Kniha Patriarchu Moskovského a celého Ruska Kirila - Sloboda a zodpovednosť: hľadanie harmónie Časť 1. - OPEN TEXT

2017-06-22 (12:54)

Vážení čitateli!

Postupne budeme ponúkať do vašej pozornosti články a vystúpenia Patriarchu Moskvy a celej Rusi Kirilla z jeho knihy Sloboda a zodpovednosť: hľadanie harmónie, ktorú momentálne prekladáme a bude vydaná našim vydavateľstvom. Táto kniha odhaľuje kresťanské chápanie práv a slobôd človeka. Hlboké chápanie pravoslávnej tradície a zároveň citlivé vnímanie súčasnosti pomáhajú autorovi poskytovať adekvátne a žiadané odpovede na otázky a výzvy súčasného sveta.

Táto kniha je určená širokému kruhu čitateľov, ale predovšetkým tým, ktorí chcú poznať názory Cirkvi na tie najpálčivejšie otázky verejno-politického života.

Okolnosti modernej doby (Uverejnené v Nezavisimoj gazete 26. mája 1999)

Svätý mučeník Ignác Antiochijský hovorí: „Dbajte na okolnosti doby.“ Táto rada je v súčasnosti obzvlášť aktuálna. Aké funkčné svetonázorové problémy pred nami nastoľuje súčasnosť? V čom spočíva hlavná výzva tejto epochy?

Naša doba dáva do popredia problém, od úspešného vyriešenia ktorého do značnej miery bude závisieť ďalší osud svetového spoločenstva. Fundamentálna výzva epochy, počas ktorej nám bolo súdené žiť, spočíva, podľa môjho najhlbšieho presvedčenia, v nevyhnutnosti pre ľudstvo vypracovať taký civilizačný model svojej existencie v 21. storočí, ktorý predpokladá všemožnú harmonizáciu výrazne rôznorodých požiadavok neoliberalizmu a tradicionalizmu. Pred Západom a Východom stojí ťažká, ale v žiadnom prípade nie beznádejná úloha spoločného nájdenia rovnováhy medzi pokrokom v sfére dodržiavania ľudských práv a práv menšín na jednej strane a zachovaním národno-kultúrnej a náboženskej identity jednotlivých národov na strane druhej.

Dokonca aj keď zatiaľ nebola sformulovaná v náležitých sociálno-politických a kulturologických kategóriách, potreba adekvátnej a solidárnej reakcie na túto civilizačnú výzvu našej doby je citeľná všade a s mimoriadnou naliehavosťou. Pretože nezjavné pre mnohých, ale preto o nič menej reálne pozadie vojensko-politických, kultúrno-náboženských, národnostných a iných konfrontácií, svedkami ktorých sme počas postkomunistickej epochy, spočíva práve v odolávaní konzervatívneho princípu a tradicionalistického pohľadu na svet nútenému, ak nepovieme násilnému presadzovaniu neoliberálnych hodnôt. V tom spočíva vnútorná zápletka myšlienkovej drámy súčasnosti.

20. storočie sa stalo historickou arénou, na ktorej v krutom zápase sa postupne striedali dvojice nezmieriteľných súperov: monarchia a republika, fašizmus a komunizmus, totalita a demokracia. Dve svetové vojny a jedna „studená vojna“ - taký je smutný výsledok ideologickej nekompromisnosti v našom storočí. V tomto kontexte pôsobí celkom prirodzene a pochopiteľne tá eufória, ktorá sa zmocnila sveta, unaveného z balansovania dvoch veľmocí na hranici jadrovej apokalypsy, keď prišla správa o sovietskej „perestrojke“.

Veru, nadvláda ideologizovaného vedomia, ktoré je produktom pýchy a namyslenosti ľudského rozumu, ktoré preto neraz ukazovalo svoju duchovnú chudobu a prinášalo nespočetné pohromy národom, je v súčasnosti závažne podkopaná. Ale súperenie ideológií ide vystriedať nové a ťažko liečiteľné súperenie – globalizmu a univerzalizmu proti konzervativizmu a tradicionalizmu. Preto v súčasnosti, rovnako ako za biblických čias, základným kameňom ľudského spolužitia zostáva princíp, ktorý tak výstižne sformuloval španielsky sociálny mysliteľ José Ortega y Gasset: „Civilizácia – to je predovšetkým vôľa k existencii.“ Ale vôľa k existencii predpokladá ako nevyhnutnú podmienku uznanie práva ostatných na život. A keďže záblesk Božej pravdy nesie v sebe ako koncepcia práv a slobôd človeka, tak aj princíp národno-kultúrnej svojbytnosti, obráťme sa k dejinám, aby sme mohli odsledovať genézu v novej konfrontácie súčasnosti. Ale predtým sa dohodnime na pojme civilizačného štandardu, prostredníctvom ktorého budeme opisovať ako liberálny, tak aj tradicionalistický súbor pohľadov na svet a základných axióm.

Je známe, že v 18. storočí, počas epochy Osvietenstva, sa v Európe zrodila a počas nasledujúceho storočia značne zosilnela a začala sa zakoreňovať liberálna doktrína. Myšlienkou všestranného oslobodenia sa indivídua od útlaku sociálneho, politického, národnostného, náboženského, právneho a iných obmedzení boli nezriedka živené revolučné hnutia, vystupujúce proti vtedajšiemu štátnemu zriadeniu v krajinách Západnej Európy. Stúpenci tohto smeru ako fundamentálny problém epochy nastolili neslobodu indivídua, zotročeného a utláčaného štruktúrami a inštitúciami štátu, sociálnym zriadením, dominujúcou morálkou, predsudkami a konvenciami. Osobnosť teda bolo treba oslobodiť od útlaku pre ňu vonkajších síl, pretože človek „apriori“ predstavuje absolútnu a definitívnu hodnotu a jeho prospech - kritérium spravodlivosti spoločenského zriadenia. Tesne pred ruskou revolúciou tento mýtus liberálneho vedomia v koncentrovanej podobe vyjadril klasik proletárskej literatúry Maxim Gorkij, ktorý sa vyjadril ústami svojej postavy: „Človek - to znie hrdo!“ V ZSSR sa tieto slová skveli na vlajke protináboženského zápasu, keďže v ateistickom štáte o žiadnom inom Mene, ktorému by bolo treba venovať myšlienky a duchovnú prácu, nemohla byť reč. Nie náhodou už Holbach, Helvétius, Diderot a ďalší filozofi z epochy Osvietenstva nástojčivo spájali humanizmus s materializmom a ateizmom.

Takže, do stredobodu antropocentrického vesmíru bol umiestnený človek ako merítko všetkých vecí. Pričom nie len jednoducho človek, ale práve človek padlý, nachádzajúci sa v hriechu. Veď v súlade s učením Cirkvi, „človek bol stvorený na Boží obraz a Božiu podobu, ale hriech zohavil jeho krásu“ (Svátý Bazil Veľký). Táto predstava o zvrátenej podstate človeka úplne chýba v liberálnom myslení. Dominuje v ňom súbor myšlienok, ktoré majú pohanský pôvod; sú to myšlienky, ktoré sa začali presadzovať v kultúre Západnej Európy počas epochy Osvietenstva. Veď práve autorita Renesancie prezentovala koncepciu antropocentrického vesmíru, keď za stredobod bytia a socia sa považuje indivíduum. Takto spolu s návratom k antickej kultúre počas epochy Renesancie prebiehala duchovná involúcia európskeho verejného myslenia, ktoré robilo pohyb naspäť – od kresťanských hodnôt smerom k spiatočníckej pohanskej etike a pohanskému videniu sveta. Použijúc výraz, ktorý neraz používa Arnold Joseph Toynbe na stránkach svojej fundamentálnej práce Štúdium dejín, celkom oprávnene môžeme hovoriť o víťazstve „modlárstva v tej najhriešnejšej podobe uctievania človeka samého seba“.

Čo sa týka západnej teológie, prijmúc od čias Reformácie postulát o slobode človeka ako najvyššej hodnote pozemského bytia v podobe sociálno-kultúrnej axiómy, do značnej miery napomáhala zakoreneniu v európskom vedomí myšlienok epochy Osvietenstva. Určitú rolu tu zohrali taktiež dosť vplyvní na západoeurópskych univerzitách myšlienky judaizmu, ktoré prišli prostredníctvom španielskej kultúry a európskej emigrácie do Holandska a s ním hraničiacich krajín (Maimonides, Crescas, Ibn Ezra). Nie je prekvapivé, že najžiadanejšie z pohľadu liberálneho svetonázoru počas procesu jeho formovania sa ukázali byť myšlienky takých voľnomyšlienkarov, ateistov a panteistov, ktorí sa odštiepili od tradičného židovstva, ako Baruch Spinoza a čiastočne Uriel Acosta. Do začiatku 19. storočia sa prakticky sformoval celý súbor pojmov, opisujúcich liberálny štandard existencie. Po prvý raz ústavne zakotvený v Deklarácií práv človeka a občana Veľkej francúzskej revolúcie, bol definitívne zafixovaný vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948.

Je veľmi poľutovania hodné, že Rusko až teraz dostáva možnosť vstúpiť do diskusie o vzťahu medzi liberálnym a tradičným princípom. Áno, kedysi sa ZSSR dostatočne aktívne podieľal na vypracúvaní modernej verzie liberálneho štandardu medzištátnych vzťahov a práv človeka. Robil to, vychádzajúc z pragmatických pohnútok: po prvé, aby boli popreté obvinenia Západu z vyznávania totalitných metód kontroly a riadenia а po druhé, aby len čo to bude možné, obracal túto obojstranne nabrúsenú propagandistickú zbraň proti svojim ideologickým protivníkom. Vtedy prevládala predstava, že všetky porušenia ľudských práv navždy zostanú skryté pred svetom za železným závesom a dalo sa dovoliť si výhodný kompromis so Západom, aby boli posilnené sympatie voči socializmu bez toho, aby reálne bolo zmenené niečo vo vlastnom vnútornom živote.

Takže, bohužiaľ, z ideologických a politických dôvodov pravoslávna duchovno-kultúrna tradícia nijako nebola predstavená sovietskou diplomaciou pri vypracúvaní moderných štandardov medzištátnych vzťahov a ľudských práv. Nakoľko môžem súdiť, nebola dostatočne pomenovaná ani diplomatmi iných krajín, zastupujúcimi Východ. Inak povedané, dá sa celkom s určitosťou tvrdiť: moderné medzinárodné štandardy v podstate svojej predstavujú štandardy výlučne západné a liberálne. Táto okolnosť by nemusela vyvolávať zvláštne znepokojenie, ak by bola reč o sfére výlučne zahraničnopolitickej, teda o medzištátnych vzťahoch, kde sa tento štandard osvedčil ako dostatočne efektívny. A naozaj, čo by sa udialo v oblasti medzinárodných vzťahov za podmienok zrieknutia sa založeného na tomto štandarde medzinárodného práva? Je celkom očividné, že namiesto tohto odsúhlaseného uznávaného medzinárodného štandardu by bol štandard národný, ktorý v minulosti neraz vyvolával a legitimizoval vojny. Ak by k podobnému nahradeniu skutočne došlo, prebehol by nekontrolovateľný rozpad celého svetového systému, keďže každý z takýchto štandardov, či už je „vahabitský“, „čínsky“, „africký“, „katolícky“, „japonský“, „hinduistický“ a tak ďalej, ak by mal tvoriť základ budovania medzinárodných vzťahov, nevyhnutne by bol zvrhnutý nositeľmi iných národno-kultúrnych alebo náboženských pohľadov. Pokus budovať medzištátne vzťahy, ignorujúc isté princípy, ktoré sú spoločné pre všetkých, by bol veľmi blízko všeobecnej katastrofy, v ktorej by nezostalo miesto pre radosť v prípade víťazstva jedného z týchto štandardov, hoci aj toho, ku ktorému patríš ty sám.

Podstata problému nespočíva v tom, že sformulovaný na úrovní medzinárodných organizácií liberálny štandard dnes tvorí základ medzinárodnej politiky, ale v tom, že tento štandard je ponúkaný ako povinný pre organizáciu vnútroštátneho života krajín a národov, vrátane tých krajín , kde štátna, kultúrna a duchovná tradícia prakticky pri formulovaní tohto štandardu nebola zastúpená.

Pokračovanie čoskoro