Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
SLOVENSKÉ NÁRODNÉ NOVINY 11 / 2010 - HĽADANIE PRAVDY O SEBE - chelemendik.sk

 

SLOVENSKÉ NÁRODNÉ NOVINY 11 / 2010 - HĽADANIE PRAVDY O SEBE

2020-02-26  (09:32)

 - SLOVENSKÉ NÁRODNÉ NOVINY 11 / 2010  -  HĽADANIE PRAVDY O SEBE

http://www.chelemendik.sk/BOZE_OCHRANUJ_SLOVENSKO__222843048.html

 

 

 

 

 

24.1.2011

I.

Poďme uvažovať o našej minulosti, lebo len tak rozlúštime kód, ktorý nám zanechali predkovia. Chceme či nechceme, „žijeme v dejinách“ a sme rozličnými spôsobmi (geneticky, kultúrne, duchovne, pamäťou, vedomím, či podvedomím) spojení s minulosťou. Každá generácia je tvorcom dejín, prináša do nich svoj vklad. Ak predchádzajúce generácie nemali to šťastie, aby dali o sebe vedieť, aby vyorali hlbšiu brázdu vo vedomí Európy a sveta, je najvyšší čas zverejniť, ktoré generačné ohnivko nekonečnej reťaze národa, aký vklad zanechalo.

Ako vlastne sami seba vnímame? Čo pre nás politicky znamená byť príslušníkmi slovenského národa? Ako vnímame dedičstvo, ktoré sme nadobudli,
ako s ním vieme a chceme nakladať? Absencia vlastnej štátnosti sa nemohla neprejaviť vo vedomí ľudí v tom, že nestačí mať rád folklór a tradičné zvyky, tešiť sa z úspechov národného tímu, vychutnávať si prirodzený pocit z „tepla domova“, ale že treba mať jasno v otázkach vzťahu k štátu v praktických každodenných súvislostiach – počínajúc zodpovedným a uvedomelým plnením si svojich povinností (čo súvisí takisto so základným mravným postojom k životu) až po rozhodnutia či aktivity tých, ktorí sú poverení výkonom štátnej moci, resp. konajú vo sférach priamo súvisiacich so štátnym záujmom.
Ako vlastne vnímame svoje dejiny? Je legitímnym právom národa interpretovať ich zo svojho zorného uhla, z pohľadu vlastných hodnôt a záujmov?

Keďže v nedávnej minulosti boli do našej historiografie v mene cudzích záujmov zabudované viaceré myšlienkové schémy, ktoré sú zo slovenského hľadiska ťažko akceptovateľné, konzekvenciou musí byť pripravenosť ich revidovať. Napríklad, ak sa v česko-slovenskom (či československom) ideologickom prostredí presadzovanie autonomistického programu na Slovensku v rokoch 1918 – 1938 mohlo kvalifikovať ako separatizmus (s negatívnym nádychom!), dnes, šestnásť rokov po vzniku samostatnej Slovenskej republiky by sme mali byť schopní vnímať toto hnutie v pozitívnom duchu, ako trend smerujúci k súčasnej štátoprávnej realite. Preto v zmysle citátu z Orwellovho románu 1984 „Kto ovláda prítomnosť, ovládaminulosť – kto ovládaminulosť, ovláda budúcnosť” nemali by sme si toto vládnutie nad vlastnou budúcnosťou nechať vziať...

Pochopiteľne, v tomto iste delikátnompriestore nielen zrodu, ale aj interpretovania dejín, čo je determinované tými najrôznejšími paradigmami, aké jednotlivca i národ môžu predurčovať, sa musí akceptovať rozmanitosť prístupov a názorov slobodného vyjadrenia sa k daným témam. Rozmanitosť a interakcia názorov sama osebe je prirodzená, dokonca užitočná. Avšak všetkymyšlienkové pochody by nemali strácať zo zreteľa úctu k pravde ani pokoru prijať túto pravdu.
V tomto duchu sa budeme usilovať porovnávať dnešné Slovensko so Slovenskom
spred pätnástich, sto, ale aj spred tisíc rokov. Položíme si aj také otázky, ktoré sa často nekladú.

II.

Ján Pavol II. nám pri tretej návšteve Slovenska a zároveň jednej zo svojich posledných ciest po svete (2004) oznámil, že v treťom tisícročí nás čaká osobitná úloha pri budovaní Európy. Náš kardinál Jozef Tomko vystúpil nedávno pred tvárou Európy v Bruseli a na otázku, čo môže priniesť Slovensko Európe odpovedal, že to nemôže nebyť kresťanstvo, s ktorým sú natesno previazané naše dejiny.

„Slovenský národ ako historický národ bez štátu mal svoju kultúru zakorenenú v duchovnej kultúre kresťanskej“, tvrdí Emília Hrabovcová. Naša najstaršia báseň Proglas je staršia ako prvé básne prevažnej väčšiny európskych národov. Náš národ ťažil z civilizačného diela, ktoré uskutočnilo kresťanstvo, teda cirkev. Farnosti stáli na začiatku existencie obcí, ktoré sú späté s našou súčasnosťou. Vďaka krstným matrikám a súpisom uzavretých sobášov či smrti založila sa evidencia všetkých ľudí, dnešných „občanov“ (najstaršie záznamy u nás vinou vojen a nežičlivých storočí nepresahujú hranicu stredoveku). Nemožno zabudnúť ani na mníchov (z našich „vlastných“ poznáme mená pustovníkov sv. Svorada a Benedikta a sv. Mojseja Uhrína), dôležitej súčasti ranného kresťanstva, ich duchovnú prácu (kópie rukopisov, zaznamenávanie dejín), ale aj zúrodňovanie pôdy, vysúšanie močiarov či stavebnú činnosť.

Iste, kresťanstvo, ako fenomén, ktorý nás poznačil už možno od čias, keď sme ešte nemali meno Sloveni (Slováci). Ktoré sú tie tajomné fenomény, ktorými nás poznačilia naša história?

Je to naša dlhovekosť, vyvzdorovanie si prítomnosti „napriek všetkému a všetkým“? Je to naša trpezlivosť? Je to naša ohľaduplnosť voči iným? Je to naša dobrota – veď sme vlastne voči nikomu zo susedov nebojovali so zbraňou v ruke? Je to naša nevýbojnosť a nerozhodnosť?

Každý z týchto fenoménov má nielen rôzne dôsledky svojho pôsobenia, ale aj rôzne príčiny a korene. Ako na nás vplýva absencia vlastnej (teda samostatnej) štátnosti počas celých storočí? Nevyplynuli z toho naše vnútorné dispozície rozdeľujúce nás pri hodnotení minulosti (ale aj prítomnosti)? Delia nás aj naše rozdielne vierovyznania a často aj rozdielna etnicita našich predkov? Je to veľký podiel Neslovákov s vplyvom na naše myslenie i konanie?

Kde majú korene ohľady na blízkych i vzdialených susedov, na všetkých iných, len nie na seba, ktoré nám najväčšmi prekážajú poznať a následne presadzovať vlastnú pravdu? Čo iné, ak nie naša ohľaduplnosť nám bráni, aby sme s úctou spomínali napríklad na udalosti z versailleského zámku Trianon zo 4. júna 1920, kde sa zrodili južné hranice Slovenska a definitívne sa pre nás skončilo uhorské obdobie našich dejín? Prečo nedoceňujeme takýto historicky jedinečný akt nášho uznania svetom? Žiaden sviatok, žiadna ulica, žiadne námestie, žiadna socha. Len preto, že pre našich južných susedov je tento dátum symbolom prehratej vojny, pádu Veľkého Uhorska, oni smútia za stratou „ich“, v skutočnosti však nášho územia, a my sa k nim nevedomky mlčky pridávame? Urazili by sme ich tým? A neurážame takto sami seba?

Nevyvolávame tým aj také náhľady na nás, aké hlásal ultramaďarón, zvolenský župan Béla Grünwald v práci nazvanej A Felvidék? „Celým svojím charakterom a počínaním sú Slováci stelesnením poníženosti. Človek len vtedy skutočne vidí, akým pánom je Maďar, keď vidí slovenského pána“, čo vedie k „automatickému“ záveru: „Kto je skutočným pánom na Slovensku, ten je už Maďarom, a nie Slovákom“. A na dôvažok: „Slováci nemajú samostatnú históriu, nemajú národnú tradíciu. Nemajú národných hrdinov, veľkých synov národa.“ (citované podľa Endre Arató, Sociálne motívy slovenského národného hnutia v r. 1845-1848, Martin 1952, s. 20)

Paradoxne však, naša neuveriteľná ohľaduplnosť nie je len našou definičnou, ale z pohľadu dejín aj užitočnou osobitosťou. Veď koniec-koncov nie práve vďaka nej sme pretrvali, prežili a prekonali nepriazeň sveta? Toľkokrát v dejinách utískaní pod kopce a do lesov (do hôr) naučili sme sa brániť aj tým, že sme mlčali, boli trpezliví a teda brali ohľady na iných. No nerástlo tým zároveň takto aj naše neviditeľné sebavedomie, tisícročiami preverená istota? Pred hromami a bleskami sme sa až do „novelizácie“ našej hymny v roku 1990 bránili tak, že sme prečkali ich rachot a lomoz: spievali sme „zastavme sa“ bratia, prikrčili sme sa k zemi ako kosodrevina a prečkali, „veď sa ony stratia, Slováci ožijú“. Kosodrevina je pevná, prežije aj v nepriazni, hore na tatranských štítoch pritisne sa ku skalám a svojimi korienkami ich trpezlivo rozkladá. Novelizácia našej hymny bola predelom, od nej sme už v priaznivých časoch. Hromy už chceme sami zastaviť, spievame: „zastavme ich, bratia“, stojme vzpriamene ako kosodrevina v tatranských údoliach, ožili sme.
Ohľady však ostali, naďalej sa usilujeme, aby sme svojim bývalým (a isteže aj súčasným) pánom náhodou neublížili. Navonok sa zdá, že sa neprestávame nezmyselne snažiť, aby sme sa im zapáčili, zatiaľ nám ešte nedošlo, že už sme pánmi na svojom a ako takí nesieme za seba plnú zodpovednosť. Je to ten otrocký pocit, ktorý perfektne vystihol scenárista Peter Jaroš a režisér Juraj Jakubisko vo filme Pacho, zbojník hybský? Prichádza Pacho a vidí, ako „pán“ tlčie chudáka, zastane sa ho, no chudák uchmatne bič Pachovi a podá ho „pánovi“, aby ráčil pokračovať. Nezračí sa však aj z toho naše až neuveriteľné sebavedomie? Čosi ako mávnutie rukou: rob si čo chceš, tlč si ma, ja viem svoje, ja napriek tvojej nevôli pretrvám, len či aj ty? Tak ako sa zvyknú navzájom preskupovať dva protipóly, totiž láska a nenávisť, tak je to zrejme aj s našou ustráchanosťou a sebavedomím. Ak sa vo vyhlásení K Židom všetkých krajín, ktoré v roku 1923 vydala skupina ruskej židovskej inteligencie pripomína, že „každý nový štát šíri svoj nacionalizmus s horlivosťou o toľko väčšou, o koľko menej je presvedčený o svojej pevnosti“ (Solženicyn, s. 141), potom takmer neexistujúci nacionalizmus nášho nového štátu po 1. januári 1993 môže svedčiť o niečom inom, ako o našom presvedčení o svojej pevnosti?

Nemýlia sa kritici? Napríklad Gejza Vámoš, ktorý v roku 1934 videl, že „slovenskému ľudu chýbalo ... sebavedomie“ (Odlomená haluz, Bratislava 2004, s. 251), a to ešte nemohol tušiť, že po druhej svetovej vojne boli pomaly všetci Slováci označovaní za buržoáznych nacionalistov, fašistov či klérofašistov a likvidovalo sa všetko slovenské a po novembri 1989 sme potrebovali čas, aby sme sa spamätali, ale nik nám ho nedal a my sami sme si ho „neukradli“?
Predsa brať ohľady na iných je prejavom sebavedomia, či nie?

Napokon existuje všeobecne platná hranica, za ktorou bezpodmienečne treba brať ohľady na iných a neprekročí ju naozaj len zdravo sebavedomý národ. Je ňou spôsobovanie úmyselného utrpenia iným národom a takým utrpením je genocída. Židovský mysliteľ Michail Cheľfec v roku 1980 napísal: „Postoj nemeckého národa, ktorý sa neodvrátil od svojej strašnej minulosti, nepokúsil sa zvaliť vinu za hitlerizmus na iných vinníkov, na cudzincov, atď., ... by sa mal stať vzorom i pre národy, ktoré sa podieľali na zločinoch boľševizmu. Vrátane Židov; my Židia musíme vyvodiť čestné dôsledky zo židovskej hry ,ja nič, ja muzikant´“ (Solženicyn, s. 376). Slová Michaila Cheľfeca sa dotýkajú aj nás, nášho národa, ktorý napriek tomu, že je ohľaduplný, musí si klásť aj takúto otázku: spôsobovali sme niekedy vo svojich dejinách úmyslené utrpenie iným národom? Alebo sme sa onej hranice straty ohľaduplnosti aspoň dotkli?
Ján Čaplovič na začiatku 19. storočia v práci Etnografia Slovákov v Uhorsku, Bratislava 1997 napísal: „Dobromyseľnosť je národnou cnosťou Slovákov. Bez príčiny nerobia nikomu nič naprotiveň a ani k väčším zločinom nemajú sklony. Najmenej zločinov sa vyskytuje medzi Slovákmi“. Zvykneme sami o sebe hovoriť, že sme holubičí národ. Pozrime sa na túto pravdu zblízka: aké sú holuby? Nie sú aj sebecké? Ak sa ich na komín zmestí len šesť, nesotia siedmeho holuba do komína? Nie je dobrý človek dobrý len preto, že na páchanie zla nemá dostatok síl? A nie je to tak aj s národom?

Odpoveď na otázku o chraktere národa dávajú vojny, diabolské obdobia v dejinách ľudí, ktoré sú všeobecne ospravedlňovateľnou príležitosťou na páchanie zla. Ako je to s vojnami a so Slovákmi? Nevyvolávali sme vojny, ak nás iní napadli, bránili sme sa na roľníckom začiatku našich písaných dejín tak, že sme na chrbtoch preležali hodiny na dne potokov a jazierok, dýchajúc cez slamky. Ak nám nikto neubližoval (a keď aj ubližoval), neubližovali sme mu my. Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Iba naveľa – naveľa sme sa rozhýbali.

Vojen sme sa predsa len zúčastnili, v rozhodujúcej miere nedobrovoľne a pod cudzími zástavami a mnohokrát si čert vyhadzoval z kopýtka v podobe vojny práve na našom území. A čo udalosti a činy z čias poslednej svetovej vojny vo vzťahu k časti nášho obyvateľstva, teda k Židom – ako národu, či dokonca k židom – teda príslušníkom nášho národa s inou vierou? A čo po vojne, počas komunistickej diktatúry (pričom ani tú si tento národ nezvolil sám, v slobodných voľbách tu nikdy nevyhrali komunisti, ani vtedy, keď iní sa nimi nadchýňali)? Je pravda, že ani druhá svetová vojna a ani koncentračné tábory a vôbec holokaust neboli slovenským vynálezom, no o čo ľahšie by sme rozprávali o tomto krátkom a zbytočne tabuizovanom období našich dejín, o proslovenských činoch mnohých vtedajších našich osobností, nebyť oficiálnej štátnej politiky vo vzťahu k nevinným obetiam? A čo obete komunizmu? Ani druhú svetovú vojnu a ani komunizmus nevymysleli Slováci. A našťastie nemožno stotožňovať národ s režimom: počas hrozného holokaustu uchránili sme pred istou smrťou relatívne najviac prenasledovaných spoluobčanov spomedzi všetkých národov sveta – o čom svedčí počet spravodlivých medzi národmi spomedzi Slovákov. Je to len náhodná zhoda, že slovenským erbom je dvojkríž, vychádzajúci z byzantského stvárnenia kríža, podľa ktorého horné rameno vzniklo zvýraznením tabuľky s nápisom INRI. Ak ten nápis sa zvykne, či môže interpretovať aj ako Iesus Nasaretus Rex Iustitiae – Kráľ Spravodlivosti, potom spravodlivosť máme priamo v našom erbe.

Ak sa naozaj „vojny začínajú v učebniciach dejepisu“ (Štefan Moravčík), nie sme – zase paradoxne – mierumilovným národom aj preto, že až dosiaľ sme písali vlastné dejiny „podľa vzoru“ Budapešti, Prahy či Moskvy a aj podľa iných vzorov? A aj po roku 1989 všetko zostalo na svojom mieste vlastne preto, že v popredí sú tí istí, ktorí boli, akurát že z filozofov – marxistov sa stali z noci na ráno ,politológovia´ podobne, ako sa po roku 1948 rozhojnili vedeckí politruci. „Naši poprední vedci ani po skončení ,červenej hmly´ neupustili od svojich osvojených legiend. V priebehu 50. rokov nikam nemohli cestovať, aby mohli skúmať archívy... O kresťanstve lepšie bolo mlčať. A keď aj do Budapešti prišli (veľa sa toho nedozvedeli), dostali sa len k tomu, čo sa im vyselektovalo už pred ich príchodom“, uvádza Anton Semeš v zborníku Fidei et Patriae, Bratislava 2008). A okrem toho na celoslovenský archeologický a iný výskum nikdy nebolo dosť peňazí.

To, „čo slovenská i európska historická veda v tejto oblasti (teda skúmania slovenských dejín) doteraz priniesla“ nie je čisto slovenský pohľad na vlastnú minulosť, pretože „pravdivosť je pri každej interpretácii historického procesu relatívny pojem“, tvrdí jeden z historikov, ktorých mal na mysli A. Semeš (Dušan Kováč, Dejiny Slovenska, Praha 1998, s. 11). Ak je to tak, prečo nám nie je dovolené „mýliť sa“ v prospech seba? Len preto, že našim historikom v porovnaní s inými sa oveľa jednoduchšie kráča po vychodených chodníkoch, nehrozí im tak nijaké nebezpečenstvo, nenarazia na nijaký odpor? Má Semeš pravdu, že „treba byť ticho, nebojovať o svoje miesto v dávnej minulosti a budete mať pokoj vo vedeckom svete na juhu, na západe, ba i na severe“? Nemôže to súvisieť s tým, ako to povedala spomínana Eva Kristínová, že svet nepotrebuje našu históriu, ani národ, ale naše územie kvôli najväčším zásobám pitnej vody v Európe? A potom sa už nehľadí ani na to, že „formovať si svoj život okolo názorov iných, nie je nič iné ako otroctvo“? (Lawana Blackwell) „Už by im malo dôjsť, že nie sú na výplatných páskach susedských metropol“, pridáva sa ku kritikom Agustín M. Húska.

Napokon otázka stojí aj tak, či môžu a majú byť naše dejiny identické s českými či maďarskými dejinami, ak majú byť slovenskými dejinami? Nemusia byť celkom logicky inakšie? Má byť náš pohľad napríklad na Edvarda Beneša či husitov identický s pohľadom českým a naše hodnotenie Lajosa Kossutha, pôvodne Slováka, či rakúsko-maďarského vyrovnania v roku 1867 rovnaké ako hodnotenie Maďarov? Máme písať „vyvážené“ slovenské dejiny, či nakrúcať „vyvážené“ dokumentárne filmy o udalostiach našich dejín tak, že sa budeme neustále pýtať iných (osobitne Čechov) na ich názor? Spoznáme tak lepšie sami seba? Naďalej máme viacej si ceniť súlad medzi nami a inými pri pohľade na nás, ako samých seba?

Nemali by sme si odvyknúť od zlozvyku zriedkavo, ba vôbec sa nepozerať do vlastného zrkadla? A ak vlastné zrkadlo nemáme, nemali by sme si ho obstarať? A či dokonca ešte stále nechápeme, že nám vlastné zrkadlo chýba? Že práve a len v našom vlastnom zrkadle môžeme spoznávať slovenskosť, teda všetko to, čo je ukryté v nás a v našich dejinách a čo by bez nás svetu chýbalo? Prečo neustále vidíme čo i len v hľadaní slovenskosti prejav nacionalizmu, ktorý by nás staval nad iné národy? Slovenskosť z nás robí subjekt prítomnosti (ale aj minulosti a budúcnosti) a stavia nás vedľa ostatné národy ako ich rovnocenného partnera. To nie je vyvyšovanie sa nad iných, slovenskosť je podstatou slovenských záujmov, vyplývajúcich zo slovenských vlastností, „našskosti“ na sviatok i na piatok.

Toto je otázka základná. Doktrinálna. Podobne, ako u našich susedov.

U Čechov víťazí pravda, a to aj za podpory vtipu (pozri posledný výkrik, výstavované dielo „Entropa“ v Bruseli v roku 2009) – bez ohľadu na to, že zavše je to aj inak. V princípe radšej berú, ako dávajú: bez mihnutia oka privlastnili si aj bývalú česko-slovenskú vlajku, aj keď im to ústavný zákon, ktorý sami podporili, zakázal.

Maďari tiež radšej berú ako dávajú: požičali si na oslavy milénia v roku 1896 množstvo cenností zo Slovenska a dosiaľ ich nevrátili. Hovoria tak, ako chce počuť svet a konajú, ako to vyhovuje im podľa odporúčania Hortyho: „My musíme doma inak robiť a inak do sveta hovoriť“ (citované podľa Jerguš Ferko, Maďarské (seba)klamy, Martin 2003, s. 16). Rozširujú, že sú civilizačným prvkom Karpatskej kotliny; hádam jeho príznakom len nie je streľba do nevinných napríklad v Černovej v roku 1907?

Poliaci sa nadchýnajú svojou výnimočnou vernosťou Bohu – ale aj obchodu.

A čo my? Prečo my sa radšej svojho zriekneme, akoby sme si nebodaj prihnali o čosi viac vody na náš mlyn, ako by nám patrilo?

Takou či podobnou otázkou sa zaoberali viacerí naši myslitelia. Spomenutý Ján Čaplovič vyzdvihol našu „trpezlivosť, hrdinské znášanie všetkých možných krívd“. Gejza Vámoš podstatu slovenského ľudu videl „v jeho skromnosti, v jeho nevýbojnej bojazlivosti“ a „v chudobe“; „ľud slovenský bol iba dojnou kravou“. Z pohľadu našej témy, hľadania slovenskosti bol príkry, on ako Slovák a zároveň aj žid otvorene na adresu slovenskej kultúry hovoril, že tu „toho bolo tak málo,“ inými slovami, že tu nebolo ničoho, čo by stálo za pozornosť v očiach tých zvonka, teda tých, čo by mohli myšlienku slovenskosti šíriť ďalej. Hovoril tak v 30. rokoch 20. storočia. Odvtedy však uplynulo bezmála 80 rokov.

Ľudovít Štúr videl ako „prirodzene pekné a čisto ľudské stránky v povahe slovenského národa spevavosť, dobrosrdečnosť, úprimnosť, pracovitosť, nábožnosť“. „Slovák sa musí stať Hroboňovým Ślovakom – Človekom“, napísal Martin Homnza (Prvotník, Proglas č. 2/1997). V slovensko-maďarskom slovníku z 19. storočia sa uvádza: „Slovák, m. = tót (ember)“, to znamená Slovák je Tótom, teda človekom. No nie je to rozkošné, že nás južní susedia častovali výrokom: „Slovák ném ember“ (Slovák nie je človekom), ak Tót je podľa ich slovníka zároveň človekom aj Slovákom?

Svetozár Hurban Vajanský napísal v roku 1912 o nás toto: „My sme inaugurovaná, k celku prináležajúca, kardinálna, esenciálna, vecná, reálne jestvujúca časť obyvateľstva, obdarená všetkými vlastnosťami a kritériami samohybného národa, s teritóriom, osobnosťou, jazykom, obyčajmi, etnografickými hranicami, históriou, zásluhami, obeťami, vernosťou dokázanou v pokoji i vo vojne.“ Kde pramenila táto jeho istota v čase, keď sme stáli na prahu národnej genocídy? A skade vyviera naša hádam najtypickejšia národná črta: chceme mať so všetkým a so všetkými „svätý pokoj“? Vďaka tejto našej črte Slováci na severnej Orave a na severnom Spiši žijú v Poľsku, bývalá Podkarpatská Rus patrí Ukrajine, moravské Slovácko je súčasťou Česka a Balatón je maďarským jazerom. Napriek tomu – zdá sa – práve vďaka tejto črte sme prežili.

Národné vlastnosti sa nevytvárajú zo dňa na deň. My sme svoje vlastnosti zdedili po našich dlhovekých roľníckych predkoch. Ak gény neklamú, ôsmi až deviati spomedzi nás sú v poradí osemstou až dvojtisícou generáciou ľudí nepretržite žijúcich pod Tatrami! Takmer 85 percent z nás má predkov, ktorí žili na tomto našom krásnom Slovensku už v mladšom paleolite, to znamená pred 20 až 50-tisíc rokmi, ďalších 10 percent má slovenské korene staré 8 až 10-tisíc rokov. Nie, nemajú pravdu naši „klasickí“ profesionálni historici, ktorí píšu bájky o príchode našich predkov pod Tatry niekedy „vtedy“, v 5. či 6. storočí, teda pred 1400 až 1500 rokmi.

Slovenské záujmy sa spájajú so záujmami všeľudskými, lebo ak chceme, aby náš národ ostal dobrým a spravodlivým národom, musí sa stať bratom všetkých ľudí. Ak poznanie a presadzovanie slovenských záujmov je zmyslom našich dejín, potom práve v nich musíme pozdvihnúť na piedestal, na náš národný oltár skutky a osobnosti napĺňajúce tento zmysel. Slováci patria medzi niekoľko málo národov, ktoré prežili dlhú časť svojej histórie bez vlastného štátu. V tom sa značne podobajú Židom  s jedným rozdielom: Židia prežili v diaspore, zatiaľ čo Slováci dobre „chránení“ Tatrami.
Ak porovnávame Židov so Slovákmi, môžeme vidieť ako spoločný bod citlivosť k prúdom doby, pravda, s opačnými závermi. Keď sa v niektorom spoločenskom organizme začnú prejavovať prvé náznaky úpadku, Židia sa od neho odvracajú a zriekajú sa ho, aj keď dovtedy boli jeho privržencami. A sotva niekde začne rašiť zárodok budúceho úspechu, už si ho Židia všimnú, chvália a bránia ho. Slováci presne naopak: ak masmédiá hania a ubližujú niektorým politikom, Slováci sa k nim primknú a ešte zvýšia ich preferencie. Nové prúdy a pokrokové idey Slováci na rozdiel od Židov prijímajú len veľmi pomaly a obozretne, s nedôverou a opatrne. A tým, ktorí ich príjmu skôr a náskok im prinesie osoh, tým potom závidia. A zaiste, sú tu aj ďalšie rozdiely: v počte nositeľov Nobelových cien. Ale aj v tom, že Slováci si nevybavujú svoje problémy so susedmi zbraňami.

Genetici tvrdia, že korene našej prítomnosti sú tisícročia staršie, ako je začiatok našich zapísaných dejín (kostol v Nitre z roku 828, vierozvestcovia sv. Cyril a Metod z roku 863, sv. Štefan, uhorský kráľ od roku 1000). V Knihe mravných ponaučení svätého Štefana kráľa kráľovičovi Imrichovi (Richard Marsina, Legendy stredovekého Slovenska, Budmerice 1997) sa hovorí o „toľkej úcte Uhrov k Matke Božej“, že ju tento kráľ ustanovil za našu Patrónku. Toto kráľovstvo sa až do začiatku 16. storočia na svojich minciach pomenúvalo ako Regni Marianum, Máriino kráľovstvo. Od roku 1927 je Sedembolestná Panna oficiálnou patrónkou Slovenskej krajiny, čo podčiarkol aj symbol Madony na slovenskom jednokorunáku z rokov 1993 – 2008. Sú to mocné korene a spolu s ešte staršími, na ktoré cestou do našej histórie naďabíme, pochopíme náš zástoj v dejinách.

Vladimír Mináč (Dúchanie do pahrieb, Bratislava 1970, s. 126) jasnovidecky napísal, že „stať sa skutočným Slovákom, úplnym Slovákom značí stať sa bratom všetkých ľudí; taký je aj vznešený odkaz našich dejín“. Nenapísal, že byť skutočným Slovákom, znamená byť bratom všetkých ľudí, on to napísal ako výzvu: treba sa stať skutočným Slovákom, vyabstrahovaným ideálom spomedzi všetkých, ktorí sa kedykoľvek k Slovákom hlásili a hlásia (a budú hlásiť) a podmienkou je: stať sa bratom všetkých ľudí. Kto sa teda nestal či sa nestáva bratom všetkých ľudí, nemôže byť skutočným Slovákom, aj keby podľa rodného listu Slovákom bol. Byť skutočným či úplným Slovákom je teda výzva, povinnosť, údel, vznešený odkaz našich dejín.

Už len ich poznať – naše, slovenské dejiny – a podľa ich odkazu žiť.

Poznáme ich však? Aj podľa Matúša Kučeru (Odborné kolokvium o etnogenéze Slovákov, Historický zborník 2 / 2008, s. 206) „Slovensko je krajinou, ktorej chýba historická tradícia“. Ak sú dejiny len napísaná história, sami a pre seba sme si ich až do roku 1939 a nanovo vlastne až dodnes nemali šancu napísať. Hoci žijeme dnes už v slobodnom štáte, ale učebnice o skutočnej našej minulosti ešte stále nie sú. A tak vlastné dejiny skôr cítime, ako poznáme. Až do vynájdenia novín a časopisov, rozhlasu a televízie (pritom máme najstarší kultúrny časopis Európy, Slovenské pohľady od roku 1846, rozhlas máme od roku 1927 a televíziu od 1956, v poslednom čase je však väčšina médií v cudzích rukách a verejnoprávny rozhlas a televízia akoby tiež) ľudské mysle neboli zaťažené záplavou správ, večer sa nesledovala televízia, ale starci a starenky rozprávali o tom, čo počuli od svojich starých a prastarých rodičov. Takýto prenos informácií z pokolení na pokolenia vlial nám akoby našu minulosť do sŕdc a nie do hláv. A v srdciach sa za osemtisíc rokov kadečo pozabúdalo.

Našu podstatu viac ako napísané vlastné dejiny odpradávna formovali rozprávky a pravdepodobne už od čias Rimanov aj kresťanstvo. Prvú Bratislavskú lýru vyhrala v roku 1967 pesnička Mám rozprávkový dom, ktorú po slovensky spieval Karel Gott. Pieseň s takým názvom by u nás vyhrala, aj keby ju nespieval „zlatý slávik“, pretože u nás má navrch všetko, čo je – rozprávkové, jednoduché a s dobrým koncom. Dobro víťazí nad zlom a chudobný bez nejakej väčšej námahy zbohatne, prinajhoršom sa ožení s princeznou.

Neviem, či existuje iný národ, ktorý by tak dôsledne žil podľa rozprávkových receptov. Tu, v samom srdci Európy, na očiach všetkým, chceme si predlžovať bezstarostný čas detstva? Alebo čo ak práve rozprávkové bytosti boli na našom začiatku podobne ako u Grékov? Nie sú mnohé naše povesti – o Miesiželeze, či o Lomidreve – starými mýtmi z počiatku nášho vedomého existovania, keď sa „miesilo železo“? V Dobšinského rozprávkach (ktorý v našom hlavnom meste nemá sochu, a hoci by si ju zaslúžil práve on, má ju iný rozprávkar, Hans Christians Andersen z Dánska, no nie je aj toto prejav našej ohľaduplnosti?) zvíťazí dobro nad zlom často bez toho, že by bolo treba odseknúť čo i len jednu dračiu hlavu. Stačí byť dobrým Popolvárom a občakávať v správnom čase na správnom mieste (keď pôjde okolo princezná).

Môžeme nemať ako ľudového hrdinu číslo jeden Jánošíka, ktorý úplne rozprávkovo zlým boháčom brával a dobrým chudobným dával? Tým stačilo len čakať a byť – chudobnými. Zátureckého kniha prísloví a porekadiel (Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia, Bratislava 1974) je plná chudoby, ktorá „cti netratí“, ktorá ak je cnostná, je lepšia ako „hriešne bohatstvo“: Lepšie chudobné nebo, ako mastné peklo. Záturecký je tiež bez pomníka.
Kresťanstvo nás zrejme poznačilo väčšmi, ako rozprávky, ale rovnakým smerom. Sme koreňmi národ roľníkov, ktorí viac ako iní spolupracujú s Bohom, lebo On má popri roľníkoch a pôde najväčší podiel na dobrom výsledku práce. Roľník častejšie ako iný dvíha zrak k nebu aj preto, lebo celý život, dennodenne zviazaný so zemou. Nebola to teda vidina neba, ktorá diktovala nepechoriť sa na tomto svete priveľmi, zdôrazňovala ohľaduplnosť, trpezlivosť, dobrotu (lásku) a okrem toho jednoznačne velila „nepokradneš!“? Je pre nás chudoba dobro a bohatstvo zlo aj preto, že okolo 70 percent spomedzi nás sa hlási ku katolíctvu, ktoré má na rozdiel od kalvínstva takýto rebríček pozemských hodnôt? Preto prevláda (či už len prevládal?) pocit, že bohatstvo je niečo nečisté, že práca s peniazmi zaváňa čímsi nedefinovateľným? Veď či nebolo tak, že peniaze do času, statočnosť – pekná cnosť, tá trvá na večnosť a Za peniaze všetko kúpiš, len kráľovstvo nebeské nie? (Záturecký)

Nevypestovali v nás rozprávky a kresťanstvo neprekonateľný pocit istoty a stability a zároveň nepotrebnostii preskakovať svoj tieň? Neurobila z nás viera, že existuje niekto iný, kto sa o nás postará, ohľaduplným a sebavedomým národom zároveň? Neboli to koniec-koncov naše rozprávkové a kresťanské dejiny, ktoré nás viedli k ohľaduplnosti, dobru a tichej vzdorovitosti? A nie práve tieto vlastnosti spôsobili onen priam „malý zázrak, že nepočetný slovenský národ si na civilizačnej križovatke strednej Európy dokázal zachovať vlastnú identitu, jazyk a svojbytnosť“? (Dejiny Slovenska, Bratislava 2007, s. 7)

Pod vplyvom našich dejín sa musíme opýtať: nežili sme donedávna vo vámošovskej „nevýbojnej bojazlivosti“, teda neboli sme dobrí len preto, že sme nemohli byť zlí, lebo iní nám vládli a tí „mohli“ byť aj zlí? Tu je odpoveď ľahká: veruže nebyť toho, že sme boli naozaj dobrý národ, mohli sme buntošiť, rebelovať, terorizovať iných; to sa predsa dá aj bez vlastného štátu, ak národ nie je dobrý. Násilím chcú získať vlastný štát Kurdi, Baskovia či Palestínci. A majú s tým problémy. My sme násilie nepoužili, nemuseli sme preliať ani len povestnú kvapku krvi – a máme svoj štát. My sme v dejinách nezdivočeli a na údery osudu sme sa snažili odpovedať výdržou.

Ak je národ ohľaduplný, dobrý, prežije aj bez vlastného štátu, aj bez peňazí a aj bez sôch. V nádeji, že také časy prídu. Už prišli?

III.

Jedni píšu, „... sa zdá priam ako malý zázrak, že nepočetný slovenský národ si na civilizačnej križovatke strednej Európy dokázal zachovať vlastnú identitu, jazyk a svojbytnosť” (Dejiny Slovenska, Bratislava 2007), iní posmešne hovoria: „Slovenský zázrak? To sa navzájom vylučuje.“ Aj Štúr je vo svojom Hlase rodákom je pesimista: „V prírode niet skoku ... a život národov ... len pomaly sa zdvíhať, pomaly sa prebúdzať môže“, a zázrak je predsa skok, či nie? Kde je pravda? Čo je vlastne zázrak?

„A surprising and welcome act or event which does not follow the known laws of nature and is therefore thought to be caused by God“. Toto je zázrak: „Udivujúce pozitívne činy alebo udalosti, ktoré prekračujú zákony prírody, a preto sa považujú za spôsobené Bohom“  . Zázrakom je teda nečakaná a ťažko vysvetliteľná zmena k lepšiemu. Niekedy však zázrakom nemusí byť ani zmena, stačí, ak sa uchová dosiahnutý stav, ak vec pretrvá v neprajných podmienkach. Udialo sa niečo také u nás? A to dokonca za asistencie Boha? Alebo ide len o veľký vývojový oblúk, ktorého začiatok máme zahmlený?
Nie je zázrakom samotný fakt, že Slovensko existuje? Veď ktože vedel na začiatku 20. storočia o našom národe vo svete? Azda len dvaja či traja publicisti, ako bol nórsky spisovateľ B. Björnson alebo škótsky historik S. Watson, ktorí klopali po známej černovskej tragédii na svedomie vtedajšej Európy, že ide o skutočnú genocídu malého národa v Uhorsku pod Tatrami. A o sto rokov na to? Sedíme medzi národmi Európy ako rovný medzi rovnými. A na audiencii 9. 11. 1996 povie práve na našu adresu pápež Ján Pavol II.: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!“

A nie je zázrakom, že existujú Slováci, sídliaci od nepamäti, teda – ako nám to prezradia genetici zväčša už 20 až 50-tisíc rokov – v samom srdci Európy, na križovatke všetkých dejinných záujmov, ktoré lomcovali kolískou sveta? Pretože nebolo bojovníka či koristníka, ktorý by tade neprecválal. A keby len precválal – on sa tu zavše aj zastavil, obchytkával kľučky na dverách, plienil, vraždil, znásilňoval...

Je za tým Boh? Hovorievame, že svet má tisíc krás, ale iba jedno Slovensko, a to zase má všetky prírodné krásy okrem mora (jediným jeho náznakom je Morské oko vo Vihorlate). Je to tak údajne preto, lebo pri rozdeľovaní Zeme Boh na Slovákov najprv zabudol a keď ho Slováci s klobúkmi v rukách ponížene oslovili, rozhodol sa svoju zábudlivosť napraviť veľkoryso. Povedal im: „Dám vám teda ten kúsok Zeme, kde som chcel pôvodne sám odpočívať, pod Tatrami“.


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |