Rusko na vzostupe

2010-03-11 (15:57)

Voľby na Ukrajine a posilnenie Ruska

Peter Zeihan

7. februára Ukrajinci vyrazia do volebných miestností, aby si zvolili nového prezidenta. Naposledy to urobili v novembri 2004 a výsledkom hlasovania sa vtedy stal dlhotrvajúci medzinárodný incident, známy ako „oranžová revolúcia“. Vtedy sa Ukrajina vytrhla zo sféry ruského vplyvu, a to podnietilo celú sériu udalostí, ktoré vzkriesili „studenú vojnu“ medzi Ruskom a Západom.

Druhé kolo hlasovania, ktoré je naplánované na túto nedeľu, definitívne upevní vzdialenie sa od „oranžovej revolúcie“. Prvý kandidát Viktor Janukovič úplne patrí Rusku. Ale existuje taktiež aj pracovná dohoda s druhou kandidátkou – Juliou Tymošenkovou. Preto počas nasledujúcich mesiacov sa staneme svedkami faktického návratu Ukrajiny do ruskej sféry vplyvu. Teraz na Ukrajine zostáva spornou už len otázka o tempe a hĺbke takejto reintegrácie.

Kľúčová rola Ukrajiny

Rusko už niekoľko rokov pracuje na tom, aby zastavilo svoje klesanie nadol. Voľby, ktoré ju čakajú tento týždeň, predstavujú ani nie tak ukončenie obdobia ruského ústupu po skončení „studenej vojny“, ako začiatok novej epochy ruskej agresivity. Aby sme pochopili, aké sú toho príčiny, je treba si najprv spraviť jasno v tom, ako sa Rusi pozerajú na Ukrajinu.

Po rozpade Sovietskeho zväzu väčšia časť bývalých sovietskych republík a satelitných štátov ZSSR bola ponechaná napospas osudu. Už sa nenachádzali na ruskej obežnej dráhe a neboli súčasťou žiadneho iného zoskupenia. Moskva naďalej udržiavala kontakty so všetkými týmito krajinami, ale pritom takmer nepoužívala svoje páky, ktorými ich predtým riadila, prežívajúc obdobie vnútornej krízy epochy 90-tých rokov. Za ten čas celý rad štátov, vrátane Estónska, Litvy, Lotyšska, Poľska, Maďarska, Rumunska, Bulharska a bývalého Československa dokázal uniknúť z ruskej obežnej dráhy a vstúpiť do Európskej únie a NATO.

Iné krajiny – Azerbajdžan, Gruzínsko, Moldavsko, Uzbekistan, Kirgizsko a Ukrajina - sa pokúsili vykročiť západným smerom, ale zatiaľ sa im to nepodarilo. Zo šestice týchto krajín Ukrajina má najdôležitejší význam. Nie je to len najviac obývané bývalé ruské územie a kolíska ruského národa. Je to najdôležitejšia provincia bývalého Ruského impéria, ktorá drží vo svojich rukách kľúče k budúcnosti celej Eurázie.

Po prvé, tomu existuj vedľajšie príčiny. Ukrajina bola hlavnou obilnicou Ruského impéria. Cez ňu taktiež prechádzajú takmer všetky ruské trasy infraštruktúry nielen do Európy, ale aj na Kaukaz. Tým pádom Ukrajina nadobúda životne dôležitý význam pre obchodné styky a vnútornú integritu Ruska. Je mimoriadne dôležitá pre tak mnohonárodnostný a chronicky chudobný štát.

Ukrajinské prístavné mesto Sevastopoľ predstavuje základňu ruskej Čiernomorskej flotily a nezamŕzajúce a dobre rozvinuté prístavy Ukrajiny – to sú jediné celoročne prístupné námorné prístavy, ktoré kedy patrili Rusku. Jediná vodná exportná trasa Bieloruska (tak bolo uvedené v texte – pozn. prekl.) zase prechádza cez Dnepr, ktorý tečie do Čierneho mora cez Ukrajinu. Preto kam pôjde Ukrajina, tam pôjde aj Bielorusko. Na Ukrajine žije približne 15 miliónov Rusov – to je najväčšia koncentrácia ruského obyvateľstva za hranicami samotného Ruska. Viac ako to, žijú v regiónoch, ktoré sú geograficky identické a hraničia s Ruskom. Tieto regióny taktiež predstavujú poľnohospodárske a priemyselné centrum Ukrajiny, ktoré je tiež úzko späté so samotným Ruskom.

Bez Ukrajiny by bolo Rusko stratené

To sú veľmi dôležité faktory pre Moskvu, ale v konečnom dôsledku sú všetky nepodstatné na pozadí jedného dôvodu, ktorý má skutočne obrovský význam. Ukrajina – to je jediné územie bývalého Ruského impéria, ktoré je dosť pohodlné, užitočné a disponuje prírodnou bariérou, ktorá ju chráni. Bielorusko sa nachádza v severnej časti Európskej roviny, ktorú taktiež nazývajú diaľnicou pre európsku inváziu. Do pobaltských krajín sa dá ľahko dostať po mori. Zakaukazské štáty - Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko sa nachádzajú na opačnej strane Kaukazského chrbta (vrátane republík Severného Kaukazu – pamätáte sa na Čečensko? – nie je to práve najlepšie ruské územie). Áno, na juhu je pritlačená k horám Stredná Ázia, ale tento región je natoľko rozsiahly a je tam tak málo Slovanov, že spoľahlivo ho kontrolovať s pomocou malých prostriedkov nie je reálne. A Sibír je príliš veľká, a preto je z nej málo úžitku.

Bez Ukrajiny sa Rusko ocitne v zúfalej situácii, premeniac sa na brániacu sa veľmoc, ktorá nemá žiadnu prirodzenú ochranu okrem jej obrovských vzdialeností. Moskva a Volgograd, dve ruské mestá, ktoré majú dôležitý strategický význam, sa nachádzajú vo vzdialenosti 500 kilometrov od východnej hranice Ukrajiny. Rusko nemá náhradné prírodné dopravné trasy – jeho rieky nie sú navzájom prepojené a tečú navyše nikomu nepotrebným smerom a pritom väčšiu časť roka sú pokryté ľadom. Preto Rusko je nútené všade umiestňovať obranné prekážky , a takúto záťaž by bolo preňho ťažké znášať dokonca aj počas tých najpriaznivejších čias. Rusi sa boja (a celkom oprávnene), že keď prídu o Ukrajinu, ocitnú sa pod nátlakom Európanov po celej dĺžke svojej západnej hranice. Islamský svet bude tlačiť na jeho južné periférie, Čína na juhovýchodné a Američania budú stláčať Rusko v zveráku vždy, keď budú mať takú možnosť.

Na rozdiel od Ruska, Ukrajinu zo západu kryjú Karpaty. Je to veľmi pohodlná prírodná prekážka, ktorá ju tisícročia chránila pred inváziami cudzincov všetkých druhov. Tieto hory chránia Ukrajinu pred tankovými nájazdmi rovnako efektívne, ako Balkánske pohoria chránili ich obyvateľov pred mongolmi, prichádzajúcimi z východu. Majúc Karpaty ako západnú hranicu, Rusko znižuje záťaž nutnej obrany, ktorá naňho tlačí.

Najdôležitejšie je nasledovné. Ak sa Rusku podarí presmerovať tie zdroje, ktoré bolo nútené sústreďovať pre obranné potreby na ukrajinskej hranici (ekonomické, priemyselné, diplomatické, spravodajské, vojenské a iné zdroje), zachová si prinajmenšom časť svojho útočného potenciálu. A takejto „časti“ bude viac ako dosť na to, aby prekonala ktoréhokoľvek ruského suseda (s výnimkou Číny).

Keď ústup končí, susedia začínajú byť nervózni

Takéto pohľady na Ukrajinu nie sú cudzie krajinám, ktoré susedia s Ruskom. Plne si uvedomujú rozdiel medzi Ruskom spolu s Ukrajinou a Ruskom bez Ukrajiny. Taktiež chápu, že kým si Ukrajina zachováva svoju nezávislosť, budú mať viac priestoru pre manévre. Teraz, keď ostáva už len počkať na výsledky volieb, v ktorých neexistuje žiadna strategická alternatíva, bývalé sovietske republiky a satelity začínajú chápať, že ich svet sa práve zmenil.

Gruzínsko tradične najaktívnejšie odporuje ruskému vplyvu nezávisle od toho, kto sa nachádza pri moci v krajine. Správalo sa natoľko vyzývavo, že Moskva pocítila nevyhnutnosť ho tvrdo potrestať – čo aj spravila počas krátkej vojny v auguste 2008. Nevýhodné strategické postavenie Gruzínska nie je pre nikoho novinkou. Ale ak Rusko dokáže presmerovať svoje úsilia z ukrajinského smeru, dokáže rozpučiť Gruzínsko celkom bez námahy. To donúti zvyčajne hlučných a nepokorných Gruzíncov sa zamyslieť a taktiež ich nasmeruje k väčšiemu pragmatizmu. Konzervatívna strana Gruzínska, ktorá sa nachádza v opozícii, už začína smerovať k zdržanlivejšej politike vo vzťahu k Rusku. A to, okrem iného, znamená zrieknutie sa Gruzínska vstupu do NATO a obnovenie oficiálnych politických stykov s Moskvou.

Nedávny zápas o moc v Litve skončil nútenou rezignáciou ministra zahraničných vecí Vygaudasa Ušackasa. Hlavným predmetom nezhôd v spoločnosti sa stalo to, že minister prispel k vytvoreniu v Litve tajných amerických väzení. Ušackas, ako aj väčšina členov litovskej vlády, si myslel, že účasť Viľnusu na tejto záležitosti je mimoriadne dôležitá pre podporenie spojenectva jeho maličkého štátu so Spojenými štátmi. Prezidentka Dalia Grybauskaité však uvidela zodpovedajúci varovný nápis na ukrajinskej stene a pocítila nevyhnutnosť zmierenia sa s Ruskom. A to znamenalo, že Moskve je treba dať obetného baránka v podobe ministra zahraničných vecí.

Skutočne v unikátnej situácii sa nachádza Poľsko. Vie, že ak sa Rusi stanú skutočne agresívnymi, jeho pozície v severnej časti Európskej roviny pritiahnú hlavnú pozornosť Ruska. Geografická poloha Poľska a jeho zraniteľnosť núti Varšavu veľmi pozorne sledovať počínanie Rusov. Preto už niekoľko mesiacov so znepokojením sleduje dianie na Ukrajine.

V dôsledku toho Poliaci začali ponúkať Rusku olivové vetvičky mieru (objektívne, nie moc veľké). Okrem iného pozvali Putina navštíviť v septembri Gdansk pri pokuse nadviazať vrúcnejšie (teda o niečo menej nepriateľské) vzťahy. Putin sa nielen obidvomi rukami chytil tohto pozvania, ale aj napísal otvorený list s odsúdením Paktu Molotova-Ribbentropa z čias Druhej svetovej vojny, ktorý Poliaci už dávno považujú za najpríšernejší zločin Ruska voči Poľsku. Varšava tiež zareagovala, pošlúc pozvania na ďalšie návštevy. Tak ako aj Gruzínsko, Poľsko sa nikdy nestane proruským. Poľsko nielenže je členom NATO, ale aj dúfa v umiestnenie na svojom území amerických rakiet Patriot а taktiež vo svoju účasť v programe Washingtonu pre protiraketovú obranu. Ale ak Varšava nedokáže zachovať pozornosť Washingtonu voči sebe (a už spravila preto všetko možné), taktiež bude musieť čítať tento varovný nápis. A musí plánovať svoje kroky zodpovedajúcim spôsobom.

Staronoví spojenci

Azerbajdžan sa vždy snažil opatrne kráčať po ostrí noža vo vzťahoch s Ruskom a Západom, vediac, že akejkoľvek jeho serióznej požiadavke vstupu do takých organizácií ako EÚ alebo NATO musí predchádzať úspešný vstup do týchto aliancii Gruzínska. Baku by radšej malo o niečo viac nezávislosti, ale vie, že sa už nachádza príliš ďaleko od západných hraníc Ruska a dosiahnuť také postavenie sa mu nepodarí, iba ak by konštelácia hviezd na oblohe bola priaznivejšia. A keďže plány Gruzínska utŕžili – ako by sa to dalo presnejšie vyjadriť – zúfalý neúspech, а Ukrajina, zdá sa, sa znovu vracia pod ruku ruského vládcu, Azerbajdžan, sa v podstate zmieril s nevyhnutným. Baku aktívne vedie rokovanie o zmene trasy dodávok značnej časti plynu ťaženého v Azerbajdžane z turecko-európskej na ruskú. Azerbajdžanu jednoducho nezostali žiadne esa v rukáve pre vyjednávanie.

Vzdávajú sa aj iné štáty spomedzi tých, ktorí boli dávno blízke Rusku, ale snažili sa udržiavať rovnováhu vo vzťahu s ním aj s inými veľmocami s nádejou zachovať si aspoň trošku suverenity. Ak máme hovoriť o ostatných bývalých sovietskych republikách, Bielorusko má najvzdelanejšiu pracovnú silu, dokonca tam existuje fungujúce odvetvie informačných technológií. V Kazachstane sa búrlivo rozvíja energetický priemysel. Obidve tieto krajiny si celkom kľudne môžu nárokovať na integráciu do západných systémov. Ale obidve dali v januári svoj súhlas zveriť svoj osud do rúk Ruska. Konkrétna metóda zbližovania sa je ekonomická dohoda, ktorá viac pripomína okovy, než colné spojenectvo. V dôsledku podpísania tejto dohody, priemysel obidvoch krajín bude vyplienený а zisk z toho budú mať ruskí podnikatelia. Moskva dúfa, že časom takáto aliancia vytvorí základ pre formovanie skutočného nástupcu Sovietskeho zväzu.

Iné krajiny naďalej prejavujú odpor. Nový moldavský premiér Vlad Filat rokuje s Američanmi na tému energetickej bezpečnosti a dokonca flirtuje s Rumunmi, hovoriac o možnom zjednotení. Lotyši sú ako vždy nepokorní. Estónci sa tiež držia, hoci sa potichučky vypytujú regionálnych veľmocí na to ako sa veci majú, aby prinajmenšom približne vedeli, kam nabudúce udrie ruské kladivo. Ale čím viac sa zvyšuje počet štátov, ktoré sa domnievajú, že je pre nich lepšie ustúpiť voči požiadavkám Ruska, Moskva začína mať čoraz viac možností ako zapôsobiť na tvrdohlavcov s malými šancami.

Kým je Amerika zaneprázdnená...

Zato Rusko má dobré šance. Spojené štáty uviezli vo svojich debatách na tému ekonomiky a zdravotníctva, v dvoch vojnách a v iránskej otázke. Všetko to znamená, že pozornosť Washingtonu je sústredená kdesi ďaleko od bývalej sovietskej sféry vplyvu. Kým sa Spojené štáty zaoberajú inými záležitosťami, Rusko môže slobodne obnovovať svoju kontrolu nad štátmi, ktoré sa chceli nachádzať pod americkým bezpečnostným dáždnikom.

Existuje ešte jeden posledný faktor, ktorý nabáda Rusko k aktívnemu obnovovaniu svojich pozícií. Cíti tlak času. Ten krach, ktorý Rusko prežilo po „studenej vojne“, mohol celom pokojne byť smrteľným úderom pre ruský národ. Pokles pôrodnosti v Rusku znížil o polovicu početnosť vekovej skupiny od 0 do 20 rokov, ak ju máme porovnávať so skupinou jej predchodcov, ktorí sa narodili v 70-tých a 80-tých rokoch. Preto demografické ukazovatele v Rusku sú jedny z najhorších na svete.

Dokonca aj keď sa Rusku podarí zrealizovať svoju ekonomickú renesanciu, o desať rokov jeho obyvateľstvo poklesne na takú úroveň, že pre Rusov bude mimoriadne ťažké zachovať jednotu samotného Ruska. Preto plán Moskvy je dosť jednoduchý. Snaží sa upevniť svoj vplyv, kým má ešte stále dosť síl a pripravuje sa na to, aby v budúcnosti vymenila tento vplyv na dodatočnú zásobu času. V konečnom dôsledku Rusko aj tak bude musieť povedať „zbohom“. Ale robiť to jemne a opatrne sa nechystá. A ani sa to nestane tak skoro.

Zdroj: Stratfor