Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
Hovoriac o genocíde v Líbyi, Radičová robí hanbu a škodí Slovensku - chelemendik.sk

 

Hovoriac o genocíde v Líbyi, Radičová robí hanbu a škodí Slovensku

2020-08-04  (09:22)

 - Hovoriac o genocíde v Líbyi, Radičová robí hanbu a škodí Slovensku

 

Sergej Chelemendik: Mimovláda - vláda nastrčených osôb

 

 - Sergej Chelemendik:  Mimovláda  - vláda nastrčených osôb



Tento text vznikol v rámci hnutia Spravodlivosť, jeho cieľom je ponúknuť spoločnosti reálne riešenie politickej krízy v decembri roku 2010 na Slovensku.

 

 

 

 

 

Časť 1.

 

Chaos a marazmus sa nezvyčajne prehĺbili

Čo dostaneme, ak do hrnca s chaosom pridáme niekoľko  veľkých lyžíc marazmu?

Dostaneme situáciu v slovenskej politike zo  6. decembra 2010.

Poslušným deťom v tento deň dobrý Mikuláš strká cukríky do topánok, dobrý chlapec menom Robo dnes dostane plné čižmy čokolády – ale vládnuca koalícia namiesto  sladkostí nájde v čižmách pijavice alebo dokonca škorpiónov.

Kde je príčina chaosu a marazmu v slovenskej politike, ktoré sa prehlbujú pred našimi očami? Bolo to  predsa zlé  už veľakrát, bolo to zlé na rôzne spôsoby, ale takéto niečo sme tu ešte nemali.



Politickí utopenci -  zápas o to, kto sa utopí ako posledný


Jedna z príčin všeobecného zmätku  spočíva v tom, že nešportové  správanie aktérov slovenskej politickej scény sa hodnotí podľa pravidiel športu. Pritom slovenská politika za tých dvadsať rokov, v priebehu ktorých som  ju pozoroval  a podieľal sa na nej, sa nikdy nepodobala na obyčajné športové preteky, napríklad závod ľahkých atlétov, v ktorých kto pribehne  prvý, ten aj zvíťazí.
Vždy to bol  pohľad výrazne vzdialený od športu, viac sa to podobalo na závod utopencov, ktorí takmer nevedia plávať, ale vyhlásili, že všetci spolu preplávajú Lamanšský prieliv.

Podstata takéhoto závodu spočíva v tom,  kto sa dlhšie udrží nad vodou, teda neutopí sa - ten aj zvíťazí.

Nie je to zápas o to, kto pripláva ako prvý, ale o to, kto sa utopí ako posledný.

Teda je to závod topiacich sa bojovníkov, ktorí v súlade s existujúcou tradíciou  počas procesu topenia energicky kričia,  že Lamanšský prieliv je iba nejakých 40 kilometrov široký. Ale reálne sa neprestajne topia  – niekto viac, niekto menej.

Počas týchto dní sa na Slovensku naraz a verejne topí veľa účastníkov takéhoto tradičného politického závodu. Topia sa mlčky a po tme  - slobodné slovenské médiá sú vystrašené  z rozsahu tohto topenia a neodvažujú sa ukázať verejnosti tento proces. Topia sa totiž ich patróni a živitelia.

Čosi iné  je, keď sa topí Mečiar – vtedy prídeme všetci s reflektormi, osvietime vyslabnutého superslováka, aby všeobecná radosť bola úplná.

Аle keď Radičová púšťa bubliny – vtedy zhasneme svetlo, pustíme tichú hudbu, aby bublanie neliezlo na nervy.



О korupcii a politickej impotencii



Prečo teda nová mladá koalícia tak  prudko  išla ku dnu?  Vari ozaj je celý problém v generálnom prokurátorovi?  Aby som mohol  vysvetliť reálnu príčinu udalostí, budem musieť odhaliť malé  tajomstvo.

Politika v liberálnej demokracii – to je boj o štátne peniaze, ktorý sa vedie podľa určitých pravidiel a so zapojením širokých más obyvateľstva v roli komparzu počas početných volieb.

To, čo sa nazýva škaredým slovom korupcia, je v skutočnosti ozajstný zmysel demokratickej politiky. 
Demokracia je matkou korupcie a liberalizmus je jej otec.

Korupcia – to je podstata liberálneho demokratického zriadenia, jeho jadro – väčšina ľudí o tom už vie, ale ešte to nehovorí nahlas.

Korupcia vyzerá banálne: hráči-biznismeni  robia stávky na svojich politikov, politici-víťazi púšťajú svojich hráčov do štátnej pokladne. 

Nie je v tom nič osobné – obyčajný obchod, štandardný demokratický proces, ktorý  skôr alebo neskôr bude nutné pomenovať pravdivými slovami a spraviť z týchto pravdivých slov  užitočné závery.

Práve tento štandardný demokratický proces sa súčasnej slovenskej vládnucej koalícii fatálne nedarí realizovať.

Robert Fico sa kvôli tomu tak  trápi, že obvinil oponentov zo sexuálneho zločinu  - vraj znásilňujú demokraciu.

Ficove trápenie je pochopiteľné, ale s jeho formuláciou nesúhlasím. Demokracia sama kohokoľvek znásilní –  osudy mnohých národov, vrátane slovenského, sú tomu dôkazom.

To, čo sa v súčasnosti deje na Slovensku -  to nie je znásilnenie, ale banálna politická impotencia. 



Krava štátneho rozpočtu prestala dávať mlieko

Či už tento proces pomenujeme čestne a otvorene  korupciou  – v Rusku sa už dávno používa technicky presný  pojem „píliť rozpočet“ – alebo hanblivo povieme, že je to   demokratické prerozdeľovanie štátneho rozpočtu v prospech najhodnotnejších hráčov výlučne v záujme voličov, podstatné je čosi iné – tento demokratický proces sa súčasnej  slovenskej vládnej  koalícii rozbehnúť nepodarilo. 

Krava štátneho rozpočtu prestala dávať mlieko, peňažné prúdy –  nie je dôležité či sú čierne, biele alebo belasé, prestali vyživovať spoločnosť   – a nastala politická kríza.

Najhoršie zo všetkých sa v tejto kríze cíti  nešťastná krava. Natrhli  jej vemeno desiatky nešikovných chamtivých rúk, krava sa urazila, uzavrela do seba a prestala dávať mlieko.

Takto sa demokratický proces na Slovensku po parlamentných voľbách roku 2010 uskutočnených pod hollywoodskym mottom„zmeny“, ktoré sa už všetkým zunovalo, zastavil, bez toho aby sa vôbec rozbehol.



K štátnym peniazom sa dostal dav zlých hráčov

Pomenujem to, čo sa stalo, neľútostne presne, používajúc slovník súčasnej koalície (www.ukradli.sk). Ak podľa ich slov  štyri roky vlády Roberta Fica boli samá korupcia, štyri mesiace vlády Ivety Radičovej priniesli očividné výsledky – ani korupciu sa tejto vláde realizovať  nepodarilo. Nedokázali to, ešte nedorástli na "dospelú" korupciu.

A tak štátne záležitosti uviazli, chaos sa prehlbuje, ľud sa búri.

Pretože pre korupciu, t.j. demokraciu, existujú viac alebo menej  odskúšané  technológie, ktoré sa horko-ťažko používali počas všetkých posledných dvadsiatich rokov slobody a prekvitania slovenského štátu a národa.

Ale teraz títo noví vládcovia sa ktovieprečo  topia rýchlejšie, než sa učia ako dojiť rozpočet.

Hlavná príčina chaosu v slovenskej politike, ktorý nám silnie pred očami,  je jednoduchá a leží na povrchu – k štátnym peniazom sa dostal príliš veľký dav zlých hráčov v biznise a politike.

Počas posledných rokov tí najväčší veteráni slovenskej demokracie  neúnavne zahanbovali Fica, usvedčovali hráčov-investorov, ktorí stáli  za jeho chrbtom, nazývajúc ich spoločnosťou s ručením obmedzeným – „eseročkou“.

Mečiara so Slotom úplne zašliapali do špiny  –  takí sú to nečestní, príšerní korupčníci.

Potom sa dostali k moci sami, dostali sa dosť špinavou cestou, veľmi nečestne, prostoduchého Fica oklamali –  a všetci vedia kto a  ako klamal. 

Prišli, obsadili ministerstvá – a čo sa ukázalo?

Že ficovská „eseročka“ – to je ideál dokonalosti a efektívnosti v porovnaní s týmito nováčikmi.

Že vo ficovskej „eseročke“ boli dokopy  iba  traja-štyria všetkým známi silní hráči.

Dnes ktorémukoľvek aj tomu najjednoduchšiemu a najneskúsenejšiemu pozorovateľovi slovenskej politiky netreba vysvetľovať, že v minulej vláde, ktorú som mal tú česť podporovať v parlamente v priebehu  štyroch rokov,  k štátnym peniazom mala reálny prístup kompaktná skupina "najdôstojnejšich" občanov, ktorí  sa vedeli medzi sebou dohodnúť, hoci nie bez šarvátok.

Táto skupina sa dá pomenovať jednoducho – je to sám Fico, niekoľko ďalších silných politikov Smeru, ich okolie, biznismeni-investori do Smeru, Mečiar a jeho najbližšie okolie a Slota. Nie viac ako dvadsať ľudí, takmer všetci skúsení dojiči, niektorí jednoducho fenomenálni  v sfére dojenia obrovských peňazí so skromných rozpočtov. Odborníci, profesionáli, niektorí majstri svojho odboru.

Dostali  sa k moci a krajina si pokojne žila štyri roky, úspešne čelila svetovej kríze, budovali sa diaľnice, národ strihali citlivo a premyslene.


“Mimovláda“  - vláda nastrčených osôb


Čo sa udialo po výmene moci?

Prišiel dav ľudí, o ktorých nikto nič nevie, z profesionálnych dojičov je viditeľný iba Mikloš.

Dav nastrčených figúrok, všetci v maskách ako na karnevale v Benátkach.

Prišla „vláda“ mimovládnych organizácií, kde zase sedia davy nikomu neznámych nastrčených osôb. А  pritom jeden múdry
Američan už dávno povedal:  bieda takej krajine, v ktorej vládnu mimovládne organizácie.

Práve táto bieda na Slovensku aj nastala.

Do parlamentu sa dostali dve nové strany -    nastrčené, hmlisté ako sen kniežaťa Schwarzenberga počas zasadnutia českej vlády.

Aké „eseročky“ vložili obrovské peniaze do týchto podozrivo expresných politických projektov?
Slovenské médiá o tom mlčia ako zarezané -  a nie preto, žeby nevedeli.
Leví podiel týchto vložených do nastrčených strán peňazí dostali práve ony, slovenské médiá. Aby hlasnejšie kričali za tieto peniaze o korupcii v radoch konkurentov. 

Veru, tieto čisté neskorumpované demokratické médiá sú za peniaze odhodlané  na všetko...
A akí hráči stoja za KDH a SDKÚ?

Kto sú noví hráči, a kto starí? Koľko je ich vôbec teraz dokopy a ako silne sa navzájom medzi sebou hryzú?
Súdiac podľa výkrikov a praskania kostí, hryzú sa poriadne –  ale kto, načo a prečo?

Je to tajomstvo zahalené tmou.

Kto o tom niečo vie?

Vedia o tom pravdaže, len nie mnohí a vedia málo.

Pretože na Slovensku sa dostala k moci koalícia, v ktorej prevládajú nastrčené osoby.

Prišla bieda –  vláda  mimovládnych  organizácií.

Prišla mimovláda  –  chcelo by sa veriť, že neprišla na dlho.
Nastrčená koalícia, nastrčená vláda.
Nastrčená premiérka s výrazom nešťastnej utrápenej ženy, ktorú nútia robiť čosi, čo nevie.
Namiesto toho, aby sa venovala svojej milovanej práci – rozdávať peniaze neúnavného Sorosa, ktorý ktovieprečo všade niečo potrebuje.





Časť 2.

 
Žabomyšie vojny okolo generálneho prokurátora



Kým sa Európa rozhoduje, čo bude s eurom a s Európskou úniou, koalícia, ktorá vládne na Slovenku, pozostávajúca  z údajne „pravicových“ strán, sa rozhodla  zasvätiť všetok svoj čas úlohe nezvolenia Dobroslava Trnku za generálneho prokurátora na ešte jedno sedemročné volebné obdobie. 

Všetko ostatné, vrátane štátneho rozpočtu na rok  2011 odišlo do úzadia.

Politická vojna, ktorá teraz zúri na Slovensku, má ozaj grandiózny cieľ  – bojuje sa za to, aby sa Trnka nestal generálnym prokurátorom . Kto sa ním má stať – to zo stratégie bojových akcií nie je jasné . Nech je to ktokoľvek, len nie Trnka.

V tejto súvislosti prvý návrh, ako sa dostať z politickej krízy, znie nasledovne: poďme jednoducho zrušiť funkciu generálneho prokurátora. Zrušíme ju – a hotovo.  A žiadne vládne krízy  nebudú, nikoho nebude nutné voliť.

Mnohé krajiny  a národy dokonca ani nevedia, čo je to generálny prokurátor  - a nič, pokojne si žijú.
Alebo iné riešenie  – zvoliť generálneho prokurátora doživotne a nech sa zaviaže, že bude žiť prinajmenšom tridsať rokov po zvolení. Sudcovia sa predsa menujú doživotne.

Ak mám byť  vážny, mám rád slovenský výraz „žabomyšie vojny“, ktoré sa nedá preložiť do ruštiny v rovnako  elegantnom zhustenom tvare.
Je to pekný, rozprávkový obraz, ktorý výstižne opisuje podstatu mnohých udalostí v našich životoch,  nielen v sfére politiky.
 
Pre veľký projekt  vládnucej koalície s krycím názvom Antitrnka sa označenie „žabomyšie vojny“ výborne hodí.
Je možné, že prostredníctvom volieb generálneho prokurátora chceli  zhodiť vládu a zlomiť  Radičovú, je možné, že  medzi tými, čo o to usilovali boli aj Fico a Dzurinda, ktorí konali  v tejto epizóde zosúladene.

No  a čo bude ďalej?

Ako to býva v slovenskej politike často, v rozhodujúcej chvíli sa všetci zrazu zľakli, zachveli sa a rozutekali sa na všetky strany.
Niekto utekal sa sťažovať na políciu na to, že mu znovu, už ktovie koľký krát sľúbili, že ho kúpia, ale nekúpili. A on je pritom obyčajný  človek – pracant, ktorý si do parlamentu prišiel zarobiť   – a znovu je všetko naokolo samá lož  a zákernosť.

Všetci behali, zmätkovali, kričali nahlas rôznymi hlasmi  - ale Radičová znovu zostala. Na nejaký čas.
 A chaos zmiešaný  s marazmom sa ešte viac prehĺbil.

Kde je reálne riešenie reálnej krízy vo vláde?
Dnes Radičovú  nevytlačili – vytlačia ju zajtra.
A čo bude potom, keď ju vytlačia?
Posadia do  kresla premiéra Mikloša?
Povedzme, že posadia – ale čo to vyrieši?

Na scéne divadla sa herci „zabíjajú“ navzájom,  potom opona padá a idú  spolu na pivo

Čím sa demokracia v jej súčasnom liberálnom prevedení líši od oligarchie? Tým, že oligarchovia vedia, že sú verejne známi, zatiaľ čo „šedé eminencie“ demokracie radi zostávajú v tieni  a často sa im to darí. Pravda, nie v takej krajine ako Slovensko.
Poďme si v tom spraviť jasno, kto vôbec môže prijímať nejaké rozhodnutia a niečo robiť v slovenskej politike v súčasnosti. Znovu je to hŕstka ľudí, ktorá  sa ľahko zmestí do jedného výťahu.

Ak niekto z našich čitateľov to nevie alebo o tom pochybuje, pripomeniem – zo 150 poslancov  minulého parlamentu boli iba dvaja, ktorí robili reálne rozhodnutia  – Mečiar a Slota. Dvaja parlamentní  oligarchovia, dvaja majitelia vlastných politických strán.
Ostatných  148  poslancov zohrávalo neporovnateľne menej významnú rolu.

V súčasnom parlamente je tých, ktorí robia rozhodnutia, na prvý pohľad viac, ale to je iba zdanie.
Reálne  tí, ktorí rozhodujú  sú Dzurinda a Fico. Reálni majitelia vlastných strán, parlamentní oligarchovia.

Ostatní kolegovia v parlamente, pravdaže,  tiež chcú prijímať rozhodnutia, aj sa tvária, že ich prijímajú, tvária sa dokonca aj sami pred sebou, nafukujú líca pred zrkadlom. Ale reálnymi  ľudskými subjektami  slovenskej politiky sú v súčasnosti títo dvaja.

Z toho vyplýva aj prvý krok k vyriešeniu krízy  - títo dvaja sa môžu dohodnúť.
Akože môžu, ak sú to politickí nepriatelia, nie na život, ale na smrť?

Nuž, tu treba byť opatrnejší, pozornejší   - na scéne divadla sa herci „zabíjajú“ navzájom,  potom však  opona padá a idú spolu na pivo.
Parlament sa málo odlišuje od divadla.

А dohoda medzi týmito dvomi môže byť nielen vzájomne užitočná a výhodná.
Môže sa ukázať nevyhnutnou, môže sa stať jediným reálnym riešením – nielen pre nich.



Čo hrozí Slovensku, ak mimovláda bude pokračovať?
 
Na prvý pohľad mu nič také zvláštne nehrozí, pretože nič zvláštne sa zdanlivo nedeje.
Dzurinda už vládol osem rokov po sebe, krajina takmer prekvitala, svojimi odvážnymi reformami pretromfla všetkých v Európe, pod jeho vedením Slovensko prijalo euro ako jeden z prvých, náhlivých a nerozvážnych  štátov-nadšencov.

Odkiaľ teda pramení takýto pesimizmus: Znovu prišiel starý až bolestne známy Dzurinda, ten istý Dzurinda, len viac ostrieľaný. Schoval sa za Radičovú pred voľbami, potom Radičovú uviedol medzi ľudí, posnažil sa, vybavil to za oceánom a Yankeeovia z nej spravili jednu zo žien roka.
Spolu s ešte jednou ženou pobaltskou  a ešte jednou africkou ženou.
Česť a sláva slovenskému národu, ktorý vo svojich radoch vychoval takúto výnimočnú   ženu.

Áno, Dzurinda je ten istý, len časy sa výrazne zmenili.

Prišli iné časy – a Dzurinda s týmito inými časmi nebude stíhať držať krok. Príliš veľa sa už nabehal, naskákal a dokonca narobil kotrmelcov.

Pritom Dzurinda má nesporné konkrétne výhody v porovnaní s ostatnými, vrátane Roberta Fica.

Dzurinda, ak máme veriť tomu, čo som na vlastné uši od neho počul  v slovenskom parlamente,  bol spojencom nie len tak hocikoho – ale samotného Georga Busha.
Toho samého, ktorý prišiel do Bratislavy dohodnúť sa s Putinom a nedával dole z rúk čierne rukavice.

A dokonca, keď športovec Dzurinda  vyskočil  z davu privítacej komisie a vrhol sa Bushovi na hruď, povýšenecký vodca Yankeeov si  aj tak nevyzliekol rukavice.
Objal Dzurindu v rukaviciach a opatrne postavil na zem.

Na tejto udalosti je pozoruhodné správanie preslávenej ochranky Georga Busha.
Dzurindu nezastrelili uprostred letu ako bažanta a udiať sa to mohlo iba z jediného dôvodu –  ochranke bolo povedané: „Tu z davu vyskočí na Busha tento jeden konkrétny, je to premiér tejto krajiny,  taký vrtký a celý sa chveje od šťastia – do toho nestrieľajte. Je to náš človek, je overený.“ 

Skeptici pravdaže budú namietať,  že George Bush bol veľmi jednoduchý a o prítomnosti takého mocného spojenca ako Dzurinda najpravdepodobnejšie ani nevedel.

George Bush bol skutočne  ohromujúco jednoduchý americký prezident. Najpravdepodobnejšie vôbec nevedel, kde sa nachádza Slovensko, tým skôr  Bratislava.

Putina, napríklad, Bush poznal – rozprával sa s Putinom často, na jeho tvár si zvykol, pomocníci mu aj Putinovu fotografiu veľakrát podstrkovali, aby si ho s nikým nepomýlil. Prezývku mu vymysleli Putiput –  veď  Bush predsa musí byť na niečo hrdý okrem irackej vojny. Vyrástol vyšší ako Putin – tak nech je na to hrdý.

Bush mohol nevedieť nič o Slovensku, jednoduchý americký prezident si to mohol  v tom čase dovoliť. Preto si Slovensko pravidelne mýlil so Slovinskom a v hĺbke duše bol možno dokonca aj urazený –  prečo títo Slovania pomenovali  svoje maličké krajiny tak podobne, mohli  by zmeniť jeden názov,  aby to  amerického prezidenta nemýlilo.

Ale Dzurindu Bush nepoznal celkom isto. A urážať sa na amerického prezidenta opäť netreba –  takýchto dzurindov okolo neho behali  davy vo dne v noci  a všetci kričali, že sú spojenci – načo ich bolo všetkých poznať?

Keď zmrzačený po svojom ďalšom v poradí športovom úspechu Dzurinda priletel k Bushovi do Ameriky na barliach,  prezident USA si možno úprimne myslel, že je to aktivista paraolympijskej komisie  a možno  sa  dokonca dojímavo pýtal Dzurindu, ako sa mu darí s barlami tak vynikajúco hrať  ping-pong.

Teraz vážne o zlých perspektívach Slovenska a Slovákov, ak mimovláda bude pokračovať ešte dlho.

Rovnako ako sa nedá druhýkrát vstúpiť do tej istej rieky, tak je nesprávne porovnávať minulú vládu Dzurindu so súčasnou.

Príliš veľa vody pretieklo, príliš silno sa rieka zmenila.

Najhoršia perspektíva z hľadiska geopolitiky spočíva v tom, že Slovensku hrozí nehodná tejto dobrej krajiny a tohto dobrého národa ponižujúca metamorfóza  – premena na otvorene marionetový štát, ktorý bude zastávať hanebné miesto niekde medzi Lotyšskom a Rumunskom v radoch najposlušnejších „spojencov“, presnejšie krajín -agentov vplyvu USA v Európe.

Z prvých lavíc najlepších žiakov v triede nových zástupcov „mladej Európy“ Slovensko vďaka úsiliam mimovlády bude presadené do poslednej, ktorú Slováci volajú „somárska lavica“.

To znamená, že Slovensko si budú málo vážiť a ešte menej s ním počítať. Niektorí pozorovatelia na Slovensku si všimli, že Radičová sa od začiatku na medzinárodnej aréne správa ako mechanický reproduktor amerických iniciatív. Pričom zvuky z toho reproduktoru sa ozývajú  práve vtedy, keď sa aj beztoho hryzúcich si krky členov EÚ je treba dodatočne vyprovokovať a ešte viac rozoštvať. Vtedy Radičová  nevyhnutne povie  niečo zvláštne. Takto nová premiérka Slovenska  pomáha rúcať Európsku úniu, ktorá  podľa všetkého, sa celkom úspešne rozpadne aj bez jej pomoci.

Radičová by s Georgom Bushom mladším ľahko našla spoločnú reč – americký idol Mikuláša Dzurindu sa vyznačoval práve tým, že prečítajúc z papiera pripravený text, ho raz a navždy vyhadzoval z hlavy –  aby si nezaťažoval pamäť. A často sa celkom nemiestne usmieval úsmevom človeka, ktorý  sa šťastne vyliečil  zo zákernej závislosti a trpezlivo  čaká na možnosť znovu sa do tejto závislosti dostať.

Ak na Slovensku vďaka blokáde  medií, ktoré vlastnia nikomu neznámi cudzí ujovia a tety, okrem iného aj spoza oceánu, si proamerické správanie Radičovej všimli iba niektorí obzvlášť vnímaví, v Európe a v Rusku si ho všimli všetci.

A všetci si svorne zapísali slovenskú ženu roka do špeciálneho  zápisníka pre najortodoxnejších „atlantistov“, s ktorými nemá zmysel mať čokoľvek dočinenia – je treba hovoriť s autormi  textu, a nie s reproduktorom.

Zapísali si ju  tam,  kde je aj Juščenko, Saakašvili,  svorná skupina pobaltských premiérov a prezidentov a mimochodom aj nový hrdina maďarského národa supermaďar Orbán.
Pravda, s Orbánom mať dočinenia aj tak bude nutné – maďarskú otázku Európa tak či tak bude musieť riešiť.

Ale s Radičovou nie je o čom hovoriť a nie je čo s ňou riešiť.

Fico neraz nazval Dzurindu Bushovým lokajom  - ak mimovláda bude pokračovať dlho, lokajom USA budú nazývať Slovensko a Slovákov.

A nielen nazývať, ale aj zaobchádzať s nimi v súlade s touto charakteristikou.
Bude to nespravodlivé, pretože Slováci nie sú lokaji  svojou povahou – ale kto v našom rozpadajúcom sa svete si bude všímať také nuansy?  Aký premiér –  taká krajina.

Americká žena roka v  starožitných šatách zo šatníka grófa Drakulu teraz  zastupuje túto krajinu –  to znamená, že taká je krajina a hádať sa s tým je nemožné. Vy, Slováci, ste ju zvolili, u vás, na Slovensku je najpopulárnejšia, ako sa ukázalo. Dokonca populárnejšia ako Fico...

Ak sa však máme vyjadriť vecne – prehnane  proamerická orientácia mimovlády prudko zhoršuje pozíciu Slovenska v Európe a vo svete.

Mení sa obraz krajiny ako celok.

Z krajiny v srdci Európy na mimoriadne dôležitej križovatke sveta s viac alebo menej vyrovnanou geopolitickou orientáciou,  krajiny solídnej, automobilového tigra  s láskavou  pomocou Francúzov  a Kórejcov, krajiny rozvinutej, bližšej Čechám ako Albánsku, sa Slovensko mení na bezcharakterného  vazala USA, o osude ktorého rozhoduje niekoľko nikomu neznámych úradníkov vo Washingtone.  Pričom títo americkí úradníci sedia rovnako vratko, ako aj celá Obamova administrácia a každú  chvíľu môžu byť odvolaní.

Ale práve oni rozhodujú o správaní Radičovej na medzinárodnej aréne – taký slabý a neschopný  nebol dokonca ani Dzurinda počas svojich premiérskych čias.
Všetko to sa deje práve počas týchto dní, kedy  moc Ameriky slabne, kedy v Európe a vo svete silnejú nové tendencie. Tento rozvoj na jednej strane vytvára nové  hrozby a na druhej dáva Slovensku  a Slovákom nové unikátne možnosti. Ak mimovláda bude pokračovať, o týchto nových možnostiach sa Slováci nikdy nič nedozvedia.  



Slovensku hrozí rozkol spoločnosti a chaos


Ďalšie nebezpečenstvo mimovlády –  to je rozkol a chaos vo vnútri slovenskej spoločnosti.

Netvrdím, že mimovláda zasieva chaos vedome.

Nie. Jednoducho sa jej darí iba toto – rozpad, rozkol a chaos.
Prečo?

Pretože, zopakujem ešte raz, príliš veľa zlých, slabých, neskúsených ekonomických hráčov a nastrčených osôb, ktoré  ich zastupujú,  teda „jednodňových politkov“, „politikov-bublín“  sa dostalo k moci, presnejšie k štátnemu rozpočtu.

Mimovláda – to je pokus nesúrodého davu amatérov a nováčikov vládnuť Slovensku.
Pričom  vďaka lokajskej proamerickej orientácii špičky mimovlády sa chaos vo vnútri spoločnosti zintenzívňuje – pretože ako prvé sa vždy a všade uspokojujú záujmy Yankeeov, ako druhí dostávajú svoj podiel silní európski hráči a zbytky sa pokúša medzi sebou podeliť dav slabých hráčov a nastrčených osôb.
Bolo to inak za čias Fica?
Bolo!
Chaos za prvej vlády Roberta Fica nebol, bola to zatiaľ tá najlepšia vláda v postkomunistických dejinách Slovenska, ktorá dala svojmu národu štyri roky pokojného života – pritom nerozdávala za provízie rodinné šperky, nešpinilo si ruky krvou bratského srbského národa.

A keď slovanský Judáš, agent amerického vplyvu Juščenko podľa pokynov Washingtonu spravil podraz  Európe a zastavil tranzit ruského plynu, slovenský premiér Fico sa odvážne zamiešal do udalostí,  pohybujúc sa medzi Kyjevom, Moskvou a Bruselom, pomohol  nielen Slovensku, pomohol celej Európe. Čím si zaslúžil úctu aj Európy aj Ruska.

Slováci za prvej vlády Fica dostávali podstatne viac, ich postavenie v rade na štátne peniaze bolo lepšie.

Ak to máme povedať celkom jednoducho, Fico viac dával svojim  – a nielen tej legendárnej „eseročke“ ",  na ktorú budú ešte dlho spomínať a písať o nej.

Svojim ako Slovákom. Čo mu cudzí  nechcú odpustiť.

Mimovláda sa snaží dávať iba cudzím, niekedy sa dokonca zdá, že ak by v dôsledku súčasného vládnutia Slováci neodstali zo svojho rozpočtu ani euro a všetky slovenské peniaze by boli poslané  do Washingtonu, bol by to najšťastnejší deň v živote aktérov mimovlády –  všetci by  nastúpili pózovať pred kamery americkej televízie Markíza s belasými balónikmi  v rukách...

 

Pre koho sú výhodné rozkol a   chaos na Slovensku



Výhodné sú pre stáročných „priateľov“ a susedov Maďarov – nech si pod slovom „Maďari“ predstavujeme kohokoľvek. 
To najstrašnejšie na súčasných udalostiach zamlčujú  slovenskí politici a neslovenské médiá v slovenčine.

A toto najstrašnejšie v sebe skrýva reálnu hrozbu, ktorú som už pred rokom opísal v knihe Slovenské Kosovo  – vojna v Európe.

V Maďarsku, ktoré zaoceánski patróni krok za krokom systematicky a dosť úspešne pripravujú na rolu detonátora novej európskej vojny, silnie moc Fideszu a Viktora Orbána.

V demokratickej Európe ktovieprečo nikoho netrápi to, že Fidesz z hľadiska svojej štruktúry a funkcie sa stal takmer tým istým, čím je Jedinaja Rossija – štátostranou, ktorá nemá žiadnu reálnu konkurenciu. KSSZ  v novodobom prevedení. Putina za štátostranu Jedinaja Rossija v obrovskom štáte, ktorému sa inak vládnuť nedá, donekonečna zatracujú, obviňujú s totalitneho despotizmu –  ale s Orbánom je všetko v poriadku, on môže.

To všetko tu už bolo  a pritom tak nedávno, že zabudnúť nato je ešte ťažké.  Stalin bol komunistickým tyranom, ale Hitler osvieteným bojovníkom proti komunizmu, človekom roku na obálke časopisu Time, miláčikom Európy  a Ameriky, ktorý všetkých okúzľoval svojou dynamickosťou.

Orbán, pravdaže, nemá na to, aby bol ďalším Hitlerom, ale Maďarsko sa pred našimi očami  mení na autoritárny štát s despotickou centralizovanou mocou a celonárodnou myšlienkou historického revanšu proti „nespravodlivému“ Trianonu – ako jediným východiskom pre krajinu a národ. Maďarsko kopíruje Nemecko z dvadsiatych rokov minulého storočia.

Zatiaľ čo Slovensko sa medzičasom rozkladá a demobilizuje úsiliami mimovlády.
Nie náhodou sa mimovláda Maďarom tak páči. Aj Radičovú Maďari majú radi a Dzurindu milujú obzvlášť.

Nie je vylúčené,  že veľká maďarská idea  sa má stať jedným z námetov globálnej hry na svetovej šachovnici –  vo svojej knihe som ju nazval  funkciou detonátora vojny, ktorý dokáže destabilizovať Centrálnu Európu  a Balkán naraz. Teda rozbehnúť proces v nárazníkovej zóne medzi Európu  a Ruskom, začať tam, kde začínali obidve svetové európske vojny.

A  rozvrátené  Slovensko s paralyzovanou vládou bude pre svetových šachistov oveľa pohodlnejšie a príjemnejšie, než Slovensko  organizované a pripravené klásť odpor.
A potom to dopadne tak, ako to býva počas epoch zmien a katastrôf  –  slabých,  nejednotných a neorganizovaných prevalcujú  silnejší a organizovanejší.


  Časť 3. 

 

„Elita privatizácie“ je falošná elita, ktorá bude národom prekliata, až národ pochopí jej rolu.

 
 
Predtým, ako navrhneme liečbu -  je potrebná diagnóza
 
Všetko, čo zaznie nižšie, plánujem sprostredkovať našim čitateľom  v podobe tlačených textov, videokolekcií  a určite to budem robiť – ale riešenie súčasného  politického marazmu chcem  ponúknuť už dnes. Preto diagnóza situácie zaznie teraz  v krátkej podobe a bez rozsiahleho odôvodnenia.

Diagnóza dnes, 12. decembra 2010, znie nasledovne.
 
Pri moci sa na Slovensku, ako aj vo všetkých postkomunistických krajinách  Európy, nachádza „elita privatizácie“ – alebo, ako sa presnejšie hovorí v Rusku  - „politická trieda“, generácia politikov a ekonomických hráčov, ktorá bola produktom privatizácie štátneho (celonárodného) majetku bývalej ČSFR.

Táto privatizácia bola beztrestným – zatiaľ  – zločinom storočia, ktorý nemal v dejinách Európy a sveta obdoby.

Postkomunistickú  privatizáciu nie je s čím porovnávať  - čímsi podobným bola hádam len Veľká Októbrová socialistická  revolúcia, ale vtedy tiekli rieky krvi, ničili sa celé stavy, prebiehali kruté boje dlhé roky. Zápas o to, aby obrovské majetky cárskeho Ruska – vlastníctvo bankárov, priemyselníkov, šľachty, duchovenstva, obchodníkov - zabral do svojich rúk nový „spravodlivý“ štát robotníkov a roľníkov.

Postkomunistická privatizácia sa podobala na boľševickú revolúciu v jednom –  majetky sa vtedy tiež brali nezákonne.

O privatizácii ľud hovorí – všetko rozkradli. A hlas ľudu, ako je známe, je hlasom božím.

Privatizácia -  to je rozkrádanie štátneho majetku súkromnými firmami, konkrétnymi osobami  a hráčmi.

Dejiny ľudstva ešte nepoznali príklady takéhoto rozsiahleho a rafinovaného kradnutia.  A domnievam sa, že  nové príklady sa neobjavia tak skoro.

Zvláštnosťou Slovenska a ďalších „mladých“ európskych demokracií  sa stalo to, že celonárodný majetok  štátu robotníkov a roľníkov rozkradli prevažne cudzinci.

Svojim, Slovákom, mečiarovským privatizérom, dovolili  v rámci slušnosti sa trochu  dotknúť VSŽ alebo Slovnaftu. A potom všetko odišlo do cudzích rúk.

Na rozdiel od Ruska alebo Ukrajiny, kde na základe bývalého celonárodného majetku   vznikli vlastné národné podnikateľské oligarchie. Kde, ak sa máme  vyjadriť jednoducho, rozkrádali svoji.

Zatiaľ čo slovenská „elita privatizácie“ iba asistovala pri odovzdávaní celonárodného majetku do rúk tých, kto to celé vymyslel a zrealizoval, uspokojujúc sa so zbytkami zo stola veľkých európskych a amerických dravcov, ktorí zlízali smotánku  slovenskej ekonomiky.

Podobne som tento proces opísal v knihe Vlkolaci v slovenskom dome, ktorú som vydal v roku 2004.

Privatizácia na Slovensku prakticky skončila – zato generácia politikov, „služobníkov    privatizácie“, sa nepomerne rozmnožila a nechápe podstatu toho, čo sa deje.
Loď privatizácie dávno odišla,  najprefíkanejší zástupcovia „elity privatizácie“ si na ňu stihli kúpiť lístky a odplávali a na brehu stoja davy v radoch a tvrdohlavo čakajú na  novú loď.

Loď nepríde, privatizovať už nie je čo, všetko odniesli, odviezli, predali  za babku alebo jednoducho odovzdali za pochvalu skrz zuby.
Preto špeciálne pre tých, ktorí nerozumejú podstate opakujem ešte raz – PRIVATIZÁCIA SKONČILA, A TO ZNAMENÁ, ŽE UŽ VÁS NIKTO NEPOTREBUJE.

Zohrali ste svoju rolu v tejto veľmi špinavej záležitosti, a teraz môžete odísť ako Otello, ktorý zaškrtil nevinnú Desdemonu.
Je jasné, že odísť sa tejto „elite  privatizácie“ nechce, ale odísť bude musieť. Pretože počas procesu dlhoročného rozkrádania štátneho (celonárodného) majetku sa „elita privatizácie“ nenaučila nič užitočné.

Naučila sa rúcať,  rozkrádať, brať provízie, kričať do ochrípnutia o demokracii a slobode, intrigovať a donekonečna klamať. Členovia legendárnej Jánošíkovej bandy vyzerajú  v porovnaní s „elitou privatizácie“ ako vzor úprimnosti  a šľachetnosti.

Naučili sa iba privatizovať -  ale veď to nie je ťažké, obzvlášť ak ti zaručujú beztrestnosť v mene celého slobodného sveta naraz.

Naučili kradnúť aj  široké ľudové masy – ale učili zle, neochotne, chápali, že ľudovým masám sa už nič neujde.
Nechápali však to  hlavné, že nastanú také časy, nazvime ho svetlá budúcnosť, keď už nebude dosť ani pre nich, pre „elitu privatizácie“.
Tieto časy prišli. Dav „elity“ pred dvermi štátnej pokladnice je stále väčší, v tom dave vládnu hádky, hluk a dokonca aj potýčky, a peniaze v pokladnici sa míňajú.
Míňajú sa nadlho, možno už navždy.
Zvláštnou neschopnosťou  v radoch „elity privatizácie“ sa vyznačujú politici. Ak medzi nemnohými viac alebo menej úspešnými hráčmi slovenského biznisu ešte zatiaľ sú ľudia, ktorí sú reálne schopní vybudovať vlastný biznis, riadiť ho, dávať prácu ľuďom a zarábať sami, politikov privatizácia naučila iba kradnúť.
„Elita privatizácie“ – to je v skutočnosti falošná elita, ktorá bude národom prekliata, až národ pochopí jej rolu. 
„Elita privatizácie“ nie je schopná viesť slovenskú spoločnosť do budúcnosti, pretože vie iba jedno – konzumovať.
A všetko ostatné „elita privatizácie“ nevie, hoci jej časť sa počas posledných rokov nesmelo pokúšala prehodnotiť výsledky privatizácie tam, kde to ešte malo nejaké vyhliadky na úspech. Pokúšali sa, ale neúspešne.
 Reprivatizácia bola čistá utópia skupiny nadšencov s nadmerným apetítom.

Preto nová elita reprivatizácie na Slovensku sa neobjavila a neobjaví. Na dvere klopú katastrofické zmeny, ktoré budú vyžadovať iných ľudí a iné rozhodnutia.


Čo bude so slovenskými politikmi?


 
To je otázka pikantná a ošemetná.
Slovenskí podnikatelia ako vplyvná  vrstva spoločnosti takmer neexistujú. Tak, ako neexistuje ani slovenský biznis, nie sú slovenské banky, slovenské médiá, slovenské komunikačné alebo obchodné siete.

Nejestvuje slovenská ekonomika, o ktorej každý deň píšu, či rastie rýchlo alebo pomaly.

Všade, kam človek obráti zrak, sú samé európske, americké a nadnárodné spoločnosti, ktoré sú navzájom prepletené ako chápadlá chobotnice.

Typickí slovenskí podnikatelia súčasnosti -  to sú majitelia zomierajúcich reštaurácií, penziónov a maličkých autoservisov. Práve oni sú tá tak masívne propagovaná stredná trieda, ktorá sa údajne nevyhnutne objavuje v dôsledku rozvoja trhu.

Zato politická trieda je rozvinutá do anomálnych rozmerov. Uvidiac, aké boli výsledky privatizácie  pre konkrétnych zástupcov slovenskej politickej triedy, mnohí sa rozhodli tiež stať politikmi – tým viac, že rozrastanie sa štátnej byrokracie predstavuje generálnu líniu stratégie EÚ.

Rozhodli sa a stali sa,  a tak sa politikov na Slovensku objavilo viac ako agentov nemeckej tajnej polície Gestapo za čias okupácie Čiech Wehrmachtom.

A vo vnútri národných más dozrieva celkom oprávnené podozrenie: títo nespočetní politici, ktorých ktovie načo volíme v nekončených voľbách, chcú iba jedno –  nájsť si miestečko pri kŕmidle štedrého voči ním štátu a cicať z nás živiny, parazitovať na tele  pracujúceho ľudu.

A nič iné politici nechcú.

Národným masám sa začína zdať, že celá táto nová demokracia bola vytvorená iba  pre politikov a robí iba ich životy pohodlnejšími.
To, čo predtým robil, a celkom úspešne, jeden tajomník obvodného výboru strany, za slobody a demokracie robí približne 50  úradníkov rozličnej úrovne – všetci s dobrými platmi, mnohí so sekretariátmi a osobnými šoférmi.
Totalitní komunisti by popraskali od závisti.

To aj je tá samá sloboda, demokracia a ľudské práva, ktoré  Západ priniesol Slovanom, konkrétne Slovákom.
Tá samá svetlá budúcnosť, ktorá už prišla, len ju ešte nevidia všetci.
Aký bude koniec politickej triedy na Slovensku?
Taký istý ako celkovo v Európe.

Politikov budú  všetci čoraz viac nenávidieť  a mnohých začnú prenasledovať, keď výsledky ich činnosti začnú byť očividné.

“Elita privatizácie“ bude verejne uznaná za protinárodnú, škodlivú, parazitickú, zradcovskú a prestane byť vyššou vrstvou spoločnosti. Stratí zbytky dôvery a autority.  

Už by sa to dávno stalo, ak by neslovenské médiá v slovenčine  dlhé roky  nekryli „elite privatizácie“ chrbát. Ale aj tieto médiá už tiež splnili svoju funkciu a  tiež dožívajú svoje roky.

Uvediem iba jeden príklad, ktorý, ak ho správne pochopíme, všetko vysvetľuje  a dokazuje. 

Koľko percent by dostalo KDH – Kresťanskodemokratické hnutie v parlamentných voľbách roku 2010,  ak by  pred voľbami noviny a televízie začali podrobne informovať voličov o plate čerstvo  zvoleného predsedu KDH, eurokomisára Jána Figeľa, ktorý roky dostával 30 000 eur mesačne, nepočítajúc mnohé iné výhody,  napríklad dávky  o výške 10 000, ktoré  eurokomisár naďalej dostáva aj dnes, po tom, ako dobrovoľne opustil svoju funkciu a stal sa ministrom vo vláde Ivety Radičovej?

Zaručujem, že ak by médiá pred voľbami informovali o tomto všetkom voličov, KDH by sa nedostalo do parlamentu a mimovláda v jej dnešnom prevedení by nevznikla. 

Volič KDH by neodpustil novému predsedovi  nielen jeho obludne štedrý plat a dávky, volič KDH je dosť inteligentný  a vzdelaný  na to, aby položil ešte jednu dôležitú otázku: koľko  teda tento Figeľ sa chystá zarábať v slovenskej vláde, ak opustil takú výhodnú funkciu eurokomisára? Vari len ministerský plat 3000 eur?

Otázku, prečo média mlčali o plate eurokomisára Figeľa necháme zatiaľ bokom, jednoducho  chcem konštatovať  – výsledok KDH a teda aj vznik „mimovlády“ celý čas viseli na tenučkom vlásku, len na neinformovanosti voličov KDH o tom, čo by podľa existujúcich demokratických pravidiel sa volič mal dozvedieť ako prvý.
Len čo Figeľ po voľbách začal vystrkovať rožky, informáciu o jeho európskom plate a dávkach média okamžite vytiahli a Figeľ znovu začal byť krotký ako baránok. 

Pred voľbami neslovenské médiá v slovenčine  utajili bohatstvo kľúčového pre vytvorenie novej koalície politika Figeľa, KDH dosiahlo vysoký výsledok a vznikla mimovláda.

Čoho je teda hodná taká vláda, ktoré  sa dalo zmiesť zo stola jedným plateným inzerátom o plate vodcu kresťanskodemokratického hnutia – napríklad v bulvárnom denníku, ktorý číta každý piaty Slovák?

Ak by sa Smer dovtípil minúť na taký inzerát pár tisícok eur, namiesto toho, aby zalepil celú krajinu billboardmi s nakrivo nalepenými na Ficovu fotografiu hlavami straníckych bossov, všetko by dopadlo inak.
Čoho je však hodná takáto politika? Na čom stojí a ako dlho to ešte ustojí?

Pre radikálne zvrátenie situácie by postačilo medializovať nehanebne bohatý plat nového vodcu KDH pred voľbami.

Smer to mohol spraviť, ale nechcel.

Smer sa pripravoval milovať  Figeľa ako koaličného partnera po voľbách. Aj  Figeľ sa pripravoval na lásku Smeru.
A potom zrazu zradil,  prebehol k Dzurindovi a šiel vládnuť bohatému ministerstvu, deliť  milióny eur, teda realizovať hlavný cieľ ktoréhokoľvek súčasného politika.   

Som povinný zdôrazniť -  to nie je  žart, stojím si za svojimi slovami. Výsledky minulých volieb sa dali zvrátiť jedným lusknutím prstov a smiešnou sumou peňazí – pričom som opísal iba situáciu okolo Figeľa.  A takých situácii bolo veľa.

Zopakujem otázku: čoho je hodná takáto vratká, nestabilná  politika...

Kedy skončí svoju cestu dejinami    generácia politikov privatizácie,  neplodná, deštruktívna, hnilá?

Čoskoro.

Nie preto, že sa udeje ďalší v poradí prevrat alebo revolúcia a vystrieda ju nová generácia znárodnenia. Ktorá povie, že privatizácia bola zločin, а je správnejšie všetko vrátiť štátu.
Také niečo je tiež možné, ale najprv príde čosi iné.
Už prišlo – epocha otrasov  a katastrôf.

Valutové  a finančné vojny, ktoré naberajú na intenzite, sprevádzajú rozpad svetového finančného systému.
Tento rozpad sa môže premeniť na finančnú apokalypsu.
Množia sa prírodné katastrofy.

Prichádzajú geopolitické otrasy v podobe  procesu, ktorý som ešte v roku 2002  vo svojej knihe My...ich! nazval epochou malých a veľkých vojen, ktorá predstavuje začiatok všeobecnej vojny o prežitie, vojny všetkých proti všetkým.

Vtedy, v roku 2002,  mi mnohí neverili.
Moju knihu nazývali fantáziou.

Ubehli roky, knihu My...ich! si prečítali státisíce ľudí a mnohí z nich priznali, že som mal pravdu...
Mimovláda na Slovensku  - to  je jeden z posledných akordov generácie privatizácie.
Prídu noví ľudia. Časť z nich budú tvoriť súčasní politici, ktorí dokážu rýchlejšie ako iní sa zorientovať.
Povedzme to tak:  noví budú čiastočne  z radov tých najmúdrejších a najbystrejších starých – tak to vždy bolo a bude.



  Časť 4.


Rola osobnosti Roberta Fica v slovenských dejinách -  nová fungujúca koalícia ako krátkodobé riešenie

 
Píšem o tejto „elite privatizácie" už nie po prvý krát.
Nazval som ju aj prevratovou generáciou aj nežnými prasatami, vyjadroval som vo svojich publikáciách nádej, že táto generácia bude niekým vytlačená, že príde nová, lepšia.
Nebol som vôbec sám so svojimi nádejami - verila v to väčšina Slovákov, mnohí veria doteraz.
Ale žiaľ, najčastejšie sa ukazuje, že noví politici sú ešte horší ako starí a nikto nikoho nevytláča. Politici sa množia a ich davy sa ponevierajú okolo štátnych peňazí.
Ako máme teraz všetci žiť s týmito konkrétnymi politikmi?
Chcel by som spomenúť jednu historickú epizódu.
Jedného dňa Stalin vymenoval  veľmi mladého človeka za nového ministra kultúry, pamätajúc na zásluhy jeho otca, hrdinu revolúcie.
O mesiac sa mladý minister kultúry prišiel posťažovať:
„Súdruh Stalin, nemôžem s nimi pracovať! Šolochov pije vo dne v noci, Alexej Tolstoj tiež pije a navyše je sukničkár, Fadejev je intrigán..."
Súdruh Stalin ho prerušil a vyslovil historickú vetu: „Nemám iného Šolochova ani iného Tolstova..."
A ministra prepustili.
Na Slovensku dnes tiež nie sú iní politici.
Sú tu iba títo, donekonečna si hryzúci krky kvôli všetkému, čo aspoň vzdialene pripomína peniaze, nie sú schopní dokonca ani zvoliť generálneho prokurátora.
Profesionálny politik európskeho formátu je medzi nimi iba Fico.
Podotknem, že európsky formát - to je pochybný kompliment. Časy churchillov a de gaullov sú už takmer zabudnuté, formát politikov v Európe sa výrazne zmenšil.
Najkoloritnejší zástupcovia politického Olympu Európy sú Sarkozy, pyšný na fotografie svojej holej ženy; Berlusconi, ktorý keďže nemá ženu, pozval pózovať v nahej podobe svojho českého priateľa Topolánka; usmievavá nemecká premiérka Merkelová, dobručká ako sestrička z domovu dôchodcov.
Fico sa začlenil do týchto kruhov ako rovný medzi rovnými - ostatní slovenskí politici dokonca ani do tohto európskeho formátu nedorástli.
Dzurindu si v Európe nikto nikdy nevážil z pochopiteľných dôvodov.
Mečiara si možno aj vážili, ale neprijímali - Mečiar prekážal pri privatizácii a príliš veľa premýšľal.
Slovensko má dnes jediného politika uznávaného v Európe - Roberta Fica.
Jemu sa aj pokúsim pomôcť radou, uvedomujúc si, nakoľko nevďačná je to činnosť.

Rady pre Roberta Fica

 
Hlavná rada, ktorá predstavuje konkrétne riešenie znie - vytvoriť novú, funkčnú, nemarazmickú vládnu koalíciu.
Spraviť to v súčasnosti dokáže iba Robert Fico.
Ako to má urobiť - to už musí vedieť sám, keďže je jediný  profi-politik v krajine.
Nedá sa povedať, že Fico  sa nechce znovu vrátiť do vlády - jednoducho podceňuje následky pokračovania súčasného marazmu v slovenskej politike pre seba osobne.
 Nechápuc tieto následky, Fico sa ich málo obáva a veľa sa bojí rozličných maličkostí, váha, správa sa nerozhodne - čo je obzvlášť zlé.
Ak mimoriadne populárny Fico bude taký nesmelý a nerozhodný, kto potom bude mať odvahu?
Fico trpí klasickým banálnym syndrómom populárneho politika v opozícii - „nech sa oni strápnia a ja si počkám, a potom prídem, keď ľud bude pripravený ich zvrhnúť."
Tak sa Mečiar správal dlhé roky - Fico by mal poprosiť zvädnutého superslováka, aby sa s ním podelil o svoje bohaté skúsenosti.
Čakať, kým konkurent spadne ako zrelá hruška nie je ťažké, ale ak sa pozrieme na nedávne dejiny Slovenska, dočkať toho sa   nikomu nedarilo. A tým skôr sa nepodarí teraz - ľud už nikoho nezvrháva.  Zaoberajú sa tým konkrétni vysokopostavení odborníci. Napríklad, existuje taký pán Soros, ktorý, ak máme veriť chýrom, zastupuje záujmy Rotschieldovcov - ten môže ľahko zvrhnúť kohokoľvek a celkom bez účasti ľudu.
A ľud je už celkom vychovaný slobodnými demokratickými médiami a sústredený na kľúčové otázky súčasnosti - či ukázala nejaká známa z obálok časopisov celebrita svoje spodné prádlo bulvárnym novinám alebo neukázala. 
Namiesto toho, aby išli do ktoréhokoľvek obchodu so spodným prádlom a nadívali sa na spodnú bielizeň dosýta, ľudia tvrdohlavo vytrhávajú predajcom z rúk noviny s takýmto dôležitým obsahom. 
Je to hromadný voyeurismus - a nič iné!
Kto koho a načo bude zvrhovať, ak nedostatok chleba je tak ľahko kompenzovaný prebytkom hier?
A žiadny Fico to už nezmení.
Ľud vychovali a pripravili na svetlú budúcnosť.
Preto rada Ficovi je jednoduchá - konečne dospieť, prestať sa hašteriť s novinármi a kolegami z parlamentu a vymyslieť pre seba reálny plán - ako sa vrátiť do vlády.
Výlučne v rámci svojich vlastných záujmov, ktoré v tomto prípade sa zhodujú so záujmami väčšiny spoluobčanov.
Na Slovensku zostali iba dve zatiaľ ešte silné politické svorky - Smer a SDKÚ.
To znamená, že Fico nemá veľmi na výber.
Koalíciu bude musieť vytvoriť s Dzurindom a SDKÚ.
Je to zložitá úloha, ale v prípade priaznivej zhody okolností môže poskytnúť Slovensku funkčnú vládu na nejaký viac alebo menej dlhý čas.
A čo povedia všetci ostatní, ktorí už zasadli do svojich kancelárií?
Tí sa predsa veľmi urazia a pokazia všetku  slávnosť.
Veď nech si povedia čokoľvek.
Slávnosť ostatní kazia už vyše šiestich mesiacov sebe samým aj bez akýchkoľvek viditeľných dôvodov na to, aby to robili.
Ak nemáme za dôvod považovať politickú impotenciu, ktorá má chronický charakter.
Ostatní budú nezvyčajne nahlas kričať a preklínať víťazov, ale nič strašné na tom nie je.
Vždy niekto kričí.
Ak budú konať zosúladene, Fico a Dzurinda môžu podhodiť nepodplatiteľným neslovenským  médiám v slovenčine zopár tučných súst a výkriky urazených už nikto nebude počuť.

Rola osobnosti Roberta Fica v slovenských dejinách

To už nie sú rady, ale rozmýšľanie nahlas.

Prečo si Dejiny vybrali práve Fica na rolu v súčasnosti najpopulárnejšieho politika na Slovensku?

Prečo pred ním si vybrali Mečiara?

Prečo pred Mečiarom bol populárny dokonca aj Čarnogurský - pravda, nie príliš dlho.

Nikdy sa to nedozvieme, prečo boli vybraní práve oni.

Dejiny majú svoje plány - ľudia svoje.

Aké sú plány človeka Roberta Fica, 46-ročného muža, jediného slovenského politika európskeho formátu?

Podľa všetkého plánov má veľa a bude ich, možno, ešte viac. Pravda, často sa zdá, že samotný Fico sa v týchto plánoch tak celkom neorientuje, keďže je vystavovaný nepretržitým a dosť výrazným pochybnostiam.

Na Fica, okrem jeho vlastnej vrodenej nerozhodnosti a úzkostlivosti veľmi výrazne vplýva aj jeho suita - takú mnohopočetnú, rôznorodú a konfliktnú suitu nemal ešte nikto.  

Ficova  suita  ho prezentuje ako kráľa tak zložito a nekonzistentne, že vzniká klasická otázka - kto komu vládne. Kráľ suite alebo suita kráľovi.

Ale vráťme sa k početným premenlivým plánom Roberta Fica. Jeho hlavný problém je obyčajný, banálny a stretávame sa s ním na každom kroku  - Fico často sám nevie, čo chce.

Keď Smer iba vznikal, ešte predtým ako sa Fico stal novým a  mladým otcom národa, chcel byť len jednoduchým generálnym prokurátorom. Bolo to jasné, sformované a pochopiteľné prianie mladého človeka, ktorý si našiel pre seba miesto v živote a v spoločnosti na dlhých sedem rokov a ak sa podarí, tak aj na štrnásť.

Generálny prokurátor je asi dobré miesto. Súdim podľa toho, aký titanický boj sa zvádza o tento post už niekoľko mesiacov.

Ale Dejiny nechceli, aby sa Fico dostal na také dobré miesto - musel sa stať najprv premiérom, potom ex premiérom a nakoniec sa uspokojiť s kanceláriou podpredsedu parlamentu.

Táto kancelária je mimochodom dosť nevzhľadná, nereprezentatívna,  zato podpredsedu slovenského parlamentu obsluhujú 24 hodín denné dve autá s dvomi šoférmi - nie práve najmladšie čierne Audi s veľkým počtom nabehaných kilometrov a ošúchanými sedačkami. Žiadna ochranka, žiadne pocty - samé zúfalstvo pre nedávneho premiéra.

Apropos, toto zúfalstvo si Fico vybral sám, dobrovoľne, vedome...

Už dávno mnohí tvrdia, že Robert Fico sa chce stať prezidentom v ďalších voľbách. Že má taký plán. Možno je to v skutočnosti tak - potom  Fico bude musieť udržiavať svoju osobnú popularitu ešte veľmi dlho.

Je to súčasťou jeho plánov?

Tesne pred parlamentným voľbami v roku 2010 Fico mal zdanlivo dobrý a celkom realistický plán - chcel sformovať novú vládu a znovu sa stať premiérom.

Chce to ešte aj dnes, o pol roka neskôr?

Asi chce a zdá sa, že ešte má na to šance.

Ale konkurencia nespí.

Rusi niekedy hovoria - chcieť nie je škodlivé.

Špeciálne pre Roberta Fica by som rád rozvinul toto ruské porekadlo.

Áno, chcieť v princípe nie je škodlivé, ale škodlivé je, dokonca nebezpečné, chcieť málo, nerozhodne.

Škodlivé je tiež chcieť sto vecí naraz.

A obzvlášť škodlivé je nevedieť, čo vlastne chceš.

Potom suita a okolie budú  prezentovať svoje vlastné želania a plány ako tvoje, využívať ich plody v prípade, ak tieto plány sa uskutočnia, a  zodpovednosť za prípadný neúspech zase zvalia na teba.

Nepísal som často v posledných rokoch o slovenskej politike, ale osud politika a človeka Roberta Fica vyvolal a vyvoláva vo mne živý záujem. Preto ešte sa trochu zmienim o Robertovi Ficovi a role jeho osobnosti v slovenských dejinách.

Robert Fico - to je živý nástroj Dejín, ktorý, ako to už býva takmer vždy, sa takýmto nástrojom najpravdepodobnejšie stať nechcel.

Jeho plány boli skromnejšie a osobnejšie.

Dejiny vytiahli Fica na scénu prakticky za golier - a to sa tiež stáva dosť často. Niekto lezie do Dejín zo všetkých síl, a nedarí sa mu.  А niekoho si Dejiny priťahujú dobre že nie za uši.

Fico pôsobí ako nástroj slovenských Dejín, ale sotva si to uvedomuje a Dejiny ho zaujímajú málo. Hoci ich robí osobne, riadiac sa intuíciou a aktuálnymi, momentálnymi úvahami.

V tomto sa Fico nikdy nezmení -  je to typický predstaviteľ „slovenského zdravého sedliackeho rozumu", teda rozmýšľa výlučne konkrétne, o aktuálnych problémoch, a býva čoraz častejšie prekvapený, zistiac, že konkurencia má dlhodobý plán, ktorý funguje a jeho, Roberta Fica, sa týka celkom priamo a osobne.

Fico nebuduje dlhodobé plány, stratégia je mu organicky vzdialená, je to taktik momentálnej chvíle.

Ak niečo neleží pred ním na stole, ak sa toho nedá dotknúť, to znamená, že rozmýšľať zatiaľ nie je o čom.

Fico je slovenský „homo politicus" epochy úpadku liberálnej demokracie v takmer ideálnom prevedení. Je vtipné, že úpadok tejto demokracie na Slovensku prišiel takmer okamžite po jej zrodení. Ale za skorého úsvitu éry slobody a prosperity Fico vstúpil do „prevratovej politiky" medzi prvými, kým ešte bol takmer mladík a počas celého svojho uvedomelého dospelého života nič iné okrem tejto politiky nepoznal.

To je to najslabšie miesto politika Roberta Fica.

To znamená, že Fico o obyčajnom živote obyčajných ľudí nevie príliš veľa, od mladosti žil, žije a bude žiť medzi sebe podobnými - politikmi „elity privatizácie". Je to dosť pochybná spoločnosť, kde je ťažké sa naučiť niečo užitočné.

Pričom medzi slovenskými politikmi je Fico už dávno megahviezda prvej triedy, kolegovia zo Smeru už dlhé roky pozerajú naňho zdola nahor a chytajú každé jeho slovo.   

Fico je najlepší verejný rečník slovenskej politiky za celú viac ako dvadsaťročnú históriu „elity privatizácie". Hovoril som to neraz a opakujem znovu - svojmu rečníckemu talentu Fico vďačí takmer za všetko.

Nemajúc reálnych súperov medzi v drvivej väčšine nevýrečnými a nudnými konkurentmi, si Fico svojim rečníckym darom už veľa rokov udržiava sympatie obrovskej časti Slovákov, ktorí okrem toho ešte aj tvrdohlavo podozrievajú Fica z toho, že ich bude ochraňovať, brániť,  pomáhať im a viesť do budúcnosti, hľadať a nachádzať správny smer.  

Slováci v ňom vidia nového mladého otca národa - ale chce toto všetko samotný Robert Fico - chrániť, brániť, pomáhať, viesť národ do budúcnosti? Možno ešte nie je pripravený sa stať otcom národa a uprednostňuje rolu nevlastného strýka?

Myslím si, že Fico nie je proti tomu, aby chránil a bránil, ale to je iba jedno z jeho početných prianí a smerovaní.

V slovenských dejinách Fico zohral už svoju významnú  rolu a mohol by s čistým svedomím zaujať vytúžené miesto generálneho prokurátora - čo nedávno aj vyhlasoval - pričom nebolo jasné, či žartoval alebo to myslel celkom vážne.

Ale Dejiny si prajú, aby Fico hral rolu mladého otca národa naďalej - a v tom spočíva nepochopiteľné pre súčasných ľudí  tajomstvo akejkoľvek moci počas akýchkoľvek čias.

Potom sa historici budú hádať, ako to bolo naozaj, ale ľudia, ktorí vstúpia do tajomnej sféry moci, až na mimoriadne zriedkavé výnimky, nemôžu z tejto sféry vystúpiť.

Keď sa Fico stal v očiach takmer polovice Slovákov novou politickou inkarnáciou Mečiara,  kúpil si lístok na mesiac, ale iba jedným smerom.

Teraz musí pokračovať vo svojom lete, nezávisle od toho, či to chce - alebo nie, či sa mu to páči - alebo nie príliš, či sa mu to darí - alebo nekonečná podlosť konkurentov marí všetky jeho ušľachtilé plány.

Predpovedať osud Roberta Fica nie je ťažké - bude aj naďalej robiť slovenské dejiny, do takej miery, do akej mu to Dejiny dovolia.

Práve takto je treba sa pozerať na Roberta Fica - ako na tvorcu  a nástroj Dejín - to je jediný správny vzťah k tejto osobnosti.

Majú na Slovensku okrem Roberta Fica Dejiny iné ľudské nástroje?

V súčasnosti - nie.

Sú tu davy nastrčených osôb, ale ani jedna z nich zatiaľ negeneruje impulzy, zásadné pre slovenské dejiny.

Práve preto sú to nastrčené osoby, lebo ich špeciálne nastrčili namiesto skrývajúcich sa v tieni  anonymity skutočných hráčov.

Fico nie je nastrčený, ale je natoľko osamelý v roli nástroja Dejín,   že spravodlivé by bolo ho niekedy poľutovať -  alebo aspoň sa k nemu správať súcitne.

Spočiatku jednoducho chcel byť generálnym prokurátorom, nepodarilo sa mu to, vyskúšal realizovať svoj vlastný politický projekt, ktorý sa nečakane vydaril a ukázal sa byť natoľko úspešný, že na jeho, Ficove ramená ľahol ťažký náklad zodpovednosti za budúcnosť krajiny a národa.

Chcel toto všetko?
Na tom predsa nezáleží!

Pokúsim sa sformulovať prognózu pre slovenského politika Roberta Fica - táto prognóza je dôležitá nielen preňho samotného, jeho blízkych, jeho suitu, jeho konkurentov a spolubojovníkov. Prognóza budúcnosti Roberta Fica sa priamo týka budúcnosti Slovenska.

Optimistický variant znie nasledovne - Fico sa spamätá z politickej porážky, ktorá ho ktovie prečo tak silno prekvapila a bude úspešne bojovať o moc.

Teda môže sformovať funkčnú slovenskú vládu a  postaviť sa na jej čelo.

Teda navrhne, nájde a zrealizuje východisko zo súčasného marazmu.

Teda   on aj jeho strana Smer zostanú hlavnou silou slovenskej politiky.

Pravdepodobne spolu s väčšinou občanov Slovenska by som osobne takýto variant uprednostnil, ale dôvodov veriť v takýto rozvoj udalostí je zatiaľ málo.

Ďalší variant je klasický a banálny - Fico sa bude správať podľa princípu - čím horšie pre nich, tým lepšie pre mňa a čakať na vytúžené prezidentské kreslo. V takom prípade ho čaká zopakovanie osudu Mečiara, ktorému Slováci neodpustili nečinnosť.

Podotknem, že Mečiarov elektorát bol oveľa silnejší podľa všetkých parametrov, ako súčasný Ficov elektorát.

Boli iné časy - politici sa vtedy ešte považovali za užitočných ľudí.

Banálny variant sľubuje neodvratný pokles popularity Roberta Fica so všetkými následkami, ktoré z toho vyplývajú. A hoci tento variant sa mi páči oveľa menej ako prvý, v súčasnosti sa zdá byť reálnejší.

Potom je tu krízový variant - dnes vyzerá ako exotika na hranici sci-fi.  Otrasy vo svete a v Európe si budú vyžadovať rýchle a prudké nahradenie „elity privatizácie" novou elitou krízových managerov, ktorú bude správnejšie pomenovať elitou moci. Robert Fico ako najvplyvnejší a  najpopulárnejší predstaviteľ svojho národa v sebe objaví človeka moci a cestou tvrdej selekcie sformuje zo svojho Smeru reálnu stranu reálnej moci, dokáže vybrať z davu politikov privatizácie lojálnych voči nemu ľudí moci, z ktorých sa začne budovať nová hierarchia.

Teda sa stane krízovým managerom štátu, autokratom, diktátorom - po tejto ceste dosť úspešne napreduje v Maďarsku Viktor Orbán.

Pre realizáciu tohto variantu je nevyhnutné, aby boli splnené prinajmenšom dve podmienky.

Prvá - otrasy musia prísť, kým Fico ešte je v politike. To by nemal byť problém.

Druhá - Fico bude musieť prebrať osobnú zodpovednosť za osud krajiny a národa. Tak, ako to už spravil jeho maďarský kolega Viktor.

Je to vôbec možné, ak berieme do úvahy všetko, čo bolo o Robertovi Ficovi povedané vyššie?

Berúc do úvahy jeho pre politika mladý vek, nedá sa to vylúčiť.
 Povedzme, nie je to nemožné.

Robertovi Ficovi skutočne nie je ľahostajná budúcnosť Slovákov a Slovenska - to je to najlepšie, čo môžem o ňom povedať. Takí ľudia v slovenskej politike už takmer nezostali.

To cítia aj voliči, zato Fica volia, zato mu dôverujú.

Nakoniec, existuje variant logický a z môjho pohľadu najpravdepodobnejší.

Vyzerá nasledovne. Čím viac budú narastať katastrofické udalosti v Európe a vo svete, v slovenskej politike, ako ostatne aj v politike iných krajín a národov, sa rozpúta zápas „elít" o to, kto stihne odvliecť trezor s drahocennosťami z topiaceho sa Titaniku. Kto dokáže na poslednú chvíľu si ukoristiť zbytky štátnej pokladne.

Podotknem, že zmocniť sa ho bude veľmi ťažké, na zbytky niekdajšieho prepychu sa vrhne celý dav „elity privatizácie" naraz. Niekedy sa mi zdá, že sa už vrhol.

Ešte ťažšie bude prísť na to, čo konkrétne je treba si ukoristiť - všetci sa učili rozkrádať peniaze, ale podstata katastrofy spočíva práve v tom, že peniaze prestanú byť peniazmi.

Preto tí najbystrejší a najdôvtipnejší budú rozkrádať niečo materiálne - domy, pozemky, polia a lesy, závody a fabriky.

Fico ako populárny a silný politik sa vrhne do virvaru zápasu a obklopený stúpencami sa tiež bude biť ako lev o tento posledný trezor.

Teda bude robiť to, čo všetci. A so všetkými bude zdieľať osud „elity privatizácie", hoci jemu osobne a konkrétne sa zúčastniť na privatizácii nepodarilo.

Ako je jasné z logiky môjho rozprávania, pre nás, pre tých, ktorí pozerajú do budúcnosti, je zaujímavý iba krízový variant - zaujímavá je iba zatiaľ čisto fantastická perspektíva premeny Roberta Fica z výrazného politika prevratovej generácie privatizácie na človeka moci, ktorý bude vládnuť krajine v situácii krízy.

Iba v tomto prípade Fico zostane nástrojom Dejín.

Vo všetkých ostatných odíde z javiska dejín a Dejiny si nájdu nové nástroje.

Končiac úvahy nahlas o role osobnosti Roberta Fica v slovenských dejinách, si dovolím jedno prianie.

Tento text môže reálne pomôcť všetkým jeho čitateľom, niektorých môže dokonca zachrániť, ale iba v tom prípade, ak ho budú čítať správne.

Pokojne, s chladnou hlavou, najlepšie hneď ráno - aby ich netrápila nespavosť.

Netreba sa sústreďovať na detaily a chytať za slovíčka, netreba sa urážať na autorovi vlastnú iróniu.

Je treba len jednoducho sledovať logiku a snažiť sa pochopiť podstatu.

 

 

 










 


 


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...


calimero   |   2011-03-14  (07:55)
58%  
mínus plus
  Radicova robi Slovakom svojim strkanim nosa do Libye predovsetkym hanbu. Aj najernejsi lezdoIzraeloprdelisti-Ceska vlada bola ohladom Libye relativne opatrna a to uz je co povedat. Okrem nikdenechybajuceho superhumanistu a debutujuceho rezisera Vencu Lahvaca Veskrnu u ktoreho uz davno vsetci vedia od kial vietor fuka, boli ale v Cechach vsetci viac menej ticho a cakali ako sa veci vyvinu.

S Radicovou mi to pripomenulo to ako ten vtip s mravcom a slonom co idu po moste a mravec hovori "Ale dupeme!".

Inak som uprimne presvedceny, ze nic take ako medzinarodny islamsky terorizmus neexistuje. Ide len o dobre kamuflovane operacie istych tajnych sluzieb s cielom vytvorit dojem realneho nepriatela, proti ktoremu treba bojovat.

Nakoniec si myslim ze pani R robi mozno v istom zmysle dobre, este par takychto bujarych zvastov a aj tomu najvacsiemu oslovi mozno konecne dojde odkial vietor fuka. Aj tak pre mna ostane na vzdy zahadou od kial sa beru percenta stranam ako SDKU a KDH.... stranam starych 1000 x obohratych platni, ktore preukazatelne za 20 rokov neurobili pre Slovensko nic dobreho. V cechach mala ODS aspon tolko slusnosti, ze si zalozila metastazu TOP09 na slovensku nebolo treba ani to.

Skoda len ze na ceste ku svojmu totalnemu znemozneniu nas sucasna Vlada uspesne pripravuje aj o ten malinky zbytok medzinarodneho respektu, ktory Slovensku este ostal a to vnimam ako najvacsi problem.

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |