Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
DINOSAURI SLOVENSKEJ POLITIKY - chelemendik.sk

 

DINOSAURI SLOVENSKEJ POLITIKY

2019-12-11  (15:06)

 - DINOSAURI SLOVENSKEJ POLITIKY

Sergej Chelemendik

DINOSAURI SLOVENSKEJ POLITIKY

 

V známom filme  sa Jurským parkom označovala  rezervácia dinosaurov kdesi na ostrove, kde prehistorické dinosaury, ktoré sa nejakým zázrakom zachránili, priniesli hrdinom filmu veľa nových nezabudnuteľných pocitov.

 Čo s tým má spoločné slovenská politika?

To, že aj ona je plná dinosaurov a lietajúcich jašterov-pterodaktylov,  ktoré tak po hollywoodsky efektne drkocú  čeľusťami.
Koho nazývam dinosaurami?

Deti antisovietskeho prevratu, ktorý sa odohral pred dvadsiatimi rokmi v Československu tak družne a organizovane, ako sa Čechom ani Slovákom nikdy predtým  nepodarilo nič také zorganizovať.

Novembrový prevrat v roku 1989 priviedol do politiky týchto ľudí a oni v nej doživotne zostali.

Nikto ich nevytlačil, nevyhnal, dokonca ani nepožiadal, aby odišli.

Práve oni sú dinosauri a pterodaktyli.



So smútkom a nenávisťou v očiach



Ak v slovenskom parlamente uvidíte človeka, v ktorého očiach sa zračí nekonečná únava, smútok a nenávisť ku všetkému živému, nemusíte pochybovať – stojí pred vami.

Náš dinosaurus, teda nežný revolucionár, vyšinutý za dlhých dvadsať rokov pohybu nikam, napokon predsa len nezmierený so svojím osudom.

Vnímavý iba k jednému – k hrozbe, že bude vyhnaný z parlamentu. Odtiaľ, kde dinosaurovi je síce zle, veľmi zle, kde trpí, ale mimo parlamentu mu je ešte horšie.

A hoci je dinosaurovi zle a naozaj trpí, človeku ho nie je ľúto.

Dokonca ani mne s mojou širokou a citlivou ruskou dušou sa nedarí poľutovať týchto bláznov.

Vysvetlím, prečo.



Kto sa dostal k moci v roku 1989?




Podľa všeobecne rozšíreného názoru to boli povaľači, bohémski tárajovia a drobní dobrodruhovia.

Vydedenci spoločnosti, outsideri a lúzri, ktorí sa rozhodli využiť svoju šancu v čase, keď zdravé jadro národa začudovane vrtelo hlavami raz na jednu, raz na druhú stranu v snahe pochopiť, prečo sa Václav Havel stal hrdinom a podozrivý hudobník Michael Kocáb svojím jediným skromným prianím „vyháňa“ sovietske vojská.

Ďalej tu bola hŕstka ozajstných, smelých bojovníkov, „disidentov“, tých, ktorí už dávno zápasili so zločineckým režimom, i keď úplne bezvýsledne.

Ako nedávno verejne povedal jeden veľmi informovaný český autor, celkovo bolo „disidentov“ v Československu nie viac ako 120, pričom nie menej ako 80 z nich boli agentmi zlovestnej československej komunistickej  Štátnej bezpečnosti – ŠtB.
Podotknime, že „disidenti“ z ŠtB sú tie najvýraznejšie a najmalebnejšie postavy. Veď ich naozaj vyberali. Skúmali ich. Dokonca ich aj niečo učili.

K moci sa však prevažne dostali, presnejšie, mútnou vlnou boli k moci vyhodení obyčajní, siví ľudkovia, ktorí sa v správnom čase ocitli na správnom mieste.

Náhodní ľudia – dalo by sa povedať, ak by týchto ľudí nespájala spoločná črta – chorobná, občas až patologická ctibažnosť, komplex neuznaných talentov a géniov.

Boli to konfliktní smoliari, občas dokonca so zjavnými psychickými odchýlkami.

Tí, ktorých pena dejín vyhadzuje hore pri každej revolúcii, pri každom prevrate, nech by tento prevrat bol akokoľvek nežný a nekrvavý.

Čo sa zvyčajne stáva s týmito prvými ľudskými úrodami revolúcií a prevratov rôzneho druhu?

Správne, tieto „nové výhonky“ obyčajne zotne nemilosrdná kosa dejín.

Vo Francúzsku pomocou gilotín, v Rusku Stalin likvidoval „starú gardu“ plánovite, priemyselne.

V Nemecku sa Hitler zbavil svojich „revolucionárov“ za jednu noc s nemeckou priamočiarosťou a cieľavedomosťou – zatkli Röhma a jeho spolupracovníkov  a zastrelili ich.

Prečo potom dejiny zrazu našich dinosaurov omilostili?

Odpoveď sa núka sama. Pretože, našťastie, v novembri 1989 sa nekonala nijaká revolúcia, bolo akurát úspešné ochotnícke divadlo.
História sa opäť raz zľutovala nad Slovákmi a Čechmi, jej veľkorysosť sa dotkla aj týchto nových vodcov a hrdinov.



Za dvadsať rokov sa úplne zbláznili



Predstavte si nejakého úbohého, nasprostastého, nevzdelaného, značne pijúceho, intrigánskeho jedinca, ktorého v detstve opľúvali deti, a keď vyrástol, pripojili sa k nim aj dospelí.

Tento veľakrát opľutý, konfliktný táraj sa už dvadsať rokov tvári ako filozof, ale jeho slovná zásoba o demokracii je taká chudobná, že nedokáže presvedčiť dokonca ani vo filozofii neveľmi podkutú slovenskú verejnosť.

Mám na mysli celkom konkrétneho človeka, ktorý sa už rok po „revolúcii“ v roku 1989 verejne sťažoval na to, že nemôže po meste prejsť bez toho, aby ho niekto neopľul.

Sťažuje sa doteraz, pretože pľuť neprestávajú. Pričom práve a konkrétne na neho.

Pretože tento filozof-dinosaurus od detstva neznáša svoj národ, národ to cíti a  odpovedá mu rovnakou mincou.

V parlamente si tento opľúvaný jedinec nakoniec našiel útočisko, kde naňho nielenže nepľujú, ale dokonca mu prejavujú úctu mnohí pracovníci tohto najvyššieho orgánu štátnej moci.

Ba čo viac, v parlamente sa môže postaviť za rečnícky pult a bez problémov hovoriť toľko, koľko sa mu zachce.

A znova nikto nebude pľuť.

Počúvať, prirodzene, nepočúvajú, no ani nepľujú.

A potom k nemu podídu novinári a opýtajú sa ho, čo vlastne chcel povedať, dokonca to aj napíšu  novinách. Niečo v tom zmysle, že náš filozof chcel opäť raz niečo dôležité povedať, ale opäť to nikto nepochopil.

Iba dva riadky, ale napíšu.

Skrýva sa v parlamente tak, ako Lenin v svojom úkryte v Zálive.

Pravda, Lenin tam pobudol iba niekoľko týždňov, kým dotyčný sa tam zakopal na dvadsať rokov.

Pred jeho očami, v istom zmysle dokonca jeho rukami, ušami a inými dôležitými orgánmi prešli: privatizácia, boj s mečiarizmom, odovzdanie vlastníctva slovenského národa do rúk zrelších a dôstojnejších starších bratov, vstup do NATO a EÚ,  vojna v Juhoslávii, vzostup Roberta Fica a množstvo chrípkovo-zvieracích  infekcií.

A on zostal stále rovnaký – úbohý, opľúvaný táraj, ktorý nič nevie a nedokáže, s načisto dopleteným mozgom.

Na jednej strane, stále akoby verí v to, že skutočne je politik, poslanec, člen rôznych pekných výborov a komisií.

Na druhej strane, stačí vyjsť niekde von   – a hneď pľujú.

Pískajú, nadávajú mu a popritom zaručene pľujú.

Lepšie by bolo, keby bili, aspoň by sa dalo niekoho posadiť do chládku.

Ale za pľuvanec neposadíš.

Dvadsať rokov sa mučivo snaží pochopiť, kto vlastne je, z toho ten šialený smútok v pohasnutých očiach.

Preto od rána do večera pije.

A teraz tá najdôležitejšia otázka: prečo tohto chudáka nikto za dvadsať rokov nevyhnal?

Vari sa naozaj nenašiel niekto silnejší? Bezočivejší?

Veď stačil by kopanec.

Dokonca ani nie kopanec, stačilo by pohroziť prstom a utiekol by.

Nenašiel sa však nikto, a tak náš úbohý pterodaktyl neprestáva trpiteľsky drkotať zobákom. A takých ako on je v slovenskej politike neúrekom. Na čele strán sú dinosauri  takmer všetci.



Pretože chýba moc



Rád by som v zhutnenej podobe vyložil svoje nové poznatky o slovenskej politike, preto sa obraciam k udalostiam roku 1989 ako prameňom súčasnej situácie.

V roku 1989 normálni, statoční a dobrí ľudia sedeli pri televízoroch a čudovali sa tomu, čo sa dialo.

V tom istom čase sa konfliktní, úbohí a zakomplexovaní jedinci vrhli do politiky a prenikli tam.

Čo sa dialo ďalej? Kam sa podela kosa dejín, kde je doba ľadová, ktorá vyhubila ťažkopádne a pažravé  jaštery veľkosťou dosahujúcou rozmery lietadla?

Zámerne som opísal konkrétne jedného z najúbohejších dinosaurov slovenskej politiky, aby som položil ešte jednu otázku.
Ak nevyhnali ani tohto, najslabšieho a najúbohejšieho, potom ako mohli vyhnať silných?

Kto a ako mohol vyhnať superslováka Mečiara, supervlastenca Slotu, superspojenca Busha Dzurindu, superobľúbenca slovenských žien Bugára?

Správne, nikto  nijako nemohol!

Keď sa nepodarilo vyhnať   ani len slabých a úbohých, potom čo už vodcov!

Celé to vychádza nejako čudne.

Vari nikto nový nechce zaujať ich miesto?

Najsprávnejšia odpoveď znie: dinosaurov slovenskej politiky, slabých a silných, sa nikto nedotkol a nedotýka, lebo na Slovensku neexistoval a neexistuje ozajstný zápas o moc.

Niet ho, lebo chýba samotná moc.

Prišlo obdobie bezvládia, moc nie je nikde, dokonca ani v „starej“ Európe, nieto ešte v kolonizovaných postsovietskych „demokraciách“.

V súčasnosti moc na Slovensku – to je neviditeľný prízrak, ale v pamäti národa sú predstavy o moci ešte stále živé.



Patriarchálny syndróm



Slováci sa veľmi boja akejkoľvek moci. Viac než mnohé iné európske národy. Možno preto, že moc na Slovensku, s výnimkou starej moci cirkvi, vždy bola cudzia, krajne nepriateľská a nebezpečná svojou nevyspytateľnosťou.

Tento strach je ešte jedna príčina existencie Jurského parku slovenskej politiky.

Naši dinosauri v súlade s  oficiálne hlásanou demokratickou legendou majú moc, a tak Slováci pred nimi zakúšajú osobitý prastarý, posvätný strach.

Tak, ako sa báli kňazov, starešinov, šamanov a zbojníckych vodcov. A najmä cudzích pánov – v posledných storočiach to bola rakúsko-uhorská šľachta a byrokracia.

Dinosaurom slovenskej politiky Slováci pripisujú moc, ktorá v skutočnosti nejestvuje, ale pochopiť jej absenciu je dané zatiaľ iba niekoľkým jednotlivcom.

Isteže, obdobne sa veci majú nielen na Slovensku, ale slovenský strach pred akoukoľvek mocou či pred všetkým, čo moc aspoň vzdialene pripomína, je občas až detsky dojímavý.

Z hľadiska patriarchálneho syndrómu Slováci pôsobia ako veľmi poslušné, dobre vychované deti, ktoré zásadne nesmú spochybňovať starších, tak ako sa  na zdravú patriarchálnu spoločnosť patrí.

A naši dinosauri sa nachádzajú v postavení starších.

Slováci všeobecne dávajú prednosť podriadiť sa autorite, ako skúšať jej pevnosť, tým viac pokúšať sa ju zvrhnúť.

Mimochodom, táto veľmi pekná črta umožňuje udržiavať v spoločnosti hierarchiu a chráni pred chaosom.

Táto črta robí súžitie Slovákov  takým rodinným a útulným.

Problém je akurát v tom, že naši dinosauri nie sú ozajstné autority, ale falošné, „nafúknuté“.

Sú to falošní „otcovia“, ktorí pred „deťmi“ nenesú nijakú zodpovednosť.



Dinosauri vlastnia slovenské strany



Ako je známe, demokracia sa drží na politických stranách, ktorým je v demokratickom systéme vymedzená úloha posvätných kráv.

Celé to zľahka zaváňa socialistickou érou – strana má vždy pravdu. A hoci strán v demokracii je veľa, tiež majú vždy pravdu.

Demokracia – to je v skutočnosti partokracia, moc politických organizácií, ktoré vznikajú akoby výsledkom slobodného prejavu vôle slobodných občanov.

V danom okamihu takýto prejav slobodnej vôle na Slovensku si vyžaduje aspoň 4-5 miliónov eur. Približne takto sa dnes odhadujú minimálne investície na to, aby sa nová strana dostala do parlamentu. Prirodzene, okrem peňazí je potrebných ešte veľa iných vecí, ale peniaze sú základom každého straníckeho budovania.

Takže sloboda ako sloboda, ale strany na Slovensku môžu zakladať iba tí, ktorí tieto peniaze majú.

O tom, že tieto politické strany na Slovensku sú osobným vlastníctvom konkrétnych ľudí s ich slabosťami, záujmami a čudáctvami, nikto nikde nehovorí.

Hoci to všetci vedia, hovoriť sa o tom nesmie, je to tabu. Pretože strana – to je posvätná krava. Ak by sa spoluobčanom vysvetlilo, čím sa táto krava živí, kto ju dojí a kam sa odváža hnoj, mýtus o demokracii by sa rozsypal na prach.

V danom momente je HZDS vlastníctvom Mečiara, SNS – Slotu, SDKÚ – Dzurindu, Mikloša a ešte dvoch-troch tieňových vlastníkov, SMK v danom okamihu patrí Csákymu.

Existujú aj oveľa zložitejšie stranícke organizmy – ich zložitosť spočíva v neobyčajnej, fenomenálnej mnohopočetnosti a intrigánstve straníckeho vedenia. Napríklad KDH, kde po Čarnogurského odchode z politiky sa už celé roky rieši, komu vlastne toto hnutie patrí.
A nakoniec je tu Smer, s populárnym politikom Robertom Ficom a narastajúcim chaosom v štruktúre vlastníctva. Otázka, komu v skutočnosti Smer patrí, ešte len bude aktuálna a každý rozumný človek by na Ficovom mieste premenoval Smer na stranu Roberta Fica.

Zabezpečil by si tak svoje práva ak aj nie na celý projekt, aspoň na jeho hlavnú časť.

Musím ešte raz zopakovať – politické strany na Slovensku dnes, v januári 2010, vlastnia dinosauri. Tu je východiskový bod našich úvah a predpovedí.

Niektorí vlastnia jednotlivo, iní skupinovo, ale okrem Fica sú to všetko ľudia vhodení do politiky približne pred dvadsiatimi rokmi.
Fico sa od všetkých ostatných vodcov slovenskej politiky líši práve tým, že sa k moci prebil, vybojoval si ju a smeroval k nej veľa rokov.

Príduc k moci, na pozadí smútiacich dinosaurov pôsobí ako smelý junák medzi ovcami.

Tak, že v posledných rokoch všetkých poráža a  na všetky strany rozmetáva – opozíciu, aj koalíciu.

No zdá sa, že aj jeho hviezda už dosiahla vrchol svojho zenitu.



Kde vziať nových




Už veľa rokov sa na Slovensku vedú  unylé a lenivé rozhovory o generačnej výmene v politike.

Teda aj keď mnohí nechápu, no cítia stagnujúci charakter Jurského parku slovenskej politiky.

Nijaká zmena sa však zatiaľ nečrtá.

Noví ľudia nie sú, nemajú sa odkiaľ vziať.

Ďalej pokračujú detské úvahy o tom, prečo dinosauri neodovzdajú opraty vlády do mladých rúk, nehľadajú si nástupcov. Vraj, bolo by to pre nich, pre dinosaurov, výhodné a pohodlné.

Nedávno sa udiala jedna zábavná epizóda. V súčasnosti jediný reálne nový politik, ktorý ašpiruje na miesto v parlamente, Richard Sulík, sa verejne a s chuťou vysmial Dzurindovi.

Pozbieral dokopy svojich tiež mladých, nových a ambicióznych spolupracovníkov a unisono sa veľmi seriózne vyslovili: SDKÚ máme radi, sme pripravení spojiť sa s SDKÚ v mene víťazstva „pravice“, ale Dzurinda musí odísť.

Hľa, ako jednoducho, svojím jedným nepremysleným návrhom Dzurinda už prakticky priviedol Sulíka do parlamentu.

Prečo priviedol?

Lebo Sulík verejne vyhlásil, že Dzurinda je „zlý“ a je načase, aby odišiel.

Mimochodom, nevyhlásil to po prvý raz.

Z toho však ešte nevyplýva záver, že Sulík je dobrý alebo aspoň lepší ako Dzurinda.

Pátos jeho strany zatiaľ pôsobí viac než banálne – skupine mladých mestských ľudí sa zachcelo dostať do parlamentu a našli sa starší, ktorý na tento počin poskytli peniaze.

Ale v rámci slovenskej politiky je Sulík naozaj nový – verejne zaútočil na Dzurindu, povedal, že kráľ je nahý, a stal sa hrdinom.
Podľa všetkého nie nadlho, ale hrdinom sa stal, lebo prejavil odvahu.

 „Šialenstvu chrabrých spievame pieseň!“ napísal raz veľký proletársky spisovateľ Maxim Gorkij...



Budú musieť sami vyhynúť



Mimochodom, Sulíkova rebélia bude sotva mať nejaké seriózne dôsledky pre slovenský Jurský park.

Nových politikov na Slovensku dnes niet a nebudú ani zajtra – patriarchálne nadšenie a chvenie Slovákov pred autoritou vodcov, aj vtedy, ak na tohto vodcu celá krajina verejne nadáva, je hlavnou príčinou stagnácie.

Prevratové deti roku 1989 sa budú musieť dotrápiť až do konca, bez reálnej nádeje na príchod  spásonosného ľadovca. Krútiac  v parlamente jedno obdobie za druhým, zvolili si doživotné väzenie. Ich výber zatiaľ nikto nespochybnil.

Budú musieť dohniť a, dohnívajúc, naďalej hrať zložitú hazardnú hru menom „demokracia“.




Čo to bolo?

 

 
Slovenská politika veľmi pripomína lásku korytnačiek – veľa šumu, málo pohybu.

Nájdu sa aj rozdiely. Korytnačky si donekonečna nevysvetľujú, kto má byť hore, kto dole a kam majú klásť vajcia. Korytnačky to majú v sebe múdro naprogramované.

Cieľom tohto textu je pomôcť všetkým tým, ktorých ešte slovenská politika zaujíma (všimnime si, že takýchto ľudí je čoraz menej), triezvo sa zamyslieť nad budúcnosťou.


Pretože budúcnosť nepochybne bude a možno nepotvrdí nádeje, do nej vkladané.

Dobre už v slovenskej politike bolo.

Ak aj nie všetkým, šťastlivcom určite.

Hoci, úprimne povedané, ťažko tomu dnes uveriť, najmä ak sa zahľadíme do očí lídrom parlamentných strán a uvidíme v nich únavu a strach z budúcnosti.

Veď nie vždy boli takíto smutní.

Veď bolo kedysi aj dobre – aspoň im.

A ak nie, potom čo vlastne to všetko bolo?

Za čo všetci zápasili?

Aby na svet pozerali unavenými, vyľakanými očami?

Vari celých tých dvadsať rokov slovenskej politiky mali svoj význam iba v jednom – aby vybudované prácou ľudí, spoľahlivé, dobré  Slovenské elektrárne  slovenskí politici priniesli na striebornej tácke nejakým Talianom a títo noví eurovlastníci zaviedli Slovákom taký taliansky „poriadok“, v ktorom sa už nikto nikdy nevyzná?

Dobre už bolo a tak dobre už nebude nikdy.

Bude všelijako, bude zle, možno aj veľmi zle.

Ak vám takáto prognóza nie je po chuti, potom radšej ďalej nečítajte.
 
Bezalternatívny Fico
 
Blížiacim sa parlamentným voľbám 2010 chýba tak idea, ako aj reálny konflikt, ktorý by vyrastal zo života. Idey a konflikty sa preto vymýšľajú zámerne z dôvodu volieb.

Súčasný stav spoločnosti vyzerá takto: Fico, vládna koalícia a vláda zatiaľ vyhovujú väčšine Slovákov.

Zatiaľ, lebo tejto väčšine ešte nevysvetlili, že nemá pravdu a že Fico v skutočnosti tejto väčšine nevyhovuje.

Prečo zatiaľ nevysvetlili a či vôbec stihnú, to je veru jedna zo zaujímavých otázok.

Ale už dnes je jasné – proti Ficovi sa vedie mediálna vojna, ktorá sa, pravda, nikdy nekončila, ale v najbližších mesiacoch sa vygraduje až po najvyšší stupeň.

Všetky médiá majú v rukách oponenti, o tom, aký je Fico zlý, sa píše vo dne v noci, ale doteraz to nevysvetlili!

Prečo?

Hlavnou odpoveďou je sám politik Robert Fico.

Podčiarkujem, Fico-politik, nie Fico-človek sa stal fenoménom posledných rokov.

V súčasnosti je na Slovensku Robert Fico jediný politik najvyššej úrovne, ktorý naozaj ovláda svoju politickú činnosť, má ju rád a správa sa politicky profesionálne. S výnimkou oblasti médií.
Ostatní nepredstavujú reálnu konkurenciu, čo je pre Fica nielenže zlé a tragické, ale predurčuje to jeho politický osud.

Fico, ako si mnohí všimli, opakuje osud Mečiara, ktorý sa tiež dlhé roky cítil akýmsi nadsamcom alfa uprostred fňukajúcich a trasúcich sa neurotikov. Mimochodom, tých istých, ktorí sa teraz snažia vysvetliť, prečo je Fico zlý.

Mečiar ostro pociťoval svoju osamelosť, dokonca sa pokúšal „nafúknuť“ nepopulárneho Čarnogurského do veľkosti dôstojného konkurenta. No nepodarilo sa. Bohvie, či chýbal vzduch, alebo Čarnogurský nebol dosť pružný.

Mečiar svojou osamelou bezalternatívnosťou trpel, umáral sa a nakoniec sa diskvalifikoval. Vlastný, svojho času veľký a jemu osobne oddaný elektorát zamenil za luxusnú  Elektru, aby mal kam zaparkovať svoju staručkú korzičku.

Zato Američania pomocou slovenských nadšencov ľahko nafúkli Dzurindu, a to tak dôkladne, že Dzurinda spľasína už jedenásť rokov a doteraz nespľasol úplne.
Fico je pružnejší politický produkt ako Mečiar, ale typologicky sa naňho podobá.

Aj Fico sa diskvalifikuje z dôvodu absencie reálneho protivníka, ale túto diskvalifikáciu zatiaľ nebadať, zatiaľ je Fico na vrchole svojej kariéry.

Fico má rád svojho voliča, chce svojho voliča, dvorí mu tak ako Rómeo Júlii, pasie ho ako starostlivý pastier, hrá s voličom futbal, podpisuje lopty.
Fico je najlepší populistický rečník v dejinách slovenskej postkomunistickej politiky.

Nebol ním vždy, stal sa ním. Vnútorne sám v sebe vychoval rečníka dlhoročnou každodennou praxou, čo v slovenskej politike okrem neho neurobil nikto.

V umení hovoriť  masám to, čo chcú počuť, sa k Ficovi nepribližuje nikto z jeho kolegov, ani Mečiar v ére superslováka.

Zatiaľ najúspešnejší slovenský politik Robert Fico má však jeden veľký problém – celá súčasná slovenská opozícia za tri a pol roka ustavičného nadávania na jeho adresu nenavrhla nikoho, kto by predstavoval reálnu alternatívu.

A už ani neponúkne – voľby klopú na dvere.

Zdalo by sa, že je to problém opozície a Fico sa môže tešiť a mädliť si ruky, ale budúcnosť ukáže, že sa bude musieť podeliť o tento problém  s opozíciou minimálne na polovicu.

A jemu, Robertovi Ficovi, bezalternatívnosť uškodí oveľa viac, lebo jeho oponenti  sú takmer všetci dinosauri, ktorí dožívajú. Fico nie je dinosaurus, je „mladý otec národa“, ktorý vytlačil predchádzajúceho otca – spojenie „starý otec národa“ nebudeme vo vzťahu k Mečiarovi používať, lebo podstata nespočíva vo veku.

Podstata je v niečom inom: časť z tých ľudí, ktorí pred dvadsiatimi rokmi vstúpili v Rusku do politiky, padla hrdinskou smrťou na poli boja za demokraciu a najmä za privatizáciu a odpočíva v luxusných hroboch; druhá časť si prešla väzeniami a prenasledovaním a je šťastná, že v luxusných hroboch neodpočíva; a tá najväčšia časť  bola jednoducho vyhodená z politického procesu raz a navždy. Toto nie je  vzor pre napodobňovanie, ale prosté vysvetlenie, ako to chodí, keď existuje reálna moc a boj o ňu.

A tu na Slovensku miestni veteráni politiky, ktorí vôbec nemusia byť biologicky starí, tak ako do politiky vstúpili pred dvadsiatimi rokmi, tak z nej  doteraz nechcú vystúpiť. A ani nebudú chcieť, pokým im to podmienky dovolia. Nijaká rotácia kádrov, nijaká dynamika. Totálna stagnácia.

Slovenská opozícia má dnes iba jednu politickú ideu – „Fico je zlý“, podobne ako v roku 1998 tá istá opozícia mala ideu „Mečiar je zlý“. Je to veľmi chudobná, ako rovno nepovedať, úbohá ideová zásoba.

Preto opozícii nič iné nezostáva, ako naďalej hádzať do koaličných politikov vajcia, vyklápať pred budovou vlády fúru hnoja a dúfať, že toto všetko zaručí úspech.
Časy sa však zmenili. Fico nie je Mečiar, je „zlý“ iným spôsobom.

A čo je hlavné, životom unavených dinosaurích opozičníkov nikto nepovzbudzuje ani americkými peniazmi, ani americkými kopancami.

Nie je ani bič, ani cukor.

Existuje jediné želanie – vrátiť sa k milovanému štátnemu rozpočtu Slovenska, na ktorý si za osem rokov opoziční politici tak zvykli, že priam znežneli.
 
Médiá – jediná a hlavná sila budúcich volieb
 
Prísne vzaté, tak ako sa sila armády meria kvalitou jej zbraní, serióznosť politika či politickej organizácie v tzv. slobodnom demokratickom svete sa meria jej mediálnymi možnosťami.

Z tohto hľadiska je Fico politik veľmi neseriózny.

Rovnako neseriózny ako Mečiar a Slota.

Už veľa rokov odpovedám na stokrát opakujúce sa otázky čitateľov, prečo niektorí slovenskí politici, vrátane Fica, nemajú   médiá.

Odpovedám štandardne a pravdivo – pretože si mysleli, že sú takí ako všetci, teda že prišli iba nakrátko, aby si nabrali zo slovenskej politiky, čo sa nabrať dá, a potom sa schovali do nory alebo jaskyne. Pravda, toto „nakrátko“ sa natiahlo ako žuvačka.

Slovenskí politici dúfajú a veria, že sa im to všetko podarí dosiahnuť aj bez médií, je im ľúto vynakladať na médiá peniaze a prácu, nevedia médiá používať a nechcú sa to učiť.

A celá dvadsaťročná história slobodnej slovenskej politiky ukazuje, že majú viac pravdu ako nie.

Slovenskí politici nepotrebujú médiá. Médiá sú príliš zložitý materiál pre drvivú väčšinu z nich, ktorí majú radi rýchly proces.

Média sa budujú roky, dokonca desaťročia, a slovenský politik často stihne dosiahnuť všetky svoje osobné politické ciele za mesiace, občas aj za pár týždňov.

Navyše, existuje zlá skúsenosť mediálneho budovania HZDS, z ktorého si mnohí kolegovia zo slovenskej politiky už dávno vyvodili zásadné závery.

Konkrétne, všetky médiá, ktoré vytvárali Rezeš a Mečiar, sa rozpadli.

Kontrolu štátnych médií, ktorú Mečiar svojho času mal, nenávratne stratil.

Novinári, ktorí Mečiara podporovali, sa dávno rozutekali,   najschopnejší z nich prebehli ku konkurencii.

Napriek tomuto všetkému, Mečiar tak ako predtým je v parlamente a možno v ňom zostane.

Takže sa zbytočne trápil s médiami. Akurát strácal čas a peniaze.

Taká je tradícia, kde výnimku   tvorí iba SDKÚ, aj to iba preto, že SDKÚ kedysi veľmi dávno niekto nástojčivo poradil, aby sa stala takouto výnimkou  a niečo kúpila. Napríklad noviny. Ale kúpu držala v prísnej tajnosti, aby sa to nikto nikdy nedovtípil.

Zato  „mladý otec národa“, Robert Fico, je mediálne nevyzbrojený, napriek tomu, že možností mediálne sa vyzbrojiť mal k dispozícii až-až.

A je presvedčený, že má pravdu, a možno ju aj naozaj má. Veď krajina je malá, futbal má Fico rád, zahral si takmer v každej dedine – načo potom médiá?

Dnes je slovenská opozícia mediálne ozbrojená až po zuby, každé jej slovo médiá okamžite dvíhajú na štít a nesú k masám.

To,  že nesú, však ešte neznamená, že aj v skutočnosti prinášajú. No nesú!

Znamená to teda, že médiá zničia Fica alebo mu aspoň uškodia tak, ako Mečiarovi a Slotovi?

Pred voľbami už asi sotva.

Pred voľbami je už neskoro.

Paradox Slovenska spočíva v tom, že miestne médiá sú rovnako bezalternatívne, ako momentálne politik Robert Fico.

Tiež nemajú s kým zápasiť, nemusia sa učiť – práve preto a len preto slovenské médiá spolu so slovenskou opozíciou nevedia s Ficom urobiť to, čo by s ním, neozbrojeným, ľahko urobil tím oblastných novín každého väčšieho mesta v Rusku alebo na Ukrajine.

Či tím zo susedného Rakúska.

Každý profesionálny media pool pri takej veľkej prevahe by z Ficovho pozitívneho obrazu nenechal kameň na kameni, ak by ho viedli mediálni profesionáli a ak by tomuto pool-u zaplatili toľko, koľko takéto operácie stoja.

No, aké to šťastie! – na Slovensku nie je takýto profesionálny media pool.

Sú iba skupiny nafúkaných vlastnou dôležitosťou, drzých, povýšeneckých, nevzdelaných a dosť protivných mladých ľudí, ktorých naučili za peniaze opľúvať všetkých a Fica – grátis a povinne.
Vidím, ako tieto slová číta Fico a jeho spolupracovníci a ako im od strachu vstávajú dupkom vlasy.

Nebojte sa, vážení kolegovia!

Nič také na Slovensku nehrozí už len preto, že ak by to niekto vedel urobiť, urobil by to už pred dvoma, štyrmi či šiestimi rokmi.

Nič strašné sa diať nebude. Zatiaľ.

Jednoducho na vás budú pred voľbami každý deň ráno vylievať vedro pomyjí, vy sa budete tváriť, že si to nevšímate, dokonca že je vám to jedno; zvyknutí voliči vás budú lenivo ľutovať a tak ako predtým budú sa seriózne zaujímať iba o to, konkrétne ktorá neveľmi pekná televízna hviezdička ukázala fotografovi nohavičky a či si táto naozaj slávnostná udalosť udiala.

Veď stále iba klamú všetky tie médiá...

Samozrejme, Fica a Smer to bude stáť niekoľko percent. 

No a čo?

Pred voľbami sa nič strašné nestane – strašné pre Fica a jeho spolupracovníkov sa začne až po voľbách, keď vzniknú nové témy a konflikty, keď sa opäť začne deliť všetkými tak nežne milovaná torta štátneho rozpočtu.

Práve vtedy dokonca aj fenomenálne lenivý, nevzdelaný antificovský mediálny front prinúti niektorých, aby  spomenuli na  niekoľko predchádzajúcich odsekov.

Samozrejme, nie všetkých prinúti.

Iba tých, ktorí vedia čítať.




Parlamentná matematika a  devalvovaná sociológia



Slovenskí politici veľmi radi počítajú percentá, pravda, obyčajne ich počítajú na základe údajov, ktoré si niekto objednal a na základe veľmi pochybných sociologických prieskumov.

Tento pochybný prieskum si často objednávajú sami pre seba a potom vo vytržení počítajú.

Na výsledkoch týchto sčítavaní sa budujú logické úsudky a strategické plány. Toto všetko sa nazýva parlamentná matematika.

A keďže všetci počítajú, pokúsim sa o to aj ja, hoci sociologických údajov mám pre takéto výpočty málo.

Reálne sociologické výskumy, teda tie, čo obsahujú zrnká vedomostí, si objednávajú strany, ktoré ašpirujú na úspech a svoje poznatky taja.

To, čo sa zverejňuje, pôsobí, najmä v posledných rokoch, dojmom otvorenej a naivnej propagandy. Aj nezasvätenému je jasné, v čí prospech sa urobil ten či onen zverejnený prieskum.

Ešte raz chcem upozorniť – moje prognózy výsledkov parlamentných volieb na Slovensku v roku 2010 sú impresionistické, intuitívne a neopierajú sa o nové výskumy, ale o vlastné skúsenosti a poznatky...

Napriek tomu sa pokúsim predstúpiť s prognózou – bez nej sa nedajú načrtnúť sujety budúcnosti slovenskej politiky.



Kto koľko môže dostať 12. júna 2010



Smer v najbližších mesiacoch bude strácať a podľa toho, aké veľké budú tieto straty, získa približne 30 percent - plus mínus 2 percentá.

SDKÚ nebude rásť, ale nebude ani veľa strácať.

SDKÚ môže získať asi 12-15 percent.

KDH môže zľahka narásť a dosiahnuť 10-11 percent. Môže však aj nenarásť a zostať pri 8-9 percentách

HZDS sa nemusí dostať do parlamentu, najmä ak za úsilím Milana Urbániho odštipnúť kúsok z elektorátu HZDS stoja investori a mediálne možnosti. Môže sa však aj dostať so ziskom 5-7 percent.

Podobná situácia je so SNS, všetky nádeje tejto strany sa upínajú k maďarským voľbám a Viktorovi Orbánovi, ale zdá sa, že tých, čo

dúfajú v budúceho maďarského víťaza, je na Slovensku tak veľa, že Orbánovo antislovenské krasorečnenie nemusí vystačiť pre všetkých. Podľa výsledkov volieb do europarlamentu a VÚC, ktoré hovoria oveľa viac než podozrivé prieskumy, SNS kolíše na hranici vstupu do parlamentu. Teda rovnako ako HZDS, ani ona sa nemusí tam dostať a pri priaznivom rozvoji môže tiež počítať s 5-7 percentami.

Situácia s SMK je nejasná a závisí od výsledku súboja medzi Csákym a Bugárom. Zápas týchto dvoch myšlienkových velikánov o budúce miesto pod slnkom v Karpatskej kotline sa iba začína. V súčasnosti sa najpravdepodobnejší výsledok SMK javí na úrovni 6-8 percent.

Bugárov osud, ktorý začal budovať svoj osobný mostík z SMK do žiarivej budúcnosti slovensko-maďarského porozumenia, je nejasný.

Ak lacní sociológovia maľujú Bugárovi 6 percent a Csákymu 8, možno sa tomu len v duchu smiať, okrem tých, ktorí za tento obrázok zaplatili.

Richard Sulík sa môže do parlamentu dostať s výsledkom 5-8 percent – Dzurinda mu podal pomocnú ruku, zrejme keď si spomenul na to, ako Radičová pred prezidentskými voľbami všetkým ponúkala „svoju ruku“. Dzurinda dojemne pomohol Sulíkovi tým, že mu dovolil, aby ho verejne prefackal. Sulíkova zásluha spočíva v tom, že je „nový“ a „čistý“.

Sulík sa teoreticky môže dostať do parlamentu aj spolu s Bugárom , hoci toto spojenie je pre mladého dinosaura Bugára oveľa výhodnejšie, než pre „nového a „čistého“ Sulíka, ktorý pre národ pripravil referendum o  životne dôležitej téme, a to o cenách áut pre ministrov, koncesionárskych poplatkoch za televíziu a rozhlas, ktoré nikto nepozerá a nepočúva a o zrušení poslaneckej imunity, ktorú naozaj potrebuje iba hŕstka veteránov slovenského parlamentu, zaťažená vskutku bohatou minulosťou.

A hoci otázky Sulíkovho referenda sú jemne povedané chabé a tak trochu nahlúple, navyše polovica otázok priamo protirečí ústave, obozretný Sulík si vopred zaopatril svoju osobnú predvolebnú tému – práve ňou bude spomínané referendum.

Všetky marginálne strany dovedna naberú ešte niekoľko percent. Samozrejme, ak napríklad Kotlebovi niekto nedá veľa peňazí, ktoré by vystačili na ešte jeden bilbord s antirómskym obsahom.

Čo teda nakoniec dostávame?

Prehnitú situáciu, ktorá takmer vylučuje to, že sa objaví aspoň trochu životaschopná vláda.

Voľby prehrajú takmer všetci – čo bude spravodlivo odrážať súčasný vzťah Slovákov k politike a politikom.

 Drvivé víťazstvo by mohla získať iba neexistujúca nová strana s názvom PROTI VŠETKÝM, ale slovenský volebný

systém takúto stranu zatiaľ neberie do úvahy.  




Kto s kým pôjde



Práve to je hlavná téma špekulácií, v ktorej sa mimochodom dá ľahšie vyznať ako presne uhádnuť percentá.

Nie všetky strany súčasnej vládnej koalície sa môžu dostať do parlamentu a v každom prípade nenazbierajú väčšinu.

Dokonca aj keby nejakým zázrakom táto slabá väčšina súčasnej koalícii vyšla, účasť SNS v budúcej vláde je tak málo pravdepodobná, že súčasná koaličná trojka sa sotva zopakuje.

SDKÚ, KDH a SMK aj ak by sme k nim hypoteticky priradili Bugára a Sulíka väčšinu tiež nedosiahnu.

Pre slovenskú politiku sa teda v istom zmysle črtá nová epizóda politického obchodovania, v ktorej ten najchytrejší dobehne všetkých ostatných. Dokonca mám typ konkrétneho kandidáta na najchytrejšieho, jeho meno však neprezradím.

Po veľmi špinavej volebnej kampani nás všetkých čaká stať sa svedkami a rukojemníkmi ešte špinavšieho povolebného handrkovania, keď všetci budú klamať všetkých desaťkrát za deň a súčasne zachrípnutými hlasmi vykrikovať o osude krajiny a blahu občanov.


Prognózy a sujety



Ak mám byť úprimný, v svojich úvahách sa snažím čo najmenej špekulovať, preto sa obmedzím na vymenovanie možných sujetov bez ich podrobného vykreslenia.

Základ sujetu – koalíciu bude „zošívať“ Fico z toho chabého a prehnitého materiálu, ktorý bude na stole po budúcich voľbách.

V nejaký impulz zjednotenej opozície, ktorá by navonok mohla obohrať Fica neverím a neverí tomu ani samotná opozícia.

Fico môže vziať jedného z bývalých koaličných partnerov a pridať k nemu jedného či dvoch nových.

Napríklad zobrať HZDS a pridať KDH a Sulíka.

Na to bude potrebné, aby HZDS a Sulík boli v parlamente a KDH naplnilo kresťanské zmierenie v mene prístupu k štátnemu rozpočtu.

Všetky tieto podmienky sa môžu splniť, ale takáto koalícia bude ako klbko hadov.

Fico nemôže zobrať do koalície ani SMK, ani Bugárov Most-Híd z dôvodu reálnej maďarskej expanzie, ktorá bližšie k voľbám bude dymiť čoraz viac. Hoci Bugár, rovnako ako Csáky veľmi chcú do vlády a budú pripravení na všetko, Fico ich sotva vezme.

Celkovo do vlády veľmi túžia ísť všetci, pretože prístup k štátnemu rozpočtu predstavuje absolútny cieľ demokratickej politiky. Po dosiahnutí tohto prístupu, demokratickí politici pracujú so štátnymi peniazmi až do úplného vyčerpania, priam do bezvedomia. A napriek ťažkostiam vyplývajúcim z tohto spôsobu života, veľmi prežívajú, ak ich s milovaným rozpočtom rozdeľujú. Jedným slovom – workoholici...

Fico čisto teoreticky môže vytvoriť koalíciu s SDKÚ, ale bez Dzurindu a Mikloša vo vláde. Z pragmatického hľadiska by to bolo to najrozumnejšie. Ale z hľadiska voličov obidvoch strán – neuveriteľný cynizmus, priam svinstvo. A hoci pragmatický mestský elektorát

SDKÚ sa s týmto cynizmom a svinstvom zmieri ľahšie než voliči Smeru, šance na takúto koalíciu sú takmer nulové. Ak sa nadnesený predvolebný zápas dvoch „ideových“ protivníkov skončí láskou pri koryte, straty elektorátu SDKÚ a Smeru sa môžu ukázať osudovo nezvratné.

Nakoniec, Fico sa môže vydať aj českou cestou a môže vytvoriť úradnícku vládu, ktorej podpora v parlamentu sa bude „kupovať“ podľa nutnosti u malých a  hladných strán - a takých bude v novom parlamente viac než doteraz. Takáto vláda bude vyzerať ako dočasná, ale, ako ukazuje česká skúsenosť, môže sa udržať dosť dlhý čas. Hoci úroveň kooperácie slovenských politikov je oveľa nižšia než u bratských Čechov a úradnícka vláda menšiny bude opäť ako klbko hadov.

Také sú hlavné sujety. Všetky sa dajú prirovnať k čisto marxistickému obrazu ďalšieho stupňa vývoja chaosu v procese špirálového rozvoja spoločnosti.


Nový stupeň chaosu a nové voľby


V závere možno vysloviť buričskú myšlienku – pre Slovensko by bolo lepšie, ak by tieto voľby neboli vôbec, ak by sa na ne jednoduchozabudlo.

V týchto voľbách prehrá väčšina politických strán, stratí sa stabilná vláda, príde chaos a ako jeho hlavný výsledok - zhorší sa život občanov.

Voľby 2010 sú odsúdené na to, aby priviedli do života vetchú, intrigánsku vládu, ktorá sa veľmi pravdepodobne neudrží štyri roky a vyzve nové voľby, tentoraz predčasné.

Ďalej už nahliadať nebudeme, nepríjemnosti treba brať postupne, tak ako prídu, nie predčasne.


Trochu osobného


O slovenskej politike som nepísal veľa rokov a tento text som napísal skôr z  pocitu istého dlhu než nejakého vnuknutia inšpirácie. Cítim sa zaviazaný vysvetliť to, čo sa deje čitateľom a všetkým tým, ktorí za mňa osobne hlasovali v minulých parlamentných voľbách.

Najmä im sú adresované nasledujúce riadky, ktoré vnesú jasnosť pokiaľ ide o moje plány a zbavia tak kolegov z politiky zbytočných špekulácií.

Nebudem ašpirovať na miesto na kadidátke Slovenskej národnej strany v parlamentných voľbách 2010 a svoje rozhodnutie oznamujem 23. januára 2010 bez akýchkoľvek konzultácií so straníckymi kolegami a  pred začiatkom formovania kadidátki SNS. Dátum je dôležité spomenúť preto, aby sa v zárodku predišlo špekuláciám a dohadom.

Teraz niečo o dôvodoch tohto rozhodnutia.

Do slovenskej politiky som vstúpil v roku 2006 cieľom pomôcť vzniku novej, neproamerickej slovenskej vláde, ktorá by bola lepšia než vláda Mikuláša Dzurindu.

Prijal som ponuku SNS, hoci boli aj iné ponuky, pretože som videl, že vysoký výsledok SNS bude zárukou stabilnej vlády. Videl som to skôr ako iní a rozhodol som sa pomôcť kampani SNS.

Svoj vstup do slovenskej politiky neľutujem, pretože prvá vláda Roberta Fica, ktorú ako poslanec štyri roky v parlamente podporujem, bola naozaj lepšia, ako vláda predchádzajúca. Neplazila sa po kolenách pred anekdoticky smiešnym Bushom, bola skôr proslovenská a proeurópska než proamerická. Podporovala dobré vzťahy s Ruskom a inými slovanskými krajinami.

Tieto roky lepšieho a a stabilnejšieho života pre väčšinu Slovákov už patria histórii. Možno ich opľúvať, ale nedajú sa vymazať. Vedomie toho, že to boli ozaj také roky, príde až vtedy, keď bude horšie. Čo sa udeje už onedlho.

Som hrdý na to, že na tomto období relatívnej stabilnosti Slovenska a Slovákov je aj kúsok mojej zásluhy a nič neľutujem.

Hoci mne osobne roky v politike priniesli viac sklamania ako radosti.

Sklamanie spočívalo v tom, že som bol presvedčený o tom, že existuje akýsi vyšší záujem v motivácii a činnosti hlavných predstaviteľov štátu.

Veril som, že tento vyšší záujem je zodpovednosť za osud štátu a národa.

Svedomito som hľadal tento vyšší záujem, ale narazil som na to, že „profesionálov“ politiky, s výnimkou niekoľkých náhodných „čudákov“, ako som ja, v skutočnosti zaujímajú iba peniaze, alebo všetko, čo sa na ne podobá.

Tvrdšie povedané, u hlavných predstaviteľov moci nijaké iné motívy okrem „biznisu“ som nenašiel a bol som rozčarovaný, akokoľvek naivne vyznieva toto priznanie.

Akosi teraz uvedomujem, mýlil som sa preto, lebo som odchovaný tradíciami ruskej štátnosti a myslel som si a myslím, že hoci predstaviteľ štátu môže byť akokoľvek chamtivý, zištný a predajný, nemôže nebrať do úvahy „vyšší záujem“ už len z obyčajného strachu o vlastný život.

Hovorím teraz o ruskom politikovi akejkoľvek úrovne, v ktorom, nech by bol akokoľvek chamtivý, vždy žije „strach pred Bohom“.

Môže sa dopustiť a dopúšťa sa dokonca aj zločinov, no nezabúda na trest a často býva potrestaný.

Hlavní predstavitelia ruského štátu zásadne sa nikdy nemohli a nemôžu riadiť iba peniazmi už len z toho prostého dôvodu, že peňazí vždy mali a budú mať toľko, koľko sa im zachce. Sú to ľudia moci, nie peňazí, myslia a operujú kategóriami moci.

Najvyšší predstavitelia ruského štátu majú do činenia s „vyšším záujmom“ dvadsaťštyri hodín denne, inak ich pani História zmetie ako smršť.

Na Slovensku sa všetko ukázalo inak. Tu politici sú „ľudia peňazí“, pritom iba malá časť. Väčšina politikov všetkých úrovní demokratickej pyramídy – sú obsluhujúci personál, sprostredkovatelia medzi „ľuďmi peňazí“, teda biznisom a štátnymi peniazmi, o ktoré biznis zápasí.

Takto to nie je iba Slovensku a nie Slováci to vymysleli. Som presvedčený, že to je tak všade v tzv. civilizovanej Európe, aj vo veľkých krajinách ako Nemecko alebo Francúzsko, kde zdá sa, tiež nikto nerozmýšľa o ničom inom ako o peniazoch.

Unikátnosť historického okamihu spočíva v tom, že ustavične porušujúc písané aj nepísané pravidlá zápasu o štátne peniaze, európski politici, vrátane slovenských, zostávajú zatiaľ absolútne nepotrestaní a nezodpovední na rozdiel od ruských, čínskych, japonských a hoci to znie čudne, dokonca aj amerických.

Parafrázujúc Dostojevského, je to samý zločin bez trestu.


Reakcia kolegov na Slovenské Kosovo


Reakcia kolegov politikov na moju knihu Slovenské Kosovo – vojna v Európe je jasnou ilustráciou skutočných záujmov a motivácií.

Kolegovia Bugár, Csáky a Mečiar sa spoločne zamysleli iba nad jednou vecou: či  tohto autora nemožno obviniť zo „šírenia poplašnej správy“ – teda článku existujúceho v trestnom zákonníku.

Nikto z nich nechcel hovoriť o reálnosti či nereálnosti vzniku regionálneho konfliktu na juhu Slovenska. Všetci traja sa však zhodli na tom, že je to nepravda na úrovni „poplašnej správy“ – bez argumentov a dôkazov.

Slovenských politikov nezaujal ani môj článok Stratégia prežitia Slovenska a Slovákov. Kolegovia rozmýšľajú v iných kategóriách – tendre, štátne objednávky, lukratívne pozemky. Prežitie ich zaujíma iba vlastné, aj to nie vždy. Bezuzdná chamtivosť občas zaslepuje definitívne a nezvratne...




Videl som to!



Nejaký čas sa mi zdalo, že roky strávené v slovenskom parlamente sú v istom zmysle pre mňa stratené, pokým som si neuvedomil jednu dôležitú okolnosť. Tým, že som sa dostal do parlamentu, videl som, spoznal a pochopil som, ako funguje to, čo ľudia označujú slovom „štát“ a „moc“.

Videl som to!

A nikto mi nemôže vešať bulíky na nos a presviedčať ma, že to tak nie je.

Týmito poznatkami sa začínam s vami deliť, vážení čitatelia.

Prichádzajú nepokojné časy, časy zmien, otrasov a katastrof. Éra malých a veľkých vojen.

Európa po desaťročia žila v pohodlí a mieri a doteraz je presvedčená, že otrasy sa pre ňu skončili.

Žiaľ, nie je to tak – budúcnosť klope na okno čoraz viac nástojčivo a silno.

A určite sa nájdu ľudia, ktorí majú statočnosť, aby hovorili PRAVDU O NAŠEJ BUDÚCNOSTI.


V Bratislave 23. januára 2010



 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...


Ján Molnár   |   2010-01-27  (10:58)
64%  
mínus plus
  ďakujem, celé som si to prečítal...je to tak, žiadny vyšší, dokonca žiadny záujem u politikov, len a len osobný prospech, peniaze...mňa vždy fascinuje že za socializmu sa stále hovorilo o bytovej výstavbe pre obyčajných ľudí a teraz už 20rokov toto je tabu...osobne už 3 mesiace nesledujem politiku, televízne noviny a podobne - a je mi lepšie ako keď som to sledoval, ale Vás si prečítam, aj vypočujem


Sergej Chelemendik   |   2010-01-27  (11:40)
71%  
mínus plus
  ďakujem


Sergej Chelemendik   |   2010-01-27  (18:13)
58%  
mínus plus
  List od J. Hrušku


Vážený pane,
se zájmem jsem si přečetl část Vaší práce o slovenských dinosaurech. Snad se nebudete zlobit, když si dovolím několik poznámek:
Co se týká dinosaurů v parlamentu, napadla mě otázka, jestli parlament má vůbec nějakou moc. Jestli to není instituce, ve které platí, že když se nedám podplatit já, podplatí kolegu a já na tom jen prodělám. Jestli to není nejlepší místo, kam takové trosky uklidit.
O poměru většiny národa k moci se myslím dá říct, že většina lidí kteréhokoli národa má ctižádost například mít největší auto před domem, nejhezčí kytky v okně nebo vypít v krčmě nejvíc páleného. Pokud jim vláda umožní takový život, nadávají, ale v podstatě jsou spokojeni.
U disidentů je otázka, koho za skutečného disidenta považovat. V osmdesátých létech byla s poměry nespokojena většina lidí, včetně řady normalizačních komunistů - ostatně jako dneska. Pro lidi, kteří byli registrováni na západě a nechali si za svoje nekompromisní postoje platit v dolarech bych doporučoval název registrovaný disident (vhodně to připomíná "registrované partnerství"). Že se někteří z nich prodali i druhé straně, jeví se velice pravděpodobné. Část lidí, kteří se pohybovali v těchto kruzích připomíná Krasotínského (?) z poslední části Gogolových Mrtvých duší. Vzdělanci, kteří nerozuměli lidem a lidé nerozuměli jim. Vzpomínám na jednoho, který devatenáctého listopadu 1989 na chartistické schůzce málem brečel vzteky, protože "na Národní třídě byli mrtví a ani to snad lidi nezvedne." Za tři roky ho našli v lese oběšeného. Nedokázal se smířit s tím, co se u nás děje a o čem je navíc předstíráno, že je to naplnění jeho snah.
O nešvarech, spojených s mocí politických stran mluvíval rád Václav Havel. Co se moc neví - své rozumy zjevně opisoval z málo známé sbírky esejů Karla Čapka, která se jmenuje Místo pro Jonatana. Neviděl jsem ho při tom, ale shoda je tak velká, že se nechce věřit, že by mohla být náhodná.
Problém je v tom, že když vezmeme moc politickým stranám, nestane se majetkem lidu, ale bude úplně anonymní. V Rusku se lidé prali o moc, protože byla tam, kde byla vidět. Na západě na ty skutečně mocné nevidí nikdo. Věřím, že i Obama je loutkou, za jejíž vodící provázky tahá kdovíkdo. Kdyby někdo chtěl dneska zopakovat Velkou francouzskou revoluci, nebylo by koho poslat pod gilotinu.
Jeden z důvodů, proč se, alespoň v Čechách nemohou dostat do vládních kruhů osobnosti vidím v těch, kteří by se dali nazvat "mafií neschopných". Mimochodem: Něco podobného vypozoroval pan Parkinson v britském veřejném prostoru už někdy v šedesátých létech, takže jsme vlastně "evropští". Jsou to lidé, kteří spřádají podlé zákulisní machinace, ale snaží se zůstat neviditelní - vyhýbají se vedoucím funkcím. Jednak ze zbabělosti, za druhé proto, že sice dokáží cokoli pošpinit a pokazit, ale nic vybudovat. Poznají se mezi sebou snad po čichu, jako pozná pes čubku. Vzájemně se kryjí a dávají velice dobrý pozor, aby se nahoru nedostal nikdo lepší než oni.
Jediné místo, které tito tvorové sice ovládli, ale nemohou se docela schovat jsou sdělovací prostředky. O těch se říká, že jsou dokonale prodejné. Přes to pochybuji, že by se mezi jejich příslušníky našli takoví, kteří by dokázali udělat kladný obraz kohokoli. Jednak umějí jen špinit a hanět (oni říkají kritizovat), za druhé by i při své prodejnosti odmítli pochválit někoho lepšího, než jsou sami. No a protože lepších je tak devět lidí z deseti, zastávají se leda některých Romů... No, musím přiznat, že nemám tak docela pravdu. Nedávno jsem zjistil, že jeden člověk, přestože není z Prahy, je ochoten po mediální masáži volit Švarcenberka. Jde sice o senilního opilce, ale jeho hlas platí. Takže i mediální dobráci dovedou ohnout hřbet, když je na ně dost silný bič... Nebo je to naopak důkaz, že pravdu mám?
Možná s tím také souvisí slovanská nechuť k autoritám, spojená s touhou po vládě něžné a jemné. Když ovšem v minulosti Slované takovou vládu dostali, (že by se něco takového objevilo v blízké budoucnosti, to opravdu nehrozí) nedokázali se jí podřídit.
J. Hruška


Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |