Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
Serial Národná idea - chelemendik.sk

 

Serial Národná idea

2017-10-17  (00:19)

 -  Serial Národná idea












Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea –  Rad na predaj vlasti

 

 - Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Kapitola 1 - Rad na predaj vlasti

 Na začiatok si predstavme takýto obraz.
Metropola Slovenska, hlavné námestie, polnoc, svetlá sú z nejakých dôvodov zhasnuté.
Otvorené sú iba dva stánky na opačných koncoch námestia.
Na jednom žiari vývesná tabuľa: „Registrácia tých, ktorí chcú predať Slovensko a Slovákov. Platíme hneď a veľa“.
Na druhom stánku visí iná výveska:
„Registrácia tých, ktorí sú pripravení obetovať sa pre Slovensko a Slovákov.
Odmena – večná sláva, spomienka vďačných generácií a pamätník v Komárne na moste cez Dunaj“.
Rad ku stánku, kde sa zapisujú tí, ktorí chcú predať Slovensko a Slovákov tvorí hučiaci mnohotisícový dav. Hoci je tma,  ľudia si v rade zakrývajú tváre veľkými čiernymi okuliarmi, spustenými šiltmi, ženy sa halia do šatiek – predstierajú, že je im to nepríjemné, dokonca, že sa hanbia.
Poniektorí si kúpili a navliekli karnevalové masky, ktoré veľmi draho predávajú prešibaní podomoví obchodníci, hovoriaci nezrozumiteľným jazykom. Tí, čo chcú predať vlasť v maskách, sa správajú sebaistejšie a  vytláčajú ostatných.
Náhle sa zo stánku rozlieha hlas registrátora: „Tí, ktorí chcú predať deti na orgány, nech sa postavia do zvláštneho radu. Dvojnásobná sadzba“.
Rad sa dá do pohybu a začína sa tlačenica. Muži rozrážajú ženy a vrhajú sa k dvojnásobnej sadzbe, ženy sú v pomykove.

Zato pri druhom stánku je situácia pokojná. Zopár podgurážených starcov sa háda o tom, na akom cintoríne budú pochovávať hrdinov a či Maďari dovolia tým, ktorí sa obetovali pre Slovensko a Slovákov postaviť pamätník na moste v Komárne. Tváre si tu  nikto nezakrýva, ale ani obetovať sa nikto nezapisuje.

Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea –   Všetky vlasti v Európe sú už dávno vypredané

 

 - Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Kapitola 2 - Všetky vlasti v Európe sú už dávno vypredané

 Za miesto deja som si pre úvodný obraz vybral hlavné námestie v Bratislave iba preto, že reč bude hlavne o Slovensku a Slovákoch.

V skutočnosti by podobným miestom deja s ešte väčším úspechom mohlo byť akékoľvek iné európske hlavné mesto. Ak by sa takéto stánky otvorili na námestí svätého Štefana vo Viedni, nevedno, či by slávny chrám vydržal pod náporom  chtivých.

V Prahe by na Václavskom  námestí zostali iba ruiny, spod ktorých by vytŕčalo špinavé kopyto slávneho koňa. Vo Varšave by bola zničená pompézna výšková budova, kópia jednej z moskovských a predavači chlebíkov a majitelia mobilných toaliet by rozprávkovo zbohatli. V Berlíne by státisíce Turkov, Kurdov a Rusov, ktorí tu žijú, od radosti zmietli celé centrum so starými i novými ríšskymi snemami a pamätným hraničným priechodom Checkpoint Charlie.

V Paríži na Champs Élysées by vyšiel milión čiernych Parížanov a nepustil by do radu, kde sa  predáva vlasť, ani jedného z bielych Francúzov – a tých bielych Francúzov, ktorí by sa rozhorčovali nad tým, že im zakazujú  predať to, čo je ich rodné a krvou veľkých predkov zaplatené, by demokratická tlač obvinila z rasizmu.

Prejdime však teraz od sladkých fantázií k surovej realite.
Predať svoju vlasť sa v Európe nikomu nepodarí, lebo sú už tam dávno vypredané.

V Európe v súčasnosti neexistujú nijaké národné idey – vytrhli ich aj s koreňom.
Existuje iba neduživá frakcia pod názvom Európa národov v europarlamente.
V Európe to vôbec s ideami vyzerá zle  – prakticky nie sú.
Okrem tých banálnych, všeľudských.


Teda primitívne lživých jarmočných obrázkov o prosperite Európskej únie, na ktoré vábili a zvábili do Európskej únie nových „postkomunistických“ členov.

Prečo Európska únia bude prosperovať, sa dnes už nikto nechce vysvetľovať. Hojnosť a prosperita Európy v oficiálnej ideológii euroúradníkov dosiahla to isté postavenie, kde sa pred nejakým časom nachádzal obraz budovania komunizmu v jednej konkrétnej krajine – Sovietskom zväze.

Ako vybudujeme komunizmus, prečo a načo ho budujeme, to nevie nikto.

Čo vlastne je komunizmus, ktorý akoby budujeme - tým viac nikto nevie. Všetci dostanú podľa potrieb, potom ich doženú a ešte aj pridajú.

Ale vodcovia ako papagáje opakujú: komunizmus zaručene vybudujeme. A s vodcami sa nikomu nechce hádať.
Keď komunizmus, tak komunizmus.
Prekvitajúca v rámci EÚ Európa - čo už, nech si len kvitne ako ruža, dobre jej tak.

Pravda, v Európe existujú idey skryté, vytúžené, o ktorých nikto nahlas nehovorí, ale všetci vytrvalo premýšľajú. A nielen rozmýšľajú, ale snažia sa ich uskutočniť v živote, zem priam ryjú nosom, aby sa rozprávka premenila na skutočnosť.
O týchto tajných, ale masových a celonárodných ideách bude reč.

 

Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea –  Ukradnúť v starej Európe už niet čo

 

 - Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Kapitola 3 - Ukradnúť   v starej Európe  už niet čo

Zbohatnúť a vychutnávať si bohatstvo - taká je hlavná a večná idea starej Európy, pokým sa večnými zdajú peniaze, ozajstné božstvo Európy, skutočné náboženstvo Európanov, ktoré celkom úspešne rozšírili na celý svet,  v ktoré veria a podľa ktorého žijú. Čím viac peňazí, tým bližšie si k Bohu.

Načo peniaze?
Aby bol dom s muškátmi na oknách, Mercedes vo dvore, dovolenka nie v Turecku, už okupovanom ruskými turistami, ale na Seychelských ostrovoch, kam sa Rusi ešte len vkliňujú.
Aby prišla sýta staroba, kvalitné liečenie, pompézny pohreb.

Hľa takáto prostá a vytúžená je idea pre široké masy Európanov, v ktorej niet nič nové ani zlé, okrem jedného – uskutočniť ju, je čoraz zložitejšie.

Peňazí tlačia Yankeeovia stále viac akoby pre všetkých, no bohatstva z toho akosi nepribúda.

Koľko Európanov si v súčasnosti môže reálne vychutnať svoje bohatstvo?

Dokonca aj v tých najbohatších európskych krajinách je to zanedbateľná menšina. Pričom táto menšina svoj blahobyt  nezískala, nezarobila si naňho, neukradla ho – ale jednoducho ho zdedila od predošlých pokolení. Od dedov a otcov, ktorí dobývali, zarábali a kradli.
Ale aj títo bohatí dedičia si svoje peniaze ani tak nevychutnávajú, ako sa o ne trasú a znepokojene hľadia do hmlistej diaľky. Majú čo stratiť a tieto straty vyzerajú zo dňa na deň hrozivejšie.

 Kto môže v starej Európe zbohatnúť?

Pre nebohatú alebo chudobnú väčšinu sú perspektívy zbohatnúť matné tak, ako nikdy predtým, hoci v obohacovaní sa vidí, ako prv, zmysel života.

Čím bohatšia je európska krajina,  tým menej nádejí   zbohatnúť majú tí, čo sú chudobní. Bohatí sú tam bohatými dávno, chudobní sú dávno chudobní.
Prečo?

Pretože zlodejstvo je jediná zaručená cesta k bohatstvu, konkrétne ona tvorí základ všetkých slávnych rodových európskych majetkov – no ukradnúť niečo v starej Európe sa dá už len ťažko.

Všetko je už dávno rozkradnuté predkami súčasných bohatých.
Dostávame poburujúci, najmä pre bystré ruské oko, obraz – ukradnúť niečo v Európe prakticky už niet čo. Nie sú suroviny, ani kolónie.

Iba štátny rozpočet, ktorý dokážu píliť dediční magnáti spolu s dedičnými štátnymi úradníkmi, ktorí dávno obsadili všetky skulinky.
Rozpílenie štátneho rozpočtu v Európe, sa zatiaľ za krádež nepovažuje, hoci sa na ňu veľmi ponáša. Odtiaľto, z tohto miesta vyrastajú nohy slávnej európskej čestnosti, ktorou sa po stáročia nadchýnajú naivní Rusi, bez toho, aby chápali podstatu.

Európania nekradnú, pretože niet čo u nich kradnúť. Okrem domov s muškátmi, áut vo dvore a hypoték na tridsať rokov. Teda okrem drobných maličkostí.

Ale keď sa ešte dalo čo odniesť, čestní Európania kradli zo všetkých síl. Vo svojich veľkých revolúciách, či už to bola Anglická alebo Francúzska sa rozkrádali stáročné feudálne úspory a robilo sa to veľmi kruto.

Potom prišli koloniálne výdobytky – kolónie kradli surovo a nemilosrdne, ako by to  dobrodušným Rusom ani na um nezišlo.

Rúbali sa Európania navzájom hlava-nehlava v storočných  a tridsaťročných vojnách a najmä v svetových, rúbali sa zarputilo a cieľavedome – kým sa bolo prečo rúbať.
Potom prišli naše šťastné časy – a obyčajný človek nemá v Európe už čo ukradnúť,  a  ľudia sa dávno bojovať odnaučili.
Kam sa len pozrieš, všade samé prekážky.

 

Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea   –„Svine politici kradnú!“

 

 - Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Kapitola 4   –„Svine politici kradnú!“

Tak ako bolo sľúbené,   v svojom rozprávaní so sa dostal ku Slovensku, aby som pomenoval ozajstné skryté, vytúžené idey, ktoré ovládajú umy Slovákov.
Zdôrazním, Slováci v tom nie sú originálni a ak sa aj odlišujú od svojich postkomunistických bratov, potom v tú lepšiu stránku.

Sú skromnejší, svedomitejší – krajina je malá, všetci sa tu poznajú.
 Keď na jeseň roku 1989 československá nomenklatúra tak nečakane a pokorne odovzdala svoju moc odvážnym intelektuálom, ktorí akoby povstali, ideí na Slovensku bolo nadostač, jedna krajšia ako druhá.
„Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou!“ hlásal vtedy zamatovo nežný hrdina Václav Havel a pustil sa predávať Čechov a Slovákov tak vehementne, že dohnať ho úrovňou predajov sa zatiaľ nepodarilo ani kniežaťu Schwarzenbergovi.

Uplynulo dvadsať rokov a  víťazstvo pravdy a lásky už nespomína nikto, ani z oblizovania unavený Havel. Teraz sa hovorí niečo úplne iné. „Svine politici sa zaoberajú iba tým, že sa hryzú o miesta pri válove!“ tak hovoria prakticky všetci, vrátane samotných politikov.

„Svine politici kradnú!“
„Svine politici dostávajú veľké platy a nič nerobia!“
„Tí politici sú jednoducho svine – vždy, všade a vo všetkom!“

Tak sa dnes hovorí na Slovensku. Ale po týchto nasrdených rozhovoroch, mnohí tichučko pre seba dodávajú: “O čo som ja horší od Joža Mrkvičku, toho hnusného ožrana, ktorý sa dostal k válovu, hneď si kúpil nový Passat a teraz stavia synovi dom. Prečo Jožo môže byť pri válove a ja nie? Veď ja by som všetko robil lepšie a aj kradol by som menej.“

Masy na Slovensku začínajú hľadať spravodlivosť  vo všeobecne panujúcom zlodejstve a dožadujú sa svojho podielu v rozkrádaní.
V tomto spočíva hlavný rozdiel medzi mladou Európou a starou, kde chudobný človek od narodenia pozná svoj chudobný osud a nekuje napoleonské plány ako preniknúť do predstavenstva oceliarskeho giganta.

Zato na Slovensku sa takéto plány kujú. Vyšvihnúť sa z biedy medzi „aristokraciu“, o tom sníva div nie celé uvedomelé obyvateľstvo, pretože existuje množstvo živých príkladov, ktoré sa veľmi žiada napodobniť. A smer tohto prelomu    poznajú všetci – prostredníctvom čestných, otvorených a  demokratických volieb sa všetci vrhajú do špinavej politiky, kde svine politici kradnú.

Masy sa vrhajú do politiky v presvedčení, že k válovu púšťajú iba svine.
Každé nové voľby na Slovensku zaťahujú do zápasu o šancu stať sa politikom, teda v celonárodnom chápaní zlodejskou sviňou, stále širšie ľudové masy.
 Toto sa stáva naozaj národnou ideou – byť   politikom a vychutnávať si bohatstvo. Myšlienka čisto utopická, no   vskutku ľudová.

Utopická pre väčšinu preto, lebo neexistuje taký veľký válov, ktorý by umožnil, aby sa politikmi stali všetci obyvatelia krajiny. Napokon aby bolo niečo, čo sa dá ukradnúť, toto niečo musí niekto vytvoriť.
Reálna je ale pre úspešných jednotlivcov a skupiny, ktorým je podľa demokratických pravidiel súdené prebiť sa k ťažko skúšanému štátnemu vemenu a opäť nebohatému Slovensku dokazovať spravodlivosť   starej múdrosti: neexistuje taký chudobný štát, aby sa v ňom nedalo niečo ukradnúť.

Približne pred rokom, v tom čase ako poslanec slovenského parlamentu, som dostal anonymný mail, autor ktorého mi s trpkosťou a horúcou závisťou napísal: „Ak by som sa stal poslancom parlamentu, zabezpečil by som seba a svojich potomkov na päť ďalších generácií“.

Musím tohto autora sklamať – nie všetci poslanci slovenského parlamentu dosahujú takéto rozprávkové výsledky. Sú medzi nimi aj takí, ktorým nie je ľahostajný osud Slovenska a slovenského národa. Dokonca existuje aj taký čudák, ktorý míňal svoju poslaneckú výplatu na portál na internete, ktorý by bol prístupný a bezplatný pre všetkých.

Dokonca si dovolím celkom revolučné vyhlásenie – nie všetci politici sú svine.

Vyznelo by to príliš urážlivo vo vzťahu k voličom, ktorí ich do politiky priviedli.

Ľudia v politike, tak ako všade, sú rôzne.

 

Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea –  Privatizácia ako hlavný zdroj zlodejstva

 

 - Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Kapitola 5 –„ Privatizácia ako hlavný zdroj   zlodejstva

Privatizácia ako národná idea

Privatizácia ako hlavný zdroj „svinského zlodejstva politikov“

Chcel by som zhrnúť svoje mnohoročné úvahy o postkomunistickej privatizácii, ktoré sú čitateľom mojich textov známe.
Podstata privatizácie v súčasnosti už nie je hmlistá, táto podstata je prístupná ponímaniu a chápaniu.
Privatizácia bola hlavnou a jedinou národnou ideou, ktorú prijali a realizovali postkomunistické štáty, porazené v studenej vojne.
 

Realizovali, neuvedomujúc si podstatu, s výnimkou zopár zasvätených, a preto mlčanlivých jednotlivcov.
Podstata je takáto: Západ (západná Európa a USA) kradne Východu (štáty bývalého ZSSR a Varšavskej zmluvy) tzv. „celonárodné“ vlastníctvo, ktoré ešte donedávna bolo vlastníctvom okrádaných štátov Východu, ale stalo sa vlastníctvom súkromných osôb,   korporácií a štátnych spoločností Západu.
Privatizácia – je krádež tisícročia zabalená v pokrčenom obale táranín o  „neefektívnosti totalitného socializmu“. Obrovské vlastníctvo štátov sovietskeho bloku začalo po nežných revolúciách a pučoch prakticky bezplatne   prechádzať do rúk západných vlastníkov.
Pričom na území bývalého Sovietskeho zväzu bol tento proces neukončený, pozastavený, v Rusku odklonený iným smerom – veľmi rýchlo sa tam zaviedli vlastní oligarchovia a neskôr siloviki (силовик – neoficiálny termín,   široko  používaný od 90. rokov; označujúci vysokopostaveného úradníka (vojaka), patriaceho k tzv. „silovému bloku“, pod ktorým sa obyčajne rozumejú ministerstvá a úrady priamo podliehajúce, podľa federálneho zákona „O vláde“ prezidentovi Ruskej federácie, pozn. prekl.), ktorí oligarchov prinútili deliť sa a ktorí sa  starali o osud veľmoci s cieľom vlastného prežitia.
Siloviki v Rusku nabrali toľko reálnej sily a k moci sa dostali preto, lebo ich viedol inštinkt prežitia,   ten zakladný inštinkt, ktorý hýbal bude hýbať Dejinami.


Napríklad ešte ako malý chlapec, ktorý veľmi nechcel, aby ho rozdrvila húf podgurážených strelcov, Peter I. založil svoje „vojsko pre zábavu“ (потешное войско – najskôr vzniklo a bolo určené pre zábavky malého cároviča; počet „potešnych“ spočiatku neprevyšoval 50, neskôr sa rýchlo rozrástol, pozn. prekl.), z ktorého sa neskôr utvoril Preobraženský pluk. Mladý cár Peter I. chcel prežiť a najprv sa vyzbrojil sám. Neskôr vyzbrojil celé Rusko a zlomil chrbát najväčšiemu európskemu dravcovi tých čias švédskemu kráľovi Karolovi XII.
Prežiť chceli aj ruskí siloviki, a preto si vytvorili vlastnú hierarchiu, našli si vodcu, výsledkom čoho ruské surovinové bohatstvo, ropa  a plyn, zatiaľ neprešli do rúk Západu, hoci sa Západ veľmi snažil.
Zato vo východnej a strednej Európe privatizácia prešla ako po masle. My vám, „mladým Európanom“, venujeme členstvo v NATO, EÚ a schengenskú zónu  a vy nám na oplátku darujete štátne vlastníctvo. V prípade Československa to znamenalo vcelku vyspelý priemysel, poľnohospodárstvo a infraštruktúru.

Asi takáto „výmena“ sa uskutočnila vo východnej a strednej Európe – mydlové bubliny sa vymenili za závody a fabriky. Sklíčka na ostrov Manhattan.
Všetko ostatné sú len detaily procesu, dôkladne prežuté niektorými autormi v súčasnom Rusku, tak v termínoch marxizmu-leninizmu, ako aj novej terminológii neokolonializmu.
Nie v termínoch je však pes zakopaný, ale v samotnej podstate – Západ využil slabosť vládnucej triedy Východu a ukradol od neho to, čo Karl Marx označoval ako „výrobné prostriedky“.
Privatizácia na Východe je výsledkom porážky sovietskej ríše v tzv. studenej vojne, podobný tomu, keď Sovietsky zväz vyvážal z porazeného Nemecka závody. V súčasnosti  nebolo treba už nič vyvážať – porazeným dali „chlipnúť si slobody“ a oni sami  všetko odovzdali a súhlasili stať sa nádenníkmi v svojej zemi.
Hlavná príčina porážky sovietskej ríše spočívala v neschopnosti poststalinskej sovietskej nomenklatúry, stagnačnej sýtej brežnevovskej éry, ktorá nenašla ani vodcu, ani   ideu.
Sovietski vodcovia schudobneli na ľudí a na myšlienky – a s celonárodným nadšením prijali „reformátora“ judáša-Gorbačova,   ktorému navždy prischne hanba za rozpad veľkej krajiny.
Ktorý jediným gestom „daroval“ Západu východnú Európu spolu so strednou. Dar bol prijatý   Západom vecne a bez zbytočných slov.
Darovaným národom Západ zase venoval privatizáciu ako národnú ideu.
Privatizácia otvorila éru totálneho zlodejstva, ktorá sa ešte neskončila. Privatizácia pritiahla k „moci“ nové „elity“, „slobodne volené“ za pár drobných, ktoré Západ odštipol zo svojej bohatej privatizačnej koristi.
Na konci tejto éry privatizácie všetci v danej chvíli žijeme.
Všeobecné zlodejstvo, ktoré sa tak všetkým nepáči na Slovensku alebo v Česku, je logickým produktom konca privatizačnej éry.
Národ dvadsať rokov učili rozkrádať štátne vlastníctvo na príkladoch najúspešnejších privatizérov a ich okolia.
Národ sa to naučil a zorientoval sa. Dorástla mládež, ktorá okrem zlodejstva nič v živote nevidela, zlodejstvo berie ako normu a socialistickú minulosť rodičov považuje za zločineckú. Aj mládež žiada svoj podiel.

Ale kradnúť už niet čo.
A tak to vychádza tak, že množstvo pripravených érou privatizácie, zrelých, vyškolených kádrov ruve na kúsky zvyšky nejakého penzijného fondu, ktorý úplnou náhodou ešte nebol celkom predaný západným bankám.

Kto je vinovatý v tom všetkom, čo sa udialo?
Takto sa radi pýtajú moji čitatelia a žiadajú odpoveď  a trest. Spravodlivo súdiac,  v roku 1989  nikomu zo Slovákov ani len na um nezišlo, že Gorbačov ich odovzdal na Západ ako prídavok k Nemcom, za čo sa mu dostalo od Helmuta Kohla a Georgea Busha staršieho vrelej vďaky.
Je pohodlné všetko zvaliť na Gorbačova, ktorý potom všetko zvalí na svojho vychovávateľa z KGB Andropova, ktorý, ak by žil, obvinil by Brežneva, a ten by zase ukázal na Chruščova. A potom by   všetci  spoločne prstom ďobli do súdruha Stalina – on za to môže.
Na Slovensku nemá význam hľadať vinníkov. Zadul vietor z Východu – a vznikli hutnícke giganty a tankový priemysel.
Zadul vietor zo Západu – a krajina   bola zabudovaná bankami a supermarketmi.
Vinní vo všetkom budú úsilím demokratickej tlač svine-politici, ktorí kradnú. Hoci to, čo bolo nakradnuté slovenskými politikmi, je púhe zrnko v rozsahu celej privatizácie.
Aj to je pohodlné riešenie, ktoré pravda, nič nerieši.
Privatizácia už patrí minulosti, Západ už zlízal a strávil všetky bohatstvá Východu, ale bohatším sa z toho nejako nestal.
Západ je v kríze, ktorú on sám vytvoril.
Na Východe vsak  sa všeobecné zlodejstvo skončí, keď  si široké masy naučené kradnúť, uvedomia prostú pravdu – štátna kasa je prázdna, viac kradnúť niet kde.
Čo bude potom?
Ako ďalej žiť, čo robiť?


Sergej Chelemendik: serial Národná idea – Ruský národ „znesie všetko“, slovenský - už zniesol



Ruský básnik Nikolaj Nekrasov v polovici 19. sto-ročia napísal o ruskom národe prorocké slová: „Znesie všetko!“

Proroctvo sa ukázalo dvojzmyselné a v sovietskej ére jeho slávnostný pátos vystriedal posmešný tón – „vynesiet vsio“ znamená „všetko rozkradne (вынести – zniesť, ale aj vyniesť, odniesť, pozn. prekl.)

Boj s tzv. „vynášačmi“, teda tými, kto „vynáša“ zo závodov, fabrík, obchodov, skladov a rôznych štátnych podnikov časti celonárodného vlastníctva a používa ich v osobný  prospech sa v Sovietskom zväze viedol celé desaťročia a korunovalo ho kata-strofálne fiasko – nakoniec „vyniesli“ samotný So-vietsky zväz a keď ho „vynášali“, opäť si nikto nič nevšimol.

Napriek tomu Nekrasovova predpoveď sa v Rusku plní – Rusi v priebehu jeden a po storočia po vy-rieknutých slovách prežívajú v takých krvavých vojnách a nepokojoch, aké si Nekrasov nedokázal predstaviť ani v tom najstrašnejšom sne.
Ruský národ zatiaľ znáša všetko, aj keď s veľkými stratami.
Zato koniec rozkrádaniu v Rusku nevidí nikto a ani nepredpokladá. Krajina je taká veľká, že ju neroz-kradneš na veky vekov  - amen!

Tak to zariadili dejiny a veľmocenskí predkovia.

Historický optimizmus Ruska a Rusov je takýto – ak nerozkradli v dávnom 16. storočí malé, dá sa povedať vtedy ešte drobné Rusko opričnici Ivana Hrozného, hoci   doradu rezali všetkých, neroz-kradne ho ani Abramovič so svojimi jachtami a futbalom!

Znesieme všetko, vydržíme všetky skúšky, lebo bohatstvo ruského štátu je nevyčerpateľné, nikdy sa  všetko nerozkradne definitívne, a teda ak sa po-šťastí, a pánboh dá, aj na nás sa zvýši.

Idea nevyčerpateľnosti bohatstva ruského štátu, a teda aj nezničiteľnosti možnosti niečo „vyniesť“, sa nehovorí nahlas, ale bez nej   Rusko a Rusov nie je možné pochopiť. Je to ozajstná národná idea.

V Rusku existujú aj iné národné idey. Rusi majú veľa ideí, ale nie je pre nich ľahké vybrať si tú hlavnú, pretože Rusi už tradične najskôr hľadajú toho najhlavnejšieho, ktorý bude vládnuť a so všetkým sa vysporiada. Vrátane národných ideí...

Na Slovensku sa veci majú trochu inak.

Krajina je malá a po dvadsiatich rokoch vzornej demokratickej privatizácie „vynosiť“ – v zmysle ulievať si, kradnúť – na Slovensku už niet čo. Ak neberiem do úvahy drobnosti, na ktoré sa vrhajú zástupy lačných chamtivcov, aby si ešte niečo uchmatli, ktorí jasnozrivo tušia, že naozaj sú to po-sledné omrvinky.

Všetko si už rozobrali „starší Európania“ spolu s Američanmi.

Pravda, Slovensko a Slováci ešte zostali na svojom mieste a vychutnávajú si slobodu prostredníctvom najvýraznejších a najúspešnejších príslušníkov ná-roda – tých, ktorí sa stihli  zúčastniť na deľbe  de-dičstva prekliateho totalitného režimu.

Zlodejstvo ako národná idea na Slovensku už od-chádza do minulosti. Idea to bola pekná, no príliš elitná a ukázalo sa, že splniť ju, môže iba hŕstka vyvolených.

Títo národom vyvolení noví vodcovia „vyniesli“ všetko, pričom vynesené nikam nezmizlo. Slováci môžu kedykoľvek uvidieť svoj bývalý majetok v labách európskych a amerických vlastníkov. Mô-žu sa pokochať a potešiť, ako šikovne to všetko privatizovali. Môžu zakývať svojim závodom a fabrikám – síce z diaľky, ale môžu!

Je skvelé, že národom vyvolení,  ktorí všetko zo Slovenska vyniesli, konali čisto demokraticky – v mene národa, s mandátom voličov, v mene euro-atlantickej integrácie, rôznych hodnôt, práv a slobôd.

Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Slováci – ozajstný národ

 - Sergej Chelemendik: seriál Národná idea –  Slováci – ozajstný národ

Chcem ponúknuť definíciu slovenskej národnej idey, zrozumiteľnú a prístupnú každému Slovákovi, nezávisle od toho, či sa stihol radovať z demokracie a privatizácie alebo nie.

Idea v skutočnosti večná, je to ono dávno zabudnuté staré, čo dnes vyzerá ako nové. Je to briliant, zašliapaný čižmami do blata, nie však rozmliaždený.  Lebo  rozmliaždiť briliant čižmami sa nedá.

Národná idea Slovenska  to je zachovanie a prežitie Slovákov ako národa. Nič viac a nič menej.

Slováci sú ozajstný národ. Túto vymoženosť, pre  mnohých na Slovensku nepochopiteľnú, treba uchovávať, opatrovať ju a hýčkať. Dá sa ňou aj nadchýnať a  nevšímať si pritom kartónové „elity“, ktoré sa navzájom ruvú pri vyprázdnenom  koryte. Zajtra si na tieto bábky nikto nespomenie, kým slovenský národ tu je a bude – ak, prirodzene, Slováci sami neodmietnu byť národom.

Slovenská národná idea – to je národné zachovanie, ktoré majú Slováci viac v krvi než mnohí iní Európania. Inakšie by na svete nebol slovenský národ, ale niečo, čo sa podobá na sekujských Maďarov v rumunskej Transylvánii alebo na Moravanov v Čechách.

Namiesto Slovákov by bol nevyvinutý, neuskutočnený národ (nesostojavšijsia – ten, ktorý sa neuskutočnil, nestal sa niečím, pozn. prekl.), regionálno-etnické  spoločenstvo, ktoré  nedozrelo na úroveň národa  –   zdôrazňujem,  že touto definíciou sa nikoho nechcem dotknúť.

Moravania nie sú o nič lepší ani horší ako Slováci, ale otázka, či sú Moravania národ, vyvoláva spory a škriepky u nich samotných a podráždenie u Čechov.

No Slováci národom nepopierateľne sú, lebo sa považujú za národ a správajú sa tak.

V našom svete sú uskutočnené národy, ktorých príslušníci sa sami rozhodne a hromadne identifikujú ako národ so všetkými znakmi a atribútmi tohto pojmu. Nielen sa identifikujú, ale berú na seba spoločnú pre celý národ zodpovednosť za svoju národnú existenciu, za radosť a smútok, víťazstvo a porážku.

Národom, ktoré sa uskutočnili, sa častejšie darí vytvoriť si svoj štát a dosiahnuť medzinárodné uznanie.

Sú však aj národy, ktoré sa neuskutočnili – predstavitelia takýchto spoločenstiev pochybujú o vlastnej identite,  váhajú a vyberajú si podľa situácie.

Neuskutočnených  národov je viac, ale to ešte neznamená, že sú horšie,  alebo sa im ťažšie žije – jednoducho majú iný osud.


Národu, ktorý sa uskutočnil aj nie veľmi, sa nie vždy darí vytvoriť vlastný štát. Prítomnosť krajiny na  mape sveta ešte neznamená, že jej obyvatelia sú  národ.

 Krajiny sa objavujú, menia a miznú. Krajiny odrážajú momentálne rozloženie síl – a národy, ktoré tieto krajiny obývajú, sú v takom vzťahu s meniacimi sa štátmi v akom vzťahu je obsah s formou.

Ruský národ za posledných sto rokov žil v ruskom impériu, neskôr v Sovietskom zväze a teraz žije v Ruskej federácii.

Naďalej však zostáva ruským národom – unikátnym ľudským spoločenstvom, zmesou všetkých so všetkými.

Existencia štátu, aj keď sa súčasníkom zdá všemocná a večná, nie vždy dokazuje aj existenciu národa.

Na mape je veľká krajina Spojené štáty americké  – ale americký národ neexistuje  a podľa všetkého ani nebude. Existuje megapokus vypestovať nový americký národ metódou Mičurinovej selekcie. Megapokus, ktorý vedie nielen Spojené štáty, ale celý svet k megakatastrofe. Ale národ nejestvuje!

Existuje mala krajina Lichtenštajnsko, v ktorej jej obyvatelia žijú veľmi blahobytne  a na nič sa nasťažujú. Ale lichtenštajnský národ tiež neexistuje.

Národ, to nie je titul, ani hodnosť. Je to určitý spôsob života určitého počtu ľudí, ktorí sú medzi sebou prepojení „národnými putami“. 

Národy sú rôzne, napríklad veľké a malé.

V prípade Číňanov, ktorí vedú čínsky spôsob života a sú spojení čínskymi národnými putami, je to viac ako miliarda ľudí. Je to najpočetnejší národ. Tvoria ho Číňania, ktorí sa prakticky do jedného považujú za Číňanov, s výnimkou hŕstky ľudí s čínskymi koreňmi žijúcich v Spojených štátov, ktorí sa nepresvedčivo tvária, že sú ešte aj Američania.

Pokúsim sa teraz odhaliť nový historický zákon. Číňanov je tak veľa preto, lebo najviac zo všetkých sa považujú za národ, veria v čínsky národ a dôsledne tak robia celé tisícročia. Preto im je dané podľa ich viery.

Kým malý národ, ako Moldavania, majú sklony k váhaniu a raz sa môžu považovať za Moldavanov, inokedy za sovietskych ľudí, alebo za Rumunov – v závislosti od historickej situácie. Viery v moldavský národ majú Moldavania málo, a tak stoja v radoch na pochybné rumunské pasy. Neskôr sa postavia na ukrajinské a ruské.

Opäť zopakujem – Moldavania nie sú o nič horší ako Číňania, Rusi alebo Nemci. Ale nie je ich osudom, aby sa stali národom.

Slovenský historik, profesor  Matúš Kučera hovorí takto: „Patriť k národu, znamená každý deň odpovedať na otázku, či si Slovák alebo nie. Je to každodenné referendum vnútri každého jednotlivca alebo rodiny“.

Ruskému čitateľovi, ktorý vyrástol v nekonečnom Rusku sa takáto veta môže zdať zvláštna, ale ak si otvorí mapu a nájde  na nej Slovensko, potom bude s profesorom súhlasiť.


Slováci sú málopočetný slovanský národ v obkľúčení silnejších a výbojnejších susedov, medzi ktorými nie sú iba Slovania, ale aj Maďari, Nemci a v dávnej minulosti Turci. Vyberať  si kto si a s kým si, bolo nutné a voľba nebola jednoduchá.

Stať sa národom a byť národom je voľba, ktorú nerobia všetci. Veľa regionálno-etnických spoločenstiev v tomto svete sa sebaidentifikuje zložitejším spôsobom.

Časť Moravanov v Česku sa považuje aj za Čechov a časť nie.

Veľká časť Ukrajincov a Bielorusov sa súčasne cítia byť aj Rusmi. A ich pocity sú pravdivé.
Časť Rusínov sa súčasne považuje  aj za Slovákov, časť aj za Ukrajincov, časť iba za Rusínov.

Slováci sa považujú iba za Slovákov. Aj tí najzlodejskejší, najšpinavší a najnechutnejší slovenskí privatizéri, ktorí veľakrát predali svoju bezmocnú vlasť, povedia, že sú Slováci  - a je to pravda.

Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Slovenský národ môže žiť ďalej

 - Sergej Chelemendik: seriál Národná idea –  Slovenský národ môže žiť ďalej


Slovenský národ sa môže zachovať a ochrániť napriek všetkým pôvabom novej svetlej budúcnosti menom globalizmus, v ktorom život na našej planéte bude zabezpečený iba pre hŕstku  najrozumnejších a ostatní, nie najrozumnejší, budú použití na hnojivo.

Globalizmy  prichádzajú a odchádzajú,  ale  národy žijú ďalej. Ďalej môže žiť aj slovenský národ. A to je celá národná idea.

- Aká biedna a smutná národná idea! povie si dnes väčšina Slovákov. – My všetci máme inú ideu: bezstarostný, blahobytný život naplnený pôžitkami. V zjednotenej Európe pod krídlom Ameriky aj Slovensko bude prekvitať a idylicky si žiť. Neexistujú pre to nijaké prekážky – iba tú prekliatu korupciu zostáva poraziť a všetko ostatné sa už urobilo. A nad korupciou zvíťazíme - toto víťazstvo už nie je za horami. Zlodejským politikom, ktorých sme si zase zvolili, platy okrešeme...

Tak povedia mnohí – takto ich naučili hovoriť a rozmýšľať. Netreba sa s nimi škriepiť, aj oni dostanú podľa svojej viery – uvidia svoj sýty a bohatý život plný pôžitkov. V televízii.

Je mi jasné, že sám pokus sformulovať národnú ideu Slovenska sa mnohým bude zdať naivným idealizmom: my všetci sa naháňame za peniazmi a on tu hovorí o slovenskom národe. Nech sa stará o ruský národ, keď je ruský spisovateľ.

Čo už, všetci spisovatelia sú do istej miery idealisti.  Tí ruskí zvlášť.

O ruskom národe a jeho osude píšem už štvrť storočie  a tieto slová neznejú naprázdno. Ľahko sa o tom presvedčíte aj bez toho, aby ste ovládali ruštinu, ak si dáte do Googlu Сергей Хелемендик.

Prišiel čas písať o slovenskom národe

Myslím, že slovenský národ potrebujú Slováci tak, ako človek potrebuje svoje telo – ruky, nohy, hlavu. Iné dôležité orgány.

Ľudia potrebujú národy – inak by národy nevznikali.

Slováci potrebovali svoj  vlastný národ, veľmi sa chceli ním stať, napriek všetkému – a podarilo sa im to.


Národ, to  je živý spoločenský organizmus podobný rodine, tvorený rodinami.


Národ  a rodina sú dve hlavné formy súžitia ľudí, pričom národ je zložitejšia forma.


Rodiny sú menej dlhoveké – národy žijú storočia, dokonca tisícročia.

Národy na seba stále vzájomne  pôsobia  a vytvárajú medzinárodné spoločenstvá, ktoré sa niekedy snažia nazývať rasami – inak by sme nepoznali slová Slovania alebo Arabi.

Sú to zložité útvary o ich podstate sa vie málo, okrem očividnej jazykovej a kultúrnej príbuznosti. Maďari, Fíni a Mongoli sú „rasoví príbuzní“, hoci ich historické osudy v posledných storočiach navonok nijako nesúvisia.

Rôzne národy majú niektoré dôležité spoločné črty, napríklad spoločné náboženstvo. Toto spoločné sa zaužívalo označovať slovom civilizácia.

Národ je pojem ustálenejší a konkrétnejší, civilizácia je termín viac nejasný, mnohoznačný a vágny.

Slovo civilizácia  sa často vyslovuje  skôr  preto, že pekne znie  a nevniká sa do jeho významu.
 



Slovenský národ sa uskutočnil sa, existuje a nielen žije, napriek stáročnému útlaku z maďarskej strany, tlaku Čechov a Nemcov, napriek veľkej emigrácii za oceán v tridsiatych rokoch, keď krajinu opustil div nie každý tretí obyvateľ.

Slovenský národ je plný síl a rozvíja sa napriek všetkému.

 

Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Mýtus o novej civilizácii peňazí. Hitlerov blud a nový svetový poriadok

 - Sergej Chelemendik: seriál Národná idea –  Mýtus o novej civilizácii peňazí. Hitlerov blud  a nový svetový poriadok



Tí, ktorí sa dnes bijú o to, aby vládli svetu, popierajú a ničia rodinu a národ ako podstaty, ktoré sú  nepriateľské pre ich plány. Ničia zá-klady „predošlého“ ľudského života, rúbu  korene.

Výmenou za to však nič neponúkajú, okrem primitívne lživej idey všeobecného bohatstva, akoby prístupného pre všetkých.


Oficiálny ideál týchto nových kandidátov na vládcov sveta je mýtus o novej svetovej civilizácii peňazí, ktorá ľudstvo zjednotí   vo vše-obecnom a radostnom konzume.
V živote plnom pôžitkov, kvôli ktorému  je potrebné zlikvidovať „prežité“.

Raj na Zemi, pre ktorý zničíme všetko staré. Podotknem, že ničiť „sta-ré“ sa obyčajne snažili tí „noví“, ktorí si mysleli, že starého sa im ne-dostávalo, alebo sa im ho dostalo málo.

V súčasnosti tvorcami nového svetového poriadku sú najmä Američa-nia, najbohatší ľudia na našej planéte, prejedení rôznymi vymoženos-ťami  a pôžitkami, ktorí spotrebovávajú desaťnásobne, ba aj stonásob-ne viac než pracovití Číňania.

Polovicu života sa prežierajú, druhú polovicu sa liečia – spotrebováva-júc pri tom obrovské nenahraditeľné zdroje.

Ale aj tak im nestačí, lebo majú iba jedného Boha - nenásytnú, cho-robnú a ohavnú chamtivosť.

Pritom je čudné, že títo „noví“ tak neznášajú svojich predchodcov boľševikov, tiež ničiteľov a revolucionárov, ktorí tiež sľubovali raj na Zemi.

Myslím, že preto, lebo závidia a vnútorne cítia, že boľševici boli sil-nejší a úspešnejší, v svoje idey sami verili a bojovali za ich uskutoč-nenie.
 
„Vybudujeme náš, nový svet,
kto bol ničím, stane sa všetkým!“

 
Tak sa spievalo v komunistickej hymne Internacionále – prečo potom noví proroci tvrdia o komunizme, že je  to lož?

Pretože sami tvorcovia nového svetového poriadku nebudujú nijaké nové svety – iba tupo tlačia svoje čudné a absurdné peniaze a s hrôzou čakajú, čím sa skončí ich Veľká Hra.

Ich peniaze, základ novej civilizácie, novej svetlej budúcnosti majú veľmi ďaleko od zlatého červonca cárskej pečate, ktorý bol v obehu v Rusku ešte menej ako pred sto rokmi (červonec, zlatá minca v hodnote 10 rubľov, pozn. prekl.). Ich peniaze – to je megalož, tupá a primitívna v porovnaní s rozprávkovým komunizmom éry môjho detstva.

Dnešné  peniaze - to je mydlová bublina, ktorá praská, len čo sa jej dotkneš.

Peniaze, aké ich poznáme a pamätáme si, už v našom svete nie sú, hoci ich neexistenciu sa zatiaľ darí tajiť.
Namiesto tých „starých dobrých peňazí“,  dôkladne opísaných Mar-xom a jeho následníkmi,  buržoáznymi ekonómami, sa objavilo „ne-vedno čo“, hoci banky a burzy zatiaľ ešte zostali.
Naša surová denná realita vyzerá asi takto: do fľaše s drahým koňakom namiesto ušľachtilého  koňaku  naliali akúsi sladkú žbrndu, nejakú kolu, ktorá farbou pripomína koňak. Všetci si ale nalievajú, štrngajú si a správajú sa tak, akoby by pili koňak. No dlho to takto nepotrvá.

Ako naložiť s týmto „nevedno čím“, s týmto odporným nápojom v drahej fľaši, nevie nikto a  zatiaľ nemôže vedieť.

Dúfajú  buď v prasaciu chrípku, alebo svetovú vojnu, či vo svetovú potopu, ktorá zmetie všetky peniaze sveta do čertovej matere  - a potom sa začne z čistého listu.
Kto začne, čo začne a prečo – to všetko sú zatiaľ predčasné otázky. Lebo všetko bude inak.
 Ani jeden z plánov pokorenia sveta zatiaľ nikomu nevyšiel – nevyjde ani tento.

Pred svetom dnes stojí  kľúčová otázka – zničia alebo nezničia noví vivisektori-experimentátori ako napríklad neúnavný Soros, náš svet národov.

Poznám na ňu kľúčovú odpoveď a som si ňou istý - nezničia, akokoľ-vek veľmi by si to želali, akokoľvek by o tom snívali. Všetko je to len fantázia – hoci nebezpečná a vyleje sa do veľkej krvi.

Lživé konštrukcie, blízke bludom – práve preto noví proroci tabuizujú a zakazujú Mein Kampf  svojho predchodcu Adolfa Hitlera.
Nejde o to, že Hitler, sediac vo väzení a majúc veľa voľného času, na úsvite svojej politickej mladosti  urážal Židov plnou silou  svojho skromného literárneho talentu – kto sa už len všetko Židov nenaurážal! Najmä v tých časoch.
Esencia všetkých tých  izmov, ktorými sa dokazuje nevyhnutnosť no-vého svetového poriadku,  sústredená pod dáždnikom s nápisom „glo-balizmus“ – je rovnaký blud ako bol Hitlerov plán svetovej prestavby. Totožnosť s Hitlerovými ideami by jednoducho bola do očí bijúca, ak by führerove diela  boli  verejnosti ľahko prístupné. A tak ich zakazu-jú.
To, čo proroci globalizmu kamuflujú, Hitler označoval otvorene  a smelo: hŕstka nadľudí potrebuje moc nad svetom, silní a vyvolení rozdlávia slabých a neplnohodnotných.

Medzitým zatiaľ nikomu nebolo dané, aby zničil náš svet národov, rovnako ako Hitlerovi nebolo dané, aby z  nemeckých bürgerov vy-pestoval „nadľudí“, pripravených zničiť všetkých „neplnohodnotných podľudí“ a aby tieto  blonďavé beštie vládli svetu . Nemeckí bürgeri, so svojimi dedičnými pivnými bruchami sa ukázali nedôstojní veľkých počinov svojho vodcu. O čom Hitler veľa razy s trpkosťou hovoril v posledných týždňoch svojho života.

Nevznikne nijaká nová civilizácia bankárov a finančníkov – akokoľ-vek túžobne by o tom snívalo niekoľko stoviek bohatých rodín, zo-skupených do rodových klanov, ktoré by sa náhle rozhodli, že sa už chopili moci nad svetom, obrátili dejiny na svoju stranu a jedným chmatom  svojej tlapy držia za bradu všetkých bohov naraz.

Sú to idealisti – podobných počinov už bolo veľa: Rímska ríša najdlh-šia a pre ľudstvo najvýznamnejšia, Hitlerova tretia ríša  - najznámejšia pre našich súčasníkov.

Takéto počiny budú vždy, ale náš svet bol a zostane svetom národov.
Znamená to, že niektoré národy zaniknú, iné vzniknú a niektoré budú pokračovať v svojom živote. Tak bolo, je a bude.

 

 

Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Svet vstúpil do obdobia vojny o prežitie, vojny všetkých proti všetkým

 

 - Sergej Chelemendik: seriál Národná idea –    Svet vstúpil do obdobia vojny o prežitie, vojny všetkých proti všetkým

Miesto slovenského národa v svetovom historickom procese je tam, kde si slovenský národ toto miesto nájde. Alebo nenájde a zostane bez miesta.
Slovenský národ nepotrebuje v tomto svete nikto okrem Slo-vákov.

Ak aj samotným Slovákom sa slovenský národ ukáže ako ne-potrebný, potom prestane existovať. Taký je zákon dejín, ne-poznaný, ale dobre známy.

Miesto slovenského národa obsadia silnejšie a životaschopnejšie národy-organizmy.

Ak slovenský národ zomrie, konkrétnych ľudí, Slovákov si medzi sebou rozoberú iné živé národy. Možno sa stanú Ne-mcami, Maďarmi, Čechmi, Poliakmi alebo Rusmi.
Nič strašné, neočakávané alebo neobyčajné  sa nestane. Také sú dejiny.
Veď z mnohých Slovákov sa stali Američania, Kanaďania a Maďari a nič, žijú ďalej. Dokonca v mnohých svojich spolubratoch  vzbudzujú aj závisť.
Kto z občanov Slovenska dnes potrebuje slovenský národ, kto reaguje na toto slovo, pre koho je dôležité a potrebné byť Slo-vákom?
Mám dojem, že osud slovenského národa znepokojuje na Slo-vensku stále ešte veľmi veľa ľudí napriek dvadsaťročnej vláde liberálnych, prozápadných a antinárodných režimov.
Medzi týmito mnohými vidím aj seba – ruského spisovateľa,   zakladateľa hnutia Spravodlivosť. Slovenského občana a vlastenca. Lídra volebnej kampane Slovenskej národnej strany v roku 2006, ktorej výsledkom bola národnejšie založe-ná slovenská vláda – pravda, iba na štyri roky. Autora sloganu Sme Slováci!, autora knihy My... ich!, ktorú poznajú v Rusku aj v zahraničí a dokonca niektorí čitatelia v snahe polichotiť autorovi ju označujú za večnú.

Slováci veria v slovenský národ -   nerozmýšľajú,  nehĺbajú, nepredpovedajú, jednoducho veria.

Aj ja verím v slovenský národ spolu so Slovákmi.
Nie som Slovák, som Rus a verím tiež v ruský národ, ale na Slovensku som prežil dvadsať dva rokov a v slovenský národ som uveril viac než mnohí Slováci.
Hoci v budúcnosť svojho národa  na Slovensku veria nie vše-tci.
Vyšším kruhom slovenskej spoločnosti je slovenský národ ľa-hostajný, nepríjemný, protivný, priam nenávidený. V Európe je to dnes normálne, je to norma v Bruseli a Štrasburgu, kde samotné slovo „národ“ vyvoláva odpor, priam zúrivosť.

Na Slovensku by politici, veľkopodnikatelia, bankári a najmä zástupcovia médií okamžite  a ochotne vyškrtli zo slovníka slovenský národ, zrušili by tento pojem špeciálnym dekrétom .
V tomto je Slovensko   ukážková priam vzorová demokratická európska krajina, kde aj „nacionalizmus“ je vreckový, riadený a slúži iba na to, aby sa niekto predral bližšie k štátnemu vemenu. A keď sa mu podarilo predrať, kričal na plné hrdlo: „Milujem Slovensko a jeho rodné vemä!“

Taká je doba, také sú na Slovensku vyššie kruhy, ktoré sa „vyššími“ stali vďaka  privatizácii.

Existuje národ bez národnej idey?

Skôr nie než áno.
Hoci aj pre národy je prirodzené, že sa mýlia a klamú seba samé o nič menej ako ich jednotliví predstavitelia.

Na Slovensku sa posledných dvadsať rokov národnou ideou stala túžba zúčastniť sa na rozkrádaní štátu, pomenovaná slo-vami demokracia, sloboda, ľudské práva, prosperita, rozvoj, privatizácia.

Túžba bola a skončila sa. Táto túžba bola cudzia, Slovákom úspešne vnútená. Cudzími uskutočnená. Bola a nie je.

Aká bude ďalšia slovenská národná idea?

Ak sa mi podarí presvedčiť dostatočný počet Slovákov, potom na Slovensku sa môže objaviť  pekná, potrebná a užitočná idea: zachovať a ochrániť slovenský národ, zachovať a ochrá-niť krajinu a štát.

Slováci už druhý raz za posledných sto rokov „ľahko“ získa-li svoj suverénny štát. Dostali to, o čom mnohé národy zby-točne snívajú celé stáročia. O čo sa bojuje a za čo sa prelieva krv. Slováci to dostali bez krvi a boja. Možno Boh nejako osobitne chráni Slovákov a možno ich skúša. A možno jedno aj druhé.

Nič však nie je zadarmo. Účty za túto ľahkosť prichádzajú  každý deň, sumy na účtoch rastú. Ale ani o účtoch, ani o su-mách Slováci nič nevedia.
Čo hrozí slovenskému národu a štátu?

Všetko a všetci. Pretože dnes v tomto svete všetci ohrozujú všetkých.

Svet vstúpil do obdobia vojny o prežitie, vojny všetkých proti všetkým.

Osudy malých národov v tejto vojne sa budú určovať známym príslovím - keď rúbu les, lietajú triesky.

Slovensko je jedna z týchto triesok. Kam poletí? Má vôbec  na výber?

Výber je vždy, ale nie vždy sú ľudia, ktorí si dokážu vybrať.

Na Slovensku už vyrástla prvá generácia, ktorá okrem demo-kratického zlodejstva nevidela nič iné a  svoj mladý život pre-žila pod vládou kleptokracie  alebo, ako výstižne hovoria Rusi dermokracie („hovnokracie“). Úbohá stratená generácia.

Ešte jedna taká generácia a nebude ani slovenský národ, ani národná idea. Bude len hrdý liberalizmus, ktorého hlavným problémom sa stanú rovnako, ako v „civilizovanej“ Európe , eutanázia a registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia.

Bude tak, ako už je v „starej Európe“, no s jedným veľkým rozdielom.

„Stará Európa“ si v priebehu stáročí nakradla na sýtu starobu. Slovensko a Slováci  - nie. Kradlo sa práve u nich.

Takže dnes nadšenú slovenskú mládež čaká nie bohaté a pomalé európske uhasínanie, ale niečo celkom iné.

 

 

Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Kto môže pomôcť slovenskému národu

 - Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Kto môže pomôcť slovenskému národu


Začnem spomienkou. V roku 1998 som sa v Košiciach rozprával s primátorom mesta Rudolfom Schusterom, pre ktorého demokratické a pokrokové sily už vytvorili stranu na jedno použitie  - Stranu občianskeho porozumenia, skrátene SOP.

Schuster v rozhovore niekoľko ráz zopakoval, že chce Slovensku pomôcť  a pravdivo porozprával ako konkrétne pomôže.

Najskôr dostane do parlamentu vybudovanú za peniaze spon-zorov a heroickým úsilím televízie protimečiarovskú stranu SOP a takto porazí mečiarizmus, potom bude žiadať prijatie nového zákona o priamych voľbách prezidenta, lebo svojim budúcim koaličným partnerom, ktorí mu sľubujú zvoliť ho  v parlamente  neverí,  a potom vyhrá prezidentské voľby. Stane sa slovenským prezidentom  – a bude pomáhať ďalej.

Ako povedal, tak urobil. Všetko šlo podľa plánu, iba zdravie pripravilo prezidentovi Schusterovi nemilé prekvapenie – ale chvalabohu, všetko sa dobre skončilo.
Osud mu bol vôbec priaznivo naklonený – dokonca aj anakondy v divokých tropických pralesoch mu poslušne pózovali a nehrýzli. Veď neprišiel len tak hocikto s kamerou, ale  samotná hlava štátu s ochrankou!

Pomohol Rudolf Schuster svojou politickou tvorbou slovenskému národu?

Ťažká otázka.

Odporcovia Mečiara a mečiarizmu povedia: áno, pomohol. Ale koľko ich je?

Väčšina dnes iba pokrčí plecami. Spomenie si na obnovené centrum Košíc – práve tomu sa venoval primátor Schuster, keď ešte iba túžil stať sa prezidentom.

Zato všetci sa zhodnú na jednom: Schuster dosť efektne a presvedčivo pomohol sám sebe a urobil skvelú politickú kariéru.

Môžu  v súčasnosti pomôcť slovenskému národu politici, túžiaci podobne ako Schuster, urobiť kariéru?

Nie je to vylúčené, ale málo pravdepodobné. Slovenských politikov obdobia privatizácie slovenský národ a jeho osud nezaujíma. Je to holý matematický fakt, nech by čokoľvek hovorili a na svojich straníckych  vlajkách písali  plamenné slová.

Súčasných slovenských politikov už nezaujíma politická kariéra sama o sebe, zaujímajú ich peniaze, len peniaze a nič okrem peňazí. Svoj národ by predávali donekonečna, ale  zákazníci sa minuli.

Kto potom môže pomôcť?

Kto dokáže zachovať a chrániť sviecu národného sebauvedomenia Slovákov, ktorá z nich robí národ?

Kto skutočne môže odovzdať túto sviecu do silných mladých rúk s vierou, že tento plameň  nezhasne?

Koho budú chcieť počúvať títo mladí,   ktorých ruky sú jedinou  nádejou?

Mohli by spisovatelia a publicisti, televízni autori, ľudia z oblasti umenia, vedci, slovenskí podnikatelia, vojaci, Matica slovenská, poprední predstavitelia cirkvi.

Mohli by, mnohí by aj chceli, ale nevedia ako.

Bol by som neúprimný, ak by som vyhlásil, že dnes viem, ako konkrétne pomôcť Slovákom.

Konkrétne som to vedel v roku 2006, konkrétne som urobil to, čo som považoval za nutné, a prežil som konkrétne dôsledky svojej pomoci. Nič však neľutujem a zo skúsenosti svojej pre-došlej pomoci som urobil závery.

Ten hlavný znie – každý môže pomôcť národu, ak naozaj bude chcieť.

Naozaj chcem pomôcť, preto zakladám hnutie Spravodlivosť, ktorého jednou z hlavných úloh bude zachovanie, záchrana a ochrana národov ako prirodzenej formy spoločenského života ľudí.

Hnutie zakladám  ja, Sergej Chelemendik, ruský spisovateľ.
Činnosť tohto hnutia bude prospešná slovenskému národu a nájde si podporu medzi jeho predstaviteľmi.

Prvé základné texty hnutia Spravodlivosť sa začnú uverejňovať v najbližších dňoch.

V Bratislave, 15. augusta 2010
 


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...


erichvonm   |   2010-08-28  (13:11)
59%  
mínus plus
  dobrý článok, len pár myšlienok. Nečakajme pomoc od nikoho , a už vôbec nie od politikov . Možno raz prídu muži ako bol Štúr , Hurban , Štefánik ale skôr si myslím že v dohľadnej dobe neprídu. Zachovať náš národ v dnešnej dobe môžeme len tak ako ho zachovávali naši predkovia po stáročia . Keď budeme hovoriť našim deťom kto sú , večer čítať slovenské rozprávky , spievať slovenské piesne , hovoriť z úctou o veľkých mužoch našeho národa. Musíme ich naučiť byť hrdý na seba a svoj národ. Ale hlavne musíme ich naučiť primárne neveriť mediám a musia sa naučiť vytváRAŤ SI Vlastný názor . Ale ja som optimista prežili sme horšie , prežijeme aj dnes.

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |