Majú národy psychologické procesy – napríklad freudovské, také ako kolektívne ego, ktoré môže byť traumatizované, alebo vytlačený pocit viny, ktorý sa môže vynárať z kolektívneho nevedomia – rovnako ako u konkrétnych ľudí? Myslím si, že majú.
A verím aj v to, že tak ako u konkrétnych osôb sny a prerieknutia odhaľujú ich vytlačené poznatky, rovnako ako aj „snová práca“ celej kultúry – jej filmy, populárna hudba, výtvarné umenie a dokonca aj rozšírené vtipy, kreslené rozprávky, reklamné obrazy – odhaľujú znaky kolektívneho nevedomia. Viac ako to, „iracionálna práca snov“ národa často odráža jeho reálny stav pravdivejšie, než jeho „ego“ - oficiálne prehlásenia, diplomatické formulácie a propaganda.
Takže majte túto teóriu na pamäti, keď sa vyberiete pozrieť si film Jamesa Camerona Avatar a sledujte dva odhaľujúce sa ústredné motívy: hrubý model pocitu viny amerického nevedomia v kontexte „vojny proti teroru“ a neskorého štádia korporatívneho imperializmu a kritický obraz Ameriky – po prvý raz v hollywoodskom kasovom trháku – z hľadiska ostatného sveta.
Podľa hollywoodskej tradície, je, samozrejme, americký hrdina zápasiaci s domorodými nepriateľmi vždy neomylný a vysoko morálny. Je nútený zápasiť, aby priniesol demokraciu, alebo prinajmenšom spravodlivosť divokým barbarom. V Avatare je však hlavná pozornosť sústredená na všetko to, čo je z pohľadu Američanov nesprávne na zahraničnej politike ich krajiny.
Hlavný hrdina Jack Sully bol zmrzačený počas predchádzajúcej americkej vojny, ale nedočkal sa náležitej opatery od svojej krajiny; ak dobre splní svoju prácu - genocídu - „korporácia“ ho potom patričnou medicínskou starostlivosťou. Narukoval, v podstate, ako korporatívny zamestnanec – narážka na popravu civilistov na námestí Nisur v Bagdade vojakmi z jednotky Blackwater.
Operácia predstavuje „misiu“, v ktorej vojaci nebojujú „za slobodu“, ale za „finančnú odmenu“. Dostávajú nariadenia od korporatívnych byrokratov viesť vojnu proti domorodému obyvateľstvu, ktorého posvätná zem sa nachádza pri obrovských zásobách mimoriadne cennej nerastnej suroviny - unobtania, ktorého sa korporácia túži zmocniť za akúkoľvek cenu.
Vojaci sú zobrazení ako marionety, usmerňované svojimi lídrami – cez krutý rasizmus a náboženské posmešky – robiť zverské činy proti neagresívnym „nepriateľom“. Keď americký vojenský veliteľ – ničomník, ktorý riadi operáciu, plánuje rozhodne zbombardovať posvätný strom domorodcov, chvastá sa, že prerazí v ich „rasovej pamäti“ takú masívnu dieru, že sa už nepriblížia k tomu miestu na tisíc kilometrov.
Dokonca ani americká vojenská mašinéria nie vo filme zobrazená hrdinsky. Namiesto klasických obrazov amerických kovbojov, odvážne drviacich divochov, alebo slušných vojakov pechoty, nebojácne plieniacich hniezda nacistov, sú to len nudní technokrati, izolovaní nekonečnými vrstvami techniky, ktorí bombardujú zelené doliny, zabíjajúc aj nepriateľských bojovníkov, aj bezbranné ženy a deti a usrkávajú pritom kávu, nedbanlivo manipulujúc s dotykovými displejmi.
V obrazoch hrdinov (všetky citáty sú len približné) je vidieť ten typ Američanov, ktorí nikdy neprerazia bublinu národnej samoľúbosti vo vzťahu k Iraku a Afganistanu. „Nemal by si tu byť!“ – zvoláva domorodá hrdinka filmu, a možná láska Sullyho, Neytiri, akoby sa obracala na celú vzdialenú americkú korporáciu. „Si ako dieťa“ – hovorí ukazujúc na obete, ktoré spôsobil deštruktívny, ale samoľúby hrdina, pred tým, ako sa sám „stal domorodcom“: „Je to tvoja vina. Nemali zomrieť.“
Neskôr, keď Sully začína súcitiť s tými, ktorých bol poslaný zradiť, hovorí byrokratom: „Ak ľudia sedia na niečom, čo potrebujete, nazývate ich nepriateľmi.“ Keď sa plne identifikoval s domorodcami, pripája sa k hnutiu odporu, svojráznemu Jihadu („Ukážme nebeským ľudom [USA], koho je to zem!“). On a jeho malý americký tím dokonca boli zavretí do malého väzenia v štýle Guantanamo a nazvaní vlastizradcami.
Domorodé obyvateľstvo – to je kombinácia ozvien všetkých veľkých vojen impéria, ktoré trápia súčasné americké svedomie. Hoci navonok sú iba fantastickou zmesou modrej pleti a mačacích pohybov, v kultúrnom ohľade predstavujú kombináciu amerických indiánov a Vietnamcov, navyše s arabským prízvukom.
Majú vlastnosti, ktoré by Američanom nezaškodilo prevziať. Vážia si svoju prírodu, zatiaľ čo Američania sa „musia vrátiť na zomierajúcu planétu“, pretože, ako povedali domorodci, „zabili svoju vlastnú matku“. Sullyho cesta – to nie je ďalšie víťazstvo, ale prebudenie v ňom a jeho národe správneho postoja k iným: „Som vari zlý chlapec?“ – smeje sa na začiatku, akoby čosi také bolo nemožné. Na konci sa však pokúša varovať svoj vlastný imperialistický tím pred márnosťou ich chorého prístupu: „Čo im môžeme ponúknuť? Pivo? Modré rifle? Nikdy neopustia svoj Domovský strom (ich posvätnú zem). Nemáme nič, čo by oni potrebovali.“
Iróniou osudu, možno Avatar spraví viac pre exhumáciu amerického potlačeného uvedomenia si celej plytkosti ich národnej mytológie pred tvárou ich utláčateľskej prítomnosti v ostatnom svete, než tendenčné prezentovanie faktov v médiách, štúdium na univerzite, alebo dokonca protesty za hranicami USA. Ale nesťažujem sa nato. Vplyv Hollywoodu je príliš veľký. V prípade Avataru však tento vplyv amerického filmového priemyslu bol aspoň raz nasmerovaný na americké sebapoznanie, a nie na americký útek pred realitou.
Aby ste sa vyhli konfliktu v súvislosti s autorskými právami, prosíme všetkých, ktorí preberajú tento text, nemazať toho varovanie na konci každého článku.
Prihláste sa tu
