Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10
chelemendik.sk - Bože, ochraňuj Slovensko!
chelemendik.sk
born in the ussr
chelemendik.ru
chelemendik.tv

Bože, ochraňuj Slovensko!

Bože, ochraňuj Slovensko!


Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 41

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 44

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 47

Sergej Chelemendik


Bože,
ochraňuj
Slovensko!







Slovanský dom
Bratislava
© Sergej Chelemendik
© Obálka: Sergej Chelemendik
© Preklad: PhDr. Bronislava Šturcelová
© Preklad: Polina Chelemendiková

Slovanský dom, s.r.o. 2003

ISBN: 80-85459-20-5
Obsah


Slovensko ako nová krajina 5
Slovenský životný štýl 45
Slovenská elita 71
Slovenská mentalita 92
Slováci a moc 111
Slováci a peniaze 135
Obrázky zo života 154
Slováci a iné národy 177
Slovenská komunikácia 196
Slovenské politické strany a slovenskí politici 206
Slováci a svet okolo nich 225
Čo potrebuje Slovensko –
doktrína Sergeja Chelemendika 245




Slovensko ako nová krajina



12. augusta 1988 skoro ráno som v Českom Těšíne po prvýkrát v živote prekročil autom hranice neznámej krajiny – Československa. Táto udalosť mala rozhodujúci vplyv na život môj
i mojich najbližších.


Pozor neznamená hanba

Vraví sa, že prvé dojmy bývajú najsprávnejšie. Možno preto si prvé dojmy zo stretnutia s Československom chránim v akomsi tajnom kútiku svojej pamäti. A keď sa objavujú pochybnosti, otváram dvierka do tohto kútika – a všetko sa dostáva na svoje miesto.
Keď som prekročil poľsko-československú hranicu a ocitol sa na českej strane Těšína, dozvedel som sa svoje prvé slovenské slovo, ktoré znie rovnako ako v češtine – „pozor“. Prirodzene, dovtípil som sa, čo asi môže toto slovo znamenať na dopravnej značke, ale po ceste do Bratislavy som sa musel usmievať tomu, akým slovom ma nová krajina privítala.
„Pozor“ znamená po rusky „hanba“. Vtedy, v roku 1988, som toto slovo okamžite spojil s okupáciou v roku 1968 a prítomnosťou sovietskych vojsk na území krajiny, do ktorej som vstupoval. Preto cestou do Bratislavy som bol ostražitý: netušil som, aké budú reakcie na moje auto s moskovskou ešpézetkou, na moju ruskú reč. Po slovensky som vtedy nevedel ani ceknúť a myšlienka hovoriť po anglicky sa mi nezdala tou najšťastnejšou.
Tesne pred príchodom do hlavného mesta Slovenska mi v hlave začali víriť útržky viet, vyslovené náhodnými ľuďmi, ktorých som sa pred odchodom pýtal na Československo.
Kolega, ktorý pracoval v Prahe viac ako rok, hovoril, že v Československu sa žije veľmi dobre, že Česi nie sú vo vzťahu k Rusom negatívne naladení, akurát nemajú radi neokrôchancov. Ale mne – premeral si ma skúmavým pohľadom – by Česi nemali ublížiť. Tým nepriamo priznal, že nevyzerám ako neokrôchanec.
„Božemôj, ako nás tí Česi nenávidia…“, zabedákala manželka istého sovietskeho diplomata, ktorá žila v Československu niekoľko rokov. Neveril som tomu – jej tvár totiž nevzbudzovala dôveru. No zbystril som. Vlastne, prečo by nás Česi mali mať radi, pýtal som sa v duchu.
Najviac mi však v pamäti utkvel rozhovor so sovietskym funkcionárom Združenia sovietsko-československého priateľstva, ortodoxným stalinistom tvrdého razenia. Keď reč prišla na to, že sa venujem filológii a budem prednášať o ruskej a sovietskej literatúre, opýtal som sa ho, do akej miery bude téma sovietskej perestrojky pre Slovensko aktuálna. Spozornel a neochotne odpovedal, že bude veľmi aktuálna.
Povedal som, že perestrojka, ktorá sa rozbehla v Sovietskom zväze, mne osobne zrkadlovito pripomína reformy, o ktoré sa usiloval Dubček. Že je to nový pokus o socializmus s ľudskou tvárou. A preto som položil odborníkovi na priateľstvo s Československom logickú otázku: ak, podľa vašich slov, aj v ČSSR prebieha prestavba, nemení sa tým vzťah Komunistickej strany Československa k udalostiam roku 1968?
Moskovský úradník očervenel, potom zahundral čosi nezrozumiteľné a odrazu povedal, že ak budem na Slovensku propagovať takéto názory, môžem mať problémy.
Akéže ja môžem mať na československú prestavbu názory, keď o nej prvýkrát počujem až teraz, od vás, začudoval som sa. Jednoducho cestujem do neznámej krajiny, a tak som si dovolil položiť logickú otázku. Názory na československú prestavbu by mali mať odborníci, napríklad takí ako on, od ktorého žiadam informácie.
Môj spolubesedník sa odpovedi vyhol a začal pozerať
na hodinky. Preto som sa v Moskve o československej prestavbe nedozvedel prakticky nič.
O Slovensku som však predsa len voľačo vedel. Od niekoľkých ľudí som si vypočul rovnakú vetu: Slováci sú iní než Česi. K Rusom sa správajú inakšie. Slováci sú voči Rusom dobrosrdečnejší. A ešte niečo: Slováci a Česi sa nemajú navzájom veľmi v láske.
Vyzbrojený týmito pomerne skromnými poznatkami a hlbokým presvedčením, ktoré som načerpal na univerzite, že všetky slovanské jazyky sú si blízke a ľahko zrozumiteľné, blížil som sa na poludnie sparného letného dňa 12. augusta 1988 autom k Bratislave…
Rovno znamená priamo

V Bratislave som mal nájsť ulicu s názvom Palisády. Chodci, pri ktorých som sa zastavoval, oslovujúc ich v ruštine, ma poctili druhým slovenským slovom – „rovno“. Keď som si spomenul, ako som iba deň predtým blúdil po varšavských predmestiach a Poliaci, akoby sa boli dohodli, mi odpovedali slovom „prosto“,
po ktorom sa ukázalo, že dostať sa na diaľnicu vôbec nie je také prosté, potešil som sa zrozumiteľnému slovu „rovno“. Vo význame ruského slova „priamo“ sa mi „rovno“ zapáčilo oveľa viac než „prosto“.
Cestou na Palisády pribudli ešte dve ľahšie slová – „doprava“ a „doľava“. Potom „trolejbus“ a „ulica“. A potom na slová mojej vďačnosti sa objavil výraz, ktorý som spočiatku rozlúštil ako „mech sobačij“ (po rusky – „psia kožušina“), a veľmi som sa začudoval. Čo znamená „nech sa páči“, mi vysvetlili neskôr.
Bez mapy, zato s pomocou Bratislavčanov, ktorí ma po celý čas posielali „rovno“, som veselo prišiel na Palisády. Ľahko som našiel sovietsky konzulát, kde mali práve obedňajšiu prestávku. Napriek tomu, pracovník konzulárneho oddelenia, ktorý nebol zvyknutý, aby do jeho inštitúcie vchádzali spotení ľudia iba v tielku a šortkách, priamo z Moskvy, mi vysvetlil, kde sa nachádza hotel Carlton, v ktorom som mal bývať prvých desať dní.
Vysvetlil mi to po rusky, veľmi podrobne, ale nie veľmi úspešne. Pohrúžený do hľadania, vošiel som autom až pod Michalskú bránu a tam som zastal. Nevšimol som si, že som sa ocitol v pešej zóne. Navyše, samotný pojem „pešia zóna“ bol pre mňa niečím celkom novým.
Ľudia, ktorých som sa pod Michalskou bránou pýtal na hotel Carlton, vyzerali zarazene, zazerali na auto, z čoho som usúdil, že som urobil čosi, čo sa nemá. Znova však väčšinou opakovali „rovno“.
A práve vtedy, keď som sedel v aute a tým najbezočivejším spôsobom narúšal prostredie pešej zóny starého mesta – za čo sa dodnes hanbím –, som začul prvú súvislú slovenskú vetu, ktorú som nielen pochopil, ale si aj zapamätal.
Po Michalskej ulici práve kráčala skupinka robotníkov v modrých montérkach. Oproti nim šiel ich kolega, ktorý keď sa priblížil, vyriekol historickú vetu:
– Teda takto vy robíte, kurvy! („Eto tak vy rabotajete, kurvy!“ – znie táto veta v ruštine.)
„Aký pekný jazyk! – nadchol som sa okamžite. – Aká jasná a silná veta!“
Bol to okamih, kedy som pocítil príliv nadšenia v súvislosti s budúcim osvojením si takého jednoduchého, pekného a zrozumiteľného jazyka…
Pán si chce sadnúť

V hoteli Carlton ma príjemne potešil útulný, i keď trochu ošarpaný interiér, a veľmi úctiví ľudia na recepcii. Poniektorí moji čitatelia možno vedia, že v Rusku sa v tom čase úctiví recepční nevyskytovali. Každá službukonajúca, teda dežurnaja na hotelovej chodbe, sa cítila nie menej dôležitá ako prokurátor Vyšinskij, ktorý vždy dokázal vyžiadať popravu pre akéhokoľvek nepriateľa ľudu.
Môj prvý pokus najesť sa v reštaurácii nevypálil práve najšťastnejšie. Vošiel som do reštaurácie hotela Carlton, motkal som sa pri vchode a hádzal na čašníka – dodnes mám pred očami jeho tvár – významné pohľady. Čašník hľadel pokojne a dôstojne, mojim pohľadom však nerozumel. Podľa sovietskych pravidiel vám čašník v slušnej reštaurácii musí ukázať miesto. Ak si vyberiete stôl v reštaurácii sám, môže vám povedať, že miesto je rezervované, alebo oznámi, že stolík neobsluhujú. Preto som čakal, kedy ma usadia, zatiaľ čo čašník pravdepodobne uvažoval o tom, prečo ten chlapík v šortkách prešľapuje pri dverách.
Riešenie sa dostavilo v podobe skupiny niekoľkých nových návštevníkov, ktorí čašníka oslovili, a v ich rozhovore som začul slovo „sadnúť“, ktoré sa mi zazdalo známe.
Natešený, som teda pristúpil k čašníkovi a prísne mu povedal:
– Sadnúť!
– Prosím? – nepochopil, čím ma obohatil o ďalšie slovo.
– Sadnúť, – zopakoval som už trochu menej presvedčivo.
– Ahá, pán si chce sadnúť, – potešil sa čašník a rukou mi ukázal smerom k voľnému stolu. Vzápätí mi priniesol jedálny lístok v slovenčine. Poobzeral som sa okolo seba, ukázal som na susedov tanier a povedal, už po rusky, že chcem to isté.
Dva deci francúzskeho šalátu

Na druhý deň sa mi do rúk dostala učebnica slovenčiny. Ako učiteľ jazykov viem, že ľudia, ktorí sa dokážu naučiť cudzí jazyk, ho zvládnu nie vďaka učebniciam, ale napriek nim.
Preto som sa ďalej ako po prvú lekciu nedostal. V texte prvej lekcie sa písalo o pánovi Kováčovi, ktorý šiel obedovať. Vybral som si v tej chvíli pre mňa zásadné slovné spojenie – „dva deci bieleho vína“ – a zamieril do veľkého bufetu oproti bývalému Prioru (dnes tam stojí banka), aby som si toto slovné spojenie overil v praxi.
Pri vyjadrovaní miery Rusi sú jednoduchší – všetko merajú na gramy, aj vodku, aj salámu. Usúdil som teda, že dva deci je dvesto gramov, a suverénne som predavačku poprosil o dva deci francúzskeho šalátu.
– Dve deká? – spýtala sa.
– Áno, dve deká, – ochotne som prikývol a v duchu si hneď poznamenal, že Slováci tekutinu merajú na deci, a tuhé látky zrejme na deká.
– Ale to je strašne málo! – zasmiala sa predavačka, na konček lyžičky nabrala šalát a ukázala mi, aká je to štipka.
Týmto som vyčerpal svoje skromné vedomosti a prešiel som do ruštiny. Poprosil som „dvesti grammov etovo salata“. Moja replika nepriniesla nijaký výsledok. Žena nepochopila a na pomoc si privolávala svoje kolegyne.
„Nuž, dobre“, pomyslel som si a povedal nahlas a zrozumiteľne:
– Etovo… – ukázal som prstom na francúzsky šalát – stoľko! – a rukami som naznačil predstavovanú kôpku.
– Takže dvadsať deka! – natešene mi pritakali už tri predavačky.
– Nu, chorošo, dvadsať, – zamrmlal som, pričom som násobil sto gramov dvadsiatimi a predstavil si, ako mi na tanier teraz naložia dve kilá šalátu. Medzitým predavačka nabrala celkom prijateľnú kôpku, a keď som sa upokojil, víťazne som dodal:
– Prosím, dva deci bieleho vína!
Pripravená veta z učebnice tentoraz zaúčinkovala ako švajčiarske hodinky – ženy sa usmiali: určite som túto po prvýkrát v živote vyslovenú slovenskú vetu povedal hrdo a slávnostne. A tak mi naliali Silván, ktorý mi veľmi zachutil.
Bojovný karatista

Neskôr som sa vybral poprechádzať po rozhorúčenom letnom meste a po prvýkrát som hmatateľne pocítil, kam som prišiel – pocítil som to na prvotnej a tej najdôležitejšej úrovni – na úrovni inštinktu.
Túlajúc sa po meste niekoľko hodín, urobil som si istú predstavu o jeho obyvateľoch. Prvé, čo mi udrelo do očí, bola pokojnosť, nenáhlivosť a dôstojnosť Bratislavčanov. V porovnaní s moskovskými ulicami tu všetko pôsobilo ako v spomalenom filme.
Nejaký vyslovene etnický typ Slováka sa mi nájsť nepodarilo. Ak sa dá napríklad o Rusoch hneď povedať, že väčšinou bývajú rusovlasí a majú nosy-pršiaky, o Nemcoch zase, že mnohí z nich sú pobelaví s rôznymi odtienkami ryšavej farby, a keď sa zídu
na ulici, vydávajú zvuky pripomínajúce husí kŕdeľ, niečo také výrazné som na Slovákoch nepobadal.vách niektorých úradníkov skrsla myšlienka prostá ako pieseň: preučíme učiteľov ruštiny na učiteľov angličtiny, nech oni učia. Tento múdry počin nazvali rekvalifikácia. Čím sa to celé skončilo, neviem, ale jazyky sa na slovenských školách dodnes učia veľmi zle.
Jedna ruštinárka porozprávala historku o tom, ako jej kolegyňa bola proti tomu, aby ruská knižnica skončila na smetisku. Kvôli tomu zvolali schôdzu a žiadali od nej, aby vlastnoručne podpísala priznanie, že je spolupracovníčkou KGB a knižnicu nechce vyhodiť na smetisko na základe zvláštneho príkazu KGB. Ruštinárka plakala od pocitu krivdy za svoju priateľku a mne celá historka pripadala tak krutá, že som si zapísal mená a fakty. Neskôr som sa rozprával s hlavnou hrdinkou, záchrankyňou ruských kníh, a tá mi všetko potvrdila. Z práce ju vyhodili, a ešte predtým musela každý deň chodiť na výsluch na riaditeľstvo, ktoré od nej žiadalo, aby sa priznala, že je z KGB: veď ako by ináč človeka mohlo napadnúť nevyhadzovať celú knižnicu na smetisko?
Ruské knihy, pravda, nepálili ako pred Ríšskym snemom, ale z mnohých domov ČSSP ich jednoducho povyhadzovali. Iba nepatrná časť zostala v rukách tých, ktorí si zobrali niečo domov.
Snažil som sa zachrániť aspoň časť veľkej knižnice bratislavského Domu družby. Ruské knihy však nikto nechcel. Ani Asociácia rusistov, ktorev nemajú v láske, a Dáni Nemcov nemajú radi ešte väčšmi. Susedia v Európe a všeobecne vo svete z neznámych dôvodov nie sú naklonení k priateľským vzťahom,
bez ohľadu na všetky kvetnaté frázy na túto tému.
Samozrejme, Slováci nie sú ani Švajčiari, ani Nemci, tým viac Dáni. Slovenská pracovitosť je pojem dosť relatívny. Ak je, napríklad, reč o vlastnom dome, vtedy sa pracovitosť Slováka blíži k tomu najvyššiemu hodnoteniu. Keď Slovák zušľachťuje svoj dom, byt alebo záhradku, jeho pracovitosť je neobmedzená, pracuje s radosťou a vôbec nehľadí na čas.
Ak však ide o nájomnú prácu, vtedy je Slovák pracovitý už podstatne menej. Na základe vlastnej skúsenosti môžem povedať, že v oblasti mne blízkej, teda vo vydavateľskej a mediálnej, v Bratislave zastihnem ľudí na ich pracovných miestach a môžem sa
s nimi o niečom dohodnúť v intervale od deviatej do jedenástej. Toto je čas ich hlavnej pracovnej aktivity, vtedy sa riešia hlavné problémy.
O jedenástej prichádza čas obeda, ktorý sa predĺži približne
do pol druhej. Z uvedeného nevyplýva, že by Slováci trávili
na obede dve a pol hodiny. Vôbec nie. Môžu sa naobedovať už
za polhodinu, ale dve a pol hodiny budú naďalej zotrvávať v poobedňajšej sieste, vysvetľujúc to tým, že teraz aj tak nikoho niet, lebo všetci sú na obede.
Druhé obdobie pracovnej aktivity nastáva o pol druhej a je podstatne kratšie ako prvé. Dá sa povedať, že trvá asi hodinu, nanajvýš poldruha hodiny. Lebo už o pol tretej obyvatelia bratislavských kancelárií začínajú netrpezlivo pokukávať na ho­ dinky, čakajú, kedy padla, a sú naladení riešiť všetky vaše problémy až zajtra. Prirodzene, od pol tretej Slováci nielen čakajú, popri tom aj pracujú, ale už netrpezlivo, s vidinou konca pracovného dňa. Uvedené sa v plnej miere netýka vedúcich alebo manažérov – títo ľudia nevyhnutne musia byť aktívnejší, lebo ich tlačia úlohy, ktoré treba riešiť.
Slovákov v práci charakterizuje najmä nenáhlivosť, spojená
so svedomitosťou a lojalitou vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. To je niečo, čo sa mi veľmi páči, s čím som sa osobne, okrem Slovenska, stretol iba veľmi zriedkavo. Medzi Slovákom zamestnávateľom a zamestnancom sa uzatvára akási dohoda, často neverbálna: za toľko a toľko peňazí urobíš toľko a toľko práce. Nejde o zmluvu právnickú, ale morálnu, ktorá je postavená výlučne na svedomí a zvyčajne sa aj dodržiava.
Historicky sa veci vyvinuli tak, že pre Slováka je typickejšie predávať svoj pracovný čas ako výsledok vlastnej práce. Preto
na pracovisku je preňho charakteristická psychológia podriadeného, pričom nezáleží, či ide o vrátnika alebo ministra. Dôstojného, svedomitého, príjemného v komunikácii, k vyšla o niečo viac, ako sme sa dohodli. V dôsledku objektívnych príčin sa práce ukázalo viac, než sa pôvodne zdalo.
Moje pokusy dohodnúť sa s majstrami na cene ich práce nezávisle od pracovného času sa stretli s nepochopením. Slováci odmietajú uvedomiť si to, čo sa mne zdá celkom prosté a jasné: ako dlho bude robiť svoju prácu, to je čisto jeho vec. Podobne ako ani ja nemôžem žiadať od svojich čitateľov viac peňazí len preto, že som nejakú knihu písal dlhšie než zvyčajne, tak ani tesári ma nemusia zaťažovať svojím časovým harmonogramom.
Napriek tomu, tesári nástojili na svojej zásade hodinovej mzdy. Nepochopil som to hneď, lebo keď sa so mnou dohovárali, súhlasne prikyvovali hlavami, pritakávali: áno, oni vedia, že sa teraz dohadujeme o cene za prácu. Potom však nasledovalo hlavné: bude to urobené za toľko a toľko dní, teda chcú toľko a toľko. A keď sa dní ukáže viac, vtedy bude aj viac peňazí. Prirodzene, dní aj peňazí sa ukázalo napokon viac.
Slabou stránkou slovenskej pracovitosti je, že Slovák, ktorého najali na prácu, iba neochotne berie na seba zodpovednosť
za konečný výsledok. Slovák sa teda považuje za výrobný nástroj, pričom nástroj dobrý, poslušný a svedomitý, ktorý nájomca môže používať podľa jeho kvalifikácie. Napriek tomu, konečná zodpovednosť za to, či dom náhodou nespadne, v chápaní Slováka neleží na stavbárovi, ale na majiteľovi domu.
Slovenský robotník tradične očakáva, že nad ním bude stáť gazda a dozerať na kvalitu jeho práce. Ak nad ním gazda nestojí, potom to nie je ozajstný gazda, a tak kvalita nie je preňho až taká dôležitá. A vtedy sa práca dá trochu aj odflinknúť.
Keď som najal partiu murárov, aby nám vykachličkovali kuchyňu a kúpeľňu, dopustil som sa klasickej chyby – nestál som nad murármi celý deň a nedozeral som na nich. Výsledkom toho bolo, že o niekoľko mesiacov kachličky začali odpadávať – murári ma nepovažovali za seriózneho gazdu a robotu sfušovali.
Slovák je dobrý robotník pri dobrom majstrovi, ktorý nad ním stojí a dodáva mu pocit istoty, že nekvalitnú prácu neprijme a vráti mu ju prerobiť. Navyše, celá pracovná psychológia Slováka je vybudovaná na prítomnosti takéhoto majstra. Ak reálne chýba, treba si ho vymyslieť alebo Slovák si ho vymyslí sám.
Väčšina Slovákov sa však neponáhľa, aby sa stala majstrami. Veľmi vysoko si cenia svoj pokoj, pohodu a nemajú radi zodpovednosť. Preto pracujú pomaly, uvážlivo, spoliehajúc sa na gazdu alebo majstra, ktorý si ich najal, a ustavične si overujú, či náhodou neprerobia, či za hodinu nevyrobili voľačo navyše za dohodnutých dvesto korún.
Vyrobiť za hodinu dvakrát viac a dostať dvakrát viac väčšina Slovákov nechce. Proti štyristo korun




Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 41

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 44

Deprecated: Function eregi_replace() is deprecated in /home/web/chelemendik.sk/www/ShowDoc.php on line 47
Sergej Chelemendik


Bože,
ochraňuj
Slovensko!

na

http://chelemendik.sk/kniznica.htm








chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | fotograf | handmade |