarskí Turci. "Na čele jednotlivých kmeňov stáli dosadení (! -- pozn. aut.) náčelníci" (J. Tibenský). Álmoš ako velebný a -- kúpený! A ďalšia pozoruhodnosť -- od roku 740 rozhodnutím chána Bulana bola štátnym náboženstvom Chazarskej ríše židovská viera, čiže nie je vylúčené ani to, že maďarský praotec Arpád bol -- obrezaný.
Nech už bola miera byzantských mocenských manipulácií so staromaďarskými kočovníkmi akákoľvek, ich existencia je nesporným historickým faktom. Už v Lebediji pri Kryme boli starí Maďari pod krídlami civilizovanejších Chazarov a v Atelkuze boli ich tútormi zasa Byzantínci. Po prechode cez Karpaty vazalsky sklonili hlavu pred Veľkou Moravou a krátko nato pred Franskou ríšou. Reťaz (staro)maďarskej kolaborácie vždy s tými aktuálne najsilnejšími pokračovala mocenskou "družbou" s Turkami v rámci uhorských magnátskych a cirkevných intríg (aj priamym pozývaním tureckých vojsk, čo možno označiť za predobraz "internacionálnej pomoci"). Po tureckej nadvláde sa potomkovia starých Maďarov na niekoľko storočí prikryli mocenskými krídlami Nemcov, priživujúc sa na ich protislovanskej koncepcii Drang nach Osten (tlak na východ), ktorá bola jednou z hlavných príčin oboch svetových vojen. Maďarská tradícia pridávať sa k najmocnejším je dodnes živá, preto súčasné Maďarsko hneď od svojho vstupu do NATO patrí medzi najaktívnejších členov tohto spojeneckého zväzku.
Ak učiteľmi starých Maďarov boli Chazari a učiteľmi Chazarov a nepriamymi "dodávateľmi veliteľských kádrov" Byzantínci, môže s tým logicky súvisieť množstvo ďalších pozoruhodných záverov. Aziatska vierolomnosť, dvojtvárnosť a prefíkanosť sú povestné dodnes, a je nesporné, že vodcovia starých Maďarov v týchto taktických disciplínach vynikali už v čase prechodu cez Karpaty. Nedokázali však to, čo Byzancia. Slabou stránkou staromaďarských náčelníkov (v maďarských dejinách potom už tradičnou) bola neschopnosť prijímať správne strategické rozhodnutia. Presnejšie -- také strategické rozhodnutia (niečo ako pozitívny program), z ktorých by malo dlhodobý osoh celé maďarské spoločenstvo, nielen "panský národ", horná vrstva privilegovaných.
Z Atelkuzu, svojej novej vlasti, sa starí Maďari zakrátko vyhnali sami -- spôsobom života, ktorý sa nezaobišiel bez sústavného ohrozovania okolia. Staromaďarská pastiersko-koristnícka spoločnosť, ako píše P. Žitňan, bola parazitická, neproduktívna. Vodcovia kočovníkov mali z viacerých dôvodov silný sklon k organizovaniu lúpežných výprav, ktorými získavali nielen materiálne hodnoty, ale aj ženy a deti na posilnenie svojich šarvátkami stále prerieďovaných radov.
Táto (staro)maďarská tradícia sa neskôr stala tiež základom násilnej maďarizácie, jedného z najväčších politických zločinov 19. a 20. storočia. Zvyk nasávať a zneužívať cudzie, i ľudské "zdroje" z okolia -- aj vojensky -- bol zaznamenaný aj u iných ázijských kočovníkov-dobyvateľov. Džingischán, Batuchán i Turci pri útoku hnali pred sebou "živé štíty".
Tradície krutých dobyvateľov pretrvali až do modernej súčasnosti. Horthyho maďarskí velitelia za druhej svetovej vojny čistili mínové polia tak, že na ne nahnali "socialistov" a maďarských Židov, a keď sa im podarilo podobnými "metódami" zlikvidovať celú jednotku (!), dostali za dobre vykonanú prácu dovolenku na "zotavenie" a po nej prichádzali na východný front s ďalším "turnusom". Lomcujúce svedectvo o týchto zverských praktikách podal maďarský autor István Kossa v románe Dunától a Donig (Od Dunaja po Don). To však nie je jediný príklad. Maďarské útvary, ktoré spolu s armádou nemeckého maršala Paulusa v zime 1942 -- 1943 bojovali v obkľúčenom Stalingrade a boli úplne zničené, pozostávali z väčšej časti z príslušníkov nemaďarských národov.
Táto obludná metóda v maďarskom "panskom národe" prežila až do 20. storočia. Navyše obohatená o snahu hnať "menejcenných" (teda Nemaďarov) na jatky prvej línie nielen fyzicky, ale aj morálne, a všemožne pchať a škrtiť cudzie hlavy v slučkách vlastnej politickej a etickej (ne)zodpovednosti.
Po ťažkej porážke v boji s Bulharmi a vyvraždení kočovísk v Atelkuze Pečenehmi museli značne oslabené staromaďarské oddiely v chvate opustiť aj túto dočasnú vlasť. Stratili väčšinu svojich rodín i hlavného majetku, stád dobytka. V takomto stave pritiahol do strednej Európy hlavný voj starých Maďarov. Prišli sem ubiedení a oslabení, prenasledovaní mocnejšími nepriateľmi. Verecký priesmyk v Karpatoch, tzv. Ruskú bránu prekročil "bez rodín, len z bojovníkov sa skladajúci jazdecký pluk (...) so slovanskými manželkami, so slovanskými matkami," ako napísal známy maďarský historik F. Salamon. Potvrdzuje to aj slovenský historik J. Tibenský: "K ich prechodu do novej vlasti došlo za veľmi dramatických okolností."
Takých dramatických, že vyústili do zavraždenia vlastného vodcu! Zúfalstvo zo série ťažkých porážok a neúspechov zrejme priviedlo ostatných veliteľov k presvedčeniu, že Almoš stratil priazeň bohov a tak: "Podľa niektorých autorov Maďari počas rituálnej obete roku 895 zabili svojho sakrálneho kráľa Almoša na ukrajinskej strane Vereckého priesmyku" (Ľ. Navrátil). Rozhnevaným bohom priniesli najväčšiu možnú obeť -- svojho najvyššieho vodcu. Nebolo to nič iné ako prejav vrcholnej beznádeje.
Na obrade obety sa pravdepodobne zúčastnila celá mocenská elita kmeňového zväzu starých Maďarov, čiže aj sedem náčelníkov, ktorí podľa legiend niekoľko rokov predtým prisahali Almošovi vernosť vlastnou krvou, krvnou zmluvou (vérszerzödés). Morbídny rituál musel byť pre pohlavárov udalosťou vrcholného významu. Všetko teda nasvedčuje, že na krvavom obrade rituálnej obety Almoša nemohol chýbať ani novoinštalovaný vodca -- jeho syn Arpád. Mýtického vodcu starých Maďarov tak sprevádza tieň povesti otcovraha.
Je veľmi pravdepodobné, že na dlhej, strastiplnej a nebezpečnej púti od Uralu po Karpaty, plnej vojen a konfliktov, boli rodiny starých Maďarov -- podobne ako pri trestnej výprave Pečenehov v Atelkuze -- opakovane ohrozované a vyvražďované. Svedčí o tom aj skutočnosť, že už počas pobytu v Lebediji a neskôr pri Atelkuze sa predovšetkým u náčelníkov (chánov) čoraz častejšie objavujú najmä slovanské ženy. Turecká šľachta, prapôvodné jadro (staro)maďarského "panského národa", teda vstúpila do Európy ako prvá, dávno pred prekročením Karpát -- cez manželské lôžko.
Po krachu ťaženia proti Bulharom sa staromaďarské spojenectvo s Byzanciou skončilo a vodcovia kočovníkov začali rozohrávať svoje žoldniersko-spojenecké hry medzi ďalšími dvoma silnými ríšami -- Veľkomoravskou a Východofranskou.
Len čo ubiedení starí Maďari, ešte stále predstavujúci nezanedbateľnú vojenskú silu, prekročili Karpaty, ich nový vojvodca Arpád poslal na Veľkú Moravu poslov s prosbou o povolenie usadiť sa v severnejšej, riedko osídlenej nížinato-močaristej časti medzi Dunajom a Tisou. Arpád, podľa M. Kučeru, prejavil vďačnosť tak, že správcovi východnej časti ríše kniežaťu Salanovi (Svätoplukovi II.) poslal 12 bielych koní, dvanásť tiav, otrokov a drahé kožušiny. Neskôr starí Maďari začali tvrdiť, že to územie kúpili.
Z tejto historickej chvíle sa zrodila ďalšia z takmer nekonečnej série nepravdivých maďarských legiend. Ich predkovia vraj kúpili krajinu od kráľa Svätopluka (dokonca Svätopluka I., ktorý v tom čase už nežil) za bieleho koňa. Logika tejto legendy je deravá ako rešeto. Legenda podsúva, že išlo o celú krajinu -- Panóniu alebo Karpatskú kotlinu. Ktorý vladár by predal (či odstúpil) obrovskú krajinu za jediného koňa a jeho výstroj? Okrem toho, keby sa takýto "významný obchod" uskutočnil, určite by v nasledujúcich storočiach neušiel pozornosti dobových kronikárov -- o predaji krajiny za bieleho koňa však niet v súvekých análoch ani jedinej písomnej zmienky. Ale každá legenda obvykle skrýva i racionálne zrnko. Darovať najlepšieho koňa je starodávny vazalský zvyk ázijských a orientálnych (najmä kočovníckych) národov.
Navyše "nefalšovaní" stredovekí kočovníci nikdy nemali pevnejší vzťah k územiu. Naopak, potreba nových pasienkov ako aj dlhodobá skúsenosť s neustálym ohrozovaním inými im velila často sa premiestňovať, neostávať dlho na jednom mieste. Ako ukázali udalosti rokov 896 -- 955, ďalšieho vyše polstoročia po vpáde, ich vodcovia nemali v úmysle trvalo sa tu usadiť a už vôbec nie organizovať nejaký štátny útvar -- veď ani poriadne nevedeli, o čo ide.
Ako správne postrehol P. Žitňan, "pri takomto spôsobe života sa daná spoločnosť usadiť ani nemohla, lebo by to bola jej záhuba -- pasienky by sa vypásli, korisť by bola stále menšia, až nakoniec by sa vykorisťované okolie postavilo proti svojim vykorisťovateľom". Územie obývané kočovníkmi bolo teda po istom čase v takom (zdevastovanom a exploatovanom) stave, že mohli prežiť, len ak sa premiestnili inam -- v úlohe večného bludára.
Okrem legendy o kúpe krajiny za bieleho koňa kríva na obe nohy aj tzv. podmaniteľská teória, podľa ktorej si starí Uhri-Maďari tunajšie (aj slovenské) obyvateľstvo podmanili, a tak získali právo mu vládnuť. Vyrukovali s ňou najmä pri oslavách milénia, tisícročia "zaujatia vlasti" -- vpádu do Podunajska. Predovšetkým, ako si mohli podmaniť niekoho, kto tu podľa ich historikov i prezidenta Göncza vôbec nebol? Veď ak sem údajne prišli starí Uhri-Maďari ako prví, s kým vlastne museli bojovať?
Staromaďarským náčelníkom sa však nepodarilo vojensky ovládnuť celú Karpatskú kotlinu, ich doménou ostal dnešný Alföld -- nížina. Z územia súčasného Slovenska postupne ovládli iba časť Žitného ostrova a nížinatý pás na juhu. Oblasť východného Slovenska neobsadili ani do konca 10. storočia.
Legendy o "zaujatí vlasti" či spomenutá podmaniteľská teória zároveň spoľahlivo vyvracajú do omrzenia goebbelsovsky opakované tvrdenie, že Maďari sú autochtónnym (prapôvodným, domorodým) obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Prapôvodné obyvateľstvo zjavne nemusí svoju vlasť ani kupovať (za bieleho koňa), ani "zaujať" podmaňovaním si kohosi, kto tu vraj ani nebol. Napokon, legendy si protirečia -- ak by ktosi krajinu kúpil, nemusel by ju obsadzovať, a naopak -- keď ju obsadil, nemusel ju predsa kupovať. Tieto dodnes živené potemkinovské mýty maďarských intelektuálov by boli na smiech, keby sa z nich neodvíjali vážne, až tragické dôsledky. Úsilie vymazať z maďarských dejín či aspoň do najväčšej možnej miery minimalizovať existenciu a význam okolitých národov, predovšetkým Slovanov, je najmä od roku 1867 a ďalej po roku 1918 úporné a systematické a trvá dodnes. Je to snaha odstrániť svojich historických učiteľov, snaha kultúrnych kópií zničiť originál -- aby si napríklad maďarská mládež už odmala fixovala nadradenú pozíciu "maďarstva" v dejinách.
Vojensko-lúpežnej sláve kočovníkov však začal dochádzať dych a ich taktické "tromfy" sa v konečnom dôsledku obrátili proti nim (čo je v maďarských dejinách obvyklý model). Európski vojvodcovia sa rýchlo učili a vo viacerých bitkách porazili staromaďarských bojovníkov práve použitím ich vlastných metód. Najvýraznejším príkladom je konečná a osudová porážka veľkého staromaďarského vojska (nemecké pramene hovoria až o 50 tisícoch jazdcov) 10. augusta 955 pri Augsburgu na rieke Lech.
Opäť to isté. Po sérii taktických víťazstiev, väčšinou dosť úspešných lúpežných výprav, fatálna porážka. Súčasťou maďarskej tragédie je, že až "národná" katastrofa, až situácia krajnej nevyhnutnosti privádza maďarských vodcov k historicky správnym strategickým rozhodnutiam -- keď už nemajú možnosť rozhodnúť inak, podľa svojho. Tento model si okrem iných všimol aj český autor K. Kálal: "Byla tedy pro ně porážka dobrodiním."
"Zaujatie vlasti" bolo v prvej etape zúfalým útekom pred záhubou a v druhej ničivým vpádom, ku ktorému starým Uhrom-Maďarom sama Európa pootvorila dvere svojou, zrejme nemiestnou a kočovníkmi vzápätí zneužitou toleranciou (povolením prezimovať v Potisí).
Premyslenosť "vojenského a politického činu" staromaďarských predkov výstižne uvádza na pravú mieru aj publicista P. Žitňan: "Príchodom do Karpatskej kotliny padli staromaďarské kmene do klepca. Cestu späť na juh a na východ im zahatali Pečenegovia, Bulhari a Byzantská ríša, cestu ďalej na západ husto osídlené spoločenstvo Franskej ríše a cestu na sever neprechodné hrebene Karpát."
Pre Maďarov posvätné a slávne zaujatie vlasti znamenalo pre ostatnú Európu krvavý vpád a ničivý útok na hodnoty európskej civilizácie. Práve z takéhoto (ne)chápania dejín pramení pokračujúca maďarská duchovná vzbura proti európskej civilizácii a jej hodnotám. Stavanie pamätníkov-turulov ako symbolov "slávneho zaujatia vlasti" je výrazom tejto vzbury, výrazom intolerancie a politickým značkovaním územia symbolmi expanzívnej maďarskej štátnej idey. Na území jedného štátu však niet miesta pre pôsobenie dvoch štátnych ideí. Tolerancia voči turulom a maďarskému výkladu dejín je falošná a nebezpečná, je to tolerovanie prípravy etnických konfliktov a ich aktérov.
Vpád starých Maďarov voperoval priamo do srdca Európy poloázijskú enklávu, ktorá ako magnet priťahovala ďalších Ázijcov (Chazarov, Kumánov, Sikulov, Turkov...). Táto oblasť, akási zberná základňa kočovníckych imigrantov a predĺžené predpolie nepokojného Balkánu, sa stala presným rubom toho, čo o úlohe maďarstva hlása budapeštianska propaganda. Maďarstvo tu nevytvorilo hrádzu proti nestabilite, ale naopak, prehĺbilo ju, stalo sa zdrojom chronickej balkanizácie strednej Európy.
Vpád starých Maďarov nebol jednorazovým aktom, ale roky trvajúcim procesom, nebol ani príchodom "šíriteľov kultúry", ako podsúvajú maďarské učebnice dejepisu a oficiálna Budapešť. Pre veľkú časť strednej Európy znamenal civilizačný krok späť, spôsobil veľké straty na životoch, nesmierne hospodárske a kultúrne škody a približne o jedno storočie pribrzdil proces christianizácie tejto časti kontinentu. Potvrdili to aj sami Maďari, keď si spolu s oslavami milecentenária (1100. výročia) príchodu-vpádu pripomínali milénium (1000. výročie) pokresťančenia...
Podobne ako kvapka vody symbolizuje celý oceán, tak udalosti tzv. zaujatia vlasti (vpádu) sú predobrazom takmer všetkých modelových situácií maďarských dejín a ich bludných kruhov. Najväčšou maďarskou politickou slabinou dodnes ostáva nedostatočne vyvinutá schopnosť správne sa orientovať v dejinách, nájsť si v nich stabilnejšie miesto, pozitívnejší program, perspektívnejší a trvalejší životný a duchovný priestor.
Maďari potrebujú zásadnú zmenu nešťastnej, po kočovníkoch zdedenej stratégie expanzie a všemožného chytračenia, ktorá ich udržuje v neustálom napätí voči susedom, v bludných kruhoch frustrácie a neúspechov. Tragické a akoby večné blúdenie starých Uhrov-Maďarov na strastiplnej púti spoza Uralu až do srdca Európy akoby bolo predobrazom a symbolom večného blúdenia maďarskej duše vo vlastných dejinách, v pojmoch a hodnotách, a v konečnom dôsledku i v sebe samej. Je to tragický obraz večného bludára, ktorý odišiel od svojich koreňov a ešte nedokázal pevne a pokojne zakotviť na novom území -- najmä v zmysle civilizačnom, duchovnom. Maďari sa pokúsili dobyť Podunajskú kotlinu nie raz, ale päť ráz -- prvým pokusom bol vpád v 9. a 10. storočí, druhým (ešte nie celkom dovŕšeným) maďarizácia v 19. a 20. storočí, ďalej obidve svetové vojny a v súčasnosti pokus o opanovanie priestoru, presahujúceho hranice Maďarskej republiky, pomocou psychologickej vojny, ktorej hlavnou zbraňou je najmä vývoz údajných vlastných krívd kombinovaný so šikovne využívanou a zneužívanou koncepciou ľudských a menšinových práv, ktoré sa v zadunajskom ponímaní tradične uplatňujú len v prospech Maďarov.
Uplynulo 1100 rokov od staromaďarského vpádu, je načase prestať s neustávajúcimi lúpežnými nájazdmi do vlastných i cudzích dejín a "zaujať" svoju európsku vlasť aj duchovne. Kým sa tak nestane, Maďarsko naďalej bude hlavným politickým pacientom strednej Európy.
Maľovaná lož (Munkácsyho obraz) o "zaujatí vlasti" zatiaľ stále visí v najdôležitejšej budapeštianskej budove -- v parlamente. A čo je ešte horšie, i v hlavách väčšiny Maďarov.
V tomto zmysle sa maďarský vpád do európskej civilizácie neskončil.



Tretí maďarský (seba)klam:
Štefan I. bol maďarským kráľom a bol korunovaný svätoštefanskou korunou. Založil maďarský štát, ktorého symbolom je táto koruna. Maďarská politika sa riadi tzv. svätoštefanským odkazom.

Štefan I. -- sfalšovaná vizitka

"Tisícročnú korunu zakladateľa prvého maďarského (? -- pozn. aut.) štátu Sv. Štefana napriek rozsiahlym protestom opozície premiestnili do budovy parlamentu," oznámila 2. januára 2000 Tlačová agentúra SR. Ako vidno, pred stokrát opakovanými veľkomaďarskými bludmi už nie sú imúnne ani seriózne slovenské štátne inštitúcie, o tých zahraničných ani nehovoriac.
Maďarský parlament prijal koncom roka 1999 osobitný zákon o tzv. svätoštefanskej korune, ktorú vzápätí s najvyššími štátnymi poctami slávnostne premiestnili z Národného múzea do budovy zákonodarného zboru. Koruna je uložená v prísne stráženej špeciálnej vzduchoprázdnej vitríne. Pekná symbolika -- aj všetky tvrdenia tretieho, "svätoštefanského" (seba)klamu sa vznášajú vo vzduchoprázdne maďarských oficiálne hlásaných výmyslov. Štefan I. nebol maďarským kráľom a tzv. svätoštefanskou korunou nielenže nebol korunovaný, ale ju nikdy ani nevidel, pretože za jeho života jednoducho neexistovala. Štefan I. nezaložil maďarský štát a maďarská politika nielenže nenapĺňa tzv. svätoštefanský odkaz, ale práve naopak, je s ním už takmer dvesto rokov v príkrom rozpore, čo je jednou z príčin maďarskej tragédie.
Predkovia Maďarov to tu od samého začiatku nemali ľahké. Hneď prvý významnejší európsky panovník z vlastných radov Štefan I. (Vajk) ich zradil takmer na celej čiare -- práve preto sa mohol stať významným európskym vladárom. Štefan I. väčšinu svojich rodných a ich pohanské kulty odvrhol, vzal si za ženu Nemku a na jeho kráľovskom dvore (staro)maďarčinu "každý lokaj sácal v temný kút". Rozhorčení rodáci hneď roku 997, na začiatku jeho vlády, zorganizovali mohutné povstanie pod vedením pohansky orientovaného šomoďského župana Koppánya (po latinsky Cupana). Mladý, nedospelý arpádovský vládca (vtedy ešte Vajk, Štefanom sa stal až pri korunovácii v decembri roku 1000 alebo 1. januára roku 1001) sa ocitol v kritickej situácii a útekom z Ostrihomu cez Dunaj si zachraňoval holý život. Vtedy sa ho ujali dvaja veľmoži -- Hunt (podľa tejto feudálnej rodiny bola neskôr pomenovaná župa Hont) a Poznan (Slovan), ktorí ho v mohutnom zimnom vojenskom tábore v Bíni neďaleko dnešných Nových Zámkov -- jeho zvyšky vidno dodnes -- "opásali mečom". Znamenalo to uznanie za vodcu, akúsi korunováciu v poľných podmienkach. Nový vodca mal vtedy len 17, najviac 22 rokov (dátum jeho narodenia nie je istý). Bližšie k pravde bude nižší vek. "Sám Štefan I. však roku 1002 vo svojej donačnej listine pre kláštor na Panónskom vrchu spomína, že po nástupe na otcovský trón musel ako chlapec (in pueritia mea) čeliť vzbure" (Kniha kráľov). Aj z tohto hľadiska ešte nemohol mať dostatočnú pozíciu a potreboval tútorov. Okrem Hunta a Poznana to boli aj predkovia Miškovcov a Bogatradvanovcov. "Ich majetkové domény sa rozprestierali práve v Šomoďskom komitáte, ktorý bol východiskovým priestorom pre Kopáňa. Museli ich teda dostať po potlačení povstania (...) to všetko boli veľmoži slovenského pôvodu" (J. Lukačka). Základným kameňom budovania uhorského štátu bolo spojenectvo Nitrianska, ktoré aj za Veľkej Moravy tvorilo osobitý územnosprávny celok, so starými Maďarmi. (Význam Nitry a jej širšieho okolia jednoznačne potvrdzujú archeologické vykopávky a nálezy vzácnych byzantských skvostov -- pyxida z Čiernych Kľačian, zlatý pektorálny krížik zo Zlatých Moraviec, relikviárny byzantský kríž na Nitrianskom kódexe či tzv. Monomachova koruna, ktorú pravdepodobne roku 1860 na poli v chotári Ivanky pri Dunaji vyoral panský sluha Pavol Holubec.) Nitriansko "jednoznačne totiž pôsobilo ako stabilizujúci a štátotvorný prvok. Z Nitrianska navyše pochádzali a istý čas tu ako údelníci vládli mnohí budúci uhorskí králi, až po Kolomana Knihomoľa (1095 -- 1116). Táto situácia nie celkom náhodne pripomína právny stav vo Veľkomoravskej ríši" (M. Homza).
Vajkovi tútori si dobre uvedomovali, aké ďalekosiahle a katastrofálne dôsledky by malo víťazstvo pohanského staromaďarstva. Pochopilo to aj iné dôležité mocenské centrum vtedajšej Európy -- centrum kresťanstva v Ríme. Po desaťročiach kočovnícko-pohanského rozvratu na strednom Dunaji Svätá stolica potrebovala tento priestor konsolidovať, riešiť dva úzko súvisiace problémy -- pacifikovať staromaďarských kočovníkov, ktorých zvyšky aj po porážke pri Lechu predstavovali potenciálnu hrozbu, a potom naplno riešiť hlavný strategický zámer Ríma -- šírenie kresťanstva, ktoré bolo práve vpádom starých Maďarov umŕtvené na celé storočie.
Najlogickejším východiskom preto bolo podporiť Gejzovho syna Vajka a zároveň (čo sa osvedčilo už za Gejzu) problém "vietnamizovať", čiže pacifikovať starých Maďarov starým Maďarom Vajkom. (Spojené štáty vo vojne v juhovýchodnej Ázii nasadili proti Vietnamcom-komunistom zo Severného Vietnamu vojsko z Vietnamcov-nekomunistov z Južného Vietnamu -- tak vznikol pojem vietnamizácia problému.) Vodca z "vlastných" radov mal pri pacifikácii starých Maďarov určite väčšie šance než ktokoľvek iný. Podľa významného českého historika J. Macůrka však o povýšení Vajka-Štefana na kráľa "rozhodol rovnako ako o povýšení Přemyslovcov a Piastovcov predsa len vplyv susednej ríše a cisára Otta III." Na začiatku svojho kraľovania bol Štefan I. pravdepodobne niekoľko rokov vazalom Franskej ríše. O vplyve a početnosti franských bojovníkov v službách Štefana I. svedčí aj fakt, že jeho boje s pohanskými kmeňovými náčelníkmi južne od Balatonu sa tradujú ako boje medzi "Teutónmi a Maďarmi" -- pričom tzv. maďarský kráľ nebojoval na strane Maďarov. A najvyššie hodnosti pri dvore i v cirkvi zveroval cudzincom. Stredoveké zobrazenia kráľa Štefana I. tiež hovoria jasnou rečou. Viedenská obrázková kronika nám ho ukazuje opásaného mečom, ako v rukách drží štít a kopiju s bojovou vlajkou. Na vlajke i štíte je byzantský dvojkríž, na štíte dokonca s trojvrším -- ide o jasnú symboliku Horného Uhorska, čiže Slovenska. Práve pod týmto znakom sa zakladalo Uhorsko, zatiaľ čo medzi odporcami vzniku štátu prevažovali staromaďarské turuly!
Župan Koppány si robil nároky na vodcovstvo právom -- bol vtedy najstarším žijúcim mužským členom arpádovského rodu. Neskorší svätec Štefan I. dal svojmu porazenému strýkovi najprv zaliať uši roztaveným olovom (ku koncu svojej vlády dal oslepiť a zaliať uši olovom aj svojmu bratrancovi Vazulovi-Vasilovi, aby sa nemohol uchádzať o trón) a potom víťazstvo nad ním a pohanskými staromilcami, ktoré bolo pre Štefana-Vajka v danej chvíli také dôležité, dobe primeraným spôsobom doširoka "medializoval" -- Kopánnyho rozštvrtené telesné pozostatky dal naraziť na koly a na výstrahu svojim odporcom vystaviť na hradby štyroch uhorských miest. Tento v tom čase zrejme dosť bežný spôsob najpotupnejšej likvidácie protivníkov (spolu s narážaním hláv na koly) sa v maďarskom prostredí objavil ešte aj -- šokujúco -- roku 1956... Pripomeňme si, že civilizovanejšie kruhy Európy napríklad po bitke pri Lechu roku 955 (teda 42 rokov pred likvidáciou Koppánya) zvolili menej drastickú metódu potupnej popravy -- vodcov porazenej staromaďarskej výpravy Bulcsua a Léla obesili. Dobyvateľovi Bulcsuovi koncom druhého tisícročia maďarskí aktivisti -- skutoční "Európania" -- postavili v obci Búč na južnom Slovensku honosnú jazdeckú sochu...
Na to, aby sa mohol pokresťančiť staromaďarský pohanský ľud, museli sa najskôr pokresťančiť jeho vodcovia, pochádzajúci po meči z radov vojenskej šľachty chazarských Turkov. Pri tomto takmer shakespearovskom "skrotení zlých mužov" zrejme zohrali veľkú a historicky zatiaľ nedocenenú úlohu ženy -- manželky staromaďarských chánov. Už od ich pobytu v chazarskej Lebediji išlo napospol o urodzené dcéry okolitých vladárov, ženy stojace civilizačne vyššie, a čo bolo najdôležitejšie -- boli to kresťanky, pre ktoré muselo byť pošepnuté želanie Svätej stolice tým najvyšším príkazom. Vajk-Štefan, takto pripravený a predurčený, mohol a musel vykročiť v ústrety svojmu veľkému historickému poslaniu -- obnoviť dedičstvo staroslovenskej Veľkej Moravy. "Pretože Morava tiahla k pravoslávnemu východu, pápež si neprial vzkriesenie ríše Moravskej, posilňoval radšej Sv. Štefana" (K. Kálal).
Ako dokazuje M. Augustín, "Štefan I. pravdepodobne už dávnejšie pred týmito udalosťami sídlil v Nitre, mal úzke kontakty s tamojšími vodcami, musel sa aspoň čiastočne s nimi dorozumieť, teda rozumel slovanskému jazyku a mal k nim i osobné vzťahy. Tie sa prejavili v rýchlej a účinnej pomoci a oficiálnym uznaním". Prečo sa stal zakladateľom novej dynastie práve Vajk-Štefan? Prečo nie jeho otec Gejza? Gejzovi tieto ambície určite nechýbali, čo naznačil aj tým, že pri svojom krste roku 972 prijal rovnaké kresťanské meno ako neskôr jeho syn Vajk-Štefan. Stefanos pritom znamená -- korunovaný. Gejza však s najväčšou pravdepodobnosťou bol bratovrahom (naznačuje to tzv. veľká Svätoštefanská legenda a maďarský historik Szabolcs de Vajay to priamo tvrdí), čo sa už aj v tom čase považovalo za ťažký zločin a hriech -- takýto človek nemohol byť zakladateľom dynastie. Roku 995 odovzdal vládu synovi Vajkovi-Štefanovi a poistil to odstránením svojho brata Michala, vtedy nitrianskeho kniežaťa, ktorého syna Vazula-Vasila, svojho bratranca, dal roku 1036 Štefan I. azda z rovnakých dôvodov oslepiť. Starouhorské nitrianske kniežatá so slovanskými menami -- zavraždený Gejzov brat Michal a jeho umučený syn Vazul-Vasil -- "boli obeťami a zlým svedomím zakladateľov uhorského štátu. Hoci boli priamymi predkami všetkých nasledujúcich arpádovských kráľov, ich mená vypadli z arpádovského rodokmeňa, nikto z kráľovského rodu ich už nedal svojim potomkom" (Kniha kráľov).
Hlavnou mocenskou základňou zakladateľa uhorského (!) štátu teda zjavne bola západná polovica dnešného Slovenska (!) a jadrom jeho vojska nemeckí a najmä staroslovenskí bojovníci (!). S takýmto vojskom vedeným nemeckým rytierom Vendelínom prekročil Vajk Dunaj a v urputnej bitke pri Veszpréme utopil vzburu starých Maďarov v krvi. Navyše územie dnešného Slovenska bolo hlavným kryštalizačným jadrom vznikajúceho Uhorska nielen po stránke mocensko-vojenskej, ale aj po stránke cirkevnej -- mohutný rodinný klan Hunt-Poznanovcov bol svetským patrónom, a najpravdepodobnejšie i zakladateľom najstaršieho benediktínskeho opátstva v Nitre pod Zoborom. Založenie tohto kláštora sa nesprávne (hlavne z maďarskej strany) pripisuje Vajkovi-Štefanovi I., čo spoľahlivo vyvracajú zachované listiny z neskoršieho obdobia, zo začiatku 12. storočia, "z ktorých jasne vyplýva, že Sv. Štefan už dávnejšie existujúci kláštor len obdaroval ďalšími majetkami (...) aj z vďačnosti za pomoc a ochotu Hunta a Poznana" (M. Augustín). Obaja veľmoži sú menovite a na popredných miestach spomenutí roku 1001 v sprievode kráľa Štefana I.
O sile a doslova vrcholovom postavení rodu Hunt-Poznanovcov, ktorí rozsahom svojich dŕžav konkurovali takmer monopolnému vlastníctvu panovníka, a to nielen pri mocenskom nástupe Vajka-Štefana, ale aj v ďalšom období formovania uhorského štátu, existuje viacero dôkazov. Za všetky stačí spomenúť, že vďačný kráľ Štefan ich po konsolidácii svojho postavenia obdaroval veľkými majetkami a zveril im kľúčové posty v správe krajiny. Jeden z jeho nasledovníkov -- kráľ Ladislav I. (1077 -- 1095) -- dal Huntovmu potomkovi Lampertovi za ženu svoju dcéru Žofiu. "Za stopäťdesiat rokov sa tento rod rozčlenil na dvanásť rodových vetiev, ktoré obsiahli takmer celé územie dnešného Slovenska" (M. Augustín).
Nástup Vajka-Štefana ku kráľovskej moci zafinancovalo banskoštiavnické striebro, z ktorého dal Štefan I. neskôr raziť prvé uhorské strieborné mince. Staromaďarskí kočovníci očividne v bani pracovať nevedeli. Príslušné bohaté banské revíry vlastnili práve Huntovci a Poznanovci. Staré Slovensko tak dalo do vienka zápasu o charakter novovznikajúcej uhorskej kráľovskej moci hradiská s početnými posádkami, vojsko, financie i dôležité cirkevné štruktúry. Vajk-Štefan dodal popri svojich nesporných schopnostiach najmä charizmu arpádovskej krvi. Ak nám už Maďari svojím neustálym demagogickým premaľúvaním Uhorska i jeho zakladateľa Vajka-Štefana farbami maďarskej trikolóry vnútili túto, v podstate trápnu polemiku o tom, kto a ako založil Uhorsko a aký "národnostný" či "národný" charakter mal tento štát, potom z naznačených faktov celkom zreteľne vyplýva, že podiel starých Slovákov na založení tohto štátu bol významný a že Štefan I. zďaleka nepatrí len Maďarom, ale aj ďalším národom, z ktorých na poprednom mieste sú Slováci.
Takmer po celý čas uhorských dejín platilo, že kto mal podporu Horného Uhorska, čiže Slovenska, mal v rukách ten najsilnejší tromf v uhorskom mocenskom mariáši. Svedčí to o kľúčovom význame územia dnešného Slovenska v uhorskom štáte (napriek tomu, že začiatkom 11. storočia bolo nadlho okupované poľským vládcom). Napríklad pri dlhodobých ťahaniciach o uhorský trón po smrti Štefana I. "Tieto boje -- tak ako aj všetky predošlé ,vojvodské´ boje -- sa odohrávali zväčša na území Slovenska, ktoré zrejme hlavne pre svoju blízkosť k ríši, Morave i Poľsku malo najvýhodnejšiu polohu pre každého búriaceho sa vojvodu" (J. Tibenský). Matúšovi Čákovi Trenčianskemu ešte začiatkom 14. storočia stačilo ovládať zhruba polovicu Slovenska, aby bol úplne nezávislým vladárom (s vlastným dvorom, vojskom a financiami vrátane vlastnej "meny" i s vlastnou zahraničnou politikou). Navyše nemusel poslúchať ani uhorského kráľa (Karola Róberta). Aj väčšina neskorších protihabsburských povstaní (Bocskay, Bethlen, Tököli, František I. Rákóczi, František II. Rákóczi) sa opierala predovšetkým o potenciál vyspelého Horného Uhorska, čiže Slovenska.
Štefan I. si na rozdiel od Koppánya a jeho (staro)maďarských pohanov uvedomil, že do Európy nestačí prísť len fyzicky, že treba do nej vkročiť aj duchovne. Prijať kultúru, náboženské a etické hodnoty Európy a s nimi súvisiaci spôsob konania a života. S pochopením tejto jednoduchej pravdy majú mnohí maďarskí intelektuáli a politici ešte aj dnes problémy. Uhorský (teda vonkoncom nie maďarský!) vládca Štefan I. ostal dodnes symbolom vzniku a budovania uhorského štátu. Jeho ponaučenia pre syna Imricha (vypracované niektorým z jeho poradcov), najmä výroky "sila kráľovstva spočíva v mnohorakosti národov, ktoré v ňom žijú" a "krajina jednej reči a jedného mravu je nerozumná a krehká (imbecile et fragile)" sa považujú za tzv. svätoštefanský odkaz, ktorý priamo vyplýva z ústrednej politickej idey rastislavovsko-mojmírovsko-svätoplukovskej staroslovenskej Veľkej Moravy a je iba jej aktualizovanou podobou! Ideou, ktorú Štefan I. múdro prevzal a ktorá mu spolu s kresťanstvom poslúžila ako jednotiaci tmel formovania nového stredoeurópskeho štátu -- Uhorska.
"Veď pôvodná idea Uhorska, tak ako ju postavil Štefan I., bola založená na multietnickom (moderne by sme povedali občianskom) princípe" (E. Chmelár). Kým táto idea žila, žil aj uhorský štát.
Zásadné rozhodnutie o trvalej orientácii Uhorska na európsky západ však neučinil Vajk-Štefan I., ale ešte jeho otec Gejza, kopírujúc, čo takmer sto rokov pred ním urobil veľký kráľ Svätopluk, keď roku 880 zveril svoj veľkomoravský štát pod ochranu Svätej stolice. Aj tento rozdiel v letopočtoch dokazuje, že vpád starých Maďarov vrhol vývoj v Podunajsku späť nominálne o celé storočie, reálne však ešte o oveľa viac. Kým v 8. a 9. storočí bola táto, čiže stredo-východná časť Európy kultúrne vyspelejšia ako západná, nájazdy kočovníkov tento stav zvrátili, čo trvá prakticky dodnes. Arpádov pravnuk knieža Gejza sa dal roku 972 pokrstiť a prostredníctvom najmä bavorských misionárov začal s christianizáciou svojho kniežatstva, ktorého jadrom bolo územie západného Slovenska a priľahlá časť Zadunajska. Rok Gejzovho pokrstenia bol -- nie náhodou -- začiatkom lámania odporu ostatných staromaďarských chánov, ktorých "pohanské" vzbury vyvrcholili spomenutým mohutným Koppányovým povstaním.
Gejza bol, podobne ako neskôr i jeho syn Vajk-Štefan, "mierny voči cudzincom a tvrdý voči vlastným". Svojich staromaďarských poddaných poznal tak dobre, že osobnú stráž (asi desatinu z približne dvadsaťtisícového vojska) tvorili "cudzí". "Nemalú úlohu v kniežacom vojsku i telesnej stráži už za Gejzu, ale najmä za Štefana I., zohrali cudzinci, najmä Bavori vo vojsku a Rusi, Varjagovia a asi aj Poliaci v telesnej stráži" (J. Tibenský). Tu treba znova pripomenúť, že "maďarskú" zakladateľskú dynastiu Arpádovcov (Almoš, jeho syn a pravdepodobne i otcovrah Arpád, Taksony, Gejza, Vajk-Štefan, Imrich...) netvorili etnickí starí Maďari, bol to rod chazarsko-tureckej vojenskej šľachty, ktorá sa vlády nad staromaďarskými kočovníkmi zmocnila počas ich niekoľkostoročného pobytu na juhoruských stepiach. To, že aj Štefan I. dôveroval viac cudzincom, dosvedčuje tiež jeden z najvýznamnejších maďarských historikov Ignác Acsády: "Zo začiatku (iba zo začiatku? -- pozn. aut.) ich pokladal za spoľahlivejších ako domorodcov, a tak za kapitána svojej telesnej stráže vymenoval cudzinca Václava..." Podľa iných zdrojov zveril svoju osobnú gardu pod velenie Hunta a Poznana.
Tradícia cudzích vodcov, ktorí si voči (staro)Maďarom zachovali očividný odstup, sa vinie prakticky celými maďarskými dejinami. "Ak by naši južní susedia vychádzali z fundamentalistickej predstavy, že ich kráľ je len Maďar, potom sa ich kráľovstvo skončilo roku 1301 (rok vymretia dynastie Arpádovcov -- pozn. aut.). A predsa si privlastňujú aj ostatných kráľov na uhorskom tróne, hoci to boli Nemci, Poliaci, Česi, Taliani, Rakúšania -- všetko, len nie Maďari. Rovnako aj Česi by podľa logiky takého uvažovania mali mať depresie z toho, že ich najslávnejšími kráľmi boli Nemci" (E. Chmelár).
Maďari nesporne majú tichú depresiu zo svojej tradície cudzích vodcov (veď ešte aj roku 1848, ktorý bol pre Maďarov v moderných dejinách prelomovým, im najvyšších vodcov "dodali" Slováci -- Kossutha-Košúta a Petooofiho-Petroviča), ale nedávajú ju najavo. Naopak, sami pred sebou ju maskujú hlučným prezentovaním väčšiny uhorských kráľov ako svojich, ako Maďarov, predovšetkým Vajka-Štefana I. Pre Maďarov posvätná postava -- Szent István király (Svätý kráľ Štefan) -- mala v skutočnosti takéto parametre "maďarskosti". Jeho otec Gejza (syn ešte pohanského kniežaťa Taksonya a slovanskej matky) bol tureckého pôvodu a matka Šarlota dcérou sedmohradského vojvodu Gyulu (jeho brata Gyulu II. spomína saský kronikár Thietmar pod slovanským menom Prokuj). Na trón posadili Vajka-Štefana I. staroslovenskí veľmoži a rakúski rytieri, keď krvavo potlačili odpor väčšiny starých Maďarov, a najpočetnejšie a najvplyvnejšie jadro dvora mladého kráľa tvorili osobnosti všemožných, prevažne však nemaďarských nácií. Pre podliehanie vplyvu "cudzincov" a pre (vtedy bežne aj inde v Európe násilné) presadzovanie kresťanstva musela Vajka-Štefana väčšina starých Maďarov považovať skôr za zradcu ako za vodcu "svojich", čo mu dali náležite najavo sériou povstaní. Parametrom Štefanovej "maďarskosti" bolo aj to, že ako údelné knieža sídlil v Nitre a za hlavné mesto si neskôr zvolil staroslovenský Ostrihom.
Možno -- sčasti oprávnene -- namietnuť, že voči novonastupujúcim vládcom boli vzbury mocibažných vladykov bežné. Každá vzbura vo väčšej či menšej miere sleduje aj mocenské a koristnícke ciele. Ústredným motívom viacerých povstaní starých Maďarov proti "Maďarovi" Štefanovi však bol predovšetkým ich odpor proti zavádzaniu kresťanstva. Išlo o vzbury pohanov zvyknutých na bezbrehú voľnosť (najmä koristenia a vraždenia), o vzbury proti zavádzaniu akej-takej "regule", bez ktorej sa nedá vytvoriť organizovaná a fungujúca spoločnosť.
Práve tu možno nájsť jeden z rozhodujúcich kľúčov k údajnej maďarskosti tureckého chána Vajka alias kráľa Štefana, oveľa dôležitejší než akési komické etnické lustrácie v kotle prepestrej zmesi národov vtedajšej strednej Európy. "Maďarské" bolo v tom čase predovšetkým pohanské, násilnícke a netolerantné. Už sme v kapitole o príchode-vpáde spomínali, že aj medzi pastvinami etnicky ako-tak príbuzných staromaďarských kmeňov museli byť široké "sanitárne koridory" (zvané gyepüelve), aby sa predišlo chronickej tendencii ku konfliktom. Gejza i Vajk-Štefan zrejme vedeli, prečo si silnou osobnou gardou z cudzincov držali vlastných staromaďarských poddaných radšej ďalej od tela.
Netreba veľkú fantáziu, aby sme si predstavili, ako asi títo starí Maďari reagovali na kresťanstvo, ktorého ústredná idea -- láska k blížnemu -- musela byť ich zvykom a mentalite úplne cudzia. (Staro)maďarstvo väčšiny kočovníkov a štátotvorné kresťanstvo Vajka-Štefana I. v tom čase tvorili dva odlišné a vzdialené protipóly, takmer ako oheň a voda. Označovanie Štefana I. za maďarského kráľa sa tak podobá tomu, ako keby niekto oslavoval ortodoxného pohana Koppánya ako šíriteľa svetla kresťanskej viery.
Maďarstvo nikdy nebolo a ani dnes nie je otázkou etnicity či genetiky (už v 14. -- 15. storočí bolo treba "echtovného" starého Maďara hľadať s lupou v ruke), ale predovšetkým otázkou reči, stupnice hodnôt a mentality. A od tej staromaďarskej musel byť Vajk-Štefan svojím hlásaním kresťanskej lásky a tolerancie k cudzincom veľmi ďaleko ("nevyhovoval im pokojný spôsob života a zavádzanie kresťanstva s ústrednou vládou arpádovskej dynastie" -- M. Augustín). Práve namáhavé lámanie staromaďarskej kočovníckej mentality smerom k európskosti bolo pre Štefana I. pri vytváraní základov uhorského štátu jednou z najťažších úloh.
"Avšak odveké pohanstvo, jeho bezuzdná voľnosť, ktorá bola hlboko vrytá do duší prvotných Uhrov, nemohli byť náhlou reformou Sv. Štefana od základov odstránené. Vznešené ideály kresťanstva a na druhej strane nekrotená pohanská samoľúbosť a úplná nezávislosť na akýchkoľvek hlbších myšlienkach, hýbajúcich už pokrstenou Európou, stáli v príkrom rozpore, ktorý za krátky čas odstrániť bolo takmer nemožné" (P. Macháček).
"... na založení štátu najväčšiu zásluhu mali Slovania a Nemci. Maďari ale často i so zbraňou v ruke povstali proti svätému Štefanovi a jeho civilizátorským, kulturálnym poriadkom, ktoré nenávideli z celej svojej duše" (M. Ivanka).
Väčšina staromaďarského etnika (presnejšie -- starouhorských etník) zohrala ústrednú úlohu pri vytváraní Uhorska len v tom zmysle, že bola usídlená v strede politického diania, v zemepisnom ťažisku Podunajskej kotliny.
Označovaním Štefana I. za svojho kráľa pokračujú Maďari v dobyvateľskom vykrádaní strednej Európy rovnako požadovačným vykrádaním jej dejín. Popri množstve iných dôkazov ich v tomto usvedčuje hlavný corpus delicti, práve takzvaná svätoštefanská koruna. Takzvaná preto, lebo do svätoštefanskej legendy bola vmontovaná až dodatočne, pričom sama koruna je vyhotovená z viacerých (dvoch základných) častí úplne rozdielneho pôvodu. Tento "zlepenec" (ako korunu charakterizoval I. Janota) tak názorne symbolizuje nielen to, čo mu pripisuje oficiálna Budapešť, ale aj pozliepanosť povymýšľaných legiend, takých lahodiacich nejednému maďarskému uchu.
Poďme však po poriadku -- akou korunou bol korunovaný Štefan I. a čo sa s ňou stalo? Štefana I. "z vôle cisára Otta III. a rímskeho pápeža Silvestra II. v Stoličnom Belehrade (dnešnom Székesfehérvári -- pozn. aut.) korunovali za prvého uhorského kráľa. Kráľovskú korunu, resp. zlatú čelenku, mu údajne venoval sám pápež. Táto čelenka potom slúžila -- ako tzv. svätoštefanská koruna -- na korunovanie ďalších uhorských kráľov. Až do roku 1074, keď ju ňou korunovaný, neskôr však kráľovskej moci zbavený Šalamún zobral so sebou pri úteku do exilu -- do Rakúska -- kde sa nenávratne stratila" (I. Janota). Pravá svätoštefanská koruna (čelenka) sa teda nenávratne stratila a v budapeštianskom historickom vzduchoprázdne opatrujú iba náhradu. Označenie takzvaná je teda pri svätoštefanskej korune naozaj na mieste -- zakladateľ uhorského štátu Štefan I. s ňou nemal nič spoločné. Koruna, ktorou bol korunovaný Štefan I., "sa nám nezachovala. Jej pravdepodobné zobrazenie nachádzame na korunovačnom plášti. Bol to diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie, vykladaný drahými kameňmi" (Kniha kráľov).
Okrem toho hodnoverné dôkazy, že korunu a kráľovský titul udelil Štefanovi pápež, chýbajú. Maďarskí historici spomínajú len preukázateľne podvrhnutú bulu pápeža Silvestra II. z roku 1001 a Hartvikovu legendu z roku 1100, vychádzajúcu práve z tohto falzifikátu. J. Macůrek uvádza viaceré pramene, z ktorých vyplýva opak -- že kráľovský titul dostal Štefan od svojho mocného franského suseda (Dětmarova a Ademarova kronika, Aventinove správy v Annales Boiorum i bula pápeža Gregora VII. z roku 1074). A dodáva: "... v súčasných listinách alebo v starších spoľahlivých kronikárskych správach nie je (ako ukázal Chaloupecký) nič, čo by dokazovalo, že by sv. Štefan alebo niektorý z jeho nástupcov bol používal titul apoštolského legáta alebo apoštolského kráľa" (za ktorého ho dnes Maďari vydávajú). Macůrek otázku uzatvára: "Štefan nepochybne zriaďoval uhorské diecézy a menoval osoby za biskupov z vlastnej moci panovníckej, ako zakladateľ patriarchálnej monarchie a držiteľ neobmedzenej zákonodarnej moci..." Rímska kúria mu síce nedala korunu a neudelila titul apoštolského kráľa, ale uvítala jeho príklon k západnej cirkvi (zásluhou vplyvu cisára Otta III., sv. Vojtecha, manželky Gizely a svojich radcov) a udelila mu určité zvláštne, aj jej vyhovujúce cirkevné kompetencie. Obnova cirkevnej organizácie (stará veľkomoravská bola vpádom takmer zničená) sa však neudiala razom roku 1001, ako tvrdí Hartvikova legenda, ale až ku koncu vlády Štefana I. Ani kríž v uhorskom štátnom znaku nie je krížom pápežským (J. Macůrek).
Takzvaná svätoštefanská koruna sa pokladala za pravú korunu svätého Štefana práve na základe spomínanej Hartvikovej legendy (z roku 1100). Dnes už aj väčšina maďarských historikov datuje vznik koruny do obdobia medzi rokom 1074 až druhou polovicou 13. storočia. Koruna je zhotovená z dvoch základných častí, z ktorých každá vznikla na inom mieste a v inom čase. Základ dolnej časti (tzv. grécka koruna -- corona graeca) pochádza pravdepodobne -- alebo najskôr -- z rokov panovania Gejzu I. (1074 -- 1077, netreba si ho mýliť so Štefanovým otcom Gejzom). Túto časť koruny, zlatý byzantský diadém, dostal od byzantského cisára Michala Ducasa pravdepodobne roku 1075, čomu nasvedčuje aj grécky nápis "Geovitzas pistos krales Tourkias" (Gejza, kráľ Turkov -- ako vtedy mnohí označovali Uhrov, starých Maďarov). Horná (tzv. latinská koruna -- corona latina) sa datuje do čias Bela III. (1172 -- 1196). Pomenovanie koruny svätoštefanská je teda vymyslené, pretože svätý Štefan nemohol vidieť ani len jej staršiu, grécku časť, lebo na javisku uhorských dejín sa objavila najskôr roku 1074, čiže najmenej 36 rokov po jeho skone. Prvý a skutočne veľký uhorský kráľ zomrel roku 1038 a za svätého bol vyhlásený až roku 1083 spolu so svojím predčasne zosnulým (1031) synom Imrichom z iniciatívy nitrianskeho vládcu a neskoršieho kráľa Ladislava I. -- ako uvádza Kronika Galla Anonyma -- "Poliaka rodom i mravmi od samého detstva" (M. Homza).
"Je pritom viac ako symptomatické, že samotné slovo kráľ (király -- po maďarsky, kralis -- na svätoštefanskej korune) je západoslovanského pôvodu. Ako sa dostal slovanský termín na kráľovskú korunu uhorského kráľa a do vlastného jazyka Maďarov?" (M. Homza).
"Pozliepanosť" koruny je zrejmá nielen z toho, že pozostáva z dvoch odlišných hlavných častí. Dva zlaté prekrížené pásy, tvoriace hornú časť, sú dosť primitívne prevŕtané, aby sa tam dal vložiť zlatý krížik (vykrivený od čias jednej z krádeží koruny roku 1440). Krížik bol zjavne prirobený dodatočne a je vlastne tretím dorábaným prvkom koruny. A to takým násilným spôsobom, že je barbarsky zasadený rovno do vyobrazenia Ježiša Krista! Vrcholná neúcta k symbolu kresťanskej svätosti je tak zvečnená priamo na vrchole "svätej" koruny! O barbarstve "rýchlomontážnikov" koruny svedčí aj to, že na oboch koncoch prekrížených zlatých pásov odrezali po jednom vyobrazení Kristových apoštolov, takže namiesto pôvodných dvanástich ich na korune ostalo len osem (chýbajú Šimon, Matúš, Judáš a Jakub). Niekto tú korunu zrejme veľmi rýchlo potreboval, a aby ňou potvrdil svoju moc, neváhal sprzniť ani sväté symboly kresťanstva. Najposvätnejšia relikvia maďarstva tak popri uhorskej štátnosti mĺkvo symbolizuje aj barbarské znásilňovanie dejín a tradíciu pohŕdania univerzalizmom kresťanských hodnôt civilizovanej Európy.
Koruna predstavovala osobitý symbol svätosti Bohom vyvoleného kráľa a naozajstný kresťan by sa dal radšej ukrižovať, ako by dovolil prevŕtať podobizeň Krista a odrezať apoštolov...
Senzačnú hypotézu v súvislosti s korunou vyslovil M. Augustín. Podľa neho ňou mohol byť korunovaný sám veľký kráľ Svätopluk a koncepčným "konštruktérom" koruny by potom bol vierozvest Metod.
A prekrížené zlaté pásy s Ježišom Kristom uprostred, tvoriace hornú časť tzv. svätoštefanskej koruny, mohli byť pôvodne Metodovým arcibiskupským krížom, píše M. Augustín.
Takzvaná svätoštefanská koruna sa používala pri korunováciách až do roku 1916. Ešte roku 1944 na ňu prisahal fašistický vodca nyilašovcov, Šípových krížov, inak naivný džentrícky dôstojník Szálasi, popravený roku 1946 ako vojnový zločinec.
Koruna ostáva tým najposvätnejším symbolom "maďarstva", ktoré zrejme nebude ochotné pripustiť, že je zároveň aj symbolom veľkej maďarskej lúpeže dejín, symbolom ich pozliepanosti a symbolom dosť nezvyčajného vzťahu k ideálom kresťanstva. Nepravou korunou a pamiatkou veľkého kráľa Štefana I. sa maďarskí politici v dejinách opakovane zaklínali a prisahali, že konajú v svätoštefanskom duchu. Pod týmito heslami vtiahli maďarský národ do nejednej historickej kalamity. Pod symbolom svätého Štefana mu pripravili smutný záver maďarských dejín -- 20. storočie ako storočie maďarských prehier. Kritickejšie zmýšľajúci Maďari už zrejme začínajú chápať, že posledných približne stopäťdesiat rokov maďarskej politiky bolo práve popretím a prekrútením odkazu ich veľkého kráľa.
Štefan I. bol jednou z najschopnejších osobností uhorských dejín. Jeho potomkovia nielenže nepoznajú meno otca-zakladateľa Arpáda, ale ani presný rok narodenia svojho najväčšieho kráľa, dokonca nie je isté ani to, či jeho matkou bola spomenutá Šarlota alebo až druhá Gejzova manželka, poľská kňažná Adelaida. Pozoruhodné svedectvo o kultúrnej úrovni staromaďarských súčasníkov Štefana I.
Nezomrel ani Koppányov duchovný odkaz násilníckeho etnocentrizmu, barbarskej zahľadenosti do vlastného etnika a slepoty voči európskej realite. Koppányov vírus povýšeneckej dobyvateľskej neznášanlivosti opäť výraznejšie ožil najmä v období, keď latinčina začala byť vytláčaná z pozície úradného jazyka Uhorska.
Nástup Vajka-Štefana na uhorský trón a jeho (Európou sponzorovaný a riadený) víťazný stret so staromaďarským pohanstvom má pre dejiny strednej Európy, a osobitne pre maďarské dejiny, mimoriadny symbolický význam. Starí Maďari neprijali európske hodnoty, preto ich Európa odvrhla a rukou vlastného vládcu hubila ako zdroj nebezpečnej, Európu ohrozujúcej nákazy. Štefan I. európske hodnoty prijal a rešpektoval, preto ho aj Európa prijala a rešpektovala.
To sú dva základné maďarské politické princípy. Štefan je budovanie a integrácia, Koppány spor, konflikt, horúca krv a dezintegrácia. Tieto dva princípy má v sebe v rôznej miere každý človek a každý Maďar, a každý sám musí zviesť svoj vnútorný spor, ku ktorému z nich sa prikloní.
Duch tolerantnejšieho Štefana I. a duch neznášanlivého Koppánya v maďarskej mocenskej špičke súperia už celé tisícročie. Kým bol maďarský živel v Uhorsku v početnej a mocenskej menšine, víťazila línia svätého Štefana. Keď sa koncom 18. storočia presadila v Uhorsku ako hlavná úradná reč maďarčina, začal ožívať aj prízrak koppányovskej intolerancie, ktorý naplno ožil v idei štátneho "panského národa". Rozsiahla a brutálnymi metódami uskutočňovaná maďarizácia pochovala ideu Štefana I., a tým aj Uhorsko, stojace a padajúce spolu so svojimi mohutnými veľkomoravskými základmi. Maďarizácia ako jeden z najväčších a dodnes nahlas neodsúdených politických zločinov najmä 19. a 20. storočia spustila lavínu udalostí maďarskej tragédie. Vybočenie z línie Veľkej Moravy a Štefana I. malo a dodnes má pre maďarský národ neblahé a osudové dôsledky. Pretože predstieraním, že koná v mene jeho najsvätejších záujmov, vyprázdňuje maďarskú dušu, a takto oslabenú ju sáče do neľútostného víru dejín, do vopred prehratých zápasov so samým sebou, a tým aj so svojimi susedmi.
Maďarská elita ukazuje svetu obraz svätého Štefana ako svoju vizitku na vstup do civilizovanej Európy, v praxi však ešte i dnes v nejednom smere uskutočňuje politiku, v ktorej prežíva vírus koppányovskej nadradenosti, agresivity, nespokojnosti a intolerancie. Odkaz svätého Štefana je už takmer 200 rokov pošliapaný, no nehodní dedičia sa nehanbia vytŕčať jeho podobizeň ako falošnú vizitku. Spoza obrazu tolerantného Európana Štefana I. cerí zuby tieň neznášanlivého Aziata Koppánya. Vidno to nielen na pretrvávajúcom pokryteckom vzťahu maďarskej spoločnosti k svojim menšinám, ale aj na pokračujúcej psychologickej vojne voči európskym susedom. "Krajina jednej reči a jedného mravu je nerozumná a krehká (imbecile et fragile)" -- a práve na takú krajinu sa až príliš ponáša dnešné Maďarsko.
V maďarskom národe nepochybne prevláda duch veľkého kráľa Štefana, ale mocenskej špičke (najmä jej pravicovej časti) robí ešte stále našepkávača intolerant Koppány. Aj to je súčasťou pokračujúcej maďarskej tragédie.
Duch svätého Štefana ešte len čaká na svoju ďalšiu historickú príležitosť -- na bezvýhradný návrat maďarského národa na európsku cestu pravdy, humanizmu a tolerancie.