Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
Sergej Chelemendik: Anjeli pekla vtrhli do európskeho „raja“ – sprisahanie proti Európe v akcii - Časť 2. - chelemendik.sk

 

Sergej Chelemendik: Anjeli pekla vtrhli do európskeho „raja“ – sprisahanie proti Európe v akcii - Časť 2.

2020-02-26  (17:45)

 - Sergej Chelemendik: Anjeli pekla vtrhli do európskeho  „raja“ – sprisahanie proti Európe v akcii - Časť 2.

25.11.2015

Pokým Európa s prekvapením  a úžasom sleduje začiatok teroristickej vojny na jej území, v pohraničnom slovinskom mestečku Šentilj zatiaľ plynie každodennosť udalostí, ostýchavo označovaných ako „utečenecká kríza“.

Každý deň  prechádza rakúske hranice 6 až 8-tisíc utečencov a následne sa rozpúšťajú  v európskom priestore.  Nikto v Európe to už neukazuje, médiá o tom mlčia, hovoria iba nešťastní Slovinci, Chorváti, Srbi, ale nikto ich nepočuje. Proces však prebieha, je rovnako dôležitý ako výbuchy a streľba a o tomto procese bude aj moje rozprávanie.



Navštívili sme utečencov


 Pri vstupe do utečeneckého tábora v slovinskej obci Šentilj, ktorý je vypočítaný na kapacitu  dvetisíc ľudí, ale denne  prijíma šesť až osem tisíc, nás spolu so starostom Šentilju, Štefanom Žvabom, privítali sympatické usmievavé policajtky.  Do špeciálnej knihy zapísali osobné údaje, vyfasovali  sme pripínaciu vizitku, na ktorej bolo po slovinsky napísané „návštevník“.

Policajt Milan, ktorý nás mal sprevádzať, pokojný dobrácky chlap s veľkou pištoľou na pravom boku, nebezpečne prístupnou pre každého, kto by sa ju pokúsil vytiahnuť, nás upozornil: v tábore vládne nepokoj, boli už  aj nejaké bitky, hlavná je vaša bezpečnosť, fotografovať utečencov je zakázané, rovnako ako vstupovať do stanov. Prvý človek, s ktorým sme sa stretli,  bola šéfka dobrovoľníkov. Rázna asi tridsaťpäťročná dáma, s profesionálnym úsmevom a dobrou  angličtinou. Fotiť sa odmietla a hneď za ňou  to odmietli aj iné dobrovoľníčky, z ktorých polovica bola afrického pôvodu.

„Sú to veľmi dobrí ľudia,“ s nadšením vykladala dáma. Moja angličtina si ju zrejme získala a vsugerovala myšlienku, že som „ich človek“ . „Sú veľmi čistotní, všetci sa sprchujú, používajú deodoranty a kozmetiku, príjemne voňajú. Poďte sa pozrieť, niektorí  práve teraz obedujú.“

Rozhovor prebiehal tesne pred vstupom do stanovej jedálne, nachádzajúcej sa vedľa veľkej poľnej kuchyne. Obedujúcich bolo málo a ich tváre odrážali nespokojnosť. Jedlo im evidentne nechutilo.

Slová tejto dámy sa výrazne líšili od toho, čo sme dve minúty predtým počuli od policajta Milana. To, že v tábore dochádza k bitkám, do ktorých zasahuje polícia a ako musí rozdeľovať a izolovať iniciátorov. „Dobrovoľná“ dáma mala oceľový  policajný pohľad, správala sa ako šéf, jej tvár vyžarovala istotu vo vlastný svetlý zajtrajšok. Práve takto vyzerajú a správajú sa odchovanci dedka Sorosa na celom svete. Jej úlohou je merať „priemernú teplotu v nemocnici“ v tomto tábore a referovať o tom niekam hore tým, ktorí tento proces riadia.

„K stanom sa veľmi nepribližujte, sú tam nebezpečné infekcie, hlavná je vaša bezpečnosť,“ upozornil nás starosta. Naša bezpečnosť nám bola zdôrazňovaná  ešte nejeden raz, pripnutá vizitka s nápisom návštevník nebola dostupná chápaniu utečencov a neposkytovala nijaké garancie. Policajt Milan s veľkou pištoľou a solídny šentiljský starosta boli dačo celkom iné.   Tábor si žil svojím životom, navonok mierumilovným, ale keď sme sa k utečencom priblížili, za nevysokou deliacou sieťou, prepadol ma zrazu pocit, že som sa ocitol vo vojne. Bol to nielenže nepokojný dav, ale tento dav šíril pach vojny. Utečenci zo všetkých strán boli ohradení sieťou a bariérami, aké sa používajú na štadiónoch na nasmerovanie davu, okolo boli policajti, ale dav si žil sám o sebe, svojím vnútorným a od okolia nezávislým životom, svojím cieľom a myšlienkou urobiť posledný skok do európskeho raja a vychutnať si  všetky jeho pôvaby.

Jedni utečenci čakali v rade na registráciu, iní ňou už prešli a sústredili sa na mieste, kde mali policajti vytvoriť ďalšiu kolónu pozostávajúcu asi z desiatich ľudí, aby ju odviedli do rakúskeho tábora, vzdialeného približne tristo metrov.

„Keď sa pohnú, nesmieme sa im dostať do cesty,“ upozornil nás starosta. „Títo ľudia sú rozrušení, trhajú sa dopredu, zostalo im prejsť už len maličký kúsok do Rakúska a je to dav...“

„A kedy sa pohnú?“ Opýtal som sa a pre istotu som pristúpil bližšie k skupinke policajtov v čiernych stredovekých brneniach. „Pôjdu, len čo Rakúšania dajú signál, a to môže byť kedykoľvek. Viete, políciu  nemajú nikde zaradenú, je pre nich nič. Vážia si len vojakov.“

   Boli tu aj vojaci. Vyzbrojení obuškami, automatmi, podľa všetkého belgickej výroby, veselí a uvoľnení. To, čo sa dialo, brali s humorom a starosti s utečencami prenechávali policajtom. Pri pohľade na nich sa mi znenazdajky vybavilo obľúbené Mao Ce-tungovo heslo Zbraň rodí moc  a logika utečencov mi bola hneď pochopiteľnejšia.

  Veď naozaj, jedna vec je nemotorný policajt v svojom mundúre s obuškom a niečo celkom iné – udatný vojak s automatom a zásobníkom nábojov. Samozrejme, vojaci pôsobia serióznejšie.

  Pomaly sme kráčali po ceste do európskeho raja smerom k Rakúsku. Niektorí utečenci ukazovali do kamery a  fotoaparátov dvomi roztiahnutými prstami víťazné véčko, arabské deti nám nadšene kričali čao“! Potom  odrazu nastala trma-vrma a zbadali sme, ako policajti odvádzajú veľkého podsaditého chlapa s rukami vykrútenými za chrbtom.

  „Práve niekoho okradol,“ vysvetlil nám starosta. „Polícia to teraz bude vyšetrovať.

  „Vystaví sa zápisnica na meno Ahmed zo Sýrie a pustia ho ďalej,“ pomyslel som si. Zákony šaria v tomto tábore očividne zatiaľ platili iba v obmedzenej podobe, preto pravoverní moslimovia nestihli zlodejovi odťať ruku a keď sa dostane do operatívneho priestoru Európy, jeho rukám vôbec nič také  nehrozí.  Pretože ak sa tento „Ahmed Saleh narodil prvého januára“ ako jeden z pol milióna ahmedov salehov, potom chytať ho na základe fotografie a odtlačkov prstov pre takéto hlúposti ho v Európe nikto nebude.


Dokonca aj zjavných teroristov v Európe jemne, starostlivo riadia spravodajské služby, sledujú, pozorujú ich a potom odrazu vypúšťajú tesne pred teroristickými útokmi  v Paríži. Nikto sa nezamýšľa, či tieto služby zabraňujú činnosti teroristov alebo, naopak, či ich sprevádzajú, majú ich na starosti. Ani sami teroristi nič nepovedia, lebo zo zásady ich nechytajú živými, veď čo keby náhodou vytresli niečo, čo nemajú...

 Dav utečencov za drôtenou sieťou tvorili takmer výlučne mladí a veľmi mladí muži, Arabi  medzi nimi boli v zjavnej menšine. Utečenci pôsobili sústredene a vzrušene, každý druhý z nich niečo ťukal na smartfone alebo pozeral, alebo hovoril do smartfonu.

Aby sa tejto činnosti mohli pohodlnejšie venovať, na území tábora zriadili bezplatné wi-fi. Prešli sme okolo informačnej tabule, hlavne v arabčine, informácií bolo veľa, ale utečenci sa neponáhľali ich čítať. Hnali sa do Rakúska.

  Keď sme sa priblížili k rakúskym hraniciam, natrafili sme na dvoch rakúskych policajtov – nijakí ťažkoodenci, veselí a pokojní chlapi. Zhovárali sa so slovinskými kolegami, keď sa nakoniec zo slovinského tábora do rakúskeho pohla celá tá podivná masa...

Prirodzene, nie je to nijaká zoologická záhrada, nijaký koncentračný tábor, ani tranzitná zóna teroristov. Pohľad, ktorý sa naskytol, nebol pre ľudí so slabými nervami. Približne tisícka ľudí rýchlym krokom obklopená málopočetnou políciou šla zo Slovinska do Rakúska. Kolónu viedli mladí ľudia afgánskeho typu, boli tam černosi, Arabi, malý počet ľudí s európsko-balkánskym výzorom.

Pohľad to bol pekný, dá sa povedať, už historický. Pretože pokým píšem tieto poznámky, naše video si už pozrelo na mojom profile viac než 115-tisíc divákov, Čechov a Slovákov, napriek tomu, že to, čo som videl, som komentovali po rusky.

Na rakúskej strane  tejto tisícke utečencov len odstránili zátarasy, ale nikto ich nevítal. Bolo zjavné, že utečenci si boli dobre vedomí, že ak v Chorvátsku alebo Slovinsku sa môžu s políciou biť, žiadať niečo od úradov, v Rakúsku treba poslúchať a správať sa slušne. Ako anjeli v raji. Dokonca sa zdalo, že medzi nimi a Rakúšanmi existuje nejaká tichá dohoda: my vás pustíme k nám, prevezieme do Nemecka a ďalej to už nie je naša vec. A vy budete ticho.      

  Rozdiel v organizácii prijímania utečencov v Rakúsku a Slovinsku  bol do očí bijúci. V Slovinsku – policajti, vojaci s automatmi, lekári, kuchyne, dobrovoľníci. Na rakúskej strane namiesto tohto všetkého prehovoril reproduktor v arabskom jazyku a energicky vydal utečencom inštrukcie. Keď sme pristúpili bližšie k sieti, ktorá  ohradzovala rakúsky tábor, pocítil som, že utečenci odrazu nadobudli silný pach. Ak podľa slov rozviedčíčky-dobrovoľníčky v Slovinsku pekne  voňali deodorantmi a kozmetikou, z rakúskeho tábora sa šíril drsný zápach.

  Bohatí Rakúšania nepovažujú za potrebné urobiť všetko to, čo dôsledne robia Slovinci, dodržiavajúc medzinárodné normy. Nijaká dezinfekcia, nijaké sprchy, nijaké kúrenie – Rakúšania si myslia, že utečenci sa zaobídu aj bez toho.

  „Pozrite, aká je tu špina  a neporiadok,“ povedal slovinský starosta. A naozaj, rakúsky tábor bol zahádzaný smetím. Pohľad na vpád tejto hordy utečencov do Rakúska sa mi navždy vryje do pamäti.  Bol to organizovaný, zosúladený, pripravený a do detailov premyslený vpád ľudského stáda na nové neprebádané  územie, stádo hnali s nejakými cieľmi neviditeľní pastieri.

  Rakúsky tábor vyzeral niečo ako zoologická záhrada alebo  ohrada pre dobytok, a napodiv oživoval predstavy o nacistických koncentračných táboroch, akurát s tým rozdielom, že väzňov teraz nebolo nutné strážiť, oni sami sú na všetko naprogramovaní a uspôsobení na samoobsluhu. Podobne ako samonavádzacie rakety v miliónovom počte. Veď cieľ všetkého toho, čo sa deje na slovinsko-rakúskych hraniciach každý deň, poznajú zatiaľ iba organizátori.


Pokúšali sa nás vystrašiť


Kolóna nakoniec prešla a Slovincom slúži ku cti, že zvlášť previedli malú skupinku žien a detí, aby ich neudupali bojovní Afgánci. Potom sa vedľa nás objavil nový človek.

Bol  to asi  šesťdesiatročný Rakúšan, živý a mladistvý. So slovinskými policajtmi sa pozdravil ako so starými známymi. Potom pristúpil k starostovi, ktorý s ním začal rozprávať po nemecky a vysvetľoval mu, že je starosta.

   „Herr starosta!“ Nadšene zvolal Rakúšan, a vystrúhal nešikovnú poklonu v duchu najlepších tradícií rakúsko-uhorskej úradnej etikety.

Rakúšan vytiahol  ipad a začal rozprávať približne toto.

„Žijem tu, a som tu po celý čas, pozrite, ukážem vám fotografie, ako sa správajú títo utečenci. Mnohí novinári si myslia, že nie sú nebezpeční, ale nie je to tak.“

Na fotografiách, urobených kvalitným objektívom so zoomom, boli Arabi, ktorí v rukách držali tehly a očividne sa ich chystali do niekoho hodiť, boli tu utečenci s  domácky vyrobenými  železnými boxermi.

 „Celý čas sa medzi sebou bijú, ale v tlači sa   o tom nepíše. Ja iba novinárov upozorňujem,  že zdržiavať sa tu, nie je vôbec také bezpečné, ako si myslia.

Zahľadel som sa  na neznámeho trochu pozornejšie. Ide o to, že tranzitná zóna, v ktorej sme sa nachádzali, bola ochraňovaná zo všetkých strán a náhodný človek sa tu nemohol ocitnúť len tak. Nemal na sebe pripnutú nijakú vizitku, zato ma  klasicky dotieravý pohľad policajta, ktorý nedokázal zjemniť ani strnulý nemecký úsmev.

    Očividne to bol policajt v civile, možno dôchodca, ktorý si privyrábal k tučnej rakúskej penzii. Jeho úlohou bolo nás nastrašiť a hlavne, nepustiť zástupcov tlače do rakúskeho tábora. Kde je špina a kde smrdí. Pretože oficiálne nepustiť novinárov nebolo možné, bolo nutné vystrašiť.

  Úprimne povedané, to čo sa dialo v rakúskom tábore, bolo dobre vidieť aj zvonku a smrad, neporiadok a neprítomnosť polície na tomto území, nevyvolávali želanie preskúmať toto všetko zblízka. Oslovil som ho po anglicky a dozvedel som sa dôležitý detail.

  „My v Rakúsku ich v nijakom prípade neregistrujeme. Jednoducho to nerobíme. Napíšeme do papierov to, čo nám povedia, ale neregistrujeme ich,“ referoval rakúsky policajt.

„To je zo strany Rakúska veľmi múdre,“ pochválil som ho. „Ak ich budú vracať, tak nie do Rakúska, ale do Slovinska, kde ich zapísali do databázy. A v Rakúsku, ako keby nikdy neboli.“

Policajt radostne prikývol hlavou a v očiach mu žiarila stáročná rakúska múdrosť.

„Rozvezieme ich po táboroch, bližšie k Nemecku a potom ich prijmú Nemci. Autobusy im bezplatne poskytne  rakúska vláda, no niektorí idú aj taxíkmi...“

Rakúšanom sa nedá uprieť  dôvtip, je to veľmi chytrý národ. Najať si dôchodcu-policajta na odstrašovanie novinárov a návštevníkov je lacnejšie, než robiť v tábore poriadok.

  Neregistrovať utečencov v Rakúsku je vôbec geniálne riešenie. Veď títo ahmedovia klamú, len sa tak práši. Aj papiere majú falošné. Ak náhodou začnú hovoriť, že prišli z Rakúska, kto im to uverí? Zato Slovinci, to sú chlapíci, všetko zapisujú, všetko je oficiálne, zapísali už približne tristotisíc ľudí. K nim  ich aj  budú posielať, ak na to príde.

   Rakúšania sa istia. Zaujímavé je ale niečo iné. Nemci čoraz hlasnejšie hovoria o tom, že približne polovica prišelcov sa neregistruje ani v Nemecku. Rozplynie sa tam bez stopy ako v čiernej diere.

 

A potom už začína byť celkom veselo. Utečenci stále častejšie chytajú a znásilňujú nemecké dievčatá, ale keď ich polícia berie, ukazuje sa, že majú 14 rokov, tak je to predsa napísané v databáze na slovinských, maďarských alebo chorvátskych hraniciach. Takže odsúdiť  sa ich nedá a môžu znásilňovať ďalej. Veď sú to predsa deti. Dá sa ich len vychovávať.



„Koľko ich je, kam ich ženú, prečo tak smutne spievajú?“

„Vari škriatka pochovávajú, či vedmu vydávajú?“


Vysvetliť to, čo sa deje, nám pomôžu Puškinove verše a teória sprisahania.

Pochovávajú milého, pôvabného škriatka európskeho blahobytu, pochovávajú ho navždy.

Vedmu vpádu – „utečencov“ vydávajú za diabla nového európskeho teroru. Potomstvo z tohto manželstva vzíde také, že Európa môže začať závidieť zbombardovanému Donbasu a úpenlivo prosiť Rusko o záchranu.

Prečo do Európy v tichosti, takmer tajne, každý deň neprestávajú privážať po 10 000 utečencov – to je 300 000 mesačne, tri milióny ročne.

Na aký bitúnok ženú toto oklamané, omámené ľudské stádo?

 Proti akým iným stádam ich budú poštvávať a čo v konečnom dôsledku môže vzísť z tohto v dejinách  unikátneho experimentu na ľuďoch? Milióny „cudzincov“ sa rýchlym tempom a pod rôznymi zámienkami dodávajú do Európy za hlasného kriku hviezd európskej politiky ako Merkelová alebo Juncker o tom, že je to megavýzva,  v mene ktorej sa Európa musí zjednotiť a nutne musí integrovať týchto nešťastných ľudí úderným tempom.

 Začnem tým, že „pôvodní“ Európania sú dnes nielenže jednoduchí, ale naivne jednoduchí v svojom vnímaní udalostí vo svete. Dá sa s nimi robiť –  aj sa robí  –  čokoľvek, lebo sú slepí ako mačiatka a pokorní ako ovce.

  Európanov vedú na bitúnky teroristických vojen európski politici a európske médiá, ktoré si plnia klasickú úlohu baranov-sprievodcov. Vábia vlastné stádo oviec na bitúnok a potom ustupujú na bok, dostávajú svoju dávku šťavnatej trávy  a čakajú na nové stádo, aby ich znovu odviedli pod nože mäsiarov.

  To, že skôr či neskôr pod nožmi  mäsiarov skončia aj oni,  baranom-sprievodcom nie je celkom jasné, ale najprenikavejší z nich, si už hľadajú únikové cesty.

  Nedávno som sa v Prahe stretol so srbskými priateľmi. Srbi sa sťažovali, že sa pre nich pripravuje hneď niekoľko vojen –   vyzbrojujú Chorvátov, trénujú islamistov v Bosne a kosovských Albáncov, zaháňajú k nim stovky tisíc moslimských utečencov, z ktorých časť môže u nich zostať, aby ich živili, ak Európa zavrie hranice.

  Srbi hovorili, že už dávno sa povráva, že zachrániť ich môže len Rusko, že ak im Rusko pomôže a hlavne vyzbrojí, potom k vojne nemusí dôjsť, lebo nepriatelia sa zľaknú a neodvážia sa.

 Povedal som, že Rusko im už dávno pomáha, že aj zbraní má veľa a potom som položil otázku, či existuje v Srbsku politická sila, ktorá je schopná postaviť sa na odpor. Odpoveďou mi bolo dlhé mlčanie.

Neskôr ku mne pristúpil jeden veselý Čech a prezradil mi veľké tajomstvo.

„Viete, že ona (jej meno je čitateľom známe, ale na súdy s touto dámou nemám ani čas, ani peniaze) dostala od Američanov 3 miliardy dolárov, za to, že vpustila utečencov do Európy?“

„Neviem. Kto to povedal?

„Jeden veľmi seriózny človek.“ Čech prevrátil oči hore a pochybnosti o serióznosti zdroja odpadli.

  Iba podotknem, že číslica 3 miliardy je vôbec dosť populárna, takmer magická. „Ukromyslitelia“ už dávno kričia, že také isté peniaze dali bývalému prezidentovi, aby nepustil Ukrajinu do Európy. Smiešna myšlienka. Ukrajinu do Európy nepúšťajú a nikdy nevpustia úplne zadarmo samotní Európania. Vycicajú všetku krv, všetky šťavy  –  ale nevpustia.

Ale za dodávku miliónov utečencov mohli naozaj zaplatiť, nie je dôležité komu ani koľko. Tento počin je až príliš výhodný a perspektívny.

 Ako v praxi vyzerá teória sprisahania pod názvom „utečenecká kríza“?

 Najskôr uvediem veci očividné a prakticky nesporné. Je to už fungujúca prax sprisahania proti Európe.

Niekoľko miliónov „ahmedov“ narodených 1. januára v spojení s vlnou veľkého teroru po americky vyhodia do povetria  Európu zvnútra a zmenia ju raz a navždy.

Títo anjeli pekla roznesú Európu na kusy a udeje sa to rýchlo. Oni ju  už vlastne do povetria vyhadzujú, menia a nič, okrem vystrašeného bľačania sa od Európanov zatiaľ očakávať nedá. Európa je bezbranná, nečakala to, nevedela o tom, nepripravovala sa.

 Strašné premeny donútia Európu  hľadať ochranu, Európa prijme totalitné, nedemokratické opatrenia, k moci sa dostanú pravicoví nacionalisti, ale ak sa toto všetko ukáže ako neužitočné, Európa sa obráti na EÚ a NATO so žiadosťou ochrániť ju pred touto hrôzou.

  Požiadavka sa stretne s pochopením, lebo NATO je v súčasnosti iba ďalší názov pre USA.  Američania prisľúbia ochranu, vyšlú svojich odborníkov a vojakov a dovedú nimi vytvorený chaos na optimálnu úroveň riaditeľnosti z ich strany. Tak, ako to urobili v Líbyi, Iraku, Afganistane, Sýrii, ako to vyskúšali urobiť na Ukrajine.

 Pomôže Európe zásah USA? Pomôže podľa princípu - uľútostila sa vlku kobyla, nechal z nej len chvost a hrivu.

Tu prechádzam k predpokladom a prognózam na tému, aký osud je predurčený pre milióny živých zatiaľ ešte „utečencov“, oni sú predsa „megavýzvou“ pre celé progresívne ľudstvo.

Ako bude využitá táto páka, proti ktorej  neexistuje obrana ?

Prirodzene, všetko je to zatiaľ iba teória sprisahania, ale ako ukazuje život, takéto teórie ľahko prechádzajú do praktickej roviny.

 „Utečencov“ z Európy nikto nikam nebude posielať preč, môžu ich využiť ako bezplatnú kvalitnú potravu pre delá vo vnútroeurópskych vojnách na Balkáne alebo vo východnej Európe, alebo vo vojne proti Rusku, ak predsa len bude.

  Títo divokí chlapci, odchovaní na vojne, ktorí automat Kalašnikov považujú za najvyššiu hodnotu ľudskej civilizácie, sa ideálne hodia práve  na takéto ciele.

  To je zatiaľ hlavná „konšpirologická“ verzia, oveľa presvedčivejšia než pokrytecké táraniny o tom, ako ekonomicky užitoční budú títo noví Európania.

  Ekonomický efekt z utečencov sa skoční vtedy, keď z nich vytiahnu peniaze. Potom ich zaženú do špinavých táborov, neskôr začnú rozháňať do chudobných východoeurópskych a slovanských štátov, pritom Ukrajine už naznačujú, že   pre jej pocit úplného šťastia chýbajú takíto „utečenci“.

 S istotou sa dá povedať len jedno – títo ľudia nikdy nebudú pracovať v európskych závodoch už len preto, že sú divokí a nevzdelaní a pracovať vôbec nie sú naučení. Ich minulosť je vojna, ich budúcnosť je tiež vojna.

Možný je aj zložitejší scenár. Ukrajine otvoria hranice a Európa sa môže tešiť z toho, že na  jej území bude realizované bojové uplatnenie allahových vojakov-islamistov na jednej strane a banderovcov, ktorí okúsili pachuť krvi, na druhej strane. A nezáleží veľmi na tom, či budú bojovať spolu, alebo ich poštvú proti sebe. Jedno ani druhé, nežná, modrá, zbabelá Európa nevydrží. Najmä, ak utečencov začnú zvážať po Čiernom mori do Odesy a potom ich dopravovať na hranice Poľska, Slovenska a Maďarska.

Zvlášť treba spomenúť prognózu pre východnú Európu a balkánske krajiny. Je to paradoxné, ale sú pripravenejší na nastávajúce oslavy „megavýzvy“ utečencov, než ich patróni na Západe.

Nový hrdina Európy Viktor Orbán ako prvý sa postavil na odpor, prvý hovoril o tom, že Európu zradili, že zmyslom „utečeneckej krízy“ je likvidácia európskych suverénnych štátov. Orbán nie je sám. Podobné myšlienky vyjadrujú aj Česi ústami populárneho  prezidenta Miloša Zemana, stále tvrdšie sa na túto tému vyjadruje slovenský premiér Robert Fico, niečo podobné hovoria Poliaci.

 Hlavné však nie je to. Východná Európa a Balkán sú oveľa menej otrávené jedom liberalizmu a tolerantnosti, zatiaľ sú to ešte zdravé spoločnosti. Dvadsaťsedem rokov žijem na Slovensku, dobre poznám a mám rád tento národ. Zatiaľ Slováci iba stíchli, čakajú a modlia sa, aby ich toto nešťastie obišlo, ale ak ich zaženú do kúta, začnú sa stavať na odpor.

Ako to robia Srbi, ako to začali robiť Maďari a pripravujú sa robiť Česi. Existujú všetky predpoklady, že pekná idea Merkelovej vycicať z miliónov „utečencov“ všetko užitočné a všetko neužitočné vyhnať k chudobným východoeurópskym susedom, narazí na reálny tvrdý odpor.

Existuje vo svete sila, ktorá môže odvrátiť alebo aspoň zmäkčiť nastupujúcu  katastrofu Európy?

Existuje. Je to Rusko a jeho hlavní dvaja spojenci – ruská armáda a vojensko-námorná flotila. Salvy ruských rakiet a bombové útoky v Sýrii za mesiac radikálne zmenili situáciu vo svete.

 Spojencov môže byť viac. Čína, Irán, India, Egypt sotva zostanú bokom, ak reč príde na ich prežitie. Aj oni potrebujú Európu, osud Európy je aj ich osudom. Európu potrebuje aj Rusko.

  A keď sa americká „ochrana“ Európy ukáže naplno, keď teroristické vojny pre Európu budú nie poéziou, ale stanú sa krutou realitou života, ako nedávno pre Ukrajinu, Európania budú pozerať smerom k Rusku. Francúzi už pozerajú, ale to už je nová veľká téma.


 


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |