Prechádzka v roku 2020

Polina Chelemendiková

(sci-fi poviedka z cyklu Príbehy z postkatastrofického sveta)

Craig sa postavil od počítača. Na čase ísť na prechádzku.
Hugo už naňho spod stola pozeral trpezlivým, ale spýtavým pohľadom.
„Ešte vydrž, kámo, musím sa nachystať.“
Vypestovať si zvyk rozprávať sa so psom mu poradil jeho osobný psychológ. Vraj to bude „výborná substitúcia kontaktu s ľuďmi.“
„No poď, ty substitúcia.“ 

Veru, to teda je. Stredneformátový bytový pes, svojou veľkosťou vhodný ako náhrada dieťaťa vo veku 2-3 rokov. Optimalizovaný do dvojizbového bytu. (Prestížnej značky gauč teriér, mimochodom).   Craig bol rád, že ho má. Na chlapa mal nadštandardne silné rodičovské pudy  (nepomáhali ani 2 kusy hormonálnych rovnovážnych tabletiek denne)  a pes bol jeho jediná záchrana. Ako extrémne hanblivý  a samotársky jedinec mal mizivé šance si zohnať partnerku a keby sa mu to aj podarilo, v živote mu eugenici  nedajú povolenie na dieťa, lebo nemá optimálny genetický profil. Tak sa tešil, že má aspoň tohto chlpáča.

Láskyplne potľapkal Huga po hlave a pustil sa do zložitej procedúry obliekania.
Najprv overal. Dokonale izolovaný, príjemnej tyrkysovej farby, značky Nikel.
Topánky s hrubou podrážkou proti jedovatému hmyzu (samozrejme značky Omega).
Špeciálny dáždnik proti kyslým dažďom. (Versace) Kysliková maska Storm. Tu na chvíľu zaváhal, aký odtieň si má  vybrať, ale rýchlo sa ustálil na tmavomodrom – nech ladí s overalom. Traja módni poradcovia zo štyroch odporúčajú mať masku tmavšieho odtieňa ako overal. Vraveli to  v telke...

Tak ešte navliecť Huga do jeho skafandra, pripevniť jemu aj sebe na chrbát kyslíkový prístroj, nastaviť správne režimy vykurovania, filtrácie vzduchu a výkonnosti slnečných kolektorov v dome  -  a ide sa! (Hugovi vybral na dnes oranžový overal a zelenú kyslíkovú masku – pre psov platí iná móda).

Hugov dom sa nachádzal na samote hneď pri lese, takže  našťastie sa príliš nemusel obávať kontaktu  s nakazenými. Tí sa zväčša zdržiavali v mestách. Vzruch bol však po Druhej ekologickej pohrome žiaľ nedýchateľný všade, takže kyslíkovú masku a batoh s kyslíkom musel mať všade kam išiel. Niekedy  mu to pripadalo zvláštne, niekedy smiešne – hlavne keď sa mu podarilo zohnať starý film z 20. storočia, keď ešte chodili bez masiek... Súčasní ľudia oproti ním pôsobili ako kozmonauti.

Ale, dosť bolo,  preč s depresívnymi myšlienkami! Craig rázne pokrútil hlavou, tak ako mu radil jeho osobný psychológ: povedz negatívnym myšlienkam „Nie!“  - a rozbehol sa pomalými ťažkými skokmi smerom do lesa. Z nohy na nohu – raz, dva, raz, dva.  Hugo šalel od radosti. Skákal do výšky preskakujúc menšie stromčeky a nápadne naznačoval, žeby rád sa prebehol bez otravného vodítka.

Craig naňho pozrel kriticky a pochybovačne. „Ale ty mi zdrhneš, ty mrcha jedna!“ Hugo  mu samozrejme venoval ten najnevinnejší pohľad, akého bol schopný. Stelesnená oddanosť. „Ako by som mohol.. len sa troška prebehnem...“
„No dobre, ukecal si ma. Ale opováž sa zdrhnúť!“
Samozrejme, v ďalšej sekunde už  plným tryskom trielil kamsi do lesa.
„Potvora! Ja ťa dostanem!“ – kričal  Craig a pustil sa tiež o behu. Líca ružové, iskričky v očiach. (Pod maskou ich nie je príliš vidieť, ale môžeme si domyslieť). Bola to ich zvyčajná hra na naháňačku, ktorá tak príjemne spestrovalo Craigov počítačový život.

Takto uháňali asi päť minúť, oranžový fľak - Huga videl Craig stále tak 200 metrov pred sebou. Až zrazu zmizol. Terén sa totiž zvažoval  dole kopcom k jazierku. Craig sa zdesene chytil za hlavu. V zápale hry mu nedošlo, že utekajú najhorším možným smerom...

„Hugo už aj k nohe! Nesmieš tam ísť! Jedovaté jazero! Fuj to, fuj!“ Zadychčaný sa blížil k brehu jazierka, tak rýchlo ako len mohol.

Jeho obavy však boli zbytočné. Ten pes nebol až taký hlúpy, aby vliezol do bublajúcej vody, z ktorej sa valila odporná jedovatá para.  Sedel na brehu, vrtel chvostíkom a olizoval ruku malému asi 7-ročnému dievčatku. Vtom Craig na vlastnej koži pocítil, aké to je, keď sa človeku vlasy stávajú dupkom na hlave a pozdĺž chrbtice mu steká studený pot. V tej istej sekunde totiž  uvidel dve veci:
1.    že dievčatko nemá na sebe masku
2.    že práve dáva dole masku Hugovi.

Obrovským skokom sa vrhol k ním, cítil, ako sa mu v hrudníku rodí panický záchvat. Mal toho psa naozaj rád... A teraz nevedel čo skôr, či zachraňovať Huga alebo neznáme dievčatko. Na druhej strane, ona nevyzerá, žeby bez tej masky nejako strádala... Ktovie, možno ani nie je ozajstná. Dajaký zatúlaný klon z labáku. Rozhodol sa teda bleskovo – ako orol sa vrhol na Huga, schytil ho za šiju a v momente mu navliekol naspäť masku. Pritisol si ho k hrudi a opatrne sledoval, či žije. Vyzeral, že je v poriadku.

Dobre, tak teraz dievčatko. Uprene sa naň zadíval, snažiac sa odhaliť znamenia toho, že je to klon alebo mutant. Nič neodhalil. Rozhodol sa teda pre metódu výsluchu, ako odporúčal tréning základnej občianskej uvedomelosti pri kontaktoch s podozrivými indivíduami.
„Kto si?“
„Volám sa Agáta. A ty?“
(základné pravidlo: ignorovať protiotázky)
“Odkiaľ si?“
„Nemôžem povedať“. Dievčatko sa zachmúrilo. (Mimoriadne podozrivé!)
„Nechceš sa radšej okúpať? Voda je výborná!“  na tvári sa jej objavil žiarivý úsmev.
 Zhrozil  sa ešte viac.
„Ty sa v tom chceš kúpať? Ako to, že nemáš masku? Čo si ty za obludu? A prečo si chcela zabiť môjho psa?“  (Celkom zabudol na správnu metodiku a vyštekol všetky otázky naraz.)
„Nechcela som ho zabiť“ -  dievčatko sa úprimne začudovalo.
„Chcela som, aby sme sa hrali, tá vec mu prekáža. Poprosil ma, aby som mu ju dala dole.“ – šibalsky sa usmialo.
Craiga sa postupne zmocňovala zúrivosť. (Aj to je spôsob ako zvládnuť panický atak).
„Je to všetko mimoriadne podozrivé! Vôbec sa mi to nepáči! Musím informovať políciu! Stavím sa, že im chýba v laboratóriu nejaký pokusný klon!“
„Nerobte to, prosím vás.“ – ozval sa znepokojený hlas.

Prišiel tak potichu, že si ho vôbec nevšimol. Šedivý starec s hustým obočím. Tiež bez masky.
Objal dievčatko jednou rukou, druhú prosebne vystrel k Craigovi.
„Nijako sme Vám neublížili, tak prosím neubližujte vy nám... Zabijú nás, ak sa dozvedia, že žijeme bez masiek.“
„Tak asi k tomu majú dôvod!“ (Craig vo vrecku nenápadne nahmatal mobil.)
Starec naňho pozrel ešte úpenlivejšie.
„Prosím vás! Počkajte! Vysvetlím vám to!“
„Čo mi chcete vysvetľovať, je jasné, že ste klony alebo mutanti, človek bez masky neprežije ani minútu!“  (Craig naďalej zápasil so svojim panickým záchvatom s pomocou agresívneho správania. Kŕčovito pritom držal Huga za vodítko.)

Starec naňho smutne pozrel a pokýval hlavou.
„Nebojte sa nás, nie sme nebezpeční. Mýlite sa! Je ťažké tomu uveriť, lebo posledných 10 rokov počujete odvšadiaľ stále to isté: bez masky zahynieš! Musíš mať masku!  Musíš mať kyslíkový prístroj a filtračný systém v dome! Pitnú vodu musíš kupovať vo fľašiach!  Ale je to klamstvo. Najväčšie klamstvo v dejinách. Všetkých vás oklamali.“
Starec vzdychol.
„Celý svet oklamali, doteraz mi nejde do hlavy, ako je to vôbec možné, že sa to podarilo. Možno si ľudstvo potom ani nezaslúžilo iný údel...“ Starec bol zjavne filozof.

„Akože?“ Craig nechápal kam smeruje. (Ale bál sa o už o trošičku menej. Tento Starcov  intelektuálny vzdych ho povzbudil. Nezdalo sa  mu pravdepodobné, že klon chovaný na orgány by mal toľko intelektu.)
„Svojmu psovi môžete dať pokojne dole masku. Vzduch je nezávadný. Vidíte, my ho predsa dýchame. Váš pes nie je očkovaný – zdalo  sa im zbytočné očkovať aj psov, veď ľudia sa o nich tak starajú, keďže mnohým nahrádzajú deti, určite nedopustia, aby išli von bez masky... A v krajinách tretieho  a štvrtého  sveta – tam už dávno žiadne psy nie sú. Ani ľudia. Všetkých  zlikvidovali naprogramovanými vírusmi.
My tiež nie sme očkovaní. Preto môžeme dýchať.  Vy nie, lebo očkovacia látka spôsobila také zmeny vo vašom organizme, že nemôžete dýchať obyčajný vzduch, potrebujete, aby v ňom  bolo ešte malé množstvo špeciálneho syntetického plynu. Toho, ktorý máte v kyslíkovom prístroji, aj doma vo „filtračnom  systéme“. Vaše telo teraz tento plyn nutne potrebuje, je na ňom závislé. Spravili z vás všetkých narkomanov... Vzduch bez tohto plynu je pre vás nedýchateľný, zadusíte sa. Nám sa našťastie  podarilo uniknúť nútenému očkovaniu a skryť sa v lese. Preto môžeme dýchať.  A na psov tá droga neúčinkuje nijako, takže masku tiež nepotrebujú “
Craig na nich len tupo čumel. Starec naňho pozeral s veľkou obavou, či znovu nebude chcieť vytiahnuť mobil a volať políciu. Nespravil to. Ale po tom, ako informácie dôkladne zanalyzoval, pozrel uprene na Starca a vyhlásil:
„Neverím. To je kyslíkový prístroj. Vyrába kyslík. Vzduch nemá dosť kyslíka!“
„A napadlo vás niekedy, kde by zobrali toľko kyslíka do tých prístrojov?“
Craig mierne zrozpačitel.
„Odchytávajú ho predsa zo vzduchu.. Majú nato technológie...“
„A prečo vám ho  potom predávajú? Koľko stojí jeden zásobník? Koľko svojho platu dáte za vzduch a vodu? Je to celé čistý obchod, nič viac. Konečne prišli na to, ako predávať ľuďom vzduch...“
„Neverím! Niekto by na to predsa určite prišiel!“ – celá Craigova bytosť sa búrila proti takýmto rečiam. Zároveň však v kútiku srdca začal pochybovať...
„A kto? Všetky média hovoria to isté, od rána do večera. Akékoľvek protesty udusia v zárodku, so súčasnými možnosťami policajnej kontroly...“

V diaľke sa ozval zvuk vrtuľníka. Craig sústredne zvraštil čelo. Starec  si vydesene pritisol  dievčatko na hruď a spravil pohyb akoby chcel utiecť do lesa. Vzápätí však akosi sklesol, akoby si niečo uvedomil. Pozrel na Craiga prázdnym a beznádejným pohľadom.
„Nedali ste nám šancu..“ – povedal. Už mu bolo jasné, že zomrú. Všetci traja.
Dievčatko naňho pozrelo veľmi vyčítavo.
„Ty si ale zlý.“
„Kedy ste ich zavolali?“
„Hneď na začiatku. Poslal som núdzový signál, stlačením jedného gombíka vo vrecku... To my, počítačoví ľudia, vieme.“ – povedal Craig – znelo to trpko, akoby už ľutoval čo spravil.  Nadýchol sa.
“A vieme  aj iné veci. Ak ma presvedčíte, že hovoríte pravdu, zachránim vás. Ešte je čas...“ – pozrel na hodinky. „Máte asi dve minúty.“
Starec naho pozrel skepticky. Ale povedal si, že nemajú čo stratiť. Aj tak sú už chodiace  mŕtvoly.

„Daj dole psovi masku. A uvidíš, že sa nič nestane.“
Craig pozrel ľútostivo na Huga. Mal ho tak rád. Ale Starcove slová sa mu čoraz hlbšie zahryzávali do mozgu, vŕtali  sa v ňom ako červy. Mal stále silnejší pocit, že Starec neklame. Aj panický záchvat kamsi zmizol. Namiesto neho cítil  zvláštne odhodlanie.
Rozhodným pohybom chytil Hugovi hlavu a dal mu dole masku.
Nič sa nestalo. Len zvuk vrtuľníkov sa stále viac približoval.
Asi minútu sedeli všetci bez pohnutia. Hugo spokojne vrtel chvostom a olizoval Craigovi ruku v ochrannej rukavici.
V ďalšej minúte Craig chytil Huga poriadne za vodítko a skríkol:
„Choďte k tým kríkom!“
Bleskovým pohybom vytiahol z vrecka maskovací plášť zo zrkadlovej látky.  Mal to natrénované, pre prípad, žeby ho v lese niekto prepadol...
Rýchlo zakryl  plášťom Starca a dievčatko učupených  pod  kríkom (nie je to ideálne, ale z vrtuľníka isto nič neuvidia), nasadil Hugovi znovu masku a vytiahol z vrecka mobil.
„Haló, ruším poplašný signál, veľmi ma to mrzí, že som obťažoval, pán major, už sa to vážne nezopakuje...“ – Craigove hysterické plačlivé intonácie zneli celkom presvedčivo.
„Mal som panický záchvat, pane, už zase, halucinácie, je mi to také trápne, pane, celkom som vás zbalamutil... Áno, isteže, hneď za ním pôjdem, dám si predpísať trojitú dávku. Nie, nerobte si starosti, pane, veď je to len kúsok...“
Vrtuľník sa otočil  a odletel. Craig si unavene sadol do trávy. Počkal kým sa zvuk vrtuľníka stratí v diaľke a dal dole plášť zo Starca a Dievčatka.
Starec naňho pozrel spýtavo a prekvapene.
„V živote som  nepočul, aby sa tak niekto bavil s policajtom. Kto ste?“
„Ja nikto. Ale ten major bol môj otec.“
Starcovi viditeľne odľahlo.
„Tak  to by mohlo vyjsť. Určite sa už nevráti?“
„Nie. Vie, že som cvok  a panické záchvaty  mám bežne. Ale radšej sa už bežte schovať.“
Starec naňho pozeral stále trochu prekvapene a trochu vďačne.
„A čo vy? Čo budete robiť? Teraz, keď to už viete?“
„Čo  by som robil. Pôjdem domov. Dochádza mi zásobník.“
„Môžete ísť s nami...“ navrhol Starec neisto.
„Prosím Vás, dobre viete, že je to čistý nezmysel. Čo by som tam tak asi robil?  Ukrýval sa s vami v lese? Ja som zvyknutý žiť v skleníku, celý život tak žijem...“
Trpko si vzdychol. Veru, bude si musieť vypýtať trojnásobnu dávku antidepresív...
Starec naňho pozrel s úprimným súcitom. Jemne ho chytil za predlaktie.
„Viete, závislosť na tej droge sa dá vyliečiť, tak aby ste vonku nemuseli nosiť masku. Chce to chce trpezlivosť...“ –  povedal.
Craig naňho ľahostajne pozrel. Na jeho žiaľ nebolo útechy.
„Pozrite, robí sa to takto.“ Starec naznačil pohyb, akoby si dával dole masku. “Dáte si ju dole, zapcháte si spolovice nos a opatrene spravíte  nádych, raz jednou dierkou, raz druhou. Prvýkrát spravíte len jeden, a postupne každý raz jeden pridáte... O mesiac už budete môcť byť bez masky 10 minút...“ 
Craig sa ironicky uškrnul a zdvihol sa na odchod.
„Už radšej idem. A vy sa choďte  poriadne schovať. Veľa šťastia. Budete ho potrebovať.“

Otočil sa a vykročil smerom domov. Snažil sa tváriť odhodlane a ľahostajne. Ale v skutočnosti  sa cítil príšerne. Panický atak bol nič oproti tejto nekonečnej depke. Akoby mu niekto priviazal obrovský balvan na hrudník.
„Spravili z vás všetkých narkomanov...“  -  zneli mu v hlave Starcove slová.
Už to nemohol vydržať. Zastal, jedným rýchlym pohybom dal dole masku Hugovi. 3ťastne zavrtel chvostom. Pomaly dal dole svoju masku a zhlboka sa nadýchol. Najprv ľavou, potom pravou dierkou. Zatmelo pred očami a roztriasli sa mu ruky.
Ale balvan akoby sa trochu zmenšil...
Nasadil  si znovu masku a usmial sa na Huga:
„Ale nikomu ani muk, kamarát!“

Ďalšie poviedky:

Lovci snov

Magic moment

Páčil sa Vám tento článok? Dajte o ňom vedieť priateľom na Facebooku! Share  

chelemendik.sk

Ruské knihy

Prihláste sa tu