Sergej Chelemendik: Pohltenie Ukrajiny - koľko to bude stáť – Časť 1.

2019-08-17 (14:50)

25.11.2013

Euroatlantickú integráciu Ukrajiny si môžeme predstaviť ako nasledovný obraz: medzi siamskými dvojičkami prebieha dialóg, slabší a chorľavejší náhle oznámi bratovi: „Idem na týždeň do Amsterdamu, sfajčiť sa v gay klube. Maj sa tu zatiaľ fajn!“

„Európsky osud“ Ukrajiny je zabalený do nepriepustných dymových závesov propagandy, bolo by užitočné rozptýliť tento dym a tvrdo sa vyjadriť ohľadne tohto nebezpečného konania.

Načo Ukrajinu potrebuje Európa - presnejšie vládnuca oligarchia EÚ?
Aby ju kolonizovala, priviedla na mizinu, vysala z nej životodarné šťavy, tak, ako sa jej to podarilo spraviť s celou Východnou Európou.

Nie preto, že tam v EÚ sú takí zlí a krvilační, ale preto, že veci sa tak majú, že pavúky lovia muchy a inak žiť nevedia. EÚ je pavúk, Ukrajina mucha, hoci veľmi veľká.

Pohltenie Ukrajiny – to je čosi na spôsob tajomných injekcií kmeňových buniek starnúcim boháčom, povráva sa, že vedľajšie účinky takejto terapie sú známe jednému aktérovi nedávnej ukrajinskej histórie.

Je treba si priznať, pokiaľ ide o zbíjanie Východnej Európy, v tomto sa EÚ behom posledných dvadsiatich rokov darilo dosahovať výborné výsledky, dnes sa litovský inštalatér bratríčkuje s poľským, sediac na mokrej dlážke pri upchatom záchode v Londýne, títo dvaja miláčikovia šťasteny si môžu spolu pouvažovať o niekdajšej veľkoleposti Reči pospolitej, a ešte o tom, že za všetko môžu Rusi.

Vyľudnené, ožobráčené Pobaltie, prednedávnom najbohatšia a najcivilizovanejšia časť ZSSR, pritom dokáže prijímať euro ako novú menu – teda „zodpovedať najprísnejším ekonomickým kritériám“ biedy. Tak isto ako kedysi im začalo zodpovedať Grécko, ktoré tiež bolo ožobráčené.

Teraz je na rade Ukrajina, ale je to naozaj tak? Veria naozaj byrokrati EÚ v to, že s Ukrajinou sa podarí naložiť tak ako so Slovinskom alebo Litvou?

Zdá sa, že príliš tomu neveria, ale zato ich hecujú kopancami naši ZaOceánski PArtneri (ZOPA) a tí vo svoje veľké hry veria rovnako ako v neochvejnosť dolára. Napäto, bolestivo – ale veria.

Predsa len, v čisto praktickej rovine, načo EÚ potrebuje Ukrajinu? Možnože EÚ chýbajú ukrajinskí nelegálni robotníci a opatrovateľky?

Nevyzerá to tak. Podľa rôznych odhadov už takmer päť miliónov občanov Ukrajiny prakticky nelegálne a to znamená, že celkom lacno, maká v celej Európe a úspešne robí konkurenciu utečencom y Afriky a Ázie. Žiadny rasizmus – ukrajinskí gastarbeiteri v Taliansku sú rovnoprávni s černochmi zo Somálska pokiaľ ide o právo pľahočiť z ruky do úst. А ukrajinské prostitútky sa stávajú brandom svetovej úrovne.

Nie, ukrajinských robotníkov a opatrovateľky Európa nepotrebuje, nezamestnanosť v Európe láme všetky rekordy, milióny Poliakov sú kedykoľvek pripravené „prísť na pomoc“ a obsadiť uvoľnené miesto.

Bohužiaľ, podnikateľský plán Európy v súvislosti s Ukrajinou sa síce podobá na kolonizáciu Slovenska, Českej republiky alebo Poľska, ale je krutejší a neľútostnejší. Ukrajinu sa chystajú nielen jednoducho vycucať a odšťaviť, аle zlikvidovať ako štát.
Naozaj sa môžu tak zákerne zachovať, štedrí, dobroprajní európski priatelia Ukrajiny, v mene ktorých tak presvedčivo káže zbankrotovaný poľský politik Kwasniewski?

Či môžu alebo nie, ukáže život, ale chcú.

Myslím si, že nemôžu, pretože je to pre nich priveľké sústo, pretože na Ukrajine žijú iní ľudia, silní, mocní a jednoducho nepripustia, aby ich vycuciavali cudzinci, hoci ich vlastní upíri im poriadne strpčujú život.

EÚ a ZOPA to však zatiaľ vidia inak, pretože príliš silno chcú. Vo vybojovaní „nových východných území“ už ďalší v poradí krát vidia nádej a záchranu pre seba. Ani Napoleon, ani Hitler ich nič nenaučili.

Vzorec kolonizácie Ukrajiny vyzerajú nasledovne: sľúbiť veľké peniaze ukrajinským vodcom do vrecka, ako návnadu, možno hodiť im zopár drobných, potom zaplaviť krajinu odpadkami zo všetkého toho, čo sa nazhromaždilo v Európe a Amerike a týmito odpadkami definitívne uškrtiť výrobu.

Do tejto chvíle všetko vyzerá štandardne, klasicky, ale potom sa objavuje kvalitatívne väčší cieľ – zmocniť sa prírodných zdrojov, ktoré na Ukrajine ešte sú - a v obrovskom množstve a ktoré v Poľsku a Litve nie sú. A zároveň obsadiť kľúčové geopolitické uzemie celého eurázijského kontinentu.

Zdrojov na Ukrajine je veľa, ale ten hlavný je úrodná černozem, ktorá dáva nádej objaviť novú Afriku uprostred Európy, teda na ukrajinskom černozeme vyrábať v obrovskom množstve nekvalitné geneticky modifikované potraviny, ktoré historici budúcnosti možno pomenujú biologickou zbraňou depopulácie zo začiatku 21. storočia.

Neľútostnosť plánu spočíva v tom, že pri jeho realizácii občania Ukrajiny začínajú byť celkom nadbytočnými na svojom území, ako, ostatne, nadbytoční sú aj občania Lotyšska u seba doma, ale problém je v tom, že Ukrajincov je príliš veľa. Problém Ukrajincov. Polovicu obyvateľstva Lotyšska Európa ľahko vstrebala, zatiaľ čo polovicu obyvateľstva Ukrajiny sotva dokáže pojať.

Európa už teraz nevie stráviť rumunských a bulharských cigánov, hoci sú to na prvý pohľad ľudia celkom jednoduchí a neškodní. Pravda, kradnú, ale predsa nie tak veľa ako byrokracia EÚ. Tvrdohlaví a mocní Ukrajinci nie sú pre európske žalúdky.

A z hľadiska geopolitiki je ukrajinské obyvateľstvo, najaktívnejšia časť obyvateľstva ktorého sa nielen považuje za Rusov, ale nimi aj je, nielen nadbytočné, ale jednoducho veľmi prekáža.

To znamená, že s týmito nadbytočnými Ukrajincami bude treba čosi urobiť...

Čosi na spôsob slávnej doktríny – zabíjať Ázijcov rukami Ázijcov z čias vietnamskej vojny, ktorú, pravda, Amerika aj tak prehrala. Ale milióny Vietnamcov zahynuli.

Drzosť a arogancia s akou EÚ ťahá Ukrajinu do euroatlantickej budúcnosti prekvapili dokonca aj ukrajinských politikov vybavených hrošou kožou.

Pustite väzenkyňu svedomia Timošenkovú - a až potom pristaneme na to, že vás ozbíjame!

Dejiny sú niekedy vcelku ironické. Zaujímavé je, že keď Timošenková napísala z väzenia, ktoré sa podobá na päťhviezdičkový hotel, prvý zúfalý list v prospech eurointegrácie, na Červenom námestí v Moskve intelektuálny maliar-bojovník za ľudské práva priklincoval svoje prirodzenie k dlažbe, a tak vytvoril výraznú metaforu.

Ide o to, že požiadavky EÚ na prezidenta Ukrajiny Janukoviča pustiť do operatívneho priestoru túto charizmatickú ženu – so straníckou prezývkou „bleduľa s vrkočom“ – je porovnateľná s návrhom zopakovať tento hrdinský čin, teda pritĺcť sa klincami k dlažbe v Bruseli – rovnakým intelektuálnym spôsobom a za každú cenu vedľa romantickej sochy cikajúceho chlapčeka.

Viktorovi Janukovičovi poslali z EÚ pozvanie na jeho vlastnú popravu a on zrazu odletel do Moskvy a dlho, až do rána rokoval s Vladimirom Putinom. A poprava sa nekonala. Zatiaľ.

Pokračovanie nabudúce