KTO BUDE ĎALŠÍ?
2010-03-11 (11:31) 
Veľa rokov som nepísal o slovenskej politike, ale pri pohľade na udalosti posledných dní si kladiem otázku, či to bolo správne. Čo ak náhodou sú moje texty o slovenskej politike potrebné a užitočné?
Ešte ani nestihol poriadne vyschnúť „elektronický atrament“ eseje Dinosauri slovenskej politiky, keď nastalo epochálne zemetrasenie na slovenskej politickej scéne, ktoré Fico opísal približne takto: ukázalo sa, že stačili dve tlačové besedy (mali sa na mysli jeho vlastné vystúpenia o korupčnej minulosti SDKÚ), a Dzurinda „pustil do gatí“.
Pokúsim sa prebiehajúce udalosti opísať trochu literárnejším a elegantnejším štýlom.
Predstavme si veľký ponurý palác, kam dôvtipný detektív vyšetrujúci zločiny, Hercule Poirot, listami pozve účastníkov jedného veľkého zločinu storočia – slovenskej privatizácie.
Hostia sa zišli, porozchádzali do svojich izieb, nastala noc, keď sa zrazu ozval srdcervúci výkrik. Uprostred veľkej obradnej sály ležala s podrezaným hrdlom mŕtvola jedného z hlavných podozrivých, predčasne šedivého a neúmerne svojmu veku vyschnutého strýčka Mikuláša.
Dôvtipný Hercule Poirot v pyžame a s nočnou sieťkou na hlave si prísnym pohľadom premeral svojich hostí a logicky poznamenal:
- Medzi vami je niekto, kto práve pred chvíľou podrezal hrdlo strýčkovi Mikulášovi. Samozrejme, ak to neurobil sám!
Odrazu strýčko Mikuláš ožil, otvoril oči a čulo zachrípnutým hlasom zašepkal:
- Vo voľbách dostanem nie menej ako dvadsať percent!
Vzápätí prvá obeť seansy odhalenia definitívne stíchla a Poirot dôležito vztýčil ukazovák:
- Kto bude ďalší? - hrozivo sa spýtal zhromaždených, zachvátených strachom, veľký detektív a odišiel do svojej izby, aby pokračoval v spánku.
Naozaj, kto bude ďalší? Zdá sa, že niekto potichu začal čistiť jurský park slovenskej politiky. Kto je ten Achilles, unavený zo zaúčania panien do dospelého života, ktorý sa nakoniec začal zaujímať o Augiášov chliev slovenskej politiky? Najviac sa na túto úlohu hodí Robert Fico, ktorý jedným kopancom vyhodil zo slovenskej politiky Mikuláša Dzurindu, ktorý, mimochodom, osem rokov vládol krajine a tri a pol roka lídroval opozícii. Prečo Fico kopol Dzurindu práve teraz? Prečo Dzurinda spanikáril hneď po prvom zásahu? Čo by s ním bolo, ak by ho desať rokov kopali denno-denne, ako kopú Fica alebo Mečiara?
Skúsme si predstaviť, aké otázky by nahlas kládol veľký Hercule Poirot pri spoločnom raňajšom čaji svojim hosťom, z ktorých každý jeden môže byť ďalšou obeťou.
Prečo dávno a široko známa korupčná minulosť SDKÚ sa odhalila v takej naivnej nahote tak ľahko, priam zázračne? Vari nikto skôr o tom nevedel?
Pretože budú voľby? Ale veď predsa volieb bolo za posledných dvanásť rokov veľa. Prečo Ficov kopanec prišiel práve teraz?
Prečo médiá, ktoré dvanásť rokov div nebozkávali topánky Mikuláša Dzurindu a prachové stopy na zemi od týchto topánok, odrazu svorne a organizovane vyhlásili: Dzurinda je zlý, naozaj veľmi zlý, len sa pozrite, aký je špinavý a ako páchne. Kto organizoval a úspešne uskutočnil mediálnu kampaň Dzurindovej likvidácie, kto rozhodol? Kto zaplatil zanietenie týchto „nezávislých“ novinárov?
Vďačnosť v slovenskej politike vôbec neexistuje a nikdy ani neexistovala. Slovenskí politici jednoducho túto vlastnosť nepoznajú. Viem, o čom hovorím. No predsa len aký to veľký nevďak zo strany dinosaurov-spolupracovníkov bývalého dvojnásobného premiéra! Veď spolu s ním žili, vládli, vedno sa živili, bok po boku, ruka v ruke. A tu náhle všetci spolupracovníci zborovo kričia: Miki je zlý, Miki je špinavý, Miki páchne! Prečo sa tento zápach odhalil až teraz? A čo to znamená pre blízku budúcnosť? Čistý Bugár je rozhorčený, aj čistý Csáky, sterilne čistý Sulík nesúhlasí a celkom čistý Hrušovský s celým čistotou a neúplatnosťou žiariacim KDH – vraj, fuj, aké špinavé, sa nebudeme hádať o tom, kto nakradol viac a kto menej.
Práve o tom sa budete hádať, vážený kolega Hrušovský! O čistote KDH v porovnaní s SDKÚ a Smerom.
Hercule Poirot má však hlavnú a večnú otázku: kto bude ďalší?
Čia bude ďalšia mŕtvola, okolo ktorej sa opäť zhromaždia účastníci zločinu storočia?
Vedel by som ľahko odpovedať na všetky otázky legendárneho detektíva, vrátane tej, kto bude ďalší. Nie je to zložité, ale potom by pre niekoho bolo nezaujímavé, dokonca smutné žiť. Preto s odpoveďami radšej počkám.
V skutočnosti je nepochopiteľné iba jedno – prečo Dzurinda „pustil do gatí“ tak náhle, rýchlo, rozhodne a nezvratne? Prečo vždy sebavedomý Mikloš viditeľne zneistel a šemotil niečo pred televíznymi kamerami? Zaklínania o spasení SDKÚ nikto nebude brať do úvahy. Možno to, čo bolo zatiaľ ozvučené čestnými, neúplatnými a veľmi nezávislými médiami, je iba vrchol ľadovca? Možno sú veci naozaj vážne a oplatí sa vypočuť si Fica, keď hovorí, že sa všetkým stoja obrovské peniaze?
Na záver by som čitateľov rád naučil jeden známy ruský výraz.
Znie takto: „S vecami k východu!“
Je to súčasť väzenskej kultúry, v Rusku známej a medzi ľuďmi rozšírenej. Keď vo väzení strážnik otvára okienko na cele a chce odviesť jedného z väzňov, kričí: „Ivanov, k východu!“
Ak väzňa sťahujú do inej väznice, inej cely alebo ho prepúšťajú na slobodu, počuť inú vetu: „Ivanov, s vecami k východu!“
V dejinách slovenskej politiky došlo v uplynulých dňoch k prevratu. Po prvý raz zaznelo „S vecami k východu!“
Jednému z dinosaurov, Mikulášovi Dzurindovi, ktorý si myslel, že doživotne sedí v slovenskom parlamente, zrazu prikázali: „Dzurinda, s vecami k východu!“ A hrdý spojenec Busha mladšieho sa rýchlo vrhol zbierať svoje veci.
Pokračovanie nabudúce
V známom filme sa Jurským parkom označovala rezervácia dinosaurov kdesi na ostrove, kde prehistorické dinosaury, ktoré sa nejakým zázrakom zachránili, priniesli hrdinom filmu veľa nových nezabudnuteľných pocitov.
Čo s tým má spoločné slovenská politika?
Páčil sa Vám tento článok? Dajte o ňom vedieť priateľom na Facebooku! Share
Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...
Prihláste sa tu
