Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
Revolúcia na export - chelemendik.sk

 

Revolúcia na export

2020-09-26  (21:48)

 - Revolúcia na export

Jelena Ponomariova

Revolúcia na export: nové metódy psychohistorickej vojny

Keď je reč o takzvaných „farebných“ revolúciách, o „demokratickej“ transformácii   a všeľudských hodnotách,  kvôli ktorým je treba  likvidovať štátnosť a národnú sebaúctu, vždy si spomínam na „malú októbrovú revolúciu“ v Belehrade. 5. októbra 2000  dokumentárne filmy vykresľujú ako epochálnu udalosť boja  s  „tyraniou“: davy rozzúrených ľudí berú útokom budovy Skupštiny (parlamentu) a redakcie štátneho Rozhlasu a televízie Srbska  а v stredobode týchto udalostí sa nachádza buldozér Ljuboslava Djokica,  podobajúci sa na transformera z filmu rovnakého názvu…

Táto blesková „revolúcia“ však nebola zrealizovaná pobúreným  a nahnevaným národom  Srbska. Štátny prevrat, ktorý mal za následok zvrhnutie Miloševičovho režimu, jeho následné vydanie Haagskemu tribunálu a fakticky vraždu bývalého národného lídra, rozpad Juhoslávie (oddelenie Čiernej hory), vyhlásenie nezávislosti Kosova a premenu Srbska na marionetu svetového zákulisia, predstavoval ďalší míľnik psychohistorickej vojny Západu o hegemóniu. Uvediem len očividné fakty, potvrdzujúce dané tvrdenie.

„Farebné“ technológie predstavujú zdokonalené, modernizované metódy psychologickej vojny (súčasti vojny psychohistorickej), ktorú Západ vyhlásil Sovietskemu zväzu  a jeho spojencom ihneď po skončení Druhej svetovej vojny. Pripomeniem, že po prvý raz „psychologická vojna“ bola definovaná v tajných dokumentoch CIA  v roku 1949  nasledovne:  „... skoordinovanie a využitie všetkých prostriedkov, vrátane morálnych a fyzických (s výnimkou vojenských operácií regulárnej armády, ale s použitím ich psychologických výsledkov), s pomocou ktorých sa ničí vôľa nepriateľa k víťazstvu, podkopávajú sa jeho politické a ekonomické možnosti“1. Táto klasická definícia nevybledla po rokoch. Zmenili sa iba metódy dosiahnutia „likvidácie vôle nepriateľa k víťazstvu“.

V tom istom roku na nariadenie Bieleho domu Spojená komisia náčelníkov  štábov vypracovala plán pod krycím  názvom Dropshot, v ktorom po prvý raz nebol kladený dôraz na priamu agresiu, ale na triednych spojencov na druhej strane frontu, t.j. „disidentov“.  „...Psychologická vojna je mimoriadne dôležitá zbraň pre podporu  disidenstva a zradcovstva medzi sovietskym (v závislosti od situácie môže byť aj: kubánskym, bieloruským, srbským) národom; podkope jeho morálku, bude rozsievať zmätok a vytvárať dezorientáciu v krajine…“2 Cieľom takejto psychologickej  vojny nie je dosiahnutie výsledkov v určitých konkrétnych termínoch,  inak povedané,  je to vojna iba do víťazného konca -  jej cieľom je vyvolanie hromadného zradcovstva vo vnútri nepriateľského systému.

V apríli 1950 prezidentovi Harrymu Trumanovi bola predstavená direktíva Rady pre národnú bezpečnosť USA SNB-68, ktorá  sa stala základom americkej zahraničnej politiky veľa rokov dopredu a ktorej najdôležitejšie body sú platné dodnes. Uznaný odborník na tieňovú politiku CIA N.N. Jakovlev si myslel, že vytvorená v roku 1973 Trojstranná komisia vo svojich správach voľne  tlmočila práve odporúčania direktívy SNB-68: „Západ by sa nemal uspokojiť s hájením svojich hlavných hodnôt a snahou ich pretaviť do života iba na svojom území. Západ si musí stanoviť za cieľ vplývať na prirodzené procesy zmien, ktoré  sa dejú v „treťom“ a komunistickom svete…  smerom nepriaznivým pre  ich hodnoty… Hovoriac o mierových zmenách v záujme našich hodnôt, sa musíme skôr usilovať o zmeny vo vnútri týchto režimov, vplývajúc na voľbu alternatív, ktoré sú možné a nevyhnutné v rámci existujúceho zriadenia... Západ nemôže efektívne vplývať na krajiny s nepriaznivými režimami s pomocou jednoduchého propagovania predností demokratických hodnôt  alebo zvyšovania nárokov na miestnych lídrov... Musíme sformulovať pred  partnerom alternatívy tak, aby ten-ktorý kurz vo vnútorných záležitostiach vnímal ako výhodnejší pre seba.“ 3

Od polovice minulého storočia sа na formulácii týchto cieľov nič nezmenilo, zatiaľ čo metódy psychologickej vojny sa stali dokonalejšími. Čestné miesto medzi nimi zaujímajú technológie „farebných revolúcií. P. Iľčenkov4  definuje štyri hlavné charakteristiky tohto know-how západných mozgových centier a rozviedok:

1. Expresívny a bleskový charakter aktivít. S pomocou hromadného využitia finančných a informačných zdrojov dĺžku prípravného obdobia zvrhnutia režimu sа darí skrátiť na 1,5-2 roky. Takto nie je treba dlhodobo pestovať disidentov, zaoberať sa vyčerpávajúcou propagandou, natiahnutou na niekoľko generácií, vťahovať krajinu do zbrojných dostihov alebo vysilovať protivníka ekonomicky. Všetky tieto etapy sa prekonávajú v maximálne zrýchlenom režime, s využitím nových možností postindustriálnej a informačnej spoločnosti.

2. Upevnenie bloku všetkých demokratických opozičných strán a vydvihnutie jedného spoločného  kandidáta na prezidenta, nepoškvrneného ani spoluprácou s predchádzajúcim režimom, ani so Západom. Vďaka tomu vládnuci režim naráža na mimoriadne silnú  protiváhu vo voľbách a ocitá sa pred nevyhnutným pokušením „skorigovať“ výsledky volieb, čo predstavuje mimoriadne účinné obvinenie v očiach neskúseného voliča.

3. Aktívne a cieľavedomé hľadanie vyznávačov zmien, predovšetkým v silových štruktúrach (orgány Ministerstva vnútorných vecí a štátnej bezpečnosti) a v armáde. Možnosť „kúpiť si“ konkrétnych dôležitých zástupcov štátnych štruktúr, ukazujúc im ako bič medzinárodný súd a ako cukor – možnosť bez prekážok sa zúčastniť na prerozdeľovaní cenností, ktoré režim sústredil vo svojich rukách.

4. Vytvorenie   s využitím technológií „sieťového marketingu“  – „bezlídrových hnutí“  a „reklamného managementu“ gigantických „strán-golemov“,  podchytávajúcich značné množstvo protestného elektorátu  všetkých spektier, prilákaného  rozličnými, často úplne si navzájom protirečiacimi sľubmi. Neprítomnosť jednotného  zjavného  vedenia umožňuje týmto hnutiam  získať vysokú mieru nezraniteľnosti, umožňuje zozbierať pod jednou vlajkou nezjednotiteľné  akýmkoľvek iným spôsobom množstvo stúpencov. Táto „strana-golem“ môže byť prebudená v „hodinu H“, ak sa objaví nevyhnutnosť dostať  ľud do ulíc za účelom realizácie hromadných akcií občianskej neposlušnosti. A po dosiahnutí cieľa – uskutočnení prevratu môže byť strana úplne zlikvidovaná vďaka vbudovanému mechanizmu sebazničenia, prekážajúcemu týmto masovým, ale bezhlavým stranám v premene na „hegemóna“ alebo na stranu diktátorsko-populistického typu. Mechanizmus sebazničenia spočíva v hanebnom a skrývanom pred víťazstvom prevratu tajomstve vzniku  a financovania  strany-golemu a taktiež v mimoriadnej šírke spektra účastníkov, ktorí  sa dokážu zmieriť iba do chvíle víťazstva nad nenávideným diktátorom, ale o „svetlej budúcnosti“ majú celkom odlišné predstavy.

Tieto nové metódy vedenia psychologickej vojny proti historickým nepriateľom Západu – Rusku, Bielorusku, Ukrajine a Srbsku boli po prvý raz odskúšané v roku 2000 v Zväzovej republike Juhoslávia. Ich odskúšanie práve v Srbsku ešte raz potvrdzuje tézu o tom, že Balkán predstavuje geopolitické zrkadlo Ruska. Len keby ruskí politici doňho vedeli pozerať!

Zámer USA rozložiť   Miloševičov režim a spolu s ním aj Juhosláviu začal byť očividný v novembri 1998, keď administrácia B. Clintona aktívne podporila separatistov v Čiernej hore a pravicovú opozíciu v Srbsku. To však nepostačilo na realizáciu politiky „riadeného chaosu“. Bombardovanie v roku 1999 tiež nepriviedlo ani ku kapitulácii režimu pred Západom, ani k zvrhnutiu režimu zvnútra. Naopak, došlo k nevídanému národnému zjednoteniu vlády a národa.  Zachrániť situáciu  a dosiahnuť stanovené ciele pomohli metódy psychologickej vojny, akýsi Dropshot 2. Už počas bombardovania Clinton podpísal tajnú inštrukciu pre CIA, v ktorej bol stanovený cieľ – za čo najkratšiu dobu zvrhnúť Miloševičovu vládu. CIA malo tajne financovať opozičné skupiny a verbovanie zradcov v juhoslovanskej vláde, armáde a polícii5. Ako povedali -  tak aj urobili.

Už o niekoľko dní po ukončení bombardovania, v júni 1999 v Novom Sade (Vojvodina) vo vydavateľstve Občianska iniciatíva bolo vytlačených niekoľko tisíc exemplárov malej brožúrky známeho technológa nenásilných politických prevratov Gena Sharpa s pôsobivým  názvom  Od diktatúry k demokracii. Knihy sa šírili bezplatne prevažne v študentskom prostredí spolu s niekoľkými stránkami okopírovanej prílohy  Metódy nenásilného odporu. Bábkovodiči spoza oceánu vsadili na voľby, ktoré  sa mali konať 24. septembra 2000. Dovtedy bolo nevyhnutné vytvoriť „stranu-golem“ (Odpor), zhodnúť sa na spoločnom opozičnom kandidátovi na prezidenta (V. Koštunica) a zbaviť Miloševiča akejkoľvek opory v silových štruktúrach, t.j. docieliť masovú zradu  v orgánoch   štátnej moci.

Na začiatku augustu 2000 USA otvorili  v Budapešti špeciálne centrum pomoci opozičným stranám Juhoslávie. Medzi jeho pracovníkmi boli prinajmenšom 30 odborníci na psychologickú vojnu, mnohí z nich sa zúčastnili pred tým na operáciách podobného druhu  v Poľsku, Československu, Barme, Iraku. V Bulharsku Politická akadémia Centrálnej a Juhovýchodnej Európy zriadila program pre prípravu srbskej opozície. Ešte jedna bulharská organizácia financovaná Západom  – Balkánska akadémia starších reportérov poskytovala finančnú, technickú a expertnú pomoc juhoslovanským opozičným médiám. S pomocou britských agentúrnych služieb bola vytvorená organizácia Nové srbské fórum. Prostredníctvom neho boli realizované  pravidelné zájazdy srbských odborníkov a vedcov do Maďarska za účelom vyškolenia v oblasti nenásilného odporu od západných expertov. Peniaze smerovali do pravicových opozičných strán a médií prostredníctvom takých organizácií, ako Inštitút otvorenej spoločnosti Georga Sorosa a Národný fond pre podporu demokracie (USA), cez SEED (Support for East European Democracy – Podpora demokracie vo Východnej Európe). Podľa mienky expertov dokopy do Srbska iba cez SEED  prišlo 15,3 miliónov dolárov v roku 1998, 24,3 milióna v 1999 a nakoniec 55  miliónov dolárov v roku 2000. Na ich prerozdeľovanie sa využívala konkrétne organizácia Balkánska iniciatíva pri Americkom mierovom inštitúte.6

Národná  demokratická organizácia (NDI) – to je ešte jedna z množstva organizácií, ktoré vedú aktívnu činnosť vo Východnej Európe. NDI otvorila pobočku  v Belehrade  v roku 1997  a do roku 1999 už vyškolila viac ako  900  lídrov a aktivistov pravicových strán „predvolebnej stratégie a umenia priťahovať širokú pozornosť.“ Do prípravy prevratu bola taktiež zapojená ešte jedna „verejná“ štruktúra – Medzinárodný republikánsky inštitút (IRI). Ak NDI vsádzala na prácu s opozičnými stranami, IRI sa zaoberal študentským hnutím Otpor.

Toto hnutie bolo založené v októbri 1998 malou skupinou aktivistov, ktorí riadili  študentské akcie už v rokoch 1991-1992 a 1996-1997. Vo februári 1999 sa konalo prvé verejné vystúpenie organizátorov hnutia Otpor  o počte 25 ľudí v Paláci mládeže v Belehrade. Počas obdobia otvorenej konfrontácie štátu a bloku NATO činnosť tejto opozičnej skupiny bola pozastavená. Otpor obnovil svoju prácu v auguste 1999.  Výdatné finančné injekcie priviedli k jeho rýchlemu rozšíreniu: ak do roku 2000 Otpor pôsobil v štyroch univerzitných a niekoľkých veľkých mestách, vo februári 2000  v Srbsku,  podľa hodnotenia účastníkov hnutia, bolo 130  až 160  regionálnych zastupiteľstiev o celkovom počte 70 tisíc osôb. Nevyvoláva pochybnosti, že Otpor sa stal „stranou-golemom“, tou kľúčovou  štruktúrou, cez ktorú západné špeciálne služby pracovali s pravicovými organizáciami a piatou kolónou.

Otpor viedol aktívnu kampaň zapájania občanov do volieb nato, aby povedali „nie“ Miloševičovmu režimu. Americkí inštruktori vymysleli heslo, ktoré robilo čiaru za jeho vládou -   Gotov je  (Je s ním koniec). Zároveň spolu so 42 nevládnymi organizáciami Otpor inicioval a uskutočnil na území celého Srbska kampaň Je čas!, v ktorej celý rad slávnych ľudí vyzýval občanov prísť na voľby.

Dvakrát v auguste a v septembri členovia Otporu  absolvovali desaťdňové prípravné kurzy na zvrhnutie režimu na amerických veľvyslanectvách v Bulharsku  a v Rumunsku. Tieto kurzy, ktoré viedli pracovníci CIA a odborníci na propagandu, boli venované politickým technológiám. NDI a IRI dostali 4  milióny dolárov a programy organizácie protestného elektorátu: „Odo dvier k dverám“  a „Ulov hlas“. Presná suma, finančnej podpory  organizácie belehradskej revolúcie, zrejme, ostane naďalej tajomstvom. Dôležité je čosi iné – fungovanie týchto peňazí bolo viditeľné všade. Otpor otvoril svoje pobočky v 123 srbských mestách a jeho centrála v Belehrade sa nachádzala v najdrahšej časti mesta na ulici Knez Mihajlova. Propagandistické materiály Otporu, vydávané v mnohomiliónových nákladoch, nemohli byť financované z dobrovoľných príspevkov chudobných srbských študentov.

Ohromujúca je taktiež aj solventnosť opozičných strán: DOS (opozičný blok)  vykúpil všetok čas, ktorý poskytovali miestne televízie a rozhlasové stanice v celom Srbsku tesne pred voľbami; nikdy predtým, ani potom občania nedostávali také množstvo letákov a iných agitačných materiálov; lídri opozície boli ubytovaní v jednom z najdrahších hotelov Belehradu. Ale obzvlášť pôsobivá bola  technická výbava  opozície: nepriestrelné vesty, zariadenia na filtrovania rádiových frekvencií, satelitné telefóny chránené pred odpočúvaním (takzvané skremblované signály), miestnosti, chránené pred odpočúvaním, zariadenia na prenikanie do programov štátnej televízie, zariadenia odpočúvajúce frekvencie Ministerstva vnútorných vecí (MVV), zbrane, atď.

Peniaze, špeciálne technické vybavenie a  organizačno-technické informácie mohli prichádzať iba zo zahraničia. Človek nemusí byť príliš dôvtipný, aby  pochopil nakoľko profesionálne zahraničné špeciálne služby zrealizovali prácu v radoch pracovníkov Miloševičovho aparátu, obzvlášť v MVV a medzi  príslušníkmi armády. Západné rozviedky v Srbsku, ako aj v iných podobných prípadoch, disponovali prinajmenšom dvomi druhmi pôsobenia na verbovanie pracovníkov silových štruktúr. Prvým prostriedkom boli peniaze. Čo ako sa Miloševič snažil „prikrmovať“ políciu a  armádu, zarábali len o niečo viac ako iní úradníci. Pre tých, ktorí peniaze nepotrebovali, keďže boli súčasťou Miloševičovej mafiánskej siete bol pripravený iný druh návnady – sľúbenie omilostenia. Čím vyššiu hodnosť mal policajt, tým  ošemetnejšia bola preňho otázka o korupcii a vojnových zločinoch. Kombinácia týchto dvoch metód pôsobenia vyústila do slov jedného z vysoko postavených  hodnostárov srbskej vojnovej rozviedky: „Vedeli sme, kde sa tlačia agitačné materiály Odporu, odkiaľ  a na aké účty prichádza  financovanie opozície, ale nepovažovali sme za potrebné čokoľvek podnikať, keďže národ dospel ku konsenzu, že Slobo má odísť“.

Vážený srbský sociológ  Vladimír Ilič uskutočnil rozsiahly prieskum, ktorého cieľom bolo vytvorenie  sociologického profilu člena  Otporu. Približne tretina jeho účastníkov bola na prahu plnoletosti alebo mladšia, 41% spadalo do kategórie 19 až 24 rokov, ostatní boli starší, ale zriedka kedy sa našli ľudia výrazne nad  30.  Sociálny status zodpovedal myšlienke expresívnej “strany-golemu“: 51% – študenti a 30% – školáci.7 Horkokrvná mládež, túžiaca po aktívnych krokoch, chápuca slobodu ako protest proti akejkoľvek moci, v drvivej väčšine prípadov vstúpila do radov Otporu zo zištných  dôvodov. A kto v takomto veku, v chudobnej krajine, sa nepodujme šíriť letáky, lepiť plagáty s akýmkoľvek obsahom a chodiť na mítingy za mobilný telefón, pekné tričko  a šiltovku, ale predovšetkým za stovku dolárov, keď priemerný mesačný plat sotva dosahoval maximálne 40 dolárov.

Posledná fáza „farebnej“ operácie prebiehala nasledovne. Týždeň pred voľbami Európska únia zverejnila Výzvu k srbskému národu, v ktorom sľubovala, že iba víťazstvo opozičného kandidáta Vojislava Koštunicu privedie k zrušeniu  sankcií. To bol mocný faktor psychologického nátlaku na unavených a utrápených dlhodobými skúškami a ponižovaním Srbov. A vtedajší tajomník USA. M. Albright otvorene požiadal opozíciu, aby uskutočňovala pouličné demonštrácie, ak výsledky budú „neuspokojivé“. Hodina H bola určená definitívne a nezvratne: voľby roku 2000 mali zásadne zmeniť politický vzhľad krajiny. Opozícia sa nechystala uznať  akékoľvek výsledky volieb  v prospech predchádzajúceho režimu a vopred sa pripravovala na ozbrojené povstanie.

Na základe oficiálnych výsledkov volieb (Koštunica – 48,22% hlasov, Miloševič – 40,25%) a v súlade s Ústavou Zväzovej republiky Juhoslávia  sa druhé kolo malo konať 8. októbra. To však bolo riziko. Išlo o to, že vo federálnych voľbách do parlamentu ľavicová koalícia získala 74 zo 137 miest v Občianskej komore a 26 zo 40  miest v Komore republík. Ľavicová koalícia mala väčšinu v srbskom parlamente, čo robilo nemožným pre Demokratickú opozíciu Srbska  (DOS) realizovať jej program, keďže právomoci prezidenta v Juhoslávii boli dosť obmedzené. Iba štátny prevrat by umožnil opozícii obísť zákon a zvrhnúť vládu.

Preto bolo rozhodnuté rozohrať kartu „národného pobúrenia“ zo sfalšovania výsledkov hlasovania. Koštunica sa odmietol zúčastniť na druhom kole. Šéf volebného štábu DOS Zoran Djindjić vyzval všetkých „výjsť do ulíc“ a zahájiť všeobecný štrajk. Otpor rozbehol míting  v Belehrade. Opozícia predložila  ultimátum Miloševičovi  s požiadavkou dobrovoľného odstúpenia, ale prezident ho neprijal. Od jeho rozhodnutia už však nič  nezáviselo. Nebola to ani tak sila mládeže, ktorá stála na uliciach a ľudí z provincií, privážaných v autobusoch, čo rozhodlo o budúcnosti krajiny, ako zrada vo vnútri samotného režimu: všetky silové štruktúry odmietli plniť svoje ústavne povinnosti. Policajné kordóny pri vjazdoch do Belehradu bez námietok púšťali autobusy s pripravenými „demonštrantmi“. Minister vnútra V. Djordjevic verejne odmietol podporiť ústavný poriadok, vyhlásiac: „Miloševič prehral a musí odísť.“ Armáda na pokyn náčelníka  Generálneho štábu N. Pavkoviča  zostala „mimo politiku“, o čom náčelník okamžite informoval Miloševiča a lídrov DOSu.

Za takýchto podmienok sa demonštranti zmocnili budovy parlamentu, usporiadali tam požiar a následne rozhlasovej a televíznej centrály. Príznačný je nasledovný fakt. Šéf oddielu špeciálnych jednotiek štátnej bezpečnosti Legija М. Ulemek  po tom, ako prišiel do budovy televíznej centrály, si dal dole masku, zdvihol hore tri prsty na znak srbského národného  pozdravu  a povedal: „Nestrieľajte, bratia!“ A keď sa z jeho vysielačky  ozval Miloševičov hlas, Ulemek  ju šmaril  o asfalt, čo vyvolalo nielen povzbudivé výkriky v dave, ale aj poslúžilo ako signál zahájiť revolučné bakchanálie. Viac ako to, útok na parlament a rozhlasovo-televíznu centrálu bol vopred naplánovaný: poryvy  más riadili špeciálne vyškolené oddiely  a na čelo útoku sa postavil primátor mesta Čačak V. Ilič.

Akákoľvek revolúcia je sprevádzaná rabovaním a vyčíňaním. Po tom, ako ozbrojené jednotky vtrhli do parlamentu, nasledoval ich dav pracovníkov DOSu, ktorí demolovali nábytok a počítače a podpálili parlament. Na uliciach mlátili policajtov a výtržnícke davy zaplnili  ulice. Štáb MVV, ktorý koordinoval boj  s masovými výtržnosťami, ukončil svoju prácu a v meste zavládli víťazné bakchanálie. Napospas pogromom a plieneniu boli ponechané obchody, ktoré sa nachádzali v centre, policajné stanice, budovy komisií Socialistickej strany Srbska a Juhoslovanskej ľavice. Predstavitelia DOSu sa otvorene vyhrážali eskaláciou pouličného násilia, aby prinútili srbský parlament pristúpiť na predčasné voľby. V čase, keď davy prevracali  a podpaľovali policajné autá, demolovali budovy a mlátili ľudí, Koštunica ako nový prezident vyhlásil: „V Srbsku zvíťazila demokracia.“  Oficiálne sa obeťami  „zamatovej“ revolúcie v Belehrade stali dvaja ľudia a približne 30 osôb bolo zranených. Môžeme ju tak považovať za typický štátny prevrat, zrealizovaný s pomocou technológií nenásilného pôsobenia.

Za takýchto podmienok volebná komisia vyhlásila, že sa dopustila chyby pri spočítavaní hlasov a uznala Koštunicovo víťazstvo. O polnoci 5. októbra nový prezident  vystúpil v televízii, oznámiac, že sankcie budú zrušené v pondelok: spoľahlivo to sľúbilo Francúzsko. Na druhý deň o 22.39 Miloševič priznal svoju porážku  vo voľbách vo svojom televíznom  poslednom príhovore k národom Juhoslávie a Srbska.

Srbi sa vtedy tešili  z víťazstva nad  virtuálnym nepriateľom a ani ich nenapadlo, že to najhoršie národné poníženie национальное унижение – Kosovo – ich ešte len čaká.

***

V memoároch  poradcu veľvyslanectva USA v Moskve G. Kennana, uverejnených v ďalekom roku 1967, sa nachádza pozoruhodná poznámka, ktorá odhaľuje povahu  anglosaského  vzťahu k iným krajinám a národom. „Ak sa národ nachádza pod kontrolou silného autoritárneho režimu, obzvlášť nepriateľsky naladeného voči USA, z môjho pohľadu, Američania mu takmer ničím nemôžu pomôcť, nepomáhajúc zároveň  aj režimu... Národ a režim, inak povedané, sú dialekticky navzájom  prepojené, preto sa nedá pomôcť národu, nepomáhajúc režimu,  a nedá sa spôsobiť ujmu režimu, nespôsobiac ujmu národu.“8

Srbsi to nevedeli, alebo tomu nechceli rozumieť. Nezamysleli  sa nad prorockými  slovami Miloševiča, ktoré povedal tesne pred šturmom Skupštiny: „Považujem za svoju povinnosť varovať vás pred následkami činnosti, ktorú podporujú  a financujú krajiny NATO… Každému musí byť jasné, že neútočia na Srbsko kvôli Miloševičovi, ale na Miloševiča kvôli Srbsku.“9

Osamote,  v úplnej medzinárodnej izolácii, Juhoslávia odolávala hegemonickému nátlaku Západu, vydržala prozápadný separatizmus, sankcie, vojnu a tajné operácie. Zostávala nezávislou, s hrdo vztýčenou hlavou. Najmocnejšie štáty sveta proti nej vystupovali, a ona sa aj tak držala v priebehu viac ako desiatich rokov. Takáto krajina mohla byť porazená iba s pomocou vnútorných rozporov, zrady úradníkov a nových technológií  psychohistorickej vojny.

Rusko by si z toho malo zobrať ponaučenie.


Poznámky:

1 War Report of the Office of Strategic Service. W., 1949. str. 99.

2 Drop Shot. The United States Plan for War with the Soviet Union in 1957. Ed. by A. Brown. N.Y., 1978. str. 62.

3 15. správa  Trojstrannej komisie: N.N. Jakovlev: CIA proti ZSSR. Мoskva, 1985. str. 70

4 P. Iľčenkov. Expresná revolúcia v Srbsku/ Oranžové siete: od Belehradu až po Biškek. Spb., 2008, str. 56-91

5 S.G. Kara-Murza. Revolúcie na export. Moskva, 2006, str. 1999

6  Informácie ohľadne financovanie a organizačných centrách „revolúcie“ sú čerpané z: Popovic S., Milivojevic A. Nonviolent struggle. Belgrade, 2006; Bujošević D., Radovanović I. 5 Oktobar. 24 sata prevrata. Beograd, 2000; Đinđić Z. Kakos mo srušili Miloševića // Blic News. – 1.11.2000; Glas javnosti. – 6.06. 2000. str. 4.

7 Ilić V. “Otpor” - vise ili manje od politike. Beograd, 2001.

8 Kennan G. Memoirs 1925-1950. Boston, 1967. str. 266.

9 Politika. Beograd. – 01.10.2000.


Zdroj: fondsk.ru

 


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |