Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
Kniha Patriarchu Moskovského a celého Ruska Kirila - Sloboda a zodpovednosť: hľadanie harmónie Časť 1. - OPEN TEXT - chelemendik.sk

 

Kniha Patriarchu Moskovského a celého Ruska Kirila - Sloboda a zodpovednosť: hľadanie harmónie Časť 1. - OPEN TEXT

2019-10-14  (12:18)

 - Kniha Patriarchu Moskovského a celého Ruska Kirila   - Sloboda a zodpovednosť: hľadanie harmónie  Časť 1. - OPEN TEXT

2.12.2011

Vážení čitateli!

Postupne budeme ponúkať do vašej pozornosti články a vystúpenia Patriarchu Moskvy a celej Rusi Kirilla z jeho knihy  Sloboda a zodpovednosť: hľadanie harmónie, ktorú momentálne prekladáme a bude vydaná našim vydavateľstvom. Táto kniha odhaľuje kresťanské chápanie práv a slobôd človeka.  Hlboké chápanie pravoslávnej tradície a zároveň citlivé vnímanie súčasnosti pomáhajú autorovi poskytovať adekvátne a žiadané odpovede na otázky a výzvy súčasného sveta.

Táto kniha je určená širokému kruhu čitateľov, ale predovšetkým  tým, ktorí chcú poznať názory Cirkvi na tie najpálčivejšie otázky verejno-politického života.



Okolnosti modernej doby (Uverejnené v Nezavisimoj gazete  26. mája 1999)

Svätý mučeník Ignác Antiochijský hovorí:  „Dbajte na okolnosti doby.“ Táto rada  je v súčasnosti obzvlášť aktuálna. Aké funkčné svetonázorové problémy pred nami nastoľuje súčasnosť? V čom spočíva hlavná výzva tejto epochy?

Naša doba dáva do popredia problém, od úspešného vyriešenia ktorého do  značnej miery bude závisieť ďalší osud svetového spoločenstva. Fundamentálna výzva epochy, počas ktorej  nám bolo súdené žiť, spočíva, podľa môjho najhlbšieho presvedčenia, v nevyhnutnosti pre ľudstvo vypracovať taký civilizačný model svojej existencie v 21. storočí, ktorý predpokladá  všemožnú harmonizáciu výrazne  rôznorodých  požiadavok neoliberalizmu a tradicionalizmu. Pred Západom a Východom stojí ťažká, ale v žiadnom prípade nie beznádejná úloha spoločného nájdenia rovnováhy medzi pokrokom v sfére dodržiavania ľudských práv a práv menšín na jednej strane a zachovaním národno-kultúrnej a náboženskej identity jednotlivých národov na strane druhej.

Dokonca aj keď zatiaľ nebola sformulovaná v náležitých sociálno-politických a kulturologických kategóriách, potreba adekvátnej a solidárnej reakcie na túto civilizačnú výzvu našej doby je citeľná všade a s mimoriadnou naliehavosťou. Pretože nezjavné pre mnohých,  ale preto o nič menej reálne pozadie vojensko-politických, kultúrno-náboženských, národnostných a iných  konfrontácií, svedkami ktorých sme počas postkomunistickej epochy, spočíva práve v odolávaní  konzervatívneho princípu a tradicionalistického pohľadu na svet  nútenému, ak nepovieme násilnému presadzovaniu neoliberálnych hodnôt.  V tom spočíva vnútorná zápletka myšlienkovej drámy súčasnosti.

20. storočie sa stalo historickou arénou, na ktorej v krutom zápase sa postupne striedali dvojice nezmieriteľných súperov: monarchia a republika, fašizmus a komunizmus, totalita a demokracia. Dve svetové vojny a jedna „studená vojna“ - taký je smutný výsledok ideologickej nekompromisnosti v našom storočí. V tomto kontexte pôsobí celkom prirodzene a pochopiteľne tá eufória, ktorá sa zmocnila sveta, unaveného z balansovania  dvoch veľmocí na hranici jadrovej apokalypsy, keď prišla správa o sovietskej „perestrojke“.

Veru,  nadvláda ideologizovaného vedomia, ktoré je produktom pýchy a namyslenosti ľudského rozumu, ktoré preto neraz ukazovalo  svoju  duchovnú chudobu a prinášalo nespočetné pohromy národom, je v súčasnosti závažne podkopaná. Ale súperenie ideológií ide vystriedať nové a ťažko liečiteľné súperenie – globalizmu a univerzalizmu proti konzervativizmu a tradicionalizmu. Preto v súčasnosti, rovnako ako za biblických čias,  základným kameňom  ľudského spolužitia zostáva princíp, ktorý tak výstižne sformuloval španielsky sociálny mysliteľ José Ortega y Gasset: „Civilizácia – to je predovšetkým vôľa k existencii.“  Ale vôľa k existencii predpokladá ako nevyhnutnú podmienku uznanie práva ostatných na život. A keďže  záblesk Božej pravdy  nesie v sebe ako koncepcia práv a slobôd človeka, tak aj princíp národno-kultúrnej  svojbytnosti, obráťme sa k dejinám, aby sme mohli odsledovať genézu v novej konfrontácie súčasnosti. Ale predtým sa dohodnime na pojme civilizačného štandardu, prostredníctvom ktorého budeme opisovať ako liberálny, tak aj tradicionalistický súbor pohľadov na svet a základných axióm.

Je známe, že v 18. storočí, počas epochy Osvietenstva, sa v Európe  zrodila a  počas nasledujúceho storočia značne zosilnela a začala sa zakoreňovať liberálna doktrína. Myšlienkou všestranného oslobodenia sa indivídua  od útlaku sociálneho, politického, národnostného, náboženského, právneho a iných obmedzení boli nezriedka živené revolučné  hnutia, vystupujúce proti vtedajšiemu štátnemu zriadeniu v krajinách Západnej Európy. Stúpenci tohto smeru ako fundamentálny problém epochy  nastolili   neslobodu indivídua, zotročeného a utláčaného štruktúrami a inštitúciami štátu, sociálnym zriadením,  dominujúcou morálkou, predsudkami a konvenciami.  Osobnosť teda bolo treba oslobodiť od útlaku  pre ňu vonkajších síl, pretože človek „apriori“  predstavuje  absolútnu a definitívnu hodnotu a jeho prospech - kritérium spravodlivosti spoločenského zriadenia.  Tesne pred ruskou revolúciou tento mýtus liberálneho vedomia v koncentrovanej podobe vyjadril klasik proletárskej literatúry Maxim Gorkij, ktorý sa vyjadril ústami svojej  postavy: „Človek -  to znie hrdo!“ V ZSSR sa tieto slová skveli na vlajke protináboženského zápasu, keďže v ateistickom štáte o žiadnom inom Mene, ktorému by bolo treba venovať myšlienky a duchovnú prácu, nemohla byť reč. Nie náhodou už  Holbach, Helvétius, Diderot  a ďalší filozofi z epochy Osvietenstva nástojčivo spájali humanizmus s materializmom a ateizmom.

Takže, do stredobodu  antropocentrického vesmíru bol umiestnený človek ako merítko všetkých vecí. Pričom nie len jednoducho človek, ale práve človek padlý, nachádzajúci sa v hriechu. Veď v súlade s učením Cirkvi, „človek bol stvorený  na Boží obraz a Božiu podobu, ale hriech zohavil jeho krásu“ (Svátý Bazil Veľký). Táto predstava o zvrátenej podstate človeka úplne chýba v liberálnom myslení. Dominuje v ňom súbor myšlienok, ktoré majú pohanský pôvod; sú to myšlienky, ktoré sa začali presadzovať  v kultúre Západnej Európy počas epochy Osvietenstva. Veď práve autorita Renesancie prezentovala koncepciu antropocentrického vesmíru, keď za stredobod bytia a socia sa považuje indivíduum. Takto spolu  s návratom k antickej kultúre počas epochy Renesancie prebiehala duchovná involúcia európskeho verejného myslenia, ktoré robilo pohyb naspäť – od kresťanských hodnôt smerom k spiatočníckej  pohanskej etike a pohanskému videniu sveta. Použijúc výraz, ktorý neraz používa Arnold Joseph Toynbe na stránkach svojej fundamentálnej práce Štúdium dejín,  celkom oprávnene môžeme hovoriť o víťazstve „modlárstva v tej najhriešnejšej podobe uctievania človeka samého seba“.

Čo  sa týka západnej teológie,  prijmúc od čias Reformácie postulát o slobode človeka ako najvyššej hodnote pozemského bytia v podobe sociálno-kultúrnej axiómy, do značnej miery napomáhala zakoreneniu  v európskom vedomí myšlienok epochy Osvietenstva.  Určitú rolu tu zohrali taktiež  dosť vplyvní na  západoeurópskych  univerzitách myšlienky judaizmu, ktoré prišli prostredníctvom španielskej kultúry a európskej emigrácie do Holandska a s ním  hraničiacich krajín (Maimonides, Crescas, Ibn Ezra). Nie je prekvapivé, že najžiadanejšie z pohľadu liberálneho svetonázoru počas procesu jeho formovania sa ukázali byť  myšlienky takých voľnomyšlienkarov, ateistov a panteistov, ktorí sa odštiepili od tradičného židovstva, ako Baruch Spinoza a čiastočne Uriel Acosta. Do začiatku  19. storočia sa prakticky sformoval celý súbor pojmov, opisujúcich liberálny štandard existencie. Po prvý raz ústavne zakotvený v Deklarácií práv človeka a občana Veľkej francúzskej revolúcie, bol definitívne zafixovaný  vo  Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948.
 
Je veľmi poľutovania hodné, že Rusko až teraz dostáva  možnosť vstúpiť do diskusie  o vzťahu medzi liberálnym a tradičným princípom. Áno, kedysi sa ZSSR dostatočne aktívne podieľal na vypracúvaní  modernej verzie liberálneho štandardu medzištátnych vzťahov a práv človeka. Robil to, vychádzajúc  z pragmatických pohnútok: po prvé, aby boli  popreté obvinenia Západu z  vyznávania totalitných metód   kontroly a riadenia а po druhé, aby len čo to bude  možné, obracal túto obojstranne nabrúsenú propagandistickú zbraň proti svojim ideologickým protivníkom. Vtedy  prevládala predstava, že všetky porušenia ľudských práv navždy zostanú skryté pred svetom za železným závesom  a dalo sa dovoliť si výhodný kompromis so Západom, aby boli posilnené sympatie voči socializmu bez toho, aby reálne bolo zmenené niečo vo vlastnom vnútornom živote.

Takže, bohužiaľ, z ideologických a politických dôvodov pravoslávna duchovno-kultúrna tradícia nijako nebola predstavená sovietskou  diplomaciou pri vypracúvaní moderných štandardov medzištátnych vzťahov a ľudských práv. Nakoľko môžem súdiť, nebola dostatočne  pomenovaná  ani diplomatmi iných krajín, zastupujúcimi Východ. Inak povedané, dá sa celkom s určitosťou tvrdiť: moderné medzinárodné štandardy v podstate svojej predstavujú štandardy výlučne západné a liberálne. Táto okolnosť by nemusela vyvolávať zvláštne znepokojenie, ak by bola reč o sfére výlučne zahraničnopolitickej, teda o medzištátnych vzťahoch, kde sa tento štandard osvedčil ako dostatočne efektívny. A naozaj, čo by sa udialo v oblasti medzinárodných vzťahov za podmienok zrieknutia sa založeného na tomto štandarde medzinárodného práva? Je celkom očividné,  že namiesto tohto odsúhlaseného uznávaného medzinárodného štandardu  by bol štandard národný, ktorý v minulosti neraz vyvolával  a legitimizoval vojny. Ak by k podobnému nahradeniu skutočne došlo,  prebehol by nekontrolovateľný rozpad celého svetového systému, keďže každý z takýchto štandardov, či už je „vahabitský“, „čínsky“, „africký“, „katolícky“, „japonský“, „hinduistický“  a tak ďalej, ak by mal tvoriť základ budovania medzinárodných vzťahov, nevyhnutne by bol zvrhnutý nositeľmi iných  národno-kultúrnych alebo náboženských pohľadov. Pokus budovať medzištátne vzťahy, ignorujúc isté princípy, ktoré sú spoločné pre všetkých, by bol veľmi blízko všeobecnej katastrofy, v ktorej by nezostalo miesto pre radosť v prípade víťazstva jedného  z týchto štandardov, hoci aj toho, ku ktorému patríš ty sám.

Podstata problému nespočíva v tom, že sformulovaný na úrovní medzinárodných organizácií  liberálny štandard dnes tvorí základ medzinárodnej politiky, ale v tom, že tento štandard je ponúkaný ako povinný pre organizáciu vnútroštátneho života krajín a národov, vrátane tých krajín , kde štátna, kultúrna a duchovná tradícia prakticky pri formulovaní tohto štandardu nebola zastúpená.

Treba sa zvlášť vyjadriť o morálnych hodnotách zjednocujúcej sa Európy. Je celkom očividné, že tieto hodnoty sú taktiež štandardizované na základe západného liberalizmu. Kým hranice Zjednotenej Európy sa zhodovali s hranicami Západnej Európy, na zmienený problém sa dalo pozerať ako na „vnútornú“ záležitosť Západu, ako na jeho vlastnú civilizačnú voľbu, zodpovednosť za ktorú v náboženskom a pastorálnom  ohľade niesli západné Cirkvi. V súčasnosti sa hranice Zjednotenej Európy rozširujú na Východ a je dosť pravdepodobné, že v dohľadnej budúcnosti sa do nej pripoja krajiny s mnohomiliónovým pravoslávnym obyvateľstvom. Čo bude znamenať pre tieto krajiny v oblasti zachovania ich duchovnej, kultúrnej a náboženskej identity život v súlade s im cudzími  etnickými a hodnotovými štandardmi? Ak Európa a možno aj celý svet bude unifikovaný na základe jedinej kultúrno-civilizačnej normy, možno bude ľahšie ich riadiť, ale krásy rôznorodosti a zároveň aj ľudského šťastia v nich určite nepribudne. Navyše, dnes celkom očividnou sa stáva nemožnosť nekonfliktnej expanzie liberalizmu, obzvlášť v tých sférach verejného bytia, ktoré  si najpevnejšie udržiavajú hodnoty, vychované národnou  duchovno-kultúrnou tradíciou. Na Východe je tento jav dostatočne očividný, na Západe menej očividný, hoci reálne je prítomný aj tam, aj tam.

Najnázornejším príkladom je príbeh schvaľovania ruského zákona O slobode svedomia a o náboženských  organizáciách. Na Rusko bol vtedy vyvinutý bezprecedentný politický tlak. Prezident Clinton a kancelár Kohl sa obrátili na Jeľcina s protestnými listmi, americkí kongresmani  v prípade jeho schválenia sa vyhrážali  Rusku ekonomickými sankciami. Čo sa teda stalo, prečo ani jeden iný vnútroštátny ruský problém nevyvolal takú negatívnu, ostrú  a zladenú reakciu Západu? Príčina je jednoduchá: náš zákon o slobode svedomia bol  ohodnotený ako nezodpovedajúci liberálnemu štandardu v oblasti náboženských práv človeka. Skromne sa vzdialili od účasti na tomto ťažení  proti vnútroštátnym  zákonom suverénnej veľmoci  iba tie krajiny Západu, v ktorých Cirkev, na rozdiel od Ruska, má štátny status alebo kde formálna registrácia exotických a vzdialených lokálnej kultúrnej tradícii cudzích siekt sa stavia do závislosti od oveľa väčšieho množstva podmienok ako u nás. V podstate, od Ruska sa vtedy v ultimatívnej podobe požadovalo dostať jeho národnú legislatívu  o slobode svedomia do súladu so západným, presnejšie, americkým liberálnym štandardom.

Podobné kolízie, odhaľujúce nedokonalosť liberálneho štandardu a obnažujúce možnosť manipulácie s ním s politickými zámermi, sú veľmi typické a v budúcnosti  k ním bude dochádzať čoraz viac, ak už dnes nezahájime serióznu diskusiu o vzťahu liberalizmu a tradicionalizmu k formovaniu životaschopných štandardov, ktorých cieľom má byť reagovať na výzvy nielen európskej, ale aj svetovej integrácie. Z povedaného vyplýva, že na rolu všeobecne uznávaného a skutočne univerzálneho štandardu môže ašpirovať ani zďaleka nie ten najliberálnejší zo všetkých možných v oblasti práv a slobôd človeka, ale iba taký, ktorý pri formulovaní zoznamu istých všeobecne záväzných princípov, by organicky a neprotirečivo  predpokladal  ich skĺbiť s národno-kultúrnymi a náboženskými hodnotami krajín, ktoré ho schvália. Morálna povinnosť ako postkomunistického Ruska, tak aj ďalších krajín, patriacich k duchovno-kultúrnej tradícii Pravoslávia, teraz musí  spočívať v tom,  aby predstavilo svetovému spoločenstvu svoje videnie problému a vyzvalo ho k obnoveniu diskusie o zmenených historických okolnostiach. Čaká  nás veľká a ťažká práca, ktorej cieľom bude sformulovanie a obhájenie vlastnej pozície  tvárou v tvár svetovej verejnosti v OSN a iných medzinárodných organizáciách. Neoceniteľnú rolu tu môžu zohrať úsilia Pravoslávnych cirkví predovšetkým v rámci dialógu s inými cirkvami, vierovyznaniami a náboženstvami.

V súvislosti s tým, dovoľte mi povedať pár slov o ekumenizme. Som hlboko presvedčený, že príčina krízy súčasného ekumenizmu v mnohom súvisí s neschopnosťou uvedomiť si fundamentálny význam Apoštolskej tradície ako normy viery. Táto  norma, ktorá ako zlatá niť prechádza dejinami vesmíru a spája dobu apoštolov s našou dobou, výstižne definuje životné cesty a cesty k spaseniu kresťana. Zachovanie a  presadenie nepoškodenej normy viery je práve misiou Pravoslávia vo svete, lebo zrieknutie sa  Apoštolskej tradície  v skutočnosti znamená automatický súhlas s tvrdením o tom, že človeku je všetko dovolené. V podstate,  súhlas niektorých kresťanských vierovyznaní s prípustnosťou ženského kňažstva   alebo požehnanie homosexuálnych  manželstiev nie je nič iné, ako praktická realizácia liberálneho štandardu práv človeka v náboženskej sfére je to jeden z mnohých prípadov dôsledného  a cieľavedomého vytlačenia zo života modernej spoločnosti Apoštolskej normy viery a jej nahradenia  liberálnym štandardom.

Tragédia časti moderného protestantizmu spočíva v schválení tejto zámeny a spolupodieľaní sa na  nej, čo vedie k hrozbe straty konfesného sebauvedomenia, až po úplné jeho rozplynutie sa v hodnotovom systéme sekulárneho sveta. Práve v ekumenickom hnutí a predovšetkým v Celosvetovej rade cirkví sa táto tendencia stala očividnou pre pravoslávnych. Protestujúc proti  ženskému kňažstvu a uznávaniu homosexuálnych manželstiev, pravoslávni protestujú proti samotnej myšlienke akejsi priority liberálneho štandardu (ako je známe, majúceho nielen kresťanské korene) oproti norme cirkevnej Apoštolskej tradície. V kríze ekumenizmu sa zreteľne prejavila snaha protestantskej väčšiny používať liberálnu myšlienku ako fundamentálnu myšlienku, do značnej miery determinujúcu  ekumenickú etiku a prax, a zároveň necitlivosť voči téme Apoštolskej tradície. To priviedlo k tomu, že aj napriek istým úspechom v oblasti dosahovania  doktrinálnej zhody, pravoslávni a protestanti sa ukázali zoči-voči novým názorovým nezhodám, príčinou ktorých bola istá „absolutizácia“ liberálnych štandardov  protestantskou teológiou.

Tieto závažné rozdiely a protirečenia však netreba vnímať ako dôvod pre prerušenie dialógu a tým viac ako možný dôvod náboženskej konfrontácie so Západom. Naopak, ruská pravoslávna cirkev, ktorá verejne  a v duchu bratskej otvorenosti nastolila otázku o kríze súčasného ekumenizmu, vidí v pokračovaní medzikresťanského dialógu možnosť podať svedectvo rozdelenému kresťanstvu o základnom význame normy viery popísanej v Apoštolskej tradícii. Dosť plodný môže byť v tomto smere dialóg s Rímsko-katolíckou cirkvou, ktorá uznáva Apoštolskú tradíciu  ako normu viery.

Monoteistické náboženstvá, oddané myšlienke vernosti vlastnej náboženskej identite a tvrdo brániace práva svojich veriacich, о čom výrečne svedčia zodpovedajúce články  legislatívy Izraelu  a moslimských krajín, taktiež môžu byť spojencami pravoslávnych v dialógu  s tými, ktorí spochybňujú hodnotu tradície. Samotné rozdielne národnostno-náboženské štandardy svojou povahou, podľa slov Karla Poppera, vôbec nie sú „nepriateľmi otvorenej spoločnosti“, ako sa ich občas pokúšajú prezentovať, ale, naopak dokážu sa stať  efektívnym faktorom jeho stability a životaschopnosti.

Zatiaľ nás neprestajne stavajú pred dilemu: buď sa Pravoslávie „zmení“, alebo bude zavrhnuté „svetovým spoločenstvom“, pod pseudonymom ktorého najčastejšie vystupuje jedna z množstva  kultúr, ktoré  existujú v súčasnosti – tá západná, presnejšie liberálna. Nástojčivo sa presadzuje   ako „najprogresívnejšia“, „najhumánnejšia“, „moderná“. Zároveň Pravoslávie a často aj iné monoteistické náboženstvá oponujú liberálnemu antropocentrickému hodnotovému systému, ktorý je vyhlásený za normu pre indivíduá a ľudské spoločenstvá. Cirkvi a náboženské obce by mali adekvátne reagovať ako na pozitívne, tak aj na zjavne negatívne aspekty procesu globalizácie, ktorý  momentálne prebieha. Chceme pochopiť iných, ale aj sami chceme byť vyslyšaní a pochopení.
 
Pochádzajúc z teocentrickej duchovnej tradície, vnímajúcej antropocentrický  humanizmus ako videnie sveta, ktoré je nám cudzie, sme pripravení sa k nemu stavať s úctou, ale nikdy ho nedokážeme prijať ako  absolútnu a a nesporne kladnú hodnotu. Taktiež vychádzame z toho, že štandardy, ktoré voľky-nevoľky napomáhajú ničeniu národno-kultúrnych a náboženských identít národov, nevyhnutne privedú k ochudobneniu úplnosti Božieho sveta, jeho unifikácii a v konečnom dôsledku k zániku.
 
Európa, s jej tradíciami  multikulturalizmu, znášanlivosti a otvorenosti, by mohla mať rozhodujúci podiel na procese globálnej harmonizácie náboženských, kultúrnych a sociálno-politických tradícií. Dôležité miesto tu musí patriť kresťanom. Verím, že všetci spoločnými silami dokážeme položiť základy skutočnej mnohopólovej spoločnosti, postavenej na štandardoch, ktoré zabezpečujúc práva a slobodu ľudí, by zachovávali a nie likvidovali hodnoty, zakorenené v ich duchovno-kultúrnych a náboženských tradíciách. Lebo iba také usporiadanie sveta sa dokáže stať reálnou alternatívou podozrievavosti, nepriateľstvu  a právu sily vo vzťahoch medzi národmi.

 

(Vystúpenie na 10. Celosvetovom ruskom národnom zhromaždení „Viera. Človek. Zem. Misia Ruska v 21. storočí“, Moskva, 4. apríla 2006)
 

Stojí pred nami jedna veľmi dôležitá otázka: ako zabezpečiť slobodnú voľbu človeka, ale zároveň aj podporiť mravné smerovanie tejto voľby? Na tejto ceste sú dôležité ako ľudské úsilia, tak aj pomoc Božia.

Pravdaže, na prvom mieste musí byť pomoc Božia, ktorá je poskytovaná človeku v náboženskom živote. Komunikácia človeka s Bohom mu pomáha rozlišovať medzi dobrom a zlom a taktiež mať silu, robiť rozhodnutia v prospech dobra. V modlitbe, v tajomnom živote Cirkvi a robení dobrých skutkov dochádza k spojeniu človeka s Bohom, а to znamená, že prichádza pomoc pri robení dobra. Práve preto pre veriaceho človeka náboženský život  a všetky pojmy s ním spojené, nadobúdajú prvoradý význam. Stavia sa bok po boku  so slobodou ako hlavná podmienka úspešného života človeka na zemi a vo večnosti.

Ale dôležité je aj ľudské úsilie. Musí smerovať k utvoreniu spoločenských vzťahov, ktoré by na jednej strane zabezpečovali slobodu jednotlivca a na druhej strane by pomáhali zachovávať morálne normy. Bolo by zrejme nesprávne  vymedzovať trestnú zodpovednosť za gamblerstvo, eutanáziu, homosexualitu, ale nemožno ich prijímať ani ako zákonodarnú  normu, a čo je ešte dôležitejšie, ako spoločensky schvaľujúcu normu.

Veď čo sa deje, ak sa prijíma zákon, ktorý oficiálne schvaľuje podobné formy správania? Nezostávajú iba údelom malých menšinových skupín, ktoré si už zvolili svoj výber. Tieto zákony sa stávajú základom pre neobmedzenú propagandu takýchto foriem správania v spoločnosti. A keďže hriech je príťažlivý, veľmi rýchlo sa ním infikujú široké vrstvy spoločnosti. Tým viac, ak sa do tejto propagandy investujú veľké peniaze a využívajú progresívne spôsoby ovplyvňovania   ľudského vedomia.

Tak je to napríklad s homosexualitou. Rezolúcia, ktorú v januári tohto roku prijal Europarlament, predpisuje zavedenie výchovy na školách v duchu prijatia homosexuality a dokonca stanovuje deň v roku, ktorý je zasvätený zápasu s homofóbiou. Čo z toho vychádza?
Spoločnosť nie vyzývaná iba k tomu, aby si vážila život určitej menšiny, ale vnucujú jej propagandu homosexuality ako novej normy. V dôsledku toho je takáto propaganda pokušením pre tých, ktorí by mohli zápasiť s týmto neduhom a vytvoriť plnohodnotné rodiny.

Môžeme uviesť príklad aj z nášho života. V súčasnosti v mnohých mestách vyrástli ako huby po daždi rôzne zariadenia určené pre hazardné hry.  Prirodzene, nikto nikoho nenúti, aby v nich hral. No reklama na ne je taká vtieravá a vášeň k hazardným hrám sa dá tak ľahko prebudiť, že sa dnes často stretávame s ozajstnými rodinnými tragédiami. Otcovia, matky, aj deti prehrávajú svoje neveľké peniaze a   rodiny zostávajú bez prostriedkov. Ľudia prichádzajú do kostolov a nariekajú, pretože sa ich rodiny rozpadávajú. V konečnom dôsledku sloboda hazardného biznisu, neobmedzená ničím rozumným, rozkladá spoločnosť.

Vynasnažím sa načrtnúť tie nebezpečenstvá, ktoré sa objavujú pred veriacimi ľuďmi, ak morálnymi normami  nevyvážený prístup začína ašpirovať na jediné správne chápanie ľudských práv. Podľa tejto logiky musia všetky iné tradície zmĺknuť a podriadiť sa. Nie sú to žiadne výmysly. Nijako nezveličujem diktátorský tón stúpencov podobného výkladu ľudských práv. Takýto prístup si už suverénne razí cestu v súčasnom medzinárodnom zákonodarstve.

Napríklad v roku 2005 Parlamentné zhromaždenie Bezpečnostnej rady prijalo rezolúciu Ženy a náboženstvo v Európe, v ktorej sa hovorí: „Sloboda vierovyznania je obmedzená ľudskými právami“. Toto tvrdenie stavia náboženský život do podriadeného postavenia vo vzťahu k ľudským právam. Ak teda nezodpovedá určitému chápaniu slobody, musí byť zmenená. Pre veriaceho človeka to vyznieva ako výzva pohŕdať Božou vôľou v mene  ľudských predstáv.

Popri tom, zdôrazňujem, bolo by nespravodlivé obviňovať samotnú koncepciu ľudských práv z toho, že sa takáto norma objavila. V danom prípade sa ľudskými právami zakrýva určitá filozofia, ktorú zdieľa neveľký okruh ľudí. Podľa tejto filozofie, ak ženy v tej či onej komunite nevysväcujú za   kňazov a biskupov, táto komunita musí podliehať štátnemu potrestaniu a spoločenskému odsúdeniu. Normy náboženských tradícií sú však pre vedomie veriaceho väčšou autoritou než pozemské zákony. Ak dnes „neskrotíme“ tento militantný zápal sekulárneho humanistického prístupu, ktorý preniká do medzinárodného práva, potom sa automaticky konflikt rozšíri. Chvalabohu, rezolúcie Bezpečnostnej rady nemajú právne dôsledky,   vytvárajú však určitú klímu v spoločenskej mienke.

Existuje aj ďalšia liberálna téza, ktorá ašpiruje na univerzálnosť. Hlása, že právo človeka prevažuje nad záujmami spoločnosti. V roku 2005 túto tézu zopakovali vo Vyhlásení UNESCO o univerzálnych princípoch bioetiky v nasledujúcej podobe: „Záujmy a blaho jednotlivca musia prevládať nad výlučným záujmom vedy alebo spoločnosti“. (str.3, p.2). Je celkom jasné, že takáto téza má pozitívny význam, ak je reč o rozhodnutí prijatom štátnymi alebo politickými štruktúrami, ktoré sa dotýka jednotlivých občanov. Spoločnosti musí záležať na každom živote, na každom človeku.

Takýto prístup je však veľmi nebezpečný, ak človek začína budovať svoje správanie vychádzajúc zo svojich záujmov, ktoré prevažujú nad záujmami spoločnosti. Stimuluje to iba egoizmus a individualizmus. Zo svojej strany pravoslávie vždy podporovalo obetavú lásku k blížnym, k svojej rodine, miestnej komunite, vlasti. Človek sa musí vedieť zriekať svojho egoizmu v mene iného človeka. Preto by bolo, podľa nás, správne, aby sloboda a práva boli vždy vyvážené spoločenskou solidaritou.

Pravoslávni veriaci sú pripravení prijať svetonázorový výber iných národov. Nemôžu však mlčať, ak sa im vnucujú cudzie normy, ktoré protirečia základom pravoslávnej viery. Myslím, že rovnakého názoru sa pridržiavajú moslimovia, budhisti, židia a príslušníci iných náboženstiev.  Aby sme sa v súčasnom svete vyhli konfliktu, je potrebné intenzívne pracovať nad harmonizáciou rôznych svetonázorových systémov. Spoločné princípy života svetového spoločenstva sa musia  vypracovávať spoločne s rôznymi civilizáciami.
Ako môže byť zriadená súčasná spoločnosť, v ktorej by sa ľudské práva harmonicky spájali s mravnosťou?
Predovšetkým, zákonodarstvo musí byť citlivé k mravným normám, ktoré v spoločnosti platia. Prirodzene, štátny aparát nemusí sám určovať, čo je dobré a čo zlé, no v zákonodarstve sa musia zároveň odrážať mravné normy, ktoré zdieľa väčšina spoločnosti. Ak si táto väčšina myslí, že rozdúchavanie vášne k pitiu a zneužívanie pohlavného inštinktu v komerčných cieľoch  sú neprijateľné, potom sa musia objaviť normy, ktoré by zakazovali reklamu v podobnom duchu.

Po druhé, musí byť vyplnené vákuum mravnej výchovy v našej spoločnosti. Sloboda a práva sú veľkým výdobytkom ľudskej spoločnosti, ale občanov treba pripravovať na po užívanie týchto práv s ohľadom na mravné normy. Touto prípravou sa má zaoberať spoločnosť v úzkej spolupráci so spoločenskými inštitúciami mravnej výchovy, vrátane školy a, prirodzene, náboženských komunít krajiny. Posledne uvedené znamená, že štát sa musí postarať o vypracovanie zákonodarných aktov, ktoré by regulovali prístup náboženských organizácií do spoločenských štruktúr vzdelávania, sociálnych služieb, zdravotníctva a armády.

Pritom vo vymenovaných oblastiach musia pracovať všetky náboženské komunity krajiny v takej miere a v takom objeme, aké zodpovedajú ich zastúpeniu v spoločnosti.  A to najdôležitejšie: v týchto oblastiach musí byť kategoricky vylúčené súperenie v misii, aby sa predišlo vzájomným náboženským rozporom, ku ktorým nutne vedie zápas náboženských organizácií o nových stúpencov.

V súčasnosti pokiaľ ide o harmonizáciu ľudských práv a mravnosti, veľmi dôležité je postavenie prostriedkov masových informácií. Musia byť pozitívnymi príkladmi využitia slobody. Ako má človek mravne využívať svoju slobodu, ak mu televízia demonštruje ako úspešný obraz života konzum, násilie, rozvrat, hazard a iné neresti? Ľudia v televízii a vôbec z médií na svoje ospravedlnenie   hovoria, že   takáto produkcia je žiadaná a dobre sa predáva. Nikto sa neháda o tom, že neresť sa ľahko predáva, pretože je ľahko prijímaná človekom, ktorý má sklony k hriechu. Takéto veci sa od dávna  nazývali pokušením.

Nie je však pravda, že moderný človek „baží“ iba po neresti. Hľadá skôr šťastie, mier, ozajstnú lásku a iné cnosti. Je pozoruhodné, že dnes sú veľmi žiadané staré sovietske piesne, nové domáce a nielen domáce filmy v ktorých sa rozoberajú seriózne otázky bytia.

Pravoslávni veriaci sú pripravení prijímať normy ľudských práv a pracovať na ich upevnení. Avšak s podmienkou, že tieto normy budú napomáhať zdokonaľovaniu človeka a nebudú ospravedlňovať jeho hriešny stav. Úlohou koncepcie ľudských práv spočíva v tom, aby sa chránila hodnota  človeka a napomáhalo sa rastu jeho dôstojnosti. V tom je hlavné a  z kresťanského pohľadu jediné možné predurčenie danej koncepcie.

Je veľmi zlé a hriešne, keď sa popierajú práva národov a etnických skupín na ich náboženstvo, jazyk, kultúru, obmedzuje sa sloboda vierovyznania a právo veriacich na svoj štýl života, keď dochádza k zločinom na náboženskom a národnom základe. Naše mravné cítenie nemôže mlčať, ak jednotlivec podlieha svojvôli úradníkov a zamestnávateľov, ak sa vojak ocitá v bezprávnom postavení pred svojím veliteľom, ak sa dieťa a starý človek stávajú terčmi posmechu  v sociálnych zariadeniach.  Neprípustná je odpor si   žiada manipulácia s vedomím ľudí zo strany deštruktívnych siekt, obchodovanie s prácou, prostitúcia, narkománia, gamblerstvo. Podobným javom treba čeliť, pretože podobné činy  znižujú hodnotu človeka. Do zápasu s týmito neresťami dnes musí vstúpiť naša spoločnosť, do zápasu sa musí zapojiť aj Cirkev. Z pravoslávneho hľadiska je práve  v tom zmysel ochrany ľudských práv v súčasnosti.

Pokračovanie čoskoro


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...


Mikojan   |   2011-12-02  (21:01)
50%  
mínus plus
  BOH je tam,kde sú kresťania,moslimovia,1,3 miliardy číňanov ,japonskí Šintoist,proste tam,kde sú slušní ľudia.........

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |