A.Panarin. Pokušenie globalizmu (úryvok z knihy)



Manipulátori a kombinátori „novej internacionály“

„Globalizmus“ – to je v súčasnosti najmodernejšie slovo liberálno-progresívneho myslenia. Hoci ak sa zamyslíme nad jeho objektívnym obsahom, zarazí nás jeho banalita. Naozaj: už na začiatku 19. storočia výskumníci písali o jednotnom svetovom priestore, ktorý je vytváraný trhovou civilizáciou výmenného obchodu. Vynájdenie mechanického tkacieho stroja v Anglicku malo za následok bankrot miliónov tkáčov v Indii; zrod republikánskej myšlienky vo Francúzsku začalo podkopávať tróny východných monarchií a v Rusku inšpirovalo hnutie dekabristov.

Čo k tomuto všetkému z tohto hľadiska pridala súčasná doba? Uvediem iba niekoľko kvantitatívnych parametrov: ako nikdy predtým vzrástla rýchlosť komunikácie a jej spektrum sa rozšírilo o informačnú oblasť. Nech našu predstavivosť akokoľvek ohromuje súčasná informačná revolúcia, k podstate pojmu, označujúceho svetovú civilizáciu výmenného obchodu, málo čo dodáva. Ak sa pozrieme zblízka na akékoľvek senzácie scientizmu, týkajúce sa epochálnych výdobytkov súčasnej vedecko-technologickej revolúcie, pôsobia dosť banálne v porovnaní s pocitom základného zvratu, ktorý bol príznačný pre pozorovateľov rodiacej sa európskej moderny.

Celkom k iným záverom však dospejeme, ak sa pokúsime zhodnotiť inovácie globalizácie z inej, subjektívnej stránky, týkajúcej sa kultúrnych, morálnych a politických základov našej civilizácie. Tu práve vyjde najavo, že pokiaľ ide o súčasný globalizmus, máme dočinenia s najnovšou formou nihilizmu, hľadajúcou alibi v takzvaných objektívnych tendenciách.

V skutočnosti intímna stránka globalizmu spočíva v pozícii dôsledného dištancovania sa od všetkých miestnych záujmov, noriem a tradícií . Pričom ak na úsvite moderny, v období formovania veľkých európskych národov, sa proti feudálnemu regionalizmu postavil jednotný superetnický priestor štátu-národa, teraz sa samotný tento štát-národ vníma ako nositeľ regionalizmu .

Kto ho tak vníma? Súčasné elity – ekonomické, politické, intelektuálne. Dnes byť elitou a realizovať sa ako elita znamená postaviť seba do nezávislej pozície vo vzťahu k národnostným záujmom a národnostným nádejam. O tomto novom zmysle pojmu elita stojí za to pouvažovať. Predtým národy vkladali do svojej národnej elity svoje najlepšie nádeje. Elita bola vrcholom národnej skúsenosti, prezentovala vôľu národa a snažila sa zrealizovať jeho sny o lepšej budúcnosti. Národné elity sľubovali svojim národom pokrok a vzdelanie a svojou činnosťou sa snažili tieto sľuby naplniť. Teraz, v dobe globalizmu, byť elitou znamená v podstate byť členom istej tajnej internacionály, nijako nespojenej s miestnymi národnými záujmami.

Súčasné elity predstavujú čosi ako uzavretý medzinárodný klub so svojou korporatívnou etikou, ktorý nemá nič spoločné s občianskou a politickou etikou, ktorá zaväzuje slúžiť svojej krajine, národu a štátu. A keďže jednotlivým národov sa to sotva môže páčiť, ideológia súčasného globalizmu nevyhnutne obsahuje istý krytý podtext, istú ezoteriku, často pripomínajúcu učenie niekdajších gnozeologických siekt.

Globálna gnozeológia má dvojité dno. Jej vonkajšia stránka obsahuje všetky staré nálepky epochy moderny – pokrok, všeobecný blahobyt, ľudské práva. Ak bude odhalená jej vnútorná stránka, vyjadrovaná tajným jazykom elity, ktorému rozumejú iba zasvätení, dokáže spôsobiť skutočný zmätok vo vedomí .

V skutočnosti, ak sa pozriete na to zblízka, uvidíte, že väčšina masových výdobytkov veľkej epochy moderny nijako nezapadá do logiky globalizmu. V prvom rade sa to týka posvätného pojmu demokracia alebo politická suverénnosť národa. Demokracia znamená, že funkcie moci realizujú tí, koho si ľud zvolil svojim slobodným rozhodnutím vo voľbách. Jeho vyvolení sú povinní realizovať jeho vôľu a sú ľudom plne kontrolovaní. Politológia globalizmu nemá s týmto konceptom nič spoločné. Počíta s tým, že skutočné centrá moci a prijímania rozhodnutí vôbec nepočítajú s prianiami miestnych voličov a vyjadrujú dohodnuté stratégie medzinárodných korporácií – ekonomických aj politických.

Epocha globalizmu postavila národné elity do akejsi pozície spájacieho článku – medzi vlastným národom a medzinárodnými centrami moci. Pričom vektor zmien je celkom určitý: čím viac narastá tendencia globalizácie, národné politické a ekonomické elity začínajú čoraz menej počúvať hlasy svojich voličov a čoraz viac sa zväzujú prijatými za chrbtami národov rozhodnutiami novej internacionály. Zdá sa, že aj morálka, aj obyčajná logika si vyžaduje, aby to bolo voličovi vysvetlené, aby mu bolo otvorene povedané, že jeho služby už viac nie sú potrebné. Namiesto toho mu však naďalej lichotia, nazývajú ho politickým suverénom a zdrojom demokratickej legitímnej moci.

Takýmto spôsobom sa formuje dvojitá morálka a dvojitý jazyk. Jedny termíny, zdedené po klasickej liberálnej epoche, teraz plnia fakticky už len manipulačnú rolu, uspávajúc občiansku bdelosť národov, druhé sa s nimi stavajú do paralelného radu a odrážajú novú realitu, ktorú pred nami členovia elity považujú za užitočné skrývať. Len čo porovnáme tieto dve rady, okamžite odhalíme ich osudovú nezlučiteľnosť.

Celkom iným myslením sa vyznačovala klasická epocha Osvietenstva. ++Nepoznala dvojité štandardy a dvojitú morálku, neschovávala svoje objavy pred masami. Naopak, všetky úsilia Osvietenstva, celý jeho pátos boli zamerané na to, aby výdobytky osvietenej elity sa stali čo najrýchlejšie prístupnými všetkým. Táto šľachetná otvorenosť Osvietenstva je v súčasnosti pochovaná žrecmi globalizmu, ktorí budujú svoju ezoterickú gnozeológiu a dôkladne ju skrývajú pred nezasvätenými. Klasická epocha nám dala veľkých osvietencov, súčasná plodí veľkých manipulátorov a kombinátorov. Manipulovať je lepšie sondovaných a nezasvätených ľudí; práve preto sa v dobe globalizmu programy masového osvietenia zabaľujú so zámienkou ich trhovej „nevýnosnosti“.

Ako vyplýva z povedaného vyššie, z politického hľadiska epocha globalizmu znamená nový feudalizmus: pochováva demokraciu v jej priamom význame politickej suverenity národa, voliaceho a kontrolujúceho svoju vládu, nahradzujúc ju vládou medzinárodnej šľachty.

Nová etika globalizmu, ktorá plodí následné dištancovanie sa ekonomických elít od miestnych národných záujmov, je sprevádzaná vzostupom nového úžerníctva. Rovnako ako aj v prípade úžerníctva obdobia stredoveku, aj dnes dochádza k oddeleniu finančného kapitálu od výrobnej ekonomiky. Špekulačne-úžernícke zisky vytláčajú zisky podnikateľské, čo znamená panovanie bánk nad podnikmi a panovanie medzinárodnej diaspóry finančných špekulantov – nad národmi, ktoré strácajú ekonomickú suverenitu.

Sú dané tieto tendencie celkom živelné a „objektívne“ a prebiehajú nezávisle od ľudskej vôle a vedomia?

Ak by to bolo skutočne tak, celá zúrivá propaganda globalistov proti národnému štátu a suverenite by stratila akýkoľvek zmysel. Globalisti sa všetkými silami snažia oslabiť a diskreditovať svojprávny národný štát – práve preto, že prekáža ich globálnym dravým zámerom. Všelijaké procedúry, spojené napríklad s oddelením výrobného zisku od špekulatívne-prerozdeľovacieho alebo so zákazmi bez prekážok vyvážať získaný na určitom mieste kapitál za hranice štátu, globalisti odsudzujú v mene veľkých liberálnych princípov, v súlade s ktorými sa štát údajne nemá miešať do ekonomického a sociálneho života ľudí.

Súčasní „liberáli“ globalizmu nechránia podnikateľov, ale finančných špekulantov a podkopávajú pozície skutočných výrobcov, ktorí vytvárajú štátne bohatstvo. Bránia privilégia medzinárodných ekonomických dravcov, ktorí sa opierajú o globálne centrá moci a pestujú v sebe sen o svojom bezhraničnom celosvetovom panovaní, ktoré sa v súčasnosti nazýva jednopólovým svetom.

Je na čase pochopiť, že normálna medzinárodná ekonomická súťaž a partnerské vzťahy vyrastajú z výrobnej ekonomiky národného typu. Ak bude svet tvoriť množstvo suverénnych národných ekonomík, oveľa viac sa priblíži liberálnemu ideálu vzťahov slobodnej trhovej súťaže a partnerstva, než v tom prípade, ak globalisti uškrtia v zárodku národné ekonomiky štátov prostredníctvom voľného vývozu ich kapitálu a rozloženia miestneho priemyslu.

Úsiliami globalistov, aj napriek ich liberálnej rétorike, sa buduje svet ekonomického a politického monopolizmu, v ktorom normálna konkurencia a partnerstvo je nahradené rozdelením ľudí na rasu pánov a nedotknuteľných, na „zlatú miliardu“ a – bezprávnu perifériu.

Iba na báze pevnej národnej suverenity sa dá vytvoriť výrobná ekonomika, založená na normálnom podnikateľskom zisku. Ak podkopeme národný štát ako subjekt, brániaci miestnu ekonomiku pred medzinárodnými finančnými dravcami, nevyhnutne to privedie k oligopolizmu a monopolizmu v svetovom rozsahu, k zámene pluralistického ekonomického a politického systému za globálny totalizmus jediného centra sily.

A.Panarin. Pokušenie globalizmu (úryvok 2)


Dvojité štandardy „civilizovanej spoločnosti“

Globalizmus, ktorý sa opiera o diaspóru medzinárodných finančných dravcov, nemajúcich vlastnú vlasť, hrozí svetu veľkým úpadkom: v ekonomike – od výrobného princípu k špekulatívne-prerozdeľovaciemu, úžerníckemu; v politike – od pluralistického systému medzinárodnej rovnováhy, založenej na princípe národnej suverenity, k nehanebnému diktátu vyznávačov „jednopolarity“.

Z ideologického hľadiska je najdôležitejšie odhaliť pravý vzťah vznikajúcej ideológie globalizmu k hodnotám klasiky moderny – demokracii, rovnosti, pokroku. Súčasní globalisti sa ešte stále oháňajú týmito hodnotami, ale ich tajný šifrovaný jazyk, určený len svojim, už dávno hovorí o čomsi celkom inom: novej, globálnej segregácii národov, rozdelených na vyvolených a vyvrheľov, na všemocné centrum moci a bezprávnu perifériu. Jeden z najväčších výdobytkov kresťanského a osvieteneckého humanizmu – princíp spoločného celosvetového osudu, spoločnej budúcnosti pre celé ľudstvo – je zavrhnutý globalistami, ktorí sú, podľa všetkého, plní odhodlania budovať budúcnosť pre vyvolenú menšinu (pre „zlatú miliardu“) za chrbtom oklamanej a okradnutej väčšiny – tretieho sveta. Krajiny tradičného tretieho sveta globalisti zbavujú perspektív, ktoré v podstate svojej patria každému človeku na zemi.

Čo sa týka bývalého „druhého sveta“, ten zbavia nielen toho, čo môže mať, ale aj toho, čo už bolo reálne dosiahnuté v priebehu modernizácie, industrializácie a masovej osvety. Zbavujú nás nielen perspektív ďalšej modernizácie, ale aj toho, čo sme si vybojovali už na predchádzajúcich etapách. A pritom nám vyhlasujú, že naša premena na bezprávnu a vykorisťovanú svetovú perifériu, slúžiacu vyvoleným šťastným deťom pokroku, je predurčené nejakými nezmeniteľnými zákonmi globalizácie a žiadna alternatíva tejto situácie neexistuje. Keď aj napriek všetkému odhaľujeme alternatívy, ktoré sú pred nami utajované, nielen hájime svoju ľudskú dôstojnosť, ale aj svoje právo na budúcnosť. Bránime pritom veľké výdobytky skvelej epochy modernizmu, pretože nechceme dopustiť, aby ich premohol nový rasizmus, ktorý v súčasnosti vyznáva pochybný princíp „pokroku len pre niektorých“.

Sme nútení si priznať, že máme v súčasnosti dočinenia s fintami nepoctivého globalizmu, ktorý využíva dvojité štandardy. Praví globalisti boli tí dediči humanistickej klasiky, ktorí hovorili o projekte Osvety, spoločnom pre všetkých, alebo o jednotnej industriálnej a postindustriálnej spoločnosti, slovom – o jednotnej historickej perspektíve pre celé ľudstvo, ktoré spoločne bude stúpať z jedného stupňa pokroku na ďalší. Súčasní globalisti práve túto jednotnú historickú perspektívu ľudstva čoraz viac otvorene popierajú. Jedny pritom používajú ekologickú argumentáciu: zdroje planéty nevystačia pre všetkých, a ak by si zaostala väčšina planéty osvojila životné štandardy vysoko vyvinutej menšiny, planéta by vybuchla v dôsledku ekologického preťaženia.

Ďalší operujú s výsledkami výskumov kultúrnej antropológie a trvajú na kvalitatívnych rozdieloch medzi západnou mentalitou a všetkými ostatnými. Pokrok z tohto hľadiska nie je považovaný za produkt celosvetového rozvoja, ale za počiatočný monopol západnej civilizácie, ktorá vytvorila tento tak unikátny a v podstate svojej málo dostupný iným fenomén. Pritom nám v pravidelných dávkach podsúvajú ezoteriku rasizmu, ktorý ešte donedávna schovával svoju tvár. Presviedčajú nás o tom, že ľudstvo nemôže kráčať po mnohých cestách k jednej spoločnej budúcnosti – vedie k nej len tá cesta, ktorá je vlastná západnej civilizácii. Zástupcovia iných civilizácii a kultúr v lepšom prípade sú len epigóni západného pokroku, nie však jeho tvorcovia. Pričom toto epigónstvo, ako nám tvrdia, prináša čoraz horšie výsledky, takže nakoniec vychádza najavo prekvapivá pravda, že vrodené patológie nezápadných mentalít (a všetky nezápadné mentality sa považujú za patologické) nie je možné vyliečiť Osvetou. Koľko tých alebo iných domorodcov nezasväcuj, ich dedičnosť aj tak zvíťazí a všetky snahy misionárov budú márne.

Zľutujte sa, povie čitateľ, čo však potom zostáva z filozofie globálneho sveta? Práve o to ide, že „globalizmus“ z týchto všetkých pohľadov vyzerá podozrivo jednoboko a predpojato. Západní globalisti a ich agenti v jednotlivých štátoch sa starajú len o jedno: aby sa prírodné zdroje celého sveta čo najrýchlejšie stali „globálnymi“, teda prístupnými vyvolenej „zlatej miliarde“. To, čo nazývajú globálnou „otvorenou spoločnosťou“ alebo globálnych trhom, znamená zákaz schovávať svoje národné prírodné zdroje pred globálnou konkurenciou, konečný význam ktorej je prevziať ich z rúk tých, ktorí s nimi zle nakladajú, do rúk šikovnejších. Samozrejme, že kruh týchto šikovnejších sa dnes obmedzuje na súčasných víťazov svetovej ekonomickej súťaže (tí istí sú aj víťazi v studenej vojne).

Takto naši globalisti z celého myšlienkového obsahu globalizmu vyzdvihujú iba jednu stránku – dostupnosť planetárnych zdrojov pre víťazov svetovej súťaže. V tejto súvislosti sa hovorí o takzvanom transakčnom systéme alebo o systéme slobodného transferu. Všetko to znamená práve vytvorenie takých procedúr, ktoré by, po prvé, zabezpečili vrcholnú mobilitu planetárnych zdrojov a, po druhé, ich bezpečný pohyb z „neprispôsobených“ svetovému trhu štátov do prispôsobených, od „nešikovných“ k „šikovným“.

Prvé zabezpečuje oddelenie finančného kapitálu od priemyselného, archaickú zvláštnosť ktorého vidia v pretrvávajúcej väzbe na konkrétnu lokalitu, na národný priestor. Druhé – všemožné oslabenie suverenít národov, ktoré strácajú schopnosť brániť svoje zdroje pred medzinárodnými dravcami, ktorí ich rozkrádajú, a národnú ekonomiku – pred podvodmi zo strany globálnych finančných špekulantov. V svojej snahe diskreditovať národné suverenity, ktoré prekážajú globálnemu prerozdeľovaniu zdrojov v prospech „šikovnej“ menšiny, súčasní globalisti rozbehli nebývalú, čo do svojej moci, propagandu – kritizovanie základnej ekonomickej neefektívnosti a ekologickej nebezpečnosti národných programov rozvoja regiónov, ktoré sa nedostali do kruhu „zlatej miliardy“. Téza o zhubnej surovinovej, energetickej a ekologickej márnotratnosti národných ekonomík Nezápadu je základnou tézou, s ktorou súčasný globalizmus operuje ako s axiómou a s ktorou si dovolia nesúhlasiť iba temní a zlostní spiatočníci.

Druhý smer sa týka už konkrétne politickej nespôsobilosti národných suverenít. Propaguje sa téza o principiálnej neschopnosti národných vlád, ktoré nehľadajú patronát zvonku zo strany členov jednopolárneho systému, si poradiť s politickým chaosom – s terorizmom, etnickými vojnami, excesmi náboženského fundamentalizmu a národnostného extrémizmu. Čím prehľadnejšia je štatistika všetkých týchto excesov, tým väčšie je pobúrenie „globálnej spoločnosti“ proti tým, ktorí si ani sami u seba nedokážu spraviť civilizovaný poriadok a bránia ho nastoliť iným, tým, ktorí sú k tomu určení.

Začína byť jasné, že aj napriek všetkej svojej rétorike, je pre „globalistov“ výhodné podkopávať existujúci poriadok v priestore národných štátov. Odtiaľ aj vyplývajú tie prekvapivé paradoxy a dvojité štandardy „civilizovanej spoločnosti“, ktorých sme svedkami dnes. Zdá sa, čo už len môže byť viac odsúdenia hodné než kmeňový archaizmus – ctižiadostivé vodcovstvo nezávislých suverénov, ktorí rúcajú jednoliate veľké národné priestory – čo je overená podmienka pokroku – a nahradzujú ich trpasličími etnickými suverenitami?

V tejto spojitosti sa stávajú pochopiteľnými zvláštnosti globalistov, ktorí sa nezastavujú pred tým, aby načisto zničili výdobytky moderny na úrovni veľkých národov v prospech kmeňového separatizmu a extrémizmu, čo sa dá pozorovať v postsovietskom priestore, na území Juhoslávie a čoskoro sa, pravdepodobne, bude dať pozorovať aj v Číne a Indii. Ide o to, že jednotné veľké národy sa môžu stať prekážkou pre tých, ktorí túžia po globálnej moci nad svetom; práve preto globalisti verbujú za svojich spojencov a financujú aktivistov etnického separatizmu.

Takže, blížime sa k pochopeniu pravej podstaty súčasného globalizmu. Jeho nositelia na Západe sú v podstate svojej tí istí etnickí vidiečania, ktorí nechcú spoločnú budúcnosť pre všetkých ľudí; ich globalizmus nejde ďalej ako zmocnenie sa globálnych (planetárnych) zdrojov dravou menšinou „vyvolených“, ktorí považujú celý zbytok ľudstva za nehodný tohto bohatstva.

Globálne zdroje pre úzko egoistické záujmy menšiny – to je skutočné krédo „globalizmu“ , o ktorom je tu reč.