Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
Aký bude rok 2010 vo svete? - chelemendik.sk

 

Aký bude rok 2010 vo svete?

2019-10-09  (09:21)

 - Aký bude rok 2010 vo svete?

Karol Krpala 


Táto úvaha bola napísaná na prelome januára a februára 2010. Posledné udalosti na Ukrajine, vo vzťahoch USA s Čínou a na Blízkom východe (na posledne menované vládne v našom mediálnom priestore priam informačné embargo) však naznačujú, že môže byť z hľadiska analýzy procesov, ktoré sa budú odvíjať v nasledujúcom roku, zaujímavá.

Robiť prognózy je vo všeobecnosti veľmi nevďačná téma, do ktorej sa neradi púšťajú dokonca i renomovaní analytici – aj veľmi dobrá analýza prognostického typu totiž málokedy vyjde, pretože veľmi často do procesu zasiahnu situačné faktory, ktoré zmenia výsledok oproti predpokladu, a to aj v prípade, ak analytik väčšinu faktorov situácie rozanalyzoval správne. Táto analýza preto nie je veštbou, ale pokusom o analýzu možného vývoja udalostí, na základe známych cieľov a pravdepodobných metód ich dosahovania zo strany pravdepodobných kľúčových režisérov hlavnej línie politického vývoja v začínajúcom roku.

Vychádza pritom z doterajších poznatkov o cieľoch, aktéroch a metódach. Pokiaľ ide o „časový scenár“ naznačených udalostí, rok 2010 je možný, avšak v podstate len orientačný. Tento rok je skôr prvým z radu niekoľkých rokov, počas ktorých môže dôjsť ku udalostiam (krokom) popísaným nižšie. Táto analytická úvaha vychádza z cieľov, ktoré bude, z pohľadu kľúčových aktérov pravdepodobne nutné dosiahnuť v najbližšej dobe a z predpokladu, že bude použitá metóda paralelného dosahovania týchto cieľov ktorá je v geopolitike bežná. Predpoklad, že začínajúci rok bude rokom geopolitických udalostí, vychádza z urýchlenia niektorých procesov v poslednej dobe.

Koniec roka 2009 v skratke  

Koncom roka 2009 máme za sebou rok ekonomickej krízy. Ukrajina nemá na zaplatenie plynu z Ruska a črtajú sa problémy s prepravou ruskej ropy do zvyšku Európy. Majú sa tam tiež konať prezidentské, a vzápätí parlamentné voľby. Washingtonom kontrolovaný MMF im najprv odmietol poskytovať pôžičky, nakoniec im však dal aspoň na január... Grécko, Pobaltské štáty, Španielsko a Írsko sú na kraji bankrotu. Vytvára to tlak na menovú úniu... Americký prezident Obama dostal Nobelovu cenu za mier – ako sám povedal, uvedomuje si, že nie je „štandardným“ nositeľom tejto ceny. S tým možno súhlasiť. Vedie dve „uhľovodíkové“ vojny na Strednom východe a jeho nadstranícka vláda bude disponovať najmilitaristickejším „mierovým“ rozpočtom USA v histórií. Keďže USA sú podľa všetkého najmilitaristickejším štátom v histórií, možno povedať, že disponuje najmilitaristickejším rozpočtom v histórií sveta vôbec... Zrejme si to nepripravujú na oslavu Silvestra 2010, alebo Ďňa nezávislosti...

Čína vyhlásila tichú obchodnú vojnu USA. Ako štát s najväčším množstvom dolárových rezerv si to môže dovoliť. Zároveň, zvyšuje svoju energetickú závislosť na dovoze uhľovodíkových palív, z veľkej časti z Blízkeho východu... Aby sme sa vrátili ku kríze: podarilo sa „stabilizovať finančné trhy“. A to tak, že americký FED v priebehu roka vytlačil a pustil do obehu objem ničím nekrytých dolárov, ktorý sa rovná mase všetkých dolárov ktoré boli v obehu vo svete spred roka, teda vlastne zdvojnásobil množstvo USD vo svete. Inak sa nezmenilo veľa, akurát je v obehu viac peňazí, ktoré okamžite pohltil virtuálny akciový trh. A teda vykazuje rast. Zaujímavé je, že nikoho nezaujíma, kde presne sa tieto peniaze podeli. Za normálnych okolností by zdvojnásobenie peňazí v obehu pri zachovaní (a v tomto prípade hovoríme dokonca o znížení) objemu tovarov, malo viesť ku minimálne 100% inflácií. Ak sa to nestalo, je to prinajmenšom podozrivé – kde tieto peniaze zmizli? Asi aj tu platí staré príslovie: Ak ukradnete tisíc dolárov, pôjdete do basy, ak niekomu zmizne milión, bude sa o tom písať v novinách – ak zmizne 12 tisíc miliárd dolárov, nikomu nebudú chýbať a nik o tom nebude (nahlas) hovoriť...

V Iráne obohacujú urán, dušujúc sa, že je to na mierové účely. Dá sa s tým len súhlasiť: najlepšou zárukou mieru je atómová rovnováha, a Izrael vlastní asi 200 jadrových hlavíc. Izrael na rozdiel od Iránu však zatiaľ nik sankciami netlačí. Rusi tieto sankcie naoko podporujú, zdá sa však, akoby v skutočnosti nadŕžali Ahmadínedžádovi v jeho neochote podriadiť sa tlaku Washingtonu. Irán už nejaký čas obchoduje s ropou v inej ako dolárovej mene, čo robí starosti stratégom vo Washingtone. V Iráne majú v poslednej dobe tiež problémy s demonštrantami. Nie je ich veľa, zato sú však veľmi odhodlaní, demonštrujú takpovediac, ako „najatí“. To by nebolo nič prekvapujúce, najatí demonštranti v Iráne nie sú ničím novým. Tieto neveľmi početné, no zato odhodlané skupiny demonštrantov proti režimu sú také vytrvalé, až sa západné masmédiá napĺňajú informáciami o zabitých, dokonca desiatkach zabitých demonštrujúcich... Aby sme sa vrátili na domácu pôdu: oslávili sme 20 výročie posledného prevratu, a tým aj súčasného režimu. Masmédiá pri tom predviedli ukážkový príklad svojej politickej funkcie. Ani ostatné zložky režimu sa nenechali zahanbiť. Oslavy Víťazného novembra svojim ideologickým štýlom prekonali oslavy Víťazného februára. Informácie o práve vtedy prebiehajúcich masívnych protestoch rakúskych študentov proti neoliberalistickému systému vzdelávania zostali v na Slovensku pôsobiacich masmédiách tabuizovanou informáciou. Nie je ani zďaleka jedinou takouto informáciou. Médiá tak vo svojej ideologickej funkcií rezignovali i na minimálnu mieru objektívnej informačnej funkcie, čím prevýšili i stav za kritizovaného bývalého režimu.

Blažená nevedomosť?

S posledným hore uvedeným faktom súvisí závažný sociálne–politický faktor, ktorý sa nazýva „úroveň informovanosti más“. Naň nadväzuje – „úroveň vnímateľnosti más“. V dôsledku charakteru mediálneho systému (ako súčasti systému politického) sú naše „masy“ objektívne informované veľmi nízko, ak nemáme rovno povedať že sú na Slovensku pôsobiacou mediálnou štruktúrou v podstate cieľavedome zavádzané – „informovanie“ Slovákov z tejto strany sa v podstate rovná reprodukcií ideologickej interpretácie necenzurovanej časti spoločenskej a politickej reality zo strany centra, väčšinou v nemálo prvoplánovom štýle. Že všetky takéto ideologické obrázky a zdôvodnenia určitých procesov, ktoré prebehli v celkom nedávnej minulosti sa ukázali ako lživé (napadnutie JZR pod zámienkami ktoré sa ukázali ako sfalšované, interpretácia Miloševičovho režimu ako diktatúry a ustanovenie a podpora reálne zločineckých totalitných systémov v Kosove, Gruzínsku a inde, vymyslené zámienky na napadnutie Iraku, faktické klamanie o skutočných cieľoch okupácie Afganistanu a zjavné ignorovanie možností zatknutia Bin Ládina...), je rovnako zjavné na jednej strane, ako aj tabuizované na strane druhej. Úroveň vnímateľnosti občanov, čiže najmä schopnosť kriticky reflektovať prichádzajúce spoločenské a politické udalosti potom z dlhodobého hľadiska kontinuálne klesá zhruba na úroveň ovládateľného stáda, ktoré buď „zhltne“ akúkoľvek informáciu podanú oficiálnymi mediálnymi kanálmi v oficiálnom ideologickom štýle, alebo v reakcií na zjavné rozpory oficiálnej línie s realitou pasívne rezignuje na záujem o veci presahujúce rámec každodenného prežívania. Nie je to výsledok nízkej kultúry, ale absencie základných inštitúcií, ktoré by reflexiu spoločenskej a politickej reality robili možnou. Je to objektívny výsledok faktického zániku mediálneho (ideologického) pluralizmu v dôsledku monopolizácie mediálneho (a súčasne s tým ideologického a politického) priestoru a dlhodobého udržiavania stavu v tejto rovine, bez akejkoľvek reflexie problému, jeho reálneho pomenovania vnútorným, alebo vonkajším subjektom – i napriek tomu, že problém je viac než zjavný. Uvedený stav má okrem iného jeden negatívny následok: sociálny systém v takýchto podmienkach (ide tu de facto o podmienky geopolitickej periférie) prestáva plniť niektoré svoje základné funkcie, vrátane politických.

Spoločnosť ako celok sa stáva pasívnym objektom prebiehajúcich geopolitických procesov. Keďže spoločnosť je neinformovaná o tom, čo sa deje, nikto nevytvára tlak na politickú sféru (čo akokoľvek nespôsobilú plniť svoje funkcie) aby boli adekvátnym spôsobom tieto funkcie zabezpečené. Pritom môže ísť o procesy ktoré majú zásadný význam a dosah na existenciu daného spoločenstva. Za „normálnych“ okolností by spoločnosť aj v podmienkach režimu nespôsobilého (napr. v dôsledku závislosti) plniť svoje základné funkcie, určitým spôsobom vytvorila tlak na plnenie základných funkcií sociálneho systému, a ak by oficiálny režim tento tlak nedokázal primerane reflektovať, viedlo by to jednak ku tlaku na politickú zmenu (vzniku určitej miery politickej dynamiky v rámci systému ako predpokladu jeho vývoja), a jednak, ku vytvoreniu paralelných inštitúcií, zabezpečujúcich niektoré základné funkcie systému, ktoré oficiálny režim z rôznych dôvodov nie je schopný plniť. Ak však chýba elementárna miera informovania, teda ak chýba aj ten minimálny inštitucionálny základ pre plnenie funkcie informovanosti daného spoločenstva, potom uvedené procesy nemôžu prebehnúť. Práve v takýchto podmienkach ťažko hovoriť o akejkoľvek politickej dynamike, politika a spoločnosť stagnuje. To okrem iného nastavuje zrkadlo všetkým obligátnym klišé o demokracií, pluralite, či politickej slobode, ktoré používa každý režim na svoju ideologickú legitimáciu. Zamrznuté systémy môžu len vo veľmi malej miere zodpovedať týmto ideálom. Absencia základných funkcií systému, schopnosť reagovať na vonkajšie i vnútorné procesy s cieľom ochrany podmienok pre dlhodobejšie prežitie, je najnebezpečnejším následkom nízkej miery informovanosti a vnímateľnosti „más“, a to hlavne vtedy, ak oficiálny režim nie je z objektívnych príčin (napr. závislosť) spôsobilý plniť niektoré základné funkcie.

Cieľom tohto článku nie je roztopiť tento problém – to by bolo naivné. Jeho cieľom je proste analyzovať perspektívy hlavných politických udalostí vo svete v začínajúcom roku 2010, v istom rozpore s všeobecným charakterom informovania Slovákov zo strany masmédií. Pokúsime sa zohľadniť niektoré závažné informácie o procesoch, ktoré prebehli v roku 2009 a v predošlých rokoch, a ktoré boli na Slovensku v podstate tabuizované, významovo prekrútené, alebo podané povrchne a bez širších súvislostí a dopadov, a na ich základe predpovedať niektoré možné  tendencie vývoja geopolitickej situácie a jej dopad pre nás.

Kľúčové záujmy na geopolitickej šachovnici


Kľúčové politické udalosti v medzinárodnej politike sa spravidla odvíjajú od činnosti kľúčových geopolitických aktérov. Hlavným globálnym geopolitickým aktérom, ktorého politika určuje chod udalostí, sú dnes USA. Ostatné veľmoci (Rusko, Čína), či lokálni aktéri ovplyvňujú charakter situácie, a ich kroky môžu byť dokonca do istej miery aj určujúce pre vývoj udalostí, no z hľadiska analýzy a predvídania procesov je nutné si uvedomiť, že ich kroky sú v globálnom meradle spravidla len reakciou na kroky, ktoré podnikli USA. Hlavné geopolitické udalosti tak možno spravidla predpokladať z pohľadu analýzy krokov, ktoré v záujme dosiahnutia svojich cieľov podniknú USA a reakcií ostatných aktérov. Preto analýza geopolitickej situácie je často do značnej miery analýzou možností USA a variant ich krokov pri dosahovaní svojich geopolitických cieľov.

Geopolitickým cieľom USA č. 1 je udržanie a zmocnenie hegemónie vo svojom bloku a dominantného postavenia vo svete, a následne, vybudovanie svetového anglo–amerického impéria – tzv. „new world order“. Podobnosť s novým svetovým poriadkom fašistického Nemecka nie je náhodná, čo akokoľvek je z ohľadom na tzv. „politickú korektnosť“ prehliadaná. V oboch prípadoch ide v podstate o  koncepciu vytvorenia megaimpéria, ktorá nie je nijakou konšpirológiou, ale práve naopak, celkom banálnym cieľom každého doterajšieho svetového hegemóna, vyplývajúca z celkom prirodzeného princípu rozširovania moci štátu do tej miery, do akej je to možné. USA pri tom vychádzajú z Mackinderovej geopolitickej koncepcie, ktorú za posledné desaťročia prepracovali do celkom konkrétnej podoby geopolitickej doktríny. V súlade s touto doktrínou je nutné eliminovať Rusko (dlhodobý a hlavný cieľ), pričom v súčasnosti pribudol jeden rýchlo sa vzmáhajúci (dočasný?) geopolitický konkurent – Čína. Zároveň, je nutné zmocniť sa surovinových zdrojov (kontrolovať ich dodávky pre iné krajiny), ktorých kľúčovým bodom je okrem Blízkeho východu (ktorý je zatiaľ de facto pod protekciou USA) najmä Kaspická panva. Pre dosiahnutie týchto cieľov je tiež nutné brániť prístupu Ruska ku južným moriam (Indický oceán) a do zvyšku Európy, teda geopoliticky ho izolovať. Za posledných vyše 30 rokov ku uvedeným strategickým cieľom pribudol ešte jeden – potreba držať hegemóniu dolára ako meny, v ktorej sa obchoduje ropa.

Uvedené sú stručne zhrnuté niektoré strategické ciele USA z globálneho hľadiska. V záujme ich dosiahnutia rozohrali vojny v Juhoslávií (rozbitie JZR bolo strategickým cieľom USA od 80. rokov s cieľom vytvoriť v dvoch etapách sieť bábkových štátov, rozmiestniť na ich území celkom autonómne základne USA a kontrolovať prístup Ruska do zvyšku Európy cez Balkán), v Afganistane (plánovaný transport kaspickej ropy a plynu, strategická báza na juhu Ruska a západne od Číny, kontrola produkcie a obchodu s drogami), v Iraku (kontrola ropy, eliminácia nedolárového obchodovania s ropou, eliminácia možného stredovýchodného hegemóna, vojenské bázy, a tiež rozbitie možnej osi Irán–Irak–Síria) a podporili násilie Izraela voči Gaze (potreba eliminovať Hamas a neskôr Libanonský Hizballáh podporovaný Iránom a Sýriou, a použiteľný ako odvetná zbraň pri možnom útoku na Irán a Sýriu).

Na východoeurópskom smere došlo ku rozšíreniu bloku NATO o nové štáty, ktoré boli postavené do pozície v podstate bábkových. V Pobaltsku a hlavne na Ukrajine a Kaukaze boli do vedenia štátov dosadené prostredníctvom tzv. farebných revolúcií celkom otvorene americké bábky – v niektorých prípadoch išlo priamo o občanov USA. V Bielorusku sa táto otázka rieši. Všade kde došlo ku uvedeným procesom, bola v prvej fáze dosadená bábková vláda a ustanovený ideologicky a inštitucionálne pomerne vysoko homogénny režim, spravidla, priamo pod kontrolou USA, ktorý eliminuje akýkoľvek odpor. Iróniou osudu sa tieto režimy (ako nakoniec všetky režimy) ideologicky legitimujú práve označovaním sa za akési „mladé demokracie“. Politické systémy týchto štátov sú často v podstate (po odfiltrovaní ideologických diferencií) analogické, ako tie, ktoré v nich vládli za sovietskej éry, ba často ešte uzavretejšie. Napriek tomu, že tento fakt možno dobre ilustrovať, táto informácia je totálne tabuizovaná, čo má znova inštitucionálne (systémové) príčiny. Rozdiel oproti predchádzajúcej ére je v tom, že tieto režimy sú často oveľa viac závislé, ako tomu bolo v minulosti – hegemón jednotlivé prvky systémov kontroluje priamo. (V tejto súvislosti dodajme, že aj Pinochetovské Chile sa označovalo ako „mladá demokracia“...) V druhej fáze procesu ktorá sa často prekrýva s prvou, dochádza ku predaju (odovzdaniu) ekonomiky americkému a sčasti západoeurópskemu kapitálu, a podľa potreby ku postaveniu krajiny do pozície demilitarizovanej zóny, teda reálne bez vlastných ozbrojených síl. Závislosť a kontrola systému sa upevňuje v dôsledku tohto procesu v inštitucionálnej rovine.

Na tomto mieste si dovolíme malé odbočenie: Ako v prípade každého typu kolonizácie resp. ustanovenia závislých vzťahov, sa vyvíja masívna aktivita, aby sa závislosť upevnila aj na úrovni ideologickej, či sociokultúrnej. Na to sú vytvorené inštitucionálne predpoklady v rovine totálnej politickej a ideologickej monopolizácie masmediálneho systému. Upevňujú sa sociokultúrne, teda hodnotové, ideologické, atribúty periférneho postavenia (funkcie) spoločnosti a všetkých sociálnych následkov a aspektov tohto postavenia. Etablujú sa také sociokultúrne vzorce, ktoré zodpovedajú funkcií periférneho sociálneho systému. Táto otázka je jednou z kľúčových, nakoľko sociokultúrne prvky (sociálne inštitúcie a im zodpovedajúce sociálne vzory, ich podopierajúce hodnoty...) zodpovedajúce závislému statusu spoločnosti, neplnia funkciu z hľadiska prežitia danej spoločnosti – z pohľadu fungovania sociálneho systému sú disfunkčné, a teda v konečnom dôsledku deštruktívne.

Vráťme sa ku hlavnej línií výkladu: USA pri tomto procese, ktorý prebehol v posledných 20 rokoch, ťažili a do istej miery stále ťažia z ideologickej a následne propagandistickej prevahy – Rusko nie je schopné z viacerých dôvodov ideologicky konkurovať USA. Akokoľvek fraškovitým „revolúciám“, pri ktorých náš februárový prevrat z r. 1948 vyznieva ako seriózne vystúpenie ľudu, momentálne nemá kto čeliť, pretože chýba schopnosť ovplyvniť základný faktor takýchto procesov, a tým je faktor ideologický. Rusko nie je schopné ideologicky čeliť nijakému protivníkovi, pretože jeho mocenskí predstavitelia majú problém vo vlastnej krajine a medzi vlastným obyvateľstvom ideologicky stabilizovať neoliberalistický kapitalizmus, teda ten istý ideologický rámec, ktorý USA slúži ako ideologická zbraň. Podporovať ideologickú opozíciu – hoci len v zahraničí – pragmaticky, v záujme ochrany vlastných vitálnych záujmov, „pragmatických“ ruských predstaviteľov ešte nenapadlo. Zrejme sa chystajú položiť svoje životy na oltár neoliberalizmu. Na Blízkom a strednom východe USA túto prevahu neuplatňujú, pretože ju nemajú – kultúrne rozdiely sú priveľké na to, aby niekto z USA ideologicky presviedčal Iráncov o nejakých pravdách a ideáloch, ktoré údajne reprezentuje. Takisto totalitné systémy feudálneho typu, ktoré USA podporujú na arabskom polostrove, jednak akosi neposkytujú priestor na vymývanie mozgov o tamojšej politickej realite, jednak sa s tým veľmi neondejú.

Všeobecná geopolitická situácia na hlavných strategických smeroch


Výsledkom hore popísaného procesu je, že USA sa v súčasnosti vojensky angažujú v Afganistane a Iraku, a politicky pôsobia na Ukrajine o ktorú sa vedie nevojenský geopolitický zápas – to je jediné miesto, kde sú Rusi schopní ideologicky konkurovať USA, a to na nacionálnom základe. Práve Ukrajina o ktorú sa „bojuje“ a Irán, v ktorom sa zatiaľ bojuje len podporou teroristov, separatistov a rôznych druhov oponentov režimu, sú tie dva strategické body, ktoré i napriek ich obrovskému významu Američania ešte nemajú pod kontrolou. Na týchto dvoch miestach je to zatiaľ presne naopak, než by vyžadovala geopolitická doktrína USA: Cez Ukrajinu Rusi zatiaľ vyvážajú plyn a ropu, na ktoré je EÚ odkázaná, a táto väzba jej silnejšie štáty núti ku istej miere nezávislosti od Washingtonu, a niekedy i menším náznakom odporu. V oblasti Kaspickej panvy Rusko v spolupráci s miestnymi štátmi vytvára kontinentálnu sieť plynovodov a ropovodov, ktorá mu dáva de facto kontrolu nad exportom energonosičov. Do tejto siete je zapojený aj Irán, jeden zo štátov v oblasti Kaspiku. Nielen že týmto dáva Rusku prístup do Indického oceánu ale okrem toho do istej miery aktívne vystupuje proti záujmom USA v oblasti a dokonca vo svete. Poskytuje podporu povstalcom v Iraku, vytvoril koalíciu zo Sýriou a čo je nezanedbateľné, ropu neobchoduje v dolároch. Okrem toho nadviazal vzťahy s iným významným exportérom ropy – Venezuelou. Irán je významným dodávateľom ropy do Číny a jeho strategická poloha mu umožňuje kontrolovať vývoz ropy z Perzského zálivu, resp. dočasne jej vývoz zastaviť. Rusko si fakt, že Irán je geopolitickým kontrabalansom voči USA dobre uvedomuje a islamskú republiku vo vlastnom záujme podporuje.

Aké ciele stoja pred USA v najbližšej dobe?


Popri tomto základnom rozostavení síl na geopolitickej šachovnici, sú faktory, ktoré ovplyvňujú akým spôsobom a hlavne v akom časovom horizonte sa budú USA angažovať na strategických smeroch, a teda umožňujú predvídať, čo sa bude diať.

V r. 2009 už z čisto ekonomického a politického hľadiska máme de facto za sebou tzv. ropný zlom. Aj ak celkový objem ťažby ropy zatiaľ nemusí radikálne klesať, ba môže i mierne rásť (ku fyzickému ropnému zlomu by podľa posledných odhadov malo dôjsť v roku 2015), dopyt už začal de facto prevyšovať ponuku natoľko, že analytici Goldman Sachs (banky napojenej na štátnu elitu USA) predpovedajú nárast ceny ropy na 200 USD/barel v dohľadom čase. Príčinou je najmä rastúca spotreba Číny. Tento fakt zatiaľ maskuje ekonomická kríza. Aj keď téza, že kríza je umelo vytvorená s týmto cieľom, je zrejme trochu odvážnou špekuláciou, fakt spojitosti finančnej krízy s ropnou ťažbou je zjavný. V r. 2008–2009 tiež prešla prvá vlna ekonomickej krízy, výsledkom ktorej je i napriek dočasnému zvýšeniu záujmu o dolár, nastupujúca postupná strata dominantného postavenia USD ako rezervnej – teda ropnej – meny. Je to logický výsledok faktu, že USA riešia svoje ekonomické ťažkosti na úkor ostatných štátov, obchodujúcich s USD. Výsledkom týchto faktorov je potreba opatrení s cieľom:

a) zabezpečiť kontrolu energetických zdrojov
b) izolovať od energetických zdrojov ekonomickú konkurenciu, teda hlavne Čínu, a podľa možností znížiť (resp. deštruovať) celkový dopyt po rope mimo USA
c) zabezpečiť aby sa ropa predávala len v dolároch, alebo inak povedané, aby sa „nedolárová“ ropa nepredávala

Bod „a“ je úzko spojený s „b“ a „c“, pričom „b“ je závislou, ako aj nezávislou premennou deštrukcie dopytu po rope v Číne (likvidácie Čínskej ekonomiky). Závislou premennou „c“ je donútenie Číny a ostatných aktérov, aby kupovali ropu za americké doláre a teda ich držali aj naďalej, čím im bude znemožnené ekonomicky „potopiť“ USA. Nezávislou premennou „c“ je kontrola ťažby a prepravy ropy. Všetky uvedené podmienky tvoria úzko spojený komplex. 

Vychádzajúc z analýzy časopisu Foreign Affairs spred niekoľkých rokov, v roku 2010 by malo dôjsť ku najradikálnejšiemu vychýleniu rovnováhy medzi USA a Ruskom v oblasti strategických útočných zbraní. Je to výsledok toho, že postupné vyraďovanie nosičov zo sovietskej éry na ruskej strane prevýšilo ich výrobu (asi 10 ks rakiet Topoľ M za rok). V 90. rokoch Rusko tieto zbrane fakticky nevyrábalo a práve v súčasnom období by malo dôjsť ku situácií, keď bude z čisto bezpečnostných dôvodov vyradené veľké množstvo nosičov, pričom náhrada za ne ešte nebude vyrobená. Rusko bude disponovať podľa uvedených odhadov asi 150 použiteľnými raketami. To, z pohľadu strategickej rovnováhy, dáva USA možnosť pri prvom údere vedenom asi 550 raketami s viacnásobnými jadrovými hlavicami vyradiť až 90% ruského jadrového arzenálu. Zvyšných 15 rakiet by i pomerne slabý protiraketový systém (prípadne použitie útočných rakiet ako antirakiet) dokázal eliminovať. V tomto kontexte je „dohoda“ Obamu s Poľskom a Českom o možnom (rýchlom) rozmiestnení mobilných protiraketových komplexov o inom než sa na prvý pohľad zdá a dá sa pochopiť zúrivosť Rusov. Teatrálne nerozmiestnenie stacionárneho protiraketového systému sa v tomto kontexte javí ako klasická politicko-diplomatická „udička“, ktorá poslúžila v konečnom dôsledku na rozmiestnenie systému oveľa nebezpečnejšieho, a to nielen v Poľsku ale pravdepodobne aj v Čechách a Rumunsku. Výsledok tohto narušenia rovnováhy spočíva v tom, že Rusi budú menej ochotní ísť do priamej konfrontácie, napr. v prípade amerických akcií na Ukrajine (napr. umiestnenie vojsk na Ukrajine), a prípadné vojenské operácie USA v blízkosti Ruska nebudú hroziť jadrovým konfliktom. Tzn., že Američania si v takýchto podmienkach môžu dovoliť podnikať kroky, o ktorých by sa pred pár rokmi nikomu ani len nesnívalo – hypoteticky, ak by konvenčne napadli priamo ruské jednotky, Rusko by zrejme neodpovedalo krokmi, ktoré by mohli viesť ku výmene jadrových útokov. Inak povedané, prípadná priama konfrontácia s ruskými záujmami nebude predstavovať takú hrozbu ako v minulosti, a teda priama konfrontácia s ruskými záujmami je možná viac ako kedykoľvek predtým. V roku 2010 si skrátka Američania môžu dovoliť viac ako inokedy... Na okraj dodajme, že podľa niektorých novších informácií táto situácia nastane pred rokom 2015 – avšak vzhľadom ku tomu že ide o informácie novšie, je možné, že ide o dezinformácie, preto táto úvaha akceptuje niekoľko ročnú analýzu v časopise Foreign Affairs.

Čo sa stalo a čo možno očakávať

Z hore uvedených východísk možno vydedukovať dva základné všeobecné závery: (1) že v dôsledku realizácie cieľov geopolitickej doktríny USA dôjde práve v roku 2010 (2011) ku uskutočneniu rozhodujúcich krokov na geopolitickej šachovnici, a tie budú viesť ku rozhodujúcim medzinárodným udalostiam, a (2) že tieto udalosti sa, celkom logicky, budú odohrávať na hlavných strategických smeroch, a to na východoeurópskom (konkrétne Ukrajina) a blízkovýchodnom (konkrétne Irán a možno ešte predtým Libanon a Sýria). To samozrejme neznamená, že na iných smeroch (Južná Amerika) sa nebude diať nič.

Pozrime sa do obdobia pred rokom, keď prebiehala plynová kríza a vojna v Gaze: Tieto procesy prebiehali prakticky paralelne, a čo je podstatné, paralelne a „prekvapujúco“ sa nielen začali, ale hlavne skončili. V skutočnosti na tom nebolo nič prekvapujúce, geopolitickým garantom oboch bol Washington. Podniknutím krokov na dvoch smeroch naraz realizoval klasický strategický ťah na optimalizáciu pomeru ziskov a nákladov určitých opatrení.

USA môžu v roku 2010 spustiť podobný paralelný proces. Paralelné uskutočňovanie akcií im dáva rad politických a diplomatických výhod, napr. možnosť vydierať „partnerov“ tak v EÚ, ako aj Rusku, ktorí by sa nestotožnili s prípadným útokom na Irán (podobne ako sa nestotožnili s útokom Izraela na Gazu) a takisto zaujať ich celkom inými problémami. USA môžu – ťažiac z výhody paralelného uskutočňovania krokov – v čase kampane na Strednom východe podnietiť vznik plynovej či ropnej krízy č. 2 na Ukrajine, spojenej so sociálno–ekonomickou a politickou krízou či revolúciou. V prípade užšieho scenára by Washington mohol iniciovať či „garantovať“ prerušenie dodávok ropy do Európy. V prípade širšieho scenára by kríza na Ukrajine mohla viesť ku angažovaniu sa USA na Ukrajine vojensky (niečo v zmysle „Bratskej pomoci zdravým a v jadre demokratickým silám“), a ku následnému rozdeleniu sfér vplyvu na Ukrajine, teda de facto rozdeleniu Ukrajiny medzi Rusko a protektorát USA. Bolo by to vlastne opakovanie scenára nemeckého útoku na Poľsko z r. 1939, ktorým Nemecko získalo východiskové pozície pred realizáciou hlavného scenára.

V r. 2010 je skrátka možné, že USA sa pokúsia iniciovať, resp. exploatovať krízu na Ukrajine a zároveň napadnú Irán.

Prečo práve Ukrajina a Irán?


Pretože práve na týchto dvoch smeroch je možné dosiahnutie tak dlhodobých, ako aj krátkodobých cieľov geopolitickej doktríny USA. Na oboch týchto smeroch sústredili USA svoje prostriedky, no a teda je logické, že práve na týchto smeroch možno očakávať udalosti.

Význam Ukrajiny z tohto hľadiska spočíva v nasledovnom:
a) výhodná pozícia pre prístup ku Rusku, čo má význam z hľadiska hlavného scenára (prístup ku kaspickej rope a ku ruským hraniciam)
b) blokovanie ropovodu a plynovodu z Ruska do EÚ, čo plní hneď niekoľko cieľov
– zabraňuje prístup na trh potenciálne „nedolárovej“ ropy a plynu
– potenciál deštrukcie dopytu po rope v Európe, prípadne energetického kolapsu v Európe
– oslabenie ekonomického a politického vplyvu Ruska v Európe

Význam Iránu:
a) zásobovanie Číny ropou – zablokovanie Iránu a prípadne Perzského zálivu môže samo osebe a tým viac spolu so zablokovaním prielivu Bab al Mandab (Červené more) viesť ku deštrukcií dopytu po rope v Číne, hlavne, ak by trvalo niekoľko mesiacov
b) zároveň sa tým rieši problém zabránenia obchodovania nedolárovej ropy
c) Irán má strategickú polohu pri ruských hraniciach podobne ako Ukrajina, okrem toho je to štát Kaspického regiónu.
d) Irán je nielen objektom, ktorý má vyššie uvedenú strategickú hodnotu, ale aj aktívnym subjektom,  ktorý kladie prekážky USA.

Je zjavné, že zablokovaním Iránu a Ukrajiny by USA dosiahli rad geopolitických cieľov, a v prípade, ak by sa im podarilo Iránsky režim destabilizovať natoľko, že by to viedlo ku jeho zmene (scenár Juhoslovanskej kampane z r. 1999), aj prekonať jednu geopolitickú prekážku. Uskutočnením týchto krokov naraz by optimalizovali pomer ziskov a nákladov.

Možné varianty usporiadania na Ukrajine


V r. 2004 bola na Ukrajine zorganizovaná revolúcia, ktorá dosadila proamerický režim. Rusko v danom momente totálne geopoliticky zlyhalo. USA získali tiež možnosť priamo vstupovať do politického systému Ukrajiny, podobne ako v iných krajinách Strednej a Východnej Európy. Na Ukrajine je situácia v porovnaní s ostatnými krajinami SVE rozdielna tým, že existuje protiváha – tlak Moskvy, a to v oblasti diplomatickej, inštitucionálnej i ideologickej. V r. 2009 a začiatkom roka 2010 je situácia na Ukrajine taká, že „oranžový“ režim sa značnej časti obyvateľstva sprotivil. Vďaka podpore režimu zo strany USA a na území Ukrajiny ustanovených inštitúcií režimu (masmediálny systém a systém oficiálnej OS napojený na príslušnú časť straníckeho systému) však časť obyvateľstva režim podporuje. Táto ideologická štiepna línia do značnej miery kopíruje líniu národnostnú. Východ a juh ktorého obyvateľstvo sa identifikuje na základe predstavy, že Ukrajinci a Rusi nepredstavujú dva rozdielne národy, predstavuje voči doterajšiemu režimu skôr opozičnú silu. Západ, ktorého obyvateľstvo je viac antirusky naladené, je možné považovať za základňu režimu. Situáciu formálne komplikuje nejednotnosť „oranžových“ – konflikt medzi Juščenkom a Timošenkovou, ktorý je však i napriek vyhrotenej forme formálny, pretože sa netýka základných ideových premís. Tento konflikt možno do značnej miery považovať za „únikový“ – umožnil značnej časti Ukrajincov stotožniť sa s režimom i napriek odporu voči spôsobu fungovania krajiny v poslednej dobe tým, že vina bola zhodená na Juščenka. Timošenková tak predstavuje „alternatívu“ zmeny ku lepšiemu, bez nutnosti opustiť ideologický program. Odstavením Juščenka boli zachránené perspektívy reprodukcie režimu s istou mierou legitimity.

Spoločenská podpora „oranžových“ i napriek popularizácií Timošenkovej nie je veľmi vysoká. Otázky usporiadania na Ukrajine sa budú odvíjať pravdepodobne hlavne od toho, akú taktiku zvolí Washington pri svojej konštantnej snahe získať kontrolu nad touto krajinou do tej miery, aby to zodpovedalo geopolitickým cieľom ktoré možno sledovať kontrolou ukrajinského územia, alebo jeho časti.. Ako základné premenné v procese vystupujú: možnosť reprodukcie súčasného režimu, možnosť zvrhnutia prípadného nasledujúceho a možnosť vyprovokovania sociálne ekonomickej krízy na Ukrajine ako zámienky na intervenciu (prípadne ako zámienky na zvrhnutie režimu). Aj v prípade možnosti oranžovej revolúcie č. 2, aj v prípade udržania režimu pri moci existujú reálne možnosti na realizáciu scenára.

Teoreticky možno definovať tri „široké“ prístupy k splneniu geopolitických cieľov Washingtonu na Ukrajine:

1. Reprodukcia „oranžového“ režimu. Ako faktory prispievajúce ku realizácií tohto scenára vystupujú existencia režimu (výsledky volieb bude kontrolovať režim), ako aj fakt, vonkajšia kontrola je ponechaná z veľkej časti na západných pozorovateľov.

2. Umožniť zmenu režimu a podporiť resp. exploatovať vznik sociálno–ekonomickej krízy na jeho následné zhodenie a znovuustanovenie režimu plniaceho funkcie ako ten „oranžový“.

3. V treťom prípade nejde ani tak o scenár, ako skôr o faktor oboch predošlých. Je ním možnosť vonkajšieho riadenia a vydierania politického režimu na Ukrajine prostredníctvom MMF a iných ekonomických organizácií. Toto sa javí ako dočasne použiteľný prístup.

Pokiaľ ide o teóriu, v tej najvšeobecnejšej rovine ide teda o zhodnotenie realizácie dvoch prístupov: reprodukcie „oranžového“ režimu alebo pripustenia jeho zmeny s perspektívou znovuustanovenia. Najpravdepodobnejším sa javí scenár reprodukcie moci, i napriek očakávanej nelegitímnosti. Tento scenár dáva najvyššie možnosti na prípadnú vonkajšiu intervenciu. Scenár spätného „znovudobytia“ Ukrajiny sa zdá byť naoko chytrý: vyvolanie revolúcie sa rovná i vyvolaniu (resp. využitiu) sociálno–ekonomického kolapsu, a zároveň, situácia na Ukrajine a jej závislosť od západných zdrojov umožňuje pripraviť sociálno–ekonomickú pôdu pre sociálny výbuch. Faktom však zostáva, že v prípade zmeny vlády by prípadná vonkajšia intervencia bola problematická. V prípade reprodukcie moci sa na druhej strane objavujú nasledujúce možnosti:
– Vonkajší zásah akoukoľvek formou bude realizovaný na podnet vlády alebo jej časti (niečo ako naše „zdravé a v jadre demokratické sily“ v r. 1968); kým v prípade intervencie ofenzívneho typu (nastolenie režimu, provokácia zmien) by išlo o klasický príklad vonkajšieho provokovania prevratu, ktoré by bolo ťažké ospravedlniť dnes už aj pred svetom, a takisto pred Ukrajincami. Opakované aranžované revolúcie bývajú rovnako neefektívne ako opakovaný vtip. V prípade pozvánky (zo strany režimu alebo aspoň jeho časti) je možné interpretovať zásah ako stabilizáciu legitímnej vlády.
– Provokácia sociálno–ekonomickej krízy je možná tak v podmienkach starého režimu, ako aj nového. Pritom dnes už de facto nejde o provokáciu krízy, situácia sa dostala do roviny, keď Ukrajina do takejto krízy nespadá už len vďaka tomu, že ruka Západu (USA cez MMF) tento štát drží nad vodou. Ruku stačí pustiť... Na príchod sociálno–ekonomickej krízy na Ukrajine možno prihliadať aj ako na do istej miery nevyhnutný faktor.

Podržaním starého režimu, alebo ešte lepšie jeho časti, sa teda vo všeobecnosti vylepšujú podmienky na prípadnú vonkajšiu intervenciu. Pri jeho zmene by bolo možné – vďaka zlej sociálno–ekonomickej situácií Ukrajiny a jej závislosti od pôžičiek MMF – ľahko vytvoriť podmienky pre sociálny výbuch, ale: a) tento výbuch by už nemusel spĺňať funkciu ustanovenia „oranžového“ režimu tak dobre, ako aj b) vonkajšia intervencia by bola problematická. Napriek tomu všetkému, v prípade menej radikálnej verzie amerického prístupu na Ukrajine by variant „spätného“ získania Ukrajiny bol racionálnejší, pretože by sa mohol zaobísť bez intervencie. V prípade podržania starého režimu v podmienkach sociálno–ekonomickej krízy je vonkajší zásah s veľkou pravdepodobnosťou nevyhnutný (či možný). Rozdelenie štátu na dve antagonistické, zdieľanou identitou a priestorovo oddelené časti je za týchto okolností už iba logický výsledok procesu.

Uplatnenie jedného alebo druhého variantu tak môže vypovedať aj o tom, či sa Washington rozhodol realizovať tvrdší či mäkší scenár usporiadania pomerov. Môže však vypovedať aj o racionálnej kalkulácií – Washington proste bude voliť možnosť s väčšou variabilitou krokov, ako aj s pravdepodobnosťou úspešnosti dosiahnutia sledovaných cieľov (medzi ktoré nepatrí ani udržanie celistvosti Ukrajiny, ani mier, ani prosperita a sociálny pokoj). Ohľad na tvrdosť postupu a prípadnú pravdepodobnosť vzniku konfliktnej situácie brať pri tom nebude. V tomto zmysle môže byť pre USA jednoducho výhodnejšie voliť z pohľadu teórie hier istejší výsledok, i napriek tomu, že je spojený s tvrdšími opatreniami a konfrontáciou. Uvedené však nič nemení na tom, že realizácia tvrdšieho variantu je spojená s pravdepodobnosťou konfliktného vývoja politickej situácie, ktorý bude jednak poskytovať zámienku, ale možno aj nutnosť intervenovať na Ukrajine, v krajnom prípade aj vojensky. Ak by teda bol Washington dôsledný, potom rátajúc s tým, že po reprodukcií neobľúbeného závislého režimu a veľmi pravdepodobnom sociálno–ekonomickom kolapse bude nasledovať konfliktná situácia a pád tohto režimu, by bolo z istého uhla pohľadu racionálne dopredu pripraviť a zrealizovať scenár kolapsu. To v praxi znamená reprodukovať režim (alebo aspoň jeho podstatnú časť, ktorá poslúži ku vytvoreniu politickej krízy), iniciovať ekonomický kolaps a intervenovať (v prípade potreby aj vojensky), pričom s rozdelením Ukrajiny na východnú a západnú časť sa ráta ako s nevyhnutnou cenou dosiahnutia cieľa. Cenou, ktorú zaplatí niekto iný.

Pokiaľ ide o prax, najrozumnejší sa zdá scenár kombinujúci momentálne výhody oboch zásadných prístupov (zmena režimu a jeho reprodukcia). Základným imperatívom je ponechanie režimu. Avšak za účasti opozície, proti ktorej bude nasmerovaný následný politický útok, čo bude v ukrajinskom prípade spojené so vznikom politickej a sociálnej krízy. Je to vlastne klasický scenár, napr. československého prevratu z r. 1948. V prípade krízy tak na Ukrajine vznikne situácia podobná občianskej vojne. Výsledky prezidentských aj parlamentných volieb, resp. ich interpretácia, budú výsledkom dohody inštitucionálnych aktérov. Opozícií bude s ohľadom na reálnu moc „oranžového“ režimu ponúknutá funkcia predsedu vlády za akceptáciu „oranžového“ prezidenta (presnejšie prezidentky), alebo – s ešte väčšou pravdepodobnosťou – naopak. V praxi to bude vyzerať tak, že v prípade, ak by bol do prezidentského kresla posadený Janukovič, Timošenková sa môže pokúsiť oklieštiť právomoci prezidenta – išlo by vlastne o formu palácového prevratu, ktorá by sama osebe mohla viesť ku politickému konfliktu. Ak by sa ju pokúsil Janukovič zablokovať, ona zablokuje parlament a pokúsi sa destabilizovať politickú situáciu – Janukovič, aj v súvislosti s ekonomickou a sociálnou krízou na Ukrajine, bude mať pod krkom nôž. Ku vzniku krízovej situácie nakoniec aj tak dôjde, a ako výhodný faktor bude využitá pravdepodobne práve sociálne – ekonomická kríza. To však bude o niečo neskôr... Ak Janukovič dostane kreslo predsedu vlády, funkcie prezidenta pravdepodobne zostanú zachované a silné.

Napriek tomu, s ohľadom na rad iných faktorov situácie na Ukrajine, nie je vylúčený scenár ktorý nepredpokladá takúto dočasnú spoluúčasť. Reprodukcia režimu (či už za spoluúčasti opozície či bez nej) je však o čosi pravdepodobnejšia ako metóda dočasného vyprázdnenia pozícií. Ak by sa reprodukcia režimu udiala bez účasti doterajšej opozície (celkom tvrdý variant), mohlo by to vypovedať o tom, že niekto má s provokáciou krízy na Ukrajine veľmi naponáhlo. Viedlo by to ku rýchlemu tvrdému variantu vývoja udalostí, a na to zrejme ešte situácia na Ukrajine nedospela.

V prípade rýchleho a tvrdého scenára (okamžitý prevrat v bezprostrednej nadväznosti na prezidentské voľby, ktorému by pravdepodobne mohol nasledovať už len „tvrdý“ scenár vývoja udalostí), vystupuje niekoľko protistojacich faktorov. Je ním jednak Rusko a samotný (Ruskom mierne preferovaný) Janukovič, ktorí, ako sa zdá, sú na opakovanie „revolúcie“ pripravení – prinajmenšom ju môžu očakávať a preto je len logické, že pripravili adekvátnu bariéru možným „oranžovým“ davom. Ďalej je to samotná západná Európa, ktorej vyjadrením sú v danom momente pozorovatelia OBSE – tá, i napriek závislosti vo vzťahu k USA, nemusí byť absolútne stotožnená s tým, ak si Washington práve „zamanie“ urobiť oranžovú revolúciu č. 2, hlavne s ohľadom na možné následky. Tým posledným faktorom sú faktory neinštitucionálne a situačné, medzi ktoré patrí jednak ochota ľudí zopakovať „majdan“, jednak taký banálny, no zato vplyvný faktor ako napr. pomerne tuhá zima. V nasledujúcom vývoji na Ukrajine bude – z pohľadu možnosti vyprovokovať prípadné nepokoje ako základ prípadného prevratu – určujúca možnosť využitia vzniknutej sociálne ekonomickej krízy. Táto skutočnosť podporuje variant neskoršieho vyprovokovania politickej krízy. Táto možnosť je zachovaná pri reprodukcií režimu za spoluúčasti doterajšej opozície, t.j. prenechaniu kresla prezidenta Janukovičovi – samozrejme s tým, že bude ponechaná potrebná úroveň napätia v ukrajinskej politike, napr. v súvislosti s neveľkou ochotou rešpektovať fakt zvolenia Janukoviča. (Pozn. práve toto sa v prvých hodinách po voľbách viditeľne deje).

V praxi možno očakávať nasledovné varianty vývoja (usporiadania) na Ukrajine:


1. Ponechanie režimu (vláda, ako aj prezident). Za prezidentku sa po boji o interpretáciu volebných výsledkov vyhlási Timošenková, čo bude viesť ku tvrdým stretom s Janukovičovými prívržencami.  To bude viesť ku politickej kríze, ktorá sa pravdepodobne bude prelínať so sociálno ekonomickou krízou. Následne bude vyvolaná kríza vo vzťahu k Rusku, spojená s neplatením za plyn. Pravdepodobne sa budú opakovať plynové či vznikať ropné krízy. Jedna z nich môže vzniknúť práve v momente útoku na Irán, alebo v čase predprípravy tejto vojny v podobe vojny v Libanone.

V prípade tvrdšieho variantu dôjde ku vzniku sociálno–ekonomickej a politickej krízy, a vonkajšej intervencií, možno aj vojenskej. Upevní sa rozdelenie Ukrajiny na Východ a Západ. To môže viesť ku rozdeleniu Ukrajiny na sféry medzi Ruskom a USA, až ku vojenskému obsadeniu Západu Ukrajiny USA.

Tento scenár by predpokladal jednak rýchly, jednak radikálny variant vývoja. S ohľadom na vyššie uvedené faktory je menej pravdepodobný.

2. Je to vlastne upravený scenár č. 1 a možno ho považovať za najpravdepodobnejší. Dôjde ku spoluúčasti doterajšej opozície na moci. Následne dôjde ku vzniku, resp. vyprovokovaniu politickej krízy, spojenej s krízou sociálne ekonomickou. Vývoj ako v prípade scenára č. 1.

Tento scenár umožňuje okrem iného bližšie špecifikovať moment vzniku krízy. Takisto je ho ľahšie skoordinovať s momentom vzniku sociálne ekonomickej krízy. Preto sa zdá najpravdepodobnejší.

V praxi to bude znamenať, že Timošenková zostane v kresle predsedníčky vlády a bude neustále hroziť Janukovičovi nepokojmi na ulici a politickou krízou, ak by tlačil na jej odstránenie. Fakticky teda oranžový režim prepustí opozícií miesto prezidenta, no prostredníctvom hrozieb si ponechá možnosť rozhodovať autonómne. Toto vydieranie môže umožniť dokonca i oklieštenie právomocí prezidenta. Reprodukcia režimu v rovine vlády bude teda znamenať pokračovanie možnosti zastavovať ruský plyn na ceste do západnej Európy. Kľúčovým faktorom tohto variantu je udržiavanie potrebnej úrovne politického napätia. Keďže napätie nie je možné udržiavať donekonečna, neskôr pravdepodobne dôjde ku krízovej situácií, a to pravdepodobne v  súvislosti s konfliktom, ktorý bude výsledkom Timošenkovej snahy o izoláciu prezidenta. Tento konflikt môže vzniknúť jednak v bezprostrednej súvislosti so sociálne ekonomickou krízou, jednak pri príležitosti regionálnych alebo parlamentných volieb.

3. Výmena režimu. Vznik sociálno–ekonomickej krízy až kolapsu a následná zmena režimu. V tomto momente, situácia sa dostane do roviny vyššie uvedeného scenára a bude sa vyvíjať spôsobom popísaným vo vyššie uvedenom scenári. Tento scenár je najmenej pravdepodobný. Ak by ku nemu došlo, prakticky by sa to rovnalo okamžitému vzniku politickej krízy na Ukrajine, bezprostredne po nástupe Janukoviča do funkcie prezidenta. Scenár by sa pravdepodobne viac ponášal na scenár č. 1, nakoľko by zrejme došlo ku okamžitej kríze, rýchlemu sociálne ekonomickému kolapsu a prevratu.

V prípade oboch (troch) uvedených scenárov teda ide o kombináciu možnosti ponechať režim alebo ho znovuustanoviť a zároveň, v každom z scenárov ide o výber z dvoch možností: „tvrdšej“ varianty a „mäkšej“ varianty usporiadanie pomerov. Prvý scenár je špecifický tým, že ponecháva menší manévrovací priestor pri výbere medzi „tvrdším“ a „mäkším“ variantom.

Úplne iným variantom je odstránenie Timošenkovej, v prípade, ak by už nebola politicky použiteľná. To by predpokladalo vytvorenie nejakej „novej“ Timošenkovej, alebo Juščenka. Na to však už pravdepodobne nie je čas.

Julia Timošenková

Konkrétnu podobu všetkých scenárov usporiadania na Ukrajine môže dať politický vývoj Timošenkovej. Táto osoba bola a stále je považovaná za amerického človeka na Ukrajine. Napriek tomu, objavujú sa úvahy, a teoreticky nemožno vylúčiť scenár, keď Timošenková zmení svojho geopolitického tútora, alebo sa sama bude pokúšať o „svoju“ politiku medzi USA a Ruskom. Ak by k takému vývoju došlo, z pohľadu Washingtonu by ponechanie Timošenkovej bolo do značnej miery analogické, ako pôsobenie Janukoviča, a teda scenár ponechania režimu – v podobe Timošenkovej – by bol vlastne totožný so scenárom jeho zmeny. V súlade s touto skutočnosťou by sa v tom prípade odvíjali aj udalosti. Analyticky podstatné sa javí hlavne to, že na nejednoznačnostiach ohľadom pôsobenia Timošenkovej by mohli vzniknúť určité komplikácie v realizácií jednotlivých scenárov. Zároveň, ak by Washington prestal spoliehať na Timošenkovú, scenár totožný so scenárom zmeny a následného zvrhnutia režimu by bol v podstate jediný možný.

Uvedený faktor vlastne môže spôsobiť, že medzi jednotlivými scenármi môžu prebiehať značné kompromisy a ich realizácia sa môže operatívne meniť. Čo je dôležité, možno vysloviť predpoklad, že ak by Washington takéto komplikácie očakával, rozhodol by sa pre radikálne riešenie.

Ku možnosti, ktorá ráta so zmenou orientácie Timošenkovej prispieva fakt ukotvenosti tejto političky v domácich nomenklatúrnych kruhoch (kruhoch Ukrajinskej oligarchie). Toto ukotvenie dáva politikovi istú mieru nezávislosti. O tom by mohli vypovedať aj rokovania Timošenková – Putin, ktoré niektorí analytici na Západe interpretovali ako zmenu orientácie.

Ku faktorom, ktoré proti tejto možnosti vystupujú, patrí hlavne závislosť Ukrajinskej ekonomiky od pomoci MMF (t.j. Washingtonu), a Ukrajinského oranžového režimu ako celku od Washingtonom kontrolovaného inštitucionálneho aparátu (masmédiá, mimovládky atď.). Rokovania s Putinom boli skôr vynútené situáciou, než zmenou orientácie. Skúsenosti spred roka (plynová kríza) ukazujú, že Timošenková zmenila orientáciu pri rokovaniach s Putinom na pozitívnu práve vtedy, keď to vyhovovalo Washingtonu.

Pre všetky z uvedených scenárov je podstatné, že budú viesť ku vzniku buď sociálno–politickej krízy a novej revolúcií, alebo vnútropolitickej krízy (zrejme v spojení s krízou sociálno–ekonomickou), a následne, ku pokusu o také usporiadanie pomerov na Ukrajine, ktoré bude vyhovovať Washingtonu z hľadiska jeho geopolitických cieľov. Sú na to všetky predpoklady. Predstava, že by sa USA len tak altruisticky vzdali tohto uzlového bodu na geopolitickej mape Európy je naivná.

Hypotetický scenár konkrétneho vývoja môže vyzerať nasledovne: Po prezidentských voľbách bude samozrejme dochádzať ešte nejaký čas ku konfliktom ohľadom interpretácie ich výsledku. Juščensko môže zostať vo funkcií (prezidenta alebo v prípade transakcie v inej funkcií) o niečo dlhšie. Následne vznikne (ihneď alebo po krátkej kríze) vláda rešpektujúca spoluprácu Timošenkovej s Janukovičom (resp. kompromis ohľadom zachovania a rozšírenia doterajšieho režimu o Janukoviča), alebo vláda Janukoviča, ktorá vak bude viesť ku politickej kríze krátko po jeho nástupe do funkcie (tento variant môže byť skôr medziscenárom pri vzniku variantu spoločného vládnutia). Nasleduje vznik sociálne ekonomickej krízy, ktorá bude spojená s krízou politickou, pričom ju umocní. Politická kríza na Ukrajine, spojená s krízou sociálne ekonomickou je teda pravdepodobný, až temer istý fakt: možno špekulovať o tom, či vznikne po dočasnej spolupráci Janukoviča a Timošenkovej, po krátkom období fungovania Janukoviča, alebo v prípade najradikálnejšieho variantu usporiadania (ktorý by vypovedal o šití procesu veľmi horúcou ihlou) priamo v súvislosti s interpretáciou volebných výsledkov. Výsledkom bude buď „permanentná revolúcia“, resp. nestabilita v dôsledku pokračovania Timošenkovej vo funkcií premiérky, alebo odstavenie Janukoviča od prístupu k moci vôbec. Aj jedno aj druhé by viedlo ku upevneniu politického a geografického rozdelenia Ukrajiny na 2 časti. V krajnom prípade dôjde ku rozdeleniu sfér vplyvu na Ukrajine a dokonca vonkajšej intervencií. V menej krajnom prípade ku ovládaniu politického systému Ukrajiny podobne, ako tomu bolo doteraz. Budú vznikať plynové krízy.

Irán


V prípade Iránu nejde o zodpovedanie otázky akým spôsobom dosiahnuť usporiadanie pomerov, ale kedy a v akých súvislostiach sa to stane. Spôsob je totiž iba jeden. Realizáciu scenára vo vzťahu k Iránu podmieni splnenie vonkajších podmienok jeho realizovateľnosti. Tými sa zdajú byť hlavne:

1. možnosť uplatniť metódu paralelných krokov na optimalizáciu pomeru ziskov a nákladov.
2. zníženie dosahu zablokovania Perzského zálivu (zvýšenie ceny ropy zo Zálivu) na ekonomiku USA
3. výhodné je, ak následky opatrenia budú viesť ku komparatívnej výhode USA vo vzťahu ku konkurentom (to by bolo zároveň jedným z cieľov vojny v Iráne)
4. akumulácia síl a prostriedkov
5. odpútavacia téma, alebo zámienka
6. eliminácia protiopatrení Iránu
7. obmedzenie možnosti reakcie iných veľmocí, najmä Číny a Ruska

1. podmienka je viazaná na Ukrajinskú scenár v zmysle logiky popísanej vyššie
2. podmienka je viazaná hlavne na nezávislosť USA od ropy z Perzského zálivu
3. podmienka je viazaná na zablokovanie dodávok ropy do Číny – Čína dováža značnú časť ropy z Perzského zálivu – ako aj na podmienku č. 2
4. podmienka je viazaná na sústredenie vojenských síl a prostriedkov v oblasti Perzského zálivu a Blízkeho Východu
5. podmienka môže byť splnená akoukoľvek medzinárodnou témou
6. podmienka je viazaná na podmienku č. 2, 4, ako aj na elimináciu hnutia Hizballáh v Libanone (Hamas v Gaze), a prípadnú izoláciu vplyvu Iránu a Číny v Južnej Amerike
7. podmienka je viazaná (vo vzťahu k Rusku) na vychýlenie strategickej rovnováhy v prospech USA (pričom istú rolu môžu zohrať rokovania o obmedzení jadrových arzenálov), ako aj (vo vzťahu ku Číne) na možnosť ešte výraznejšieho poškodenia záujmov Číny v prípade, ak bude reagovať v krajnom prípade vojensky na poškodenie svojich záujmov v Zálive.

Ako sa zdá, v roku 2010 je možné splniť všetky podmienky. Je ich však možné odložiť na rok i dva. Čas však hrá do istej miery proti Američanom – napr. Čína zvyšuje dovoz ropy z Ruska a naberá na sile, Irán sa stále lepšie vyzbrojuje. Preto sa môžu rozhodnúť pre rýchly scenár. Vzájomná previazanosť Iránskeho scenára hlavne s podmienkou č. 1 (ide vlastne o paralelný scenár, vo vzťahu ku ktorému Irán vystupuje takisto ako jedna z vonkajších podmienok) poukazuje, že udalosti je nutné vnímať ako jeden prepojený komplex krokov. Ak by sa Washington rozhodol pre paralelný variant (ktorý je z hľadiska pomeru ziskov a nákladov výhodný), potom sa Ukrajinský a Iránsky scenár približne časovo podmieňujú. Preto v súvislosti s predpokladom o rýchlosti spádu udalostí na Ukrajine možno uvažovať aj o rýchlosti spádu udalostí v Iráne.

Čo sa stalo začiatkom roka 2010

Začiatkom roku 2010 USA vojensky intervenovali v Jemene, ktorý uzatvára prístup do prielivu Bab al Mandab. Zámienka sa ukázala ako dosť smiešna – bol ňou pokus o „teroristický útok“ zo strany 23 ročného študenta, s pomocou výbušniny, ktorá nemohla vybuchnúť pretože nemala rozbušku, a podľa expertov nemohla vybuchnúť ani ak by ju mala. Na svojho „podivného syna“ upozornil úrady študentov otec. Tento podivný človek sa vo väzení „priznal“ CIA, že ho vyškolili teroristi z Al Kajdy v Jemene. Ako zámienka na vojenskú angažovanosť USA v Jemene teda poslúžil teroristický útok, ktorý sa nestal (a podľa všetkého ani nemohol stať) a výpoveď pravdepodobne psychicky narušeného 23 ročného chlapca, ktorú z neho vytiahla CIA vo väzení.

Okrem zámienky na vojenskú angažovanosť USA v Jemene poslúžila uvedená udalosť ako zámienka na ešte jednu akciu – zvýšenie „protiteroristických opatrení“ vo všetkých rovinách, počnúc kontrolami na letiskách, cez spravodajské opatrenia, až po sledovanie „podozrivých osôb“, ktorých je len v USA vyše milióna... Čo je analyticky zaujímavé, je fakt, že túto novú, a tvrdšiu líniu začali ideologicky zdôvodňovať masmédiá nachádzajúce sa na orbite Washingtonu.

Uvedená zámienka teda poslúžila na prijatie dvoch opatrení, ktoré si zaslúžia analýzu.

V Jemene je pri moci proamerický režim feudálneho typu. Jemenská diktatúra sa držala až donedávna s podporou fundamentalistických klanových vodcov v severnom Jemene. Od jari 2009 došlo v Jemene ku značnému politickému pohybu, keď jeden z vodcov na severe pôsobiacich klanov sa pridal ku juhojemenskému socialistickému hnutiu, ktoré vystupuje proti diktatúre feudálno–fundamentalistického typu. Tým nadobudol odpor voči jemenskému režimu novú dynamiku. Režim sa začal otriasať. V tom istom čase vznikla na okraji spoločenského a politického pohybu v Jemene údajná „bunka Al Kajdy“, ktorú založili väzni prepustení zo samotnými Američanmi medializovanej väznice Guantanámo. Táto neveľká bunka, s ktorou nijaký z jemenských politických aktérov nespolupracuje, ani neudržiava kontakty, vo verejnom vyhlásení podporila protesty opozície voči režimu. Následne, na základe tohto došlo v západných mediálnych prostriedkoch ku vsugerovanému verbálnemu stotožneniu tejto narýchlo vytvorenej bunky Al Kajdy s odporom voči jemenskému režimu. Došlo ku vyššie popísanej udalosti s 23 ročným študentom. Následne režim v Jemene začal dostávať vojenskú podporu od USA a americká armáda podnikla nálety a raketové ostreľovanie pozícií „teroristov a militantov“. Letectvo Saudskej Arábie podniklo nálety na pozície „militantov na severe Jemenu“. Inak povedané, pod zámienkou obligátneho klišé „boja proti terorizmu“ začali USA a ich najbližší spojenec v Zálive, Saudská Arábia vojensky útočiť na skupiny jemenskej opozície, ktoré vystúpili proti režimu.

Ak sa na vec pozrieme z iného uhla pohľadu, situáciu možno popísať nasledovne: V Jemene vytvorili Američanmi oslobodení (poslaní?) ľudia zanedbateľnú bunku ktorá o sebe tvrdila, že je bunkou Al Kajdy. Pripomeňme, že Al Kajda ako určitá riadená organizácia neexistuje, je to pojem, ktorý sa používa na označenie radikálneho islamského hnutia – každý sa môže označiť za príslušníka Al Kajdy. Vytvorenie tejto bunky poslúžilo ako zámienka na vojenskú intervenciu v Jemene, ktorého cieľom však nebola Al Kajda, ale opozícia.

Význam Jemenu spočíva v dvoch aspektoch: tým prvým je, že na jeho území sa nachádzajú doposiaľ neotvorené veľké zásoby ropy. Tým druhým je uvedený fakt, že uzatvára prieliv Bab al Mandab, ktorý spája Indický oceán s Červeným morom. Jeho strategický význam je analogický ako v prípade Hormúzskeho prielivu, ktorý ústi do Perzského zálivu. Všetky tankery, ktoré prevážajú ropu zo severnej Afriky a z oblasti Červeného mora, musia prejsť cez tento prieliv. Čína dováža väčšinu ropy z dvoch oblastí: z oblasti Perzského Zálivu a z oblasti Červeného mora. Povedané jednoducho, kontrola oboch týchto energetických tepien Čínskej ekonomiky dáva USA možnosť zablokovať dodávky ropy do Číny. Akým spôsobom táto výhoda môže súvisieť s politikou USA na blízkom a strednom Východe, je naznačené vyššie. Je otázne, či Čína podporuje ľavicovú opozíciu v Jemene – že ju pragmaticky podporuje Irán, je nesporné. Zmena režimu v Jemene by však, okrem iného, objektívne USA vo vzťahu ku Číne poškodila a Číne pomohla.

Zároveň s udalosťami v Jemene, došlo koncom januára 2010 ku rozmiestneniu protiraketového systému „Patriot“ v oblasti Perzského zálivu za účelom „ochrany záujmov USA a ich spojencov pred raketami Iránu“.

Na Ukrajine zatiaľ nedošlo začiatkom roku 2010 ku vývoju, ktorý by niečím podstatným prekvapil. Napriek tomu, z určitých náznakov politiky možno dedukovať závery podporujúce isté scenáre vývoja. Tým náznakom z ktorého možno niečo vydedukovať sa javí radikalizácia a zároveň nacionalizácia politického konfliktu pred konečným kolom volieb. Posledným krokom Viktora Juščenka vo funkcií prezidenta bolo udelenie titulu „Hrdina Ukrajiny“ in memoriam Stepanovi Banderovi, ktorého osoba vyvoláva (oprávnené) negatívne emócie hlavne u ruskej časti Ukrajincov, no nielen u nich. Tento krok bol z pohľadu Juščenka zbytočný a dá sa pochopiť jedine ako provokácia. Timošenková na tento krok reagovala podobne zbytočne, jeho podporou a vyhlásením, že „bude touto cestou pokračovať“. Jediným výsledkom tejto Juščenkovo – Timošenkovej politickej akcie je vytvorenie zaručenej konfrontácie a vzbudenie zaručeného odporu voči prípadnému zvoleniu Timošenkovej jednak zo strany „ruských“ Ukrajincov, ale v dôsledku vyhroteného konfliktu aj odporu „oranžových“ Ukrajincov voči prípadnému zvoleniu Janukoviča. Spoločná akcia Juščenka a Timošenkovej navyše naznačuje, že jednali spoločne, nehľadiac na verbálne útoky Juščenka na Timošenkovú a naopak. Následne, v posledných dňoch pred voľbou, sa Timošenková vyhrážala vyvedením ľudí do ulíc, a „demonštráciami silnejšími ako boli tie v roku 2004.“ Inak povedané, aktéri oranžového režimu na Ukrajine, a to nehľadiac na deklarované rozpory jednotne a koordinovane, podnikli kroky, ktoré vytvorili podmienky na konfrontáciu, alebo inak povedané, prevrat.

Tento krok môže sledovať dva ciele: Tým prvým je udržanie režimu na základe „tvrdého“ scenára. Tým druhým je vytvorenie podmienok pre transakciu s opozíciou, alebo pre následný prevrat (čo sa javí ako menej pravdepodobné). Pripomeňme, že podstatou transakcie je udržiavanie napätia. Vyhrotenie konfliktu doslova v posledných hodinách pred voľbami, však vyvoláva obavy z realizácie tvrdého scenára, či už v jeho „rýchlej“ podobne bezprostredne po voľbách, alebo po nejakom čase.

Pripomeňme ešte zemetrasenie na Haiti. USA využili túto príležitosť na faktickú okupáciu krajiny, koncom januára už asi 24 tisíc vojakmi námornej pechoty (pre porovnanie, predchádzajúce okupácie Haiti zo strany USA sa realizovali s počtom cca 20 tisíc vojakov). Tento krok bol taký „nejapný“, že viedol dokonca i Francúzsku a Taliansku vládu, teda členské štáty NATO (!)  ku odsúdeniu „okupácie Haiti zo strany USA“. Tieto informácie, samozrejme, na Slovensku pôsobiace masmédiá fakticky zamlčali, zachovajúc obligátnu neinformovanosť Slovákov o politickej realite vo svete. Faktom je, že Haiti má veľké zásoby nerastných surovín, medziiným ropy. Rýchlosť, s akou USA faktickú okupáciu tejto krajiny (dodajme, že opakovanú) zrealizovali, naznačuje, že na obsadení Haiti mali eminentný záujem. Ťažko povedať, či existuje priama závislosť s procesmi prebiehajúcimi v poslednej dobe na iných miestach sveta (s výnimkou zatiaľ ťažko podložiteľnej teórie o úmyselnom vytvorení zemetrasenia americkou „tajnou“ zbraňou HAARP možno skôr vysloviť predpoklad, že USA využili príležitosť spôsobom, ktorý nápadne naznačuje, že obsadenie Haiti mali naplánované a boli naň už vopred vyčlenené a pripravené sily). Faktom však je, že obsadením a vzatím pod kontrolu tejto krajiny v dôsledku a pod zámienkou „humanitárnej pomoci“, si v tejto pre ostrovný štátik ťažkej situácií zabezpečili faktickú možnosť disponovať tamojšími ropnými náleziskami, čím ešte viac znížili svoju závislosť na rope. Prihliadnuc k faktu, že USA napríklad z Perzského zálivu dovážajú len málo ropy, prípadné dlhodobé výpadky jej dodávok by mohli v tejto situácií nahradiť. Krátkodobé výpadky by boli schopní nahradiť i bez nových nálezísk.

Záver

V súvislosti s prezidentskými voľbami na Ukrajine môže dôjsť ku sociálne politickej kríze, ktorá sa buď bude realizovať v podmienkach oranžového režimu – alebo dokonca zabezpečí zotrvanie režimu pri moci, resp. pri moci aspoň v západnej Ukrajine – alebo pri jeho dočasnej zmene v súlade so scenármi, v hrubých rysoch vymenovanými v tejto analýze. Reálna, i keď dočasná zmena režimu je menej pravdepodobným variantom, a je viazaná na neúspech politického plánovania Washingtonu na Ukrajine pokiaľ ide o scenár reprodukcie režimu. V prípade zotrvania režimu pri moci (úplnej alebo aspoň čiastočnej prostredníctvom vlády), bude dochádzať ku krízam vo vzťahu s Ruskom, v prípade jeho zmeny dôjde ku pokusom o jeho zosadenie a opakovanie prevratu na základe sociálne ekonomického kolapsu. Tým najprimitívnejším scenárom vývoja je predĺženie pôsoebenia Juščenka ako politického „kontrabalansu“ Washingtonu na Ukrajine o niekoľko mesiacov dlhšie. Kým „mäkký“ variant ráta s udržaním krízového vzťahu Ukrajinského režimu s Ruskom, radikálny variantom vývoja by bol vznik krízy v priamej súvislosti s mocenskou výmenou a zahraničná intervencia v nevojenskej, alebo dokonca vojenskej podobe. (Práve tento scenár by mohol, hoci nutne nemusel, predpokladať predĺženie prezidentovania Juščenka.) Tento krajný scenár, či už by sa realizoval v reakcií na krízu vzniknutú bezprostredne po voľbách (rýchly a radikálny scenár), alebo v súvislosti s krízovou situáciou vzniknutou neskôr aj v súvislosti so sociálne ekonomickým kolapsom (čo je pravdepodobnejší variant), by umožnil USA obsadiť časť ukrajinského územia (po pravdepodobnej dohode o rozdelení sfér vplyvu s Ruskom), a tým splniť strategický cieľ vyplývajúci z prítomnosti na Ukrajinskom smere. Z geostrategického hľadiska by sa vlastne opakoval scenár Poľska 1939.

V súvislosti s vývojom na stredovýchodnom a blízkovýchodnom smere možno očakávať konflikt s Iránom, ktorému by mohol predchádzať konflikt Izraela s Libanonom, alebo dokonca Sýriou. Čo je podstatné, udalosti na východoeurópskom a stredovýchodnom smere by sa mohli prinajmenšom približne časovo prelínať, s ohľadom na optimalizáciu pomeru nákladov a ziskov. Práve predpoklad o uplatnení tohto prvku strategického plánovania je v pozadí úvahy o načasovaní procesu – v takom prípade by bol proces viazaný na časový bod, v ktorom sa prelínajú možnosti uskutočnenia potrebných krokov. Tým určujúcim sa javí vznik krízovej situácie na Ukrajine – ostatné podmienky nie sú časovo až tak striktne viazané ako tento faktor. Čo je dôležité, takýchto časových bodov bude v nasledujúcich rokoch ešte niekoľko – napr. ak vychádzame z krízovej situácie na Ukrajine ako určujúceho faktoru pre uplatnenie tejto metódy pri dosahovaní cieľov, potom šanca na jej vytvorenie sa môže opakovať za rok či dva. Uplatnenie tohto scenára v r. 2010 by teda vypovedalo i o tom, nakoľko ďaleko sa pokročilo pokiaľ ide o termín plánovaného dosiahnutia konečných, strategických cieľov, ktoré sú sledované geopolitickou hrou Washingtonu na dvoch hlavných strategických smeroch. Predpoklad o tomto termíne, určený odhadom celkovej geopolitickej situácie z pohľadu USA, vedie v rámci tejto úvahy ku predpokladu, že práve rok 2010 by mohol byť tým rokom „zlomu“ pokiaľ ide o spustenie „veľkej ruskej hry“ (ako nazval hlavný geopolitický scenár USA W. Engdahl). Ak by sa tak nestalo v roku 2010, je ešte niekoľko nasledujúcich rokov, počas ktorých ku takémuto vývoju môže dôjsť a je pravdepodobné, že aj dôjde. Je málo pravdepodobné, že by sa ciele sledované vitálnymi záujmami geopolitických hráčov (v podmienkach obmedzenosti zdrojov) zmenili, nehovoriac už o metódach. Uvedená analýza vlastne naznačuje možný spôsob, akým by sa tieto kroky realizovali, na základe toho, akým spôsobom USA dosahovali svoje ciele v doterajšej politike, a aký dosah mali tieto metódy na vnútornú politiku iných štátov, ako napr. Ukrajina. Iná otázka a téma je, aký dosah by malo spustenie týchto geopolitických procesov na Slovensko. Isté je, že Slovensko by sa nenachádzalo na periférií diania, a dosah týchto procesov na vnútornú politiku by bol bezprostredný. Ako príklad možno uviesť rok 1998 a faktickú zmenu režimu ktorá bola z hľadiska svojej konkrétnej podoby a načasovania, okrem iného hlavne výsledkom plánovanej akcie NATO v Juhoslávií.

Dodatok (14.2.2010): Predseda Európskej komisie Barosso zablahoželal Viktorovi Janukovičovi ku víťazstvu v prezidentských voľbách. Tento ťah nebol samozrejmý. Zapadal do vzorca postoja západných Európanov reprezentovaných pozorovateľmi OBSE ku voľbám na Ukrajine. Timošenková zostala nakoniec so svojimi vyhrážkami „ešte silnejšou revolúciou ako bola tá z r. 2004“ v hanbe. Prispel ku tomu jednak spomínaný postoj nie celkom nezávislej, no zatiaľ ako sa chce veriť, snáď politicky súdnej západnej Európy (azda poučenej spätnou analýzou minuloročnej plynovej krízy a možných následkov tej ďalšej?), jednak „pouličná“ príprava Janukoviča na prípadnú revolúciu č. 2 no a nakoniec situačné faktory. Dodajme, že bez kombinácie oboch hlavných faktorov (existencia vnútornej protiváhy voči „oranžovým“ na Ukrajine, a zároveň pozícia niektorých kľúčových štátov EÚ) by situácia viedla iba ku krviprelievaniu, a teda realizácií „tvrdého“ scenára. Dá sa špekulovať, nakoľko bol postoj západnej Európy motivovaný snahou brániť taktike Washingtonu na Ukrajine, ako je naznačené vyššie, alebo, či táto taktika je v súlade s postojom Washingtonu (predsa len, scenár tvrdého vývoja udalostí bol z viacerých dôvodov obtiažny, a z hľadiska načasovania mohol byť vnímaný ako trochu predčasný). Situácia na Ukrajine je napätá, spoločnosť je prakticky ideálne rozdelená (ku čomu prispel spomínaný Juščenkov krok, ale aj veľmi tesné a Timošenkovou spochybňované výsledky volieb), a ekonomickú krízu možno očakávať. Je veľmi pravdepodobné, že dôjde ku scenáru ktorý je v tejto úvahe zhodnotený ako najpravdepodobnejší. Zatiaľ sa však nedá vylúčiť ani „tvrdý“ variant vývoja – v tomto prípade by sa rovnal nástupu Janukoviča do funkcie a následnému rýchlemu ekonomickému kolapsu za spoluúčasti ústredného politického konfliktu beztak rozdelenej krajiny. Tento variant sa zdá zaujímavý aj tým, že by proruské sily na Ukrajine postavil do konfliktu s Ruskom, ktoré by celkom iste odmietlo (v tejto situácií nemôže) niesť náklady Ukrajinského kolapsu formou garancií nízkych cien plynu, ani nijako inak.


Páčil sa Vám tento článok? Dajte o ňom vedieť priateľom na Facebooku!  Share

 

Nový darček pre našich čitateľov!

2010-02-18  (10:28)

 - Nový darček pre našich čitateľov!


Milí priatelia!

Máme pre Vás dobrú správu: každý zaregistrovaný čitateľ portálu chelemendik.sk získava od nás nový darček:

10 % ZĽAVU NA VŠETKY PRODUKTY vydavateľstva Slovanský dom a všetky ruské knihy, cd, dvd, suveníry

ktoré si môže zakúpiť v našom KNÍHKUPECTVE RUSKÉ KNIHY alebo objednať na dobierku



Viac o kníhkupectve Ruské knihy

AKCIA Dopredaj kníh za skvelé ceny

Kniha Sergeja Chelemendika Slovenské Kosovo

 

Drahí priatelia!

V našom Ruskom kníhkupectve - jedinom na Slovensku - nájdete:

 

veľký výber literatúry v ruštine
CD a MP3 s ruskou hudbou
DVD s ruskými filmami a seriálmi
ruské suveníry, hračky, plagáty


Tešíme sa na Vašu návštevu!

Otváracie hodiny
PO,ST,PI
14:00 – 18:00
UT,ŠT podľa predbežnej telefonickej dohody
t.č.:
+421 2 207 338 38
mobil: +421 903 749919
email: ruskeknihy@gmail.com


Naša adresa:

Ferienčíkova 16
811 08 Bratislava

Páčil sa Vám tento článok? Dajte o ňom vedieť priateľom na Facebooku! Share

chelemendik.sk


Ruské knihy

 

 


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |