Andrej Fursov: Čo musí Rusko urobiť, aby sa opäť stalo centrom svetovej sily? Aké úlohy stoja pred Putinom?

2020-07-03 (01:27)

„Údelom tých, ktorí nemajú ideológiu, je piknik na okraji dejín.“

A. Fursov

Tento zaujímavý, obsažný, programový a historický text, plný výstižných viet prečítal

v plnom znení režisér Nikita Michalkov v autorskom programe „Besogon.“

PROSBA K ČITATEĽOM – ČÍTAŤ, KOPÍROVAŤ, ŠÍRIŤ ĎALEJ.

„Čo musí Rusko urobiť, aby sa opäť stalo centrom svetovej sily?“ Touto otázkou sa

v rozhovore pre denník Kultúra zaoberá historik, sociológ a publicista, riaditeľ Centra

ruského výskumu Moskovskej univerzity Andrej Iľjič Fursov. Rozhovor, ktorý si

zasluhuje, aby si ho prečítal každý, kto tak ešte nestihol urobiť. Uskutočnil sa iba

nedávno, na prahu 25. výročia smutne známeho stretnutia Georgea Busha staršieho

a Michaila Gorbačova na Malte. Práve vtedy Gorbačov podpísal akt o plnej

a bezvýhradnej kapitulácii Sovietskeho zväzu.

Kultúra: Prevláda názor, že práve na Malte „Gorbačov zradil všetko“. Ako vidíte tieto

udalosti s odstupom času?

Fursov: Gorbačovova kapitulácia, v podstate odovzdanie socialistického tábora, ktoré sa

uskutočnilo v decembri 1989 na Malte, predstavuje finálny akt dosť dlhého procesu

spolupráce časti západnej a časti sovietskej špičky. V povojnovom období sa na Západe

sformovala mladá a dravá frakcia – korporatokracia (stav alebo štátne zriadenie, keď

prevažujúcimi držiteľmi moci sú korporácie a úloha štátu je značne obmedzená, pozn. prekl.).

Reč je o buržoázii, úradníkoch, spravodajských službách, atď. úzko spätých s nadnárodnými

spoločnosťami a finančným kapitálom. Počas niekoľkých desiatok rokov vytrvalo kráčali

k moci a snažili sa vytesniť štátny monopolný kapitál (ŠMK) a s ním súvisiaci segment

svetových elít. Stratégia korporatokracie vo vzťahu k ZSSR sa zásadne líšila od stratégie

skupín ŠMK. Posledne spomínané skupiny sa od šesťdesiatych rokov snažili o dialóg so

sovietskou politickou špičkou a našli u nej v tomto zmysle pochopenie. Prirodzene, obidve

strany, najmä západná, neboli úprimné, ale snažili sa o dialóg. V globalistických plánoch

korporatokracie však miesto pre Sovietsky zväz v „skvelom novom svete“ nebolo. Navyše,

tento svet nemohol vzniknúť bez likvidácie ZSSR. Na prelome sedemdesiatych a

osemdesiatych rokov sa na Západe predstavitelia korporatokracie dostali k moci a začali svoj

útok proti ZSSR. Našli si tu svojich spojencov, presnejšie komplicov. V sedemdesiatych

rokoch sa v ZSSR sformoval malý, ale vplyvný sovietsky segment svetovej korporatokracie,

v ktorom sa ocitli predstavitelia nomenklatúry, spravodajských služieb, niektorých vedeckých

štruktúr a výrazné tieňové postavy. Ak sa západná korporatokracia snažila vytlačiť od moci

ŠMK, korporatokrati v Sovietskom zväze sa snažili (pomocou Západu) vytesniť od moci

KSSZ a zameniť ju stranou vlastníkov. V druhej polovici sedemdesiatych rokov bol na

riešenie tejto úlohy vytvorený tím. Prijímali sa doňho ľudia intelektuálne priemerní,

ambiciózni a najmä ľahko korumpovateľní, ktorými sa dalo ľahko manipulovať a v prípade

potreby vydať. To bol gorbačovovský tím, väčšinu ktorého využívali naslepo.

Na prelome rokov 1988-1989 sa Západ ujal demontáže socialistického systému a zmenil ho

na demontáž samotného Sovietskeho zväzu a tých nadnárodných štruktúr, ktorých bol

jadrom. Nie náhodou Madeleine Albrightová vidí hlavnú zásluhu Busha staršieho v tom,

že „viedol rozpad Sovietskej ríše“. Kulmináciou tohto „vedenia“ bolo decembrové stretnutie

na Malte.

Kultúra: Gorbačov prišiel na stretnutie po tom, ako navštívil pápeža vo Vatikáne. Existuje,

podľa vás, medzi týmito udalosťami nejaká súvislosť?

Fursov: Rusofób a sovietofób Ján Pavol II. zrejme požehnal Gorbimu kapituláciu historického

Ruska, o čom Západ sníval minimálne štyri storočia. Od poslednej tretiny 16. storočia sa na

Západe rozvíjali dva projekty kontroly nad Ruskom: protestantský (Anglicko, od 20. storočia

a ešte USA) a katolícky (Svätá rímska ríša/Habsburgovia – Vatikán). Gorbačovova návšteva

najskôr u pápeža, neskôr u Busha staršieho je dosť symbolická. Potvrdila kapituláciu nielen

Sovietskeho zväzu, ale historického Ruska. Nie je jasné, do akej miery si to uvedomoval sám

Gorbačov, ale jeho komplici, ktorí boli v užšom kontakte so západnými špičkami, to začali

robiť skôr než generálny tajomník, napríklad veľmi dobre si to uvedomoval Alexander

Jakovlev. Sám Jakovlev v jednom z rozhovorov povedal, že perestrojkou sa lámala tisícročná

paradigma ruských dejín. Gorbačovčina – je prvá fáza tohto zlomu, jeľcinčina – druhá.

Začiatok 21. storočia je charakteristický protirečením medzi zachovaním neoliberálneho

kurzu v ekonomike a obratom k suverenite v zahraničnej politike. Je jasné, že takéto

protirečenie nemôže dlho existovať. Existuje iba buď - alebo.

Kultúra: Rusko sa však pripravuje na geopolitický revanš: „Medveď svoju tajgu nikomu

nevydá“, to sú slová prezidenta Putina.

Fursov: Nemám pocit, že by sa Rusko pripravovalo na geopolitický revanš. „Krymské

víťazstvo“ je určite úspech, najmä na pozadí štvrťstoročného geopolitického ústupu. Ale

víťazstvo vynútené, je to varovná reakcia na činy súpera. Rusko iný variant jednoducho

nemalo. V opačnom prípade by sa ku geopolitickej porážke pridala aj strata tváre – celý svet,

vrátane najbližších susedov by si uvedomil, že o Rusko si ktokoľvek môže vytrieť nohy.

Krym je iba jeden vyhraný bod, ktorý Rusko získalo v prehranej takmer štvrťstoročnej hre o

Ukrajinu. Nedokázali sme vytvoriť na Ukrajine reálnu proruskú silu, ozajstných spojencov

Ruska, nepomohli sme (jemne povedané) tomu, aby sa objavili na Ukrajine masové vrstvy

orientované na Rusko, ruský svet. Zato Američania, Západ všeobecne, bol úspešný pri

vytváraní, antiruských síl, ukrofašistov, šírení rusofóbie, zomobovaní obyvateľstva.

„Medveď svoju tajgu nikomu nevydá“ je síce pekná veta, ale za slovami musia nasledovať

skutky. Potvrdenie úplnej suverenity si vyžaduje nielen veľmocenský kurz v zahraničnej

politike, ale aj nastolenie suverenity v ekonomickej sfére (najmä finančnej a bankovej)

a informačnej. Máme banky, ktoré sú priamo registrované v daňovom systéme USA, banky,

ktoré sú v podstate dcérskymi štruktúrami pobočiek Federálneho rezervného systému. To sa

iba málo podobá ekonomickej suverenite. Pokiaľ ide o médiá, v tejto oblasti je situácia

trochu lepšia než pred piatimi či siedmimi rokmi – počas ukrajinskej krízy štátne orientované

médiá po prvý raz v svojej histórii vytlačili médiá piatych kolón. Napriek tomu vidíme, že

prozápadné médiá, ktorých postoj je úplne totožný s postojom amerického štátneho

departmentu a v podstate su ich realizáciou v našom informačnom priestore sú doteraz aktívne. To

znamená, že suverenita nie je až do konca zabezpečená. Všimnite si, ako Anglosasi bojujú

za svoju informačnú suverenitu a nepozerajú pritom ani naľavo, ani napravo. Posledný

príklad – kroky Britov proti Russia Today, ktorej jednoducho navrhli zmeniť redakčnú

politiku pod hrozbou vypnutia. A veď to, čo si dovoľuje korektná Russia Today, sa nijako

nedá porovnať s tým, čo si dovoľuje napríklad Echo Moskvy alebo Dožď.

A to už nehovorím o tom, že zápas za suverenitu, za veľmocenskosť oligarchický, finančne

závislý surovinový systém nemôže vyhrať. Clinton raz povedal, že USA dovolia Rusku

existovať, ale nedovolia mu stať sa veľmocou. Revanš Ruska – je návrat veľmocenského

postavenia, čo je nemožné na oligarchickej surovinovej základni.

Kultúra: Aké úlohy stoja pred Putinom? Na um prichádzajú historické paralely. Poraziť

neokočovníkov a Chazarskú ríšu ako Sviatoslav, vymyslieť „mesiášsku ideu“ ako Vasilij III.

(Moskva – tretí Rím), uskutočniť opričninu ako Ivan Hrozný (potlačiť piatu kolónu), vytvoriť

alternatívu k západnému spôsob, založenú na myšlienke sociálnej spravodlivosti ako Stalin...

Fursov: Mesiášske myšlienky sa nevymýšľajú. Rodia sa počas boja, počas kríz. Neokočovníci

a Chazarská ríša – to sú, ak správne rozumiem, globalisti a ich spojenci, presnejšie, ich agenti

v Rusku. Poraziť sa ich dá iba naozaj niečím na spôsob novej opričniny. Ona je podmienkou

nového sociálno-ekonomického zriadenia, založeného na princípoch sociálnej spravodlivosti.

Predovšetkým je potrebné spravodlivé rozdelenie národného produktu. A začať treba

ústavou. Na jednej strane je nutné priviesť skutočnosť do súladu s jej ustanoveniami (napr.

o tom, že Rusko je sociálny štát). Na druhej strane, zrušiť postoje, ktoré „stĺkli dohromady“

jeľcinskí prisluhovači podľa diktátu amerických konzultantov (napr. o prednostnom

postavení medzinárodného práva nad ruským). Prirodzene, povedať je oveľa ľahšie než

urobiť. „Urobiť“, to znamená seriózny a nebezpečný zápas, ktorý si vyžaduje politickú vôľu

a stotožnenie sa skupinových názorov s celonárodnými.

Kultúra: Napísali ste, že „aby sme vyhrali v svetovej vojne, nutné je nové poznanie

a kreatívne jednotky špeciálneho nasadenia“. Dráma však spočíva v tom, že nemáme

obraz budúcnosti. Ponúkajú nám oživiť minulosť. Buď „ZSSR 2.0“, alebo pravoslávie.

Samoderžavie. Národnosť. Alebo kresťansko-islamský – eurázijský socializmus bez úroku.

Takže, kde je tu ruský záujem?

Fursov: Nenapísal som „kreatívny“, ale intelektuálny. Slovo kreatívny sa mi z duše protiví. U nás

je zrazu všetko kreatívne – kreatívny manažér, kreatívny riaditeľ, dokonca sa objavila

aj kreatívna trieda – takto sám sebe lichotí úradnícky „planktón“. To, že nemáme obraz

budúcnosti, a ako dôsledok stratégiu jej dosiahnutia, vôbec nezaráža – nemáme ideológiu,

dokonca ju zakazuje aj ústava. USA ideológiu majú. Čína ju má. Aj Japonsko. Aj iné úspešné

štáty. Bez ideológie sa nedá sformulovať cieľ rozvoja spoločnosti, ani obraz budúcnosti.

Údelom tých, ktorí nemajú ideológiu je piknik na okraji dejín. Ani jeden projekt, zameraný do

minulosti nebude fungovať, nič sa nedá zreštaurovať – ani Sovietsky zväz, ani ruská ríša.

Je to prekvapivé, že naša vláda sa snaží nadviazať na kontinuitu práve s ruskej ríše,

zdôrazňujúc tzv. MFB-komplex (monarchizmus, februarizmus, bielogvardejčina) a do

kontrastu kladie sovietske obdobie. Pritom kým cárske Rusko bolo slepou uličkou, ZSSR

vyriešilo také úlohy na ktoré samoderžavie nemohlo ani pomyslieť. Na rozdiel od ruskej ríše,

Sovietsky zväz posledných 50 rokov svojej existencie od nikoho nezávisel, nebol iba štátom,

ale alternatívou ku kapitalizmu ako svetového systému. Ale aj ZSSR popri všetkých jeho

víťazstvách je tiež minulosť. Potrebujeme nový model historického Ruska.

Čas impérií odišiel do minulosti, rovnako ako národných štátov – nemôžu konkurovať

globálnemu totalitarizmu nadnárodných spoločností a súkromných nadnárodných skupín.

Potrebné sú nové formy, podobné imperiálnym štruktúram s obyvateľstvom asi 300

miliónov (ekonomická samostatnosť v podmienkach súčasného „technického stavu“)

Jadro – VPK, armáda, námorníctvo, spravodajské služby a reálne reformovaná veda.

Impériu podobné útvary sa musia kombinovať s hierarchicko-inštitucionálnymi a sieťovými

princípmi organizácie a zrastať s územnými enklávami, rozdrobenými po celom svete. To

je nový svetový poriadok, alternatíva k anglosaskému kapitalizmu a psychoinformačnému

totalitarizmu globalistov. Je chybou dávať globalistom do kontrastu eurázijský model ako

regionálny – svetové hry sa vyhrávajú na svetovej scéne.

Kultúra: Črtá sa teda svetový zápas za Euráziu??

Fursov: Už sa naplno rozbehol. Ak sa na sýrsku krízu dali použiť slová „akoby tu páchlo

vetrom, dymom zhoreniska, či prachom z rozvalín“, potom o ukrajinskej kríze budú znieť

takto: „Pohroma prišla, odkiaľ sme nečakali. Z Čiernych hôr na nás napadol prekliaty buržuj.

Opäť raz svištia guľky“ a fašistickí zlosynovia za masť a pálenku predávajú svoju zem.

Netreba si robiť nijaké ilúzie. Okupujúc Ukrajinu a využívajúc ju ako nárazníkovú zónu,

zaútočili na nás, na Rusko. Banderoukrajina je americká kolónia – zbraň Západu proti Rusku.

Konstantin Leontiev raz o Čechoch povedal, že sú zbraň, ktorú Slovania zobrali Nemcom

a namierili ich proti nim. Dnes je načase povedať, že Ukrajinci sú zbraň, ktorú Západ zobral

ruskému svetu a namieril ho proti nemu, aby Slovania zabíjali Slovanov. Kaša uvarená na

našej západnej hranici je uvarená veľmi seriózne a nadlho a náš geopolitický nepriateľ sa

bude snažiť spojiť ukrajinský front s blízkovýchodným, vytvoriac dočasný – kaukazský,

ktorého línia sa môže pretiahnuť až do strednej Ázie. Schyľuje sa k poslednej veľkej

poľovačke éry kapitalizmu a našou úlohou je vymeniť si miesto s poľovníkom, zmeniac ho na

zver. Zdá sa vám to kruté? Potom nás bolo treba nechať na pokoji – nebolo by zle, pokým je pokoj.

Tajga je kruté miesto, medveď v nej je prokurátor aj vykonávateľ trestu.

Zdroj: http://politobzor.net/show-42082-andrey-fursov-udel-teh-u-kogo-net-ideologii-piknik-
na-obochine-istorii.html