Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /home/web/chelemendik.sk/www/debug.php on line 10

Chelemendik.sk
Словацко-русский портал Сергея Хелемендика    
Словакия        Клуб ROSSIJA       Сергей Хелемендик       Dobrá sila       Kontaktujte nás       Prihláste sa    Zaregistrujte sa    
20 rokov po prevrate: potreba nového myslenia - chelemendik.sk

 

20 rokov po prevrate: potreba nového myslenia

2020-03-30  (00:53)

 - 20 rokov po prevrate: potreba nového myslenia

Karol Krpala  


Príliš veľa ideológie, príliš málo reality v oslavách 20. výročia „nežnej“ 


Cieľom tohto článku je pri príležitosti aktuálnych osláv výročia režimu, reflektovať vývoj politiky a spoločnosti za posledných 20 rokov v o niečo realistickejších kategóriách, než je typické pre oficiálnu líniu. A to jednak vo vzťahu ku samotnému výročiu – realistickým pohľadom na okolnosti a význam prevratu; ako aj vo vzťahu ku politickému vývoju ktorý na systémovú zmenu nadväzoval. Realistický pohľad na jedno nemožno oddeliť od realistického pohľadu na druhé.

Situácia zrejme nie je zrelá na tvorenie „veľkých teórií“ o bývalom a súčasnom systéme. Napríklad teórií modernizácie. Hlavnou príčinou je nesporne fakt, že zatiaľ je ťažké oboje zhodnotiť z historického, a teda aj ideologického nadhľadu. Najbližšie ku pravde budú iste koncepcie, ktoré poukazujú na množstvo spoločných znakov liberál-kapitalistického i reál-socialistického typu modernizácie. Je to len logické, pretože aj jedna aj druhá ideológia sa snažila zviditeľňovať rozdiely medzi zriadeniami, s výhľadom na perspektívy pozitívnej paušalizácie samej seba a negatívnej paušalizácie konkurenčnej. To znamená, že reálny rozdiel je jednak oveľa menší než ten ktorý sa v oficiálnej rovine priznáva či priznával na jednej aj druhej strane ideologického konfliktu. A zároveň, ten podstatný rozdiel asi nebude spočívať v kategóriách, ktoré sú ideologicky dôležité – teda v normatívnych systémových kategóriách okolo ktorých ideológie oscilujú. Je to nakoniec iba logické.

Ako najschodnejšia cesta ku uchopeniu problematiky súčasného ako aj bývalého zriadenia – ktorá je celkom v súlade s vyššie uvedenými logickými podmienkami – sa javí celkom konkrétna objektivistická analýza celkom konkrétnych procesov v celkom konkrétnych sociálnych a politických podmienkach, s cieľom reflektovať konkrétne, teda naše, sociálne a politické problémy. Skôr než bude možné vytvárať „veľké teórie“, bolo by vhodné mať za sebou aspoň minimálnu reflexiu situácie pred, ale aj po prevrate, ktorý znamenal ustanovenie súčasného systémového a ideologického status quo. A to v  reálnych, politických kategóriách. Tento článok sa pokúša, prostredníctvom aktuálneho výročia nežnej revolúcie, reflektovať politickú realitu v ktorej žijeme. O nej charakter osláv nesporne tiež vypovedá.

Oslavy 20. výročia „nežnej“.

Ak chcete poznať politické zriadenie a situáciu ktorá v ňom vládne, je dobré spoznať jeho ideologický slovník. Keď vezmeme do úvahy charakter dnes už obligátneho ideologického slovníka typického pre túto dobu a súčasný režim, možno vysloviť pár predpokladov o tom, akým slovníkom v nasledujúcich dňoch a týždňoch oslávi 20. výročie svojho ustanovenia.

Možno bude uvedená paralela s 1. ČSR, označujúca tento štát za demokratický. Poukáže sa azda na to, že „demokracia po roku 1989 vydržala tak dlho ako demokracia po r. 1918“. Nebude sa pri tom rešpektovať fakt, že režim 1. ČSR mal s demokraciou spoločné približne podobne veľa ako režim po r. 1948. Kým režim v r. 1948–89 počas svojich politicky represívnych období zlikvidoval vyše 200 osôb (cca polovicu tvorili Slováci), režim 1. ČSR postrieľal len na Slovensku 119 ľudí. To sú porovnateľné čísla. V oboch prípadoch sedeli ľudia za to čo napísali, v oboch prípadoch sa uplatňovala cenzúra (v časoch reálneho socializmu od určitej doby len neoficiálna). Napriek tomu, že z hľadiska svojej represivity sú oba režimy v podstate porovnateľné, jeden z nich bude stotožňovaný s deklaratívnym ideálom „demokracie“, druhý s pojmom presne opačného normatívneho významu...

Možno bude poukázané na to, že v bývalom režime mal „štát“ mimoriadne silnú úlohu, s implicitným náznakom, akoby sme dnes žili v neštátnej spoločnosti. Nebude sa pri tom rešpektovať fakt, že štátny aparát dnes je podstatne personálne i vybavením rozsiahlejší, ako za bývalého režimu. Aparát štátu ochraňujúceho „neštátne“ súkromné vlastníctvo, musí byť proste z nejakého dôvodu rozsiahlejší (a drahší), ako aparát štátu, ochraňujúceho „štátne“ kolektívne vlastníctvo...

No a konečne, takmer iste sa bude používať nevkusne veľké množstvo klišé, stotožňujúcich nejaký režim s „demokraciou“ (a iný zasa s „totalitou“ – čiže vlastne s nacistickým Nemeckom). Akoby sa tu všetky režimy od roku 1918 neoznačovali za „demokratické“ a akoby bolo primerané stotožniť nejaký režim s deklaratívnym ideálom demokracie. Teda stotožniť sa s jeho ideologickým obrazom samého seba, a to v nemálo dogmatickom štýle... 

Poukázaním na tieto časté no pritom zjavné rozpory a absurdnosti dnes obligátneho „oficiálneho“ ideologického slovníka možno začať úvahu o 20. výročí prevratu a o tom, čo sa následne udialo.

Staronové klišé.

Vyššie uvedené klišé spadajú do oblasti nezmyslov už z definície, pokiaľ ide o vysvetľovanie, popis a porovnávanie politickej reality, ako aj procesov zániku alebo vzniku režimov. Je to klasický príklad oficiálnej ideologickej línie - v podstate tých istých klišé, ktoré sa každým režimom menia v príslušnom ideologickom garde. No ktoré je bezpredmetné skúmať z hľadiska ich vzťahu s realitou. Podstatným elementom každej oficiálnej línie je mytológia ustanovenia aktuálneho inštitucionálneho a ideologického (systémového) status quo. V rámci nej sa na elementárnej úrovni riešia základné ideologické funkcie: t.j. pozitívne vykreslenie aktuálneho status quo, ktoré najlepšie vynikne v kontraste s negatívnym vykreslením toho predošlého (ancien régime) alebo konkurenčného. Tak ako bol v rokoch 1948–89 Víťazný február označovaný za „demokratickú a socialistickú“ revolúciu, po r. 1989 sa v oficiálnej línií presadila interpretácia Novembra 1989 ako (takisto) „demokratickej“ a okrem toho aj „liberálnej“ alebo proste kapitalizmus ustanovujúcej revolúcie. Všimnite si v oboch prípadoch spojenie všeobecného deklaratívneho ideálu s konkrétnym ideologickým programom. Dodajme, že kým v prvom prípade málokto pod pojmom socializmus chápal jeho stalinský model, v druhom prípade, podľa sociologických prieskumov, spoločenská objednávka na kapitalizmus prakticky neexistovala. O naplnenie spoločenskej objednávky teda v týchto prípadoch asi nešlo...         

Oficiálne dogmy a realita.

Keďže je logicky pomerne ľahké vyvrátiť ideologické klišé, vyvstáva otázka realistického pohľadu na vec. Rozpory oficiálnej línie s realitou vedú k tomu, že sa stále viac opiera o prázdne ideologické klišé, heslá a dogmatické výroky, ktoré vzhľadom ku svojmu charakteru nemôžu byť ani hodnotené z pohľadu svojej pravdivosti či nepravdivosti. Výrok, že nejaký režim je totožný s nejakým deklaratívnym ideálom je totiž nezmyslom už z definície. Výsledkom je, že táto línia je prakticky už vecne neudržateľná a často až absurdná. Jej absurdnosť ilustruje okrem iného napríklad fakt, že ako štátny sviatok oslavujeme výročie akcie organizovanej podľa všetkého ŠtB – pritom ŠtB nie je považovaná za demokratizačnú inštitúciu (ako by mohlo napadnúť nezaujatého pozorovateľa), naopak, je negatívne paušalizovaná natoľko, že CIA, KGB a Mossad môžu blednúť závisťou...

Došlo to tak ďaleko, že „správny“ pohľad na vec bol ustanovený zákonom, a zo zákona bolo definované aj to, ako a s akým výsledkom má byť porovnanie a teda i skúmanie režimov realizované (zákon o bývalom režime a zákon o Ústave pamäti národa). Pritom odborne táto zo zákona definovaná pravda neobstojí: režim v r. 48–89 nemožno popri všetkých nesporných negatívnych stránkach ani zďaleka stotožniť ani typologicky spojiť s fašistickým režimom, a do definície pojmu „totalitný režim“ by nezapadal ani na základe preukázane ideologicky účelových politologických koncepcií totalitarizmu. Čo je dôležité, v tomto ohľade dnešný stav ideologickej legislatívy prekročil aj ten za bývalého režimu. Možno preto sa o tom veľmi nehovorí. Problém súvisí s otázkou uzatvorenej ideológie. Že v podmienkach, ak sú zo zákona definované (v podstate vecne a odborne neudržateľné) povinné pravdy a vytvárané oficiálne inštitúcie ktorých funkciou je „skúmať“ javy v súlade s týmto zákonne určeným rámcom, je ideologickým rámcom fungovania danej spoločnosti uzatvorený (dogmatický) ideologický systém, nie je za normálnych okolností veľmi otázne. Prečo tomu tak je, nakoniec tiež priamo súvisí s určitými trvalo prítomnými a do značnej miery analogickými algoritmami, prítomnými vo vývoji našich politických režimov v druhej polovici 20. st. 20 rokov je už až moc zrelý čas na to, aby sme prekročili rámec prvoplánovo propagandistického obrázku doterajšej politickej minulosti i súčasnosti, dogmaticky odmietajúceho reflexiu aj tých najsprofanovanejších nezmyslov. Toho bol po 20. rokoch (dokonca i skôr) schopný aj bývalý režim. Cieľom tohto článku je poskytnúť nie síce úplný, ale zato realistický obraz udalostí spred 20. rokov, ako aj nasledujúceho vývoja v kontexte dnes už známych faktov, a realistických historických porovnaní.

Reálny pohľad na 17. november 1989 a jeho súvislosti.

Ak chceme oddeliť ideologický pohľad od faktov, ktoré sú dnes už historicky známe, možno najlepšie je začať dátumom, ktorý si súčasný režim vybral pre oslavu sebaustanovenia. 17. novembra 1989 totiž podľa dnes známych faktov nedošlo ku spontánnemu vystúpeniu študentov voči režimu, ale ku realizácií scenára ktorý bol vypracovaný buď na 13. oddelení KSČ vedenom Hegenbartom, alebo v bezpečnostných štruktúrach štátu. Dnes je už hlavne známe, že oficiálne povolenú akciu študentov pri príležitosti výročia 17. novembra 1939 v podstate zorganizovala a mimo povolenú trasu pochodu (na Václavské námestie) viedla ŠtB. To viedlo ku zásahu jednotky ÚRNA, ktorá bola v ten deň pripravovaná pre plánovaný (!) zásah na Václavskom námestí už od dopoludňajších hodín, teda v čase, keď bežní účastníci oného zhromaždenia nemali ani poňatia, kde sa budú nachádzať večer. Po skončení zhromaždenia bol dav prevažne študentov s využitím metód ovládania davu odklonený mimo oficiálne povolenú trasu na hlavnú pražskú triedu. To bola zámienka pre stret s poriadkovými silami, v role ktorých však vystupoval Útvar rýchleho nasadenia – teda špeciálna jednotka. ŠtB takisto poskytla „mŕtveho“ študenta Šmída – zahral ho dôstojník ŠtB Zifčák, ktorý dodnes žije a o udalostiach otvorene hovorí.

Len na okrej dodajme, že podobný scenár riadenia davu sa realizoval neskôr na Letnej. Takýmto spôsobom sa okrem iného zariadilo, aby dav, ktorý spontánne začal skandovať heslo „Dubček na Hrad“ adresované predstaviteľovi programu „Socializmu s ľudskou tvárou“, zmenil skandovanie na heslo „Havel na Hrad“ adresované predstaviteľovi „ľudskosti“, z ktorej sa neskôr akosi vykublal obyčajný kapitalizmus. Dokonca aj pri prezeraní niektorých archívnych záznamov možno metódy riadenia davu pozorovať. V záznamoch často počuť v dosahu mikrofónu počuteľný individuálny výkrik „potlesk!“, prípadne nejaké heslo (spomínané „Havel na Hrad“), ktoré po niekoľkonásobnom opakovaní niekoľkých jednotlivcov začne opakovať viac a viac ľudí, a následne celý dav. Štatisticky je úplne nemožné, aby sa niekoľko tisíc ľudí „dohodlo“ na nejakom hesle. Takisto jednotlivý výkrik v dave zanikne. Spoľahlivo však dav preberie heslo, ktoré je mu poskytnuté viacerými dohodnutými (či vysielačkou komunikujúcimi) jednotlivcami, rozptýlenými v dave. Je to takmer na 100% účinná metóda, ktorú ako prví využili fašisti. Účinnosť takéhoto riadenia sa teda rovná ba i prevyšuje účinnosť riadenia formálnej organizácie, kde je napríklad plnenie určitých pokynov vyžadované oficiálnymi sankciami. Dav môže spontánne vyprodukovať heslo iba v situácií, ak čelí podnetu ktorý je všetkým dôverne známy a emocionálne silný (napríklad osoba A. Dubčeka). Ako náhle dav zbadal Dubčeka vystupovať na tribúnu, presne toto sa stalo. Vzápätí bolo Dubčekovi fyzicky zabránené vystúpiť na tribúnu a davu „podhodené“ iné heslo. Bol to vari jediný prípad, keď dav konal spontánne – darmo, na 100% účinná nie je žiadna metóda riadenia.

Metóda riadenia davu je však najúčinnejšou formou riadenia masy ľudí, ktorá je navyše prakticky absolútne jednosmernou – poskytuje určitému subjektu možnosť dav ovládať. Práve preto sa revolúcie vždy organizujú aj prostredníctvom davu. Ak chcete presadiť určitú zmenu, potrebujete okrem iného ovládaný dav a atomizovaný zvyšok spoločnosti. To je príklad všetkých „farebných“ revolúcií. Je to v podstate základom technológie revolúcie. Nesmie však vzniknúť proti dav, hlásajúci heslá niekoho iného...

Následne, po nejakom čase prebrali revolučnú rétoriku oficiálne masmédiá, ktoré poskytli priame prenosy z „revolúcie“, začali vznikať akčné výbory v médiách, na pracoviskách a v odboroch. Realizovalo sa v organizačnej rovine v podstate presne to isté, čo v roku 1948 – aj vtedy začali vznikať akčné výbory, presne analogicky ako o 41 rokov neskôr. Pretože samotný dav nestačí, musí o tom vedieť celá krajina. O čom? No predsa o tom, že budeme mať iný režim. Teraz už konečne ten naozaj demokratický a slobodný, nie len deklaratívne, ako bol ten „starý“... Na podobnosti zabudnite.

Širší kontext.

Po tomto úvode do problematiky, kde sme spomenuli dnes už známe fakty, a poukázali na základné vonkajšie a povrchné súvislosti procesu, je vhodné zasadiť vec do širšieho a  hlbšieho kontextu. Vyššie sú uvedené fakty súvisiace s priebehom samotného politického divadla. Poukazujú na to, že vec preukázateľne nebola spontánna, ale organizovaná, a že bola z nejakého dôvodu organizovaná samotným režimom. Ako rozoberieme neskôr, aj v r. 1948 bola akcia organizovaná samotným režimom. Sú fakty, ktoré poukazujú na širšie súvislosti.

V auguste 1989 sa stretla v hoteli Paríž v Prahe skupina predstaviteľov ČSSR medzi ktorými bol aj námestník federálneho ministra vnútra A. Lorenc, s veľvyslancami štátov bloku NATO. Zvukový záznam z rozhovorov nie je verejne prístupný, no je známe, že predmetom rozhovorov bola príprava pokojnej zmeny režimu tak, aby sa predišlo zbytočným stratám a komplikáciám. Bežný človek si položí logickú otázku, prečo rokovania o prevrate, ktorý mal organizovať samotný režim, boli vedené so štátmi NATO a samozrejme aj otázka, prečo samotný režim organizuje svoje vlastné zvrhnutie. Odpovede na tieto otázky treba hľadať tým, že konkrétne procesy zasadíme do určitých širších inštitucionálnych vzorcov, ako je rozdelenie sfér vplyvu a riadená zmena režimu v zmysle vzorca jeden blok – jedna ideológia. 

Geopolitický kontext.

Od roku 1987 do roku 1989 prebiehali rokovania medzi Moskvou a Washingtonom. Obsah týchto rokovaní nebol verejný, no na základe informácií, ktoré dodnes opustili sféru utajenia vieme, že predmetom rokovaní bolo to isté, čo na Jalte 1945: bolo to rozdelenie sfér vplyvu medzi superveľmocami. Rozdelenie sfér vplyvu sa vždy realizuje s ohľadom na to, aby „zodpovedali vzájomnému pomeru síl“. V rokoch Gorbačovovej vlády sa v dôsledku nezmyselných krokov prezidenta ZSSR a generálneho tajomníka KSSZ, výrazne tento pomer vychýlil. Zároveň, ako sa zdá, v KSSZ vznikli frakcie, ktorým už socializmus nevyhovoval, a postrádali silnú motiváciu ku udržovaniu socialistického tábora – na rozdiel od kapitalistických elít na čele mocenskej pyramídy USA nemali eminentný materiálny záujem na udržaní svojho bloku. Na strane druhej prebiehalo v 80. rokoch to, čo marxisti i nemarxisti nazývajú „všeobecná kríza kapitalizmu“, a čo sa práve v dôsledku výsledku studenej vojny prenieslo až do dnešných dní. Nebyť rozpadu socialistického bloku, kapitalizmus ako spoločenské zriadenie by pravdepodobne skončil v blahej pamäti už začiatkom 90. rokov. To však viedlo ku obrovskej mobilizácií hlboko, až životne zainteresovanej elity na Západe, hlavne v USA. Ak na jednej strane bola motivácia elity vysoká a viedla až ku ochote viesť atómovú vojnu, a na strane druhej nízka, pričom elita pomrkávala po kapitalistickej perspektíve, za určitej konštelácie (v čase momentálneho a dosť rýchleho oslabenia ZSSR) to viedlo ku rozdeleniu sfér vplyvu dohodou. Je dôvod predpokladať, že ak by bol pri moci Brežnev, Chruščov či Lenin (nehovoriac o Stalinovi), a im zodpovedajúce elity, ZSSR by to pravdepodobne ustál, pretože by hral na konfrontáciu rovnako, ako Západ. A bola by to západná elita, ktorá by musela prijať ponuku „beztrestnosti“ v novom zriadení, namiesto perspektívy atómového spáleniska. A história by sa vyvíjala inak. Nech už je pravda o tomto „vysokom“ pozadí akákoľvek, faktom je, že ku dohodám o rozdelení sfér vplyvu medzi USA a ZSSR došlo. Ich realizačnú časť odštartovali rokovania na Malte v roku 1989, ktorých utajenú časť nepoznáme. Rovnako, ako sme 50. rokov nepoznali Jaltské dohody. Vieme však to ostatné, okrem toho vieme, čo povedal Gorbačov veľmi diplomaticky oficiálne, a vieme, že práve v tom čase začali reál–socialistické režimy po celej strednej a východnej Európe sami organizovať prevraty namierené proti sebe. (Viď. príklad ČSSR.) V priebehu doslova pár týždňov, sotva mesiacov. To je náhodne úplne nemožné. Došlo jednoducho ku pokynu z Moskvy, ktorého obsahom bola informácia o zmene (o tom, že už negarantuje bezpečnosť socialistických štátov) a podmienkach dohody o zmene. Skrátka o tom, že to tu prepúšťajú niekomu inému a treba podniknúť – vo vlastnom záujme – zodpovedajúce kroky. Koordinácia jednotlivých krokov už logicky prebiehala s novým správcom oblasti.

Vzorec Malta–Jalta.

Pre obe veľké sociálne transformácie realizované na našom území v 20. storočí (reálny socializmus a neoliberalistický kapitalizmus) je typické, že boli výsledkom geopolitických dohôd. Z logiky fungovania inštitucionálnych systémov (režimov, blokov) vyplýva, že musia byť stabilizované v zmysle vzorca „jeden blok– jedna ideológia“. Vo svete prakticky nenájdete výnimku z tohto pravidla. Ak aj malé rozdiely sú, ideologicky sa musia maskovať. Iná vec je, že ideologická a systémová kompatibilita je nevyhnutnou podmienkou exploatácie, ktorá je funkciou vo vzťahu centra a periférie. Východná časť bloku NATO je toho ukážkovým príkladom až natoľko, že popredný americký oficiálny politológ, stratég a ideológ Z. Brzezinsky sa neštíti celú Európu nazvať celkom otvorene vazalmi USA, odovzdávajúcimi vazalskú daň. Kde je v potravinovom reťazci jej „Východ“, je potom všeobecne známe.

Z hľadiska charakteru politických procesov, a následne aj režimov v stredoeurópskych štátoch je vzorec „Malta–Jalta“ kľúčový.  Keď v roku 1945 došlo ku rozdeleniu sfér vplyvu, výsledkom bolo prebranie zodpovedajúceho ideologického modelu. Keď v r. 1989 došlo k analogickému procesu, výsledok bol tiež analogický. Tak ako predvojnový buržoázny politik a prezident buržoáznej ČSR Edvard Beneš v r. 1946 na medzinárodnej pôde otvorene deklaroval „odvahu a vôľu budovať v Československu socializmus“, ako program de facto akceptovaný už v roku 1945, komunista Čalfa prišiel do vlády v r. 1989 s cieľom budovať kapitalizmus. Oba procesy sú natoľko zhodné, že ich možno nesporne identifikovať ako jednu a tú istú politickú inštitúciu, realizovanú v odlišnom geopolitickom a ideologickom garde.

Pri prevratoch ktoré slúžili ku ideologickej legalizácií systémovej zmeny išlo o tichú spoluprácu „starých“ i  „nových“ predstaviteľov. Veľa sa hovorí o politických procesoch 50. rokov, no menej sa hovorí o tom, že v drvivej väčšine to boli procesy jedných komunistov s druhými – tými, ktorí stalinský model neboli ochotní prijať. Beneš a Husák ako prezidenti ČSR a ČSSR mali v závere svojej kariéry takmer rovnaký osud. Pripravili pôdu na nevyhnutnú zmenu a po zmene demonštratívne odstúpili, napriek tomu, že „nový“ režim ich oficiálne ako prezidentov akceptoval. Chceli si zachovať tvár pre budúce generácie. Tak ako bol zvnútra režimu organizovaný prevrat v r. 1948 a následne došlo ku transformácií dovtedajšieho straníckeho systému na nové podmienky, k analogickému procesu došlo aj po r. 1989. Ako je uvedené vyššie, bola použitá dokonca jednotná technológia spojená s organizovaním „akčných výborov“ a rituálnou diskreditáciou „starých štruktúr“. Staré strany boli premenované a „reformované“ v jednom aj druhom prípade. Jeden z najmenej uvádzaných faktov je fakt relatívne vysokej miery kontinuity straníckeho systému. Zrejme by to spochybňovalo podsúvané predstavy typu „všetko je inak“ už na tej najformálnejšej úrovni.

Čo je podstatné, vzorec „Malta–Jalta“ podstatným spôsobom formoval, resp. formuje charakter vzniknutých politických režimov ustanovených na základe rozdelenia sveta. Túto skutočnosť je najlepšie ilustrovať porovnaním inštitucionálnych procesov (a systémov) po r. 1945 a po r. 1989. V tomto prípade na príklade inštitucionálneho vývoja v Československu a po rozdelení v roku 1993 na Slovensku. Analogické procesy prebehli v ostatných krajinách strednej a východnej Európy.

Trvalé algoritmy vývoja politických režimov.

Výsledkom dohôd o rozdelení sveta z rokov 1945, resp. 1989 a potreby stabilizácie nového geopolitického status quo v zmysle vzorca „jeden blok – jedna ideológia“, bola potreba napasovať na rôznorodú oblasť celej strednej a východnej Európy určitý jednotný ideologický program. A to nie hocaký, ale taký, aký zodpovedal momentálnemu hegemónovi. Ak chcete zhora určiť čo bude dobré pre desiatich rozdielnych ľudí (alebo národy), v ideálnom prípade sa to bude hodiť jednému z nich. S najväčšou pravdepodobnosťou však ani jednému... Po II. svetovej vojne bola spoločenská objednávka orientovaná na zavedenie socializmu, nie však jeho stalinského modelu. Po r. 1989 spoločenská objednávka na kapitalizmus vo vtedajšom Československu prakticky absentovala. Toto dokazujú prieskumy verejnej mienky.

V oboch prípadoch teda bolo nutné presadiť taký ideologický program, takú „politiku“, ktorá bola v rozpore s požiadavkou väčšiny sociálnych skupín v spoločnosti. Takáto úloha logicky nie je realizovateľná bez obmedzenia možností politického výberu. Ak musíte politicky realizovať politicky (sociálne) nelegitímny program, nemôžete vytvoriť legitímny, teda otvorený politický systém. Musíte zabrániť vstupu tých skupín záujmov do politického systému, ktoré nie sú v súlade s týmto programom. Ak sú to záujmy väčšinové, tak musíte zabrániť vstupu väčšinových záujmov do politického systému. Musíte zabezpečiť, aby sa záujmy ktoré sú väčšinové nerealizovali, a záujmy menšinové realizovali. No a môžete to zabezpečiť jedine inštitucionálne, teda konštrukciou politického systému – inštitúcií, ktoré v jeho rámci pôsobia. Splnenie tejto podmienky je presným opakom toho, čo sa nazýva otvorený, alebo proste demokratický politický systém. Hoci v rámci oficiálnej politológie sa tak po r. 45, ako aj, a hlavne po r. 89 (ako ináč) vytvoril celý politologický „priemysel“ ktorý má „vedecky“ vysvetliť, že v Strednej Európe sa stalo niečo ako malý politický zázrak – Zaviesť inštitucionálny/ideologický stav v rozpore so spoločenskou objednávkou bez toho, aby bolo nutné obmedziť reálnu otvorenosť politického systému (čo sa inak nazýva aj pluralitným princípom), teda vlastne zaviesť niečo proti vôli niekoho bez toho, aby sme museli dotyčného vyradiť z rozhodovania – Pri realistickej systémovej analýze, samozrejme, takýto antilogizmus neobstojí. Aj v jednom aj v druhom prípade je podstata oficiálnej línie postavená na zatĺkaní podstatnej časti reality o fungovaní politického systému. Čo je dôležité, v oboch prípadoch možno pozorovať zhodné algoritmy tohto druhu ideologickej apologetiky. Táto skutočnosť je potom celkom logicky jedným z vari najviac tabuizovaných faktov.

Ako fungoval politický systém za socializmu.

Socializmus bol fakticky akceptovaný ako oficiálny ideologický program už v roku 1945, (resp. 1944), všetkými relevantnými politickými stranami tak isto, ako po roku 1989 kapitalizmus. ČSR bola od r. 1945 ľudovo demokratickým, čiže de facto socialistickým štátom. (Od roku 1989 liberálno demokratickým, čiže de facto kapitalistickým.) Do roku 1948 fungoval režim za aktívnej účasti strán, ktoré pred vojnou fungovali ako strany buržoázne, resp. pravicové. Program výstavby socializmu museli akceptovať ako vonkajší faktor. To viedlo ku diskrepanciám, pokiaľ ide o podobu zriadenia a tichej opozícií voči stalinizmu. Tá však bola typická aj pre samotných komunistov. V r. 1948 došlo ku zavedeniu režimu, v ktorom de facto (zatiaľ nie de iure) dominovala jedna ideologická zložka a pomerne úzkoprofilová línia. Tento fakt musel mať celkom logicky aj svoje inštitucionálne vyjadrenie.

Do roku 1960 (prijatie článku „O vedúcej úlohe KSČ“ a iných ustanovení) fungoval stranícky a politický systém oficiálne ako systém pluralitný, aspoň v tom zmysle, že oficiálne v ňom nemal nikto „vedúcu úlohu“. V iných socialistických štátoch boli podobné články prijaté ešte neskôr. Fakticky však od roku 1948 jedna zložka politického režimu a zároveň straníckeho systému mala dominantné postavenie. Ostatné politické strany pôsobiace v rámci režimu mali reálne druhoradé postavenie, ich politické postavenie bolo len formálne. Táto skutočnosť má podstatný význam pre realistickú analýzu fungovania politických režimov, pretože poukazuje na to, že ich reálne fungovanie nie je možné hodnotiť z hľadiska formálne prakticky vždy deklarovaných ideálov, ako: stranícky pluralizmus, deklaratívna existencia občianskej spoločnosti, a masmediálneho systému, ktorý svojou pluralitou má zodpovedať pluralite názorov v spoločnosti a tým umožňovať reálnu realizáciu formálne–inštitucionálneho (straníckeho) pluralizmu politického systému. Že každý režim sa označuje ako „demokratický“ a „slobodný“ je potom úplná banalita.

V podmienkach bývalého režimu samozrejme boli deklarované tieto pojmy tak ako je tomu aj dnes. Ako bolo uvedené, do r. 1960 (práve počas reálne politicky najtvrdšieho obdobia) oficiálne nemal nikto vedúcu úlohu. (Pritom aj po r. 1960 bol systém legitimizovaný tézou, že občania predsa môžu KSČ i s jej vedúcou úlohou zamietnuť v „slobodných a demokratických“ voľbách.) Táto volebná vymoženosť sa hlavne v 50. rokoch propagovala možnosťou každého občana kandidovať do parlamentu (nie iba v rámci politickej strany a nie len v rámci NF) ak nazbieral 1000 podpisov. Občianskou spoločnosťou (rôznymi spoločenskými združeniami a organizáciami) sa v duchu marxistického dôrazu na občiansku spoločnosť samozrejme režim oháňal takisto. Pokiaľ ide o masmediálny systém, väčšina režimov deklaruje (odborne neudržateľný) koncept inštitucionálneho (nie ideologického) oddelenia médií od politiky. V kapitalizme masmédiá vystupujú ako „súkromné“, v socializme ako „spoločenské“ organizácie (vlastnené napr. rôznymi združeniami). V praxi o „neštátnosti“ ako „nepolitickosti“ nemôže byť ani reč, veď ak by sme postupovali podľa uvedenej logiky, taj napríklad fašistický systém by musel byť plný „nepolitických“ masmédií. Väzba masmédií na oblasť politiky je dávno preukázaný fakt, masmédiá vystupujú ako subjekt na politickom trhu. Otázne je len to, či je mediálny systém pluralitný, alebo nie.

Práve pri tomto sa dostávame ku podstatnej skutočnosti. Politicky pôsobiť bez masmédií nie je možné. Politická strana z pohľadu občanov existuje len ako mediálny subjekt. Tento jednoduchý fakt vyčerpávajúcim spôsobom vysvetľuje, prečo je nevyhnutnou súčasťou straníckeho pluralizmu, pluralizmus mediálny. Podobnú funkciu vo vzťahu ku (v rôznej podobe prakticky vždy deklarovanému) straníckemu pluralizmu má občianska spoločnosť. Či už reálna, alebo oficiálna. Práve tieto dve zložky politického režimu: masmediálny systém a občianska (alebo oficiálna občianska) spoločnosť sú platformou, na ktorej pôsobí stranícky systém. Tie neboli reálne pluralitné. Realita samozrejme nebola čierno–biela, existovali výnimky: napríklad Československý zväz spisovateľov, vydávajúci Literárny život, často pôsobil ako ostrov nekonformného myslenia, čo viedlo i ku jeho konfliktom s mocou. Celkový trend bol však opačný. Deklarovaná pluralita politického systému nezodpovedala názorovej pluralite spoločnosti. To sa nestalo samo od seba, museli byť na to vytvorené určité inštitucionálne podmienky. Ideologická jednofarebnosť masmédií, ako aj „oficializácia“ občianskej spoločnosti viedla ku tomu, že i na platforme oficiálne viac straníckeho systému sa prakticky realizovala len jedna línia, a tá mala zasa svoje inštitucionálne (organizačné) vyjadrenie v reálnych, organizačných väzbách len určitej zložky straníckeho systému na systém oficiálnej občianskej spoločnosti ako aj na systém masmediálny, na čo často slúžili práve aj rôzne organizácie oficiálnej OS. V takýchto podmienkach bola reálna pluralita a alternatívnosť systému, ako aj vstup väčšiny sociálnych skupín do (uzavretého) politického systému neutralizovaný. To umožnilo viesť napríklad politické represálie 50. rokov, zahrnúť do politického procesu silové zložky a tajné služby. Pokiaľ ide o reálnu ideologickú vedúcu úlohu, tú mala určitá zložka straníckeho systému aj pred tým, ako bol prijatý po vzore ZSSR článok „O vedúcej úlohe“ (inak by sa systém ČSR tomu sovietskemu nepodobal). Táto reálne vedúca úloha bola aj popísaným spôsobom inštitucionálne vyjadrená. Uvedený stručný popis vzťahov medzi zložkami politického systému – systémom mediálnym, (oficiálnej) OS a straníckym systémom – vlastne ukazuje technológiu fungovania politických režimov.

Bývalý režim teda prinajmenšom v určitom období svojej existencie (tak ako podobné režimy na zhodnej i opačnej strane ideologickej barikády) oficiálne deklaroval v podstate presne tie isté klišé, aké sa deklarujú aj dnes. V prípade bývalého režimu dnes už nie je ideologický problém poukazovať na jeho reálnu uzavretosť, inštitucionálnu a ideologickú homogenitu. Možno teda ľahko dokázať, že deklarovaný stranícky pluralizmus, deklarovaná občianska spoločnosť a reči o „apolitických“ či „slobodných“ masmédiách preukázateľne nie sú reálnym kritériom charakteru politického režimu, pokiaľ ide o jeho otvorenosť a uzavretosť, resp. inštitucionálnu a ideologickú homogenitu. V poslednom prípade skôr poukazujú na to, že niečo nie je v poriadku, keďže uvedené heslá problém stavajú do úplne irelevantnej roviny.

Tento poznatok, a fakt, nás odkazuje ku spomínaným reálnym ukazovateľom, ktoré sú znakom inštitucionálnej a ideologickej homogenity (uzavretosti) akéhokoľvek politického režimu, teda ku jeho objektívnym inštitucionálnym (systémovým) parametrom. Ak aplikujeme tieto reálne ukazovatele na politický režim po r. 1989, tak výsledok bude celkom pochopiteľne odlišný ako deklaruje oficiálna línia, podobne, ako bol v rozpore s oficiálnou líniou bývalou. Tak ako objektívne nie je dôvod, aby klišé ktoré nenarábajú s reálnymi ukazovateľmi, zodpovedali realite včera, nie je na to dôvod ani dnes.

Politický systém po r. 1989.

Po r. 1989 presne analogicky ako po r. 1945 prebrali všetky relevantné strany pôsobiace v politickom systéme (vrátane KSS premenovanej na SDĽ) ako ideologický program kapitalizmus, resp. neoliberalizmus. Vznikla však podobná situácia ako po r. ´45, a to spor o podobu tohto zriadenia, ktorý bol vlastne výsledkom nejednoznačného stotožnenia sa spoločnosti s tým, s čím bolo nutné sa stotožniť. To malo za následok do značnej miery podobný inštitucionálny vývoj, ako po r. 1945. Podstatné však je, že analogické funkcie – potreba uzavrieť politický systém pre sociálne síce väčšinové, no ideologicky nevhodné názory – sa riešila v čisto inštitucionálnej rovine analogickými metódami. Teda ak porovnáme systémy, zisťujeme, že sú čo do parametrov inštitucionálnej štruktúry režimu podobné.

Ak celkom logicky vnímame systém (oficiálnej) OS, systém masmediálny a systém stranícky ako základné inštitucionálne zložky politického systému, resp. režimu (na ktoré sa potom môžu „nabaľovať“ rôzne neformálne politické štruktúry ako silové a spravodajské zložky), potom zisťujeme, že technológia zostáva do značnej miery zachovaná i po r. 1989. Na Slovensku a v ostatných stredoeurópskych štátoch, v záujme realizácie neoliberalistickej transformácie, nutne muselo dôjsť k  „pritiahnutiu“ parametrov politického systému s cieľom analogickým ako v prípade predchádzajúcom, teda s cieľom v potrebnej miere uzavrieť politický systém. To znamenalo jednak zánik názorovej opozície v médiách a následne, ako dokazuje profesor Greskovits, aj v straníckom systéme a vo vzťahu opozícia–vláda. Tento proces bol prirodzene sprevádzaný, vznikom staronovej „oficiálnej“ občianskej spoločnosti. Toto je objektívny, empirický fakt, či ho budeme hodnotiť pozitívne, alebo negatívne. Samo od seba – vzhľadom ku vzťahu spoločnosti k tejto línií – sa to logicky nemohlo stať, tento obmedzujúci rámec bol vymedzený a vynútený inštitucionálne, a to často dosť striktne.

Zánik masmediálneho pluralizmu (resp. jeho obmedzenie na minimálnu úroveň) je u nás dobre ilustrovateľný po r. 1998 a hlavne 2002, keď prakticky zanikli všetky opozičné masmédiá, napriek tomu, že väčšina verejnosti podľa prieskumov vykazovala opozičné politické postoje. Zostali len tie, ktoré sa predtým celkom otvorene definovali ako naklonené Dzurindovej neoliberalistickej vláde. Z opačnej strany „barikády“ zostali len okrajové. Analógia s druhou polovicou 40. rokov temer stopercentná. Zmena vlády v r. 2006 na tomto stave už nič nezmenila, čo naznačuje, že formálne otvorenie účasti na moci iným stranám neviedlo ku zmene fundamentov politického systému, a teda ani neprekračuje rámec formálnej účasti. Politický režim zároveň začal prerastať systémom oficiálnej OS. OS je jedným z tých parametrov, ktoré v poprevratových podmienkach nadobudli ešte „oficiálnejšiu“ podobu ako pred r. 1989. Systém oficiálnej občianskej spoločnosti je tvorený viacerými navzájom personálne (v rovine vedenia) a finančne poprepájanými organizáciami, ktoré pôsobia na finančnom základe štátneho rozpočtu (resp. troch geopolitických fondov) USA a zároveň sú personálne riadené osobami reprezentujúcimi finančnú základňu – ide teda prakticky o vzťah priameho riadenia. Zároveň sú personálne prepojené na určitú (ideologicky dominantnú) časť straníckeho systému a tvoria čiastočne jeho inštitucionálne väzby na masmediálny systém, čo takisto zodpovedá vzorcu z minulosti. Zároveň to nenecháva priestor na pochybnosti o tom, že ide o oficiálnu, nie reálnu OS.

Porovnanie a podobnosti režimov.

Z hľadiska svojho formálne inštitucionálneho typu môže mať politický systém podobu konkurenčného politického systému (strany sa pri vláde striedajú ako je to vo väčšine západných politických systémov), alebo konsenzuálneho (všetky relevantné strany sú vo vláde – za klasický príklad bolo považované napr. Švajčiarsko). Práve v druhom prípade ide v podstate o „pluralitný“ systém v pravom zmysle slova, nakoľko vládnutie je spoločensky reprezentatívne. Pojem „pluralita“ je však všeobecne obľúbený, preto ho používajú aj systémy konkurenčného typu. Čo je podstatné, všetky systémy, ktoré sa označujú za „pluralitné“ (teda všetky) sa identifikujú na základe logiky jedného alebo druhého druhu. V oboch prípadoch, ako ukazujú aj uvedené príklady, môžu existovať systémy (relatívne) otvorené, ľudovo povedané „demokratické“. (Prinajmenšom z pohľadu dnešnej línie by nebolo žiaduce ich označiť za nedemokratické.) Logicky, systémy inštitucionálne (a ideologicky) pomerne homogénne, resp. uzavreté („nedemokratické“) môžu takisto existovať, a existujú, v oboch prípadoch. Tak ako môžete mať formálny pluralizmus, môžete mať aj formálny opozično–vládny vzťah (resp. pluralizmus v tomto vzťahu). Formálne inštitucionálne typy predstavujú len formálne diferencie, vo v podstate tých istých politických väzbách.

Ak porovnáme súčasný a bývalý režim, zistíme, že sú tam popri reálne nepodstatnom rozdiele vo formálne inštitucionálnom type systému, značné paralely. Aj v jednom aj v druhom prípade fundamenty politického systému (režimu) majú v podstate analogický charakter. Tak pre súčasný ako aj bývalý režim je typické prepojenie dvoch zložiek politického systému: oficiálnej OS a prostredníctvom nej (i bez nej) aj masmediálneho systému, s určitou – ideologicky privilegovanou – časťou straníckeho spektra. Kým v minulosti to bola KSČ, resp. KSČ a KSS, dnes sú to (v SR) dve strany (pôvodne išlo o jednu stranu) hlásiace sa ku neoliberalizmu. Za takýchto okolností je možné celkom oprávnene postavenie ostatných strán považovať za formálne, tak v jednom, ako aj v druhom prípade.

Postavenie závislých strán (a fakticky inštitucionalizovaná ideologická vedúca úloha určitej zložky) sa prejavuje v tej najformálnejšej rovine aj tým, že vzťah medzi volebnými výsledkami a ich pretavením do obsadenia napríklad orgánov štátnej správy je asymetrický. Za normálnych okolností by v podmienkach konsenzuálneho systému mali byť pri moci adekvátnou mierou zastúpené všetky strany (pokiaľ ide o ministerstvá) súčasne, v podmienkach konkurenčného by sa zasa mali adekvátne striedať. Narušenie tohto princípu znamená, že (v prvom prípade) je určitá zložka v orgánoch zastúpená neustále neadekvátne veľa, teda bez ohľadu na volebné výsledky, v druhom prípade takisto tým, že je tam zastúpená neustále, teda tiež bez ohľadu na volebné výsledky a celkovo, neadekvátne veľa.

V bývalom režime malo uvedené podobu kontroly ministerstiev prakticky výlučne komunistami. Najznámejší nekomunistický minister (obrany) vo vláde Národného frontu L. Svoboda svoj „nekomunizmus“ prejavil aj tým, že neskôr vstúpil do KSČ. Pre pochopenie je podstatné si uvedomiť, že minister bez toho, aby dosadil ľudí, ktorí reálne riadia ministerstvá na špici riadiacej pyramídy (štátnych tajomníkov a poradcov), je len „maskot“ ministerstva. Napríklad pre systémy, ktoré sa držia (aspoň pro forma) dôsledne princípu striedania vlád, je typické, že zmenou vedenia ministerstva sa zmenia temer všetci zamestnanci, no v každom páde, minimálne jeho vysoké vedenie – niekoľko desiatok osôb. Ak teda aj pôsobil nejaký „nekomunistický“ minister, faktická kontrola ministerstva bola daná práve tým, kto bol v jeho vedení, no a to spravidla boli komunisti. Podstatné je, že uvedená logika platí aj dnes. V r. 2006 došlo síce ku zmene vlády (čiže systém je formálne otvorený aj pre iné strany), no niektoré ministerstvá zostali de facto pod kontrolou predchádzajúcej vlády, resp. ju tvoriacich subjektov. Aby sme boli úplne dôslední, oné ministerstvá často nevedú ani členovia strán súčasnej vlády. Inak povedané, ak ministerstvo de facto riadia ľudia niekoho iného, a zároveň, „vládne“ (alebo v prípade konsenzuálneho systému „spoluvládne“) strany ani nemajú ministra, je to skôr príklad obsadenia postov politickou dohodou vyplývajúcou z rešpektovania určitých pozícií aktérov politického systému, než držanie sa princípu adekvátneho zastúpenia či už v podmienkach konsenzuálneho, alebo konkurenčného systému.

V súčasnosti je teda situácia, keď je časť ministerstiev de facto pod kontrolou tých, ktorí sú v opozícií. Ide teda o jav trvalej prítomnosti určitej zložky v orgánoch bez ohľadu na fakt, že by sa mali striedať. Rozdiel je iba v tom, že v určitom prípade je táto prítomnosť absolútna, v inom prípade nie celkom absolútna. „Spriemerovane“, ide o jednoznačne dominujúcu pozíciu. Základný formálny deklaratívny princíp systému, spočívajúci v striedaní sa jednotlivých strán pri moci je narušený, rovnako, ako bol za bývalého režimu narušený princíp adekvátneho zastúpenia. Čo dodať? Ide len o formálny opozično–vládny vzťah, rovnako ako v predchádzajúcom prípade ide len o formálny pluralizmus. Samozrejme, že nie je náhoda, že v oboch prípadoch má i čisto formálne dominantnú pozíciu v systéme orgánov štátnej správy (ministerstvá a nižšie úrady) tá zložka systému, ktorá je ideologicky dominujúcou zložkou, čo zodpovedá aj jej dominujúcej pozícií v politickom systéme (má k dispozícií prinajmenšom oficiálnu OS a mediálny systém).

Neadekvátny opozično–vládny vzťah (alebo pluralizmus) vôbec nemusí byť vyjadrený takýmto primitívnym spôsobom, resp. uvedené najformálnejšie prejavy nie sú jeho nevyhnutným definičným kritériom. Dominancia určitej zložky v systéme môže byť vyjadrená napríklad tým, že ideologicky „zožerie“ tie ostatné (strany poskytujúce reálnu programovú alternatívu sa nedostanú do parlamentu, pretože politicky reálne nemajú možnosť existovať) a teda reálne aj bude získavať väčšinu hlasov. Tak tomu bolo (pravda len do istej miery) nakoniec aj za bývalého režimu, keď KSČ (KSS) získavala reálne väčšinu hlasov vo voľbách (hoci teoretická šanca prehry KSČ bola, jednak zvoliteľnosťou nekomunistických kandidátov, jednak možnosťou vyškrtnúť tých komunistických). Úspech sa nedosahoval manipuláciou volebných výsledkov, ako si niektorí naivne myslia (alebo úmyselne podsúvajú s cieľom presadiť naivný pohľad na politickú technológiu) ale konštrukciou politického systému. Ľudia jednoducho nejakú alternatívu – pokiaľ ide o strany a jednotlivcov ktoré(í) mali prístup ku inštitucionálnym zdrojom – nemali možnosť voliť. Teoretická (dokonca zákonom garantovaná) šanca postavenia voči „režimným“ stranám opozičnej kandidátky bola, ale ak by sa aj realizovala, nemala by ako politicky prežiť. Komunistické elity si zaviedli svoju verziu korporatívneho, resp. kartelového straníckeho systému (s dominanciou jednej zložky), čo je mimochodom pojem, ktorý sa používa v modernej politickej vede pre označenie fungovania súčasných politických systémov niektorých západných štátov...

Uvedený rozbor ukazuje, že narušenie formálnych zásad fungovania deklaratívneho politického systému patrí ku tým najprimitívnejším znakom jeho uzavretosti. Systém je fakticky uzavretý v momente, keď nadobúdajú uzavretú podobu jeho fundamenty, čo automaticky vedie ku ovládaniu celej inštitucionálnej štruktúry zo strany toho, kto kontroluje fundamenty. Môže to viesť ku rozdeleniu i formálnych zložiek na dominujúcu (alebo v podstate politicky hegemónnu) a závislú časť. Formálny prejav tohto faktu až v tak primitívnej podobe ako je popísané hore, nie je nevyhnutný. Dodajme však, že týchto formálnych „kyxov“ sa z nejakého dôvodu dopúšťal tak bývalý, ako aj súčasný režim...

Závislosť.

Aby sme doplnili charakteristiky systémov: pre súčasný politický režim, je typická väčšia vonkajšia závislosť jednotlivých jeho prvkov ako tomu bolo v minulosti. Predsa len, aj keď OS bola oficiálnou i za bývalého režimu, nebola priamo riadená a financovaná Moskvou a ani Československé masmédiá neboli len pobočkami sovietskych. V súčasnosti je masmediálny systém v podstate pod kontrolou amerických mediálnych korporácií (v niektorých prípadoch tvoria medzistupeň Američanmi vlastnené nemecké skupiny), ktorých politické väzby sú všeobecne známe, a v značnej miere oficializované prostredníctvom fakticky existujúcich inštitúcií politického systému USA (Trilaterálna komisia a CFR). Na rozdiel od predchádzajúceho, súčasný systém obsahuje vzťahy priamej kontroly jednotlivých jeho vnútorných prvkov zvonka. V minulosti boli vnútorné prvky systému (fundamenty) pod kontrolou jednej dominujúcej vnútornej zložky, čo jej vlastne dávalo oné dominujúce, resp. hegemónne politické postavenie. V súčasnosti, ako vidno, je z hľadiska vnútorných systémových vzťahov, stav do značnej miery analogický, no zároveň vnútorný „hegemón“ vystupuje ako prevodová páka vonkajšieho vplyvu. Sú teda ustanovené temer oficiálne vzťahy závislosti a kontroly systému. (De iure samozrejme nezávislého.) Bývalý režim bol od r. 1968 viditeľne závislý od ZSSR, používali sa však nepriame, vonkajšie páky kontroly vyplývajúce z členstva v RVHP, Varšavskej zmluve, a z členstva KSČ v byre robotníckych a komunistických strán. Analogické páky vplyvu sú však prítomné aj dnes.

Zhrnutie: 90. roky ako analógia 40. rokov.

V priebehu 90. rokov teda došlo v inštitucionálnej rovine, ku procesom analogickým, ako v priebehu druhej polovice 40. rokov. Funkcia tohto procesu bola takisto analogická. Formálny politický pluralizmus je zachovaný v oboch prípadoch. Zároveň, v oboch prípadoch fakticky zanikol pluralizmus ideologický (v inštitucionálnej rovine vyjadrený masmediálnym pluralizmom), a bola ustanovená oficiálna občianska spoločnosť. Vo väzbách určitej zložky deklaratívneho politického systému ku ostatným (uvedeným) zložkám politického režimu je inštitucionálne vyjadrené jej de facto dominujúce, resp. hegemónne postavenie – takisto v oboch prípadoch. V oboch prípadoch možno túto skutočnosť ilustrovať aj v tej najformálnejšej rovine, hoci to nie je ani zďaleka nevyhnutným definičným kritériom takéhoto druhu politického systému. V oboch prípadoch má reálnu „vedúcu úlohu“ (hoci v oboch prípadoch nie nutne de iure) tá zložka systému, ktorá reprezentuje žiaduci ideologický program – po r. ´45 reálny socializmus sovietskeho typu, po r. ´89 neoliberalistický kapitalizmus washingtonského „konsenzu“. Rozdiel je len vo formálne inštitucionálnom type politického systému, ktorý je však objektívne nepodstatný – ako nakoniec ukazuje výsledok porovnania. Čo je podstatné, tiež v oboch prípadoch, ak došlo ku získaniu ideologicky dominantnej pozície zo strany určitej zložky vo vnútri systému voči ostatným zložkám v jeho rámci, otázka o jeho uzavretosti vo vzťahu navonok je absolútne rétorická. Systém plní práve túto funkciu. Makro faktory ktoré stoja v pozadí plnenia tejto funkcie sme si vysvetlili v úvode tohto pojednávania o charaktere politických systémov. Analýzou systémov sme teda spätne dospeli ku tomu, čím sme začali, keď sme vychádzali z makroštruktúrnych podmienok ich existencie, a z nich vyplývajúceho základného pomeru medzi legitimitou ideologického rámca a uzavretosťou politického systému (režimu).

Problém politických represálií ako náš trvalý problém.

Čo je ďalej dôležité, toto inštitucionálne obmedzenie otvorenosti politického systému nikdy nemožno realizovať celkom bez politického násilia. Väčšia či menšia miera politického násilia (determinovaná radom iných okolností) je vždy nutná. Tvrdosť politických represálií ktoré nevyhnutne musia sprevádzať proces „uzatvorenia“ systému, nebola v 90. rokoch ani zďaleka taká ako v 50. rokoch, ale s normalizačnými praktikami 70. rokov sa porovnať dá. Lustráciami bolo rôznym spôsobom postihnutých vyše 400 tisíc občanov ČSFR, čo predstavuje cca 3,5% dospelej populácie. Ak z procesu odložíme klišé a ideologické nálepky, ide v podstate o celkom „slušné“ čistky. Metódy „čistenia“ štátnej správy na Slovensku po roku 1998, po nástupe vlády ktorá de facto ukotvila systémový stav (v tomto r. 1948 a 1998 vystupujú ako analógie), podľa niektorých účastníkov, ktorí pamätali aj normalizáciu, boli s ňou porovnateľné a v niektorých prípadoch aj horšie. Ako príklad možno uviesť „deratizáciu“ STV v r. 1998. Internovanie politicky nepohodlných žurnalistov, a ich následné čistky, by v každom štáte kde sa na demokraciu aspoň hrajú, bolo absolútne neprijateľné. Pritom išlo o oficiálne (!) politicky deklarovaný cieľ s odôvodnením, že „vláda predsa musí kontrolovať masmédiá“. Oficiálny dokument (!) riešil, akým spôsobom má čistka prebehnúť. Jedna z jeho častí sa nazývala „deratizácia“... Toto by, prinajmenšom čo do primitívneho prevedenia, neprešlo ani v 70. rokoch. Masmédiá takisto neodišli z hry celkom „hladko“. Napríklad týždenník Zmena ako jedno zo z pohľadu „línie“ politicky nekonformných masmédií, zanikol až po tom, ako bol jeho šéfredaktor odsúdený na (podmienečný) trest odňatia slobody. Za výrok, že Dzurindova vláda má na rukách krv obetí zbombardovanej Juhoslávie... Toto by takisto neprešlo tam, kde sa na demokraciu aspoň hrajú. Podobné prípady možno uviesť nielen u nás, ale aj v Česku, nehovoriac o oveľa tvrdších „mladých demokraciách“, hlavne pobaltských. Pobaltská politologička Natalia Letky (zjavne v tejto súvislosti) vypracovala koncepciu, podľa ktorej je (liberálna) demokracia tým pevnejšia, čím tvrdšie je vysporiadanie sa s oponentmi (bývalým režimom), teda lustrácie. Čo je vlastne neoliberalistickou variáciou konceptu J. V. Stalina o zostrovaní triedneho boja a nutnosti tvrdých represií voči nepriateľom (ľudovo) demokratického zriadenia. Slovo „lustrácia“ (lustration) po anglicky mimochodom znamená presne to isté čo slovo „čistka“ po rusky.

Niektoré základné chyby porovnania režimov.

Vari najobľúbenejší argument ktorý používa apologetika aktuálneho režimu je obrázok politických represálií 50. rokov. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, medzi oboma režimami je reálne relatívne značná inštitucionálna podobnosť. Na to by klasický apologét zrejme reagoval otázkou, ako je možné porovnať skoro dvesto ľudí ktorí z politických dôvodov prišli o život v rokoch 1948–1954, s niekoľkými prípadmi po roku 1989 (predpokladajme, že ide o inteligentnejšieho apologéta, ktorý elementárne fakty celkom nezatĺka). S jasnou narážkou na to, že v analýze inštitucionálneho (systémového) charakteru režimov asi niečo nie je v poriadku, ak táto zjavná disproporcia nemení závery analýzy. Odpoveď je jednoduchá: to, že režimy sú si inštitucionálne podobné (alebo dokonca totožné), nič nemení na tom že sa v nich objavujú rozdielne procesuálne javy, a naopak. Inštitucionálne (systémové) podobnosti vypovedajú proste o tom, že v danom režime môžu za istých okolností prebiehať také isté procesy – napr. aj  politické monsterprocesy. Samotné 50. roky sú toho dobrým príkladom. V období prezidentovania Zápotockého v 50. r. boli politické procesy zastavené – systém mal však z inštitucionálneho hľadiska takú istú podobu, ako aj v období pred ním.

Ide tu vlastne o otázku diachronálnej komparácie, čiže komparácie systémov v iných časových obdobiach, a teda aj v inej celkovej situácií, pri ktorej sú inštitucionálne faktory (čiže charakter systému) len jedným zo súboru faktorov. Znamená to, že ak porovnávame procesy (čo sa reálne deje), musíme porovnávať procesy prebiehajúce synchrónne (naraz), v rozdielnych režimoch napríklad. Diachronálne môžeme porovnávať iba inštitucionálne systémy – teda môžeme iba určiť, že inštitucionálne podobné systémy, v podobnej situácií aká bola niekedy, by sa mohli správať podobne, resp. že sú na to vytvorené inštitucionálne (systémové) predpoklady. Porovnanie represálií 50. a 90. rokov s cieľom dokázať rozdielnosť systémov, je z tohto dôvodu odborným nezmyslom. Ak chceme vyvodiť z existencie represálií 50. rokov (reál–socialistický režim) nejaké inštitucionálne závery (o charaktere systému) vo vzťahu ku dnešnému režimu (neoliberalistický), môžeme to urobiť jedine tak, že správanie sa režimu v 50. rokoch porovnáme so správaním sa nejakého vtedajšieho režimu analogického ideologického (prípadne aj formálne inštitucionálneho) typu ako dnešný režim. Napríklad USA. Ak porovnáme represálie 50. rokov v ČSR s represáliami 50. rokov v USA, potom ich kvantitatívna aj kvalitatívna miera je zhruba porovnateľná (ak neboli tie v USA ešte čosi tvrdšie). Tvrdenie, že ak v 50. rokoch prebiehali väčšie represálie ako po r. 1989, nejako ruší záver inštitucionálneho porovnania, je teda nezmyslom, pretože systémy ako bol náš bývalý režim boli v tom čase podobne represívne ako systémy takého istého typu ako je náš režim dnešný. Čiže ak u nás v 90. rokoch neprebiehali také monsterprocesy ako v 50. rokoch, nevypovedá to o tom, že systémy sú zásadne či „esenciálne“ rozdielne. V USA v 90. rokoch takisto predsa neprebiehali také represálie ako v 50. rokoch, hoci režim a systém sa v podstate nezmenil vôbec. Politické represálie sú teda viazané na 50. roky, nie na (ideologické) typy režimov. 50. roky na Západe sa dajú porovnať s 50. rokmi na Východe (s výnimkou stalinského ZSSR do r. 1953), 70. roky v ČSSR sa dajú porovnať s obdobím Nixonovej „osobnej diktatúry“ v 70. rokoch (s Chile a inými „mladými demokraciami“ už ani teoreticky). Nemá to však nič spoločné s porovnaním týchto režimov v rozdielnych historických obdobiach ich existencie.

Ak teda v 50. rokoch (na Západe aj Východe) prebiehali tvrdé politické represálie – a pritom sme porovnaním dvoch inštitucionálnych systémov (režimov) zistili, že systémy sú si podobné – môžeme len povedať, že v inštitucionálnej (systémovej) rovine sú vytvorené podmienky na podobné procesy. Fakt podobnosti inštitucionálnych (systémových) podmienok, nie je faktom rozdielnej situácie v 50. a 90. r. objektívne nijako dotknutý. 50. roky v tomto prípade len určujú „latku“, na čo sú teoreticky vytvorené systémové podmienky. Analyticky podstatné je hlavne to, že v 90. rokoch prebiehali politické represálie, analogicky ako napr. v 70. rokoch. Ak prebiehali (a to systematicky), tak otázka o existencií inštitucionálnych, systémových podmienok je samozrejme len rétorická. Je vecou rozdielnej situácie v 50. a 90. rokoch (zjavne ide najmä o fakt vyhrotenej studenej vojny), že aká bola ich miera a charakter. Ak však boli možné, inštitucionálne podmienky na ne boli preukázateľne vytvorené. A ak boli vytvorené, tak za iných okolností neinštitucionálneho charakteru, by mohli mať aj podobný rozsah. Argument nášho hypotetického apologéta teda paradoxne spĺňa skôr opačný ideologický cieľ, než s akým bol pôvodne vyprodukovaný.

Ku obetiam režimov sa žiada doplniť jeden podstatný dodatok: Obete represálií 50. rokov v ČSR si samozrejme zaslúžia náležitú úctu a opodstatnenú kritiku stavu, ktorý to umožnil. Tak isto ako obete represálií 50. rokov všade inde, či rovnako, ako ľudia zabití režimom 1. ČSR ktorých pamätníky miznú nepriamo úmerne tomu, ako sa objavujú pamätníky obetiam „komunizmu“... To sú obete rôznych režimov. Samozrejme, nemali by sme zabudnúť ani na obete „systémov“: podľa niektorých údajov až 20 miliónov ľudí, ktorých životy sa predčasne ukončili v dôsledku „reforiem“ a „transformácie“ vo východnej Európe s nástupom kapitalizmu. Ľudí ktorí zahynuli pri prechode železnej opony (vyhlásenej Churchilom v r. 1946 vo Fultone, no v rámci ponovembrovej interpretácie z nejakých dôvodov pripisovanej len jednej strane konfliktu). Už len stručný výpočet týchto nesporných historických faktov, a jeho konfrontácia s tým, ako sa k otázke stavia súčasná oficiálna propaganda so svojim v „správnom“ ideologickom garde orientovaným čierno–bielym videním, dokazuje, že ku kritike politických represálií sa pristupuje ideologicky selektívne. A to nie hocako, ale vo vysoko dogmatickom štýle.

Reálny a oficiálny obraz politickej reality.

Výsledkom porovnania širších geopolitických procesov a výsledného systémového stavu ustanoveného na základe Jalty 1945 a Malty 1989, by nemalo byť ani hlúpe prijatie dnes už neudržateľnej a až neuveriteľne dogmatickej oficiálnej línie, ale ani nekritické vychvaľovanie predchádzajúceho systémového stavu, ako sa to stáva radikálnym nostalgikom a obhajcom bývalého režimu. Treba dodať, že súčasní „režimisti“, v tomto smere, celkom pochopiteľne, predstavujú väčší problém... Takto však otázka nestojí. Možno naozaj v určitých parametroch majú systémové podmienky po r. 1989 bližšie k deklarovaným ideálom. (Možno, vzhľadom ku množstvu faktov o súčasnom režime, ktoré ešte nepoznáme, ani nie...). To je však odborný a názorový problém. Podstatné je, že ak vnesieme do problému čo len trochu realistický a odideologizovaný pohľad na vec, musíme uznať, že systémové podmienky nepredstavujú a vzhľadom ku širším systémových súvislostiam ani nemôžu predstavovať taký zásadný rozdiel, ako prezentuje akákoľvek dogmatická interpretácia stavu, vrátane súčasnej oficiálnej línie. Nepredstavujú ani objektívne veľké odlišnosti. Pri čo len trochu objektivistickom pohľade okamžite vystupuje do popredia hlavne ten fakt, že v takomto porovnaní sa nachádza viac spoločných znakov ako rozdielov, rozdiely sú kvantitatívne (v miere uplatnenia určitých prvkov) a nie kvalitatívne (v prítomnosti týchto prvkov), a čo akokoľvek sa to „oficiálne“ nehodí priznať, v niektorých aspektoch je rozdiel badateľný presne v opačnom garde, než hlása oficiálna línia. To je prípad napríklad spomínanej oficiálnej občianskej spoločnosti, ale aj inštitucionalizovanej závislosti. Výsledné zhodnotenie pochopiteľne nemôže zapadať do ideologického čierno–bieleho obrázku, teda nebude zodpovedať ideologickému esencializmu, s ktorým každá ideológia vo väčšej či menšej miere narába.

Táto analýza nehovorí, že niekto nemá pokladať súčasný systém za demokratickejší, alebo aspoň lepší, ako bol bývalý, a rovnako ani naopak. Iba vystupuje proti tomu, aby ktokoľvek svoje názory staval na dogmatickom základe, nerešpektujúc elementárnu mieru realizmu. Pri realistickom pohľade môžeme konštatovať, že tieto otázky (charakteru a porovnania režimu napr.) môžu byť predmetom politických názorov a za istých okolností aj vecnej analýzy. Avšak nik nemôže, objektívne, povedať, že v prípade bývalého systému išlo o systém uzavretý a ideologicky homogénny, kým súčasný taký nie je. (Rovnako v opačnom garde...) Možno sa baviť o miere, následkoch, okolnostiach, atď. .. . Ale tvrdenie, že systémy v tomto smere predstavujú zásadný („esenciálny“) rozdiel, je preukázateľné klamstvo, pretože zjavne, oba v relevantnej miere obsahujú tie isté inštitucionálne mechanizmy (politické inštitúcie), s analogickými funkciami. (Pritom relevantná miera zastúpenia týchto prvkov je objektívnym definičným kritériom ich prípadného typologického začlenenia.) No a samozrejme, už vonkoncom nie je po nijakej stránke primerané, aby niekto používal dogmatický slovník, ktorého cieľom je podsunúť predstavu „apriórnej“ (esenciálnej) odlišnosti režimov, čoho ľahko identifikovateľnou funkciou je práve zabrániť čo i len možnostiam vecnej analýzy... No tým pádom bohužiaľ, aj vecného uvažovania o politike vôbec. Ak totiž musíte povinne akceptovať logicky absurdnú tézu že aktuálny režim je totožný (prípadne „prakticky“ totožný) s ideálnom – na čo slúži „geniálny“ argument, vykreslenie ancien régime v dogmatických kategóriách opačnej kategórie, ktoré Vám znemožňujú realistickú analýzu fungovania režimov ako takých – tak pochopiteľne nemôžete intelektuálne (a následne sociálne, politicky) reflektovať objektívne procesy, ktoré vyžadujú kritickú reflexiu. Je to preukázateľné používanie dogmatického slovníka, ktoré z akéhokoľvek ideologického systému robí uzavretú ideológiu. Tento typ ideologického a politického diskurzu režim vykresľuje v nerealistických kategóriách (vykresľovanie starého režimu v dogmaticky negatívnych kategóriách je len funkciou tohto procesu), ktoré popierajú existenciu javov, ktoré sú s existenciou režimu v podstate „nevyhnutne“ spojené – napríklad obdobie politickej represie, ktoré je typické pre všetky ideologické typy režimov, rovnako ako totalitný systém. Otázne však je reálne len to, či a s akým odstupom dokáže režim tieto procesy reflektovať, a kedy sa vzdá dogmatickej rétoriky – uzavretej ideológie. Práve ak to nedokáže včas a vôbec, nadobúda často charakter v podstate totalitného systému. (Minimálne v ideologickej rovine.) Prebratím popísanej dogmatickej rétoriky vlastne režim vznáša nárok ku neakceptovaniu tohto základného poznatku o fungovaní politických režimov.

Táto námietka je samozrejme adresovaná proti uzatvorenej ideológií, ako rámcu fungovania našej spoločnosti a politiky, ako aj tomu, že ideologický rámec fungovania našej spoločnosti postupne nadobúda charakter uzavretej (dogmatickej) ideológie. Je zjavné, že uzavretosť ideologického rámca (jeho dogmatizmus) sa prejavuje najviac práve v súvislosti s elementárnymi ideologickými tabu, akým je aj porovnanie režimov. Ak ohodnotíme rétoriku pri 20. výročí „nežnej“, ťažko niečo namietať proti konštatovaniu silného dogmatizmu. Ten sa pohybuje na báze „čierno – bielej“ rétoriky, ktorá je neprimeraná nielen tým, že realita má de facto ďaleko od čierno – bielej farebnej kombinácie. Z dogmatizmu uvedenú rétoriku usvedčuje fakt, že je v rozpore s elementárnou logikou, je dogmatickou už z definície.

Uzavretá ideológia.

Uzatvorená ideológia plní analogickú funkciu v ideologickej rovine, ako uzatvorený politický systém v rovine inštitucionálnej. Spôsob akým plní túto funkciu je jednoduchý: dogmatizmus. Uzatvorená ideológia je jednoducho povedané každá ideológia, vo svojej dogmatickej forme. Každý ideologický typ politického systému môže nadobudnúť podobu silne uzavretého systému, alebo totalitného zriadenia (historicky sa vyskytli totalitné systémy socialistického typu – ZSSR za Stalina, liberalistického – USA v 40.-60.r. 19.st., i fašistického – Nemecko). Každá ideológia nielen môže, ale vyložene má tendenciu nadobudnúť charakter uzavretého ideologického systému. V nasledujúcich riadkoch si povieme, ako proces funguje.

Dogmatický slovník predpokladá hodnotenia reálne existujúcich javov ako napríklad režim, v absolutistických kategóriách, za ktoré navyše slúžia značne efemérne pojmy, ideály. Napríklad režim označíme ako „demokraciu“. Pritom je samozrejme logickým nezmyslom stotožniť hocaký režim s ideálom demokracie. Podobne možno narábať s ešte efemérnejším pojmom „sloboda“. Takéto vyjadrenia sú nezmyslami už z definície, sú to apriórne logické nezmysly. Ich funkciou je z toho, čo by za normálnych okolností mohlo byť nanajvýš zjednodušeným a značne podmieneným hodnotením (napr. predstava nejakej zásadnej odlišnosti režimov vyjadrená zjednodušene v takejto extrémnej forme), morálny postulát, ktorého sa je nutné držať za každú cenu. Z logického nezmyslu sa urobí morálny postulát.

Uvedený štýl diskurzu obsahuje logicky neopodstatnený ideologický esencializmus, v rámci ktorého došlo ku ideologickému „sprivatizovaniu“ si pojmov, teda k ich totálnej ideologizácií. Funkciou ideologizácie pojmov je presadiť neadekvátnu schému apriórnej odlišnosti určitých hodnotených javov – spravidla režimov určitých ideologických typov – ktorá má zabezpečovať, že ten „správny“ bude možné hodnotiť apriórne pozitívne, na základe jeho esenciálnej príslušnosti ku určitému deklaratívnemu ideálu. Pritom sa zjavne má na mysli, že kľúčovým faktorom tejto esenciálnej príslušnosti sú kvality ideologické. A ak je možné nejaký režim v zásade vždy hodnotiť apriórne pozitívne, je iba logické, že je to – nutné.

Funkciou dogmatických ideologických klišé je podsunúť predstavu čierno – bieleho videnia politickej reality, s esencializovaným dobrom a zlom. Dobro je samozrejme ten ideologicky správny režim, resp. „línia“. Výsledkom má byť mentálna schéma, podľa ktorej sú pre určité subjekty apriórne „dobré“ (demokratické, slobodné atď.), a iné apriórne „zlé“. Zjednodušená schéma vyjadrená v dogmatických kategóriách slúži ku prehliadnutiu elementárnych faktov dokazujúcich reálnu podobnosť „dobrého“ a „zlého“, zamlčovanie elementárnych faktov zasa podporuje používanie zjednodušenej schémy. Dogmaticky negatívne vykreslenie konkurenčného javu (ancien régime), je len funkciou dogmaticky pozitívneho vykreslenia toho preferovaného. Nenechajte sa mýliť: o starý režim naozaj nejde. Ide o to, že práve v kontraste s tým, čo je esencializované negatívnym spôsobom, najlepšie vynikne to pozitívne esencializované. Tým viac, že s pokusmi o vyvrátenie na takýchto „argumentoch“ postavených ideologických klišé, môžu byť spojené celkom reálne sociálne sankcie. V tom je vlastne ideologická funkcia anciene régime. 

Pokiaľ ide o aktuálny príklad, v mediálnych štruktúrach prevládajúca interpretácia udalostí spred 20 rokov sa dá zhrnúť asi nasledovne: Pred 20. rokmi sme tu mali „totalitu“, proti ktorej sa ľudia v snahe vydobyť si „slobodu“ spontánne vzbúrili, a tak tu máme už 20. rokov „demokraciu“ vyjadrenú v našom kapitalistickom systéme, pod múdrou vedúcou úlohou USA v „slobodnom svete“... Že demokracia, rovnako ako iné, v značnej miere efemérne pojmy, je (každým režimom deklarovaný) ideál, ktorý sa, logicky, nerealizoval ešte nikde, že náš súčasný kapitalizmus s ideálom vo všetkých uvedených kategóriách asi predsa len nemožno stotožniť, alebo že bývalý režim by ako „totalitu“ (systém analogický s fašistickým Nemeckom) nebolo možné označiť ani na základe Brzezinského koncepcie totalitarizmu ktorá preukázateľne slúžila ako ideologická zbraň proti nepriateľovi v studenej vojne, je z pohľadu dogmatického čierno–bieleho štýlu politickej komunikácie nepodstatné. Funkciou uzavretej ideológie je etablovať schému, na základe ktorej budú hodnotenia určitých javov jasné aj bez hlbšej analýzy, pretože sú esenciálne spojené s pozitívnymi hodnotami. Akým spôsobom figurujú v procese negatívne esencializované javy, sme si vysvetlili vyššie. Že by sa na línií „demokratickosť – nedemokratickosť“ mohol napríklad súčasný režim priblížiť ku tomu bývalému, je samozrejme  neprípustné. Režimy sú esenciálne odlišné. Najväčším hriechom je poukázať na to, že to tak nie je. A zrejme ešte väčším na to, že ten bývalý sa v ideologickej rovine legitimizoval presne takýmito istými hlúposťami...

Samozrejme, funkciou uvedeného ideologického procesu je hlavne zakryť fakt, že je to všetko ak nie naopak tak inak. Že napr. v tomto prípade režimy, keďže jeden nie je možné stotožniť s totalitným systémom a druhý je nezmyslom stotožňovať s ideálom demokracie, spadajú typologicky do jednej kategórie (netotalitné systémy), a teda že sú esenciálne skôr podobné ako odlišné. A teda, z hľadiska takých kategórií ako je uzavretosť politického systému vôbec nemusia predstavovať zásadné odlišnosti a odlišnosti môžu byť aj v opačnom garde než by sa hodilo. A tak je nanajvýš opodstatnené hodnotiť ich v reálnych kategóriách na základe príslušnosti ku určitým aspoň približne merateľným inštitucionálnym parametrom, pretože je jasné, že sa budú pohybovať niekde na škále dosť ďaleko od pozitívneho i negatívneho ideálu... Funkciou uzavretej ideológie je však zabrániť tomu, aby sa také niečo stalo. 

Výsledkom je, že napríklad nie je možné kritizovať demokratickosť (uzavretosť) systému, ale len „chyby demokracie“ – teda ideologického konceptu, ktorý sa sám takto označuje (rovnako ako rad iných ideologických  konceptov). Keďže pojem sme totálne zideologizovali, je to len pochopiteľné – demokracia je režim a jeho ideológia. Uvedená „logika“ navyše nabáda k tomu, že akékoľvek „chyby“ takéhoto druhu sú vlastne výsledkom nie dôsledného uplatnenia ideologickej doktríny v praxi, teda vyriešiť problém možno len odstránením všetkého, čo nezapadá do príslušného ideologického rámca... Výsledkom takéhoto typu ideologického diskurzu je, že nemôžete kritizovať klišé, ktoré sú v rozpore s elementárnou logikou.

Základom a znakom každej uzatvorenej ideológie je teda hore uvedený dogmatický typ argumentácie a verejne deklarovaných schém uvažovania. Je v rozpore s elementárnou logikou. Ak si ho môže niekto dovoliť bez toho, aby si ostatní viditeľne ťukali prstom na čelo, je to nesporným znakom toho, že ideologický rámec fungovania danej spoločnosti tvorí uzavretý ideologický systém. Takéto formy ideologických systémov sú základom akéhokoľvek totalitného zriadenia. Keď chcel Stalin zaviesť totalitný systém, nespochybnil, ale „sprivatizoval“ pozitívne pojmy. Tým, že stotožnil režim s pozitívnymi pojmami, urobil ideologický krok ku tomu, aby sa stal nekritizovateľný. No a (reálne) nekritizovateľná moc je základom totalitného zriadenia.

Ideológia vo svojej dogmatickej forme slúži (popísaným spôsobom) ku uzatvoreniu ideologického priestoru – neuznávaniu iných ideologických konceptov (ich negatívnou esencializáciou), a následnou pozitívnou esencializáciou toho svojho. Preto je uzatvorená. Neuznať aspoň nepriamo, že „nárok“ (na pozitívne klišé) majú aj iné ideologické koncepty, čiže totálnou ideologizáciou pojmov, samozrejme de facto uzatvára ideologický priestor. Dogmatická ideológia zostáva v ideologickom priestore sama. Kľúčové sú pritom dva faktory, navzájom úzko spojené ako dve strany jednej mince: pozitívna esencializácia vlastných kategórií, a negatívna esencializácia „cudzích“ kategórií. Bez tohto vzťahu by bola každá uzatvorená ideológia smiešna už na prvý pohľad. Takto je smiešna až na druhý.

Uzavretosť ideológie a stagnácia.

Tým, že režim uzavretosťou svojej ideológie (dogmatizmom) vnáša nárok proti neakceptovaniu všeobecne platných pravidiel „hry“ (spomínanému poznatku o existencií politicky represívnych období, či inštitucionálnej uzavretosti a tým pádom aj potrebe ich následnej kritickej reflexie) sa zbavuje nutnosti ich akceptovania. Čiže odmieta svoju sebareflexiu v realistických kategóriách. Problém samozrejme tkvie v tom, že ak režim týmto spôsobom odmieta elementárnu sebareflexiu (spr. dogmatickým označovaním sa za „demokraciu“, „slobodu“ samú osebe a podobne), odmieta akceptovať ten základný fakt, že určitá miera otvorenosti politického systému (režimu) a nadväzujúcich charakteristík sa dosahuje práve v procese reflexie jeho represívnych období („chýb“) a ich čiastočnej náprave. V praxi to teda znamená, že režim sa stáva do istej miery otvoreným až v reakcií na svoje represívne obdobie – obyčajne obdobie ustanovenia režimu. „Demokracie“ reálne neexistujú. Do istej miery „demokratickým“ sa režim môže stať až vtedy, keď tento fakt akceptuje a reflektuje na svojom vlastnom prípade. To je v rozpore s uzatvoreným ideologickým systémom, pretože uvedená podmienka vlastne predpokladá priznanie svojej „svetskosti“ – svojej esenciálnej rovnosti (a nie odlišnosti) s ostatnými režimami rovnakého aj iného ideologického typu. Progresivita a teda aj reformovateľnosť systému je možná len vtedy, ak režim „zostúpi na zem“ a tým nepriamo uzná, že je režimom v podstate ako každý iný, s uznaním reálnych kategórií v rámci ktorých je analyzované jeho pôsobenie, nie ich ignorovaním. To sa dosahuje obyčajne priznaním chýb a reálneho fungovania v minulosti a súčasnosti. S odkazom, že v budúcnosti to bude inak... Nie s nárokom na „automatickú“ príslušnosť ku pozitívnym normatívnym pojmom, bez zodpovedania otázky svojho fungovania v reálnych kategóriách, teda v podstate nekritizovateľnosť, a to čisto na základe svojej ideologickej charakteristiky. Kritika ako aj reálna diskusia je samozrejme možná samozrejme iba v reálnych kategóriách, čiže v praxi: pomenovaním faktu oficiálnej OS, politických väzieb a orientácie masmédií, faktu postavenia dominantných a závislých strán... Funkciou ideologického dogmatizmu je práve zabrániť používaniu reálnych kategórií a akceptácií reálnych proporcií diskutovaných javov. Je pritom príznačné, že súčasní politickí predstavitelia status quo ešte neboli vystavení reálnej kritike – nič z uvedených pojmov totiž ešte predmetom politického diskurzu nebolo. Preto je aj predčasné pokúšať sa odpovedať na otázku, ako sa budú správať, ak budú kritike podrobení, prípadne to porovnávať s tým, ako sa správali ich predchodcovia...

Dôležité je, že ak aj v podmienkach umožnenia svojej kritizovateľnosti, a teda vzdania sa uzavretej ideológie, režim dokáže obhájiť svoju „líniu“, pravdepodobne je aspoň do istej miery životaschopný. Iba v takýchto podmienkach je nakoniec možné hovoriť o veciach v reálnych kategóriách, čo je základom zmysluplnej diskusie a uvažovania vôbec, takže vzťah medzi uvedeným procesom a progresivitou či stagnáciou je zrejmý už na prvý pohľad.

Priznanie týchto základných pravidiel hry predpokladá, že reálna legitimita zriadenia je schopná „uniesť“ túto čiastočnú delegitimizáciu režimu. Práve toto je určujúcim objektívnym faktorom, nakoľko režim, ktorý v momente, keď sa demystifikuje padne, si demystifikáciu pochopiteľne nemôže dovoliť. Subjektívnym faktorom je potom vyspelosť samotného režimu, ktorú však tiež nemožno vnímať oddelene od jeho socio–kultúrnej zakotvenosti v prostredí, v ktorom vládne. Podstatné je, že režim ktorý toto nedokáže, sa celkom logicky (v zmysle vzťahu popísaného vyššie) dostáva do obdobia stagnácie, čo sa prejaví prakticky vo všetkých oblastiach spoločenského života. Čo ako by sme chceli tento fakt v živote našej spoločnosti nevidieť, je natoľko zrejmý, že jediné čo je otázne, je to, prečo ešte fakt stagnácie nikto nepomenoval v tých súvislostiach, ako sa to stalo koncom 50. a začiatkom 60. rokov. Túto otázku sme však v podstate zodpovedali vyššie uvedenou analýzou. Ide len o to, popísať uvedené vzťahy na príklade našej politickej a spoločenskej situácie konkrétnejšie.

Potreba nového myslenia.

V tomto zmysle ide o zodpovedanie dvoch otázok: aké sú politické a hlavne ideologické charakteristiky systému, a aká je miera jeho sociálnej (kultúrnej, ekonomickej) stagnácie.

Charakter ideologického rámca má v tomto štádiu podobu uzavretej ideológie. To je príznačné najmä pri 20. výročí „nežnej“. Napriek tomu, že súčasný systém vykazuje v rôznej miere všetky podstatné inštitucionálne charakteristiky toho bývalého (samozrejme s výnimkou ideologických a v tomto prípade aj formálne inštitucionálnych), a v niektorých aspektoch dokonca prekonáva predchádzajúci systémový stav (charakter OS nie je podružný fakt), nielen že zatiaľ nedošlo ku vôbec nejakej reflexií tohto stavu, ale uplatňuje sa slovník, ktorý je a priori nezmyselný. Teda oficiálna línia má zatiaľ podobu súboru dogmatických klišé, ktoré sú nezmyslami už z definície. Dodajme, že toto ideologické čudo je zákonom definovaná „povinná“ oficiálna línia. Ako bolo spomenuté, diskusií o reálnom charaktere systému v zmysle reálnych kategórií jeho fungovania (spomínaných niekoľkokrát vyššie), teda ani reálnej kritike zatiaľ jeho predstavitelia ani nečelili. To je stav, ktorý tiež presahuje aj ten za bývalého režimu. Koncom 50. rokov a bezprostredne po zavedení článku „O vedúcej úlohe KSČ“ sa o charaktere systému viedli diskusie, ktorých výsledkom bol tzv. reformný proces. (Dodajme, že zavedenie článku nemalo nijaký vplyv na „pritiahnutie“ parametrov systému, systém de facto fungoval rovnako po i pred jeho prijatím. Diskutovať o jeho charaktere v r. 1959 či 1961 bolo teda to isté.) Viedlo to ku uvoľneniu politických pomerov aspoň na „podsystémovej“ úrovni. V 60. rokoch (čiastočne už koncom 50. rokov) sa začali „zobúdzať“ závislé strany, názorovú rôznosť podstatne uvoľnili masmédiá a zobúdzať sa začala aj občianska spoločnosť. Prerušila to invázia vojsk. Fakt politického a  ideologického oteplenia koncom 50. a v 60. rokoch, ktorý viedol ku diskusiám o reálnom stave vecí a sklonom k ich náprave, je však nesporný. Dnes sme do tohto štádia ešte nedospeli, hoci situácia je prinajmenšom v inštitucionálne rovine do značnej miery v podstate analogická.
Situácia dnes je taká, že 20 rokov po ustanovení režimu, so všetkými negatívnymi javmi ktoré 20 rokov absencie diskusií o status quo sprevádza, je vrcholom intelektuálneho výkonu príslušníka mladej politickej generácie začleniť sa do systému (napr. kariérou v nejakej „mimovládke“). Nie reformovať ho a prekonať aspoň tie najprimitívnejšie dogmy a klišé. Väčšinou však rezignácia. Nie je to chyba tejto generácie. Na vyššie intelektuálne výkony má (zatiaľ) vzdelanie, mala by i morálku, no nemá materiál ktorý by mohol jej intelekt spracovať. Je to, bohužiaľ, intelektuálne a morálne utýraná generácia. Zostáva tým však nevyužitý jej potenciál. Čo je podstatné, zostáva tým nevyužitý reformný potenciál spoločnosti ako takej.

Dodajme, že kým pre príslušníka mladej politickej generácie je typické uvedené správanie, vrcholom intelektuálneho výkonu príslušníka politickej „elity“ je opakovanie zopár neuveriteľne hlúpych ideologických klišé v štýle prelomu 40. a 50. rokov. Pre súčasnú elitu je typické všetko to, čo bolo typické pre komunistickú, a to často v ešte väčšej miere: od jej ustanovenia v nej zotrvávajú stále tie isté tváre, inkorporácia nových členov je podmienená preukázaním ešte väčšej obmedzenosti ako u tých starých kádrov a ešte dogmatickejšej oddanosti starým ideologickým klišé. Tí „mladí“ si na rozdiel od starších ich hlúposť ani nepripúšťajú, je to už len formálna povedačka. Stávajú sa tak svojráznou karikatúrou svojich predchodcov. To je presný opak toho, čomu sa hovorí generačná výmena. Je to jej karikatúra.

Po 20 rokoch sa teda vývoj režimu z hľadiska svojej vnútornej dynamiky nedostal ani tam, kam ten predchádzajúci. 20 výročie a oslavy „nežnej“ sú tak v celej svojej paráde svojráznym príkladom ideologickej stagnácie i v porovnaní s kritizovaným predchodcom. Všetky ideologické klišé v nemálo dogmatickej podobe, svojou odtrhnutosťou od elementárnych faktov, resp. apriórnou nezmyselnosťou a formou, ktorá vylučuje účasť rozumu pri ich produkcií a reprodukcií, len poukazujú na fakt neschopnosti vysporiadať sa s vlastnými chybami a možno i objektívnej nemožnosti reflektovať elementárne prvky reálneho systému a podrobiť ich vecnému pohľadu, pretože by to bolo už neudržateľné. Pripomína to defilé oficiálneho, zákonom zaručeného ideologického idiotizmu.

Stagnácia.

Z uvedeného vyplýva, že režim a tým aj spoločnosť funguje na báze uzavretej ideológie, a teda výrazom fungovania režimu je ideologická a tým pádom aj intelektuálna stagnácia. Ak je to skutočne tak, malo by sa to prejaviť aj v stagnácií ekonomickej, sociálnej a kultúrnej. Zároveň, stagnácia v týchto oblastiach je najlepšou skúškou správnosti uvedených konštatovaní. Ak ani po 20. rokoch nedošlo ku badateľnému vzrastu vo všetkých týchto oblastiach, je to ťažko vysvetliteľné inak, ako neschopnosťou spätnej reflexie konceptuálneho rámca fungovania ekonomiky, neschopnosti uvažovať o uvoľnení rámca systémom chránených foriem vlastníctva, rozporov ideologicky „žiaducich“ a kultúrne prirodzených sociokultúrnych vzorcov a pod., skrátka s vecami, ktoré sa na uzavretosť ideologického systému a politickú stagnáciu priamo viažu. Je pre našu spoločnosť typická takáto stagnácia?

Asi nemá význam zatĺkať, že áno. Ak sa pozrieme len na pomerne ľahko merateľné aspekty: priemerná reálna mzda (na Slovensku) zrejme ešte ani nedosiahla úroveň roka 1989, no ak by aj dosiahla, je to po 20. rokoch trochu bezpredmetné... V 50. rokoch sa hovorilo o ekonomickej stagnácií, hoci v porovnaní s 1. ČSR systém vykazoval obrovský výkon. Pritom hovoríme o priemernej reálnej mzde tých, čo ju majú. Sú tu nezamestnaní, dôchodcovia, študenti, na materskej... reálna životná úroveň tomuto zodpovedá. Školstvo má nízku kvalitu, o vysokom školstve nehovoriac. Dostupnosť bývania je veľmi zlá. Výpočet životnej úrovne (reálnej mzdy) je realizovaný vo vzťahu ku cenám, pričom zhruba polovicu životných nákladov tvoria potraviny – nie je však do neho zahrnuté to, že dnešné potraviny sú svojou kvalitou neporovnateľne nižšie. Socialistické normy na bežné potraviny boli v porovnaní s dneškom mimoriadne vysoké. Im zodpovedajúce potraviny by dnes spadali do kategórie „luxusné potraviny“. Napríklad mäsová konzerva s reálnymi kusmi mäsa... Do istej miery reálne, a do značnej miery ponovembrovou propagandou vyfabrikované rady na banány nahradili rady prakticky na všetko – ak je to dostupné za socialistické ceny... Nedostatok mandaríniek nahradil nedostatok cenovo dostupných kvalitných potravín vôbec.

Celkovo teda systém zabezpečuje priemernú životnú úroveň v individuálnej rovine zhruba na takej, (až o čosi nižšej) úrovni ako to bolo pred 20. rokmi. Aj to skôr na kvantitatívnej ako kvalitatívnej úrovni. Avšak za cenu, že základné funkcie systému ako zdravotníctvo, školstvo, výskum, vývoj, bezpečnosť vnútorná a vonkajšia, sociálne a verejné služby, starostlivosť o malé deti... sú relatívne značne poddimenzované. Pritom tieto dve roviny od seba nie je možné oddeliť. Takisto kvalita potravín ktoré si za (porovnateľné až vyššie) ceny kúpite, a priamo ovplyvňuje Vaše zdravie, nie je zanedbateľný faktor životnej úrovne a pokroku spoločnosti. Nedošlo teda ku zvýšeniu, ale dokonca ku zníženiu kvality potravín, zníženiu kvality bývania, zníženiu kvality kultúry... Kým v prednovembrovom období sme strácali vo vedeckotechnickom súťažení so Západom cca 3 až 4 roky (a tento rozdiel sa od 50. rokov kontinuálne znižoval), v súčasnosti je to zhruba 30. rokov. Poľnohospodárska pôda štátu je nevyužitá, pretože sa rozpadli fungujúce družstvá. Napriek tomu, že vykazovali v porovnaní so Západom značnú ekonomickú efektivitu, boli proste z ideologických dôvodov zrušené... Nikdy neboli obnovené, aj tam, kde na to boli predpoklady. Zodpovedá to celkovému vzorcu uvažovania našich „elít“ – základom je, aby bolo opatrenie ideologicky „čisté“ – to je „zárukou“ jeho neomylnosti. Logika napospol zhodná ako v prípade ich označovania samotných seba za „demokratov“... Je toto prejav pružného, alebo až nebezpečne hlúpeho, ideologického, dogmatického myslenia?

Týmto stručným výpočtom sme v podstate zodpovedali otázku o stagnácií spoločnosti v sociálnej, ekonomickej a čiastočne kultúrnej sfére, a v poslednom príklade aj o jeho vzťahu ku spomínanej politickej a ideologickej stagnácií.

Posúvanie problému stagnácie do abstraktnej a z pohľadu bežného človeka ťažko merateľnej roviny – ako napr. že nízka životná úroveň (maskovaná občas pojmom „nižšie sociálne istoty“) je vraj daňou za „slobodu“ a nebodaj i „demokraciu“ – je nielen absolútnym logickým nezmyslom, ale aj v rozpore s faktickou skutočnosťou. Takáto rétorika proste ťaží z faktu, že ideologický a politický priestor nebol zatiaľ otvorený ani do takej miery, aby došlo ku verejnému pomenovaniu faktu (značnej) uzavretosti politického a ideologického priestoru a konkrétnych inštitucionálnych mechanizmov ktoré za ním stoja. Vzniká tak paradoxná situácia, keď fakt spoločenskej stagnácie merateľný aj v celkom materiálnych kategóriách, ktorý je výsledkom uzavretosti politického a následne hlavne ideologického systému, je obhajovaný tézami operujúcimi s opakom tohto faktu. Ťažiac pri tom evidentne najmä z toho, že systém je zatiaľ príliš uzavretý aj na to, aby sa o skutočnostiach súvisiacich s uzavretosťou systému a ideologického rámca hovorilo (v reálnych kategóriách)... 

Záver: potreba nového myslenia ako nevyhnutný krok.

Po r. 1989 došlo ku ustanoveniu režimu, podobne, ako sa to stalo niekoľkokrát predtým. Podobne ako predtým, došlo ku odsúdeniu minulosti, samozrejme, hlavne s cieľom podložiť takýmto spôsobom aktuálny ideologický program. Zároveň, týmito skutočnosťami režim v podstate nijako zvlášť neprekračuje všeobecne platné vzorce z minulosti. Napriek všeobecne presadzovaným ideologickým klišé, režim takisto ako aj jeho predchodca obsahuje mechanizmy, ktoré zabezpečujú „potrebnú“ mieru jeho uzavretosti. Nie je dôvod, prečo by nemal – aj tento režim je len režimom. Vzhľadom ku všeobecne spoločným podmienkam, aj tieto mechanizmy majú podobný a často totožný charakter – sú to v podstate tie isté mechanizmy. No a vzhľadom ku objektívnym podmienkam jeho existencie (legitimita ideologického programu, závislosť na vonkajších geopolitických procesoch) miera uzavretosti systému je pomerne vysoká – oveľa vyššia, ako by sme si často chceli priznať.

Dobrou ilustráciou uvedeného z poslednej doby je napríklad fakt, že napriek drvivému a dlhodobému odporu väčšiny Čechov voči rozmiestneniu cudzích vojsk v ČR, systém proste preukázateľne neobsahuje mechanizmy, ktoré by boli schopné preniesť túto prevažujúcu spoločenskú objednávku do oficiálnej politiky. Stranícky systém de facto nereflektuje túto objednávku (napr. Topolánkova vláda vznikla po stretnutí Paroubka s americkým veľvyslancom a následnom prechode dvoch poslancov ČSSD ku vláde) – nehľadiac na deklarácie. Masmédiá preukázateľne nezodpovedajú pluralite názorov v spoločnosti, teda nereprezentujú spoločnosť voči režimu, ale režim voči spoločnosti. Situácia v občianskej spoločnosti je analogická, podobná ako na Slovensku. Pritom Česko je – na prvý pohľad – jedným z (formálne) najumiernenejších režimov strednej a východnej Európy. I tak to nie je nič moc. Fakt, že kritika tohto stavu nebola zatiaľ schopná zamerať sa na jeho inštitucionálne príčiny, nespochybňuje, ale iba ilustruje situáciu.

Je to práve systematické odvádzanie politického diskurzu (ak tým pojmom možno označiť to čo sa u nás za diskurz vydáva) od reálnych kategórií v ktorých možno hodnotiť a teda aj reálne kritizovať politické javy, vďaka ktorému zatiaľ nedošlo ani k minimálnej reflexií tohto stavu. A teda ani povedomiu o reálnom stave a reálnych kategóriách fungovania systému. To sa úzko viaže na problém uzavretého (dogmatického) ideologického systému. Čo ako by sme chceli tento problém nevidieť, to čo vidíme pri 20. výročí „nežnej“ – apriórne dogmatický a fakticky neudržateľný slovník, ideologicky selektívny prístup ku politickým obetiam a politickým represiám, a pod. ... – nenecháva veľký priestor na pochybnosti o uzavretosti oficiálnej ideológie, až jej odtrhnutosti od života. Zatĺkanie a následné nevidenie elementárnych faktov zo strany niektorých, na tomto nič nemení – ako náhle sú tieto fakty ukázané, nezmyselnosť celého ideologického komplexu vypláva na povrch. Zrejme preto ich treba neustále  zatĺkať a prijímať zákony o tom, ako má byť skúmaná politická realita...

Čo je podstatné, tento vývoj a stagnácia v ideologickej (a politickej) oblasti, musel nutne viesť ku stagnácií aj v ostatných všetkých oblastiach spoločenského života. Napriek dôsledne organizovaným radám na banány pri aktuálnom výročí prevratu, ktoré majú slúžiť ku podopreniu jedného z (možno aj sčasti neadekvátnych) ideologických klišé, máme rad problémov súvisiacich s otázkou stagnácie, pri ktorých obligátne „banány a mandarínky“ akosi strácajú svoj ideologický pôvab. Cieľom tohto článku nie je velebiť bývalý režim, ani zriadenie. Nedá sa však nevidieť, že v minulosti tu bol pomerne silný štát s bojaschopnou armádou, a prinajmenšom na tú dobu pomerne dobre fungujúcou infraštruktúrou, ktorú nebolo treba ničiť na to, aby sa napravili existujúce chyby. Miera jeho závislosti zodpovedala pre Studenú vojnu všeobecne platnému vzorcu, ktorému sa nevyhli ani silnejšie štáty na Západe. Dnes sú tu dva slabé (vyhnime sa radšej pojmu „bábkové“) štáty postavené do pozície demilitarizovanej zóny, s infraštruktúrou fungujúcou veľmi problematicky. Ozbrojené sily ktoré už nie sú objektívne schopné plniť funkciu obrany vlasti, slúžia presne tak, ako každá hračkárska armáda – deklaratívnej bábkovej podpore agresívnych vojen hegemóna. Boli naši vojaci nasadzovaní spolu so sovietskymi v afganskej vojne v 80. rokoch? Vzniká tak postupne paradoxná situácia: u nás cudzí a pár našich bábkových vojakov vo vojne za hranicami... Netreba azda zdôrazňovať, že je to vzorec typický pre bábkové štáty a pamätáme ho v podstate iba z čias protektorátu a bábkového štátu za II. svetovej vojny. Čo ako by sme to chceli maskovať, nie je to nepodstatná politická informácia o charaktere systému. K výraznému pokroku v ekonomike, kultúre a sociálnej sfére, ako sa zdá, nedošlo...

Vzniká tak – z pohľadu oficiálnej ideológie – paradoxná situácia, keď všetko to, čo pripisuje svojmu kritizovanému predchodcovi, veľmi často platí v ešte väčšej miere na aktuálny režim. Je to súčasný režim pre ktorý je typická ideologická stagnácia ktorá sa dá porovnať s obdobím najväčšej ideologickej stagnácie toho bývalého (na čom nič nemení odlišný charakter represálií v 50. a 90. rokoch), a ktorá vedie ku neschopnosti reflexie aj tých najsprofanovanejších konceptuálnych a následne inštitucionálnych rámcov. Slovník použitý pri 20. výročí prevratu oficiálnymi predstaviteľmi, absolútne všetkými oficiálnymi masmédiami, a v ich šotoch vložený „náhodne“ vybraným „bežných ľuďom“, teda skrátka – oficiálny slovník – je toho dobrým príkladom. Zjednodušenú dogmatickú povedačku točiacu sa v podstate okolo sústavného omieľania dvoch najprimitívnejších klišé využívaných prakticky každou ideológiou – o „slobode „ a „demokracií“ – bez čo len náznaku schopnosti priblížiť v akom zmysle sme vlastne slobodní a kde sú tie demokratické inštitúcie, by svojou „inteligenciou“ zrejme pomerne vysoko prekonala aj tá pofebruárová...

Vyvstáva tak otázka reflexie strnulosti v ideologickej a politickej oblasti, ako nevyhnutný predpoklad prekonania stagnácie v ostatných spoločenských oblastiach. Reflexia ideologického dogmatizmu vždy musí kopírovať štruktúru dogmatického ideologického komplexu. V tomto zmysle vždy ide o realistickú kritickú reflexiu tých základných ideologických klišé či „svätých kráv“, ktoré sú v rámci komplexu vzájomne významovo poprepájané. V tomto prípade ide hlavne o spojenie apriórne nereálneho obrazu okolností, pozadia, príčin a významu systémovej zmeny, s apriórne nereálnym obrazom následného vývoja systému. Reflexia potom celkom logicky predpokladá vrátiť obraz jedného aj druhého „na zem“ – ku reálnym kategóriám, a tým vytvoriť priestor pre aspoň v minimálnej miere vecnú a teda slobodnú diskusiu. To by mohlo viesť ku náprave aspoň tých najväčších chýb ale aj nespravodlivostí ktoré boli s ustanovovaním posledného systému spojené.

Čo je podstatné, táto reflexia je funkciou aspoň ako–tak životaschopného, reformovateľného systému. Bez tejto reflexie pravdepodobne nebudeme schopní vyriešiť, a dokonca ani pomenovať ani tie najzákladnejšie problémy a otázky ktorým čelíme. Na to je potrebné hlavne používanie reálnych kategórií diskutovaných javov. V podmienkach inštitucionálne, a do značnej miery dokonca i zákonom zaručeného, ideologického dogmatizmu, povinnej a nezmyselnej, často až absurdnej línie, sa to pochopiteľne nedá. Otázka uzavretej ideológie samozrejme súvisí s problémom otvorenosti resp. uzavretosti politického systému, ktorého je uzavretý ideologický systém vlastne len ideologickou funkciou. Politický (inštitucionálny) systém tiež nie je možné donekonečna uzatvárať pred spoločenskou objednávkou, resp. väčšinovými záujmami – táto otázka má v súvislosti s vyššie menovanými okolnosťami nádych značnej až životnej naliehavosti hlavne v štátoch ako je Česká republika. No nielen tam. Podmienka má všeobecnú platnosť. Snahou vyhnúť sa otvoreniu ideologického diskurzu (zamietnutím dogmatizmu), v úsilí vyhnúť sa nastoleniu otázky otvorenia politického systému (čeleniu artikulácií faktu jeho uzavretosti istým, často väčšinovým záujmom), sa problém nerieši, iba odsúva na budúcnosť. Pričom, ako bolo uvedené, na úkor stagnácie v ostatných oblastiach spoločenského života.

                                                                         Autor je politológ.


 

 

VIDEO seriál Moskva očami Sergeja Chelemendika


 - Pravda o 2. svetovej vojne

Seriál Pravda o 2. svetovej vojne -

úryvky zo životopisu Adolfa Hitlera


 - Seriál klimatická katastrofa

Analytický seriál Klimatická katastrofa




 - Sen žobrákov o dome za 500 tisíc Eur

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

Nešťastné a okradnuté deti 


Analytický seriál Michaila Leonťjeva:

Veľká americká diera

 

http://tmp.aktualne.centrum.sk/soumar/img/1041/76/10417632-peter-stanek.jpg Cyklus televíznych dialógov s Petrom Staněkom



                      VIDEO seriál Poliny Chelemendikovej:
               Magický Nepál, Neuveriteľná India


 - VOĽBY 2010 - Ako to bolo naozaj?


VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:

VOĽBY 2010 - AKO TO BOLO NAOZAJ?


 - Rusko a budúcnosť Slovanov

VIDEO seriál Sergeja Chelemendika:
Rusko a budúcnosť Slovanov


 -  Serial Národná idea

 Seriál Sergeja Chelemendika:
 Národna idea

chelemendik.sk






  









Všetky články z tejto rubriky nájdete tu...

Do fóra môžu prispeivať iba členovia so zaplateným predplatným.


Сергей Хелемендик – книги, статьи, видео, дискуссии



Словакия – страна, люди, бизнес



Словацко-русский клуб предпринимателей ROSSIJA



Sergej Chelemendik - knihy, články, videá, diskusie



Hnutie Dobrá sila – projekty



Slovensko-ruský klub podnikateľov ROSSIJA



Деловые предложения



Obchodné ponuky
 



ZÁBAVA



KNIŽNICA - TEXTY, VIDEÁ



NOVINKY PORTÁLU



Diskusie




Blogy





| chelemendik.sk | chelemendik.tv | chelemendik.ru | ruské knihy, knihkupectvo, matriošky, filmy | handmade |